Z kroka na krok

Hra ide veselo. Vyhráva jeden, prehráva druhý. Psotka bľadne a — požičiava si. Že však zajtra zaplatí. Prehral už nových požičaných päťdesiat zlatých.

„Hohó! Čože je to?“ vykríkne zrazu Psotka, „veď falošne hráš, teda je kassa moja!“

„Čo, ja falošne hrám? Ty si šudier!“

„Ale ja? Ešte mi to raz povedz!“

„Šudier si, klameš!“

Nastal praskot: lietaly fľaše, stolce, zabili i lampu a po tme tĺkol každý, koho pochytil. Obyčajne takto končievajú sa hry v karty.

Keď zasvietili, vyzeralo v izbe, ako po zemetrasení. Jeden hráč ležal na zemi bez seba. Psotka stál v kúte so stolcom v rukách a triasol sa na celom tele.

Hráča na zemi začali preberať, ale tento veru nechcel dať znať, že ešte nevyletela z neho duša.

„Zabitý je!“ skríkol ktosi a ako na povel vykríkli všetci hráči i krčmár:

„Psotka ho zabil! Choďte pre žandárov!“

Keď to Psotka počul, vybehol von.

Prišli žandári, prišiel lekár a hráča prebrali. Nemal síce zdravého miesta na tele, ale zato nebol by dbal pokračovať v hre.

Ale Janka Psotku nenašli nikde; zmizol a zmizol tak, že sa ani od ženy neodobral. V strachu, že je vrahom, opustil milú rodinu i svoj rodný kraj.