ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

chce dokázať, že je červené víno najlepší liek proti cholere, a hlad najväčší nepriateľ lásky

„Či vypijeme ešte jednu holbu, fratres?“ dopytoval sa Daniel Korunka, administrátor cirkvi Bôbovec, svojich dvoch kamarátov, ktorí sa teraz spolu s ním nachádzali v hostinci „U zlatej britvy“ v meste S. „Napime sa, keď sme raz tu, jedna holba červeného vína nám nezaškodí, ba daktorí hovoria, že je dobré proti cholere.“

„Netáraj, bratku, a nespomínaj diabla, keď chceš, aby sa ti nezjavil! Či červené, či biele, všetko jedno; keď ti raz cholera na čelo zaklope – aus ist – tam si! Nespomôže ti ani seksárdske,“ vyvracal merník Ružan budúceho pána farára.

„Kelner! Doneste miesto jedenej holby dve!“ zavolal Stanko Stupický, osnovník pri ochodznom úrade v R. „Čoby to holba! Proti cholere ani desať nespomôže, ale sa napite z tohoto nebeského nektáru do chuti, tak sa vám na okamih celý svet zjaví vo farbách lásky.“

„Ale, hľaďteže toho politika! Tomu v tej kancelárii už aj city srdca vyschli, a aby ich v lásku potencíroval, potrebuje vína!“ smial sa Korunka a vypil dúškom pohárik.

„Šanujem, ľutujem, želiem ťa, Stano! Taký mladý, dvadsaťpäťročný šuhaj – a k láske sa vínom musíš nadchnúť… Či ty neznáš, že je láska dačosi abstraktne ideálneho, ktorá s takýmito expediensami žiadne kamarátstvo nemá? Počuj, Ružan! Ty si to už skúsil, vysvetliže tomuto materiálnemu človiečikovi pôvod, vývin a moc mladistvej ľúbosti – nech mi s takými blasfémiami uši neuráža.“

„Odi profanum vulgus et arceo, favete linguis!“ hovorí Horatius. „Ja by som mal síce ako merník uvádzať Archimeda, ale keď sme prešli na pole romantiky, musím hovoriť s básnikom,“ začínal Ružan a obrátil sa k Stupickému. „Vidíš, Stano! Ty si na planých chodníkoch – a keby tvoja Miluša vedela, že tvoja láska k nej len cez oceán vína pláva, pekne by sa ti poďakovala. Ja som nie syn ideálov – to tamto Daňovi nechám, ktorý jednako nemá v Bôbovci inšiu robotu, než hviezdy čítať a vzdychať, túžiť a blúzniť – notabene keď mu chýbajú kamaráti k ferbli; ale to ti povedám, že i ja v láske čiže v ľúbosti dačo vyššieho, velebnejšieho, mladému duchu primeranejšieho vidím – než holú zmyselnosť. Kde sa dvaja ľúbia, stratia povedomosť tohoto sveta, nájdu sa sami v sebe, žijú pre seba ako tie divé holuby v našich hájoch – netúžia po bohatstvách a rozkošiach tohoto sveta k ich blaženosti je dosť, keď majú chalupu, do ktorej sa pred naším zlým svetom môžu ukryť. Ver mi, Stano! I ja som ľúbil to viete, koho – ale tomu pokoj! Stalo sa – len to podotknem, že to boli moje najblaženejšie časy – a aby som ľúbil, nenadchol som sa tvojím červeným nektárom – i voda mi bola dobrá!“

„No, či ste sa už vyhovorili, chlapci?!“ spytoval sa Stupický svojich kamarátov, keď Ružan bol dokončil. „Verte, ako chcete, to je vaša vec – kto si čo ako predkladá a predstavuje, tak to má. I láska je dačosi relatívneho. Pri tom všetkom však sa všetci musíme koriť pravde toho starobylého porekadla, že „sine Cerere et Bacho friget Venus“. To, jest, hlad a smäd sú takí priatelia lásky, ako voda ohňu.“

„Cloveče, ty si materialista!“ zvolal administrátor.

„Brate, ty si vyhorená sopka bez dychu života!“ kričal merník. „Spravte zo mňa, čo sa vám páči, páni citlivci!“ odpovedal Stanko a mrdol plecom, ako čo by ho dosť málo tieto výbuchy priateľstva jeho spoločníkov zaujímali; potom si nalial nanovo červeného vína, vypil pohárik na dúšok, a uprel svoje zraky prenikavo na kamarátov, ako čo by im do srdca chcel nahliadnuť. Naostatok si utrel ústa a usmial sa sám pre seba.

„Ale si teraz len v láskavom humore? Veď si už sám jednu holbu vypil!“ dráždil ho učiteľ bohoslovia.

„Pravdu máš, Daňo! To červené už kus účinkuje – dáka ma anakreontská vôľa zašla – teraz sa mi všetko – celý svet v dúhových farbách lásky pred očami mihotá. Oj, také city nadzemskej lásky vo mne povstávajú, že ich ani vypovedať neviem. Hla, to dôkaz mojej zásady, že z lásky o hlade a smäde nič. Vy i teraz ešte krútite hlavou?

- Dobre! Ja vám to za zle nemám; i ja som dakedy – ba ešte len pred Jánom – na tej strune húdol, ale odvtedy, či mám povedať vtedy, utvoril som si o láske solídnejší pochop – skúste, fratres! – A keď nemáte sami k tomu príležitosť, učte sa zo skúsenosti druhých…“

„Teda na Jána sa stal tvoj nepochopiteľný obrat k solídnosti?“ opytoval sa

Ružan.

„Pletky!“ odsekol Korunka. „Veď on práve na Jána bol robil výlet ku svojej zasnúbenici; a to len neverím, že by sa bol babral v blízkosti tohoto nebeského cherubína takými chlebárskymi myšlienkami – tak by jej bol nehoden! – ačpráve som sa i predtým už čudoval, že…“

„Jazyk za zuby, chlape!“ zavolal. Stupický položartom, polonaozaj. „Ružan uhádol, že sa moje obrátenie na deň svätého Jána stalo – a to – aby si sa mal na čom diviť, i to ti poviem práve pri boku môjho cherubína!“

Ružan a Korunka tleskli rukami a otvorili ústa i oči.

„No, neveríte? – Už vidím, že vám moje svätojánske dobrodružstvo od slova do slova musím vyrozprávať. No ale nič! Aspoň úfam, že si jeho morálnu sentenciu i na seba vztiahnete.“

„Živio Stano! Ja som samé ucho!“ volal Ružan.

„Kelner! Ešte jednu pintu!“ kričal Korunka. Stupický sa však nasledovne dal do rozprávky.