Z kroka na krok

Minul týždeň, a pre nášho majstra bol to ťažký týždeň: vždy bol ako v zimnici. Prehraté peniaze mrzely ho.

Konečne v sobotu večer mal hotový plán: „Zajtra je nedeľa, pôjdem zase hrať a — vyhrám, čo som prehral.“

Namyslel si, že stoj čo stoj svoje peniaze musí nazpät dostať a potom — potom nevezme viac do ruky tie čertove obrázky. Pravda, svojej Johanke nosdôveril sa, lebo tá bola by inak vec rozsúdila.

V nedeľu popoludní, ako obyčajne, čítal z knižky nahlas a žena, majúc dieťa na rukách, počúvala. Dvoje starších detí hraly sa na dlážke.

Zrazu odložil knižku: „Ach, stará moja, veď som ja zabudol, že mám ísť ku kmotrovi; odkázal mi, aby som si prišiel posedeť.“

Žena, nič zlého netušiac, vďačne prepustila muža na besedu: „Veď sa i tak nahrdlačí celý týždeň,“ myslela si, „nech sa zabaví.“

A pán majster išiel ku kmotrovi, ale cestou padla mu pod nohy krčma, teda čo robiť, vošiel najprv sem. Pravdu hovoriac, ani sa mu nesnívalo kmotra navštíviť.

A Janko Psotka hral, aby nazpät dostal, čo prehral. Keď prehral, čo so sebou doniesol, triasol sa na celom tele od rozčulenosti. Trasúcim hlasom požiadal krčmára, aby mu požičal. Tento mu požičal, a to už päť ráz po desať zlatých.

O deviatej večer vstal a chcel odísť, ale krčmár zavolal ho do druhej izby. Musel podpísať zmenku na 60 zl., a síce 55 zl. dlh a 5 zl. úroky. Vyplatiť má o mesiac.

„Čo si taký bledý?“ spytovala sa ho žena, keď vkročil do izby; „i oči sú ti v takom ohni, ako by si bol chorý!“

„Nič mi je, žena moja, len mi posteľ odprav!“ trhano hovoril nešťastný hráč. Chcel si ľahnúť, ale nie preto, aby spal, lež aby žena nevyčítala mu z tváre, čo zase vykonal.