ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Terézia Artnerová. Alojz svob. pán Medňánsky a i.

Na Slovensku tak, ako v západnejších zemiach nášho národa, pozornosť mladých literárnych síl, vystupujúcich do popredia v druhom desaťročí 19. stol., bola obrátená temer výlučne na jednu iba vetev ľudových tradícií, na piesne. S Kollárom pracovali Ján Benedikti, Šafárik a Palacký „o plánu ku sbírání a vydávání národních zpěvů a jiných knih“.^[1] Iné tradície ľudové nevzbudzovaly ešte ich pozornosti, hoci mohol tu pôsobiť tiež príklad iných národov. Na našich mladých sberateľov účinkovaly sbierky ruské od sklonku 18. storočia, účinkovala i prvá srbská epochálna sbíerka Vuka St. Karadžića. Znali sbierku ruských piesní Čulkova z r. 1780, ale neznali akiste ešte jeho sbierky rozprávok, ktorá toho roku začala vychodiť a prinášala okrem iných tiež rozprávky, kolujúce medzi ľudom, čo i silno spracované.^[2] Piesne boly pokladané za najhlavnejší a najdôležitejší výron ducha národnieho, v nich sa videl hlavní prameň pre poznanie jazyka ľudového; „z písní jen možno poznati dialekt“, čítame v 1. čísle Hromádkových „Prvotin pěkných umění na r. 1817“.

Tu i tu zapisovali niektoré národnie „rozprávky“, ako hovorieval Kollár, ktorý pripomína v svojich Zpievankách (II, 503) niektoré osobnosti, ako paniu Zuz. Burovú, manželku učiteľa v L. Sv. Mikuláši, a Martina Suchániho, lekára v Pešti, od ktorých prevzal niektoré rozprávky do svojej sbierky, a to ako doplnok na vysvetlenie niektorých piesní o Ježibabe a o Tátošovi (I, 12, 13, 420, 499), potom učiteľskú dcéru Antoniu Mrlianovú (II, 499). Sám o sebe Kollár dodáva, že počul také rozprávky v svojej mladosti v kremnickej škole a inde (I, 420); o hre na kozu pripomína, že je na Slovensku už teraz známa temer len ako rozprávka.

Viacej pozornosti a prv asi než títo domáci milovníci ľudových tradícií venovaly prozaickým podaniam slovenského ľudu iné dve osobnosti, ktoré Kollár uvádza, a to Terezia Artnerová (1771 — 1830) a Alojz svob. pán Medňánsky z Medeša (1784 — 1844).

Prvá, „pověstná spisovatelkyně básnířka německá, zdržovala se často v Nitranské a Trenčanské stolici na statcích baronů Zay, jmenovitě v Bučanech, v Ozorovicích atd.“, kde dala sbierať prostonárodnie spevy a rozprávky, prekladala ich do nemčiny, prispela tiež k sbierke Kollárovej. Kollár pripomenul (I, 412) slovenskú povesť, ktorú vytlačila r. 1821, o tanci víl z okolia Žiliny v Hormayer-Medňánskeho Taschenbuch 1822, str. 240. Sú to duše mladúch, ktoré umrely po zasnúbení a nepokojne sa potulujú, o novom mesiaci tancujú kolové tance, spievajúc strašlivé piesne; muža, ktorého uvidia, utancujú do smrti. Vraví výslovne, že títo duchovia volajú sa víly, odkazujúc na podobnosť týchto bytností so severskými elfy a inými, ktoré sa vyskytujú v ľudových rozprávkach, siahajúcich do gréckeho staroveku. Kollár vytýka nemeckej spisovateľke, ktorá túto látku spracovala v dlhšej básni, že kreslila víly ako zlobivé a vraždivé bytnosti, lebo podľa národnej povesti nikomu neubližujú, kto im neublíži, kto im v ich tanci prekážok nerobí. V svojej sbierke Kollár uviedol podobnú pieseň (I, str. 8, č. 6) o takých tancoch víl pod zámkom Strečnom, ktorú dostal od bývalého kníhtlačiara v Budíne Gabriela Rutkayho, ktorý zčiastky v mladosti, zčiastky na svojich cestách, keď predával po krajoch slovenských knihy a kalendáre, nasbieral veľa piesní (II, 502). Podobné povesti boly na Slovensku zapísané i v novších časoch. (Viď S. [= Súpis] č. 149 Ch a.)

Oveľa význačnejšia bola činnosť uhorského aristokrata Alojza sv. pána Medňánskeho.^[3] ktorý zaujímal okrem iných i najvyššie miesta v správe krajov slovenských, stolice Nitrianskej a Trenčianskej, a vyvinoval tiež veľmi horlivú literárnu činnosť. Z jeho samostatne vydaných kníh vzbudzujú pozornosť najmä dve: „Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn“, v Pešti 1826, strán 123 (III. vyd. 1844), a „Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit“, tamže 1828, str. 422.

Prvé dielko nepodáva, bohužiaľ, národopisného vylíčenia miestneho slovenského obyvateľstva v kraji považskom; istú cenu má iba tým, že obsahuje rozličné miestné a historické povesti, ako napr. (str. 95) o Alžbete Bátoryčke na Čachticiach za Novým Mestom nad Váhom, ktorá mladistvú svoju sviežosť zachraňovala kúpeľmi v krvi panenskej (Viď S. č. 152, 13). Druhá kniha jeho mala podávať básnikom a umelcom látky a podnety pre umelecké diela. Zvláštnych národopisných, ľudovedných cieľov nemal a nemohol mať. Zkadiaľ čerpal povesti, nepovedal, nebral ani úst ľudu nadarmo, ako robili mnohí pozdejší vydavatelia a upravovatelia sbierok rozprávkových; zväčša sú to povesti historické, o zámkoch i šľachtických rodoch, historicky významných. Len zriedkakedy koná sa ich dej v ľude samom, tak dej rozprávky „Der Margarittafelsen in der Waag“ (249 — 253, prv v „Taschenbuch f. vaterländ. Geschichte“ V, 1824, str. 240, č. 53], viď S. č. 175, 5; „Das Windschloss“ (294 — 303, prv ib. II, 1825, str. 8, č. 57), viď S. č. 169 y; „Das Wunderkreuz im Baume“ (310 — 315, prv „Taschenbuch“ II, 1825, str. 14, č. 58), viď S. č. 154, 3.

Medňánsky pripomenul v predmluve svojej knihy, že rozprávky v nej sobrané boly zväčša vytlačené v „Taschenbuch für vaterländische Geschichte“, v ktorom redigoval r. 1820 — 29 uhorský oddiel, v „Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunst“, ktorý vydával tiež Hormayer. Tak vytlačil v „Taschenbuch“ V, str. 176 — 189, č. 45: „Die Mauerblende zu Budethin“. Táto povesť potom bola slovensky podaná v „Národ. Hlásniku“ XXII. (1889) č. 7, str. 148 — 150, „Krásna panna z Budatína“, viď S. č. 166, 3. Potom „Der steinerne Mönch von der Geisterburg Hricso“, podané slovensky v „Národ. Hlásniku“ XXII. (1889) č. 5, viď S. č. 169 k. Inú povesť o Ctiborovi a jeho sluhovi (v Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn, 2. vyd. str. 174, v Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit str. 469, 2) zbásnil Sládkovič (Spisy básn., Kobrovo vydanie v Nár. bibl., str. 511); bola i neskoršie reprodukovaná, viď S. č. 175, 3. Inú povesť (Der Brunnen der Liebenden, v prvom spise Medňánskeho na str. 164; srovn. tiež môj článok v Slovenskej čítanke str. 440, pozn. 2.) zbásnil Mikuláš Dohnány, viď S. č. 161.

Medňánsky tlačil v týchto periodických publikáciach hojné príspevky o uhorských veciach. V VIII. sv. „Archivu f. Geographie“ atď. (str. 400) čítame, že „duchaplný a roztomilý svob. pán Medňánsky rozprával vznešené príklady z bohatých letopisov svojho znamenitého národa maďarského“. Podobné tlačil potom i v pražskom časopise „Hesperus“.

Tento časopis priniesol r. 1818 dve úvahy: všeobecnejší, prehľadnejší článok o Slovákoch (str. 385, 433, 449, 465), v ktorom sa volajú „genus durum patiensque laborum d. i. ein Volk nicht zum umbringen“ (387) a špeciálnejší článok „Topographisch-statistische Skizze der Neutraer Gespannschaft“, v ktorom je veľká pozornosť venovaná tiež životu ľudu slovenského, obyčajom, zábavám, kroju, stavbám, ľudovej medicíne a i. Tieto články, na svoj čas veľmi pozoruhodné, neboly, bohužiaľ, dotlačené, nie sú podpísané práve tak, ako hociktorý článok v Hormayerovom Archive. Akiste sa nemýlime, keď pripíšeme tieto články Medňánskemu. Vo svojej sbierke povestí r. 1829 neuviedol všetkých rozprávok, ktoré tu i tu vytlačil v týchto časopisoch, najmä povesti bájeslovného rázu. Kollár (Zpiewanky I, 408) pripomína pôverečné tradície, uvedené v jeho článku „Sammlung abergläubischer Meinungen und Gebräuche des gemeinen (slavischen) Volkes in der Trentschiner Gespannschaft“ v Hormayerovom „Taschenbuchu“ r. 1829, spojené s Paromom, ako nemecké preklady dvoch piesní o Paromovi, ktoré mal Kollár (Zpiewanky I, str. 5, č. 4 a. b.) ešte s iných strán, od menovaného už Gabr. Rutkayho a od ev. kazateľa Pavla Michálka, potom (op. c. I, 416) ním preloženú a v tomže ročníku Taschenbuchu vytlačenú pieseň o zmoku, donášajúcom peniaze, ktorú mal Kollár od spomenutého P. Michálka a ešte od Ďura Hrúza, prvého Kollárovho učiteľa v Mošovciach.

Rozličné rozprávky obsahuje rukopisný sborník, ktorý má nadpis „Wselygaké Rozličné Rozpráwky k zabáweny, zapsáne skrze Jána Jamria v Roku páne mylostywem 1832 v mesjcy Junii“. Sborník opatruje rodina † Andreja Halašu, advokáta v Turčianskom Sv. Martine, a bol mi prostredníctvom prof. dr. Jura Horáka požičaný.

Obsahuje okrem piesní, veršovaní, hádok, pranostík, svadobných riekadiel a i. rozprávky rozličného obsahu a rázu. Tieto rozprávky sú aspoň z veľkej časti pôvodu knižného. Iba niektoré približujú sa trochu ľudovému rozprávaniu, a tie sme tiež vzali do svojho Súpisu, čo i nie ako bezpečné ľudové rozprávky, ale skorej ako svedectvo, že tieto rozprávkové látky boly na Slovensku známé.