ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

kde sa dokazuje, že sú hviezdy slzami božími, čo lumpov oplakávajú.

Výjav nasledujúci mám v zápiskoch svojich len niekoľko slovami naštrknutý, nemôžem sa však zdržať, aby som vám ho obšírnejšie nepodal.

Bolo to v jeseň roku 185.. Listy stromov očervenievali a opadávali, nové víno najlepšie kyslo a vrelo. Vtedy sme sa my čo fidélnejší^[6] chlapíci vybrali do susedného mestečka pod zámienkou nejakej pokonávky, za lubom väzela však horúca túha po okoštovaní toho nového, lebo v našom meste, v sídle to rozumomilovných múz, sme pred čujným čuchom cteného učbárstva ani za málo neboli bezpeční, že nás hneď pri prvom glgu nezdrapia a do chládku neposadia. V meste J., kam sme sa boli vyklamali, zamierili sme kroky naše do najväčšieho domu, lebo to je u nás pravidlom, že najväčší dom musí byť nepochybne hostincom. V tomto teda najväčšom dome jednohlasne uzavrelo konzílium^[7] naše, že je veru to nové výborné — non plus ultra! Čo div, že sme sa následkom toho onedlho všetci zhliadali v bájnom rozpoložení iluminácie, to jest osvietenia? Darmo je to, kde škola nedostatočne osvecuje, tam je osvecovanie materiálno-špirituálne, to jest vínové a špiritusové celkom prirodzenou požiadavkou.

Dosť na tom, my sme sa ver v dobrej vôli zobrali konečne na spiatočnú cestu od azylu Bakchovho^[8] — rozumiem pohanského boha, a nie ministra. Bola utešená jasná noc jesenná. Hore dolinou vyspevovali sme s opravdivou virtuozitou. Nám samým sa to aspoň tak zdalo, že spievame utešene, dojímavo. (Kedy si to len opití ľudia nemysleli mnoho pekného o sebe!) Išli sme, pochytajúc jeden druhého za rameno, v jednom šíku. Mojím susedom z ľavej strany bol Rarášťok Smejko. Bol zadumaný, smutný. Domnieval som sa, že mu snáď šumná kelnerka, do ktorej sa podľa vlastného vyznania infámne^[9] buchol, v ľúbiacej hlávke vrčí (lebo svet náš iba hlavou ľúbi), nuž teda nechal som sladké jeho marenie.

„Števko, duša moja!“ rečie konečne po dlhom mlčaní, keď zachrípnuté hrdlá za dobré uznali maličkú prestávku použiť na zotavenie.

„Dávno som očakával dôkaz toho, že si neonemel,“ vravím ja.

„Števko, duša moja!“ Tu prestal.

„Veď sa ja len predsa bez príčiny nenazdávam, že si do jazyka kŕče dostal.“

„Števko, duša moja!“ Zase prestal, pohliadol na mňa a na červených jeho lícach ligotné slzy sa skveli.

„Či vieš“ — pokračuje a trhá potom — „čo sú to tie hviezdy? Ako sa trasú sťaby slzy v devinej mihalnici!“

Tu znížil hlas, jazyk mu vypovedal službu. To prekliate víno bolo na príčine. Rarášťok vše spomínal, že keď sa potúži, na perách svojich takú ťarchu cíti, akoby balvany celého Uralu boli na nich privalené.

„Básniš, básniš?“ rečiem teda, nechcejúc rozhovor prestávkou pretrhnúť.

„Števko, duša moja…“

„No konečne…“

„Pozri ta hore na tie trblietavé hviezdy: to sú slzy, hej, slzy na oblohe, božom oku, čo pán boh vylieva nado mnou, nad korheľom, ožranom, lumpom… Óh, padajte, hviezdy, padajte slzy božie — ja som veľký lump, ja som nešťastník…“ A ono neborák po prvučičký raz si bol trochu viac potiahol.

Nemohol som sa hlasného chichotu zdržať. Dolina celá odvetila výbuchu srdečného môjho smiechu. Druhovia, dozvediac sa o príčine šaľby mojej, sa dobre o zem nehádzali.

V dobrom rozmare dotárali sme sa až po polnoci domov.

A Rarášťok vari ďalej rozmýšľal o tých slzách božích? Horké jeho rozmýšľanie! Najväčšie nedobizne vystrájal potom a zo samého seba strojil rozličné vtipky.