ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samuel Reusz. Ján Francisci-Rimavský

1. Prostonárodní Zábavník (Bratislavský) I., II.

Väčšia, sústavnejšia pozornosť začala sa na Slovensku venovať prozaickým podaniam ľudovým až od začiatku 40-tych rokov.

Aug. Škultety a Pavel Dobšinský pripisujú prvý krok Samuelovi Reuszovi, evanj. farárovi v Revúcej (Slov. povesti, str. VII.) Jeho príkladom vedená, ujala sa tejto práce slovenská mládež, najprv v Bratislave.

Už pred letními prázdninami r. 1840 začalo sa v Prešpurskom Sboru učenců řeči československé rokovať o sústavnom sbieraní ľudových podaní. V akej súvislosti bola táto práca s činnosťou Sam. Reusza, nemožno celkom iste určiť. Zpráva Aug. Škultetyho je naozaj veľmi závažná, lebo on bol predním členom menovaného sboru, r. 1839 — 1841 námestníkom profesora reči a literatúry československej Jura Palkoviča. Ale v súčasných záznamoch je jeho zpráva nie celkom presne potvrdená. Listy, podávajúce referát o zasadnutí Sboru dňa 10. júna 1840, sú, bohužiaľ, veľmi potrhané, tak že sa nedočítame, kto v ňom hovoril o dôležitosti tejto práce a „vybízel učence k pilnému sbírání pověstí, pořekadel, ba i slov“ práve pred rozchodom študujúcej mládeže na prázdniny, „do lůna mileného národa“. Toto vyzvanie, zdá sa, nemalo ešte veľkého úspechu. Iba Samo Hroboň čítal 18. novembra t. r. prostonárodniu rozprávku „Kníže se zlatou růží“, ktorá bola v nasledujúcej schôdzke 21. t. m. posúdená, pri čom sa poukázalo na ústrky, ktorých sa dožíval Kollár, sbierajúc ľudové piesne pre svoj veľký sborník, a zdôraznila sa dôležitosť rozprávok ľudových.

V tomto čase, t. j. od r. 1839 — 40 až do r. 1842 — 3, bol poslucháčom bratislavského lycea Ján Francisci,^[4] ktorý pod pseudonymom Janko Rimauskí vydal r. 1845 prvú sbierku slovenských rozprávok. Námestníkom bol, ako sme povedali, Aug. Škultety, prispievateľ sbierky Rimavského. Jeho miesto zaujal Ľudovít Štúr, ktorý sa vtedy vrátil zo svojich štúdií v Nemecku.^[5] Z toho možno súdiť, že hlavní popud pre takúto horlivejšiu činnosť dal práve Aug. Škultety.

Vyzvanie, učinené pred letními prázdninami r. 1840, nemalo hneď zdarnejších výsledkov.

Keď Ján Francisci bol zapisovateľom ústavu, začali zakladať a sostavovať sbierku podaní ľudových piesní, rozprávok, porekadiel so zvláštnym titulom „Prostonárodní Zábavník r. 1842 — 3“. Usporiadateľom jeho bol Ján Francisci.^[6] Pohnútkou k tejto sústavnej práci nebolo vlastne vyzvanie z júna 1840, ale, ako sám rozpráva, že cez prázdniny r. 1842 poznal u otca svojich konškolárov, Ľudovíta a Adolfa Reuszovcov, Samuela Reusza, evanj. farára v Revúcej, „vlastnoručne, mluvou ľudu tak verne napísané tri prostonárodnie slovenské povesti, ako by boly z úst samého prostonárodnieho rozprávača vyšly… Tie tri povesti vzbudily vo mne rozhodnutie účinlivejšie oddať sa sbieraniu povestí.“

Autor nekrologu Sam. Reusza^[7] — Reusz umrel vo veku 69 rokov 22. decembra 1852 — zaznačil o ňom, že začal sbierať a kriticky objasňovať národnie povesti slovenské. Podľa jeho príkladu a pod egidou jeho sbierala mládež na všetkých stranách Slovenska, „počnouc od Břetislavy u Dunaje až po nebetyčné vrcholy Tater, pověsti slovanské, tyto drahé památky starobylosti slovanské, a co nasbírala, to k němu donášela, jako k ohništi duchovního života.“

Kde revúcky farár — pôsobil na tomto mieste od r. 1812 — poznal dôležitosť ľudových podaní, najmä prozaických, je ťažko povedať. Kollár ho neuvádza medzi svojimi spolupracovníkmi, a podľa toho mohli by sme predpokladať, že Reusz do začiatku rokov 30-tych nevenoval veľkej pozornosti tradíciam ľudovým; nie je bezvýznamné, že je nie ani uvedený medzi predplatiteľmi Kollárovej sbierky. Sotva sa poučil v tomto smere na svojich štúdiach v Jene, odkiaľ ho vyhnaly napoleonské vojny r. 1806. Podľa Aug. Škultetyho^[8] Sam. Reusz oddal sa až vo vysokom veku sbieraniu a spisovaniu rozprávok. Ani v pozdejších jeho poznámkach, ani v poznámkach jeho syna Ľudovíta nenachodíme znakov toho, že by naň boli účinkovali bratia Grimmovci, ako nižšie ukážeme. Nezdá sa, že by Ľud. Štúr bol mal zvláštny vplyv na túto činnosť svojich bratislavských žiakov, niet aspoň ani najmenších dôkazov na to. Z jeho výpovedí pred vyšetrujúcou komisiou v júni r. 1843 poznávame iba toľko, že členom ústavu okrem iného urobil úvod do slovenskej ľudovej poezie.^[9]

Francisci nasbieral v otcovskom dome už v detských svojich rokoch, v zimních časoch na priadkach od súsed, prichodiacich s praslicami, hojnú zásobu rozprávok. Hneď na začiatku školského roku 1842 — 3, ako sa vrátil z prázdnin, začal, ako ďalej rozpráva, usporadovať „Prostonárodní Zábavník“. Získal dlhý rad členov ústavu, ktorí chceli spoluúčinkovať pri tejto práci, rozdával medzi nich papier, a keď dostal niekoľko popísaných hárkov, dal ich prezrieť spolupracovníkom, aby videli, čo je už napísané, a nepísali to isté ešte po druhý raz. Do konca roku nasbieralo sa sto hárkov rukopisných záznamov.

1. sväzok „Prostonárodnieho Zábavníka“, usporiadaného Wratislawom Rimawským — tak sa vtedy Ján Francisci podpisoval — obsahuje 19 rozprávok. Zapisovatelia, obyčajne menovaní, zaznamenali dialekt, ktorým, a miesto, kde ktorá rozprávka bola rozprávaná. Sú to rozprávky:

1. Národnia Rozpráwka [O Dragomírovi] (str. 7 — 25).

2. Powiedka o Lomidrewowi (39 — 42, ostatok je vyrezaný).

3. Zlý brat. Rozpráwka o Gankowi. Kalinčák w podnarečj Liptowském (59 — 65).

4. Prjpowgedka o Hraškowi Gankowi. Kalinčák (87 — 101).

5. Rozpráwka o Miškovi a Ilke. O. Maginhradský w podnárečj Malo-Hontskom (117 — 130).

6. Rozpráwka o Popeľwár Gankowi. O. Maginhradský z okolj M. Hontského (163 — 170).

7. O enom chudobnom mlinárskom synowi (171 — 180).

8. Sjkorka a wlk. Rozpráwka dětinská aneb radšej bágka. Wratislaw Rimawský z okolj Malo-hontského (192 — 3).

9. O dwoch Šibaloch. Štepan Križan (203 — 211).

10. Wykopaný had. P. Záborský (227).

11. O Lewočských Supplikantoch. O. Maginhradský z okolj Malo-Hontského (227 — 230).

12. Powjedka o jednom chudobnom sinowi (239 — 251).

13. Newerná žena. Mikuláš Dohnáni z okolj Trenčianskeho (255 — 264).

14. Kozjšky (powjdka pro djtky). Z okolj Gemerského, gmenowite z Ratkowé, Ludewjt Zeleznícky (265 — 266).

15. Powjdka o Laktibradowi. Horislaw Krčmery nárečjm zwolenským (283 — 297).

16. Rozpráwka o ednom Kráľowi. Opovržení brat. Z okolj Malo-Hontského. P. S. Jamrišška (299 — 306).

17. Rozpráwka o krásnom páru. P. S. Jamrišška (308 — 318).

18. O dwoch bratoch. Rozpráwka z okolj Zwolenského (327 — 345).

19. Rozpráwka o Gankowi a Mackowi. Z okolj Nowohradskýho a Malo-Hontskýho P. Skalozub Jamrišška (346 — 362).

Druhý diel bol tiež usporiadaný Vratislavom Rimavským v Bratislave r. 1843; obsahuje 19 rozprávok:

1. Rozpráwka o Wyntalkowi. P. Skalozub Jamrišška (47 — 60).

2. Rozpráwka o chlpatom Ganowi, spoza rgeki (86).

3. Rozpráwka o troch chudobných bratoch. Z Nowohradu. Miloslaw z Lehoty (103 — 108).

4. Powiacka o troch synoch. Z okolj Muránskeho [M. H.-ovia] (108 — 110).

5. Rozpráwka o gednom katoljckom kňazowi a rechtorowi (118).

6. Rozpráwka o troch Hawranoch. Z okolj M. Hontského Maginhradský (127 — 139).

7. O Piďimužjkowi (139 — 142).

8. Traja braťja. M. Dohnáni z okolja Trenčanského (180 — 182).

9. Powiacka o krásnom princowi (199 — 213).

10. Powjacka o ednom Obšitošowi. Zo stolice Gemerské z Ratkowé podaw Lud. Aug. Gál (213 — 214).

11. Wýprawka, bosorskí rákoš (215 — 221).

12. Pripowědka. Tri sestri (234 — 242).

13. Rozpráwka o kmotru remenárowi a kmotru hrebenárowi. Ľudewjt Aug. Gál nárečjm Gemerským, gmenowitě Ratkowským (276 — 8).

14. O chudobnom Gankowi. Kučera Turčan (287 — 294).

15. O Miluše. Národňja Rozpráwka. P. K. Gaber (295 — 300).

16. Rozpráwka o Sklennom Zámku. Napísau Mikuláš Dohnáni. J. Sabó z okolja Ozorowského (301 — 309).

17. Rozpráwka o ednom chudobnom hospodárowi (327 — 329).

18. Starí Žobrák a jeho djewka. Prípowjadka. Aug. Hradowicky (335 — 342).

19. O Dobrom Jagrowi (powjdka). Z Turčanského okolj S. Kramár (351 — 358).

Oba tieto sväzky sú v archíve Muzea v Turčianskom Sv. Martine, ako všetky rukopisné sbierky, o ktorých nižšie budeme hovoriť. Jednotlivých rozprávok nebudeme rozberať, prehovoríme o nich vo vlastnej časti tejto knihy. Všeobecne len poznamenávame, že nemôžeme v nich vidieť presné a verné reprodukcie ľudových rozprávaní, ale iba viacej-menej spoľahlivé spracovania rozprávok, počutých od ľudu, zväčša akiste podľa akýchsi všeobecných záznamov hlavnieho obsahu, jednotlivých význačnejších motívov.

Rimavský prijal do I. sv. „Zábavníka“ poznámky S. Reusza k trom rozprávkam, ktoré prevzal z rukopisu, nadpísaného na zovňajšej strane „Codex Revúcki B“ a na vnútornom prvom liste: „Altslawische Sagen aus Pannonien 1840“. Na tento rukopis ukazuje prípisok jednej rozprávky „O jednom chudobnom synovi“ (I, str. 239, č. 11): „Viz Original Cod. Rev. B.“

V tejto doslovne odpísanej „Einverständigung“, ktorou sa začína Cod. Rev. B., S. Reusz odôvodňuje a vykladá svoju mienku o starobylosti týchto rozprávok. Začína slovami: „Ich bringe meiner verehrten Nation drey uralte Sagen zum Neujahrs-Geschenk. Durch den Versuch diese Überreste der Vorzeit zu beleuchten, wollte ich den Werth des winzigen Geschenks — nicht erhöhen — Nein! nur einigermaszen enthüllen.“ Slovanské obyvateľsvo tatranských roklí pokladá za domorodcov, zdôrazňuje ich schopnosť prechovávať starodávné rozprávky potomkom, odvoláva sa na konzervatívnosť obyvateľstva zvolenského kraja, najmä jeho hornej časti, ako sa pevne pridržiava prastarej prostoty v zvykoch, obyčajoch i v kroji. Pripomína, že v týchto krajoch bývali Rimania, vie o nálezoch rímskych mincí a stavieb, ale málo vraj sa starali o naše barbarské obyvateľstvo, zanechali iba ako spomienku niekoľko rímskych slov, ako na pr. hampula, veronica, haljena (grécky: chalaina). Reusz popiera vplyv horno-zvolenských Nemcov. Ale z vnútorného rázu rozprávok usudzuje na ich starobylosť: „Man betrachte das kunst- und faltenlose Gewand dieser Sagen, die richtige Zeichnung der Charaktere, die Gemütlichkeit des Vortrags, die Festhaltung der Hauptidee, die richtige Ordnung der eingewebten Episoden: so wird man die Vollständigkeit und Genauigkeit dieser Erzählungen nicht bezweifeln. Sie enthalten eine hohe gereinigte Moral, eine Forderung, die selbst der roheste Mensch nie aufgiebt, und sind vollkommen geeignet, zur Kühnheit, Klugheit und einem unstrafbaren Wandel zu ermuntern.“ Dajú sa srovnať i s mytologickými predstavami našich predkov, ako sa zachovaly na pr. dejiny české, obodritské, lužické a poľské. „Gutte und böse Dämonen, vielköpfige Ungeheuer, zerstörte und bezauberte Schlösser, Ježibaby, Pekelníci, Zauberarzneyen und Počarení, Podstrelení (für diese Begriffe hat der Deutsche nur das Wort: angethan) — das sind Bestandtheile, die zu Libušas und Kroks Zeiten ihren Ruf behaupteten und noch heute in dem Andenken unserer Slaven wohnen.“

Keby sa nám boly zachovaly dejiny Pannonie z r. 800 — 1200, lebo do nich, zdá sa, náležia tieto povesti, získali by sme ešte mnoho svetla o týchto plodoch staroveku. Kde dejiny mlčia, nemáme nádeje z týchto pozostatkov minulých dôb najsť historickú pôdu. „Z toho však nijako nenasleduje, že by tieto rozprávky, vyprávaním po storočia prenášané od vnuka na vnuka, boly sfalšované alebo dodatkami znetvorené…“ „Boly to posvätné podania národnie, ktorých nikto sa neodvažoval meniť. Rozprávač musel mať vernú pamäť a chrániť sa i podnes ešte pred každým menením, ak nechcel počuť ostré výtky: ,Netár, hyba táreš‘… lebo rozprávky vyprávaly sa a vyprávajú sa ešte podnes vo veľkých shromaždeniach a vždy boli ľudia, ktorí chybujúceho opravovali.“ „Selbst das einfache Leben unserer Vorfahren war geeignet diese Sagen zu bewahren, weil es weder dem Einflusse einer unnatürlichen, sorgenvollen und gedrückten Lebensweise nicht so sehr ausgesetzt war, als heute. Die neuern, von dem mittelalterlichen so verschiedenen Zeiten sind offenbar der Integrität des Urtextes nicht ganz günstig gewesen: aber die Scheidung dieser Zusätze z. B. flintu wzal statt kušu, zapálil sobe na pjpu, žeytlík wína a žemlička etc. sind für den Kritiker wenigstens nicht immer schwer zu scheiden und zu restituiren.“

Takým spôsobom teda vidí v povestiach minulých dôb dobre zachované starobylé pamiatky („wohlerhaltene alterthümliche Monumente“), ktoré nám podávajú pojmy minulosti o náboženstve, štátoch a morálke, predsudkoch a poverách, zvykoch a obyčajoch, o rodinnom živote, gazdovstve a umení, jedným slovom národní život („das National-Leben“) našich predkov. S. Reusz chce s toho stanoviska vykladať o slovanských podaniach a posudzuje takto jednotlivé rozprávky a jednotlivé motívy. Tak tedy vykladal predne rozprávku, nadpísanú inou rukou, než jej text, O Dragomírovi. Túto rozprávku vytlačil P. Dobšinský podľa tohoto spracovania a iných troch zápisov v „Prostonárodních slovenských povestiach“ IV, 61 — 78.

Je to rozprávka, složená z dvoch látok: prvá položená je vlastne iba ako úvod, rozpráva sa v nej o hrdinovi, ktorý sa ničoho nebál, ktorého márne chceli vystrašiť pomocou farára a jeho kostolníka; druhá je veľmi rozmanite rozprávaná látka o vysvobodení zakliatej princezny. Pre slovenského vykladateľa neexistovala vôbec otázka, či je to rozprávka pôvodnia, domáca, slovenská. Domorodosť bola mu práve axiomom, a tak vykladá priamo z jej obsahu; pritom vôbec sa nezmienil ani slovom, že ľudovú rozprávku sám veľmi spracoval, že do nej vkladal dlhé reči, únavné, urážajúce svojou neľudovosťou, že vkladal ďalej slová umele utvorené, ako kňaga; hrdinu pomenoval staroslovanským menom Dragomír; rozprával jazykom síce podstatne ľudovým, ale náročky upraveným a spestreným pod vplyvom biblického jazyka českého; temer pri každom slove prezrádzal sa tento milovník ľudových podaní, ako bol vzdialený od vlastnieho jazyka ľudového.

Reusz vidí v hrdinovi svojej rozprávky „einen abgerundeten, scharf bestimmten Charakter eines Natursohnes. Das Costum zeigt auf das Mittelalter… aus den Armen einer reichen Familie — mit Geld — und zu Pferd — geht der Held durch undurchdringliche Wälder in ein weites Land.“ Tak, ako vraj podnes sa vydávajú Zvolenčan, Turčan, Nitrančan, Oravec a Lipták na ďaleké cesty — do sveta, — tak tiež náš dobrodruh. Ako títo Slovania, opierajúc sa o svoju odvahu a rozumnosť, odkázaní na svoje intelektuálné a fyzické sily, ponevierajú sa po sídlach rozličných národov, tak rytier Dragomír odvažuje sa s málo peniazmi a koníkom; i to je vraj slovenské. Opustený starý hrad pripomína nášmu vykladateľovi exkomunikáciu, takú hojnú v stredoveku, ktorá mohla spustošiť krajinu a kráľa zahnať ku Grékom. U pozostalých, od cirkvi prekliatych vidíme surových, neskrotených barbarov, ktorí v hrade diabolsky zúrili. Vysvobodiť zakliatu princeznu bolo kresťanovi naložené. I to, že ju vysvobodil trpelivým znášaním desných múk, vykladá sa zo stredoveku. Celý výklad je vlastne púhou parafrázou obsahu a rovnako celej ďalšej časti: ako Ježibaba odlučuje hrdinu od milovanej ženy; ako iná dobrá bytnosť pomáha hrdinovi zničiť kúzla Ježibabine; ako sa hrdina dostane pomocou kráľa zvierat a kráľa vtákov až na rodný hrad svojej milenky.

Po všeobecnejších poznámkach S. Reusz snaží sa riešiť niektoré špeciálnejšie otázky: Z ktorej doby je rozprávka? Sostavuje rozličné dohady o národnostných pomeroch v Uhrách a v juhovýchodnej Europe až po Čierné more a ukazuje, že Dragomír žil medzi rokmi 700 — 880, pred príchodom Maďarov. To vraj dokazujú: hrubá forma kresťanského náboženstva; hrozné, sotva priechodné hory; množstvo čarodejov, netvorov, odčarovaní a zázrakov, ktoré nie sú v nijakých stykoch s legendami svätými (nemôžu sa teda klásť nad dobu svätých, 1000 — 1400); veľká bulharská „slovanská“ ríša, ktorá bola v tejto dobe a pravdepodobne objímala Slovanov, žijúcich v Karpatoch, ako i tých, ktorí sídlili nad Čiernym a Azovským morom, alebo konfederáciou, alebo bezprostrednou nadvládou, z čoho ľahko mohlo vzniknúť spojenie týchto zemí veľmi vzdialených, ktoré by boly také prístupné pre cesty, aké konal náš rytier.

Reusz rieši potom druhú otázku, odkiaľ bol Dragomír a kam putoval, dokazujúc, že bol zo severnejších krajov uhorských, zo Šariša, Užhorodu, Boršodu, Liptova, Zvolena a že prišiel cez Bukovinu, Multánsko, Valašsko, Bessarábiu k Čiernemu moru, kde vstúpil na loď, aby sa dostal do ríše, obklopenej troma vrchmi. Konečne snaží sa určiť ešte stupeň náboženstva, umenia a priemyslu za časov Dragomírových. Prevládalo vraj náboženstvo podľa obradu gréckeho, spojené ešte s hojnými pohanskými poverami. Všetky umenia vzťahovaly sa na znalosť vnútorných a tajných síl prírodných, kúziel, čarovných nápojov atď. Spôsob života, jeho potreby a zvyklosti boly prosté, primerané patriarchálnemu životu jednotlivých rodín. Stav priemyslu označuje jediná, zlatom vyšívaná šatka. Vkus a luxus neboly ozaj celkom neznámé Slovanom. Dragomír opatril si nádherný šat, služobníctvo v „livrée“, kone a koč, ako sa svedčalo na princa, najmä na brehoch Čierneho mora neďaleko Carihradu. U Slovanov nechybely akiste ani tance, ani iné veselosti, najmä v dňoch svadobných.

I druhú rozprávku, o Lomidrevovi (I, 39), Reusz komentuje podobným spôsobom. Podľa Reuszovho spracovania a mnohých druhých zápisov bola táto rozprávka upravená P. Dobšinským pre sbierku „Slovenské povesti“ (1858, str. 87, č. 11). Pritom zároveň bola odtlačená časť výkladu S. Reusza. To dokazuje, akej vážnosti sa tieto výklady tešily ešte u vydavateľov slovenských rozprávok na sklonku rokov 50-tych minulého storočia. Tá okolnosť opravedlňuje nás, že venujeme týmto výkladom väčšiu pozornosť, než by na prvý pohľad zasluhovaly.

Povesť o Lomidrevovi je rozšírená rozprávka o troch hrdinoch, obdarených nadľudskou silou, ktorú naznačujú veľmi zreteľne mená: Lomidrevo, Kopivrch, Miesiželezo. V prvej časti rozprávky rozpráva sa v rozličných obmenách i o iných rozličných silákoch, o vymlátení pánovho obilia; len potom je vlastnia látka: vysvobodenie troch princezien, unesených troma drakmi. S. Reusz zdôrazňuje vo svojich poznámkach pri opise života a výchovy hlavnieho hrdinu Lomidreva prostý, patriarchálny život rodinný ako oddanosť matkina sa vyráža v jej ochote kojiť syna omnoho dlhšie než obyčajne. Potom poukazuje na svornosť a vernosť súdruhov, pokojné, bez všetkej vášne, zloby a krutosti ich zaobchodenie s furmanmi, ktorých vozy, s ťažkým nákladom zapadlé do hliny, vysvobodzujú, a s pánom, ktorého obilie vymlátia. Náš vykladateľ je oduševnený morálkou rozprávky: Lomidrevo užije svojich nesmiernych síl na skrotenie a vykynoženie krutých, vášnivých netvorov, na záchranu nevinne mučenej, ktorú privedie nazad do náručia zarmúteného otca.

Pre historiu ničoho nenachodí; iba ak to, že i v pradávnych časoch boly už latifundie, ktoré „naši“ Slovania obrábäli ako dnes. Pre život vtedajších horalov zdá sa mu pozoruhodné, že slovenský robotník nežiadal si odmeny v peniazoch, ale v plodinách, a že i bohatý statkár sotva mal peniaze. O priemysle svedčí furmanstvo a železiarstvo; uvádza niektoré doklady pre železiarstvo v starých dobách v Zvolenskej stolici. Rodište Lomidrevovo Reusz kladie do krajiny hôrnatej, porastlej dubmi, nielen čečinou, kde sa dolovalo železo. Vykladá tiež o netvoroch, ktoré Lomidrevo premáha. Potom dovodzuje, že táto rozprávka je staršia než prvá, lebo niet v nej nadľudských, groteskných bytností, ako boly Ježibaby, Pútnici a i. Podľa jeho mienky Slovania chceli označovať najväčšiu fyzickú i duševniu silu mnohohlavými drakmi; „dvanásťhlavý drak bol obraz najvyšší, ktorým naznačovali nesmiernu moc, ďaleko predstihujúcu moc ľudskú“. Reusz postihol tiež dualistický princíp: zlý princíp dlho môže škodiť, ale konečne jednako podlieha; dobrý princíp dlho môže trpieť, ale konečne víťazí! Napokon pripomína staré uhorské sriadenie, kde župani hrali vynikajúcu úlohu vo vedení krajiny, boli v župách naozaj malými kráľmi, a že ľud pamiatku toho dosiaľ zachováva („to tedy ešte bolo, keď v každej dedine býval kráľ“, a pod.).

Zo starej sbierky Reuszovej bola prevzatá ešte rozprávka (I, 239 nasl.), ktorú iná ruka pomenovala: „O jednom chudobnom synovi“. Potom prevzal ju P. Dobšinský do svojich „Prostonárodních slov. povestí“, soš. III, str. 44, č. 28, a nadpísal ju: „Chudobných rodičov syn.“ Liší sa tiež textom, a naozaj môžeme tvrdiť s veľkou bezpečnosťou, že Dobšinský znovu ho upravil, popretieral rozvláčnejšie, únavnejšie jeho partie, najmä reči, a skutočne ho zlepšil a zdokonalil. Rozpráva najprv o paholkovi v službe u čarodejnice, ako si tam vyslúžil píšťaľku, ktorou svoláva rozbehané stádo, a husle, pri ktorých každý musí tancovať. Sem je vložená ako epizoda anekdota o Židovi v tŕní; potom sa rozpráva iná látka, ako pomocou svojich huslí premohol tri Ježibaby-dračice, ktoré vyhubily v kráľovstve všetok ľud, zaklialy princeznú v mosadz, vylúpily kráľovi oči a odťaly kráľovnej ruky. Od najstaršej Ježibaby hrdina vynútil prostriedky, ktorými vrátil kráľovi oči, kráľovnej ruky a oživil princeznu.

Poznámky a vysvetlivky, ktoré S. Reusz pripojil, sú rovnakého rázu, ako u predošlých rozprávok. Odkazuje na život starých Slovanov, dobytkárstvo, poľné gazdovstvo, že boli privyknutí žiť roztrateno, pásli v okolí svojho majetku alebo chalupy lichvu, obrábäli svoje polia. Trhanová v Zvolenskej stolici (kde dosiaľ žije Ježibaba mnohými vyhľadávaná) a kopanice v Nitrianskej stolici sú ešte pozostatky tohoto spôsobu života. „V Poľsku, najmä v Ludomirzi a v Sviętem Krzyži, videl som dorastlé dievčence pri týchto roztratených staväniach. Tiež stodoly a pri nich sa vyskytujúce mráznice v Tisovci a i. sú ešte toho rázu (str. 400).“ To, že prvá Ježibaba jazdí na Tokajský vrch, do čarodejníckeho snemu, je vraj dôkazom toho, že tento vrch bol už prv známy v bájesloví slovanskom. Reusz konštatuje veľký rozdiel medzi prvou Ježibabou, u ktorej hrdina si vyslúžil čarodejnícku píšťaľku a zázračné husle, a medzi pozdejšími troma Ježibabami, ľudožrútkami, ničiteľkami ľudského šťastia, a mieni, že tá prvá ešte sa doučovala v umení čarodejníckom. Je však hlbší a podstatnejší rozdiel medzi nimi: ony pozdejšie všetky tri, matka s dvoma dcérami, sú predsa dračice s niekoľkými hlavami, a je vlastne veľmi nevhodné menovať prvú gazdinú tiež ako tieto „Ježibabou“. Nijako neztratila obyčajnej ľudskej podoby. A predsa jej upravovateľ menuje ju bosorkou, dáva jej teda maďarsko-slovenské meno čarodejnice. Ináče vytýka, že sa pomazanie kráľovské vysoko cenilo, že robilo kráľa a kráľovnú temer nedotknuteľnými, a myslí, že pravdepodobné toto pomazanie kráľovské bola prastará slovenská obyčaj. Reusz chcel by tiež určiť bydlisko hrdinovo; nebolo v najvyšších vrchoch a horách, ani blízko veľkých riek a jazier. Hrdina žil akiste v Novohradskej stolici, pozdejšie prišiel do Matry a veľmi úzkou dolinou vybral sa odkliať županovu rodinu. Odvolávajúc sa na J. Görresov spis „Mythengeschichte der asiatischen Welt“, Heidelberg 1810, tvrdí, že nadprirodzené postavy povestí sú indické (str. 405). Ale jednako odvrhuje mienku, že by Ježibaby a dračice maly sa odvodzovať z Indie.

Dodatkom potom rozpráva rozpomienku zo svojich detských rokov. Okolo r. 1793 šiel spolu s inými chlapci zo svojho rodného mesta Ľupče do Balážov, aby videli Ježibabu. Dedina ležala pod vrchom, na mieste veľmi kamenistom. Dom tej ženy bol na konci dediny. Jej izba mala ako u druhých sedliakov drobnučké oblôčky, ktoré skorej boly na to, aby vypúšťaly dym, než aby vpúšťaly svetlo. Veľká pec zaujímala asi štvrtinu izby, pred ňou bolo ohnisko, na ktorom stále horelo čečinové drevo. Niekoľko stolíc a nátoňov bolo v izbe, stôl v rohu a iné všelijaké náradie domáce. Žena sama, asi 70-ročnia, bola statná a plecitá, prostrednej veľkosti. Telo bolo okrúhle a biele ani sneh. Črty tvári boly mužské a určité. Nos a pery veľké, tvár široká a plná, bez vrások. Pleť svieža a vlasy čierné. Chôdzu mala ľahkú, pohyby zručné. Okrúhle biele ramená a drobné ruky boly nežné. Bola oblečená do zelenavej sukne a futu (fertoch) mala tkanú z hrubej vlny s čiernymi pruhmi, oplecko s červenými ozdobami na ramenách a čepiec, ako sa dosiaľ nosí. Konečne ružový pás, ktorého konce na chrbte visely dolu. Jej čierné oči pokojne sa dívaly, pozorne prezerajúc, i zdalo sa, že sa musia hlboko dívať do človeka. Keď sa oči pohybovaly, boly to blesky, a keď chcela veľa odrazu pozorovať, gúľaly sa chytro, presne mieriac. Jej oči ostatne vystupovaly a človek necítil sa dosť silným pozorovať tento živý zrak, tým menej priamo sa do neho dívať. „Bojazliví a otrasení sme od nej odišli, ako by sme boli videli vyššiu bytnosť.“

Konečne do II-ho sväzku tohože „Zábavníka“ (str. 234 — 242) bola vzatá rozprávka, nadpísaná „Tri sestry“, tá istá, ktorá bola asi pozdejšie zapísaná pod č. 2. tiež do Cod. Rev. C s výraznejším nadpisom „O stromčoku, čo vše krási, ptáčiku a vodičke“.^[10] V bratislavskom „Zábavníku“ bola rozprávka, zapisovateľom označená ako „eine Sage aus der slavischen Vorzeit“, sprevádzaná úvodným slovom a potom ešte zvláštnymi poznámkami, tiež v jazyku nemeckom, ako druhé, teda akiste zas S. Reuszom písanými. Pokladá ju proti poznámke pod titulom za mladšiu, „aus neuerer Zeit“, lebo je nie nič bizarného, monstrózneho v postavení pustovníkovom, v smýšľaní detí, v úkladoch nepriateľov; všetko má temer zafarbenie bohabojného kresťana. Neobyčajne krásna je pokojnosť a oddanosť pobožnej princezny. Reusz komentuje najmä postavu múdreho muža, ktorý posiela deti pre stromček, vodičku a vtáčika; nevie však a ani netuší, že v rozprávke tieto neúprimné črty boly veľmi nevhodne pripísané mužovi, ktorý sa detí ujal, a že pôvodne úkladné tetky navádzajú dievča, aby pýtalo od svojich bratov tie zázračné veci. Svedectvom starobylosti rozprávky je mu kúzelný prútik, divotvorná voda, kúzelné jabĺčko, ukazujúce cestu, zlatý vták, zakliaty zámok atď., veci, ktoré nepatria najnovšej dobe asi od r. 1300; ba je tej mienky, že môže rozprávku bezpečne klásť do 11-teho storočia.

Inak tento rozbor je čisto estetizujúci. Reusz sa nazdáva, že slovenská rozprávka veľmi verne zachovala staré podanie; to mu zaručuje jej úplnosť, poriadok a prostota. Ako novšie prídavky označuje iba slovo princ a princezka. „Za doby vzniku rozprávky volala sa „kňagňa“, a na dôkaz toho uvádza príklad, že uhorský knieža Gejza r. 972 mal za manželku slovanskú kňažnu, ktorá sa volala „bela kňegini“. Vykladateľ usiluje sa tiež určiť miesto, kde sa rozprávka diala. Bol to hôrnatý, vrchovitý kraj v severních Uhrách. Konečne vysoko cení výchovný ráz rozprávky, najmä ako osvietený evanjelický kňaz: „Noch mehr glauben wir behaupten zu können, dasz diese Erzählungen bey dem in der Bildung vernachläszigten Volke ein schätzbares Mittel waren, gute Sitten, Religion und Moral zu erhalten und zu befestigen. Hier fand ein verirrter und durch abergläubischen, leeren und ceremoniellen Gottesdienst verhunzter Kopf einen reichen Stoff zur Übung im Nachdenken und Urtheilen, und das Herz wurde zur Pflege guter Rührungen, Gefühle und Entschlüsze und zur Berichtigung feiner Leidenschaften mächtig aufgemuntert. Hier wurde weit mehr als durch das Herplappern vom Glauben und den Zehn Geboten oder des Ave Maria vor Verwilderung und Rohheit geschützt und die Fürsorge Gottes wuszte auch bey dem Verfall der Religion für den Menschen eine schätzbare Veranstattung za machen, die den Menschen vor der äuszersten Demoralisation bewahrte. So wurde für unsere armen Voreltern gesorgt — und wenn sie sich auch nicht ganz von den abergläubischen Verirrungen ihrer Zeit frey erhalten konnten, so verdienen diese Anordnungen unseren wärmsten Dank.“

*

Pre charakteristiku Samuela Reusza a jeho pomeru k mladej, družine, zaujímajúcej sa o slovenské rozprávky, je pozoruhodný jeho list, adresovaný A. H. Škultetymu, ktorý nachodíme ako dodatok k rozprávke nadpísanej „Berona“, Cod. Rev. C, str. 8 — 10. Tento list tu uvádzame:

Meine lieben Freunde!

Sie werden in meiner Berona, die ich versprochenermaszen abgeschrieben habe, einige Veränderungen finden, und werden wahrscheinlich leicht errathen, warum ich sie so, und nicht anders gemacht habe. Ich glaube, wenn H. Csipka oder H. Daxner, oder Sie H. Scultety die Sage geschrieben hätten, Sie hätten sie anders, und vielleicht besser aufgesetzt.

Ich fordere Sie auf diese Sage zusammen durchzulesen, vielleicht finden Sie etwas einer anderen Bemerkung werth.

Neulich bekam ich ein Bändchen deutscher Volkssagen, den unsrigen sehr ähnlich, von einem Wiener — und mit einem hübschen Kupferstich. Ich las sie sehr aufmerksam, und war unzufrieden damit. Der Verfasser erlaubte sich, moralische Episoden und ganz gewöhnliche deutsche Witze einzuschieben, was mich sehr angeekelt hat. Z. B. Hätte er die Berona beschrieben, wie sie sich dem Königssohn unter dem Baum gezeigt hatte, so hätte er gesagt: Sie sah so aus wie das schönste aufgeputzte Mädchen im Prater — aber wie man zu diesen Göttinnen des Praters nicht immer die Erlaubnis hat sich zu nähern, so war es auch unserem Königssohn. Seine Schöne verschwand wie die Nymphen des Praters. Oder bei Gelegenheit der Enthauptung des Dieners, hätte der Verfasser von Bedienten Treue, Verschmitzheit, traurigen Erfahrungen, sonderbaren Schikungen Gottes und dergl. gefaselt. Aus diesem schliesze ich, dasz es vernünftiger sey, das Original der Sage mit einem Locus communis nie zu verunstalten.

Die beyliegenden 3 Sagen hat mein Enkel mir gebracht. Es ist ein Product aus Mähren, oder aus der Nähe von Mähren. Der Stoff dieser Sagen ist nicht schlecht — und ich verzeihe dem Erzähler das bischen moderne Gewand: Bohyně, Sal, das dumme Wort chytrost und dergleichen. Aber wahrhaftig, unsere Sagen sollen besser ausgestattet seyn. Ich wäre nich ganz zufrieden, wenn die schönen Kinder unserer Nation so dürftig und arm aussehen sollen, wie diese mährischen. Meine Meynung ist diese:

Eine jede Sage soll einige, mehrere oder wenigere Bemerkungen hinter dem Text, oder unter demselben bekommen, die populair, unterhaltend und das Gemüth erhebend, und lehrreich wären. Dahin könnte gehören:

1. Kurze aber treffende Schilderung der Charactere, die in den Sagen vorkommen. Also die moralische Reinheit derselben, Haltung und Consequenz, Wahrheit und Schönheit der Gesinnungen und Handlungen.

2. Vergleichung der Sagen mit den gegenwärtigen Sitten der Slaven.

3. Hinblicke auf die Lage unserer Slaven, Ihre bürgerliche und häusliche Gesetzgebung, Krieg, Frieden, Industrie, Beschäftigungen.

4. Grosse Vortheile dieser Sagen bei dem Verfall der christlichen Religion.

5. Bemerkungen über die Philosophie und damit verbundene Mythologie unserer Vorfahren.

6. Sprachformen und Erklärungen einzelner Provinzialismen.

7. Erklärung der mythologischen Personen, und soviel möglich ihrer Handlungen.

8. Rückblicke in die classische Literatur der Griechen und Römer — auch in die Zeiten des Mittelalters.

9. Beachtung der Mythologie ausländischer Slaven, z. B. Russen, Polen, Litthauer.

10. Bildung des Charakters der Slaven durch diese Sagen.

Mit einem Wort, je nachdem die Ausstattung einer Sage diese oder jene Ansicht, Bemerkung und Bahandlung zulässt, sollte man einiges zusetzen ohne durch Länge und Abundance den Geist und den Werth der Sage zu unterdrücken oder zu verwischen.

So Z. B. der Filko, Wallach und Syrota brauchte kaum etwas mehr als einige Andeutungen von Nro 10, 4 und 1.

Ženské Sluby brauchen noch Nro 1 besonders berüchsichtigt zu werden.

Die vielen Wedomice, Šarkani, Bezauberungen beziehen sich auf Nro 5 und Nro 8, 9. Das: do služby sa vybrat, robotu hladat, s pracou žiwnost hladat, cesty konat gehőrt zu Nro 2.

Bezauberungen, Incantationen baziehen sich auf Nro 8, 5, 7.

(Nasledujú niektoré textové poznámky k „Berone“, str. 9 — 12.)

N. Rőcze 17. Dec. 1843.

Reisz

Samuel Reusz stál akiste pod silným vplyvom Musaeusovým. Jeho názory o tomto nemeckom vzdelavateľovi rozprávok, dosť kritické, vysvitajú z jeho nedlhej úvahy, ktorú jeho syn Ľudovít preložil a napísal v „Proston. Záb.“ III, 500 — 507. V poznámke pod riadkami čítame, že „tento pekný článek v oděvu slovenském podali, aby tím prospešnejší i od našich mladších bratrou mohou byt čítan“. Tieto názory prijali za svoje žiaci a nasledovníci Reuszovi až po Dobšinského. Z tej príčiny podávame i tu celý tento článok vo vernom odpise:

O vipracováňí J. M. Musaeusa ňemeckích prostonárodňích rozprávok. (Preklad z ňemeckého od S. R.)

Pred nekolko dňí som obdržau dva svazki ňemeckích prostonárodňích rozprávok, od J. M. Musaeusa vipracovaních a od Wielanda vidaních. To bolo práve v školskích prázňinách, keď som sa so sbjerkou Slovenskích prostonárodňích rozprávok zaoberal, i pohlo ma k tomu, abi som o zachováňú a napísáňú naších národňích rozprávok, jakožto pozustatkou starích časou slovenskích napísau a naznačiu.

Musaeus k vipracovaňú tomuto vzau materiál zo dvoch národňích Slovenskích rozprávok; aspoň Ribrcol je slovenská rozprávka. V jeho rukách sa táto matéria na rozprávku plnú čarodejstvou premeňila, tedi na báseň, která sa v krasomlúve, v zajímavosti, v citedlnosti a v dokonálom poznaňí duši ludskej viznačila.

Ale táto práca je nje dostatečná — a má i slabje stránki: celí Ribrcol je z kúskou, bez spojenia a súvisnosti stočení, t. j. on obsahuje v sebe ňekolko žartou bez ohledu a cílu. Pravda povedá Musaeus: že cíl jeho mau bit: abi si poznania luďí nadobudou, ale toho neobčjahou. Ribrcol síce bou v stave hluboko do ludskej duši nahljadnút — a preci každuo okamženia proti známosti tejto robiu; a tak on skrze najvetšuo namáhania cíla svojho nedošjou, ba práve stálo sa mu to, čuo sa každimu lágovi stává: on zo šeckiho namáhania a zkušovania nestau sa ani o vlas zkúšenejším alebo múdrejším. Lutujeme Ribrcola, lebo nadužívá svoje velkje síli a moci, oblubuje si v ďeťinskích maličkosťech, a potom si chiba mrzútosti narobí; a z tohoto šeckiho ani on ani mi docela žjadniho prospechu nemáme. Povjeme mu naposledi blázon! čuože on chce ukázat s jeho šaškárstvom! Naozaj kebi nám Musaeus s jeho krásnou obalkou a slohom nenahradil, zťažovali bi sme sa, že sme s čítáním tejto rozprávki jednu hodinu daromne zabili.

O mnoho krásňejši, okrúhlejši, prosťejši, ba i púvodňejši je napísaná a podaná rozprávka „O rusalki zo studňi“ (Nixe des Brunnens). Celí ďej sa (jakobi do uzlíka) príhodňe zamoce a dostatočňe i odmoce. Každuo počínania osob má svoju príčinu a svój cíl. Skrze nešťestia bíva (to) djouča prenasledovanuo, v nebezpečenstvu je vitrvaluo, nadobudnutuo štestia si zná vážit a cenit, a naposledi ho i občjáhňe a v tichom pokoju i život ztrávi. Vidíme, že celí ďej jednotu a celost má, ku kterimu ani pohnutki, ani namáhania, ani rozličnje losi nechibujú.

Tolko čuo do obsahu tichto národňích povjedok. Musaeus ozdobiu j ich krásnou rečou, zaobalkámi, čarodejstvámi, nadzemskími prácámi, kterje pozornost našu vzbuzujú — ba i poťahi na osobi teraz žijícjé, na terajšje mravi, a obzwlášťe na ňemeckí život a národnost. A tobi šecko obstálo, kebi púvodce bou chceu cíl zabávania a aesthetického vzdelania občjahnút. Otázka je: či pretvorovania starobilostí na novost, všeobecnosti na jednotlivost, cizosti na domácnost v stave sú dakoho zabávať? Či čitateloumu očekavaňú vihovje? Mne sa (vera) táto pretvorená krása tak zdá, ako v Bretislave pri starom gothickom kostelu, podle noviho kroju a chuti vistavena vež. Aňibi som nechceu púvodnost Homerovú s prekladom, s Travestiou, alebo Virgila s paródiou čarovat. Žltá červená a belastá mješanina, so sladkími horkími a kislími doďatkí, s príjemnou a nepríjemnou páchou, je ošklivá a hnusná!… Len Homer v rečtiňe, s reckimi víťazí, v reckom predstavováňú s reckimi mraví je útvor a obraz, kterí ma musí zabávat a zajímat.

Z tohoto predbežniho uvažovania a základu viplívá o vipracovaňú naších slovenskích prostonárodňich povjedok následujícuo:

I. K požadovaňú bi bolo, abi sa našje prostonárodnje Rozprávki docela v tom prostom stave, jako jich z rúk národu bereme, zachovali. Nám Slovákom, ako tuším, ranná zorička života začína prebliskovat — našja dosavadná stávajíčnost (č. existencia) bola ťemnou nocou zakrita; roztrhaní a zapomenutí bou svazok mezi našími praotcí a mezi námi — žili sme vo svete ňemecko-latinskom, a duch našej národnosti sa ešte len od krátkiho času ožívá. Naše ďeje, starožitnosťi, starobilosťi, národnje mravi a običaje musja bit najprú v celosti, k upovedomeňú národa zkríšenje; a len potom budeme muoct material naších národňích rozprávok prepracovať a upotrebovať. A preto nach sa ňik neosmelí naše vzácnje národnje rozprávki do noviho, aždaj od Ňemcou vipožičaniho obleku, s cinkavími a často s zpotvorilími slovmí vifintit. Ňech sa ani ňikdo neopováží tjeto rozprávki na ňejakú báseň upotrebovat, pokjal sa s duchom slovenskím nezoznámí a do ňeho docela nepohruží. Takí, čuo sa s tímto znáhlí, nikdi svojho cíla nedojde, a do rúk nám len mješaninu (č. Quotlibet) podá, nad kterou sa zamraštíme a zamrzíme; ba ho obvinovat budeme, že sa lahkomislnosti a zradi národu nášho sa tíkajícej dopustiu. Ked bi sa ale predca na to oddau, nech bude aspoň Musaeus alebo Wieland, ale i vtedy ho nepochválíme, lebo nám takuo vzau, čuo nám je nje v stave nahradit.

Napísau som na nekolko národních rozprávok objasnenia (Commentár). Moje objasnovania je nje podle pravidel, ale som ho napísau tak, ako sa mi k veci hodilo. To sú zlomki bez šetkího rozloženia a úplnosti. Je cvičenia v pozorlivosti, kteruo si žjadám abi od vjac mojích mladších a zbehlejších bratrou Slovenskích bolo čítanuo. Ale z toho krátkiho, čuo som napísau, každí previdet muože: že naše národnje rozprávki velkuo a nekunštovnuo bohatstvo obsahujú, kteruo si vážit máme, a so šeckou utlosťou a šetrnosťou zacházat musíme. Napísau som pojednania „o Začítaňí“ (Ueber Incantationen) k porovnáňú; že Slovania s Récí a Rimaní jak z ohledu reči, tak i z ohledu náboženstva a običajou príbuzní sú; kterje mravi a običaje k rozumeňú reckích a rimskích classikou, jakožto studnic všeckej vzdelanosti, velmi mnoho dopomuožú. Dalšuo pokračovania v tomto mohlo bi, a já mislím, že i muože lepšje hlavi národu nášho do neznámiho a zanedbaniho pola, z kteriho mi našú višú vzdelanost obdržíváme t j. do sveta réckiho a rimskiho dalej dovjest, jako to Ňemci, Francúzi a Angličane doterás dovedli.

Ešťe jedno poznamenania. Písau som i sám i mojích spolupracovníkou som k tomu pridŕžau, abi tak verňe a šetrňe jak len možne, rozprávki na papjer položili. Zrjedka som i to len pre lepšuo porozumenia jedno slovo priložiu, kteruo vipravovatel v behu reči nenašjou alebo zapomnuu povedat. Často som i tam neprisluchajícuo neuplnuo a ťemnuo vislovenia položiu — bez dalšiho starania, v tom domneňú, že to hoc kdo tak dobre muože opravit jako i já.

II. K požadováňú bi bolo, abi sa materiál naších prostonárodňích rozprávok za nekterí čas ku žjadňimu ďílu k. p. Povesti, Divadlu, Básňi atď. neupotrebúvau. A to:

1. Preto, že sa mi nevidja úplními bit. Jich púvodní stav zajistuo bou skrze dluhí čas, skrze jednotlivcou, kterí jích rozprávali, popremjénaní. Bez očekávania sme našli premjeni už i pri ťichto napísaních rozprávkách, kterje vera nemajú bit zanedbanje. Pri vipracováňú básni sú takjeto opravi, jako sme jich v prílohi naznačili, často pre básníka, kterí predmet vičerpat chce, velmi vzacnje. Nacházja v ních pokrm pre svojho ducha, noví, zvláštního zpuosobu jednotlivcou život a neočekávanuo bohatstvo. A preto povedam: Našja práca na tento čas nach bude Sberat a Opravovat: Prijde čas, ked naší Mluvozpitci, Moraliste, Mudrci a Básnici, v duchu nášho národa, o mnoho šťastlivejší pracovat budú muoct jako terás mi.

2. Vjac svetla, jak sa mi terás domníváme, budú historickje rozpravki budúcím spisovatelom národních rozpravok viljevat. Tjeto musíme očekávat — a je so šeckou šetrnosťou sberat. Ja mislím, že rozpravki „o Špannom poli“ „o Magin hradu“ „o Kňagi Mandi v Skalníku“ a tímto podobnje tak sa musja objasnit jako „o troch bratoch v Brádnom“. Dovedjem len jeden príklad: Candidát G. naštíviu ma s nekolko prjatelmí; a rozprávali sme o Ďivíňe v Novohradskej stolici. Kdo vje — povjem — kterú Bohinu na Ďivíňe naši praotcovia vzívat mohli? či to bola Živá či Lada? On sa rozpomenuu. Jesto — povje — jedná pekná studnička pod tímto zámkom, ktera sa „Ladankou“ volá; a mislí sa o tejto studnički, ku kterej sa djoučata radi chodja umívat — že sa skoro vidajú —. Či z tohoto poznamenania pravdi podobnuo domnenia nevisvita: že tam naši praotcovja Ladu vzívali? A či skrze toto poznamenania neobracia toto classickuo okolja na sebe pozornost? — To bi bolo doterás dobre. Ale nech dakto navštívi Ďivín, nechať posberá bájki, jmena vrchou, dolin, pozustatki običajou a mravou z tohoto okolja! či nenajde pre nás krásnje a vzácnje veci? Opravdu len sa nám rozhledjét treba a hned sa nám v rukách historická rozprávka utvorí, kterú každí Slovan s najvetšou radosťou obdivovat bude! Len sa nám treba naučit sberat, ale bez šetkiho predpojatia a falšovania!

3. A — čuo bi smo mali z toho, kebi smo naše prostonárodnje rozprávki na noví zpuosob prepracovávali? Národňiho rázu (characteru) bi smo jich pozbavovali, a len do zpotvoriléj formi obljekávali! Vera s tím len to bi smo vihrali, čuo od postupňe sa zmáhajíciho neduhu — najhnusnejšú nemoc — jistú smrt! Či mi nemáme dost hubících factorou, kterí našu národnost roztrhávajú? Či mi ešte sami chceme, skrze surovost našú, krásnej náďeji nášho národu prekažki klást? Či predsevzaťia, kteruo smo si mi z lahkomislnosti u sebe uzavreli, musí bit viveďenuo? Nje! mojí prjatelja — smele a pokojňe si musíme počínat; a strom len vtedi trjast, ked je ovocja zraluo. (Prel. a nap. L. R.)

*

Hlavnej požiadavky, aby rozprávky boly verne a presne zapisované a sbierané, žiaci a nasledovníci Reuszovi až do doby novej, okrem malých výnimiek, bohužiaľ, nedbali. Už druhá myšlienka učiteľa a vodcu slovenských rozprávkárov, že treba národnie rozprávky naprávať, sviedla ich s pravej cesty k naprávaniu síce dobre mienenému, ale v dôsledkoch k falšovaniu rozprávok. Hojné toho doklady nájdeme a uvedieme zo všetkých tlačených sbierok do rokov osemdesiatych.

2. Codex Revúcky A, B, C

Z tohože času, ako obidva prvé sväzky „Prostonárodnieho Zábavníka“, sú ešte iné sbierky rukopisné, predovšetkým tzv. Codex Revúcky A s nemeckým titulom „Slawische Volkssagen, Gesammelt in V. Revúce 1843“.^[11] Titulný list je ozdobený známym veršom Mickiewiczovým, ktorý postavili tiež Aug. H. Škultety a Pavel Dobšinský na čelo svojej tlačenej sbierky:

Tento verš, akiste zo 4. spevu Pana Tadeusza, zapísal niektorý mladší muž, člen bratislavskej družiny. V tlačenej sbierke boly dodané ešte dva významné verše:

Predoslaný je soznam rozprávok sbierky, zároveň uvedení sú zapisovatelia a tiež dialekty, ktorými boly rozprávky zapísané.

Do sbierky prispeli (iba začiatočnými literami svojich mien označení): Samuel Reusz, jeho synovia Ľudovít a Adolf, Samuel Ormis, rodák revúcky, vtedy ešte študent gymnázia v Štiavnici, a K. H.

Rozprávky boly rozprávané zväčša dialektom zvolenským, a to č. 1 — 8, 17, 21, 23 — 26, potom dialektom revúckym č. 9, 18 — 20, 27, dialektom ratkovským č. 10 — 15, telgartským č. 16.

Tento kodex obsahuje nasledujúce rozprávky:

1. Nevďačnosť (1. 1a — 3b).

2. Radauz a Ludmila (1. 5a — 7a).

3. Swětská krása (1. 9a — 11b).

4. O zlatom zaubku (1. 13a — 14b).

5. Dobruo srdce najde odmenu (1. 17a — 18b).

6. Učeň prevyšuje majstra (1. 19b — 20).

7. Zlosť macochyná a láska matkyná. Verná matka (1. 21a — 21b).

8. Eufrosina a Károl (1. 22b — 23b).

9. Vašbarát (1. 26a — 31a).

10. Dvä šibalci (1. 33a — 34a).

11. Bohatý a chudobný brat (1. 35a — 36a).

12. Drevená krava (1. 37 — 39a).

13. Dlhý nos (1. 40a — 42b).

14. Loktibrada (1. 43a — b).

15. Popelvár, hnusná tvár (1. 45a — 46a).

16. O kocurčekovi (1. 47a — 48a).

17. Čjerny chlap (1. 49b — 51a).

18. Panička po smrti chodí (1. 53a — b).

19. O chudobnom sedljakovi (Múdra žena) (1. 55a — 56a).

20. Ťaško utracenje šťestja dohoniť (1. 57a — 59a).

21. Wlkolak (1. 61a — 62b).

22. O zlatej panničky (1. 65a — 66b). [Pozdejšie bol titul pretretý a miesto neho je napísané: Mahulená krásná panna.]

23. Nevernosť tovaryšou (1. 67b — 69b).

24. O Paničky so zlatími wlasámi (1. 70a — 71b).

25. O perlovom zámku (1. 73a — 74b).

26. O skleňenom zámku (1. 75a — 77a).

27. O Oršuly Boršuly a Segeňmihál Miškovi (1. 79a — 79b).

Z tohože kruhu rodiny Reuszovej vznikly ešte dve sbierky, podľa všetkého onedlho po sbierke práve opísanej: Codex Revúcky B a Codex Revúcky C.

Codex Revúcky B má na prvom liste rukopisu nadpis Altslawische Sagen aus Panonien 1840. Teraz má 117 strán a písali ho aspoň dvaja ľudia a tiež o niečo neskoršie, než je naznačené v nadpise. Na počiatku rukopisu je Einverständigung (1 — 7), ktorú prepísal Rimavský do prvého sväzku svojho Prostonárodnieho Zábavníka (viď hore str. 8). Nasleduje I-te Sage, pripísané inou rukou Dragomír (7 — 39). Táto stránka bola pôvodne tiež číslovaná 2. Jednotlivé poznámky pod čarou, str. 16, 28 — 29, a nasledujúce za rozprávkou Rückblicke und Anmerkungen, str. 39 — 45, písala táže ruka, ako úvod. 2. II-te Sage úvod (str. 47), rozprávka nadpísaná inou rukou

Lomidrevo (str. 48 — 69). Poznámka na str. 20 a výklady str. 69 — 76 písané sú druhou rukou. Potom je III-te Sage (str. 79 — 97). Na strane nadpísané je inou rukou (Dobšinského): Jeden chudobnich rodičou sin. Nasledujú Anmerkungen (str. 97 — 100), písané druhou rukou, potom Allgemeine Rhapsodien über einige die Sagen betreffende Gegenstände (str. 101 — 106). Na str. 107 zaznačená je povesť „Založená duša“, ktorú potom citoval Dobšinský v svojich Obyčajoch na str. 117 č. 22, a k tomu pripojená poznámka o obetovaní čertovi: Žena hrešila, pretože vyzdvihla poklad, cudzí majetok, a neusmierila zemského ducha. Podpísané bolo: Nagy Rőcze den 30. Oct. 1844. Napokon priviazané: Zugabe. Eine uraltslawische Frühlings-Ankündigung. Rőcze am Sonntage Judica am 14. März 1839. Zatým výpisky o upaľovaní čarodejníc, ich zkúšaní a pod. Konečne sú tam rozličné poznámky: über Kraszko und seine Umgebung, o Kraskove v Gemerskej stolici, kde Reusz účinkoval r. 1810 — 12 ako kazateľ.

*

V Codexe Revúckom C nachodíme pod niektorými rozprávkami datum: 16. června 1844 na str. 26, 12. června str. 32 pod č. 5, V. Revúca v prosinci 1844 str. 56, 13. června 1844 na str. 72 pod č. 18, v Štiavnici 1843 podpísal S. Ormis na str. 113. Zapisovatelia nie sú zväčša podpísaní; iba pod číslom 1. str. 7. čítame mená: J. A. Molitoris, S. Ormis, J. Rimavský, A. Ghillani, H. Škultety. Ani kraj, kde ktorá rozprávka bola zapísaná, je nie označený, iba pod č. 18. Oveľa pozdejšie akiste P. Dobšinský vpísal na str. 32 „Poviestka z Drienčan“ 21/1/870; na konci rukopisu str. 129 „v Bystrom 11. decembra 1857“ a na str. 130 čítame: „Z detinských dôb rozpomenúc sa na túto rozprávku napísal ju v Štiavnici dňa 10. brezňa 1861 Pavel Dobšinský.“ Hlavnia časť toho rukopisu bola napísaná iste roku 1844, pozdejšie boly listy sošité a ešte neskoršie doplnené P. Dobšinským.

Tento kódex obsahuje rozprávky:

1. O Beroně (str. 1 — 7).

2. O stromčoku, čo všecko krási, ptáčiku a vodičke (str. 13 — 17).

3. Zakljatá huora (str. 21 — 24).

4. Králov syn (str. 25 — 28).

5. Múdry chlapec (str. 29 — 32).

6. Poviestka z Drienčan (str. 32).

7. O mlinčoku (str. 33 — 34).

8. O Majleňe (str. 35 — 37).

9. O kováčovi (str. 39 — 41).

10. Verná láska (str. 43 — 45).

11. O Mňíchovi (str. 47 — 50).

12. O šarkáňovi (str. 51 — 52).

13. O synovi alebo hadovi, mačíčke a kuťíkovi (str. 53 — 56).

14. Kristus so svatim Petrom jako mentor (str. 57 — 58).

15. Bez nadpisu [milenka umrela, keď pred vynúteným sobášom milenec sa vrátil, a znovu ožila] (str. 59 — 60).

16. O zakljatom hadovi (str. 61 — 64).

17. O dvoch bratoch (str. 65 — 67).

18. Mataj čili strom pokání (str. 69 — 72).

19. Hád, mačka a psík (str. 73 — 79).

20. O perlovom zámku (str. 81 — 84).

21. Čertu oddaná panna (str. 85 — 86).

22. O Šárkanovi (str. 86 — 89).

23. Dva holúbky (str. 93 — 98).

24. O Mariške a Janíkovi alebo Ptáča (str. 101 — 103).

25. Zaklätí princ (str. 103 — 104).

26. O Mechúrikovi (str. 105).

27. Pravda (str. 107 — 109).

28. Berona (str. 111 — 113).

29. Husár (str. 115 — 118).

30. Zlatovláska (str. 119 — 121).

31. Učeň prevyšuje majstra (str. 128 — 129).

32. Piatko (str. 129).

33. Zázračný lekár (str. 129 — 130).

3. Codex diversorum auctorum A

Na samom sklonku r. 1843 zaoberal sa Francisci-Rimavský myšlienkou vydať tlačou sbierku slovenských rozprávok. V Muzeu v Turčianskom Sv. Martine nachodí sa s nadpisom Codex diversorum auctorum A rukopis s ďalším titulom „Slovenskje Prostonárodnie Rozprávki. Vypracoval pre tlač Ján Francisci-Rimauskí“. Rozprávky č. 1 — 16 boly podľa dát, zaznačených pod každou jednotlivou rozprávkou, zapísané od 10. novembra do 18. decembra t. r. Ostatnie sú nie datované. Od č. 20 sú nie podrobnejšie vypracované, lež podané sú iba stručne akési náčrtky rozprávok, ktoré maly byť pre tlač akiste osve vypracované a upravené. Tieto náčrtky sú veľmi poučné, lebo nám ukazujú, ako sberatelia a vydavatelia rozprávok ľudových postupovali pri svojej práci.

Táto sbierka obsahuje rozprávky:

1. Zázrační človek a královskí sin jako kuchár (str. 1 — 7).

2. Berona (str. 7 — 12).

3. Žaba (str. 12 — 15).

4. Hadík (str. 15 — 21).

5. Pasťierskí sin a bosorkiná céra (str. 21 — 25).

6. Radúz a Ludmila (str. 25 — 31).

7. Král času (str. 31 — 34).

8. Matka a macocha (str. 34 — 36).

9. Popelvár špatná tvár a Tátoš (str. 36 — 42).

10. Dlhí nos (str. 42 — 47).

11. Oršula a Boršula (str. 47 — 48).

12. Najmladší brat vislobodí sestri aj bratou (str. 49 — 52).

13. Zlatí zúbok (str. 52 — 57).

14. Popelvár — najväčší na sveťe (str. 57 — 65).

15. Jeleňčok (str. 66 — 68).

16. Čertovi zapísaní (str. 69 — 74).

17. Janko horár a tri psi (str. 74 — 78).

18. Janko a Macko (str. 78 — 80).

19. Macocha a pastorkiňa (str. 80 — 81).

20. Tri stromi (str. 81 — 82).

21. Dvaja braťja a do stromu zapichnuťjé nože (str. 82 — 83).

22. Dalajlama (str. 83 — 84).

23. O Janko palčekovi (str. 84 — 85).

24. Ňeverná královná (str. 85 — 86).

25. Krásna pasťjerská céra (str. 86 — 87).

26. Čiernovlasí princ (str. 87 — 88).

27. Janko a kuoň vrstovňíci (str. 88 — 89).

28. O na jelenou obráťeních 12 bratou (str. 89 — 90).

29. Kdo sa buďe hňevať, straťí nos (str. 90).

30. Cigáň čerta ošjaliu (str. 90 — 91).

31. Hádač, stolar, strelec, poprac (str. 91 — 92).

32. Zlatí zúbok (str. 92).

33. Ptákohadač (str. 92 — 93).

34. Na zluo znameňje narodzení královskí sin (str. 93).

35. Rozami obrjasnutá Aňička (str. 94).

36. Janko, pes a kuoň vrstovňíci (str. 94 — 95).

37. Zázrační list (str. 95 — 96).

38. Zbojníci a mlinárska djevka (str. 96).

Niektoré rozprávky boly prepísané z kodexu Revúckeho A, a to: č. 9, 10, 11 a 13, z ktorých prvé tri sa líšia iba rozličnými, vcelku málo dôležitými slohovými zmenami, kdežto č. 13 bolo silno prerobené, rozličnými nevhodnými reflexiami rozmnožené, tak že Sam. Reusz mohol do rukopisu napísať oprávnenú poznámku: „das Original verpfuscht“.

Tejto rukopisnej sbierky nevydal Rimavský tlačou, prevzal iba niektoré rozprávky z nej do svojej knižky r. 1845, a to dôkladne prepracované.

Boly ešte tri také Codexy diversorum auctorum, B, C a D, ako poznávame z iných zápisov. Z kódexu B zachoval sa v sbierkach Muzea sv. martinského zlomok o 4 stránkach. Na prvej strane je napísané „zvazok 3-tí“. Obsahuje: „Připovídky“: č. 8. „Osud a sitno“ (str. 1 — 3); č. 9. „Zakletí kralevičové (str. 3). Za oboma rozprávkami nasledujú str. 4. „přísloví“ čísel 32. Na str. 1. tohoto zlomku čítame meno Jonáš Záborský.

4. Prostonárodní Zábavník (Levočský) III., IV.

Ústav reči a literatury československé v Bratislave iba za krátky čas vyvinoval takú intenzívnu činnosť. Maďarizačné prúdy ohrožovaly priamo jeho existenciu a koncom r. 1843 mohly sa už chváliť výsledkom, že znemožnily temer všetku jeho činnosť. Vyšetrovanie „panslavistických pletích“ slovenskej mládeže vzťahovalo sa okrem iných tiež na „Prostonárodní Zábavník“.^[12] Výpovede Jána Francisciho pred vyšetrujúcim sborom sú pre nás dôležité tiež tým, že si môžeme podľa nich utvoriť dosť verný obraz, ako tento dôležitý podnik slovenskej mládeže bol vedený. Redaktor jeho vypovedal: „Ovšemže sme mali „Prostonárodní Zábavník“; ale to nebol žiaden časopis, len sbierka prostonárodních piesní, ľudových povestí, ľudových hádok, porekadiel atď. Písali sme ich všetci my, a tak napísal každý to, čo počul spievať alebo rozprávať, a tak povstala a rástla sbierka so dňa na deň, kým asi na 100 písaných hárkov nenarástla. Sbierku som ja započal a aj redigoval. Keď bolo niekoľko hárkov napísaných, nechal som ich kolovať od prvého k posledniemu, aby sa prekazilo, že by sa to samé dvarazy nenapísalo.“^[13]

Začiatkom školského roku 1843 — 4 bol síce slovenský ústav znovu otvorený, i Štúr začal opäť prednášať, ale dni jeho výkladov boly už porátané: usnesením evanjelického konventu 31. decembra 1843 boly zakázané a zákaz ten i pri všetkých prosbách žiactva i ústavu, hoc zakročoval i superintendent Jozeffy, ostal v platnosti. Preto najlepší členovia ústavu a žiaci lycea, v počte 22, opustili Bratislavu a odišli na lyceum do Levoče v polovici marca 1844. Ústav síce trval ešte nejaký čas, ale odchodom predních síl bol úplne ochromený, tak že potom iba živoril. Francisci odišiel za nimi o niečo pozdejšie, začiatkom mája. Zdržiavala ho nádeja, že bude môcť pomáhať Štúrovi pri redigovaní „Národních Novín“. Ale Štúr márne čakal od uhorskej kancelárie z Viedne na „privilegium“ ich vydávať. Ako Francisci prišiel koncom mája t. r. do Levoče, hneď začal vyjednávať, či by sa na tamejšie lyceum mohol dostať za námestníka profesora reči a literatúry československej, ktoré miesto zastával Michal Hlaváček. Snahy jeho aspoň na čas došly priaznivého výsledku: počiatkom školského roku 1844 — 5 začal prednášky. Ale i tie prednášky zastihol už o vianočních prázdninách 1844 zákaz, a tak pokračoval Francisci v tej činnosti súkromne v nasledujúcom školskom roku 1845 — 6. Jeho odchod do Prešova na štúdium práv urobil koniec tejto jeho činnosti.

Pôsobenie Francisciho v Levoči malo naozaj nemalý vliv na to, že študujúca mládež na lyceu venovala značnú pozornosť tradíciam ľudovým, a to čiastočne pod jeho vedením. Máme však zvesti, že slovenská mládež levočská už predtým začala tým smerom pracovať. Zápisky ústavu československého v Levoči na r. 1843 — 4 podávajú o tejto jej činnosti dôkladný vývod.

Čítame v nich (na str. 13): Levočskí mladíci boli sa na začiatku února (1844) usniesli, aby národnie povesti, hádky, piesne, porekadlá, obyčaje ľudu slovenského sbierali, toto dedictvo a poklad národní spisovali a spísané výb. uč. pánu Jánu Franciscimu čo poriadateľovi národních povestí, piesní atď. doposlali. Majúc teda zásobu, sverili prácu túto Karlovi Wenichovi. Mladík tento v diele tomto až do prázdnin veľkonočních pilne pokračoval. Medzi sviatkami ale usniesol sa výbor na tom, aby sa onomu p. Karlovi Wenichovi z Břetislavy prišedší Ľ. Reusz, ako taký, ktorý v Břetislavi „Národnieho Zábavníka“ poriadateľom bol, pridal, aby sa viac spísať mohlo, aby tie povesti, piesne atď., ktoré jednotlivci pohotove mali, vjedno čím skôr uvedené boly.

Ľud. Reusz predložil zvláštnu prácu o rozprávkach, pozri zprávu o tom v protokole o zasadnutí dňa 12. pazderníka. Dňa 27. novembra čítal Gál úvahu „o povesťjach, pjesňach, porekadloch atď.“, a Reusz ju posúdil, o čom nachodíme zvesť v rukopisnom diele „Mládež slovenská v Levoči od r. 1843 do 1848“ na str. 27 a 32. Členmi ústavu v Levoči boli r. 1844 — 5: Jak, Ján Bodický, Ľud. Gál, Ľud. Gáber a predovšetkým Pavel Dobšinský či Dopšinskí, ako sa vtedy písaval. On písal rečené „Zápisky“ a historický náčrtok „Mládeže slovenskej v Levoči“ atď. Tu je vylíčená práca so sbieraním látky pre „Prostonárodní Zábavník“ a jeho redigovaním, ako i podobná práca v iných mestách slovenských (str. 49). „K písomným prácam patrí i písanie a sbieranie prostonárodních povestí, pesní, porekadiel, hádok, zvykov atď., ktoré jak predtým, tak i teraz písali na hárkové čísla, jejichž súhrn činil tak nazvaný Prostonárodní Zábavník. Jak r. 1842 — 3 v Bratislave pod usporadovaním Vratislava (jak vtedy ľúbilo sa mu prímeno si dať) Rimauského napísali toho dva diely, z nichž prvý 410 strán vo štvorke, druhý takže 384 strany číta, a doniesli to z Bratislavy sem do Levoče, jako tu r. 1844 pod vedením Karia Venicha a Ľudevíta Reusza nasbieral sa tretí 507 podobných strán počítajúci diel: tak toho školského roku zase pod správou Ľudevíta Reusza povstal diel čtvrtý 519 strán majúci. Mládež sa tu v práci predstihala, tak že niet stolice ni vidieku, z ktorého by to sa nebolo dostalo do týchto i nasledujúcich v Levoči, Kežmarku, Prešove a Štiavnici podobne písaných a sväzovaných Zábavníkov. K jej pochvale vysvedčiť mi dlužno, že pri spisovaní i čo do reči i čo do obsahu držala sa verne z úst ľudu slyšaného, ač nedosť prísne a náležite na každom mieste a v podrobnostiach. Tu i tu, ale málo objavily sa v Zábavníkoch i výkresy a opisy krojov ľudu.“

Pod vedením Ľudovíta Reusza boly tedy spísané dva silné i látkou bohaté sväzky „Prostonárodnieho Zábavníka“ [Diel III. a IV.] (pre slovenskú mládež v Levoči) na r. 1844 — 5.^[14] Rozprávky do nich prevzaté neboly však všetky nové, ale boly prepísané z kodexu Revúckeho A, a to do III. dielu:

Č. 8. Povjedka o Eufrosíne a Károlovi, pod č. 18. (str. 81 — 88).

Č. 12. Drevená krava, pod č. 31. (str. 249 — 258).

Č. 15. Popelvár hnusná tvár, pod č. 20. (str. 113 — 118).

Č. 16. O kocurčekovi, pod č. 29. (str. 225 — 9).

Č. 18. Panička po smrti chodí, pod č. 33. (str. 263 — 4).

Č. 19. O chudobnom sedljákovi, pod č. 32. (str 258 — 263).

Č. 21. Vlkolák, pod č. 30. (str. 241 — 8).

Č. 22. O zlatej panničky, pod č. 20. (str. 137 — 144).

Č. 23. Povjédka o perlovom zámku, pod č. 12. (str. 41 — 48).

Č. 26. Povjédka o sklenenom zámku, pod č. 13. (str. 49 — 59).

Do IV. dielu:

Č. 20. Ťaško utracenje šťestja dohoniť, pod č. 10. (str. 135 — 141).

Č. 23. Nevernosť tovarišou, pod č. 8. (str. 119 — 126).

Č. 24. O panički so zlatími vlasámi, pod č. 7. (str. 111 — 115).

Č. 30. Zlatovláska, pod č. 23. (str. 239 — 245).

Ešte č. 15, str. 183 — 190, O haďikovi, srovnáva sa doslovne s rozprávkou Hád, mačka a psík, zapísanou v Cod. Rev. C. str. 73 — 79 dňa 13. června 1844, menej s rozprávkou v Cod. divers. auct. A 14, č. 4; ale zdá sa, že podľa tejto verzie bola spracovaná.

Úplne sa srovnáva rozprávka č. 33, str. 380 — 386, O sinovi alebo hadovi, mačíčke a kutíkovi, s Cod. Rev. C, str. 53 — 56, tohože mena.

Pri niektorých rozprávkach je poznačené, kým a kde alebo ktorým dialektom sú zapísané.

Okrem uvedených rozprávok obsahuje III. diel:

Zo zbjerki p. Dr. Makovického (zo Sv. Petra v Liptove):

Povjedka č. 1. Domorád (str. 4 — 5).

Č. 2. Vodňí chlap (z okolia Kubína v Orave), (str. 5).

Č. 3. Mrtvý frajer (zo Sv. Petra v Liptove), (str. 5 — 6).

Č. 4. O Černokňažníkovi (z Dolnjeho Kubína v Orave), (str. 6 — 8).

Č. 5. O krásné (z Dolního Kubína v Orave), (str. 11).

Č. 6. O troch podzemskích zámkoch (z Malohontu), (str. 13 — 15, 17 — 27).

Č. 7. O jednej djovke, čo bola v pekle (zo Sv. Petra), (str. 15).

Č. 8. Piják (z Dol. Kubína v Orave), (str. 22).

Č. 9. Zakljatý zámok (z Dolního Kubína), (str. 23).

Č. 10. Wšeteční voják (z Dolního Kubína) (str. 24).

Č. 11. Zlatí barančok (str. 33 — 34).

Č. 12. O troch zakljatich princoch (str. 35 — 39).

Č. 13. Traja vandrovňíci (str. 39 — 40).

Č. 14. Povjedka o Loktibrede, (str. 59 — 63).

Č. 17. Brat a sestra (Svato-Mikulášska) (str. 73 — 80).

Č. 19. Dobruo srdce najďe odmenu, (od L. R…s) (str. 105 — 112).

Č. 21. Povjedka o peknom Jankovi (Svatojanská) (str. 121 — 6).

Č. 23. Železný chlap (str. 145 — 154).

Č. 24. Powjedka o zbogňíkoch (str. 163 — 5).

Č. 25. Powjedka o zlatom mostě (str. 165 — 170).

Č. 26. Hádka o Jankovi (str. 170 — 73).

Č. 27. Rozpráwka o dwoch bratoch Jankowi a Mackowi (str. 193 — 208).

Č. 28. O Filkovi (str. 209 — 213).

Č. 29. O Valibukovi, (str. 213 — 216).

Č. 30. Marinka a Janko, (str. 217 — 224).

Č. 36. Medveď a Suňok (komár), (str. 273).

Č. 37. O dwoch wandrovníkoch (str. 274 — 6).

Č. 38. Cygan (str. 276 — 7).

Č. 39. O Wlkolákowi, (str. 278 — 280).

Č. 40. O troch Lumpatiusvagabundusoch (str. 281 — 5).

Č. 41. O troch welkých psoch (str. 289 — 295).

Č. 42. Chudobný chlapec (str. 353 — 55).

Č. 43. Otolia (str. 355 — 8).

Č. 44. Povesť o troch djoukách. Podau Ľudevít Aug. Gál (str. 360 — 373).

Č. 45. Obsah jednej národnej povesti o žabe (str. 373 — 5).

Č. 46. Povesť o obrovi (str. 376).

Č. 47. Povesť o drákovi a o dvoch bratoch (str. 384 — 7).

Č. 48. O troch králouskích cérach (str. 388 — 391).

Č. 49. O Mariške a Janíkovi (str. 392 — 4).

Č. 50. O Majleňe (str. 394 — 7).

Č. 51. O Šarkanovi (str. 397 — 9).

Č. 52. O mlinčoku (str. 399 — 402).

Č. 53. O Mníchovi (str. 402 — 6).

Č. 54. Povesť o hostinskom (str. 418).

Č. 55. Povesť o kupcovi (str. 419 — 423).

Č. 56. S kijom na Boha. Podal Dano Bodický z Lupče v Liptove (str. 424 — 6).

Č. 57. O vetrnom královi. Dan. Bodický z Liptova (str. 426 — 29).

Č. 58. Povjedka O troch zblazňeních sinoch (str. 433 — 39).

Č. 59. O Ružinskimu Jánovi (str. 464 — 74).

Diel IV. obsahuje okrem uvedených:

1. O Skleňenom Zámku (str. 15 — 22).

2. O čaroďejňici čuo mala dvanác cjér (str. 23 — 28).

3. O drákovi (str. 39 — 45).

4. Mikuláš pekní mládenec. Ladislau Gustav Gáber (str. 71 — 78).

5. Ňeverná žena (str. 79 — 88).

6. Učeň múdrejší od majstra (str. 95 — 99).

9. Bohatý a chudobný brat (str. 126 — 130).

11. Rozprávka o troch bratoch. Zaslal D. Bodický (str. 143 — 150).

12. Tri dobrje radi. Podau Ľud. Aug. Gáber (str. 167 — 76).

13. O jednej čuo mala čerta frajera (str. 177 - 180).

14. Husle (str. 180 — 82).

16. Rozprávka o Pecuchovi (str. 191 — 93).

17. O zakljatom zámku (str. 193 — 97).

18. O troch králouskich cerach (str. 199 — 210).

19. O Loktibrade. Podpísaný Ondrej Návoj (str. 210 — 214).

20. Králov syn (str. 223 — 233).

21. Zaklätí princ (str. 233 — 36).

22. O Mechúrikovi (str. 236 — 38).

24. O husárovi (str. 245 — 253).

25. Straťení chlapec (str. 288 — 294).

26. Madaj alebo strom pokáňí (str. 295 — 302).

27. Rozprávka o ňevernej žeňe (str. 313 — 17).

28. Povesť o zakljátom hadovi (str. 326 — 334).

29. Prauda (str. 335 — 342).

30. O Loktybradě (str. 343 — 355).

31. Kristus se Svatím Petrom jako mentor (str. 375 — 78).

32. Verná frajerka (str. 378 — 380).

34. O kovácsovi (str. 386 — 390).

35. Dva holúbki (str. 391 — 401).

36. O dvoch bratoch (str. 402 — 6).

37. Popelvár (str. 423 — 430).

38. O Šarkanovi (str. 432 — 37).

39. Chic riba skočku lebo najvätší prorok na svete (str. 439 — 446).

40. Zakljata huora (str. 447 — 453).

41. Zlatá prjadka (str. 463 — 68).

42. Janko (Hraško) Hraščok (str. 471 — 488).

43. Ukraďenuo zrkadlo (str. 489 — 495).

44. Múdrý chlapec (str. 496 — 503).

45. Pijan (str. 504 — 514).

46. Lokťibrada (str. 514 — 19).

5. Holubica

Medzi levočskou mládežou pod vedením Francisciho vynikol skoro mladý Pavel Dobšinský, ktorý nad všetkých svojich súdruhov zaujal sa tradícií ľudových s celou vrúcnosťou svojej duše. Ako osemnásťroční mladík začal vydávať písaný „Zabavník Levočských Slovákou“ pod menom „Holubica“. Prvý a poslední ročník jeho 1846 — 7 priniesol tiež niekoľko rozprávok, a to:

1. Povesť o troch vdoviciních cérach, ktorje jeden žobrák za zlatím jabĺčkom do pekla odvjedou (str. 14 — 16, 22 — 24, 29 — 32, 37 — 40).

2. Povesť prostonárodňja o Uhljarikovi (str. 105 — 8, 110 — 114).

3. Prostonárodňja bájka (str. 190 — 92).

4. Prostonárodňja povesť o troch chudobních práčkach a jejich mužoch (str. 213 — 6).

6. Zábavník Štiavnický

Toho istého školského roku, ako v Levoči, i v Štiavnici bol sostavený podobný „Zábavník“, ktorý je tiež v Turčianskom Sv. Martine, s nadpisom „Zábavňík Šťjavňickí, alebo Diel V. 1844 — 5“. Hlavniu účasť na ňom mal akiste S. Ormis, ktorý práve dokončil svoje štúdiá na gymnáziu štiavnickom. R. 1846 odišiel do Bratislavy na teologiu. Od neho pochodí niekoľko čísiel:

Č. 2. Milá z hrobu vivolá milého (str. 10 — 12).

Č. 3. O Matajovi (12 — 16).

Č. 18. Dobrje radi (160 — 162).

Č. 22. Povjecka pre malje ďeťi. Brašok ptášok (183 — 4).

Ďalej prispel do tohoto Zábavníka Eug. Vrahobor Šparnensis Podkriváňský rozprávkami:

Č. 1. O Valibukovi (1 — 8).

Č. 7. O Klimko Jankovi (33 nasl.)

Č. 14. O bjelom a čjernom duchovi (77 — 83).

Č. 17. O žabe (122 — 4).

S. Bodorovský zapísal č. 5. Rozprávka o krásňej Majaloňe, (20 — 21).

Dve čísla zapísal Danko Vrahobor Maróthy (Maškovský):

Č. 5. Janko a Ivanka (22 — 26).

Č. 6. O jednom zlatom orechu (26 — 30).

Viacej ich napísal Ján Anton Molitoris Bohunický:

Č. 10. O Matetajovi (45 — 57).

Č. 11. O zámku na husacej nohi (57 — 59).

Šakovje veseľje kúske (str. 60, pod. ešte str. 211 — 220).

Č. 30. O paňički Hirka (str. 205 — 9).

Č. 32. O bohiňi Heleňe (str. 213 — 4).

Č. 33. O múdrej Žofii (str. 215 — 17).

Č. 35. O jednej princki a princovi (str. 221 — 3).

Č. 36. Smelá Zuza (str. 224 — 5).

Č. 37. O jednej princki Klari (str. 225 — 8).

Konečne prispeli Alexander Bizay: č. 12. O jednom Nemtudom (str. 65 — 68); č. 21. Voják-Janošík (str. 173 - 8), a Ján Bohuslav Šerfl: č. 20. Visvobození (str. 170 — 171).

Pri iných rozprávkach tejto sbierky nie sú zaznačení ich zapisovatelia, a to pri číslach:

4. Zabiu živí živého a ten mrtví troch živích, a tí traja mrtví dvanáctich živích (str. 19 — 20).

8. Rozprávka o Študentovi (str. 41 — 42).

9. O Suchom Jankovi (str. 42 — 44).

13. O jednej princeznej (str. 69 — 74).

15. Svetovládní riťír (str. 87 — 92).

16. O jednom rechtorovi a študentovi (str. 117 — 122).

19. Rozpráuka o chitrom Palkovi (str. 166 — 9).

23. Mesjár (str. 189 — 190).

24. Črjevičkár (str. 190 — 192).

25. Zázračná plachta, kapsa a klobúk (str. 192 — 4).

26. Kto sa nahňevá, straťí nos (str. 194 — 6).

27. Vrabec (str. 196).

28. Zakljata mačka (str. 203 — 4).

31. O jednom kupcovi (str. 211 — 12).

34. O Majalónki a princovi Slub (str. 217 — 8).

7. Codex Tisovský A, B, C

Na začiatku 40-tych rokov bol sostavený ešte Codex Tisovský. Mal tri časti A, B, C. Pracovali na ňom Štefan Daxner, Aug. H. Škultety a Jonatan Čipka, ktorí boli spolu v Tisovci (Gemer. stol.) r. 1843 — 4, druhý ako kaplán superintendenta Pavla Jozeffyho. Daxner v svojej autobiografii spomenul túto prácu: „Ako výsledok ich účinlivosti spomenutia zasluhuje na poli literatúry „Zornička“, zábavník pre malé dietky, a potom sbierka prostonárodných povestí slovenských, ktorých čiastka pozdejšie pod redakciou Francisciho a Dobšinského tlačou uverejnená bola.“^[15]

Titulný list Cod. Tisovského A má nasledujúci soznam:

1. Straťení chlapec, zvazok 1.

2. Zlatovlasje ďjetki, zvazok 2.

3. Mišacja bundička, zvazok 3.

4. Zrkadlo, zvazok 4.

5. Tri holúbki, zvazok 5.

6. Povjedka, zvazok 6.

Ale vlastne je nie v tomto sošite obsažená rozprávka č. 1. ani č. 6, ako č. 5 nachodíme Tri stromi (str. 41 — 47). Sv. 6. obsahoval „Najkrajší párik na sveťe“ a výťah jej zaznamenal si ešte upravovateľ sbierky počiatkom 50-tych liet. Viď S. č. 12 h 4.

Codex Tisovský B je rukopis 4° a má strán 80. Na titulnom liste je pripísané: Rukopisná sbierka Jonathana Čipkayho a uvedený je potom obsah:

1. Zázrační lekár (str. 1 — 6), zvaz. I.

2. Z rosi počatá, z ďevet matiek splodzená (str. 7 — 16], zvaz II.

3. Ženskje sľubi, zvaz. III.

4. Tri píštalki (17 — 22), zvaz. IV.

5. Krásni jeleň (str. 23 — 27), zvaz. V.

6. Dve sestri (str. 27 — 30), zvaz. V.

7. Sirota (str. 31 — 32), zvaz. VI.

8. Žabina kmotra (str. 32 — 33), zvaz. VI.

9. Pes (str. 34 — 36), zvaz. VI.

10. Hrubí Ďuro (str. 36 — 41), zvaz. VI.

11. Ptáča (str. 42 — 43), zvaz. VII.

12. Čert slúži (str. 44 — 46), zvaz. VII.

13. Hadogašpar (str. 47 — 51), zvaz. VIII.

14. Umrlí Filko (str. 52 — 59), zvaz. VIII.

15. Lampa (str. 59 — 64), zvaz. IX.

16. Tri citroni (str. 67 — 80), zvazok XI.

Sväzok tretí č. 3.: Ženské sľubi je v rukopise vyrezaný.

Codex Tisovský C pozostáva zo dvoch sošitov rozličného formátu, ale paginácia ide oboma. Obsah je nasledujúci:

1. O troch grošoch (str. 1 — 4).

2. O drahom barancowi (str. 4 — 11).

3. O Matušowi (str. 11 — 17).

4. O jednom králowskom sinowi (str. 17 — 32).

5. O čižmárikowi (str. 33 — 38).

6. O strige a o učnowi (str. 39 — 40).

7. O mlinarowej dcere (str. 40 — 45).

8. Sprostí čižmár (str. 45 — 46).

9. Matej welkí král a Uljana welká králowná (str. 47 — 54), [datovaná 15. nov. 1843].

10. Jáchimko a Otoľjenka (str. 55 — 66).

11. O člowekowi — čo nikdy nehrešiu (str. 66 — 68).

12. Umrla hlawa (str. 69 — 80, to isté str. 81 — 88) [datované 4. pros. 1843].

13. Cesta k sluncu (89 — 95).

14. Nebeská sláwa (95 — 100).

15. Či jesto prawda na swete (str. 101 — 108).

16. Siruotky (táto rozprávka napísaná je na papieri menšieho formátu str. 8, tiež od Št. Daxnera, a vložená medzi str. 96 a 97).

8. Národní Zábavník 1845/6

Na mieste zovrubnejšie neurčenom sostavený bol „Národní Zábavník“ na rok 1845/6; zachovalo sa ho, a to dosť neúplne a poškodene, 6 čísiel od októbra do marca. Čís. 4. z februára od str. 73 do 95 je ztratené. V 1. sošite ztratené sú strany 17 — 20. V zachovanom rukopise, ktorý r. 1909 daroval A. V. Rízner Muzeu v Turčianskom Sv. Martine, nachádzame str. 3 — 16, 21 — 72, potom 96 — 131. Zdá sa, že tiež posledné číslo 6. zachovalo sa len z menšej časti, lebo má len 8 stránok, kdežto priemerné číslo obsahovalo 24 strany. Tento rukopisný sošit má rovnako rozmanitý obsah, ako druhé „Zábavníky“.

Do rúk sberateľov a vydavateľov slovenských povestí tento rukopis sa nedostal, nikde nenachádzame čo ako malých odkazov naň. Obsahuje tieto rozprávky:

1. Povesť o bjelej mačke (str. 5 — 16).

2. Bubenník. K. Modráňy (str. 21 — 24).

3. Janko mlinár s trema psí. Šteuko Kováč (str. 29 — 34).

4. O cére krála bohatjeho. Od Janka Matički (str. 37 — 41).

5. Povesť o Sjelňickom zámku. F. V. P. (str. 45 — 48).

6. Živuo jalito. V. P. (str. 57 — 61).

7. Bariška. V. P. (str. 65 — 71).

8. No že to ďalej (str. 71 — 72).

9. Rozprávka o jednom bohatom princovi. Od Janka Maťički Podjavorinskjeho (str. 104 — 112).

10. Rozprávka o jednom chudobnom sedljakovi. Od Janka Maťički Podjavorinskjeho (str. 114 — 123).

11. Rozprávka o dvou bratoch, od Janka Sabu (str. 130 — 131).

Boly ešte niektoré iné sborníky čiže zábavníky, o ktorých sa nám zachovaly zprávy, najmä v odkazoch sbierok rukopisných a tlačených. Uvádzajú sa najmä Zábavník Kežmarský, Zábavník Prešovský a Codex Važecký. V archíve Muzea sv.-martinského nemohol som ich najsť.

9. Sbierka Dobšinského

Konečne boly ešte niektoré drobné sbierky jednotlivcami sobrané. Predovšetkým zapisoval Pavel Dobšinský ľudové rozprávky a iné tradície r. 1848 — 9 v Sirku (Gemer. stolica, okr. revúcky). Tento rukopis nachodí sa v menovanom Muzeu ako č. XVIII., s nadpisom „Sbjerka Dobšinskýho: Slovenskje prostonárodňje povesťi“. Obsahuje rozprávky:

1. O Petríkovi (str. 1 — 8).

2. Miško (Hraščok) (str. 8 — 18).

3. O Jelenčokovi (str. 19 — 22).

4. O královičovi, čo si mladú hladau (22 — 27).

5. Hopsa Sára! (str. 27 — 31).

6. Tri práčki (str. 31 — 33).

7. Pastorkiňa (str. 33 — 36).

8. Sľepiho chiba do vodi stršič (str. 37 — 38).

9. O troch djevkoch (str. 38 — 41; tu podpísané dátum 13/6 849).

Nasledujú ako č. 10. Protonárodňje hri a zábavi (str. 42 — 52, to je datované dňa 12/4. 1850) a č. 11. Slávnosťe a svjatočnje običaje. Nasleduje podpis: Písau v Sirku r. 1848 a 49. (848 v jaseni, 849 v zime k jari) P. D.

Na druhom stĺpci str. 52 napísaná bola v januári 1874 iná verzia k prípoviedke o Žrútovi.

Ostatnia časť rukopisu bola napísaná pozdejšie, a to pravopisom obnoveným, ale zle zachovávaným; zavádzalo sa y, to už od str. 50, ie miesto je v dlhých slabikách, palatálné znenie súhlások pred i, e sa neoznačovalo. Obsah jej je tento:

12. Prípovedka o Žrútovi (str. 53 — 54).

13. Povesť o troch hviezdičkových princoch (str. 55 — 57).

14. Räčkovän (str. 58).

15. Rozprávka nenadpísaná, je o udatnom krajčíkovi (str. 59 — 63).

Pred touto rozprávkou je predoslaný úvod a dátovaný v Bystrom dňa 10. decembra 1857.

V tomto úvode čítame:

„Kníhoveň mojej pamäti sa otvára — dvere vrzgly, už sme tam dnu vo svetlici, len sa obráťme ku priečinkom. Otvorme priečinok od 1-ho ratajúc 19-tý. Pokial sa ten priečinok otvárať bude, dovolme si jeden malý poznam o priečinkoch a knihách mojej jednotliveckej pamäti: Mám ja v knihovni mojej pamäti už 30 udelaných priečinkov. Čísla 1 a 2 sú pravda velmi temnie a zaklatie, a keď by ich dakto i otvoril, nenašiel by v nich kremä striedavý plač a smiech temer nepovedomej doby mojej; ale čo ďalej to usporiadanejšie sú tieto priečinky a každý z nich počituje 12 svazkov kníh, každý svazok 60 lebo 62 strany vyjma každého druhého svazku, ktorý tu 54 a 56 strán má, dla toho, ako som si priečinok v običajnom lebo prestupnom roku zakladal. Triciaty priečinok má už 9 svazkov úplných, desiaty prešlého dňa 16-ho novembra b. t. 1857-ho r. započatý a budúceho 1858-ho r. d. 15-ho Martiusa ukončit sa majúci. Teraz sa nám otvoril teda priečinok 19-tý: pohladajme v ňom svazok poslední 12-ty stranu ostatniu. Ukazuje nám dátum 15-ho marca r. 1847. Tu nachodíme najprv všelijaké podrobnosti, ktoré sú zaznačené černidlom velmo slabým, dnes už sotva sa čítat dajúcim; ale ku konci strany je černidlo i písmo dobre čitatelné, tu teda sa zastavíme, a čo tam stojí, z toho ani litierku nevynecháme. Popredku sa pokladám za šťastného, že práve tento roční priečinok a jeho poslední svazok tak srozumitelne a zretedlne ukončený je, bo čo tu čítat budeme, tu ku zvláštnostiam mojej pamätinnej knihovni počitujem a tu ho opakujem. Hneď název tejto rhapsodie mojej pamäti do očí nám padá.“

Dobšinský vykladá potom pôvod mena Rǟčkovän;^[16] nepochodí vraj od slovenského mestečka Raťková, Ratková zvaného, hoci sa vyslovuje s ť a nie s t, lež od reťkvy, ktorú tam hojne sadili. Meno hrdinovo odvodzuje od slovesa račkovať, t. j. „ako rak nazpet chodiť.“ „Rǟčková tedy tá otčina nášho hrdinova je toľko ako Račková, otčina tých, ktorí na príklad rakov na všetkom nazpet chodia a nie ako druhí ľudia“ atď.

Z poznámky, pripojenej k rozprávke č. 2. na str. 18., poznávame, ako si Dobšinský vtedy počínal, keď si dal od ľudových rozprávačov rozprávky rozprávať, a čiastočne tiež jeho mienku o ľudových rozprávkach. Uvedieme celé toto miesto:

„Žjadnu povesť (prípovedku) som s takím nadšením vykladať ňepočuv od naších luďí, ako túto od jednej Sirkovjanki, ktorá mi za mladu mnohje rozprávki i prípovedki (ako oňi povedja) vikladala… Ja som ju spísau tak, ako som ju počuv v tej samej reči, v tom istom hovore; bo v Sirku ženskje tak meko hovorja, trochu rozdjelňejšje od chlapou… Aľe pravda čjerni kabát dolu, a nach vám ju ňerozkladajú z naveďenja aľebo hádam z prinúcenosti, bo to nepuojďe po svojom. Rozprávňica sa musí sama na to oddať, v takje večere, keď je rozprávkam čas, t. j. z jeseňi, v advenťe, v zime, keď ju najme ďeťi počnú unúvať, abi vikladala. Ja som tjež len ako ďjeťa, snad krem tejto jeďinej, ktorú pri mojej prítomnosťi slúžka ďeťom vikladala, počúvau všetki povesťi, ktorje píšem. Od toho času ňikdi som ja ňemohou moje rozprávňice na to navjesť, abi mi dačo rozkladali, iba keď to sami z dobrej vuole počali. Ja teraz už len píšem čo ako vjem. Pravda, povesťi písať, to je tiež dačo dosjal ňeslíchanjeho, a ostaňe vždi vec pod otázkou, či sa to dobre dá? Len rozkladať, vikladať, rozprávať, vyprávať, povesťiť sa dajú naše povesťi, rozprávki, hádki, hri a zábavki, ňje písať, aňi vípísať, aňi opísať takje, ako sú v skutku.

Oňi sú predošlosťou, prítomnosťou i budúcnosťou ludu nášho. On v ňích žije, tvorí a prechováva sa. Oňi sú tajnou, ňepoznanou, a tak rečeno zakljatou jeho vjerou, túžbou, náďejou, ktorá od ťisícleťja zakljaťa nášho v hlbokosťi duši národnej trvá, a kdo vie či dakedi vimizňe z neho? Veki a veki, velkuo preporoďenja ducha i života ludu nášho je potrebnuo k tomu. Samo kresťanstvo, ktoruo tjeto prípovedki ňepravo za blud a poveru vihlašuje, vitrjeť ich ňemohlo zo srdca ludu. Lež nje sú oňi bludom, len jasním svetlom jeho, ces ktoruo nazrjeť muožeš do tajnej sveta budúcnosťi. V zakljatich krajoch, kďe aňi bilinki aňi rostlinki ňevídať, oňi zkvitajú, a jako ten zakljati kraj, tak sú oňi ešťe z vetšjeho ňepoznanje, tajnje.“

K týmto poznámkam Dobšinského treba dodať, že zaslúžilý sberateľ sa v celku držal tých názorov v svojich vydaniach, ako uvidíme v Súpise. Jeho výklady o starobylosti a pôvodnosti i svojráznosti slovenských rozprávok sa viažu celkom k výkladom majstra jeho i druhých sberateľov, Sam. Reuszovi.

V Muzeu sv.-martinskom zachovaly sa niektoré pozdejšie zápisky Dobšinského asi z rokov 70-tych. Okrem poznámok o obecnom živote ľudu, o poverách a čarách, ktoré spracoval v svojom spise „Prostonárodné obyčaje“, nachodia sa tu i niektoré povesti: Mať a macocha, Tri píšťalky, Kozičky a Poverečné bytnosti.

10. Sbierka Amálie Sirotkovej

Veľmi pilnou sberateľkou bola Amália Sirotková rod. Schidlay, učiteľka v Hájnikoch (Zvolen. stol.). Jej sbierky pochodia z rokov 50-tych. Našli sme nasledujúce sošitky:

„Powěsti od Amalie Sirotka. W Hájnikách 1858.“ Podpísané: „Z pozostalosti P. Dobšinského. Sbierka povestí v B. Štiavnici z r. 1858 — 1860.“ Hore na pravom rohu čítame: „svaz. 1-vý“.

Obsah:

1. O zakljatom knježati (str. 1 — 10).

2. O chlapcovi čwo sa nič nebau (str. 11 — 19).

3. Pričarowaní wozík (str. 20 — 23).

4. O hadowi čo ho traja chlapci bili (str. 23 — 30).

5. O husličkách (str. 36 — 42).

Priviazaný je iný sošitok: „Powesti od Amalie Sirotka W Hájnikách 1851 pre Jana Rimauského sepsaní.“ Obsahuje:

1. O zlaté hwjezde — iéži (str. 1 — 26).

2. O Uljancicaj (str. 27 — 37).

3. O trích študentách (str. 38 sl.).

Je ešte tretí sošitok: „Powěsti od Amalii Sirotkovéj rodz. Schidlay, učiteľkini w Hájnikách.“ Hore v rohu je poznačené: „sv. VIII.“ Obsah:

1. O ribárowi (str. 1 — 7).

2. O Peterkowi (str. 7 — 18).

3. Chudobní sin (str. 19 — 25).

4. O umrlčéj hlawe (str. 25 — 30).

5. O drákowi (str. 31 — 46).

6. O trích zakljatích pannách (str. 47 — 56).

7. O čertovom kolese (str. 56 — 62).

Je pochybné, že sberateľka tu všade presne zaznačovala ľudové rozprávky slovenské, aspoň jedna jej rozprávka prejavuje silnú súvislosť s českou rozprávkou B. Němcovej „Šternberk“. Viď S. č. 24 b.

K tomuto sositu priviazaný je sv. XIV. — XV., ktorý obsahuje:

1. Rozpráwka o troch bratoch čo šli do služby (str. 1 — 5).

2. O grófovi a jeho troch dcerach (str. 5 — 13).

3. O Filkowi (str. 13 — 16).

4. V ohniwej peci (str. 17 — 19).

5. Warta nad hrobem (str. 19 — 20).

6. O Walibukowi (str. 21 — 27).

7. Či sa hnevate (str. 27 — 29).

8. Had, mačíčka, kutík (str. 29 — 32).

Ako sv. XIII. označený je sošit 16-stránkový; obsahuje rozprávku od Jána Drah. Makovického: Brat a sestra. (Slyšená w Liptowe na Sv. Mikuláši), ref. ad Tri píšťalky. Na poslednej stránke je pripísané: z pozostalosti P. Dobšinského.

11. Rozličné sbierky

(Rozličné rozprávky. Sbierka Jána Bottu. Povesti oravské. Drobné sošitky. Povážja)

Konečne je ešte rukopis, označený Rozličné rozprávky; vys. 26.5 cm, šir. 21.4, složený z rozličných zápisiek, písaných čiastočne na listoch menšieho formátu, rozličnými rukami i rozličným pravopisom. Obsahuje:

1. Ďuro truľo (str. 1 — 4; nadpísané: Prjatelowi Miljému Jankowi Rimauskému pozdrawenja od Františka Kubovích dne 15. apríla 1846).

2. Rozprávka o chudobnom horarovi (str. 5 — 11).

3. Rozpráwka o jednom chudobnom Jankovi (str. 13 — 20; pripísané inou rukou: „Lepši Zluo a Dobruo“ a ešte inou rukou odkaz na iný text: ref. ad „Prešov. Záb.“ č. 15).

4. Jáchimko a Otoľjenka (str. 21 — 30; podpísaný je Štefan Daxner).

5. Týmže rukopisom písané: Z rosí počatá a z děwet máť zplodzená (str. 31 — 42; nedokončená, iba malá časť odpadla na liste teraz ztratenom).

6. Rozpráwka o Beroně (str. 43 — 52). Poznamenaňja (str. 52 — 54).

7. Krásni Jeleň (str. 55 — 60).

8. Siruotki (str. 61 — 67).

9. Starí človek a dvanásť ovjec (str. 69 — 75; v Husíšti 9/10 1847).

10. Striga a kovácki tovariš (str. 77 — 80).

11. Ludojedi (str. 81 — 92).

12. Bosorskí rákoš (str. 93 — 97).

13. Nebeská sláva (str. 98 — 102).

14. Divotvornje husličky (str. 103 — 107).

15. Vjetor (str. 109 — 116).

16. Ludojeďi (str. 117 — 124).

17. Jeden chudobních rodičou sin (str. 125 — 140; ref. ad Codex II. Revúc. p. 79 id.).

18. Zázrační lekár (str. 141 — 146).

19. Či še hňevace? (str. 147 — 150).

20. O Kacurčekovi (str. 151 - 156; dňa 9. sept. 59 na Šumjacom dľa Ondrika mäsiarského tovariša ponaprávaná; tu vykonané sú medziriadkové opravy jazykového rázu).

Okrem toho nachodí sa v tejže knižnici ešte neúplná sbierka rukopisných záznamov rozprávok od Jána Bottu, asi z druhej polovice 50-tych rokov. Obsahuje: 1. Tri píšťalky. 2. Mať a macocha alebo zlatá páva. 3. Kozičky. 4. Neverná žena. Všetky tieto rozprávky boly vytlačené v „Slovenských Povestiach“ Aug. H. Škultétyho a Dobšinského.

Medzi staršie zápisy treba počitovať ešte rukopisné zlomky:

A) nadpísané Nr. 3. Powesti orawske, 12 str. vo veľkej 4°. Obsažené je tu sedem rozprávok bez nadpisov:

1. „Chodil Kristus Pan s Petrom po údolí sveta“ — verzia z okruhu látky: Chránenec osudu; Cesta k zámorskému drakovi (Súpis č. 31 B).

2. „Služil geden 3 roki za 3 turaki“ (str. 3 — 4), z okruhu látky: Skrotenie strašiacich čertov a smrti (Súpis 64 Ba).

3. „Bol geden chudobni sedlak“ (str. 5), z okruhu látky: Zápis čertovi s výminkou, čertove hádky (Súpis č. 86 A).

4. „Poslal geden sedlak ženu na garmok“ (str. 6 — 7), z rozprávok o prefíkaných ženách, „nápadníci zadusení a od vojaka vynášaní“ (Súpis č. 122 C b).

5. „Mal geden gazda vo školách“ (str. 7 — 9), z rozprávok o špatných ženách, „neverná žena pristihnutá s milencom, zlý duch vyhnaný“ (Súpis č. 102 Ae).

6. „Mal geden zeman sina“ (str. 9 — 11), o povďačnom nebohom, tri hádky (Súpis č. 33 A).

7. „Bola gedna uboha wdowa zo sinom“ (str. 11 — 12), kocúr v botách (Súpis č. 145 A2).

B) Jeden veľký hárok o 4 stranách, nadpísané je: Ad Nrum 3. Obsahuje tri rozprávky tiež nenadpísané:

1. „Bol geden chudobni gazda“ (str. 1 — 2), o čarovnom vtáčikovi (Súpis č. 33 B5).

2. „Bol geden ubohi kušner“ (str. 2 — 3); čert pomôže človeku, ktorý ho v kostole uctil (Súpis č. 84 C).

3. „Bol geden huszar“ (str. 3 — 4), neverná žena pristihnutá s milencom a zlý duch vyhnaný (Súpis 102 Ae).

Konečne zachovaly sa ešte tri drobné sošitky. V prvom, označenom ako sväzok VII., obsažená je rozprávka „Zlatá priadka“ a priložená iná verzia tejto rozprávky, ktorú podpísal Pavel Michalovič. Druhý sošit obsahuje dve rozprávky, písané na rozličnom papieri rozličného formátu tou istou rukou: „Král času“ a „Oršula Boršula“.

V treťom sošitku sú rozprávky: 1. Jeleň zlatorohý. 2. Stribrnozlaté zámky a zlaté jablčka (podal J. Pivko v nárečí nitrianském). 3. Lampáš.

Konečne treba spomenúť písaný časopis „Povážja“ z r. 1847, ktorý obsahuje tri ľudové rozprávky: 1. Prostonárodnja bájka, o kostiach spievajúcich (str. 127 — 9). 2. Slnkova panička, podau Samo Šípka z Turca (str. 136 — 140, 153 — 156). 3. Povesť o dvanástich sinoch královich a o jednej cére, P. D. (str. 158 — 164).

12. Codex Czabanianus A, B

O niečo mladší je t. r. Codex Czabanianus A a B či Sbierka Ondreja Cabana, kat. farára v Komjaticiach pri Nitre. Ale tieto rozprávky nesobral menovaný farár, lež akýsi Jos. Henc, bližšie neznámy, srovn. čas. Sokol I. (v Štiavnici 1860), str. 24. Podľa poznámky na titulných listoch obidvoch častí boly poslané P. Dobšinskému koncom septembra r. 1859 do Štiavnice.

Prvá časť obsahuje rozprávky: 1. Zlatna krajina (str. 1 — 21). 2. Divné sedlo (str. 22 — 36). 3. Zázračný zámok (str. 37 — 44). Druhá časť: 1. Popeluša (str. 1 — 19). 2. Zlatý kĺč (str. 19 — 29). 3. Belzebub (str. 30 — 44). Rozprávky sú rozprávané spôsobom nad iné rozvláčnym, naprosto neľudovým.

To sú všetky rukopisné sbierky ľudových rozprávok, ktoré sme mohli najsť v Muzeu sv.-martinskom. Týchto textov použili spracovatelia slovenských rozprávok: Rimavský, Škultety a Dobšinský. Iná bola sbierka, ktorej čiastočne použila B. Němcová v svojej známej knihe. Mala ju od Ľud. Reusza. Teraz sbierka tá je nezvestná a neznáma; prehovoríme o nej nižšie niekoľko slov.