Z kroka na krok

Od tejto udalosti minulo päť rokov. Johanka Psotková oplakala už svojho muža, ktorého tak veľmi milovala, ako mrtvého.

Bola súca ševkyňa, teda z ihly chovala svojich troje detí, ba i kartársky dlh mužov vyplatila.

Jednoho dňa sadol si na podstení u Psotkov otrhaný žobrák bez pravej ruky. Vyšlo von malé dievčatko a prihovorilo sa mu:

„A čia si ty?“ spytuje sa žobrák.

„Mamina!“ znela odpoveď.

„A otecka nemáš?“

„Mali sme, ale nám zomreli. Ale každý deň modlíme sa za nich.“

„A čo hovorieva mama o oteckovi?“ vypytuje sa ďalej žobrák.

„Že boli dobrý náš otecko. Ja sa modlievam, aby nám ich Pánbožko vrátil, keď boli taký dobrý.“

V tom vyšla Psotková von. Žobrák sa odvrátil.

„Odkiaľ ste?“ spýtala sa ho z obyčaje.

Žobrák zaplakal.

Žobrákov plač dotkol sa jej srdca. Priblížila sa a div nepadla…

„Janko môj! A to si naozaj ty?!“ vykríkla, lebo poznala v žobrákovi svojho muža.

I bol medzi nimi neobyčajný výstup. Ona volala ho dnu a on nechcel ísť, tvrdiac, že je toho nie hoden. Prišiel len pozrieť svoje deti a chce ísť ďalej po dobrých ľuďoch. Ale jej láska bola silnejšia, musel sa podrobiť.

Oriadila ho a zachádzala s ním tak, ako by sa včera boli sobrali. Ale pozde! Lekár nemal nádeje. Po niekoľkých mesiacoch dokonal, oplakávaný vernou ženou a deťmi.

Zvedaví ste, ešte kde prišiel o ruku? — I to vyzradil svojej žene: V Pešti pri kartách povstala pračka a jemu zlomili ruku, ktorú mu lekári museli odňať.

Škoda človeka! Škoda muža! Škoda otca! Karty ho zabily.