ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa ozaj vodilo tomu nášmu Rarášťokovi v záležitostiach ľúbostných?

Čitateľky spanilé a čitatelia drahí, viem, tvrdo očakávali tento predmet. Očakávanie ich som sa tým snažnejšie ponáhľal vyplniť, lebo ľúbosť bola v živote brata Rarášťoka Smejku hlavným činiteľom, hlavným predmetom jeho myslenia, cítenia a celého túženia. Keď prišiel medzi nás, obyčajne začal o svojich „liebschaftoch“^[10] vyprávať.

Ešte ako maličký chlapec bol zaľúbený do jedného malého maďarského dievčaťa, ktoré v susednom jeho domoviny mestečku bývalo a ktoré, ktozná, či už tiež začalo pociťovať tie blažené city a tajné, pritom ale predsa jasné túhy, o ktorých sa dakto vyslovil, že by bez nich nebolo hodno ani na svet prísť! S veľkým pátosom vyprával brat Smejko, aká utešená, naivná bola táto jeho prvá ľúbosť! I tie jeho plány a túžby, aké boli jednoduché, primitívne! Všetky jeho želania sústreďovali sa, vraj, v tom jedinom: mať malinkú kolibku, v ktorej by so svojou malou ženičkou sám mohol bývať a gazdovať.

V štrnástom roku svojom mal zase ľúbostný pomer s istou osôbkou, ktorá si zhola nemohla sťažovať, že je snáď ešte nedospelá. Prekárali ju, že by Rarášťokovi i za starú mamičku ta pristala. Napriek tomu bol náš šuhaj z iskry do nej zaľúbený láskou ohnivou, horiacou až dovtedy, kým sa páni učbári nedozvedeli o dobrodružnom svojom žiakovi. Jediné postrašenie pána správcu, že dostane z mravnosti o jeden stupeň nižšiu triedu, dostačovalo rozohriaty jeho mozog ochladiť.

Ako osemnásťročný junoš bol Rarášťok náš v jednom panskom dome vychovávateľom. Čo mu veľmi vhod prišlo, našiel tu i dievča z príbuzenstva panej. Švárna, nevinná Eufrozína padla mu, prirodzene, do srdca, a to tým viac, že si na dedine, kam postavením svojím bol priviazaný, nemohol tak medzi dievčatmi vyberať ako v meste. Ale jeho zásadou bolo: stoj čo stoj mať naveky s niekým bližší pomer. — Chlad a nevinnosť z každého ťahu Eufrozininho milostne žiariace boli menovite vlastnosťami, ktorým sa Rarášťok sťa idolu koril, pre ktoré, ako sám vravieval, ideál svoj k srdcu striebornými klincami mal priklincovaný. Aká nešťastná bola zatiaľ ľúbosť táto! Eufrozína nebeská, spása edenu,^[11] blesk hviezdy zimošnej, zápyr zôr nad najvyšším vrcholcom Tatier, Eufrozína, ten vzor nevinnosti a studu panenského, ktorý sa pri každom stretnutí pohľadu so zrakom iného nežne červenal a lúče snivých očú na dlážky upieral, Eufrozína tá, s ktorou si po uplynutí niekoľkých rokov večný zväzok sľuboval priateľ náš, Eufrozína tá — bola mamičkou, mamkou dvoch na dedine inej žijúcich anjelikov! — To bolo sklamanie ukrutné. Pád neočakávaný do vĺn spenených zúriacej Niagary, pád márnivého meteora do hlbiny morskej, pád prvého anjela z jasných výšin nebeských do čierňav bezodného Tartaru^[12] nemohol hroznejší byť nad pád Rarášťokov zo sveta klamných ideálov do bahna ohyzdnej skutočnosti. Tak aspoň opisoval sklamanie svoje on. Čo si tu mal počať úbohý nešťastník? — Svetom utiecť? Preklínať ukrutný osud? Strašnú pomstu sypať na hlavy besných drakov, čo vencov svätých opovážili sa i len dotknúť, nie to roztrhať? — Rarášťok ani jedno ani druhé nezrobil. Úbohej Eufrozíne nadal po počutí tohto chýru do neverníc, za niekoľko dní sa s ňou nezhováral, ale potom sa zase pomeril a hockedy ju celkom ľahostajne do dobrej vôle vybozkával…

Ešte viac kadejakých ľúbostných pomerov by som mohol zo života Rarášťokovho pospomínať, ako napríklad i do vlastnej sestričky, do istej barónky, ba i do jednoduchej chyžnej (do tej spomínanej Julišky) bol buchnutý, ale nateraz to všetko náročky rozťahovať nechcem, aby som si potom jeho hnev na seba neuvalil, že všetky jeho tajnosti, s ktorými sa on iba svojim priateľom zveril, celému svetu vytrubujem. Ba i zavrátiť by ma mohol, že sa jedno-druhé len v jeho ohnivej obrazotvornosti prihodilo, čím nás ako so skutočnou udalosťou ošudiť zmýšľal. Mal zaiste i nevšedný dar „zahýbania“.^[13]