ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo to znamená ten šuhaj ako z iskry?

Na tom som si lámal hlavu, ako by sa štyri letory ľudské tak po našsky najlepšie dali pokrstiť? Začal som prekladať: sangvinik — krvnatý; to mi však bolo neľubozvukom. Rozmýšľal som o flegmatikovi: sadnuté mlieko, mledzivo, huspenina, — to všetko zdalo sa mi priprostonárodné, nevedecké. Išiel som ďalej, ale ani so žlčnikárom alebo svalnáčom namiesto cholerika ani s pokútnym alebo citlivkárom namiesto melancholika som naskrze spokojný nebol.

Namrzený nad nezdarom svojich jazykospytných bádaní zavreštím na chyžnú z plného hrdla, až sa mi celý dom hnevným hlasom ozval: „Julča, vody!“

Julišku našu ani najmenej z promptnosti vo výsluhe vychvaľovať nemôžem. Teraz ale snáď pohnutá mohutnosťou neobyčajnou môjho volania, pripáli naskutku do mojej chyže sťaby hromom podšitá. Až ma zarazil jej skorý príchod. Opätujem ešte raz prízvukom cézarským: „Julča, vody!“ — a pridám konca-kraja nemajúci prúd filipiky,^[1] ktorej i začiatok i koniec v ten zmysel vychádzal, že prečo dá na seba toľko razy kričať? — Takmer som sám vidieť mohol iskriaci hnev na konci malých bajúzikov svojich, ako keď pohoniči iskriť vidia v čiernej noci mlunné blesky z uší konských.

Julka, lapiac krčah do ruky, s úplnou rezignáciou vypočula prostosrdečnú moju mienku. V idylickej pozitúre^[2] celkom ľahostajne hľadela do sršiacich mojich očú.

Keď sa všetci diabli a ich kumpáni mojimi snáď i primalými ústočkami šťastlivo premleli, opätoval som ešte raz žiadosť svoju a začal som sa ďalej, akoby som závet Rotchildovcov držal vo vrecku, pyšne po izbe preháňať.

Juliška, ktorú k najvyššiemu môjmu hnevu všetok lomoz, krik a hromovanie ani za mak nevynieslo z koľaje, otvorí konečne dvere (blízo ktorých bezpochyby nie z obozretnosti alebo zo strachu, ale len z tej jednoduchej príčiny zaujala pozíciu, že krčah náhodne pri dverách stál) a polohlasne rečie: „Čože ich vodí?“ — i chtiac i nechtiac, aby som jej poznámku dopočul — a v tom okamihu ako svižná laňka zmizne.

Vo mne vrelo.

„Máš čas, že si sa odpratala!“ myslel som si.

Po kratučkej chvíli vstúpi Juliška s krčahom dnu.

„No veď už konečne!“ privítal som ju a začal som zase nespokojnosť svoju nad jedným-druhým jej sluchu vzorne trpezlivému predostierať.

„Jaj, mladý pán, taký sú ako z iskry, nemám času ďalej sa baviť a ich naslúchať,“ dopovie už v pitvore a driev než som zbadal, bola tá tam.

Haha! — rozosmial som sa zrazu, akoby ma v tom istom okamihu šaľba bola napadla. Nad čím som si ja za pár hodín na daromnicu lámal hlavu, ona to bez všetkého rozmýšľania vie! Ako z iskry! Tu, hľa, máš slovo slovenské namiesto latinského sangvinik, tu výraz nielen povahu dotyčnú výborne označujúci, ale k tomu i básnický. A radoval, smial som sa zase, behajúc po izbe, akoby som nejaký drahocenný poklad bol našiel.

*

Výjav tento zaznačený mám v zápiskoch svojich ešte z tých ružových časov študentstva. Na dôkaz jeho pravdivosti len to pripomínam, že som ho z úst samého priateľa svojho Rarášťoka Smejku ako od osoby v ňom dejstvovavšej počul a, nakoľko možné bolo, prísne podľa počutia napísal.