ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

dokazuje, že bez kreditu nikde nič, a že dakedy i spolky miernosti trpia

„Do kostola boli už odzvonili, keď náš vozík zarachotil pred domom Slavatinských. Ľahký od hladu ako pero skočil som dolu, a potíšku som sa vkradol do chyže – potíšku, lebo Milušina matka bola chorá, veľmi chorá. Práve driemala, keď som dnu vstúpil – pri jej hlave sedela Miluša s tvárou na smrť oblednutou. Kývla mi rukou k príchodu, a bôľny úsmech zahral kolo jej úst. Ja som sa posadil na pohovku a zabral som sa do divných myšlienok. Bárs som si vedel uctiť bolesť dcéry, predsa ma moje vlastné položenie a toto chladné uvítanie robilo nevrlým. Prial som si byť doma, tak ako predtým pri nej – doma by som sa bol aspoň chlebom nasýtil, a tu sa ani pohľadom lásky nemôžem.

„Kde sú ti sestry, Miluša?“ spýtal som sa po dlhom mlčaní.

„V kostole.“

„A brat?“

„Na poľovačke…“

Utíchli sme zase. Kým toto mlčanie trvá, podotknem vám, že so sestrami mojej zasnúbenice stojím nie na najlepších nohách. Sám neviem, čo je medzi nami; dosť na tom, hneváme sa, a keď do B. prídem, vyhýbam sa im, ako len môžem.

Po chvíľke mi kývla Miluša k sebe – pošepla mi do ucha, by som dovtedy, kým ona bude v kuchyni, zo spiacej muchy odháňal – a odišla von. Vtedy mi už na jazyku bolo oslovenie, aby mi dala niečo jesť – ale bohzná! – inak som sa rozmyslel nazdal som sa, že moju poetickú lásku takouto prosbou urazím.

Sedel som nad chorou asi pol hodiny. Zrazu táto otvorila oči, a polonemý výkrik zadivenia sa predral z jej zmodretých úst.

„Ale tu budeš obedovať, Stanko?“ zašeptala chorá.

Tu vám musím poznamenať, že som si dávno bol predsavzal nevziať u Slavatinských ničoho až dovtedy, dokiaľ Milušu mojou vlastnou nebudem menovať. Dovtedy som navzdor mnohým ich invitáciám môjmu predsavzatiu zostal verným, z čoho nejeden raz naozajstné hnevy medzi nami pošli. V terajšom položení mojom som však cítil, že jestli sa len nechcem naučiť nič nejesť, musím prijať srdečné pozvanie mojej budúcej svokry.

„Dozaista!“ odpovedal som – a bolo po mojom predsavzatí. Potom sme sa pustili do všelijakého zhovoru – chorá sa mi o tej nemoci ponosovala – a ja som ju neborku tešil, ako som vedel, bárs úprimne vyznám, že by som nebol za doktora. Medzitým ranné služby nedeľňajšie vzali svoj koniec – a sestry Milušine sa prinavrátili domov.

Vstupovali do chyže; mňa mihom zaujala tá myšlienka, že sa dneska s nimi pomerím – i skočil som hore a letel som im v ústrety.

„Dobrý deň, donna Lujza a donna Bela! Či ste sa i za mňa pomodlili?“ spytoval som sa usmievavo a ponáhľal som sa z ich šijí mantily odprackať.

Dievčatá pozreli na mňa tak ľadovým zrakom, že mi pracky odpútavajúce prsty naskutku zmeraveli.

„No, to musela byt zvláštna kázeň, že vás takou svätosťou nadchla!“ sproboval som zažartovať.

Dievčatá nepovedali ani slova – odvrátili sa odo mňa a odišli do bočnej chyže.

Ja som zostal ako vo vytržení.

„Ale, čo sa im prihováraš, Stanko? Veď vidíš, že sú akési rozmrzené,“ preriekla chorá, a tieto slová ma vytrhli z mojich myšlienok, do ktorých ma toto urážlivé uvítanie mojich budúcich švagrín bolo hodilo.

Ja som si odkašlal, pohľadal som môj klobúk, priblížil som sa ku chorej, porosil som jej ruku jednou slzou urazeného citu a utekal som von.

„Stano! Stanko môj! Kam ideš? – Nechoď, už budem zakrývať!“ volala z kuchyne Miluša, bežiac za mnou, a chytila ma za ruku.

„Pokoj mi daj, anjel môj! – Ja u vás obedovať nebudem, u vás obedovať

nechcem!“ odpovedal som jej rozpajedeným hlasom a stúpal som preč.

Na veži zvonili poludnie – prišiel som pred hostinec. Pred hostincom sedeli úradníci slúžnovského úradu, pravotári a vôbec všetci, ktorí zvyčajne stolovali u pána Trúbu, krčmára v B… „Nešťastný pugilár!“ mrmlal som sám v sebe a chcel som sa bokom hostinca dolu cestou prešmyknúť. Dnu do krčmy vojsť sa mi nevidelo. Pán Trúba bol vo svojom remesle prísny a neúprosný človek. Dĺžil som mu za pár obedov, a už dávno na mňa číhal za plácu. To by bola bývala neočatosť, robiť ku starej dlžobe novú; a potom ešte aj to bola otázka, či by sa bol pán Trúba k tomu rozumel.

„Aha, Stupický!“ zavolal pravotár Vážnický. „Počkaj, Stano! Neutekaj! – už dvanásť zvonia, a tak myslím, že tu budeš s nami obedovať?“

S tým vstal hore a bližil sa ku mne.

„Samko, odpusť! Ale ti teraz nemôžem spraviť kvôli; viem, že by som ti bol milým hosťom – ale som sa Hrušánkovi k obedu sľúbil – tak už chcem slovo zadržať – k tebe prídem na večeru…“ vyhováral som sa pánu pravotárovi.

„Aha, veď je pravda! – Tak je, tak – veď ťa tam čakajú. No, len sa ponáhľaj, a pozdrav ho i odo mňa. Ozaj! Navečer nebudem doma; príď popoludní okolo tretej alebo inokedy, keď budeš mat času,“ odpovedal pán pravotár, ktorého poznáte ako hodnú, driečnu chlapinu, čo však z oblakov spadnutých Hosťov nebárs rád vidí.

Ale že ma kancelista Hrušánek s obedom nečakal – to vy, chlapci, ľahko uhádnete. Neborák ani to nevedel, že som v B. Pri tom všetkom však som sa smelo pustil k jeho hospode v tej pevnej nádeji, že uňho istotne utíšim cigánov kovajúcich v mojom bruchu.

Pitvorné dvere boli primknuté, ale to ma nezarazilo. Vedel som dobre, že on mal vo zvyku doma sedávať a nikde nechodí, teda zaiste doma bude. Klopem na dvere – nič; búcham dobrých päť minút – nič. Už som bol k všetkému odhodlaný – i začal som vyzdvihovať dvere.

„Kto to?“ ozval sa z tamdnu jeden mne neznámy hlas. „Doma pán?“ dopytoval som sa napäto.

„Nie je doma, šiel do Pluštíc do kostola, a nepríde, iba večer.“ V B. totižto nieto, iba evanjelický kostol, a Hrušánek je katolik.

„Dobrý apetít, Stano!“ zamrmlal som sám v sebe, a pustil som sa, kde ma dvoje očú nieslo.

Moje oči – či mám riecť, moje nohy – doniesli ma však do jedného utešeného hájika. Vy ho dobre znáte, leží na dolnom konci B. na východnú stranu. Volá sa Kamenec. V jednom útule nachádza sa žliabok, kolo neho veniec tmavozelených jelší. Deň bol krásny, slnko nemilosrdne pálilo, a ja som sa tešil, že keď nie k obedu, teda aspoň do chládku som sa dostal. Vyvalil som sa do pažite a pozeral som hore ako Eliáš, keď čakal na krkavca. Nevyčkal som nič – ani krkavca, ani pečeného holuba. Bohvie, čo to, že v našich časoch už divy prestali, hádam – že už nieto prorokov. „Takto sa nenaješ!“ pomyslel som si a točil som oči dokola. Pár polozrelých jahôd kukalo von z machu, ktorý prikrýval skalnatú pôdu. Tieto vidieť a schmatnúť – bolo jedno okamženie. Jahody boli síce trocha kyslé, ale ja by bol prisahal, že sú sladšie od medu. Škoda, že ich bolo málo, to mi nebolo, ako sa hovorí, ani pod jeden zub, ba mi iba apetít dráždili. Keď som už ani jednu vyzrieť nevedel, nahol som sa k žliabku, aby som vodou doplnil, čo v žalúdku chýbalo. Nešťastná voda! Ešte i teraz vo mne hurtuje.“

„Zalej ju vínom!“ ponúkal rozprávajúceho bôbovský administrátor.

„Hej, kelner! Ešte jednu pintu!“ rozkazoval Ružan. „Vidíš, Stano! Tá tvoja rozprávka ma zaujíma; len nerob toľko okolkov; lebo nech som dobrý, kým ju dokončíš, vypijeme ešte najmenej štyri pinty – a potom aj nám vačky vyschnú.“

„Eh, čo! Ja myslím, že moja rozprávka stojí za tie štyri pinty vína,“ odpovedal Stupický, keď vnútornosti dvoma pohármi do poriadku bol uviedol. „No ale, načo sa mi to len do reči miešate? Už neviem ani, kde som zastal.“

„Pri vode! Pri vode!“ volali Stankovi kamaráti.

„Tak je, pri vode! – Nuž vidíte, bračekovci, vtedy sa mi aspoň na okamženie všetky spolky miernosti nepozdávali. I voda je dobrá – ale, nech som dobrý – aj víno je dobré. Vína sa napijem aj na lačný žalúdok – ale vody? Sprobujteže, keď ste za štyriadvadsať hodín nič nejedli, ako vám bude búriť vo vnútornostiach. I v mojich bola zabúrila – opravdivý odboj a rozbroj sa strhol v nich – a vtedy som preklínal – moju lásku. Sproboval som spať, ľahol som si do trávy, sotva mi však na oči driemoty nadchádzali – vnútorný odboj zabúril, a ja – vstávaj hore!

Mohlo byť kolo druhej popoludní, keď sa mi žalúdok do normálneho stavu prinavrátil. „Už sú hádam v B… . po obede, smelo sa teda môžem vrátiť,“ myslel som si, a namieril som moje kroky do dediny.

Prídem pred Slavatinských dom – zastal som trochu, a vzal som tú najveselšiu tvár na seba, aby z mojich porušených čŕt obličaja nikto nemohol uzavierať na môj nešťastný dneskajší pôst. V pitvore mi zastala cestu Miluša s vyplakanými – ako sa zdalo – očima a pozerala na mňa s takou nemou ponosou, že ma srdce nevoľky zabolelo.

„Kde si obedoval, Stano môj?“ spytovala sa Miluša.

„Duša! Nuž kdeže inde, ako v hostinci?“ odpovedal som s vysileným úsmechom. Ona však krútila hlávkou, vedela, že lužem.

Medzitým som otvoril dvere – a prvá osoba, ktorú som v chyži videl – bola moja sestra.“