ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

dokazuje, že dakedy prvý bozk lásky zamak sladkosti v sebe nemá

„Tak predsa raz dôjde konca hladové utrpenie moje!“ povedal som sám sebe, keď som sa presvedčil, že to vskutku moja sestra, a zabudnúc na všetkých kolostojacich, letel som k nej.

Moja sestra sa nemálo zadivila nad touto bratskou láskou, bárs tá – aspoň z mojej stránky – nikdy chladná nebývala; i rozprávala mi cieľ svojho príchodu – chcela totižto poznať moju snúbenicu, a svojmu pacholiatku od tamojšieho lekára dať zaštepiť drobnice.

„Ach, liebste Schwester!“ začal som po nemecky, aby ma krem mojej sestry nikto nerozumel, „ich bin hungrig wie ein Wolf ich bitte dich, leihe mir einen Gulden...“ Sestra pozrela na mňa, potom na stôl, ktorý práve znovu pre ňu zakrývali, ako

čo by m chcela povedať, že sa v jej spoločnosti môžem nasýtiť. Ja som však smutne krútil hlavou a stisol dovedna zuby.

„Ale prečo si taký hlavatý, Stano?“ dohovárala mi sestra v nemeckej reči.

„Jedz, keď ti dávajú – nečakaj, aby ta ako malé dieťa chovali.“

Ja som sa bolestne usmial, i vyrozprával som jej v stručnom výťahu v nemčine príčinu môjho dnešného pôstu, končiac s tou prosbou, aby mi predsa aspoň desať groší požičala.

„Nemám, braček môj, nemám!“ vyhovárala sa sestra pravdivým názvukom.

„Ale vieš čo – môj čaká na mňa v R… . odvez sa ta so mnou, tam ti dačo aspoň k večeri pripravíme.“

S tým si sadla k zakrytému stolu.

Medzitým sa moja Miluša so svojimi sestrami netrpezlivo dívala na nás – bolelo ich, že hovoríme pred nimi v nemčine ktorú nerozumejú. Miluša si sadla na pohovku ku mne, ale som sa ja díval nie na ňu, lež na kusy, ktoré sestra do úst kládla.

„Poď, zajedz si so mnou!“ oslovila ma sestra, obadajúc moje túžobné pohľady.

„Veď ja neznám, čo mu je, že nechce u nás jesť – i s obedom sme ho čakali...„ zamiešala sa skormúteným hlasom Miluša. Och! Veď snáď nebudem dva razy obedovať!“ odsekol som, – cítiac už však, že sa mi hlas trasie ako plačúcemu dieťaťu. Toto položenie tvorilo kulininatívny punkt môjho trápenia. Lačnému dívať sa na jediacich, to sú väčšie muky než tortúra. Vo mne bojovali falošná hanblivosť – a hlad. Jestli sa budem ešte ďalej prizerať – cítil som, že ostatný zvíťazí. Pobral som sa teda hore a šiel som von do záhrady, ktorá sa popri Slavatinských domu ťahá – naložiac však sestre, aby sa čím skôr ponáhľala domov.

Nesedel som päť minút samotný – zašuchotalo dačo, a nado mnou stála utešená postava Milušina s takou zarmútenou tvárou, ako maľujú Magdalénu, keď pod krížom stojí.

„Ale, prosím ťa, čo mi nedáš pokoja, keď chcem byt sám so sebou?“ osopil som sa na ňu.

Dievča zaplakalo – a po prvý raz sa mi vrhlo kolo hrdla a bôľom, láskou znáruživené prvý bozk ľúbosti pritislo na moje zakabonené čelo.

Povedáte, že je prvý bozk lásky akási nevýslovná sladkosť ale bohvie! – ja som ho od hladu ani necítil.

„Ty ma nechceš, Stano. – Ty si mi neverný. – Ty si na mňa, zabudol!“ šepotalo rozžialené dievča a stukalo tak bolestne, že by to bolo pohlo i skalu, nie však hladom zmoreného ľúbenca.

„Daj mi pokoj, Miluša! Čo ma vytrhuješ z mojich myšlienok?“ oboril som sa na

ňu a vytrhol som sa jej z objatia.

„Oh, bože môj, bože môj! Čože ma tak nevinnú tresceš?!“ mrmlala ona sama sebe; oprela sa o jednu jabloň a bledosť smrti sadla jej na tvár.

„Slečna, vy ma nerozumiete! Vy nechápete moje myšlienky prosím vás teda, nedotierajte ani do mňa, ani do pána boha. Keď vašu lásku nezasluhujem – dobre – podrobím sa môjmu osudu; nebudem prvý, ktorého láska zradila…!“

Miluša na tieto bláznivé, od hladu chladným hlasom povedané slová zalomila dovedna ruky, celá jej bytosť sa triasla – i padla ako kosou podťatý kvietok k zemi.

Mňa nepohol ani tento výraz nevýslovnej jej bolesti.

„Julika! Daj zapriahnuť, nech čím skôr ideme!“ volal som na sestru, ktorá sa vracala od lekára. „Skoro daj zapriahnuť – lebo hneď idem peši.“

O chvíľku stál zapriahnutý voz pred domom.

Medzi týmto časom ležala Miluša s tvárou v tráve ukrytou na zemi a stukala tak srdceraniacim hlasom, že som na chvíľku zabudol strašný hlad, ktorý mi zúril vo vnútornostiach.

„Zbohom, duša moja!“ hovoril som a naklonil som sa k jej hlave, ktorú obrátila ku mne akoby elektrickou iskrou uderená, keď počula tieto slová. „Zbohom, duša moja! Nezdržuj ma – druhý raz ti všetko vysvetlím!“

„Nechoď – preboha ťa prosím – nechoď, Stano môj! Lebo až zájdeš – zajtrajšieho dňa nedožijem…“ prosila ona; ja som sa však vytrhol z jej rúk – a jedným skokom som bol vo voze.

Sestry Milušine si dačo v uši šepkali – zdalo sa mi, že oželeli svoju raňajšiu chladnosť.

Lujza pristúpila k vozu.

„Stanko!“ zašepkala mi do ucha. „Až Milušu rád vidíš, zostaň – lebo jej bude zle…“ Ja som sa šialene usmial.

„Čože sa už nehýbeš?“ skríkol som na kočiša, ktorý mojim hromovým hlasom prestrašený tak zašibol kone, že sa vzopäli a potom jediným trhnutím pustili sa v útek.

Keď náš voz zarachotil k odchodu, šmaril som posledný pohľad na záhradu. Vo dverách sa opierala Milušina postava. Zdalo sa mi, že vidím polnočného ducha dákejsi zomretej. Taká bledosť smrti, aká jej Lima bola zaliala, taký výraz bolesti, taký nadprirodzený plameň v oku som nikdy nevidel. Tento výjav nezabudnem nikdy.

„Oh, nešťasmý pugilár!“ vykríkol som pološepmo a vrhol som sa späť do sedliska.

Voz náš letel prašnou cestou ako divý šarkan v povetrí. Sestra utierala slzy, neviem, koho šanovala, či mňa, či Milušu; ja som nehovoril ani slova. Plameň nevysloviteľnej zlosti šľahal celým mojím vnútorným človekom. Prileteli sme k Z., tam sa cesty delia, jedna do K., kde sestra býva, druhá do S., kde moje bydlo a kde sa teraz všetci traja nachádzame.

„Stoj!“ zavolal som na kočiša a vyskočil som z voza.

„Stano! Veďže poď do R., tam je aj môj – najete sa vedno!“ volala na mňa sestra.

Ja som však nič neodpovedal. Ani sa neobzrúc na stojaci voz, pustil som sa do behu – a utekal som dolu cestou.“