ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo za jedného je ten šuhaj ako z iskry?

Rarášok Smejko bol opravdivým šuhajom ako z iskry. Charakteristickejšieho pomenovania by si nebol našiel preňho, čo by si všetky slová slovníka podľa všetkých možných kombinácií počtovedných popremieňal a pospájal.

So mnou navštevoval jednu a tú istú triedu. Priateľmi v užšom zmysle slova sme si neboli, vlastne opravdivého priateľa on ani nikdy nemal, bo jemu bol jeden druh ako druhý; ale preto stýkali sme sa my dvaja mnoho spolu, takže mi nechýbalo príležitosti povahu jeho hlbšie spoznať.

Bol on, čo sa zovňajšku týka, mladík strednej, územčistej postavy, kvitnúcich čerstvých líc, iskriacich čiernych očú a širokých pŕs (ktoré sa vždycky vlnami rýchlymi dmuli). Nôžky mu ustavične na tanec išli, po ulici sa náhlieval ako šarkan a pri tomto lietaní poskakoval si kedy-tedy celkom neženírovane,^[3] akoby myslel, že je na lakovaných dlážkach a že dajakého anjelička má vis à vis. Pritom si rád nôtieval popod nos dajaký valčík alebo polku. Keď stretol známeho, vyťal svižnú poklonu, usmial sa a ponáhľal sa ďalej. Toho sa ale nikdy nemohol zdržať, aby, keď mal šťastie s mladou osobou bieleho pohlavia, dva-tri razy naspäť nepozrel za ňou.

Za žiaka sme ho mali stredného. Niekedy, pravda, lepšie odpovedal ako prvý eminens,^[4] ale inokedy nevzal knihu ani za mesiac do ruky; v písaných štúdiách mal viac bielych „oblokov“ než napísaného. Na skúškach vzdor tomu vždy výborne obstál: to isté odpovedal neraz i na lekciu i na opakovanie i na skúške, a kým sa iný žaloval, že práve len to nevedel, čo odpovedať mal, Rarášťok sa so smiechom vystatoval, že by si lepšiu otázku ani sám nebol vedel vyvoliť, ako bola tá, čo mu prisúdila sudba. Súkromne študoval veľmi mnoho, nedokončil však nič. Obyčajne popredku spomínal, do akého utešeného štúdia sa on zase zabral. Keď sme sa ho po čase spýtali, či už ďaleko pokročil, odvetil nám, že sa mu to nezdalo, nuž že to odhodil.

Národné jeho zmýšľanie bolo síce pravé, isté, ale chýbal mu ten výraz nadšenosti, ktorý mladosť tak charakterizuje. Nápadné bolo pri Rarášťokovi, že o národe veľmi málo hovorieval. Pokladal predmet tento v rozhovoroch za zodratý, ustavičné márne tláchanie o ňom nevedel do súhlasu priviesť s dôstojnosťou jedného národa. Vôbec z celého jeho chovania usudzujúc neskladali sme veľké nádeje v Rarášťoka pre náš národ. Páni učbári, čo našimi boli, rukou kývali nad ním v punkte tomto. Poznali ho ako chytráka a očakávali z neho iba figúrku, ktorá bude plávať s prúdom sveta. Ba či sa nesklamali?

V družstvách priateľských mali sme Rarášťoka všetci radi. V hádkach i o najvážnejších predmetoch sa často smial, až mu slzy ako hrachy vystúpili v očiach, zvlášť keď odporcu končitým, nezriedka hrubým vtipom kapacitovať mohol. Býval pri podobných prípadoch i skutočne náruživý niekedy a tu ani takú jasnú pravdu ako to slnce nechcel uznať a celú rozopru prudkými nadávkami dokončil. Po chvíli oblizoval sa už s odporcom svojím sťaby s milenkou, prosiac ho o prepáčenie a uznávajúc svoj omyl. Ale beda bolo vtedy, keď sa so mnou začal pravotiť o voľačom, lebo ako mi vraveli, povaha moja veľmi bola podobná Rarášťokovej. Ja som nepopustil žiadnym dôvodom — on tiež nie, a tu hnev bol hotový. Stali sme sa jeden druhému tými najúhlavnejšími nepriateľmi pre veci chatrné. Vystrájali sme si potom protivne i v najmiernejších maličkostiach. I teraz so srdečným smiechom sa rozpomínam, že sme sa raz, on zastávajúc Schillera, ja ale Petőfiho, tak boli rozkmotrili, že sme v hostinci u „Jeleňa“ už s holými šabľami stáli proti sebe, hotoví k súboju. Konečne pili sme na bratstvo — a boli sme si zase dobrými kamarátmi.

Ináč mal Rarášťok srdce mäkké ako vosk. Keď sa radoval, objímal každého, akoby svet celý do náručia svojho bol chcel privinúť. Ale keď videl slzy žiaľu alebo biedy, rozplakal sa ako šesťročný chlapec. Pri poháriku by bol obetoval aj košeľu zo seba, a to nie natoľko sebe ako radšej svojim druhom kvôli. Keď počul struny husieľ, ako veselú vyťahujú, trhal sa na celom tele, vyskakoval zo stolca, drvil päsťou stôl, akoby náročky len to chcel, aby aj sklenice tancovali, hádzal klobúk o zem a šklbal si vlasy ako zbesnený pomätenec. Naproti tomu pri zádumčivej nôte znijona^[5] alebo pri unylých zvukoch nočnej fujary zastával mu dych, klesal, kedy-tedy zavzdychol a city jeho sa v úľubnom, slastiplnom úsmeve skutočne rozplývali…

Takýto bol Rarášťok Smejko, ten náš šuhajko z iskry.