ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Návšteva u šuhaja ako z iskry

Po skončení práv vystúpil Rarášťok Smejko na postať verejného života a vodilo sa mu tuná veľmi dobre. Kde sa len skrútol, šťastie ho takrečeno prenasledovalo. My sme si, z akej príčiny neviem, nepísali, takže aj on bezpochyby len tak málo znal o mne ako ja o ňom a o jeho pomeroch. Na poli spisby som jeho meno nevidel, usudzoval som teda tak, ako je to na Slovensku hriešnou obyčajou: kto nepíše, nie je činným národovcom.

Asi o desať rokov od čias nášho nevidenia sa prišiel som náhodou do mesta P. Zosadol som v hostinci a nevýslovne som bol prekvapený, počujúc všade rozhovory slovenské i medzi vzdelanejšími, a to zväčša o záležitostiach národných.

„Aký to prevrat netušený od desiatich rokov v tomto čestnom meste,“ oslovím jedného z prítomných hostí. „Keď som ešte ako žiak navštívil tu narodeného svojho druha, nebolo tu počuť od vzdelanejších ani slovíčka po slovensky. Všetko bolo odrodilé, že človeku až smutno prichádzalo okolo srdca. A teraz, buď bohu chvála, aký to život, aká zaujatosť!“

„Sláva bohu!“ vzdychne si oslovený, „že sa tie smutné časy našej zaslepenosti duševnej už pominuli! No sláva aj nášmu pánu Rarášťokovi! Keby jeho nie, veru, ktozná, či by z nášho preporodu až dosiaľ bolo voľačo bývalo!“

„Rarášťok Smejko?“ spýtam sa prekvapene.

„I veľmi. Veru nás pán pravotár zobudil k opravdivému životu. Milostivý Hospodin ho za to požehnaj!“

Vo mne zovrela radosť.

„Odpusťte, priateľko drahý, že hnaný citmi srdca svojho v náruč sa ponáhľam bývalému druhovi svojmu a rozhovor svoj s vami prerušujem. Prosil by som vás len ešte o číslo jeho domu.“

Sotva dočkajúc odpovede, bol som na ulici. Idúc hore mestom a pozerajúc na čísla domov, zhliadnem blížiť sa proti sebe vážneho muža postavy širokej, územčistej.

„Brat môj!“

„Duša moja!“ A sťa zamilovaný párik viseli sme jeden druhému na perách.

Rarášťok pred desiatimi rokmi opravdivým Rarášťokom po desiatich rokoch. Ani vlas nepremenil sa na ňom od tých čias v jeho povahe.

Na moju prosbu išiel so mnou do hostinca.

„Buď si!“ odvetil mi on, „urobíme si aspoň fígeľ.“ Ja som ho nerozumel. Podobne mi nejasné bolo, čo mala znamenať navštívenka, ktorú brat Rarášťok, naznačiac voľačo na ňu, hostinskému bol podal pred dvanástou v sprievode niekoľkých mnou nepočutých slov.

Obedovali sme spolu. Keď sme si najhlavnejšie momenty života nakrátko vyrozprávali, prešiel rozhovor zaraz na národné záležitosti. Prítomní pustili sa s nami tiež do rozhovoru. Srdce mi rástlo od radosti, keď som počul priateľa svojho besedovať s prítomnými o zlatej budúcnosti Slovenstva, ktorú on tak prirodzene, a predsa veľkolepo, tak nadšene, a predsa jasne maľoval. Že sa o národné veci obzrie dakedy, proti tomu by som ešte pred štvrť hodinou počas nášho súkromného rozhovoru bol mohol prisahať, a žeby čo i len slovo hoden bol vážne preriecť, to ani predpokladať som sa neopovážil. Radosť bolo vidieť, ako sa všetko k nemu vinulo.

S citmi ľúbymi, sladkými rozlúčil som sa s ostatnými prebudenými občanmi p…skými, keď ma Rarášťok na svoju hospodu pozval, aby sme si vraj o jednom-druhom ešte dôvernejšie mohli poklebetiť.

„Toto je moje hniezdo!“ riekol pred jedným veľkým domom.

Vošli sme do dvora. Vzorný poriadok dookola v kvetinovej záhradke ako i na chodbe upomínal, že v dome pilná gazdiná nechýba.

Iba pred samými dvermi napadlo mi, že som sa zabudol spýtať brata Rarášťoka, či je ozaj ženatý?

„Nech sa ti ľúbi, chyža je otvorená,“ predbehne ma slovom.

V chyži dačo zašuchotalo. Zaklopem.

„Voľno!“ zaznie tenký, mne trochu známy hlas.

Vstúpime dnu; ku dverám blížila sa nežná ženská postava v úhľadnom letnom obleku. Jej ťahy sa mi úplne neznámymi nepozdávali, spamätať som sa ale naskutku, aj ináč prekvapený, nevedel, kto by asi osoba táto mohla byť?

Na pohovke sa dve dietky čerstvých milých líčok zabávali.

„Bývalý môj spolužiak pán Štefan K. — a toto ženuška moja,“ predstavil nás Rarášťok obapolne.

„Ó, pán K., takmer by som vás ani nebola poznala!“ zašveholí ku mne švárna, vľúdna žienka. „A vy akože? Neprichodím vám známa?“

„Ráčte odpustiť, milosťpani,“ vravím ja, keď sme sa všetci traja na pohovku posadili, takže žieňatko do prostriedku prišlo. Rarášťok sa šibalsky usmieval. „Napriek tomu, že sú mi panej ťahy nie cudzie, nemôže mi prísť na um…“

„Nemôže vám prísť na um, keď ste ma jeden večer ako študent r-ský násilne boli pobozkali?“

A Rarášťok sa len usmieval a nepovedal nič, čo pri ňom bolo veľmi nápadné.

„Krátke vlasy — dlhý rozum,“ vravia ľudia, „a veru sa nepravda tohto i teraz dokazuje,“ rečie s ľúbym úsmevom šumná tajomná. „Rozdiel medzi mojimi vlasmi a vašimi, pán K., je istotne nie malý a môj rozum je teraz, ako vidím, predsa len nie kratší od vášho. Nuž, naozaj, nerozpomínate sa?“

Rarášťok vyskočil z pohovky.

„Ale ľudia! čože sa vám robí? Už vidím, že vás ja musím z nesnádze vytrhnúť!“ zvolá, prebehnúc so smiechom po izbe. „Nuž Juliška, Juliška, čo mi ako študentovi vodu nosievala, je táto moja ženička! Bozkajte sa mi krásne pred očami a zmyte ten násilný bozk slobodným, dobrovoľným bozkom.“

A sladulinký bozk zopakoval sa, takže na jeho hlasné dvojité pľasnutie i dietky zle zazreli na mňa.

V dome tomto strávil som tri z najsladších dní života svojho, zabával som sa ako v kruhu svojich vlastných. Nevedel som sa dosť načudovať ostrovtipu a vzdelanosti Juliškinej. Kto by len zakrátko bol pozoroval jej nenútený spoločenský tón, nikdy by nebol veril, že iba rok bola vo výchovnom ústave, kam ju Rarášťok na svoje útraty bol dal, prv než sa s ňou vzal.

Odchodiacemu riekol mi Rarášťok s dobrým rozmarom toto: „Od svojej Julišky naučil som sa, že je sangvinik po našsky ,šuhaj ako z iskry‘. Odvtedy ale, brat môj, ako som si ju za žienku vzal, naučil som sa od nej ešte mnoho dobrého — ale nie menej i zlého…“

Za to vypriadol si na samopašné pery svoje milosrdné pľasnutie od rúčky snehovej.