ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

praktične dokazuje, že ľúbolist jednu stovku nestojí

„Môjho anjela znáte,“ začínal Stupický vyprávať svoje podivné dobrodružstvo, „opísať vám ho teda netreba. Znáte, že je takého pohľadu, že by sa i tvrdého srdca šuhaj vedel doňho zamilovať. Milušinu krásu však prevyšuje jej dobrota srdca, a z tejto stránky ju ešte iba ja dokonale poznám. Žiaden z vás nebude pochybovať, že ju ľúbim nadovšetko; ona je jedinkým cieľom snáh a túžob mojich. Môžete si pomyslieť, ako ťažko mi padlo, keď som z B. do R. musel odísť, keď som sa musel vzdialiť z jej blízkosti, keď som musel privykať v diali od nej. Ej, bračekovci! To ukrutne ťažká vec vidieť sa šmareným na míle od predmetu svojich snov práve tak, ako čo by vás z božieho slnka do temného žalára hodili – a úprimne vyznám, že ma v prvé dni neraz zaliali slzy, kedykoľvek som si na ňu pomyslel. Žiadal som si krídla, žiadal som byť orlom, sokolom, holubom, aby som sa v okamihu mohol povzniesť nad dedinu, slúžiacu jej k obydliu, a stade ako duch nad ňou strážil. Tak, tak, chlapci! Z tohoto môžete vidieť, že som i ja pocítil trapy a slasti lásky, a pociťujem i teraz, a ten je chlebár – kto mi to neverí…“

„K rozprávke! K tvojmu dobrodružstvu, Stano!“ volali Ružan i Korunka.

„Hneď som pri ňom,“ odpovedal Stanislav, a vyplákol si po hárikom vína ústa.

„Ako znáte, každoročne na deň 24. júna padá Jána, ale že toho roku na deň nedele padol, to ste už hádam zabudli. Dosť na tom, ja som si už pred tromi dňami bol umienil navštíviť v tento deň moju sväticu. V úrade už v sobotu zo mňa nič nebolo; z každého aktu, ktorý som prevracal, vykúkala mi utešená tvár mojej Miluše – a usmievala sa mi ľúbezným pohľadom. Sotva som večera dočkal. Proti mojej obyčaji ľahol som si o desiatej, aby som včasráno mohol byť čím skôr na nohách; lebo – bratia, vy poznáte moje prázdne vačky – mienil som ísť peši, a pre pechúrov je najlepší raňajší chládok. Ostatne to nebola taká ľahká vec zaspať čeľadníkovi rozbúreného srdca. Mestský hlásnik už tretiu po polnoci hlásil, a ja som ešte bdiac blúdil vo vábnokrásnych obrazoch mojej raňajšej návštevy. Potom som predsa dákosi usnul. Moje sny vám rozprávať nejdem – to by ma ďaleko zaviedlo – len to podotknem, že boli pokračovaním onej ľúbostnej panorámy, ktorá sa mi bdiacemu ťahala popred duševné oči v utešených maľbách. Zrazu ma prebudil dákysi hrmot – pozriem hore – nado mnou stál Ďurko, asi pätnásťročný kočiš Slavatinských.

„Mladý pán! Dala ich slečna Miluša pozdraviť, aby dneska prišli so mnou hore do B.“ prihováral sa mi Ďuro.

„A čo ty tu robíš?“ dopytoval som sa ho ja.

„Tej noci som doviezol naspäť doktora – a mám prikázané, aby som bez nich domov neprišiel.“

Mne nebolo viacej treba – pod dvoma minútami som bol oblečený; sotva Ďurko stačil bič do ruky chytiť, už som sedel na voze, a voz rachotil, až oblaky prachu hore hradskou stávali.

Slnko bolo už vyšlo – mohlo byť asi šesť hodín, keď sme sa dostali do Bôgovca – kde ty, Korunka, administruješ. Súc v myšlienkach blaženej ľúbosti zamorený – a v úprimnosti srdca ďakujúc mojej Miluši za tento nápad, mňa príležitosťou k sebe dať dopraviť – zrazu mi prišlo na um, že i môj i Ďurkov žalúdok potrebuje raňajšie občerstvenie. Už sa mi vtedy marilo, že lačný žalúdok s ľúbosťou nesúhlasí, preto som kázal Ďurkovi pred hostincom zastať, a vošiel som dnuka.

„Či majú dačo dobrého k raňajkám?“ spýtal som sa krčmára. „Ak ráčia dočkať, uvarí moja naskutku kávu – ostatne mám i dobrú, znamenitú slivovicu.“

Kávu, ako viete, nikdy nepíjavam. Slivovicu piť a na zálety ísť sa mi tiež nevidelo. Naostatok som si pomyslel, že kým do B. prídeme, pálenčený zápach z mojich úst vyšumí – a jednako som ešte s mojou Milušou nebol tak ďaleko, aby sa naše ústa v sladkých bozkoch boli stretali.

„Nech mi dajú teda kalištek slivovice!“ rozkázal som krčmárovi, ktorý tento rozkaz naskutku vykonal.

„Hrom vám je to, a nie slivomca! Veď to nápoj z «torkóly, pályinka finomító intézetu!»“ zavolal som odpľúvajúc, keď som bol podaný mi vínový lieh koštoval.

„Čo som dlžen?“ spytoval som sa šibala krčmára a položil som ruku na vačok, v ktorom moja chudá peňazonoška vždy odpočívala.

„Pätnásť grajciarov, ich milosť!“ odpovedal uškierajúci sa krčmár.

„Kýho hroma!“ vykríkol som v strachu a v zadivení; ale nie nad neočato natiahnutou cenou mojich neužitých raňajok, lež že mojej suchotinárskej peňazonošky vo vačku nebolo. Hľadal som ju všade, ale o tej ani chýru ani slychu. Naostatok mi zišlo na um; že istotne zostala na mojom písacom stole, na ktorý som ju bol večer vyložil, aby som sa prizrel mojim ostatným štyrom papierovým desiatočkám, určeným k tejto ceste.

„Či budete znať stovku premeniť?“ dozvedal som sa krčmára, a vytiahol som z vačku jeden vo štvoro zložený ľúbolist.

„Nájde sa azda – veru nedbám – práve sa strojím na vína, zídu sa mi i väčšie banknóty,“ potešoval ma krčmár.

Ale že som ja nemal žiadnu vôľu ľúbolist premeniť, to mi ľahko uveríte; povediac mu, že sa ponáhľam a že by to premieňanie veľa času stálo, a sľúbiac, že sa večer k zaplateniu mojich útrat navrátim, šmaril som sa do voza a letel som v lačných a podivných myšlienkach k cieľu mojej návštevy ďalej.“