ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Jozef Ľudovít Holuby

V novších časoch získal si veľké zásluhy ako sberateľ ľudových tradícií predovšetkým Jozef Ľudovít Holuby (* 1836), od r. 1861 farár v Zemianskom Podhradí v Trenčianskej, teraz v Pezinku. Od študentských rokov pestoval s obzvláštnou obľubou botaniku. Na svojich početných výskumných cestách botanických po slovenských krajoch i ako duchovní správca nie menej horlive študoval ľud, najmä v najbližšom okolí, v Bošáckej doline. I vydal veľmi mnoho rozličných článkov a úvah v „Slov. Pohľadoch“, v „Českom Lide“, v „Národopisnom Sborníku“ II., mimo toho ešte v rozličných prírodovedeckých časopisoch nemeckých, vydávaných v Bratislave i mimo hraníc slovenských. Bibliografický prehľad jeho literárnej činnosti sostavil Ľ. V. Rízner v Slov. Pohľadoch, 1906, roč. XXVI, str. 211 — 217. Mimo početných príspevkov o poverách a duševnom živote slovenského ľudu ujavnil početné rozprávky i drobnejšie poviestky slovenské v Slov. Pohľadoch a v Českom Lide. Najmä vyniká jeho sbierka „Povesti a rozprávočky v Bošáckej doline“, v Slov. Pohľadoch, 1895 — 6 (roč. XV. a XVI.), ktorá obsahuje vcelku 34 čísla. Zaznačené sú tu presne podľa rozprávania ľudového, tak že tomuto sberateľovi môžeme ďakovať za celkom spoľahlivé pramene pre poznanie ľudových tradícií. Vo vytlačenej sbierke, bohužiaľ, nezaznačil, kde a od koho ktorá rozprávka bola rozprávaná. Vo veľkej rukopisnej jeho sbierke, ktorej sme mohli používať, vďaka láskavosti staručkého sberateľa, sú však zpravidla mená rozpravačov zapísané. Bohužiaľ, nieto pri nich určitejších vývodov o rozpravačoch. Mimo toho bolo päť sošitov osmorkového formátu, ktoré mimo rozličného národopisného materiálu obsahujú niektoré povesti. I tu býva často zaznačený rozpravač.

2. Samo Czambel

Omnoho obsažnejšiu sbierku ľudových rozprávok slovenských vydal Samo Czambel v svojom spise „Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov“, 1906 (str. 624). V tomto spise, ktorý nás prvý raz dôkladnejšie oboznámil s východno-slovenskými dialekty, rozprávky ľudové sú odtlačené vlastne len ako ukážky rozmanitých týchto dialektov, akoby prílohou a dokladom k vývodom autorovým o týchto dialektoch. Je to sbierka nad mieru obsiahla a spoľahlivá.^[40] Zaujíma §§ 115 — 237, str. 209 — 476, tedy dobrú tretinu celej knihy. Nad prvšie sbierky vyniká tým, že pri každom čísle je presne zaznačené, od ktorého rozpravača pochádza, a mimo toho jeho vek i jeho vzdelanie, či vie čítať a písať. Môžeme tedy plným právom vidieť v tejto sbierke najlepšiu sbierku ľudových rozprávok. Mimo toho S. Czambel sbieral ešte rozprávky okrem iného rozličného dialektologického materiálu, zväčša v rokoch 1900 a 1903, v stredno-slovenských stoliciach: v Gemeri (15 kusov), v Honte (9 kusov), v Liptove (13 kusov), v Novohrade (9 kusov), v Orave (20 kusov), v Tekove (25 kusov), v Turci (5 kusov), v Zvolene (19 kusov). Iba tri zápisy sú z roku 1905 a dva zápisy z roku 1892; tedy vcelku čísiel 115. Touto sbierkou, ktorá sa opatruje v pozostalosti S. Czambelovej teraz v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine, je sbierka slovenských rozprávok veľmi značnou mierou obohatená. Pri jednotlivých číslach je zaznačené meno rozpravačovo, zväčša i jeho vek.

3. Štefan Mišík

Rovnako cenná je veľká sbierka slovenských ľudových rozprávok, ktorú za roky uverejňoval Štefan Mišík, najmä v Sborníku Muz. slov. spoločnosti. Štefan Mišík, narodený v stolici Liptovskej r. 1844, stal sa konečne r. 1874 administrátorom chudobnej horskej fary v Hnilci na hranici stolice Spišskej a Gemerskej, kde i umrel 27. júla 1919. V tomto svojom pôsobišti zapisoval za roky od svojich farníkov ľudové rozprávky. Vytlačené ich bolo 55 čísiel. Pri každej rozprávke je pečlive zaznačené, kto ju rozprával, vek, spoločenské postavenie i vzdelanie rozpravačovo. Tiež či bývala dotyčná osoba stále na tomže mieste, tu i tu tiež, či osoba počula svoju rozprávku už prv rozprávať od inej osoby, a kde, či bývala táto osoba prv inde mimo Hnilca, atď. Máme tedy v tejto sbierke jedinečnú dosiaľ sbierku slovenských rozprávok, pretože pochádzajú z jedinej osady, dosť obmedzeného okruhu. Rozprávky boly zaznačené od neveľkého počtu osôb obojeho pohlavia.

Tým sa táto sbierka veľmi liší od Czambelovej, lebo Czambelovi išlo len o to, aby sobral skôr dialektologický materiál z rozličných osád jednotlivých stolíc východno-slovenských, a nie o intenzívnejšie poznanie podaní ľudových v určitom, hoc dosť obmedzenom kraji. V pozostalosti Mišíkovej, prechovávanej v biskupskej kancelárii v Spišskom Podhradí, prof. dr. Jiří Horák našiel šesť rozprávok. Z obšírnejších výťahov, ktoré mi láskave dal k dispozícii, je zrejmé, že všetky tieto rozprávky boly už vytlačené, ? to v I. sväzku Sborníka Muz. slov. spol.

4. Menšie sbierky

Užší kruh objíma tiež neveľká sbierka povestí a rozprávok, ktoré zapísal Karol Procházka od drotárov z Kolárovíc v Trenčianskej stolici. Knižka „Kolárovičtí dráteníci. Národopisná studie“ (v Praze 1905, strán 96; srovn. Národop. Věstník I., str. 15) obsahuje mimo ľudového života, obyčají, povier, čarov i opis spomenutej obce, jej obyvateľstva a rodinného i hospodárskeho života.

V Orave v Zuberci zapisoval v najnovšom čase hlavne rozličné miestné povesti prostý inteligent z ľudu, stolár Julius Bonáry. Sborník jeho povestí a piesní, datovaný 1909 júna 20., zachoval sa v pozostalosti advokáta A. Halašu v Turčianskom Sv. Martine.

Mimo týchto väčších sbierok sú po slovenských časopisoch, po Časopise i po Sborníku Muz. slov. spoločnosti, po Slovenských Pohľadoch, tiež po Českom Lide roztrúsené rozličné rozprávky od jednotlivých sberateľov, často miestnym dialektom.

Medzi tými sberateľmi vynikol Pavol Beblavý, ktorý povesti a báje, sobrané v mestečku Vrbovciach (teraz v Brat. stol.), vydal ešte v zvláštnom odtlačku: Vrbovčanské povesti a báje. V Modre 1907. Obsahuje desať rozmanitých povestí a rozprávok.

Okrem toho Karol A. Medvecký prevzal do svojej veľmi cennej monografie „Detva“ (1905) niekoľko legiend, povestí, zvieracích bájov i anekdôt. (Str. 207 — 212).

Treba tiež spomenúť Fraňa Šujanského, ktorý uverejňoval najmä v Slov. Pohľadoch značný počet „povestí“ (v roč. XII. — XIII.), ale, bohužiaľ, bez všetkých poznámok, či ich naozaj čerpal z úst ľudu a kde. Jednako pre úplnosť pojali sme ich tiež do svojho Súpisu.

Sbierku slovenských rozprávok sostavil ešte istý, určitejšie nie známy p. Králik. Mal ju k dispozícii v 80-tych rokoch minulého stoletia nemecko-uhorský etnograf dr. Heinrich von Wlislocki, známy početnými zaujímavými rozpravami a cennými knihami (Märchen und Sagen der transsilvanischen Zigeuner, 1886, Volksdichlungen der siebenbürgischen und südungarischen Zigeuner, 1890, Märchen und Sagen der Bukowinaer und Siebenbürger Armenier,1891 a i.) Z tejto sbierky odtlačil slovenskú verziu rozprávky o ľstivých a veselých súsedách, ktoré sa stavily, aké posmechy robia si zo svojich mužov. My ju uvádzame pod č. 102 A.

5. Sbierky rozprávok maloruských a poľských obyvateľov z východnieho Slovenska

Na konci uvádzame ešte sbierky ľudových podaní maloruských a poľských obyvateľov východnieho Slovenska. Ivan Verchratskyi pojal do svojho diela „Znadoby dľa priznania uhorskoruskych hovoriv“ (Zapysky naukovoho tovarystva imeny Ševčenka, sväzok XL a XLIV, 1901) veľký počet rozličných rozprávok, sobraných v stolici Šarišskej a v troch obciach okresu humenského v stolici Zemplínskej (sväz. XLIV, str. 113 — 224); okrem toho hádky, riekanky a piesne.

Pred Verchratským vydal Volodymyr Hnatjuk veľkú sbierku ľudových podaní „zo západních uhersko-ruských stolic“, a to zo šiestich osád stolice Spišskej, z troch osád stolice Šarišskej z okresu sečovského a z jednej osady stolice Zemplínskej, a to z okresu humenského z osady Čerťažne, kde sbieral i Verchratskyj, v IX. sväzku Etnografického Zbirnyka vo Lvove 1900.

Na Spiši sbieral svojho času ľudové podania poľských obyvateľov zo štyroch osád Lucyan Malinowski. Z jeho pozostalosti boly vydané v VI. sväzku Materyałov anthropol.-archeologicznych i etnograficznych Akademie vied v Krakove r. 1903.

Podania maloruského obyvateľstva v stoliciach východno-slovenských a i poľského obyvateľstva v niektorých pohraničních obciach stolice Spišskej súvisia naozaj s podaniami slovenského ľudu, a preto sme ich tiež pojali do tohoto diela.