ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. „Slovenskje povesti“ Janka Rimavského

Prvá tlačená sbierka slovenských rozprávok boly „Slovenskje povesti““. Usporjadau a vidau Janko Rimauski. Sv. I. V Levoči 1845. Obsahuje 10 čísiel. Vedľa vydavateľa prispeli do nej: Samuel Reusz, jeho synovia Adolf a dr. Gustáv, Štefan Daxner, Jon. Dobrosl. Hradouskí, t. j. Jon. Čipka a Aug. Horislav Škultety. Mal to byť začiatok väčšej sbierky, obsahujúcej asi dvesto, ak nie viac rozprávok. V predmluve Rimavský vykladal svoje názory a iste i názory svojho učiteľa Sam. Reusza o slovenských rozprávkach.

Pokladá ich za prastaré dedictvo, ktoré Slováci „zo zbožnou mislou rozprávali a prechovávali v púvodňej ích prauďe, hlbokosťi a tajemnosťi“. Vidí v nich zjavenie slovanského ducha; „oňi sú vítvori tích prorockích časou národa nášho, ktorje, ako Mickiewicz hovorí, všetko písanuo starobilosťou svojou previšujú; oňi sú ešťe aj teraz vo vážnosťi u ludu nášho takej, ako pozostatki, na ktorích odťisk ťisíc a ťisíc ročnej úcti a svätosťi spočíva… Bolo to silnuo zbožnuo nadchnuťja proroka, národa nášho, keď ích tvoriu, k akjemu je už teraz vjacej naskrze ňespuosobní, čo dokazujú rozpráuki s časou novejších, látkou svojou aj spuosobom rozprávaňja od tamtích starobilích celkom rozďjelních… Povesťi a báje Indické, proroctvá Židouskje, báje Aegyptské a Řécke… prešli do škuol, do kňíh zákonou, do umeňja, mnohonásobňe sa pretvárali, premjeňali, a všetkím tím s púvodnosťi svojej mnoho potratili: keď naproti tomu podaňja naše v povesťjach obsahnutuo na živuot praktickí národa ňerozšírenuo, v púvodnosťi svojej rizej sa zachovalo, a skrze prijaťja kresťanstva, vitvorenuo súc z náboženskjeho života ešťe tím večmi, v tej púvodnosťi sa ešte istejšje utvrďilo.“

Obšírnejší výklad Rimavský pokladal ostatne ešte za predčasný, ale považuje za svoju povinnosť rozprávky sbierať a svetu ich zachovať, lebo „pseudocivilisácia“ znetvoruje ich stále viacej.

Rozprávky rozdelil na tri oddiely: 1. rozprávky z časov pohanských, 2. z časov starokresťanských alebo pohansko-kresťanských, 3. z dôb kresťanských novších. Do prvého a tiež poslednieho sväzku svojej sbierky pojal rozprávky prvého oddiela.

Pri takom názore o týchto pokladoch, zachovaných od ľudu v rýdzej starobylosti, o týchto zjaveniach ducha ľudového, očakávali by sme, že ich sberatelia a vydavatelia pokladali za svoju posvätnú povinnosť zachovávať ich čím najpečlivejšie a najvernejšie v ich rýdzom znení, ako ich ľud rozprával. Ale tomu tak veru nebolo! Hneď prvá rozprávka, „Popelvár največí na svete“, ktorú podal Ad. Reusz, bola do tlače dosť silno upravená, a to podľa rukopisného textu v Cod. div. auct. A (viď Súpis č. 1 C).

Veľkú časť Codexu diversorum auctorum A tvoria, ako sme podotkli, púhe stručné náčrtky ľudových rozprávok, ktoré boly podkladom pre pozdejšie spracovanie, určené do tlače. Ako postupoval Rimavský, poznáme, keď srovnáme náčrt rozprávky č. 35 (str. 95): „Ruzami obrjasnutá Anička“, s jej úpravou v tlačenej sbierke „Ružová Anička“ č. 8. (str. 102 — 108):

„Jední chudobní rodičovja mali dve ďeťi Janka aj Aňičku, a velmi ích raďi viďeli. Za zahradkou ím voda ťjekla, v ktorej 12 zlatich kačíčok bívalo, ktorje na suchu boli kačički a vo vode morskje panni. S timito kačičkami sa Aňička často a rada ihrávala. Maťi zomrela a Aňička dostála mrcha macochu, ktorá sa naveki na ňu vaďjevala a bíjala ju, keď sa s kačičkami hrala. Dostála aj ona céru Kaču. Raz keď sa Aňička z kačičkami hrala, pribehla macocha a zlomila kačičke kríďelce, ktoruo jej ale, keď do vodi skočila, zrjaslo; druhí raz zas nuožku. Za to že Aňička kačičku rada viďela, obrjasla ružami, a Kačka, že ích ňerada viďela, trňim, ktoruo čim vjacej obsekávala, tím večmje rjastlo. Macocha sa tim večmje hňevala…“

To bolo od Rimavského rozvedené a vypracované slohom domnele ľudovým:

„Mali raz jedni chudobní roďičovja jedno uťešenuo maluo ďjeučatko, a jedneho chlapca volačo od ďjeučatka staršjeho; ďjeučatko volali Aňičkou a chlapca Jaňíkom. Ďeťi, ako takje malje, sa pravda len najračej zabávali, chlapec behau zo svojimi kamráťi po ďediňe a ďjeučatko choďjevalo k jednej voďe, ktorá ťjekla podla jej otcovej zahradi. V tej voďe bívalo dvanásť vodních paňičjek, ktorje aknáhle mladú Aňičku pri voďe zhljadli, na zlaťje kačički sa popremjeňali, k ňej na breh vileťeli, a tam sa s ňou do ích a jej dobrej vuole zabávali. Táto zábava jej bola najmilšje, čo mala krem rodičou na sveťe, a to ňje len za mali, ale aj potom keď už dorástla.

Medzi tím dobrá matka našej milej Aňičke zomrela, — a keď sa oťec potrebujúc pomoc okolo hospodárstva, ňezadlho ožeňiu, dostala na mesto ňej mrchavú macochu. Macocha táto mala ťješ jedno ďjeuča, asi v tích rokách, ako bola Aňička — volali ho Katou; — ale bolo špatnuo a ňedobruo.

Medzi tím sa roki po rokách míňali a ďjeučatá pomali dorastali. — Tu macocha všetko len pre svoju Katu, i pekňje šati, i dobrje jedlá, i pohodlja, i chváli nad chváli: a Aňička ňič, hiba pláťenú sukňičku, hrubú košjelku, ousení chlebík, a k tomu ňebolo tích daromňíkou, oplanou, potvor a Boh vje čoho, do ktorích bi jej každí od Boha ďeň ňebola navolala. Zo dňa na deň bola macocha mrchaušja; čo len mohla Aňičke na prjek urobiť, to jej urobila, kďe sa mohla do ňej zadrapiť, tam ju vihrešila, kďe ju mohla pred cudzími luďmi spomenúť, tam ju ohovárala. I tú jedinkú radosť, ktorú mala zo zlatimí kačičkamí, jej zabránila, že či sa vraj ňehanbí, taká stará kobza, či ňemá čo robiť, či chce abi sa ona pre ňu umorila?

Zachovávala Aňička tento zákaz, ako poslušnuo ďjeuča, naskolko mohla; ale keď si len kus prázdneho času vipáčila, hňeď odbehla ku kačičkám, abi sa s ňimí poťešila a na zlú macochu sa ím požaluvala. Ale kedi ju kolvek macocha zazrela, rozbehla sa medzi kačički, že ích pobije, ale ím vše len lebo nuožki, lebo kríďelká polámala, ktorje sa ím keď do vodi skočili zavše zrástli — a Aňičku zo strašním krikom, že luďja po uliciach len tak stávali, do domu odbila.

Maznavá Kata sa z izbi aňi ňepohla. Ku kačičkám už preto, že Aňička k ňím choďjevala, ňešla, a vistáť ích ňemohla. Ale čo sa stalo? krem toho uťešená Aňička obrástla krásnimí ružamí, že to až radosť bola na ňu sa poďívať, za to, že kačički rada videla: a Kata obrástla strapatím tŕňim, za to, že kačički vistáť ňemohla. Dosť sa tu pukala macocha, ale čo že bolo robiť? — Začala to tŕňa obsekávať, oblamuvať, ale sa to večmi rozstrapaťelo; začala i z Aňički uťešenje ruže šarpať, ale sa tje len krajšje rozvíjali. Na ostatok ňehala i Aňičku i Katu tak.“

Celá rozprávka je podobne takto rozvláčne spracovaná. Obsahove je nie tu nič pridané, ani jedinká, čo ako drobná črta, čo by už nebolo v onom stručnom náčrtku. Zmeny týkajú sa iba formy rozprávkovej.

Všetci prerábäli rozprávky, tiež hlava všetkých týchto mladších spracovávateľov, sám Samuel Reusz. Porovnajme len rozprávku o sklenenom zámku v Cod. Revúc. A č. 26, str. 75a — 77a, ním zapísanú s jeho úpravou tejže rozprávky v sbierke Rimavského pod titulom: Traja zhauraňelí braťja, str. 81 — 94, č. 6:

Bola gedna matka, tá mala troch synou, a gedno welmi krásnuo, uťessenuo, maluo djoučatko.

Ti traja synovja boli neposlussnj a passkrdnj. Čuo len mohli na prjek vrobili matky, a obzwlassťe rady kwárili, tak že sa ani messo w hrnku pri ohni pred njmi obstať nemohlo. Matka sy s njmi newedela rady dat. Napomjnala gich, trestala, hrozyla a bila, ale to nič neosožilo. Oni kwarit neprestali, a každy den messo z hrnka wychytali. Čím wjac sa matka hnewala a lála, tím boli smelssj a neodbitnejssj. Probowala gich y prosyt, aby geg len to meso na mestě nahali, ale ani prosba neosožila nič. Matka sa ssecka dounowala, že geg temer do zaufanja sslo.

Už ga uwidjm, rekně raz, či wy tau hnusnu obyčag nahatě, wy nehanbliucy! Widjťe, že ma wssecka trpeliwost nahala. Ga sa wam oswedčugem, že ak mi to dnes vrobjtě a to messo wychmacete, kym w kostole budem, že wás na wečnost preklagem, tak že wás žaden duch wjac neoswobodj!

Synowia sa zachychotali — matka tento posmech s plačom pretrpela, do kostola odissla, a synowja rowno do kuchyny, messo wyťahali a pogedli.

Matka vtrapená a smutná z kostola prissla, lebo weděla, že geg doma nesstesťja potká. Wkročila do kuchyny, obzrela hrnky, messa nebolo. Darmo, zahorekowala lutostiwě, ga musým tomu peklu konjec vrobit, a na mogjch synou kljatbu položit.

Sem, rekně, wy nepodareni synowja! ani prosba ani hrozba pri wás nič neplatj — ga sa s wami každý den zožjeram. Už bolo dost!

Bluďte po swetě — w tauto hodinu, kde ste passkrdili, krkaucou obratili, geden z z druhýho trhagtě. Len nagbližssja rodina wás od klatby wyswobodj.

Rekla — a synovja sa na krkaucou obratili, geden z druhýho messo trhali a vletěli.

Nesstastná matka wo dne y w nocy plakala.

Mala raz jedna chudobná matka troch sinou a jedno velmi uťešenuo ďjeučatko: chlapci boli už hodní, ale ďjeučatko bolo ešťe maluo, ešťe aňi ňebehalo, aňi ňevravelo. Chlapci, ako to običajňe bívajú, boli všeteční a svehlaví, čo bi síce ešťe ta bolo ušlo, kebi ňeboli bívali ňeposlušní, bezbožní a nade všetko paškrtní. Ňebožjatko matka, mala tá kríž! kďe sa dáka škoda stala, to isťe jej chlapci urobili, kďe sa dáki hrjech strhou, tam jej bezbožní sinovja príčinu zavdali. A doma! keď si dačo s poludňja k večeri odložila, mohla istá biť, že jej ho viňuchajú a vipaškrťja. Ba sa jej aňi len meso v hrnku, a to pri ohňi, ňeobstálo, lebo keď sa len mohli k ňemu prikradnúť, už ho oňi vivláčili, a aj ňedovarenuo pohltali. Už si ňeveďela s ňimí poraďiť. Napomínala ích, prosila, hrozila, trestala, bila že až tak hučalo, ale nič neosožilo, ba čím ích vjac trestala, tím boli ňeposlušňejší a ňeodbitňejší. Na ostatok višla s trpelivosťi a z laskavej dobrej maťeri sa stala hňevivá žena.

Raz mala ísť do kostola. Pristaví poludňja k ohňu a zahrozí sa chlapcom: „chlapci ňesprobujťe že mi to meso vivláčiť, kím buďem v kostole, lebo ak sa mi ho len dotkňeťe, ňikdi to mať ďeťom ešťe ňeurobila, čo ja vám urobím. Veď ja uviďím, či tú hnusnú običaj zaňecháťe, vi ňehanbliuci!“ Chlapci sa jej lahkomislňe do očí rozchichotali a ona rozhňevaná odišla do kostola.

Sotva že z izbi nohu viťjahla, chlapci poď! zrouna ku ohňisku, meso viťahali a pojedli.

Matka sa z kostola navráťili v tej náďeji, že sa chlapci, prísním zahrozeňím od paškrťeňja odstrašili: ale príďe ku ohňisku, nazrje do hrnkou — hrnki prázne. Tu sa ňeslíchaním hňevom rozpálila a v hňeve vikríkla:

„Bohdaj sťe sa tu zhauraňeli, abi sťe sa zhauraňeli, že bi sťe jeden z druhjeho meso trhali!“ —

V tom okamžeňí sa chlapci na troch hauranou, čjernich ako uhel premeňili, strepotali krídlamí a trhajúc jeden druhjeho a strašne krkajúc leťeli sam pán Boh vje kďe. Matka sa v hňeve svojom spamatuvať ňeznala, a ešťe keď hauraňi zleťeli, za nimí vikríkla: „no leťťe pluháci! a ljetajťe po sveťe do tedi, kím vás vaša najbližšja roďina ňevisloboďí!“

O chvílu hňeu prešjeu, matka prišla ku sebe, a maťerinskuo srdce začau buol krájať. Rozplakala sa plačom usedavím, a zalomila rukami nad ňešťastnimí sinamí a nad ťažkím svojim zakljaťim. Tak plakala, ako bi si chcela oči viplakať, a tak plakávala každí Boží ďeň.

Avšak okrem toho sú ešte veľmi dôležité rozdiely medzi obidvoma tými texty. Podľa prvého dozvedelo sa dievča od vetríkovej matky, že jej zhavranelí bratia „pod skleneným zámkom w gedneg djere býwagú“, kdežto podľa druhého na sklenenom zámku. Shodne s tým potom sa rozlične rozpráva, ako sa dievča dostalo k bratom. V oboch verziach dievča sa vydriapalo rovnako na vrch po rebríku (v rkp. sa užíva slova lojtrička), ktorý na radu vetríkovej matky urobilo z kostí zjedeného vtáka. V rkp. na vrchu „hľadala na ssiroko na dělako, ale ssecko bolo pustuo. W zámku sa nik nehybau, okolo zámku wela skaliny, a wšadě zukol wukol hory. Darmo, powedala, som sa prikonala a welmi srdečně zaplakala. Ak ona horekuge, widj z dělaka troch ptakou čjerných, k zámku letjacych s welkym šustom. Slnco zakryli, tma sa stála a po gednom do djeri pod zamok sadali. Ako to widěla, zissla z logtričky dolu, a skoro sa ponáhlala ku teg djere“. Bratia poznali ju hneď. V tlačenej verzii naopak: dievča vyliezlo do zámku šťastne oblokom, bratia našli ju až na tretí večer ukrytú pod posteľou.

Potom dievča odišlo a samo sa živilo, keď složilo sľub úplného mlčania podľa rozprávania Cod. Rev. A: „Samotnost myslj sy bude k tomu naglepssja a ssla do hustých pustých huor. Zelinami, korenkami, gahodami, malinámi sa živila a tri roky sstastliwe pressli.“ Kráľ našiel ju potom na zelenej lúke. Inak v tlačenej verzii: „braťja… virúbali do jedneho hrubjeho stroma ďjeru, v ktorej bezpečňe stáť mohla, a zapravili ta dnu, zaňechajúc len jeden malí obluoček, ktorím jej jesť podávali.“ Kone kráľove zastaly po dvoch-troch rokoch pri tomto strome, a to tri razy za sebou.

Ešte ďalej nachodíme značný rozdiel medzi obidvoma verziami. V Cod. Rev. A rozpráva sa, že Ježibaba zarezala obidvoch synkov nemej kráľovej ženy, že táto bola potom vyhnaná, zasa v lese sa živila korienkami, jahodami a p.; keď potom minul sa určený čas siedmich mesiacov, siedmich dní, siedmich hodín a siedmich okamžikov, kráľ ju našiel v lese na poľovačke, smieril sa s ňou a dozvedel sa všetko od nej, a že zelinkou, ktorú jej had priniesol pred dvoma dňami, oživí obidvoch synkov, ktorých Ježibaba zabila a v pivnici ukryla. Nerozpráva sa nič o vysvobodení zhavranelých bratov. Naopak, rozprávanie tlačenej verzie je bližšie zvyčajnému typu tejto rozprávky: Žena mala byť soťatá, a vtom objavili sa traja havrani s jej synkami.

Tieto odchylky tlačeného textu srovnávajú sa vcelku s druhou časťou textu, zapísanou v „Prostonárodňom Zábavníku“ II., str. 127 — 139, č. 5.

Janko Rimavský pripojil k rozprávke S. Reuszovej, str. 94 — 95, výťah z inej verzie, ktorej začiatok je blízky menovanému práve zápisu rukopisnému, kdežto ďalšia časť sa srovnáva s rozprávaním S. Reuszovým v Cod. Rev. A. Je to veľmi zvláštné križovanie, ale pochybujeme, že S. Reusz mal iný, tretí rukopisný text pred sebou keď túto rozprávku upravoval pre tlač do knihy Rimavského, lebo jednako sú medzi tlačeným textom a textom Cod. Rev. A veľmi silné shody lexikálné a frazeologické, ako vidno z výňatkov nami uvedených.

Pozoruhodné je, že iba jedna rozprávka, „Straťení chlapec“ č. 9., podpísaná Horislavom Aug. Škultetym, sa celkom shoduje s verziou zapísanou v „Prostonárodňom Zábavníku“ III. (Levoč.) str. 288 — 294, č. 25., ktorá však je nie podpísaná.

Ešte treba podotknúť, že niektoré rozprávky tejto prvej tlačenej sbierky sa nevyskytujú v rukopisných sbierkach starších, aspoň nie v tých, ktoré sme poznali, tak: č. 2. Cesta k slncu, č. 3. Slncoví kuoň.

Predbežná zpráva o tejto sbierke bola vytlačená v „Květech“ 1845 č. 25, str. 97, a č. 26, str. 101, a tu bola zároveň odtlačená rozprávka „Cesta ke slunci“, ktorá sa nachodí v sbierke Rimavského ako č. 2. Táto rozprávka je vo veľmi nešťastnej knižnej úprave. Viď S. č. 31 A.

V tamže roč. Květov (č. 49, str. 194) bolo vytlačené nadšene písané vyzvanie „O pověstech slovenských“: „Duše slowenské! odkrýwejte a wyhrabáwejte z rumů stowěkých tyto perly prworodné wzdělanosti našeho národa a člowěčenstwa! Jsouť to semena budoucí naši wědy a krásy — zárody swětotwaru budoucího swětodějného ducha člowěčenstwa. W nich se nejjasněji naučíme znáti wšežiwelného, wšecky twary swěta přetwořujícího ducha slowanského. Tu najdeme staroskandinavské měnění-se umřelých duší na kwěty a ptáky — ctění žiwota přírody rostlinného — tam indické wtělowání-se božstva do zwířat a jiných tworů a nekonečnou trpěliwost Brahamanů; tu opět perské ctění protiw přírody, tmy a swětla — Černoboga a Bělboga; tam zas wýhradně slowanské zaklínání a odklínání nejen jednotlivých lidí, ale celých krajin a národů, atd. Jakými to božskými runami napsána a předwěštěna naše budoucnost! Jako tam ten dětinský, prawěký duch našeho národu pojal a zpracoval wšecky twary prwého, přirozeného zjewení se myšlénky božstva na wýchodě, tak i budoucí, wěčně mládenecký, samotwořivý duch náš musí zažíti a znowa utwořiti wšecky twary swětodějných národů!“

Za vyzvaním vytlačená je rozprávka „Tulipán“, ktorá predtým už, r. 1843, bola vytlačená v „Novém i St. Wlasten. Kalendáři“ a „Slov. Pozorníku“. Viď o nej S. čís. 54 A5.

Konečne v tomže ročníku „Květov“ (č. 58, str. 229 a č. 59, str. 233) je otlačená rozprávka slovenská „Tři oříšky“. Viď S. č. 114 b 1. Iba pozdejšie bola upravená do tlače v „Slovenských povestiach“ str. 489 a nasl.

Kto tie rozprávky poslal do redakcie „Květov“, nemožno s určitosťou rozhodnúť. Mal s ňou styky Gašpar Fejérpataky, ktorý v svojom „Slov. Pozorníku“ tlačil už r. 1843 prostonárodnie rozprávky slovenské. Mal s ňou styky tiež M. J. Hurban a iní, akýsi Ludomil (str. 364); bolo tu tiež uverejnené oznámenie, že „prozatímní učitel slovanského jazyka a literatúry na lyceu levočském“, J. Francisci, bol Maďarmi odstránený, ako pred ním Štúr. Okolnosť, že dve slovenské rozprávky boly tu po prvý raz vytlačené, a že prvá rozprávka, „Cesta k slnci“, je štylisticky odlišne upravená od textu v sbierke Rimavského, dokazuje, že tento príspevok nebol priamo z kruhu priateľov a súdruhov Rimavského.

Tiež v „České Včele“ r. 1845 č. 15, str. 57 — 9 upozorňuje sa na chystaný prvý sväzok povestí slovenských „v nářečí a slohu lidu slovenského“. Uverejnili tam potom rozprávku „Nejmladší sestra“, aby touto ukážkou upozornili „na toto důležité podniknutí“.

Rozprávka táto nebola vzatá do sbierky Rimavského, ale bola od spisovateľa, skrytého pod pseudonymom Bohdan, upravená podľa rukopisného textu Cod. Rev. C, str. 13 — 17, viď Súpis č. 45 Ab 1.

2. Prípravy na vydanie novej sbierky

Ľudevít Reusz a jeho priatelia

Soznam rozprávok z rokov päťdesiatych

Mladý, 23-roční vydavateľ Rimavský sľuboval, že bude pokračovať vo vydávaní slovenských rozprávok, sľuboval obsiahlu, dosť systematicky usporiadanú sbierku, ktorá mala vyčerpať všetko bohatstvo slovenských rozprávok ľudových. I mohol toľko sľubovať, keď práve v týchto rokoch sa tak utešene rozmáhal sberateľský ruch v početných strediskách mládeže slovenskej.^[17] Ale uskutočniť tieto sľuby zabránily predovšetkým neutešené pomery hmotné. Vydavateľ nemal sám toľko prostriedkov, aby mohol tlačiť obsiahlejšie dielo. A pri všetkom záujme pre podania ľudové, ktorý zachvátil dosť široké vrstvy, prvý drobný sošitok sbierky Rimavského veľmi slabo sa míňal; i to znemožnilo pokračovať vo vydávaní. Onedlho potom, keď nastaly búrlivé boje o existenciu národa neveľkým počtom slovenskej inteligencie, volaly ich iné povinnosti. Francisci-Rimavský zanechal navždy už túto pracú, ktorej venoval najkrajšie roky svojej mladosti. Iba málo sa ňou zaoberal ešte pozdejšie, ako poznávame z listu Ľ. Reusza zo septembra r. 1850; ba pomýšľal ďalej vydávať svoju sbierku. Dozvedáme sa, že Ľ. Reusz naňho doliehal, aby dal znova vytlačiť I. sv. z r. 1845, ktorý bol vydaný v maličkom počte exemplárov, iba 500. List Ľ. Reuszov zachoval sa v archíve Muzea sv.-martinského a uvádzame ho pre jeho zaujímavosť vo vernom odpise:

V Revúci dd. 25 Sept. 1850

Drahý Janko!

S velkou radostou Ti posílám pověsti, které sem Ti poslati dávno slíbil — ale odpust, že tak pozdě to činím, i hlavy bolení i práce i samá věc to nedopustila skôr vyhotovit. Na štestí ma navštívil Dopšinský, ten mi pomáhá, i školy pomocník Fakla.

Některé pověsti sem Ti již podal, ale které, to nevím, jedná je „Světská krása“, v které se jeden pustovník ztratí, a tak někde doložiť musíš, že od „žiaľu zomreu“. Druhá Radúz, ale tretiu veru neznám, či je „Král času“ či „Divotvorný muž“, to mi, prosím Te, odpiš. Víc sotva budeš mít.

Nyní Ti opět posílám:

1. „Černokňažníka“, tento se musí zcela stylizovať, což by sem byl sám vykonal, ale znám, že netrpelivě čekáš.

2. „Ženskie sluby“, balladu, ta sa musí pozorlivě odpísať.

3. „Dragomíra“.

4. „Mahulenu krasnú pannu.“ Tato povest naráží na „Svetskú krásu“ a tak, jestli ji nemusíš dať tlačiť, nedaj.

5. Beronu.

Vůbec Te na to upozorňujem: aby a) Orthographiu ve všech opravil, b) Hrdinské pověsti po predku pustil, c) Ballady nakonec umístil,

d) jen takové věci opravil, jako je nelogičnost, nespojitost, tu i tam zle postavené slovo, germanism, latinism, magyarism.

Na budúci týden Ti opět pošlem čisto zpísané tri:

„Dvanáctych bratru“, „Vkloláka“, a jednú Balladu (viz c), „Vernú matku“; snad dojde i „Svetovladný ritír“, který je v Drjenčanoch u Čipkayho.

Jako že myslím s předmluvou? (neb raději „Úvahou pověstí“) v češtine zůstane? neb ne? Mne vše jedno, raději bysem ji ale v češtině videl, z toho ohledu, že o krátký čas I-ní svazek poznovu se na žadost mnohých bude muset tlačit. Mezitím zeslovenči ji sám, jestli za dobré to uznáš, — to je věc Tvá, aniž se ji chcem kdy priznať, tím méně abys mé jmeno pod ní podpísal. Z tohoto ohledu Te prosím i při pověstech, jedným R. mé jmeno poznamenaj.

Ja si vynšujem, aby to všecko pod Tvou firmou bylo, a tak ono poznamenání, které míníš položit, je samo sebou zbytečné a nepotrebné.

Zůstávam vždy úpřimný přítel a bratr

Ludevít R., kaplán ev. V. Revúcký.

K tomuto vydavateľskému plánu Reuszovmu druží sa jeha rukou písaný Obsah povestí ponapravených (conferovaných) a do tisku prihotovených:

1. Berona (obsah). 2. Svetská krása (obsah). 3. Ňevdačnosť. (Dvanácti bratia) (obsah). 4. Mahulena krásna Panna (obsah). 5. Lalia [Ballada] (obsah). 6. Ženskie sluby (Ballada): Horár že do mačky (smrti) streliu, zomreu, žena mu slubila že sa nevida, na hrobe ho oplakávala, naň ale zapomla, do mládenca sa zamiluvala a to bou on, lásku mu slúbila, on ju prutikom šibou, a čert v podobe psa ju do pekla odnjesou. — 7. Vlkolák (obsah). 8. Dragomír (obsah). 9. Černokňažník (obsah). 10. Verná matka (Ballada): Zomjerajuc poručila 3 oriešky deťom. Do popela ích zahrabúvali. Macocha jích zabila, do pivnici hodila. Matka v podobe pany prileta, mužovi oznámila. — 11. Radúz a Ludmila (nadpis). 12. Svetovladny rytýr. Troch princou jeden ritýr vyučovau, najstaršímu dau moc všecko znat, strednímu vodu od seba odtisnúť, najmladšímu celý svet opanovať. Najmladší sa oženiu, a Striguoň mu ženu odňal, hladau, i zahynuu, jeho bratia ho vysvobodia.

Toto pokonávanie s Rimavským neviedlo akiste k uspokojivému cieľu, a Ľ. Reusz, ktorý v tom čase najviac pečoval, aby záujem o ľudové podania nemizol, spojoval sa s inými priateľmi. Boli to najmä August Škultety a Čipkay-Hradovský. Oni zaoberali sa stále touto prácou, nakoľko to búrlivé politicko-národnie boje dopúšťaly, pripravovali obsiahlejšiu sbierku slovenských rozprávok v ôsmich až desiatich sošitoch a už na konci r. 1849 sostavili dlhší úvod do tejto sbierky. V ňom vyložili svoju mienku o starobylosti, svojráznosti a dôležitosti slovenských rozprávok a tiež svoju prácu na upravovaní ich do tlače. Tento úvod poslali spolu s radom rozprávok do tlače upravených v máji r. 1852 do Pešti evanj. farárovi Jozefovi Podhradskému a vyjednávali s ním o ich vydávaní. Tento pozoruhodný úvod zachoval sa s listom Ľ. Reuszovým v archíve Muzea sv.-martinského a uvádzame ho tu vo vernom odpise:

V Revúci 1852 d. 4 Maja

Dvojctihodný Pane!

Podle slibu posílám Vám skrze furmana Hradjara 12 slovenských pověstí, třináctá zůstala ještě u p. Francisciho v Bystrici pod názvem „Dvanácti bratia“; ráčtež mu písat a nechať Vám ji zašle do Pešti.

Všecky tyto pověsti již jsou conferované, t. j. rozličné tradicie spolu porovnané a každá v jeden celek spojená, takže sotva k některé by se mohlo něco přidat aneb vynechat, tu i tam však chyby slohu jsou značné.

Zde Vám pripojuji „Předmluvu“; jestli jí použiti můžete aneb i za hodnou uznáte — dobre. I některé listy a poznamenání ještě z 1850 roku k prohlédnutí posílám.

Má žádost jest a prosba tyto pověsti co nejskůr vydať. Tisk nechť bude hustý, aby se aspoň deset vytlačily; pod tímto časem conferujem opět 10 — 12. Jestliže, Pane, vy máte některé pověsti prihotovené pod tisk, ráčtež je na přehlédnutí mne zaslat, abychom né zlomky, a jednotlivé scény a částky povesti nedali pod tisk.

Podlé mých náhledů povesti dělím na 1. rytírské, 2. milostné, 3. báječné a může sa reknauti Ballady.

Flora (Květena) se pomály tlačí a bude obsahovat vyše 30 husto tlačených archů; — srdečně Vás prosíme, když vyjde, o její rozšírení.

Od Pána Francisciho můžte obdržet i sbírku peněžitau, určenau k vydávání povestí asi 60 fl CM., o které mi v tom smyslu psal, že s poradou podporovatelů Vám jí oddá. Či by dobre nebylo, kdybyste knižečku tauto potom jemu věnovali?

Naposledy Vás úctivě prosím po príjetí povestí těchto mi také recogniciu vydati.

List Váš d. d. 31 brezna b. r. psaný jsem obdržel. Adolf, brat můj, služný v Ochodzi muranské, Vás srdečně pozdravuje. Dobšinsky chorý leží. Mne rheuma trápí.

Nu tak do práci! Bůh pomáhejž nám, nadevšecko ale zdráv buďte! Zůstávám

Váš uprimný pritel a bratr

Lud. Reuss, kaplán.

Úvod

(§ 1.) Všecky písemné památky z dávných časů zahynuly, takže ani jen nejmenší starobylost nelze nám ukázati, kterau by se Podtatranský Slovan mohl honositi a reknuti: takto žili moji praotcové, toto vykonali, tyto myšlenky vyvésti mínili.^[18] Čech i Srb i Rus i Polák jak dejepis, tak i památky dávných časů poukázati může, jedině Slovák, národ dávný — jako sirota z domu otcovského vypauzená (sic), nic z dědictví svého t. j. z písebních památek starobylosti praotců svých nemá.

Medzitím národ Slovenský — ač iné písebné — ale velice starožitné^[19] důležité památky věrne zachovává, které Vám predkladáme:

§ 2. Pověsti tyto jsou sesbírané v tom národu^[20], který od nepametných predhistorických časů tiché dediny a vrchy, zvláště Tatry, Matry a Fatry^[21], za obydlí sobě zvolil a v nich dosavad, od vzdelaného světa vzdálen, živ jest. Ještě podnes Zvolenčan na vyšných stranách „Vidjeku“ pridržuje se starodávných mravů a obyčejů, ještě podnes jeho řeč od každé poškvrny němčiny neb maďarčiny čistá zůstává, a panenky i ženy do tak skvostných šat se oblékají jako pred tisícími letmi. Prirozenau veselost, lásku k spěvu a tanci, svau vlídnost v řeči, neunavnau pracovitost tak neporušitelnau zadržal, jako Hron, na kterého brehách bydlí, své bystré a čisté vlny.

Ovšemže kraj tento, z kterého povesti tyto vážime, byl mnohými národami navštíven, avšak hluboké doliny podtatranské od každého vpádu neprátelského skrze své položení zachráněné byly, a když se i poštěstilo buďto Římanům pod Maximinusem imperatorem, buď Tatarům pod Belom IV., Turkům za času Maťasových šťastlivejší vpád učiniti, predce nikdy ani domácím ani sausedním národům slovenskau národnost porauchati aneb obyčeje a zvyky změniti se nepoštěstilo.

Zachované tedy zůstalo i toto údolí i tento národ i jeho reč, obyčeje a pověsti. A když i dejepis o minulosti mlčí, pozůstatky tyto nám velké boje, strašné báje a věrnost milenců vykladají.

(3 §) Co se původnosti týče, o tom se presvedčiti můžeme tak, když považíme nekterau pověst a nalezneme, že má svůj základní počátek, své zavinutí, ale i důsledné následky jako kterékoli podarené dráma, — že osoby svůj charakter pevně drží, celý běh deje v spojitosti a důsledně jedno z druhého vyplývá, začátek s koncem splývá — jedním slovem úplně ukončena a završena jest.

Za původnost nám ručí: spůsob samého sdelovaní, které se obyčejne ve vetších kolách deje. Starý otec neb matka sděluje synovi, syn vnukovi atd., na nejakové prídavky a pretvary nemůž ani myslet, neb když se rozpraváč nekterých chyb dopustí, hned z trech i štyrech strán vážných starců hlasy se ozvau „Netár, nemoc, chyba táreš!“ A tak vždy se nalézají opravovatelé, kterí vec jen tak nechají prednest, jako ji někdy od svých starých otců slyšeli.

Za původnost ručíme i tím, že sme temeř každau pověst z rozličných strán Uherska vypravovanau dostali, a presvedčili sme se o tom, že v slohu a spůsobu vypra(vo)vaní se lišily, málo kdy ale v myšlence a v samé věci. Jestli v které sme rozdílnost zpozorovali, to sme si predsevzali pri každé povesti poznamenati. A tak sme se usilovali ze 5 — 8 jednú vybrat, ostatními ale kde toho dej, logika, okolostojnosti požadovaly, podoplnívati.^[22]

Při mnohých sme zpozorovali, že byly ve verších složené, a na nekterých místech, jestli se i cele verše nezachovaly, zachovaly se jisté výpovedi, které zpěvavým hlasem posluchačům se přednášejí. Vůbec všechny pověsti v obecném lidu spevavým hlasem se prednášejí, takže, když dobrý prednášatel slovo prejme, zdá se i vzdelaným posluchačům, že vidí predstavovati v divadle jedno veliké krásné drama.

Není div, že i nekteré slova a prídavky novějších časů se vkluzly, které velmi snadno se dají od původního textu rozeznati, ku pr. vzal flintu místo kušu, žajtlík vína, žemličku, pípku si zapaliu — jsau slova novějších časů. Cigánka znamená naveky čert a svůdce, princezka místo kňagi kniežni, grof kraleviče — ze všech těchto a těmto podobných prídavků nebude rozumný posuzovatel zavírati na nepůvodnost a porušenost celých povestí, ale tím více nazre do hlubokého a dávného veku a presvedčí se o původnosti jejich. Z tohoto ohledu pravě, aby sme na původnosti jejich v tom nejmenším neublížili, aneb nás i podozrelými neučinili, reč samau sme tam zvolili, která jest u lidu bežná, a v které se i tyto povesti rozprávají. Památky tyto poddávame tak, jako jsme je našli bez toho, aby sme se ohlídali na to, či by si jich nekdo žádal v novější skvostnejší reči, aneb podle nového vkusu románů vypravované slyšet. Ne! staré pamätné peníze, zbroj i šišáky v původnosti, bez lesku a obnovení chceme viděti, a svau cenu tím tratí, jestli je kdo obnovuje, neb i docela si své šišáky, piky atd. zhotovává. My ne tak, — chceme jen při té ozdobe, okrase, neb i zastarelosti zůstati, v které sme je našli, podle té zásady se držíce, že ne výtvory naše, ale národa našeho poddávame. Nechať potom, co koho jak týka, veci týto uvažuje, pretvaruje aneb i ozdobuje.

§ 4. Na základ historický sotva se komu poštestí prijíti, nebo ony z tých časů pocházejí, o kterých historia, nejen Slovanská, ale i historia sveta mlčí. Často se velké a hrůzy plné vojny a bitky, turnaje a behaní o závod vypisují, zámky a pevnosti dobíjejí, králové prenasledují, po mori a velikých vodách lodě jako orli s rozprestrenými plachtami poletují. Často naši hrdinové „čistoslovanská“ jména nosí k. pr. Šurena pán král, Radúz. Vilimko, Dragomír, Vintalko atd., potom Berona, Mahulena, Milina, Kráska, Zlatovláska atd.

Otázku tau: kdy a kde týto osoby žily? rozluštiti nemožno, ačprávě se na tom i nekteří pokausili a položili je od 7-ého do 9-tého století, tedy do pohanských časů. Ale povesti týto — jestli mnoho nepovím — převyšují všecko počítaní let, oni jsau tak starobylé, jako skaly Tater, jako prúd Hrona, jako sam národ!

A protož nedivme sa, že temto podobným pověstěm nalézají se znaky a stopy i u jiných národů.

Musäus vydal nemecké povesti, však tím rozdílem, že je podle vkusu našich časů vyozdobil a okrášlil, jináče s našimi jsau velice podobné. Wieland zvláštnau básen napsal pod nazvem „Oberon“, jenž z trech prostonárodních povestí našim docela podobných složil. Ovidové mnohé báje se na báje naše ponášejí, anobrž i samého Homera Odyssea, jestli né docela podle látky, ale podle spůsobu a ducha, týmtože starobylostěm našim se pripodobuje.

Medzitím, jako jeden duch v indoeuropejských věcech vlaje, tak pokrevnost nacházíme i v těchto vecech, a z toho ohledu zavírati můžeme, že nekteré povesti v dobe vznikly, když jsau tito rozliční národové, jestli i rozdelení, predce ve velice úzkém spojení žili, a tak nás nejtmavejší a vzdalenejší minulost (?) upomínají.

Toho důvodem jest i samé bájesloví (Mythologia), v kterom zretedlnau pokrevnost s jinými pohanskými naboženstvími, zvlášte reckým, Bogomilů i Finů (?) i samým Indickým Brahmanismem nalezáme; a zajisté týto důležité věci nikde se nám tak v čistotě a původnosti zachovati nemohly, jako práve v techto prastarých národních povestěch; a pevně věříme, že, když po vydaní úplném této sbírky, charaktery všech báječných osob se posbírají a jedno dílo pro Bájesloví neocenitedlné se otvorí, které jak starožitnosti Slovanské, tak i jinonárodní osvětlí.

V povestěch těchto, které čistě a původně nám od praotců našich jako dedictví v ústěch národa našeho jsau složené, vypisují se Minulost, Náboženstvo, Mravnost, Predsudky, Obyčeje a zvyky, Život hospodárský, Hospodárstvo a Umění — jedným slovem představují nám Život národni. My pak, jejich potomci, zakladáme náš národní život na otcovských dedičných vecech — naši praotcové žijí v nás. Krev jejich v žilách našich se praudí; ve všech techto vytvořech poznáváme myšlenky naše, jejich spůsob smýšlení a činění jest na věčnost, skrze neproměnitelné zákony s naším spůsobem smýšlení i činění spojený. Jestliže pak na tento spůsob predešlost vysvetlíme, v nás samých milý cit povedomí povstane, povedomí národnosti naší.

A tauto myšlenkou zaujatí patríme na povesti tyto.

Medzitím velikánské predstavovaní, phantastičné hrozné obrazy, neobyčejné prípadnosti nech nás ani neodstraší ani nezklamou — to vec se sebou tak donaší. Naši hrdinové podle predstavovaní báječného našich praotců potýkali se se zlými duchmi, draky, chtějíce se osvoboditi od jejich moci a manství. Oni si predstavovali stvorení sveta, pád človeka docela jiným spůsobem, jako si to my kresťane predstavujeme. Verili, že duchové zlí nad človekem panují, jako Čarodejníci, Strygy, Kuzedlnice. Každau zlau vec k. pr. Smrt v osobe si predstavovali, která býva na svém pustém zámku, vychází tajemně na svět a svau velikau tlamau všecko živé stvorení požírá. Zlého člověka predstavovali si jako vlkoláka t. j. který na vlka pro jeho lítost a besnost od jíných proměnený byl. Zlau ženu jako strigu; lúpežníků jako draka atd. atd.

Princip zlý a princip dobrý ustavične mezi sebou bojuje, a človek z častky k jednomu, z častky k druhému patrí. Prevraty čili Metamorphosis t. j. zaklatí na jiné zvírata, pak víra v Osud neb náhodu jsau pozůstatky a charaktery náboženstva pohanského.

Krásnejší a zajímavejší stránka našich povestí jest ta dobrota a čistota mravů, která panuje a ji obdivovati musíme, a kterau žádný Moralista zretedlnějšími barvami vylíčiti nemůže, pochopitedlnejší učiniti není v stavě, jako to nalézáme. Z tohoto si i charakter, zmužilost, odvážlivost, vytrvalost a vernost ku královi vysvetliti můžeme, týto zásady on s materským mlékem vssál, pri matky se vychoval, aby na divadlo sveta jako človek vystaupiti mohl, a svau úlohu se slávou vyvedl!

Cíl tedy tohoto vydávaní povestí jest, aby duch a živel slovenský k novému životu se pozvedl, vrozenou čistotu mravů zachoval, v ní se utvrdil, smýšlení svých praotců poznal: Philosoph. umělec a Bájeslovec své vedy na základe tomto, jakožto čisto původném a positivném šťastne vyvinouti mohl.

Celé úplné dílo bude obsaženo asi v 8 — 10 svazcích, které podle toho, jako odbyt budem míti, jedno po druhém strojíme vydávati.

Nu, prijmitež skrze nás i tento výtvor ducha čisto slovanského srdcem vdečným.

Bracia! ruka v ruce opažmy zemské kolísko.

Psáno ve Velké Revúci 1849 Nov.

J. Hradovský, L. Reusz, H. Škultéty

S týmito Ľ. Reuszovými prípravami k novej sbierke slovenských rozprávok na sklonku 40-tych rokov súvisí akiste obšírny soznam rozprávok. Dôležitý je pre nás ešte tým, že všade sa uvádza prameň a do istej miery nám nahradzuje pri niektorých rozprávkach rukopisné sbierky ztratené. Z týchto dôvodov uvádzame ho tu podľa originálu, ktorý sa opatruje v archíve sv.-martinského Muzea:

Obsah:

Svetovladní riťír. O troch princoch, čo ích jeden riťír viučovau, a síce najstaršímu dau moc všecko znať, strednímu vodu od seba odtisnuť, a najmladšímu moc celí svet opanovať. Najmladší sa oženiu, a ženu mu Striguon odňal, on ju hladau, až i zahynuu, jeho braťja ho visvobodja. (Štav. Záb. p. 87.) Táto rozprávka je zadelená v S. pod č. 1 B d.

Klimko Janko. Slúžiu pri Ježibabe, a pásou tri kobuli 3 dni, ktorje boh jej dceri. A vislúžiu si jednú krivú kobulu i zo žrebcom, a to bola Tátoš. Ježibaba ho prenasleduje. Potom v jednom meste preskakoval prjekopu, a vihrau dceru královu. (Štavň. Záb. p. 33.) Táto rozprávka je zadelená v S. pod č. 18 C.

Jedná princezka. Traja bratja sa išli za otca do Jeruzalema modlit. Nocívali v horách a mali ten zákon, že komu ohen na varte zahasně, alebo o pomoc buďe volat, utratí život. Najmladšímu zhasou oheň — ušjou, Svitanja i Den o buk privjazau, zbojníkou pobiu. V zámku jednom s princezkou sa poznau — reťaz zlatú jej vzau. Ohen donjesou. Svitaňja a Den pustiu. Nazad idúc z Jeruzalema ho poznali po princezkynom djeťaťu. Král ho za zaťa vzau. (Štav. Záb. 69.) Táto rozprávka je zadelená pod č. 7 B2.

Ribarský sin. Na mori zkapau, prišjou do jedního zámku, princezku chceu osvobodiť — vihnala ho, stávku vihral. Lev a Orel mu pomáhali. — Princezku a Princa osvobodil. (Šťav. Záb. p. 197.) Inou rukou je pripísané: nemá podobné. Text tohoto rukopisu je uvedený pod č. 12 g.

Hirka. Sirota bohatá u Strigi, pre krásu ju premenila na Hada, rozťala mečom, na tom mestě virastla ruža. Princ ju otrhou, v noci vstávala a po sebe znaki nahávala. Princ ju dopáčiu a odčariu. (Štav. Záb. 205.) Inou rukou je pripísané: transit. Text tohoto rukopisu bol otlačený v mojej rozprave „Lalija“ (str. 7 — 10) a jej obsah je uvedený pod č. 55.

Milá z hrobu volá milého (Ballada). Jedno djouča čarmi volá milího, on bou zomreu — ale prišjou, vzau ju na koňa a vjedou do hrobu — ušla. (Štav. Záb. 11.) Tento text je úplne podaný pod č. 54 B a2.

O bielom a černom duchu. Obsah neuvedený, neni ani odkaz na rukopisnú predlohu.

O Dorici alebo Žabe. Obsah neuvedený, ani odkaz na rkp. predlohu.

Nevďačnosť. Jeden král mau 3 sinou, najmladší lapiu na lúke Tátoša. Slúžiu v jednom zámku, a museu Pánovi zlatího koňa, s zlatimi pjerami ptáka vistanovit, pri zlatej panički sa i s Ježibabou biu. Král jeho zásluhi neuznau, ale ho na smrt ešte odsúdiu. Jeho Tátoš ho osvobodiu, a medzitím sám kr. život utratiu. (Cod. I. Rev. p. 1.) Pripísané: prepísaná. O tejto verzii vykladáme v č. 24. A b4.

Radúz a Ludmila. Viď o tom pri č. 19, 2p.

Svetská krása. Jednímu král. sinovi Žobrák bou krsním otcom, a do križmi mu dau, že bude mať „Sv. Krasu za ženu“. On ju hladau pri Sluncové vetríkovej matěri. Mesjačik ho sprevádzau ku druhýmu svetu. Jedna Ježibaba mu dáva naučenja, akobi ju dostau, dvaraz sa obzreu a ona mu ušla. Na tretí raz ju dostau, jeho otcov úradník mu na zrade stau, mesjačik sa o tom dozvedeu, on ho i od smrti visvobodiu — vyjaviu a zkameňeu, potom ho s krvou djeťata svojho pokropiu, on ožiu. (Cod. Rev. I. p. 9.) Pripísané: prepísano. O tejto rozprávke vykladáme v č. 32, 2.

Zlatí Zúbok. Tri sestri povidávali sa za jedniho čerta, 11 chýž vimetali, i do dvanacté nazreli, a preto ích pomárnil, len najmladšja si zub pozlatila, mesjačkouje, slncouje a zlatje šati vzala a ušla. Slúžila v jednom zámku, Princ sa zamilovau — išla na tanec, Princ ju poznau — vzau za ženu. (Cod. Rev. I. p. 13.) O tejto verzii sa hovorí v č. 59 A3.

Učeň previšuje majstra: Černokňažník. Obsah rozprávky ani jej prameň je nie uvedený. Rukopis je v Cod. Rev. A. 19 b. Verzie tejto rozprávky sú snesené pod č. 95.

Zlost macochiná a láska matkiná (Ballada). Obsah ani prameň je nie uvedený. (Táto rozprávka je v Cod. Rev. A, 1. 20).

Eufrozína a Károl. Išjou do sveta, prišjou do jedního zámku, kde Eufr. zakljata bola, v noci sa biu s 6, potom s 12 lvi, pretrpeu i krvavú búrku, odkljau zámok. Domou na ceste zablúdiu do jednej Jež. záhradi, 3 djevčata ho lapili, odvedli a zatvorili. Jedna ženička mu dala radu, ako má ujst — po povrazi sa zpustiu a prišjou k Eufr., která ho 5 dní čakala — až štasně domou prišli. (Cod. Rev. I. 22.) Úplný text tejto verzie je uvedený pod č. 12č.

Čertovi zapísaní. Jeden človek ňevládau z blata, čert mu pomohou, že keď mu dá to, o čom doma ňevje, slúbiu, a to bou sin. O 10 rokou pomocou mnícha na ceste v kolu čítau kňihu, hrozňje veci podstúpiu, neobzreu sa a bou svobodní. Tašjou do sveta, jedna stará mať ho k zakljatím prin(c)kam vipravila, kocúr ho strašiu, on sa ňeobzreu, dau sa rozsekat a to 3raz, osvobodiu princezku, najmladšu vzau za ženu. Zunovaní šjou domou navštívit, vrátit sa nevedeu, vetrík ho upraviu, láska sa obnovila; zákaz svojej ženi, abi za ňou za 3 roki nepozerau, prestúpil a videu ju nahú puu ribi, puu človeka — ona preto sa prepadla; tašou ju hladat, trojmi (čerťi) sa hadali o kepen, boti a palicu; on to odnímuu, použiu, a k žeňe sa navrátiu. Cod. div. auctor A. p. 69. Tento text je úplne uvedený pod č. 10a.

Janko horár a 3 psi. Chudobní človek zakljal plod svojej žene, porodila 3 psou. On ich vichovau a darovau jednimu horárovi Jankovi. On šjou do službi s ními ku královi, ostatní ho prenasledovali, že dobre strjelau. Podobrau sa v jednom strašnom zámku nocovat, tam ho mátalo, škrtilo, psi ho osvobodili od smrti a mátohu zabili. Král mu darovau zámok a dceru dau za ženu. Psi ho prosili, aby ich pobiu — on to urobiu a z nich holubki vileťeli. Poznovu ho očernili pred králom, on ho rozkázau zabit, Dalekovid (pes) ho zazreu, prišli mu na pomoc a osvoboďili ho. Rukopisný prameň je nie uvedený, ale nachodí sa v Cod. divers. auct. A. č. 17, str. 74 — 78, a my ho uvádzame pod č. 1 A d.

Tri stromi. Trojmi sinovja šli na vandrovku, najmladší prišjou pod tri stromi, pres jednu jeskinu do peknej izbi, jedno djouča ho visluhovalo, a kázalo mu tje tri stromi zoťat, ak to zoťau, spadla celá hora, potom popálit a potvori okolo ohňa odháňat. Zaspau — a našjou sa v peknej paloťe, vzau si jednu za ženu, a nepoznaně navštíviu svojích rodičou. Cod. div. auct. A p. 81. Tento text je uvedený pod č. 12 c.

Dalailama. Slúžiu jeden mládenec pri striguonovi, v knihách čítau, abi pozreu do druhích chýž, to urobiu, prst si pozlatiu, z klǟtbi vípustiu ludí i jednoho sívka, nan visadou a striguoň ích naháňau, hodiu rjedkí hustí hrebeň i uťerák a str. sa prepadou. Slúžiu pri královi, a sivkovi slúbiu, že za 7 rokov nepovje krem Dalailama nič! — po zahraďe na nom behau, princezka to viďela, chceli ho zmárniť! P. sa zasnúbila s ňím. Na polovačke mu buu sivko na pomoci s flintou i píštalkou, zveri švagrom za kus mesa z chrbtou predau, a to si odložiu. Vojnu vjedou i zvíťaziu nepoznaně, o 1 rok prišjou, dau sa do známosti — sivko sa stau starím králom — odkljal celu horu a žiu šťastně. Cod. div. auct. A. p. 83. O tejto rozprávke vykladáme v č. 17. A b1.

Černovlasí princ. To mu všeci podani závideli, museu íst preč, abi mu očerveněli, naspak na ceste sluha ho napájau za nohi držjac — ten mu prísahat museu, že mu slúžit bude; doma mu rozkázau vodi, kterú šarkan varuje, donjest, potom Florianu zo skleneného zámku; na ceste mravca, ptáčka a ribku osvobodiu, Ježibabe 3 prace vikunau — mezi druhími živú i mrtvú vodičku donjest, po vikonaňú prišjou domou, sluha ho zabiu. Floriana ho živou vodičkou poljala a toho mrtvou — Cod. d. auctor. p. 87. O tejto rozprávke hovoríme pod č. 22. „Neverný sluha“.

O Jankovi, čo tašjou slúžit a u krála husi pásou, na ceste stretou mravca, včelu a straku, život ím daroval, tam našjou brata, brat ho pred králom osočoval, že „žito vimlátí, kašťjel vibuduje, sina zplodzí — to pomocou svojích zvjerat i urobiu — stau sa králom. — Prešpor. Záb. X. 59 viď. Bohatí a chudobní brat. O tejto rozprávke sa hovorí pod č. 26 C.

Hraško-Janko. Obsah neuvedený. Prameň udaný: Prešp. Záb. X. p. 87. O tejto vykladáme pod č. 7 B5.

Miško a Ilka (pád človeka). Chudobní roďičovia chcú chlapca upject, on ujde i so sestrou. V jednom zámku našli mačku, tam 5 rokov bívali, on šou a na polovačke starí človek mu dau flintu, on prišjou do zakljatího zámku, tri brani prešjou (vojsko pobiu, pána v červeních nohavicoch zabiu. Ked jeho sestru k sebe dovjedou, spoznala sa s tím pánom, ona mu úkladi kladla, brat vlča, lvíča i jedno(ro)žca donjesou, od ktorích i píštalki dostau. Sestra ho v koupeli povjaže. Pán na smrt odsúdi, tento zapískne na zveri, a keď ho zabili, zatvoriu sestru tam a šjou preč.) V jednom mestě mal Drak královu dceru zožrat, šarkana premohou, jeho kapitán úkladně zabije, lev ho so zelinkou skrísi, na svadbe sa dá poznat; s princezkou sosobášiť. Pri naštíveňú svojej sestri ho poznovu zamorduje, do studni zahodí, zveri skrísja — odoberú sa. On sa vrátiu domou. Prešp. Zab. X. p. 117. (Sempetrík.) O tejto rozprávke hovoríme pod č. 1 A c.

Neverná žena. Jeden šjou do sveta, a keď (v) hore nocovau, mau sen o sekerke pod skalou, a keď strom zoťau, had sa mu okolo hrdla obvinuu, za to dostau od jeho otca šablu i košelu, a keď jedno vojsko premohou, dostau za ženu dceru královú, a ked jej frajer ho zabiu, ten osvobození od hada Princ ho poskladau, sedlo mu darovau, a keď koňom sa dau urobit, zastrelili ho, virastou na strom, na ribku, pomocou jednej služky — frajera zmárnil, i ju, služku si za ženu vzau. Slúžiu u žeňe 3 roky. Prešp. Zab. X. p. 255. O tejto rozprávke sa hovorí pod č. 27, 3.

Opovržení brat. Král zomreu, kázau sa za 3 noce od 3 sinou vartovat, najmladší vidržau, 3 se(s)tri zkapali, za to dostau: nuož na tri konce, palicu i mješok. Bratja ho nenávideli, on skakau o závod, princku boskau i vzau zlatuo jablko, hladali i našli ho — s ňou sa oženiu. Prešp. Záb. X. p. 299. Domou šjou bratou navštívit, po ceste almužnu dali žobrákovi, zchytiu ju. Tašjou ju hladat, natrafiu na švagrou, radu mu dali, ako Šarkana má zmárnit. Vajec z husy dostau, zabiu, ženu si osvobodiu. Tisov. Cod. sv. 2. O tejto rozprávke vykladá sa pod č. 18 A2.

Dvojmí bratja. Sinovja mlinárkiní 2 vlkou, 2 medvedou, 2 lvou sa bijúcich utíšili, domou vzali. Šli do sveta. Znak na krížních cestách nahali. Starší v králouskom meste od Draka princezku osvobodiu, jej frajer ho úkladňe zabiu, lev vilječiu, na svatbe sa dá poznat — pokutuje frajera — dlho žije šťasně, ras na polovačke ho i zveri zakleje na skalu. — Mladší brat na znak krvaví pozre, osvobodit ide brata, Babu prinutí odkljat i zveri. Zo zveroch stanú ritíri — zabijú zveri mlad. brata, z ních sa stali ritíri — a tak sa poboskali, lebo boli v zveroch 6. zakljatí bratja! viď zakljata huora. Prešp. Zab. X. p. 327. O tejto rozprávke vykladáme pod č. 1 B a3.

Vintálko. Králou sin putovau, pod železním, strjeborním a zlatím mostom troch šarkanou prevládou, Starího otca stretou, ten ho zahnau do úst jednej černomravcovej materi, v bruchu ju zmárňiu, keď nemohou černího mravca (Grošokrála) prevládat, dovjedou mu nevestu, tá sa o moci dozvedela — to použiu, ho zabiu a nevestu si vzau za ženu. Prešp. Záb. XI. p. 47. O tejto rozprávke vykladá sa pod č. 9, 1.

Krasní princ a princka. Mau sa ženit, najkrajšu mu Pustevník poradiu, ked vodu piu, šjou s ním, 1 den pozreu na nohy, 2 na drjek, 3 na tvár. Vrátiu sa domou, na ceste ho vínom, koňom, v dome drakom, zmárnit chceli, to pustevník odstraniu, chceu ho zabit, on vijaviu, kameňom sa stau, krvou djetok potreu ho, ožiu. — Prešp. Záb. XI. 199. O tejto rozprávke je vyložené v č. 32, 8.

Sempetrík. Cod. div. auctor. C. sv. 1. Obsah je prepísaný pod č. 7 A, 1.

Klinček. Cod. div. auct. sv. 7. Obsah tejto rozprávky je prepísaný pod č. 65 Ba 2.

Divotvorná škatulka. Cod. div. auct. C. sv. 13 a 20. Obsah tejto rozprávky bol prepísaný pod č. 29 A a 2.

Tri prutki. Cod. div. auctor. C sv. 15. Obsah je uvedený pod č. 45 A c.

Milina. Cod. div. auct. C sv. 17. 18. Obsah je prepísaný pod č. 48 C 4.

Aňička. Cod. div. auctor. C. 19. Obsah je prepísaný pod č. 5 A 5.

Siruotki. Cod. Važ. sv. 4. Obsah je prepísaný pod č. 18 A 8.

Dvanácti bratja. Cod. Važ. sv. 9. Obsah je prepísaný pod č. 24 A a 3.

Pohanskí král. Cod. Važ. sv. 13. Obsah je prepísaný pod č. 59 A 2.

Nešťaslivuo manželstvo. Cod. Važ. sv. 19. Obsah je prepísaný pod č. 33 A 3.

O Duchovi. Záb. Kežm. p. 39. Obsah je prepísaný pod č. 3 B.

O Mocnárovi. Kežm. Záb. p. 47.

Popelválek. Kežm. Záb. p. 95. Obsah je prepísaný pod č. 18 B 2.

Pesučín, Kucharčik, Králčik, Vševed, Biroň a Duboň. Kežm. Záb. 135, Prešov. Záb. č. 8.

Vajce, rak, kohút (asi z Kežm. Zábavníka). Nie je uvedený ani obsah, ani odkaz na rkp. Srovn. č. 145 B 3 p.

Čjerná Panna z Cklenjeho zámku. Prešov. Záb. čís. 1. Obsah je prepísaný pod č. 10b.

Milina. Prešov. Záb. č. 5. Obsah je prepísaný pod č. 51 C 2.

Šťasliví Lovec. Prešov. Záb. č. 12. Obsah je prepísaný pod č. 18 A 7.

Tri perá z Draka. Prešov. Záb. č. 15. 16. 17. Obsah je prepísaný pod č. 31 B 4.

Osud a Sitno. Cod. div auctor. B. Obsah je prepísaný pod č. 126 F.

Zázrační lekár. Cod. idem č. 2. Obsah je prepísaný pod č. 99, 6.

Z rosi počatá a 9 máť narozená. ib. č. 7. Obsah je prepísaný pod č. 12 h 1.

12 Siruotok. ib. č. 10. Obsah je prepísaný pod č. 77 A 1.

Ludojeďi. ib. č. 11. Obsah je prepísaný pod č. 51 B c 2.

Nebeská sláva (a Filko.) ib. č. 12. Obsah je prepísaný pod č. 73 B 1.

Zakljatí Had. Jedna mat mala sina Hada, djouča ho páslo aj sa zamilovalo, ťažkou zostálo, kožu mu do peci hodilo, on preto ju nahau, ona porodit nemohla. Šla k slncové, vetrové a mesjačkové maťeri, dostala len kužel, vreteno zlatuo, zvedela, kde bívá, za kužel chcela s ním spat, jeho druhá žena mu počarila — on sa jej dotknut nemohou — navelo sa jej dotkou, ona porodila. Cod. III. Rev. p. 16. (chybne miesto 61.) Viď č. 48 A 2.

Dvojmí braťja. Chudobní preda holubky i kuru, čo zlatje vajcja nesli. Chudobního brata sin zje srdco z kuri, a každú noc 100 dukatov mau. Otec vlastní — podle rozkazu bohatého brata ho chce zabit, zabije psíka a znaky donese. Syn iďe do mesta, hrá s královnou na dukáti, srdcko vidaví, Princka prehltně; zatvorení najde boti, čo ho kde chce odnesli — donjesou hrozno, čo kamen na hrdle narástou, princku biu a vidala srdcko. Cod. Rev. III. p. 17. (chybne miesto N. 17.) Viď č. 30 B 9 p.

Čertu oddaná Panna. (Ballada.) Vinšovala si frajera, prišjou Čert, ona za nitkou lašuje, videla ho kosti a meso z mŕtvych trhat, na otázku, koho tam viďela, nechcela odpovedat, utratila otca, mat — i sama sa dala na križňje cesti pochovat. Král cestujúc ju odtrhou ako ružu, v noci chodila, on ju dopačiu a schitiu, hodila sa na rozličňje obojživelňje zveri. Raz krem zviku šla do kostola, tam Čerta videla, ona vizradila a Čert ju schiťiu. — Cod. Rev. III. p. 22. (chybne miesto N 21. str. 85.) Viď č. 54 A p.

Šárkan. Chlapec chovau hada, a to bou Šárkan, jeho oťec mu za to darovau: zlatú tvár, valašku a píšťalku. V zámku slúžiu, tri pjera pomocou pišťalki a valaški nadobudou i královej dceri darovau, viskakovau na múr o závod — vihrau, dostau ju za ženu, až pres meďení, strjeborní zámok prešjou a v zlatom sa osadiu. Cod. Rev. III. p. 23. (chybne miesto N. 22. str. 85.) Viď č. 17 A c, p.

Dva holubki. Macocha, sirotu prenasledovala, svoju vichovala. Do kostola ju nechcela púšťať, ale jej roboti, hrach, kašu muku, z šošovici maku popela dala viberat. Dva holubki jej pomáhali, šati donášali a do kostola posjelali. Mladí pán sa zalúbiu, smoli nakladou v kostole, črjevičku nahala — on šetkím sprobúval, macocha ju skrila — kohut ju vijeviu — ona šla za neho. — Cod. Rev. III. p. 24. (chybne miesto č. 23. str. 93.) Viď č. 51 B a, p.

Mechurik, miš, žaba, had, liška, vlk. Bajka. Zvery cestu konajú. Je to patrne text z Cod. Rev. C. 105. Viď č. 145 B.

Pravda. Dvaja bratja vihratu kravu tretímu bratovi odnímu, on do koži muchy zašije, v mline nocuje, tajemstvo mlinarkino vizradí, 150 zl. zarobí, bratja mu kachle a obloki pobijú, to mesto peňjazi čaruje, z vodi sa vysvobodi a krdjel ovec doženě, jeho braťja pre lakomost zahynú. Je to akiste výťah z Cod. Rev. C. 107 č. 27. Viď č. 125, 1 p.

Husár. Drak mu s 7 hlavami odňau frajerku, šjou hladat, prišjou k Ježibabe, tam pásou kobulu, s pomocou liški, havrana, vrabca ju i napásou. Mladího Tatošíka dostau, 1. 2 raz nadarmo jú Drakovi ukradou, 3 raz sa mu poštestilo. Cod. III. Rev. p. 30. (chybne miesto č. 29. str. 115.) Viď č. 5 A 4 p.

Králou sin a zázrační človek. Keď ráz bola v krajine drahota, a siparně boli plnje, zazrační človek ích viberau, ktorjeho i skutočně dolapili, zatvorili. Mladí syn krála vo hre s loptou vipustiu ho — král ho dau zmárnit za to. On sa osvobodiu, přišjou ku podzemnímu královi, ten ho viučiu, dau mu trúbu, vojsko a tri jablčka. Služiu pri jednom královi, nepoznaně bojovau, princezku troma jablčki získau — ona ho po rane poznala — král sa ím dau sobrat. Codex div. auct A. p. I. Viď č. 17 B 1 p.

Žaba. Traja bratja išli o závod slúžit, a vyslúžil najmladší najkrašuo pjero, ručník i nevestu, a síce pri jednej zakliatej žabe, ktorej hlavu zoťau a tím ju od klǟtby osvobodiu. Cod. id. p 12. Viď č. 13 A e 1 p.

Pastjerskí sin a Bosorkina dcera. Orau, a pri jednej studničke tri pannje sa kupat našjou, predsevzau si ích dostat. Gedná ženička mu kunšt vijevila, šati i šnuru vzau — a tak najmladšiu dostau. Po časoch, na velo prosbi jej šnuru dal — ona ušla. Pomocou čerta ju najšou. Pri jej matki uhádou, kde spáva, 3 práce vikonau pomocou jej — de cetero tak sa ďjalo ako Radúzovi a Ludmile, viz Cod. id. d. 21. Viď č. 19.

Král času. Chudobní brat pre zimu a bjedu šjou na sklenení zámok. Tam 12 okolo ohna sedelo, jeden starí, čo z ohňa vichádzau, mu virjekou „Budeš štasní, lebo si statoční“, dau mu uhlja a to boli penjaze. Bohatí brat podobne tašjou, ale mu král času viriekou „Budeš nešťasliví, lebo si planí“. I tak sa stalo, do roka zkapau. — Mladšímu jeden Jager ženu na kačku prevrátiu — on ju hladau pri královi nad vodou, vetrom, ohnom — upravení bou, prišjou ku strigam, a keď uhadou, která jeho, potom ked i druhíraz, a to pomocou krála času, vzau ju domou a bívau štasně. Je to akiste výťah verzie z Cod. div. auct. A. str. 31. č. 7. Viď č. 53, 1 p.

Najmladší brat visvobodi bratou i sestri. Jedna vdova mala 3 dceri a troch sinov, dceri nechcela dat za muž, ludja ju kljali a drak ich pobrau. I-í i II-hí brat tašli ích visvobodit pod zem, prví drak ích zabiu. 3í ale sin keď doma sa na remeni a koštjaloch vichovau, zmocneu, za dvíhanja vozou hruzu zeleza vzau, a ked budzogán mau, šjou do pekla ku drakom, ked zabiu I. II. i III. osvobodiu sestri, odkljau bratou a domou sa vrátiu. — Cod. div. auctor. A. p. 49. Viď č. 3 A p.

Bohatí a chudobní brat. Šli oni na cestu, bohatí chudobnímu za chljeb vilaupil oči, a nahal pod šibenicamí, 3 havrani zakrkali, ako sa uzdraví, ako zbohatně, ako sa chírečním staně. To všecko urobí. Doma bratovi virozprává — ten to závidi, oči si dá vilúpit, pod šibenice tajšou, aj tam ho havrani roztrhali. (Cod. I. Rev. p. 35.) Viď č. 79 B 1 p.

Čjerní chlap. Jeden princ na poľovačke lapiu ptáčka, v ktorom jeden prsteň a na ňom obraz našjou. Predsevzau si tu osobu hladat, prijde do jedniho mesta, tam bili mrtvího, on zaň 15 tisíc viplaťiu. V horách sa s čjerním chlapom zišou, ten ho posjela pre meštok, a kepen do zámkou. V tretom zámku našli tú pannu. Že sa mu ukázala, nasipau jej dukátou že s nim obedovala, višpehovau ju, že bola v pekle, že ju osvobodiu od Čerta, zostála mu ženou. (idem p. 50.) Viď č. 33 A 1.

Vlkolák. Mau tri dceri, tretú nemohou do studňi hodit. Utekala, V. ručník, kamžu i rub postrapkal. V kupe sena ju Princ našjou, a síce za psom, s ním porodila dva deti, ktorje Vlkolák zarezau tajně. Ona vyhnatá v samotnosti bívala, deti pomocou Krista uzdravila. Náhodou král u nej nocoval, skrze ďeti ju poznal — do domu odvjedou. Vlkoláka dau zmárnit. (Cod. I. Rev. p. 62.) Vid č. 51 E 1 p.

O Perlovom Zámku. Otec pítau dceru za ženu. Puojdem, keď mi dáš šati urobit, čo sa budau blišťať ako slnko, druhje ako mesjac, tretje ako hvezdičky. Dau spravit. Ej nepujdem, povje, chiba, ked mi voz dáťe urobit, co sám bude chodit, a šati z mišacích kožky, čo ma nikdo v ních nevidí. Ona utekajúc v hore sa skrila na strom, tam ju skrze psou jeden král našjou. Keď pri nom slúžila, šla najpru v hvjezdičkovích, potom mesjačkovích a naposledi v slncovích šatoch do kostola. Princ sa do nej zalúbiu, prsten jej darovau — kterí do poljouki hodila, on zvedeu, kdo je a vzau ju za ženu. Cod. I, Rev. 73. Porodí dvoch sinou, otec ako žobrák prenocoval a ďeti zmárnil, rozkazom krála i sud vinjesol, do mora matku hoďiť, v suďe, ona zmárnila jeho, P. B. uzdraviu jej ďeťi. Náhodou tam král nocovau; ut supra: Cod. III. Rev. p. 21. Sú to vlastne dve rozprávky rozličné, o prvej viď č. 51 A a 1 p. a o druhej viď č. 1 B a 2 p.

Dragomír. Cod. II. Rev. p. 7. To je rozprávka o rekovi, ktorý sa nebál („Nebojsa“). Dobšinský, Prostonár. povesti sv. IV., str. 61. Viď č. 111 A a.

Chudobních rodičou sin. Cod. II. Rev. p. 79. Obsah je prepísaný pod č. 90, 1.

Stromčok, Voďička, Ptáčik. Tri sestri, jedná sa vidala za kuchára, druhá za záhradníka a tretá za krála. Zavistlivje sestri podhodili triráz najmladšej psíki, keď bola v puolohu — král ju vihnau. Ona v hore našla 3 deťi pri Pustevníkovi. Najstarší išou Ptáčka, Vodičku a Ratolest donjest, tak druhý, ale zahinúli. Jich sestra v zámku prestúpila búrku a neobzrela sa, bratou osvobodila, veci donesla, skrze kterje i jich otec ích poznau. Cod. III. Rev. p. 3. (chybne miesto p.13.) Viď č. 45 A b 1 p.

Zakljatá huora. Dvaja bratja šli do sveta, cestou si nadobudli 2 vlkou, 2 medveďou a 2 lvou, na križních cestách si nože do duba pozapichúvali na znak, že žijú alebo že zomreli. Starší putovau ku zámku, kde jedon Šárkan mau Princezku zožrať, on sa biu a prevládou ho. Sluha ho zabije a zosobaší s princezkou, lev ho vilječí. Na polovačke zabludí do huor a jedna Striga ho začarí. Jeho brat to pozná po krvavom noži, iďe ta, i na polovačku, Strigu skrze zveri donútili brata i so zvermí odčarovať, i roztrhal ju. Vrátili sa spolu. — Cod. III. Rev. p. 5. (chybne miesto p. 21.) Viď č. 1 B a 2 p.

Králou sin. Jeden král svoje královstvo premárňil, na polovačke, Medvedovi, Rybe a Havranovi i tri dceri za zlato odpredau. To lutovau. Potom sinovi, čo sa mu mau narodit, veštice veštili, že do 12. roku zkape. Tak sa stálo, brat hladau i najšou všecky tri sestri pod zemou. Havran mu radu dá, ako ích visvobodi. V jednom zámku zabije obra, pootvára chiže, odkleje švagrou, i jedno peknuo djouča. — Cod. III. Rev. p. 6. (chybne miesto p. 25.) vytlačená Sv. I. 53. (totiž vo sbierke Rimauského). Vid č. 4 B 1 p.

Múdrí chlapec. Dve deti zablúdili do huor — za jahodí — ku strigi, ona ích chcela upject, a oni ju skutečně, braňili sa pred druhími Strigami, Pinku z kljetki vipustili, obručku jej zňali a ostala pannou. Cod. III. p. 7. (chybne miesto p. 29.) Viď č. 97 C 1 p.

O mníchovi. Mních poslau 7 ročního chlapca do jeskiňi, tam vzau zlatje skalki a lampáš. Za skalki dostau princezku, skrze lampáš odev. Mních odňau lampáš i princezku, on skrze mníchov prsten dostau nazad. Cod III. p. 12. (chybne miesto N. 11. p. 47.) II. Divotvorná škatulka. Cod. div. auctor. C. sv. 20. Viď č. 29 A b 1 p.

O šárkanovi. Chudobnej matky syn dostau moc sa na vlka, mravca a orla obrátit. Jednú princezku v zatvorenej veži osvobodiu a dostau za ženu. Ženu mu vzau Šárkan do djeri, tam vljezou ako mravec, šárkana zabije, utekajúciho zajaca ako vlk lapí, holuba ako orel roztrhá, klúčik najďe, djeru otvorí. Cod. III. Rev. p. 13. (chybne miesto N. 12. p. 51.) Viď č. 4 A 1 p.

Hád, Mačička a Kútka. Chlapec vichová háďa, mačku a kútka. Hada nesie otcovi, odmenu dostane prsten, čo keď zkrutňe, všecko sa staňe. Princezku bere za ženu, prsten mu odňíme a zuťeká. Mačka, kútka hladajú, najdú, odnímú, ho donesú. Dostau i princezku. Cod. III. Rev. p. (14). 19. (chybne miesto N. 13. p. 53.) Viď č. 29 B 4.

Zlatovlasje ďeti. (Janík a Ludmilka) Králov syn vo sveťe v jednom dome, keď nocoval, vypočúval tri djoučatá, ako si žjadali: prvá kucharkou, druhá gazdinou a treta ženou byt, která by mu deti so zlatími vlasami a hvjezdami zplodila. Král vypočúvau, vzau za ženu. Pri puolohu jej (matkina sestra) podložila štence, a deti vodou pustila. Král ju pred bránu položiu, aby jej za slub do očú plúli. Ďeti sa u 1 pustevníka vychovávali. To striga im radila: zlatú hrušku, šatrik a Drndrljenku došikovat. Janík chlapec to urobiu s velkým nebezpečenstvím. Striga ích k sebe volala, šli, matky pred branou do očí nezapluvali, král ích kázau zmárnit. Drndrljenka věc osvetlila. Tisov. Cod. A. sv. 2. Die Agabe der Sage ist ds, msr (sic) der von Stromčok Vodička ptáčik daher siehe. Cod. III. Rev. p. 3. Viď č. 45 A a.

Najkrajší párik na svetě. Cod. Tisov. A. n. 6. Obsah je prepísaný pod č. 12 h.

Ženskje sluby. Cod. Tis. B. sv. 3. (V rkpe je vyrezaný). Obsah je prepísaný pod č. 57.

Krásný Jelen. Cod. Tis. B. sv. 5. (Str. 23 — 27). Text je prepísaný pod č. 46, 4.

Dve sestri. Cod. Tis. B. sv. 5. (Str. 27 — 30). Text je prepísaný pod č. 52 B a, 3.

Sirota. (Ballada) Cod. Tis. B., sv. 6. (Str. 31 — 32). Obsah je prepísaný pod č. 58.

Žabina kmotra. (Metempsychosis). Cod. Tis. 3. sv. 6. (Str. 32 — 33). Viď č. 14.

Pes. (Metempsychosis). ib. sv. 6. (Str. 34 — 36). Viď pod č. 97 D 2.

Ptáča. (Ballada). Tis. Cod. Rev. III. p. 26 (chybne miesto N. 24. p. 101). Viď pod č. 114 a 3.

Čert slúži. Tis. Cod. B. sv. 7. (Str. 44 — 46). Viď pod č. 82.

Maťej, velký král a Uljana, velká královna. Dvaja braťja šli do služby, otca po 13 rokou navštivili, i brata našli vo velkej psoťe, vzali brata. Hodili mezi zveri. Princezka sa don zalúbila. Braťja [ich uspali a] pred [kráľom] žalovali ích. Pustili ích morom. Na jednom ostrove starej Babe hlavu odťau, a tím odkljau všecko, zostau králom, ona královnou. Tis. Cod. C. sv. 5. = Cod. d. auct. A. p. 12. Viď č. 23 a.

Mahulena krásna panna. Syn po smrti matky našjou obraz, a nechceu sa ženiť, kým takú nenajďe. Radcovja sa radili, aby sa pri studni každýho pocestního zpytovali. Prišjou pustevník, ten rozprávau o takej kráse. Otec ho vypraviu. Potom prišli k starymu človekovi, čo dej sveta písau. Tri djevky vadlovali, že ju nedostaňe inak, len keď jej na nohy, na drjek a tak do očí pozre. Slúha vypočuvau. To i vykonau, jej otec privoliu, jestli sa domů nepuojdú. Oni predca šli. Starý v domčoku ako predtím zapisovau do knihy, čo 3 djouky povedali vadlovali o paripi, o zlej macoche, pustovník vypočuvau, doma macochu zabiu. Ceterum ita uti in Svetska krása. Cod. Rev. I. p. 65. Viď č. 32, 2.

Nevernost Tovarišou alebo mlynár, kováč, Lomidrevo. Král. dceri šarkany odvedli. Traja tovarišja ích hladali. Loktibradu pri pečenky ulapili, a do pekla cestu ukázala, jeden šou do pekla, 3 dcery oslobodiu, po povraze dau vyťjahnut, jeho tam nahali. Orel ho na krydlách vynjesou, na svatbu došjou a živ. Cod. Rev. I. p. 67. Cod. II. Rev. p. 48. Viď č. 2 A c p.

Vodní chlap. V Orave jedno jezero, v ktorom bíva jeden mochom obrasťení chlap. Levoč. Záb. XII. p. 5. Viď č. 149 I 1 p.

Zakljati zámok. Jedno djouča dostálo pero z ňeho — musela ta ist strach a hruzu pretrpet, a tak bou odkljatí. Lev. Záb. XII. p. 23. Viď č. 48 C 3 p.

Zelezní chlap. Jeden šuhaj na maku jastraba podstreliu, dau ho vilječit, tento ho vjedou za to k otcovi, pres more plachtu rozstreu, tam si jednú škatulku vipítau; nazad iduc, ju otvoriu, vojsko, peňjaze a statok ňeveďeu dnu zahnat, Zel. chl. mu zahnau: že sa neožení. Doma vojnu vjedou, zasnúbiu sa, Zel. chl. ho prenasleduje, uťeka k I. II. i III.é, babí, dajú mu po postruhníku, (3 psi) prejde pres vodu, Zel. chl. ňemohou, služiu u paničke ako jager, ona dovjedla Zel. chl., doma ukrívala, psou mu na reťaz polapala, Zel. chlap ho predstau, I. II. pes sa biu, III. mocní ho prevládau — a na vrch hoďiu — bou osvobození. Levoč. Záb. XII. p. 145. II. Janko horár a 3 psi. Viď č. 66 1 p.

O 3 djoukách. Pre krásu najmladšej dali hada vipit, ju z domu pre bruch vihnali, pasla husi. Starí človek jej dau slncovje šati, chodila na tanec, princ sa zamilovau, po probívaní črjevici ju poznali, ju vzau. Levoč. Záb. XII. p. 360. „Dva holubki 2. Zlatí zubok 2.“ Viď č. 51 B d 1 p.

Majlena. Sin hlada sestri a švagrou, Cod. Rev. III. p. 9. (chybne miesto N. 8.) Viď č. 5 A 1 p.

Vetrni král. Vzau jedno djouča, brat ho hladau, stretou mravca, kačku i včelu, pomocí tíchto práce vikonau, sestru osvobodiu. (refer ad Cod. Rev.III. p. 5.). Levoč. Záb. XII. p. 426. Viď č. 3 C p.

Ružinskí Janko. Jeden mláďenec sa zamilovau do chudobního djoučata, otec sa ím pobrat zabráňiu. Baba mu poradila ženu, on ju hladau, zaplatil za mrtvího Leveleš Marku, tento mu dau Tátoša, dau ho železnou maťerou kovat, išli na cklení zámok, tam bou tanec — nedau sa boskat. Na cesťe sa biu s drakom a moc mu ona vizradila, L. M. počuu 3 ptákou o tátošoch, holuboch a poharoch rozprávat, čo baba má poslat, tích pobiu — doma to virozpravja, zkameňeje: Ide sa P. B. poradit, abi odžiu, mlinárovi radu donesje i pltníkovi, doma potre krvou L. M. a on odžiu. — Levoč. Záb. XII. p. 464. Viď č. 32, 9 p.

Zakliati Zámok. Išjou mesjar na vandrovku, troch psou na cesťe kúpiu, Lancoša, Lamželeza, i Lámmeďa. Draka v meste, že vodu nepúšťau, zabiu, s princkou sa oboznámiu, v zámku 6 rokov bívau, velkí chlap ho chce zabit, psi ho osvobodja. Na princkovou svatbu práve došjou, psou poslau, poznau sa, vzau si ju. Lev. Záb. XIII. 193. Viď č. 1 A a p.

Zlatá prjadka. Vdovica mala 3 dceri, jednu lenivú, princ tam nocujúc, preč nerobí, dostau odpoved, žebi všecko na zlatu nit obrátila, vzau si ju za ženu, ona pomocou Pidimužíka (Ťarciška) prjadla, ale o 7 rokou sa mu slúbila, ona mu meno uhádla — zkapau. Lev. Záb. XIII. p. 463. Viď č. 92 A.

Ukraďenuo zrkadlo. Princovi každá žena zomrela. Starí človek mu dau radu, i zrkadlo i mladenca, tajšou ukázat to zrkadlo zakljatej princke, odkljal — osvobodiu a sosobášiu sa. Lev. Záb. XIII. p. 489. Viď č. 29 E 1 p.

Pijan. Márnotratní sin všecko prepiu, šou slúžit k jednej babe, ta mu dala klúče od pekla, tam vzau kresivo i penjaze, husar (čert) mu princku dovjedou, jej oca i zaťa premohou — živ potom šťasně (?) Lev. Záb. XIII. p. 504. Viď č. 119, 1 p.

Laktibrada. Macoch vyprala djouku do hori bívat — nedala jej nič, k nej prišjou Loktibrada, dau sa umit, uložit, donjesou jej penjazí — otec jú navštíviu a domou donjesou, sučka so brechom oznamovala, šla i macochiná dcera, ta neumila starího, ten ju zaškrtiu — otec ju domou donjesou. Lev. Záb. XIII. p. 514. Viď č. 52 B a 1 p.

Panička so zlatými vlasmi. Jachim a Otoljenka. Bratová krásná dcera dala obraz i vlas na pamjatku, aby ale nikomu neukázau, on to vijeviu pred králom v službe. Král šjou pre nu, Ježibaba na ceste nohy, ruky obsekala, do mora hodila. Svojú dceru poobljekala. Král brata dau zamurovať. Ona ho chodila v noci česať, to král zvedeu, dopáčiu, ulapiu. Cod. Rev. I. p. 70. Viď č. 50 B 1 p.

Mataj. Otec čertu syna zapísau. To syn zvje. Vyberje sa do pekla pre podpis. Zbojník Mataj ho predstane, prepustí ho, ale len tak, keď sa zpýta: kde mu postel, a ako by sa mohou osvobodit. Do pekla ide i vráti sa. Mataj pokania robí, kyj vodou kropí. Po mnohých rokoch sa zpovedá, a tak zomre. Cod. Rev. III. p. 18 (chybne miesto N. 18). Viď č. 78, 1 p.

Kralovič mladú hladá. Král. synovi každá snúbenica zomrela. Podla rady starýho človeka išjou s červeným slúhom do sveta. Búrka ho prenasledovala, prišjou k ňej, v noci sa triráz naň zahnala mečom, on jej ukázau zrkadlo, zostala odkljata. Stryguoňa starý človek že zabiu — žili spolu štasňe. Sbierka Dopš. I. 4. Lev. Záb. XIII. p. 489. Viď č. 29 E, 2 p.

Tri práčky. Mužovia jim zkapali. Ako raz chlieb mali piecť, šla jedna do mesta pre oheň, neprichádzala, šla druhá, i tretá. Tato stretla Mesjac, den i noc na koni so psom, dala každýmu kus chleba. Prišla k Striguoňovi, tam horela svjeca, ticho mu kantar zahodila, chytila, práčky vyslobodila, i mužou zo služby, mesjac, den a noc. Sbierka Dopš. I. 6. Viď č. 60, 2 p.

Tri zlatie hrušky. Gubčík, hladoš, vetronoha, pijan, zámrzljak. Sbierka Dopš. II. 6. Obsah je prepísaný pod č. 41.

My traja bratia. Sbierka Dopš. II. 7. Obsah je prepísaný pod č. 85 A 2.

*

Uvedený obsah je vlastne súbor miestami veľmi stručných výťahov z rukopisných sbierok, ktoré tento čitateľ dostal do rúk, a mal byť akiste iba podkladom pre vypracovanie rozprávok a sostavenie rozprávkovej sbierky. Miestami sa tu pri citátoch poukazuje na iné rukopisné texty, zriedkakedy nachodíme poznámky, ako na pr.: „sed similis querenda“, „var. lectiones aussuchen“. Niekedy je tento výťah pretretý, pod jedným takým textom je napísané: „prepísano“, pod titulmi sú pripísané rozličné značky: kríž, nožničky, srdce; miestami dva také znaky vedľa seba. Význam týchto znakov je nie jasný.

Okrem tohoto „Obsahu“ nachodí sa v archíve Muzea svätomartinského ešte kratší „Obsah povestí ponapravených (conferovaných) a do tisku prihotovených“, písaný touže rukou. Zahrňuje obsahy 12 rozprávok: Berona. Svetská krása. Ňevďačnosť (Dvanáctí bratia). Mahulena krásna panna. Lalia (Ballada). Ženskje sluby (Ballada). Vlkolák. Dragomír. Černokňažník. Verná matka (Ballada). Radúz a Ludmila. Svetovladný rytýr.

Prvá rozprávka je vcelku bližšia verzii, odtlačenej v „Slovenských povestiach“, str. 222. Shoda je iba jediná, že sa totiž s Beronou objavilo ešte 12 holúbkov. Po iných detailoch vytlačenej rozprávky niet v tomto náčrtku ani stopy.

Výťah druhej rozprávky „Svetská krása“ je vcelku bližší úprave B. Němcovej. Viď S. č. 32, 3.

Tretia rozprávka bola spracovaná v „Slovenských povestiach“ str. 111 a výťah sa temer úplne shoduje s touto tlačenou úpravou. Viď S. č. 24 A a 4.

„Mahulena krásná panna.“ Odchylne od výťahu, ktorý bol v predchádzajúcom sozname, ale veľmi stručný, tak že nemožno rozhodnúť, či súvisí s vypracovaným textom Dobšinského (S. č. 32, 5) alebo či mala tento text pred sebou B. Němcová (S. č. 32, 3).

„Lalia (Ballada)“ liší sa od výťahu v predošlom sozname rozprávok. Nemožno podľa toho výťahu rozhodnúť, či rozprávka B. Němcovej súvisí s touto úpravou. Viď S. č. 54 A 3.

„Ženskje sluby (Ballada).“ Viď S. č. 57.

„Vlkolák.“ Čiastočne odchylne od výťahu z rukopisu Cod. Rev. A, 62 v Sozname, ktorý sostavil upravovateľ sbierky rozprávok zač. 50-tych rokov. (Úvod, str. 62). Srovn. S. č. 51 E 1.

„Dragomír.“ Text sa veľmi silno srovnáva s výťahom z Cod. Rev. B, 7. Viď č. 111 A a 1.

„Černokňažník.“ Viď č. 95, 1.

„Verná matka (Ballada).“ Viď č. 114 b 1.

„Radúz a Ludmila.“ Obsah je nie uvedený.

„Svetovladný rytýr.“ Skoro doslovne rovnaký ako v predchádzajúcom sozname. Viď č. 1 B d.

Tieto dva obsahy zapísal nepochybne Ľudovít Reusz; presvedčujeme sa o tom, keď ich písmo srovnávame s písmom, ktorým Ľ. Reusz zapísal preklad poznámok svojho otca Samuela v „Prostonárodňom Zábavníku“ III., 500 d. Viď hore, str. 16 n. a tiež str. 48.

*

Všetky tieto prejavy i onen návrh, nevytlačený úvod [str. 49 — 53], ako i tieto soznamy sú okrem iného dôležité najmä tým, že zrejme ukazujú, ako členovia toho krúžku rozprávky ľudové spracovávali a upravovali, „stylizovali“ a „conferovali“, t. j. vlastne kompilovali rozprávku z niekoľkých verzií, vedení akousi klamnou snahou rekonštruovať pôvodnejšie znenie týchto domnelých starobylých pamiatok slovanskej dávnovekosti. Úvod, pripravovaný Ľ. Reuszom a jeho priateľmi do chystanej sbierky, dokazoval by azda, že na tých mužov neúčinkovalo hnutie, vzbudené v Nemecku najmä pôsobením bratov Grimmov. Je naozaj veľmi divné, že toto meno, epochálné v dejinách vývoja rozprávkoslovných štúdií, nikde sa tu nespomína, ale Musäus. Jednako však rýdzo grimmovská je idea, vyslovená v „úvode“ o „pokrevnosti“, spriaznenosti rozprávok všetkých kmeňov indoevropských, a tvrdenie, že táto idea rovnako, ako spriaznenosť jazykov indoeuropských, je dôkazom, že pôvodom svojím siahajú do pradávnych vekov, keď tieto národy žily ešte v jednotnom celku. Nemáme priamych dôkazov, že by tá idea bola prenikla pod strechy podtatranských fár, najmä fary revúckej, rovno z diel bratov Grimmov. Samuel Reusz pripomína v poznámke, adresovanej vo forme listu v decembri 1843 mladým priateľom Čipkovi, Daxnerovi a Škultetymu (hore str. 15) akúsi sbierku ľudových rozprávok, vydanú vo Viedni (azda Ziskovu?) a kritizuje ju veľmi prípadne. Ale ani tu nebadať šľakov, že by bol Reusz znal sbierku bratov Grimmov.^[23] V Čechách ovšem ju znali, aspoň v tridsiatych a štyridsiatych rokoch prerábäli z nej rozličné rozprávky a vydávali ich za národnie české. Ale to poznala iba novodobá kritika,^[24] a slovenskí sberatelia, i keby boli znali tie početné rozprávky, roztrúsené po časopisoch, neboli by mohli sa z nich poučiť o účinkovaní zakladateľov nemeckého rozprávkoslovia. Nenachodíme nikde zmienky ani o českých rozprávkach, vydaných samostatne, o sbierke Jakuba Malého z r. 1838, o Mikšíčkových sbierkach z r. 1843 — 1845 a i. Spôsob celej tejto slovenskej práce sberateľskej, alebo skorej zapisovateľskej, sorganizovanej dosť systematicky, a celý plán „štylizovania“ a „conferovania“, t. j. kompilovania a komponovania podľa niekoľkých textov, je celkom svojrázny a originálny.

*

Úmysel Ľud. Reusza pokračovať vo vydávaní slovenských rozprávok neuskutočnil sa nepriazňou pomerov. Ani sväzok celkom pripravený do tlače nemohol byť vytlačený, lebo sa nenašiel nakladateľ. Rozprávky, určené do tohoto sväzku, dostala Božena Němcová^[25] a prevzala z nich deväť čísiel do svojich „Slovenských pohádek a pověstí“.^[26] Podľa jej listu A. Sládkovičovi zo dňa 20. februára 1856 dostala od Reusza 12 povestí. Sama potom tu poznamenala, že nemôže „všechny upotřebit“. Boly to rozprávky: Kráľ času, Vlkolak, Zemská krása, Valibuk, Dragomír, Ľalia, Berona, Ženské sľuby, Mahulena krásna panna, Radúz a Ľudmila, Černokňažník, Svetovládny rytír. Pri rozprávke č. 8 poznamenala, že jej nemôže potrebovať, „látka je příliš známa a sloh novellistický“. Predposledniu nechcela „dát“, pretože celkom podobná je v sbierke českých a moravských rozprávok, nedávno vydanej. Konečne posledniu pokladala za jednu z najkrajších, čo znala, ale poznamenala, že je nie úplná, že koniec chybí. Za svojho pobytu na Slovensku r. 1855 vybrala sa na radu Rimavského do Revúcej, ale farár Reusz zdráhal sa dať jej rukopisy (Srovn. V. Tille, „Božena Němcová“, III. vyd., str. 236). I tu píše: „Já jen chtěla, aby mi je svěřil, že budu hledět, aby se v Praze vydaly. Nedal mi je, ale slíbil, že nejlepší pověsti vybére a že mi je pošle. Na opětný list z Prahy je také poslal.“^[27] Už prv, 31. decembra 1855, napísala P. Dobšinskému, že vykonala vydanie povestí, „zpracovaných od p. far. Reusza, v čisté slovenčině, jak sám chce“; prosí Dobšinského, aby dohovoril Reuszovi, keby jej požičal tiež ostatniu sbierku, ktorú má u seba; že by ju potom alebo do muzea uložila, alebo podľa jeho vôli s ňou naložila.^[28] Pôvodne teda nešlo o to, aby B. Němcová touto Reuszovou sbierkou rozmnožila svoju vlastniu sbierku slovenských rozprávok, sostavenú r. 1852, alebo skorej r. 1855; chcela len pôvodne sprostredkovať v Prahe vydanie sbierky, ktorú Ľud. Reusz prichystal do tlače. Poprosila Ľud. Reusza, aby jej obstaral opisy zvykov, mravov a obyčají ľudu pri svadbách a i. pre svoje beletristické práce, pre zamýšľané novely zo slovenského života. To vidno z jej listu, ktorý sme našli v archíve Muzea sväto-martinského a ktorý tu uvádzame:

V Praze 5/4 56

Vašnosti!

Mluvila jsem zde s několika pány stranu vydání Vašnostiny sbírky pověstí a všichni shodují se s mým návrhem, abyste ráčili rukopis sem zaslati, že se o nakladatele postarají, a sice takového, který by je vytiskl beze změny v nářečí slovenském. Myslím tedy, že byste, Vašnosti, nyní žádných námitek dělat nemuseli. — Byla by to škoda, ba hřích, kdyby se ty poklady veřejnosti dále zatajovat měly.

Co se týče ostatní sbírky pořekadel, písní a pověstí, mluvila jsem s panem Hankou, a on je hotov nechat je v Museum uschované, dokuď byste zpátky nežádali. — Já bych prosila o zapůjčení těch svazků, v nichž popsané zvyky, mravy a obyčeje lidu, k. p. při svadbách, svátcích a p. případnostech. — Chci psát novelly ze života slovenského, a tu nabývá obraz mnohem živější barvitosti, když se zvláštní každému kraji zvyky, pořekadla, hry, pověry atd. uvádějí. Buďte tedy, Vašnosti, tak laskav a některé na to potah mající rukopisy Vaší sbírky mi zapůjčte.

Když byste do Matice přistoupit chtěli, nemusíť Vám nyní zasílání kněh býti překážkou; ustanovilo se, kdo zaplatí ročních 1 f. 20 k., že se mu knihy čtyrykrát do roka zasílat budou od jednatelstva, ovšem že si postporto platit musí sám. — Ten 20-ník je zde od zaobalování a na poštu nešení. — Peníze můžete přímo na Dra Josefa Friče zaslati (v Jindřišské ulici — Heinrichsgasse číslo 900/II.) a vše se Vám obstará a zašle.

Prosím, jestli Vám jen poněkud ten rukopis co možná nejdřív zaslat.

Pán školní radda Wenzig, který písně národní, české i slovenské, do němčiny přeložil, Kollárovy „Slávy dcery“ větší část, vůbec si za účel vzal, seznámit i jiné národy s literaturou československou, jak staré klassické, tak i novější a nejnovější, podává také překlady pověstí a rozprávek čili pohádek, zvlášť takových, které by na ráz lidu poukazovaly. — Dala jsem mu Rimavského — a slíbila, že i Vašnosti něco pošlete. — Čeká dychtivě, ale v Máji chce již začátek poslat do Lipska, neboť on tam pro to nakladatele našel. Doufám tedy, že budete „muž od slova“ — a co jste slíbil, splníte. Vypracované je bez toho máte, alespoň ty, o nichž jste mi pravil. — Nechcete-li mně poslat, pošlete dle přidané adresy.

Často zpomínám na Vaše rozkošné kraje a na dobré lidi, jakých jsem tam našla. — Měla jsem ještě všeliké nehody, než jsem ze Slovenska odjela. Opatrná ž… se bála, že tam jsem proto, abych pobouřila všecky bači a z Boci nějakou republiku utvořila. — Věru, kdyby mně tato zbytečná nebyla naplodila tolik mrzutostí, byla by mi k smíchu. To byla jediná příčina, proč jsem tak dlouho nepsala; dozvěděla jsem se, že se ještě na Slovensku po mně ptají, nechtěla jsem tedy nikomu mrzutostí nadělat.

Těším se, že co nejdříve odpověď obdržím stranu rukopisu. Přijmětež srdečný pozdrav a úctu moji. Poroučejíc se do přízně Vaší, zůstávám ochotná služebnice

Božena Němcová.

(Stefansgasse N. 647/II. je moje adresa.)

Ani v Prahe sbierka Ľ. Reuszova nemohla byť vydaná v rýdzo slovenskom rúchu. B. Němcová písala v liste A. Sládkovičovi: „Nejhůř mi šlo o to, aby se tiskly v nářečí slovenském, jak jsou psány; do toho nechtěli nakladatelé kousat, báli se, že nebude odbyt — já ale slíbila, že bude dobrý odbyt na Slovensku a zde též a tak jsem přece provedla svou, že se budou tisknout v nářečí tom, v jakém jsou sepsány.“^[29] To bolo, pravda, iba dočasné; nakladateľ sa v Prahe predsa nenašiel, a sama B. Němcová skoro zmenila svoj úmysel, ktorý prejavila v svojom liste, Reuszovi adresovanom.

3. „Slovenské povesti“, A. H. Škultetyho a P. Dobšinského

Ľud. Reusz sám konečne sa vzdal dlhoročného plánu, na ktorom pracoval vyše desaťročia od mladých študentských rokov. Tohoto plánu ujal sa iný jeho priateľ a spoločník v tejto práci, August Horislav Škultety, a k tomu sa pridružil o deväť rokov mladší muž, oduševnený sberateľ, upravovateľ a vydavateľ slovenských rozprávok, Pavel Dobšinský. Škultety pracoval veľa rokov spolu s Dobšinským na prípravách k vydaniu takej sbierky. Mal pri ruke rukopisné sborníky, takzvané kodexy, okrem troch kodexov revúckych, akiste ešte iné; poslal ich Dobšinskému, aby ich využil pre zamýšľané vydanie, a sám sháňal sa ešte po iných sbierkach, o ktorých počul. O tom dozvedáme sa z tohoto listu, uloženého v archíve Muzea sväto-martinského.

Brat môj drahý!

Tu sme mali dnes Slávnu Seniorálnu Poradu, kňazi a i svetskí. Rozišli sme sa zle nedobre. O tom všetkom písať Vám budem, hneď ako domov prídem.

S návrhmi Vašimi mne i seniorovi sdelenými ja sa celkom shodujem a podporovať ich budem. I o tom dnes zajtrá obšírnejšie.

Teraz Vám len posielam Codexy, aby Ste s nimi urobili, čo budete znať. Ja som si zadržal ešte stylisovať 4 povesti: Z Prešovského Záb. Šťastlivý Syn a Čierna panna, z mojej sbierky, Krásna pust. céra a Najkrajší pár. Krem toho 4, čo mi Michalovičova sestra sdelila. Teraz ja počujem, že Holko, učiteľ na Potoku, má a zná mnohé nové povesti. Tak žiadam práve Kollára, aby mi o tom čím skorej zprávu dal. Slovem: na tom budem, aby som ešte nové povesti kde možno vyduloval.

Ako povedám, hneď, ako domov prídem, budem Vám písať obšírne; chceu som to teraz urobiť; ale času nieto.

A tak s Bohom!

V Revúci, 6. listop. 1854

A. H. Šky.

Obidvaja títo mužovia vydali od r. 1858 do 1861 prvú obsiahlejšiu sbierku „Slovenských povestí“ v šiestich sošitoch, vcelku 64 čísla na 570 stranách. Okrem toho sbierku hádok na rozličných stranách, aby sa vyplnilo prázdné miesto. Úvod, ktorý obidvaja vydavatelia predoslali svojej sbierke, je dôležitý najmä tým, že podáva stručný prehľad sberateľskej práce, ktorá sa vykonala predovšetkým na podnet Sam. Reusza. Stručnými slovami vydavatelia zdôrazňujú starobylosť a samorostlosť slovenských rozprávok. Dokazujú, že ich vznik padá do „báječnej“ minulosti, že sa v ústach ľudu zachovaly v plnej rýdzosti až po dnešní deň; že sú síce vykonané isté zmeny, malo vážné iba „čo do pobočnosti“, ale v podstate svojej sú vraj rozprávky stále tie isté. Okrem starobylých rozprávok kolujú medzi ľudom tiež novšie, „dosť i nehodných toho mena rozprávok“, ktoré Samuel Reusz v rukopisných sbierkach odsúdil rázovitou poznámkou „O Nutz“. Vykladajú, že každý dom na dedine, ba „každý kút v dome“ má svojich vykladačov a vykladačky, ktorí znajú svojmu obecenstvu každý zimní večer novú rozprávku vykladať, rozprávať. Bohužiaľ, nedozvedáme sa nič určitejšieho o týchto ľudových rozprávačoch, ani či rozprávajú viacej ženy než mužovia; či rozprávajú viacej azda rozliční drobní remeselníci a robotníci, ponevierajúci sa po dedinách, a či domáci, usadlí ľudia; či je rozprávkový materiál rozličný podľa toho, či rozprávajú ženy a či mužovia. Ale nesmieme to príliš vytýkať vydavateľom tejto sbierky. Dôležitosť takého podrobného skúmania sa ešte neuznávala v tom čase, na sklonku 50-tych rokov minulého storočia, ani v krajoch, kde vedecká práca bola vyspelá a dobre organizovaná. Nesmieme sa však nazdávať, že vyprávanie rozprávok bolo tak všeobecne rozšírené, ako by sa azda mohlo súdiť podľa slov vydavateľov tejto sbierky. Rozprávateľské umenie — veď bez neho nebolo možno udržiavať pozornosť poslucháčstva — bolo vždy a všade obmedzené na niektorých význačnejších jednotlivcov, a nebolo inakšie zaiste ani v slovenských dedinách v polovici XIX. storočia.

Táto sbierka obsahovala veľkú časť všetkého, čo do tých časov rukopisne bolo sobrané, a to: 64 rozprávky rozličného obsahu, zväčša rozprávky so živlami nadľudskými, bájeslovnými, ale tiež látky novelistické a humoristické. Rozprávky neboly nijako systematicky soskupované. Rukopisné sbierky obsahovaly podľa výpočtu vydavateľov 77 samostatných rozprávok, a to vraj pôvodu prastarého a báječného; 7 rozprávok pôvodu kresťanského alebo legiend; 21 žartovných a veselých rozprávok a 14 neúplných „otáznych kusov“; pravda je, že mnohá rozprávka bola v nich od rozličných osôb zapísaná niekoľkoráz, až desaťráz.

Vcelku málo rozprávok je podaných v tejto sbierke od jedného rozprávača podľa jediného zápisu; tak:

Č. 3 „Panna z rosy počatá a z deväť matiek zplodzená“ (str. 19);

č. 4 „Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovna“ (str. 29);

č. 8 „Dvanásti bratia a trinásta sestra“ (str. 64);

č. 9 „Tri stromy“ (str. 75);

č. 14 „Kráľ času“ (str. 136);

č. 15 „Chorý kráľ“ (str. 144);

č. 17 „O kráľovičovi, čo si mladú hľadal“ (str. 165);

č. 19 „Dvae šibalci“ (str. 179);

č. 31 „Svetovladny rytír“ (str. 286);

č. 33 „Vintalko“ (str. 324);

č. 34 „Ľudojedi“ (str. 334);

č. 37 „O kocurikovi“ (str. 357);

č. 39 „Sirota“ (str. 375);

č. 42 „Zlatý kľúč“ (str. 406);

č. 43 „Čarodejná kráľovna“ (str. 415);

č. 44 „Šurienka a Atalienka“ (str. 423);

č. 45 „O vetrnom kráľovi“ (str. 429);

č. 46 „Zlatý zúbok“ (str. 432);

č. 48 „Neverná žena“ (str. 447);

č. 49 „My trae bratae“ (str. 456);

č. 51 „Fundži palica, cepy von z vreca“ (str. 467);

č. 53 „O mechúrikovi“ (str. 484);

č. 56 „Rovnopekný pár“ (str. 492);

č. 60 „Zlý brat“ (str. 536);

č. 61 „Pijan“ (str. 541);

č. 62 „Tri zlaté hrušky“ (str. 548);

č. 64 „Baláž“ (str. 557).

Tedy úhrnom 27, menšia polovica.

Obyčajne boly složené, kompilované a upravené podľa niekoľkých zápisov, najviac pomerne podľa dvoch zápisov: č. 10 „Za zlatým jabĺčkom“ (str. 81); č. 13 „Tri perá z draka“ (str. 125); č. 23 „Berona“ (str. 222); č. 25 „Dalajláma“ (str. 239); č. 29 „Víťaz Kuchta“ (str. 270); č. 32 „Otcov hrob“ (str. 310); č. 35 „Škrupinový zámok“ (str. 342); č. 36 „Zlatá priadka“ (str. 350); č. 40 „Zlatná krajina“ (str. 379); č. 41 „Dlhý nos“ (str. 397); č. 54 „Kozičky“ (str. 485); č. 57 „Hrdá panička“ (str. 499); vcelku 12.

Ale tiež podľa troch zápisov: č. 2 „Loktibrada“ (str. 13); č. 16 „Zlatovláska“ (str. 156); č. 22 „Zlatovlasé dvojčatá“ (str. 210); č. 28 „Zlí bratia“ (str. 263); č. 47 „Tri holúbky“ (str. 439); č. 55 „Mať a macocha, alebo Zlatá páva“ (str. 489). Vcelku 6.

Podľa štyroch zápisov: č. 5 „Radúz a Ludmila“ (str. 38); č. 6 „Myšacia bundička“ (str. 49); č. 7 „Hadogašpar“ (str. 56); č. 20 „Mahuliena zlatá panna, anebo slncová panička“ (str. 187) ; č. 26 „Čarodejná lampa“ (str. 248); č. 27 „Pani mačíčka“ (str. 257); č. 30 „Či še hnevace“ (str. 279); č. 38 „Janko a Macko“ (str. 362); č. 50 „Had, mačíčka a psík“ (str. 460); č. 58 „Kralčík, Kucharčík, Popelčík“ (str. 514) č. 63 „Bráčok vtáčok“ (str. 554).

Podľa piatich zápisov: č. 28 „Zlí bratia“ (str. 263); č. 21. Vľkolak (str. 201); č. 59 „Piatko a Pustaj“ (str. 524); vcelku 3.

Podľa šiestich zápisov: Č. 1 „Zakliata hora“ (str. 1), č. 12 „Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas“ (str. 111).

Podľa siedmich zápisov: č. 11. „Lomidrevo, alebo Valibuk“ (str. 87), č. 24. „Jelenčok“ (str. 230).

Podľa ôsmich zápisov: č. 52. „Tri píšťalky“ (str. 475).

Podrobnejší rozbor ukazuje nám, že zväčša i tam, kde bolo úvodom spomenuté niekoľko textov, hlavňou predlohou bol text jediný.

Nie zriedka pozorujeme tiež v textoch, ktoré podal a rozprával tenže rozprávač, dosť značné zmeny proti staršiemu rukopisnému záznamu. Srv. na pr. rozprávku č. 19. „Dvae Šibalci“, ktorú „podal a rozprával Samuel Ormis“, s rukopisným jej textom v Cod. Revúckom A, str. 33 a (viď nášho Súpisu č. 106, 1), ktorú tiež tu zapísal dialektom gemerským, a poznáme, ako celá rozprávka bola pre tlač znova prepracovaná a veľmi prerobená, štylisticky rozšírená, niektoré motívy prehodené. Tenže S. Ormis zapísal do Cod. Revúckeho A ešte rozprávku „O kocurčekovi“ (str. 47a), verziu rozprávky o kocúrovi v topánkach (viď nášho Súpisu č. 145 A), a tú potom P. Dobšinský prevzal do tlačenej sbierky str. 357 pod č. 37. Vecne ani štylisticky nič temer na nej nezmenil, iba pokrstil kráľovskú dcéru, mladuchu veľkomožného pána Kocúrovského, „ponapravil“ zvláštny dialekt rozprávky, premiešaný charakteristickými polonizmy, a prerobil jazyk podľa dvoch miestnych dialektov Gemerskej stolice.

Tiež Janko Rimavský prispel k tejto sbierke niektorými rozprávkami, „podal a vypravoval“ č. 9. „Tri stromy“, zvláštnu to verziu z kruhu látiek o vysvobodení zakliateho kráľovstva a princezny, ktorej rozprávky stručnejší náčrtok bol prv zapísal do Codexu divers. auct. A, str. 81 č. 20. (vid nášho Súpisu č. 12c). Druhú rozprávku, ktorou prispel, č. 14, str. 136, „Kráľ času“, bol už tiež rozprával a v tomže rukopise zapísal (str. 31, č. 7) [viď nášho Súpisu č. 53], tu ju potom nepatrnou mierou zmenil. Tretia rozprávka, ktorou Rimavský prispel k tejto sbierke, „Ľudojedi“ (str. 334 č. 34) [viď nášho Súpisu č. 51 Bc], nenachodí sa v jeho rukopisnej sbierke, ani v ktorejkoľvek inej, nakoľko som ich poznal. Podľa rukopisného soznamu pre zamýšľané vydanie Ľud. Reusza bola v Cod. div. auct. B No 11. Je to jedna z hojných rozprávok o popeluške, a síce srovnáva sa s rozprávkou, spracovanou grófkou d’ Aulnoy (1650 — 1706); rozprávka táto bola mnoho prekladaná, tiež do češtiny bola preložená a často tlačená od pol. 18. stor. s názvom „Velmi kratochvilné čtení o schytralé Finettě jinak Popelce tak nazvané“. (Srovn. môj komentár ku Kubínovým Povídkám kladským II. č. 21. „Perníková chalupa“, str. 67 nasl.).

Ešte iné rozprávky boly vybrané z rukopisných sbierok, tak č. 33 na str. 324 „Vintalko“ (viď nášho Súpisu č. 9, 1), ktorú „podal a rozprával“ Samko Jamriška z Malohontu. Zapísal ju do II. sv. „Prostonár. Záb. Bratislavského“, str. 47 — 60, a vydavatelia vykonali iba niektoré zmeny štylistické a tiež lexikálné, sotreli potom celkom dialektický ráz prvého záznamu rukopisného. Na pr. v tlačenom texte začal drak tátoša svojho „preklínať už od sedemdesiatich rokov každý deň tadiaľto chodím na tebe a to si mi ešte nikdy nevykonal, čo dnes? či azda dakoho čuješ? či je azda tu Vintalko dakde skrytý?“ V rukopise iba všeobecne sa povedá, že tadiaľ chodí „od ťeľo aj ťeľo rokou“, ale v nasledujúcom rozprávaní rovnako sa udávajú roky. Už v rukopise drak, vyzývajúc Vintalka na boj, pýta sa, či budú sa biť „na šable, či na buzogaňe“. Akiste prenikla znalosť tejto zbrane zo slovanského juhu, iste prostredníctvom maďarským: v juhoslov. jazykoch volá sa buzdogan a pod. vždy s zd, bližšie tur. bozdogan, ale maďar. buzogány.^[30] Zriedka je niečo vynechané, ako na pr. porekadlo: „lebo ge to ista prawda, že moc len z brucha pocháza“ (str. 52, v tlači str. 328), na objasnenie toho, že hrdina si vyšiel do hory na poľovačku. V rkp. (str. 57) žiadal hrdina na kráľovi, aby mu opatril „nagkragšú portgeku“, v tlači to bolo zmenené na „najkrajší továr“, a slovo „frajcimerka“ zamenené domácim „slúžka“; slovo „wywádlowau“ (str. 59) slovom „vyjavil“ (332); bola pretretá veta „hyba kod už prešli moro a pri brehu shrmotali z korábu zeleznge mašky a pošula slovo ,Hold‘ zawolat, wtody si zdychla…“ (str. 58), miesto toho vytlačené bolo (str. 332) „iba keď už prešli more a pri brehu zastáli, vtedy si vzdychla…“

V sbierke tejto nachodíme tiež príspevok Samuela Reusza, a to č. 44. „Zlatý zúbok“. Vydavatelia ju akiste prevzali z rukopisnej jeho sbierky Cod. Revúckeho A, kde ju nachodíme od str. 13a (viď Súpisu č. 59 A 3). Ale keď srovnáme lepšie obidva tieto texty, presvedčíme sa, ako sa veľmi líši tlačený od rukopisného, alebo inými slovami: text rozprávky bol akiste pre tlač prepracovaný. Nebolo, pravda, nič podstatne zmenené, obsahove ostala rozprávka táže, ale so stránky formálnej, štylisticky boly urobené veľké zmeny, mnohé veci, ktoré vcelku pre vývoj deja boly zbytočné, boly vytreté, niekedy niečo dodané, na pr.:

Rkp. str. 13 b:

Wymetala tedy tje chyže dakolkorazy — ale geg raz chut prissla, y do dwanactey chyži pozret. Pan bou w kostole, a kluč mala v ruky. Ei, poweda, weru len pozrem, čuo tam má, weď to za to on, nemusý wedět, že som dnu nakukla. Sotwa to prerekla, už boli dwere otworenje — a tu s welkym strachom pozrela na sud plný zlatom, druhý plný strjebrom, tretj plný medenými penazmi, a čtwrtý plný ludskými udy, a na wrchu poznala hlawu, ruky, nohy a driek zo swogey sestry. Ach! povedá, cuože mám urobit? aspon sy toho zlata naberjem, čo mi bude dost, kým budem žit. Y nachytala plný rub. Ale teras, myslj sy, kdeže sa podjem — či tu zostať? či utekať? kým z kostola neprigďe. Ach! poručeno Bohu, buďem uťekať, ažda ma len nedohonij, budem sa ponáhlať…

Tlač str. 434:

Vymetala tých jedenásť chýž a do tej dvanástej ani nenakukla, až kým raz pán voľakdesi neodišiel. A ona len na to čakala, kým jeho doma nebude. Akožeby on to, myslela si, len zbadal, že som mu v tej chyži bola, keď ho doma nieto? a — skok! už bola tam. Tu sud zlata, tam sud sriebra a tam zase medených peňazí a ten štvrtý plný človečími údy a na vrchu hlava, driek, ruky, nohy z jej sestry! „Ach, povedá, čo tu robiť? Už stato ujsť musím; ale si aspoň zlata naberiem, čo mi bude dosť, kým budem živá“ — a nabrala si ho plný rub. Potom bežala, koľko vládala…

Vecne bolo zmenené iba to, že v rukopisnom texte vrah žien — tu čert — odchodil do kostola, a v tlačenej oprave bolo to pretreté a miesto toho všeobecne sa povedalo, že niekam odchodil.

Rozprávka č. 48. „Nevěrná žena“ na str. 447, ktorú podal Mikuláš Dohnány z Trenčína a pre tlač spracoval Janko Botto, bola prvotne zapísaná v „Prostonárodňom Zábavníku Bratislavskom“, I., kde sa číta od str. 255 — 264 (viď Súpis č. 27); bola do základov prerobená, takže ani veta nezostala rovnaká. Ale tiež svojím obsahom, svojimi motívmi je to rozprávka celkom nová. Podobá sa pravde, že Janko Botto, prerábäjúc rukopisnú rozprávku, mal pred sebou akiste inú ľudovú verziu tejto látky. V obidvoch verziach hrdina „Janko“ na svojej ceste prišiel do hustých hôr a blúdil: v rukopise hrdina ľahol si pod „veličizný a hrubizný dub“ a zaspal; snívalo sa mu potom, aby zodvihol kameň, na ktorý bol svoju hlavu položil, a sekerou, ktorú pod ním najde, zoťal ten dub. Spravil tak a vyskočili naňho dvaja veličizní hadi a okrútili sa mu okolo hrdla. Svitalo, a Janko dal sa na útek, aby sa zbavil hadov. Ale hadi ho len tak „pošcipovali“, keď sa uchýlil s pravej cesty; prišiel do mesta, ale dlho hľadal márne nocľah, lebo ľudia sa báli hadov. Konečne mu dali miesto v konskej stajni. Keď sa tu ráno zobudil, poznal s veľkou radosťou, že nemá už hadov na hrdle. Ale uvidel pred sebou princa, a ten mu ďakoval, že ho vysvobodil z jeho zakliatia, a sľuboval mu veľkú odmenu. Od jeho otca nech si vyžiada košeľu, ktorá chráni pred ranami, v ktorej mu ani guľa ani šabľa neublíži. V tej košeli oblečený a sekerkou ozbrojený porazil sám nepriateľské vojsko kráľovo a stal sa zaťom i nástupcom kráľovým.

Celkom inakšie rozpráva Janko Botto, ako hrdina dostal zázračnú košeľu a mohol premôcť nepriateľské vojsko. Hrdina zazrel v húštine lesnej svetielko, išiel za ním a prišiel k čiernemu zámku. V jeho najposlednejšej izbičke našiel starú ženičku s okuliarmi na nose, čítajúcu vo veľkej knihe. Starena prijala hrdinu prívetive a vykázala mu službu: tri roky má jej predčitovať z tejto knihy. Keď tri roky minuly, dala hrdinovi „oblečenie“ ochraňujúce pred guľkami i šabľou, a okrem toho ešte „muličku“: ako si na ňu sadne, premení sa na tátoša. Do boja vyžiadal si od kráľa ešte dvadsať „hodných šuhajov na koňoch“.

Tiež druhá časť rozprávky, vykladajúca vlastniu látku o nevernej žene, liší sa veľmi v obidvoch textoch: v rukopise ľúbila princezna už iného bohatého princa, kým ju otec neprinútil vziať si víťazného hrdinu za muža, a preto na ňom vyzvedala, aké „čarodejníctvo“ má pri sebe, že takého mocného nepriateľa premohol. V tlači potom mladá pani zo začiatku bola nespokojná, že pre samú pečlivosť o krajinu ju zanedbával, ochladla potom tým viacej, keď sa soznámila so súsedním kráľom, ktorého jej muž bol tak „zmlátil“, a spolu s týmto osnovali úklady proti mužovi, tušiac, že jeho sila sa zakladá v šatách, ktorých nikdy nesobliekal.

V rukopise žena stiahla s hrdinu v spaní košeľu, vzala mu sekerku, a utiekla s tým k milencovi. V tlači nahovorila mužovi, aby sobliekol svoje čierné šaty, lebo sa od svadby ani ešte nepreobliekol, a obliekol si pekné biele šaty, ktoré mu priniesla.

V rukopise milenec obliekol zázračnú košeľu a ozbrojil sa sekerou hrdinovou a tak vošiel do paláca a hrdinu spiaceho rozsekal. V tlači neverná žena uspala muža, odpásala mu šabľu a svojimi sluhami dala ho sviazať a rozsekať. V obidvoch textoch rovnako hrdinov kôň odniesol potom mŕtvolu, v tlači do onoho čierneho zámku, a tam starena oživila hrdinu. V rukopise urobil to princ, ktorý bol zpod duba osvobodený čarodejníckym umením.

V rukopise hrdina dostal od toho princa ešte sedlo, ktoré sa podľa jeho vôle menilo na koňa, a prsteň, ktorým si mohol zavolať učiteľov alebo sluhov, koľko chcel. Učitelia učili ho všelijakej múdrosti; potom išiel do mesta, premenil sa na koňa a bol na trhu kúpený od kráľa. Ale zradná žena ešte ani neprekročila prahu stajne a poznala v koni svojho bývalého muža, i prehovorila kráľa, aby ho dal zastreliť. Akési dievča hodilo prvú kvapku krvi, ktorá z neho vystrekla, pod oblok kráľovského paláca: z tej vyrástol „krásný, široko rozložený strom“. Neverná žena rozkázala, aby ho zoťali a spálili. Dievča hodilo prvú triesku do rybníka a z tej sa spravila „pekná zlatá ryba“. Nikto nemohol jej uloviť. Konečne kráľ sám sa sobliekol, položil šaty na breh a vliezol do vody. Ryba vyhodila sa do povetria, premenila sa na mládenca, ten si vzal kráľove šaty, košeľu a sekerku, potrestal kráľa a zradnú ženu a oženil sa s dievčaťom, ktoré mu pomáhalo ich premôcť.

V tlači sa rozpráva zasa inakšie: Hrdina žil celý rok v čiernom zámku, až nakoniec starena mu rozkázala vcelku to isté, čo sa v rkp. snívalo hrdinovi prvú noc v hore. Z duba vyhrnulo sa veľa hadov a ovíjaly sa okolo neho, a on ich nijako nemohol striasť. Starena mu povedala, že je jediný prostriedok, aby jej onou šabľou zoťal hlavu. Tu sa starena premenila v mladú paniu. Miesto hadov bolo plno mladých kniežat, ďakujúcich za osvobodenie. Kráľovná bola s tými svojimi deťmi od nepamäti zakliata. Hrdina sa potom vypravil sám do sveta, nemal nijakých čarodejných prostriedkov, ale v hlave mal „celý kunšt čarodejnícky“. Ostatok rozpráva sa celkom tak, ako v rukopise, iba že sa z triesky spravila zlatá kačka, nie rybka.

Janko Botto použil pri úprave tejto rozprávky podľa všetkého iného rukopisného textu, ktorý zapísal J(anko) R(imavský) v „Prostonárodňom Zábavníku“ IV., str. 79 — 85, s týmže nadpisom (viď Súpisu č. 27, 2).

Dobšinský vyprával rozprávku „Dvanásti bratia a trinásta sestra“ (viď Súpis č. 47, 1) prv sám v časopise „Považja“ 1847, a túto rozprávku do tlače celkom prepracoval, niektoré drobné motívy úplne zmenil.

Celkom verne a presne, iba s pravopisom poopraveným, bola odtlačená z rukopisných sbierok rozprávka „Zlý brat“ z „Prostonárod. Zábavníka“ I., 59 — 64, ako č. 60, str. 336 — 340 (viď Súpis č. 26 C 1).

O rozprávkach, ktoré boly sostavené z dvoch a viacerých, až ôsmich zápisov alebo spracovaní, nemôže byť ani reči, že by sa mohly pokladať za spoľahlivý materiál pre poznanie skutočného rozprávania ľudového. Majú iba natoľko cenu, že nás s väčšou-menšou pravdepodobnosťou poučujú, aké látky medzi ľudom kolovaly, ale nič viacej. Nedostatok ten je odstránený čiastočne tým, že sa niekedy v poznámkach uvádzajú niektoré význačnejšie odchýlky rozličných verzií.

A. H. Škultety „porovnal“ pod č. 38, str. 362 (viď Súpis 30 B), „Janko a Macko“, štyri verzie rozprávky „O zlatom vtáku“; tri z týchto verzií sú v Cod. Revúckom C, 65 — 67 (odtiaľ prepísané do „Prostonár. Záb. Lev.“ IV., 402 sl.), v „Prostonárodňom Zábavníku“ I., str. 347 — 362, a v Cod. divers. auct. A, str. 78 — 80; štvrtá verzia, zapísaná Gustávom Reuszom z Gemera, ktorej použil Škultety pri svojej kompilácii, nie je nám známa a nemôžeme určiť, nakoľko kompilátor užil jej pri svojej práci. Štylistickú a formálnu stránku musíme tu celkom nechať stranou a môžeme srovnávať iba látku a rozličné jej motívy.

Úvodná formula textu Škultetyho srovnáva sa vcelku s textom v „Prostonár. Zábavníku“ I., 347 sl. Otec s chlapci chodili po hore, zazreli hniezdo na vysokom dube, najstarší chlapec vydriapal sa hore, našiel v ňom „dakeľo“ vajec. Doma chudobný človek predal ich draho kupcovi; synkovia kupcovi, Jano a Maco, náhodou rozbili jedno vajce a z neho sa miesto žĺtka vygúľalo zlato. Podobne, ale prostejšie je vyprávanie v Cod. div. auct. A: iba najstarší syn chudobného človeka, Janko, zazrel vtáka a hniezdo a priniesol jedno vajce so stromu. Cod. Rev. C rozpráva o dvoch bratoch: bohatom, pyšnom a zlostnom, a druhom chudobnom; tento mal sliepku a dva holúbky; pod krýdlami sliepky bolo napísané, že kto ju dostane, bude mať zlaté vajcia; a holúbky maly nápis, kto z nich zje srdiečko, dostane každý deň sto dukátov. Pravda, chudobný brat o tom šťastí nevedel ničoho. Keď gazdiná tých vajec už sobrala sto, išla ich predávať bohatému. Jeho žena poznala vlastniu povahu vajec, podobne ako chlapci v obidvoch predošlých verziach, a poradila sa s mužom, že musí vyskúmať tú sliepku.

Tlač potom rozpráva, ako chudobný muž denne chodil do hory so svojimi chlapci pre vajcia; raz spozorovali hada, že z toho hniezda vyťahal vajcia a nosil ich pod dutý strom; muž hada zabil a našiel v strome veľkú hromadu takých vajec. Predali ich draho kupcovi, a ten im sľúbil veľkú odmenu, ak chytia toho vtáka a ak mu ho prinesú i s hniezdom. Podobne, iba veľmi stručne, to isté sa rozpráva v Cod. divers. auct. A č. 18, ale zapisovateľ v „Prostonár. Zábav.“ I. č. 18 neznal motívu s hadom, hoci rozpráva dej obšírne s inými, ale bezvýznamnými podrobnosťami.

Verzia v Cod. Revúc. C celkom sa odchyľuje: bohatý brat vyhľadal chudobného, aby poznal sliepku; ako vošiel, zatrepala sliepka krýdlami, a on hneď poznal nápis, že kto ju dostane, bude mať každé ráno sto dukátov; v opise v „Prostonár. Záb. Levoč.“ IV., 402 sl., č. 36 znie ten nápis trochu inakšie: „zlatja vajca“ mu bude „njasit“. To isté potom zbadal na holuboch. Nič nedal znať; pýtal sa len, či by sliepku a holuby predali, že by ich dobre zaplatil. Dostal ich lacno, a aby svedomie svoje upokojil, že chudobného brata pripravil o taký poklad, vzal si najmladšieho synka jeho k sebe a dal ho v školách učiť.

Tlač rozpráva shodne s „Prostonárodním Zábavníkom“ I., č. 18, ale obšírnejšie, ako vtáka chytali. Darmo pokúšali sa o to traja synkovia chudobného muža; pošťastilo sa to až ich otcovi, keď za mesačného svitu vo sne vyliezol na dub, lebo bol „mesačník“; keď sa ráno prebudil, nevedel, že už vtáčka s hniezdom sniesol, vyliezol ešte raz, pravda, márne, a našiel ho pod stromom sviazaného. Cod. divers. auct. A č. 18 poznamenal stručne, že syn chudobného otca, Janko, vtáka chytil a „opatriu celú rodinu“, akiste peniazmi, ktoré zaňho dostal od kupca.

V tlači potom čítame, že kupec nad svojou posteľou „vbil do múru dva kliny a na tie to hniezdo s ptáčkom položil“, v „Prostonár. Záb.“ I. dal vtáčkovi „nad svoju posteľ do chyži to hniezdo položiť“, v Cod. div. auct. A „si ptáka nad postel zavesil“. Raz vo sviatok kupec díval sa hore na hniezdo, vtáčik rozostrel ľavé krýdielko, a pod ním kupec čítal: „Kdo zo mňa srdce zje, bude kráľom, a kdo moje ľavé krýdlo, každú noc bude mať sto dukátov pod hlavou.“ Podobne v „Prostonár. Záb.“ I., č. 18, ešte s podrobnosťou, že to kupec spozoroval „na deň narození pána Krista“, a v Cod. div. auct. A deň tejto udalosti je nie určený.

Podľa tlače kupec sám zabil, vyčistil vtáka a prichystal ho na pečenie, kuchárke rozkázal, aby ho na obed upiekla a dala dobrý pozor, aby ani kúsok sa neztratil. Potom odišiel s chlapci do kostola. Ale chlapci, hladom trápení, prv sa vrátili, vbehli do kuchyne, a mladší Macko chytil a zjedol srdce, Janko ľavé krýdlo. Keď to kupec poznal, rozzúril sa tak, že „miknul kuchárku po hlave, že sa hneď zvrátila a bolo po nej“, a chlapci ustrašení utiekli do sveta. Podobne rozpráva „Prostonár. Záb.“ I., č. 18 a Cod. divers. auct. A., iba s tým rozdielom, že kupec zastrelil kuchárku.

Verzia Cod. Rev. C sa celkom odchyľuje: Boháč so ženou sa raz ushovorili, že z tých holúbkov jedného zarežú, aby videli, čo z toho povstane. Bez vedomia kuchárkinho chlapec sa vrátil zo školy, chytil vtáčka a zjedol srdce. Keď boháč poznal, že chlapec zjedol srdce, doviedol ho k jeho otcovi a žiadal od neho, aby mu alebo dal náhradu, alebo aby chlapca zabil. Vyviedol tedy otec chlapca do hory, aby ho zarezal, a na dôkaz toho doniesol bratovi jazyk a oči. Ale otec v hore zabil psíka, vyrezal mu jazyk, vylúpal oči a chlapcovi odťal malý prst.

Potom rozpráva sa o osudoch obidvoch chlapcov, viacej-menej shodne v tlači, ako v „Prostonár. Zábav.“ I. a Cod, div. auct. A: Prenocovali v kope sena, Janko sa prv zobudil a odišiel k studienke. Macko zobudil sa medzitým, našiel, kde Jankova hlava ležala, mešec dukátov, schoval ho a bratovi to zatajil, a tak i potom bral denne tie dukáty, a ani nevedel, „kde má tie dukáty podievať“.

Cod. Rev. C. rozpráva iba osudy jedného chlapca. Tlač shodne s rukopisnými verziami spriaznenými rozpráva, ako bratia prišli do kráľovského mesta, najali si izbu v hostinci a žili si pansky. Starší, Janko, oddal sa hudbe a maliarstvu a zdokonalil sa tak, že vzbudil pozornosť kráľovskej princezny, a bol vyzvaný kráľom, aby bol jej učiteľom. V súsednej krajine umrel kráľ, mal sa voliť iný; tu bol zvyk, že korunu pustili vysoko do povetria, a komu padla na hlavu, stal sa kráľom. Tri razy padla na Mackovu hlavu, a tak sa stal kráľom. V Cod. divers. auct. A sú tieto dva motívy prehodené.

Potom v tlači a v Cod. divers. auct. A rozpráva sa o osudoch Jankových. Kráľ si ho obľúbil, dal mu bývanie v svojom paláci a chcel byť ako vlastním jeho otcom. Slúžka, upratujúc, našla mu pod vankúšom plný mešec dukátov. Pýtala sa na to jednej Ježibaby, ktorá v kráľovskom dvore „bývala“, a tá vyzvedela, poradiac sa so strigami, že zjedol ľavé krýdlo „z toho a toho ptáka“. Priniesla mu nápoj vraj od princezny na posilnenie, a Janko po ňom vyvrhol krýdielko. Ježibaba ho schytila a dala zjesť princezne. Od tej chvíle princezna mávala dukáty pod hlavou a Ježibaba chytila Janka v spaní a odniesla ho „ponad hory ponad vody“, až na jeden ostrov. Čiastočne sa odchyľuje verzia „Prostonár. Zábavníka“ I.: Kráľ neprijal Janka do svojho paláca, a Janko preniesol sa, keď sa brat Macko stal kráľom, z hostinca k jednej vdove, a tá sbierala mešce dukátov zpod jeho hlavy a nehovorila mu o tom nič. Potom iba bolo vypísané, ako si ho kráľ obľúbil a prijal do svojho paláca ako synka svojho; druhé osudy jeho sú ako v tlači.

Verzia Cod. Rev. C rozpráva iba osudy jedného chlapca, a to v podstate rovnaké, ako osudy Jankove. Po dlhom blúdení chlapec prišiel do mesta k Ježibabe, ktorá vedela o všetkom, ale nič nedala znať. Hrdina tam počul o krásnej princezne, ktorá požadovala od každého, kto by s ňou chcel hovoriť, sto dukátov za slovo. Prihlásil sa a princezna sa divila, odkiaľ toľko sto dukátov. Začala s ním tiež hrať v karty, stále vyhrávala, ale jemu nikdy nechybelo peňazí. Poradila sa s Ježibabou, a dostala podobným spôsobom srdce vtačie, ním vyvrhnuté. Chcela ho potom násilím „vibic“, ale kráľ rozhodol, aby mu dali „izbišku“ a tam ho „chovali“. Tu zazrel hrdina myšaciu dieru, tou dostal sa do pivnice a v nej našiel topánku, na ktorej bolo napísané: „kde chceš, tam budeš“, obul si ju a pomyslel si, aby bol pri Červenom mori, a hneď tam bol. Tu našiel hrozno červené a biele; keď okúsil červené, ako by sa mu ohromný kameň na hrdlo povesil; okúsil biele, a kameň spadol. Vzal hrozná, obul topánku a vrátil sa. Princezna chystala sa na svadbu; predal jej červené hrozno, a keď pri svadobnej hostine pojedli hrozno, každému sa ohromný kameň na hrdlo „zakvaší“ (zakvačí, povesil sa). Povolali slávnych doktorov, ale ani jeden nevedel pomôcť. Konečne zjavil sa hrdina a sľúbil, že ich vylieči, a kráľ sľuboval mu princeznu, keď panstvo vysvobodí. Vodičkou z bieleho hrozna všetkým pomohol. Ale princezne dal ešte červeného a kameň ešte viac narástol. Vyžiadal si osobitnú izbu pre liečenie princeznino; tam ju hrozne bil korbáčom, „že sa až oblakov chitala“, a potom jej dal z bieleho hrozna. Kráľ ho potom s ňou oddal, ona sa polepšila a „po tom korbašovanju“ žili v láske a radosti.

Tlač opisuje scénu na ostrove shodne s Cod. divers. auct. A a Prostonár. Zábavníkom I. s bujnou fantáziou, ako ani jedna z početných verzií tejto rozprávky; srovn. môj článok v Národopis. Sborníku VI., Antti Aarne, „Vergleichende Märchenforschungen“, 143 nasl. Keď sa hrdina na ostrove zobudil, bežal na breh mora a videl, že je červené ako krv. V hroznej búrke vyskočil ohnivý šarkan, ale upokojil sa, keď sa dozvedel, že Janko ani nevie ako sa ta dostal, a dal mu vytrhnúť pero, ktoré spôsobí, že hneď bude tam, kde bude chcieť. Janko pomyslel si na kráľovský palác a hneď tam bol. Ale ledva zaspal, pribehla Ježibaba, vzala mu pero šarkanovo a zaniesla Janka nazad za Červené more na tenže ostrov. Opakovala sa tá istá scéna a Ježibaba znova ho „zavliekla“. Keď sa ráno prebudil, zarazila ho utešená vôňa, i našiel zlaté jablká. Ale ledva jedno zjedol, hneď mu narástly strašné rohy, ťahaly mu hlavu dolu, že ňou ledva mohol pohnúť. Potom našiel utešené hrušky, a keď jednu zjedol, rohy spadly a bol hneď sto ráz krajší. Nabral si teraz jabĺk i hrušiek a čakal, čo bude zatým. V hromobití priletel šarkan, dal mu zasa pero a poučil ho, čo s ním vlastne bolo, o krýdle, ktoré tajne zjedol, atď. Pomocou pera našiel sa mihom u vdovy, u ktorej býval. Bol práve veľký sviatok; šiel s jablkami pred kostol a predal ich princezne, Ježibabe i slúžke. Obšírne sa opisuje, ako ich zbil, vykúpal a pomocou hrušiek vyliečil, a nakoniec krýdlo, princeznou vyvrhnuté, zasa zjedol.

Podľa „Prostonár. Zábavníka“ I. a Cod. divers. auct. A hrdina poznal jablká a hrušky hneď po prvý raz, prv, kým sa mu zjavil ohnivý šarkan. V prvom texte naložil oveľa krutejšie s princeznou, krutejšie než s Ježibabou v tlači: zbil ju, až krv vystrekovala, posypal rany soľou a polial octom rozkrvácaný chrbát. Tak potrestal hrdina Ježibabu v druhom texte. Druhý deň to opakoval a na tretí deň rozkázal, aby do každej izby dali vaňu s teplou vodou.

Rozprávka končí sa scénou, ako sa bratia poznajú, a to: na svadobnej hostine bol brat Macko a prihlásil sa, keď počul Janka rozprávať celú historiu; tak v tlači. V „Prostonár. Zábav.“ I. a v Cod. div. auct. A pred svadbou; ale poznanie je vylíčené rozlične. Verzia Codexu Rev. C rozpráva o návšteve manželov u mužových rodičov: obul topánku, vzal ženu na chrbát a hneď bol u rodičov.

Ako vidno, A. H. Škultety, „porovnávajúc“ uvedené štyri verzie, vlastne celkom ignoroval verziu Codexu Rev. C a nezmienil sa ani poznámkou o tom, že táto verzia je úplne odlišná, ba celkom nová rozprávka.

Či sú drobné odchýlky od oboch druhých rukopisných textov úmyselné zmeny upravovateľove a či sú prevzaté zo štvrtého textu, nemôžeme rozhodnúť, lebo ho neznáme.

Nemôžeme preberať všetky rozprávky tejto sbierky, pri všetkých ukazovať, ako boly spracované. Čo sme uviedli, stačí naozaj, aby sme boli presvedčení, že sbierka táto nepodáva celkom bezpečných a vierohodných ukážok ľudového rozprávania slovenského, lež iba nás poučuje, aké asi látky kolovaly medzi slovenským ľudom, a najviac približne iba, v akej forme sa rozprávaly.

Z ľudových podaní zaiste sú prevzaté charakteristické, typické úvodné formulky, vypisujúce báječné miesto, niekedy tiež báječnú dobu deja:

„Bolo to v deväťdesiatej krajine, pri skleňanom mori a pri drevänej skale, žil tam jeden bohatý pán…“, č. 3, str. 19.

„V sedemdesiatej siedmej krajine, ešte za starého Vida, žil jeden král…“, č. 7. str. 56.

„V sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet daskami obitý, aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ…“, č. 23, str. 222.

„Za horami za dolami, až hen za červeným morom býval jeden kráľ…“, č. 15, str. 144.

„Deľako až hen tam voľade za červeným morom bývau kedysi jeden mladý pán…“, č. 36, str. 350.

„Kďe bolo, tam bolo, hyn za čiernym morom bývau raz…“, č. 51, str. 467.

„Kde bola, tam bola, za červeným morom, za drevenou skalou, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka…“, č. 38, str. 362.

„Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane; lebo sa už prestaly divy robiť, aké sa za blahoslavenej pamäti Kaukoň-kráľa robily…“, č. 50, str. 492.

„Bol raz — ale veru už sám neviem kedy — dosť na tom, že bol raz jeden mladý kráľ…“, č. 35, str. 342.

Obšírne a humoristicky opísaný je čas deja v rozprávke č. 58, str. 514:

„Bolo to za onoho blahoslaveného času, keď svine črieviky nosily a žaby v čepcoch chodily a straky klobúky nosily; keď somári (osli) po ulici ostrôžkami štrngali a zajace na psov trúbili. Vtedy bolo dobre dievkam: psi im riad umývali, svine pece mazaly, husy izby vymetaly, ryby-podustvy im handry na Hrone praly a raci ich plákali. Nebojte sa, diovčatá! Už začínajú zase svine črieviky nosiť, žaby v čepci chodiť, straky podperené klobúky nosiť; somári zase po uliciach ostrôžkami čerkajú a zajace na psov trúbä. Budú ešte časy! Za onoho blahoslaveného času bol tedy jeden kráľ…“

Zvláštny úvod má č. 40, str. 379, kde vypravovateľ udáva, od koho akosi svoju rozprávku poznal:

„Keď som išiel — išiel som sám, neviem kde a käde — hlbokými dolinami, vysokými horami, rúdnymi cestami: stretol som tam jednoho starého žobráka. Mal hlavu ako riečica a bradu po kolená. ‚Kdeže, synku, kde?‘ opýtal sa ma žobrák. — Sám neviem; a vy kde? — ‚Ani ja neviem.‘ — No dobre, pôjdeme spolu. — ‚Mohol by si dačo rozprávať!‘ — Keď ja, reku, neviem. Vy ste starý, zkúsený, vy skorej dač budete vedieť. — ‚No počúvaj, budem ti rozprávať o Zlatej krajine.‘ — Počúvajte aj vy, poviem vám, čo som sa od starého žobráka naučil.

Bol raz jeden kráľ…“

Ináče č. 57, str. 499:

„Bolo, bolo; neviem kody. Stará Ťapa o tom znala; ale keď som sa jej zpytovala, riekla, že zabudla, až od mľčania aj na trň vychudla, aj umrela: ale o tom mi predca povedať nechcela. — Pri zelenom háji stál malý drevený domčok, a v tom domčoku bývala chudobná vdovica s jedným jediným chlapčokom…“

Rovnako ľudového pôvodu sú tiež nepochybne formulky záverečné, ktoré majú dosvedčovať žartovným spôsobom skutočnosť deja, že vypravovateľ bol prítomný:

„Ja som pravda tam nebol, ale som počul, aj to ešte, že žijú i podosiaľ všetci spolu, ak nepomreli.“ (Č. 20, str. 200.) Táto záverečná formula opakuje sa v rozmanitých variáciach: „Janko ale so svojou Aničkou žili už potom v radosti, na tých tátošoch sa nosievali, a nosia sa na nich až podnes, ak nepomreli.“ (Č. 15, str. 155.) „… a tak sa teraz naozaj radovali všetci spolu, a radujú sa doteraz, ak nepomreli.“ (Č. 24, str. 238.) Podobne je ukončená bájka „Kozičky“. (Č. 54, str. 488.) „A tak sa potom len s tým jedným tešievala, a teší sa až dosial ak nezomrela.“

Ojedinele končí sa rozprávka odkazom na prameň, z ktorého vraj vypravovateľ čerpal, v č. 40. „Zlatná krajina“, kde v úvode už sa pripomína tento prameň: „Ale to mi hľa ten starý žobrák zabudnul dopovedať, ktorý z nich už teraz kraľuje; bo sa nám cesty práve vtedy rozdvojily, a tak ani ja vám to s istotou povedať neviem.“ (Str. 396.)

Ojedinele ukončená je rozprávka č. 63, str. 556, vyzvaním na nedôverčivé poslucháčstvo: „Kdo chce ďalej o ňom vedieť, nech si ide ta.“

Obyčajnejšie je zakončenie rozprávky: „Tak hľa všetkému na svete býva koniec, i tejto rozprávke jest koniec“; najmä býva rýmované zakľúčenie: „Daly jim peňazí, zbožia aj kravu — a tá krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec“ (č. 14, str. 143.); „a kúpili si kravu a na tú kravu zvonec a tej rozprávke koniec“ (č. 36, str. 356); „Na vŕbe zvonec, rozprávke koniec“ (č. 56, str. 498).

Také typické formulky záverečné sú v týchto slovenských rozprávkach dosť zriedkavé a veľmi vybledlé proti rozprávkam súsedních národov. Spracovatelia a vydavatelia slovenských rozprávok nenachodili ich akiste v svojich predlohách, azda ich nepoznali ani z úst ľudu, a preto ich tiež tak skrovnou mierou využili v svojich spracovaniach.

Nové vydania tejto sbierky usporiadal Karol Salva, asi dve za sebou (druhé a tretie), v rokoch 1895 — 98 v Ružomberku. Lišia sa od prvého tým, že poriadok rozprávok 1. vydania veľmi zmenil, Boh vie, z akých príčin. Ak rozprávky neboly Škultetym a Dobšinským srovnané podľa nejakého princípu, tým menej možno vidieť dôvody nového vydavateľa. Akiste boly čisto tlačiarske: sbierka vychodila po drobných sošitoch a bolo pravdepodobne treba text usporiadať tak, aby rozsah sošitkov bol zachovaný. Príslovia, ktorými v prvom vydaní boly povypĺňané medzery stránok a sošitov, nový vydavateľ vynechal. Niekde tiež dovolil si niektoré drobnejšie zmeny pravopisné, hláskoslovné, tvaroslovné, menej lexikálné. Ale vlastní text rozprávok nijako nebol menený. Vydavateľ ponechal tiež rozličné znenia iných verzií, ktoré vydavatelia v poznámkach miestami uvádzali.

4. Dobšinského „Výbor samostatných pôvodních Slovenských povestí“

Tohože roku 1858, keď sa začala tlačiť táto sbierka, Pavel Dobšinský sostavil „Výbor samostatných pôvodních Slovenských povestí“. Tento soznam bol priložený do Codexu Rev. C; bol potom ešte raz prepísaný a doplnený a priviazaný k tomuto rukopisu. Boly to akiste tiež prípravy k nejakej samostatnej sbierke, a tak podávame tu tento výbor v doslovnom odpise, pričom odchýlky prepisu uvádzame v zátvorkách petitom.

I. Codex Revúcky A

1. Nevďačnosť.

S. Reisz str. 1. — Cod. div. A. str. 26.

a) Popelvar hnusná tvár. Sam. Ormis. Cod. Rev. A. 45. — prvá polovina; — idem Lev. XII. 113 — md.

b) O Jankovi. Lev. XII. 170. druhá pol. — md.

c) Čarodejnica čo mala 12 dcier. Mik. Ferienčik. Lev. XIII. 23. — b.

d) Mikuláš pekný mládenec. Lev. XIII. 71 — b.

e) O obrovi. Georg Molnár. Lev. XII. 376 md.

f) O Jankovi šikovnom. Diuro Krmeský. Kežm. XV. 199 — md.

[V prepise tohoto soznamu povestí nasleduje

g) Popelvár, špatná tvár a tátoš. J. Rimavský Cod. Div. A. A. str. 36. Nasledujúce čísla sú potom očíslované ako h) i).]

g) Dvanácti bratia. Važ. sv. 9. (slnce, vietor), md.

h) O Petríkovi. Dobš. I. 1. — b —.

Rozprávku nadpísanú „Nevďačnosť“ zadelil už Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 54. Tu sú shrnuté rozličné rozprávkové látky. Text a) je uvedený v S. č. 18 A 4; náleží rozprávke „Slovenských povestí“^[31] č. 32 „Otcov hrob“. Text b) je v S. č. 24 A b 2, text e) v S. 24 A b 5, text c) v S. 24 A a 2, text d) v S 24 A a 5, text h) v. S. 24 A b 1.

Tieto rukopisné texty patria k inej látke, ktorá je vypravovaná v „Slovenských povestiach“ č. 12. „Zlatá podkova, Zlatô pero, Zlatý vlas“.

2. Radúz a Ludmila.

Sam. Reusz, str. 5. — C. Div. A. str. 25.

[To je uvedené ako a) a k tomuto citátu je pripísané: púhy odpis onoho — styl b.]

a) Alart a Polinka. Prešov XVI. č. 18. — md.

b) Marinka a Janko. Lev. XII. 217 — b — počiatok a koniec ináč.

[Miesto ináč: rozdielny.]

c) Janko a Ivanka. Dan. Maróthy. Štiav. XIV. str. 22 — b — maličké rozdiely, koniec dobrý.

d) Radúz a Ludmila. Dobš. Lev. XVII. str 29. 38. 51. trojako — b —.

[Pripísané: „poč. a kon. rozd.“]

e) O jednej princezky a princovi. Štiav. 221. to istuo XVII. str. 29. muožu platit i ako samost.

[Tento citát v prepise vystal.]

f) Mahulienka. Prešp. XI. 387.

g) Šurina pán král a Atolenka. S. Reus. Rev. I. str. 81.

h) Šurienka a Atolienka. Jozef Bela. Lev. XVII. str. 92.

[Tento citát tiež vystal.]

Túto rozprávku Ľud. Reusz. tiež vložil do svojho soznamu, viď hore str. 54. Vo sbierke „Slov. povesti“ je spracovaná pod č. 5 (str. 38). V našom Súpise sú shrnuté pod č. 19, a to texty úvodné, text b), c), e). Druhé texty neboly nám prístupné.

3. Svetská krása. Tento nadpis je pretretý a je nadpísané: Mahuliena krásna panna.

S. R. str. 9. (Pozdejšie pripísané: Pfuscherei.) O perlovom zámku, č. 23. (Toto zasa pretreté).

[V prepise je napísané „Svetská krása“ S. R. O str. 9 srov. tiež O perlovom zámku, nižšie č. 29.]

a) O zlatej paničke. Rev. I. 65. Lud. R. — B — meno i Mahulienka.

[„i Mahulienka.“]

b) Kristus so Sv. Petrom. A. R. Rev. III. 15 nichtsnutz,

[Tento nemecký prípisok chybí.]

počiatok podobný, viac nič; pov. nedokonalá to istuo Lev. XIII. 375.

c) O krásnom princovi. L. Gál. Pšp. XI. 199. O. dobre v Ratk. hovore, vec md.

d) Mahulienka. Pšp. XI. 301. — málo dobroty nepríde do povahy, ináč o Sklennom zámku.

[Za citátom je poznačené „málo — alias o Skl. zámku slátanina)“.]

e) Svetská krása. Div. Auc. B. — stylisováno od Mik. Ferienčíka, dobre. (Iným rukopisom je prepísané: Pfuscherei).

[Pri citáte je iba poznačené: nepohodit! Stylisovaná z tamtých.]

f) Slncová panička. Sam. Šípka, Považia str. 136. B.

Rozprávku „Svetská krása“ prevzal tiež Ľud. Reusz do svojej sbierky, viď hore str. 55., a samostatne ešte „Mahulena, krásná panna“, viď hore str. 64. Text „Mahuliena krásná panna“ je spracovaný vo sbierke „Slov. povesti“ str. 187 — 200. Rukopisný text a), c) je uvedený v S. pod č. 32, 7 a 32, 8. Číslo b) náleží k inej látke, viď S. č. 31 B. Text d) tiež patrí do inej látky, viď nášho Súpisu č. 11 A a. Text e) nebol nám prístupný.

4. Zlatý zúbok.

S. R. str. 13. — Div. Auc. A. 52. Srovnaj tiež dolu č. 44.

[V prepise čítame:

Zlatý zúbok S. R. — B 13.

a) Zlatý zúbok. Div. A 52. Odpis púhy tamtej. Rim.

b) O troch dievkach. Sbier. Dobš. I. 9 B.

c) O jednom poh. královi. Važ. sv. 13 str. 21. — md — (tieto dve poslednie môžu platiť ako samostatné). Zatým nasleduje ako číslo 5.: Dobruo srdce najde odmenu. Vytlačená sv. I. str. 17 Rim.]

Túto rozprávku vzal tiež už Ľud. Reusz do svojej sbierky, viď hore str. 55. V „Slov. povestiach“ je umiestená pod č. 46. str. 432.

5. Učeň prevyšuje majstra.

Lud. R. str. 19. — Lev. XIII. 95. toto je O.

[Tento citát je uvedený ako a) a je pripísané: púhy odpis tamtej.]

a) Černokňažník. Lev. XII. 6. — Kar. Venich. — md. počiatok b.

[V prepise: počiatok lepší.]

b) Černokňažník. Kežm. XV. 79. md.

c) Rechtor a student. Štiav. XIV. 117. — Ján Jarosl. Banšel — nemá zakončenia.

d) Uč. prev. majstra. P. Dobš. Rev. C 33 — O —

e) Prídavky — od L. R. Rev. A. 86.

Ľud. Reusz vložil tiež túto rozprávku do svojej sbierky, viď hore str. 55. V „Slov. povestiach“ je na str. 173 pod č. 18. V našom Súpise pod č. 95. Texty úvodné, potom texty a) a c) sú na uvedenom mieste (S. 95). Text d) náleží do inej látky, nami je uvedený pod č. 65 B a 1. Text b) je nám nie známy.

6. Verná Matka.

Ľud. R. str. 21 — md —

a) Matka a Macocha. J. Rim. Div. A. 34 — b —

[J. Rim. vynechané.]

b) Zlatá páva. Dobš. II. 3. — O —

[Pripísané ako

č. 7 b: Vašbarát. Vytl. sv. I. str. 26. Potom nasleduje ako

č. 8: Dvä šibalci. S. Ormis. Žart. str. 33. a) O dvoch šibaloch. Záb. Prešp XI. 203. Štef. Križan — md —. Lev. XIII. 276.]

Text a) je nami uvedený pod č. 114 A b a bol upravený v „Slov. povestiach“ str. 489 pod napisom „Mať a macocha, alebo Zlatá páva“.

7. Bohatý a chudobný brat.

Str. 35. — B — a b) Dv. bratia, tvoria povesť; u Daxnera len opísanie daktorých vecí dobruo.

[Tieto poznámky v prepise chybia.]

a) O Miluše. Ján Gáber. Pšp. XI. 295 — b — zakončenia ináč má. refer ad č. 45. Zlý brat.

[Koniec inakší. Cerúzkou je pripísané: Zlí bratia. Povesť už vytlačená.]

b) Dvaja bratia. Pršv. č. 3 — md —

c) O zlatom moste. Lev. XII. 165 — md — zak. z a).

d) Či jesto pravda na svete? Tis. C sv. 10. Štf. Daxnera. Z boh. a chud. brata utvorená kresť. legenda platí osobite od povesti.

[Táto rozprávka chybí. Zatým nasleduje ako

č. 10. Drevená krava. S. Ormis. Žart. str. 37. Tiež Lev. 249 a) Mesiar. Štiav. 189. Po strane pripísané ceruzkou. Sp. dňa 12/8. 1871.]

Ľud. Reusz vzal už túto rozprávku do svojho soznamu, viď hore str. 61, v „Slov. povestiach“ bola tiež spracovaná, na str. 263 „Zlí bratia“ . V našom Súpise č. 79 B sú uvedené texty úvodné, potom a) a c). Text d) uvedený v č. 79 A. 1. Text b) nebol nám prístupný.

8. Dlhý nos (polserio, pol žart).

[Táto poznámka je vynechaná.]

Sam. Ormis 40. — md —

a) Dlhý nos. Div. A 42 — spolu srovnaj Rym. lepšie vypravuje.

[Táto poznámka je vynechaná.]

b) O zámku na husacej nohe. J. Molitoris. Štiav. XIV. 57 — md — (pripísané pozdejšie: kommt nicht in Betrachtung).

[Poznámky vystaly.]

Text a) je nami uvedený v našom Súpise pod č. 30 A a. Tento text bol upravený do tlače v „Slov. povestiach“ str. 397 — 405. Text b) je uvedený nami pod č. 12a2 a náleží do inej látky.

9. Kocurček (polserio, polžart).

[Poznámky nieto.]

S. Orm. 47 — Lev. XII. 225 — O — Viď náš S. č. 145 A.

10. Čierny chlap.

Lud. R. 49 — b —

a) Umrlý Filko. Tis. B. 8, 9. Jon. Čipka — B —

b) Filko. Lev. XII. 209 — b — Kar. Venich.

c) Piatko. P. Dobš. Rev. C. 33.

[Tu je zadelené

č. 14. Múdra žena. Gustáv Reusz. Anekdoty. Dobrie! str. 55. Po strane je pripísané ceruzkou. Spr. 14/8. 1871.]

V úvode pripomenutý text Ľ. Reusza je v našom Súpise pod č. 33 A, rovnako tak text b). Ľ. Reusz prijal tiež túto rozprávku do svojho soznamu, viď hore str. 61 — 62. A do tlače bola upravená od Pavla Dobšinského v „Slov. povestiach“ str. 524 a nasl. Text a) viď pod č. 33 B č. 4. Text c) patrí k inej látke, viď S. č. 65 B a.

V pôv. sozname je pozdejšie pripísané: Je cele kresťanská Legenda, snad z dajednej poh. povesti alebo samostatne pomiešaním materie z povestí utvorená. — počiatok piatko; potom Čipka o polovačke; Filko vedie dla Wenicha pre mešec, kepeň, šablu, a dla Reusza; ženu si vydobije dla Reussa i skončenie dla něho; variant lectio dla Čipku a Wenicha v hádzaní prstena.

11. Vlkolák.

Str. 61. — Sam. Reusz stylisoval z L. Gálovej. Prešp. XI. 335 a E. Ličkovej. Div. C sv. 10.

[Ed. Ličko, Lud. Gál. B styl. L.Reusz str. 61.]

a) Vlkolák. Lev. XII. 241 a 278 — md —

[a) Starý žobrák a jeho dievka. Z. Prešp. XI. 335. L. Gál, počiatok sa delí, potom tak. —b—

b) Vlkolák. Lev. Záb. XII. 278 —md— dto str. 241.

c) Chud. človek a céry jeho. Div. Auc. C sv. X. E. Ličko.]

Po strane pripísané pozdejšie: Jedna povesť, len počiatky sa delia, s tymi pod č. 23, O perlovom zámku etc.

Tieto rukopisné texty viď S. 51 E 1 a 51 E 3. Do tlače bola spracovaná v „Slov. povestiach“ str. 201 a tiež už Ľ. Reusz prijal ju do svojho soznamu, viď str. 62.

12. Panička so zlatými vlasami.

Lud. R. 70 — B. — Lev. XIII. 111.

a) O zlatom orechu. Štiav. XIV. 26. b. — Dor. Maškovský; len materia, forma inak.

[Len vec tá, vypravovanie temer cele inak. D. Vr. Maškovský.]

b) Jáchymko a Otolienka. Št. Daxner — O — Kš. C. sv. 7, 6.

[Pridané: Vypr. poetičnuo gekünstelt.]

c) Pastierská diera. Div. C. sv. 2.

[Po strane je zadelené č. 16 b Traja zhauranelí bratia. Sv. I. vytl. 75.]

Po strane pripísané pozdejšie: „Tá istá čo Ružová Anička! vydanie Rimavského.“ K textu a) pripísané pozdejšie: Samostatná (alebo snáď s tou by sa srovnať dala: „Zlatovlasie dietky“, niže č. 17? nedá sa).

Úvodom pripomenutý text uvedený je nami v Súpise pod č. 50 B. 1. Text a) pod č. 50 D 1. Texty b) a c) neboly nám prístupné. Prvý text bol spracovaný P. Dobšinským v „Slov. povestiach“ str. 156, „Zlatovláska“. Rozprávku túto prevzal tiež Ľ. Reusz do svojho soznamu, viď úvod str. 67.

II. Codex Revúcky B

13. Dragomír.

S. R. str. 7. — Prešp. X. 7.

[Prešp. je vynechané.]

a) Eufrosina a Károl, počiatok. Rev. A. 22 idem Lev. XII. 81.

[Len prvá polovica. Ostatok chybí. — Zatým je uvedené

b) O Dragomirovi. Prešp. X. 7 idem.

c) Eufr. a Karol. Lev. XII. 81 idem.]

b) O čiernom a bielom Duchovi. Eug. Sparnensis. Štiav. XIV. 77.

Túto rozprávku zaradil Ľ. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 62. Text na prvom mieste pripomenutý podávame v S. č. 111 a 1. Text b) tamže (111 A a 4). Text a) patrí vlastne do inej látky, v S. je zadelený do č. 12 č.

14. Lomidrevo.

S. R. 48. počiatok 6. Prešp. X. 39.

a) Miško Hraščok. Sb. Dobš. I. 2. druhá polovica O. idem Lev. XIII. 471.

b) Nevernosť tovaryšov. Lud. R. Rev. A. 67 — b — idem Lev. XIII. 119.

c) Valibuk. E. Šparn. Štiav, XIV. 1. — b —

d) Obšitnik. J. K. Kežm. XV. 15. — md. —

e) Laktibrada. Hor. Krčm. Prešp. X. 283 — B —

f) Valibuk. K. Venich. Lev. XII. 213. ab eodem o 3 podz. zámkoch. Lev. XII. 13. koniec O.

[„ab eodem“ vystalo a nasledujúce je uvedené samostatne ako g).]

g) O 3 král. dcérach. O Návoj. Lev. XIII. 199. — Laktibrada klame Lomidreva i keď vindú z pekla.

[Laktibrada ka(ma)rátstvie s tamtými. Potom keď vyndú z pekla, klame Lomidreva. — Koniec b.

Zatým je pripísané ako

i) Janko Hraščok. P. Dobš. Z Lev. XIII. 471. To istuo čo pod č. a).]

h) O Sempetríkovi. Div. C. sv. 1.

[Zatým je pripísané

l) O J. Hraškovi. Prešov C 25 druhá polovica b.

m) tenže citát ako pod i),

n) Lomidrevo. Prešp. X. str. 39. Odpis originálu.]

Úvodom spomenutý rukopis bol upravený P. Dobšinským pre „Slov. povesti“ str. 87. „Lomidrevo alebo Valibuk“, v S. č. 2 A 2a. Text a) tamže 2 A b. Text b) tamže 2 Ac. Text c) viď v S. 2 A 2 c, text e) tamže (2 A 2 d). Text f) odchyľuje sa od tejto látky a je v S. uvedený pod č. 2 A d. Texty d) a h) neboly nám prístupné.

15. Chudobných rodičov syn.

S. Reusz 79 O. — Prešp. X. 239. Div. B. č. 14. Po strane je pripísané: keine echte Sage. Schon durch die Franzischkáner im Drucke erschienen.

[Iba: Keine echte Sage; zatým je uvedené

a) Jeden chud. rod. syn. Cod. Div. A. Bč. 14. To istuo.

b) O chud. synovi. Prešp. X. 239 idem.]

Túto rozprávku prevzal už Ľud. Reusz do svojho soznamu, v. hore str. 62, viď S. č. 90.

III a. Codex Revúcky C

16. Berona.

S. R. 1. — O — str. 29. — Div. A. 7.

[a) Berona C. Div. A. A. str. 7. To istuo.

b) Berona Cod. R. C. 29. S. Ormis idem — b —]

a) Zlatá jabloň. Sb. Dobš. II. 2. len začiatok.

b) Zlatovlasá pan. zo Sklen. Zámku. Ad. Gillanyi. Prešov. XVI. č. 2.

c) Ardillus a Izlona. Prešov. XVI. č. 10.

Úvodný text bol do tlače upravený v „Slov. povestiach“ str. 222, viď S. č. 10 c 1 a 10 c 3. Druhé tri texty neboly nám prístupné.

17. Strom, čo všetko krási etc.

[Voda, čo vetko obživuje, ptáčik čo všetko zná.]

Po strane je pripísané: Titul druhý; Strom čo vš. krási etc. sú len predmety majúce slúžiť k vysvetleniu udalosti o král. dietkoch a tak predmety pobočnie; ich miesto u Zlatov. dietok zastupuje Drndulienka. — Len jedna z 3 dietok na poč. dla Važ. 7 a Tis. A 2 vydá sa za krála — bosorka ju prenasleduje.

[Cfer 1001 Nacht: Die neidischen Schwestern.]

S. R. sv. 3. — Prešp. XI. 234 — B.

a) Zlatovlasie dietky. Tis. A. 2. Sb. Škult. — b — koniec O.

b) Loktibrada. Lev. XIII. 343. — počiatok O.

[Pripísané (titul zfušovaný).]

c) O princovi. Važ. 7. prvá i druhá polovica.

[Druhá polovica — md. — Ešte je pridané.

d) Try sestry. Prešp. XI. 234. Odpis originálu Revúckeho.]

Túto rozprávku zapísal už Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď úvod str. 62. Text úvodný viď S. č. 45 A b 1. Text a) bol podkladom rozprávky vytlačenej v „Slov. povestiach“ str. 210, a Ľud. Reusz tiež si zapísal jej výťah do svojho soznamu, viď hore str. 64. Text b) je podaný v S. č. 45 a b 2. Text c) nebol nám prístupný.

18. Zakliata hora.

Gust. R. 5. — b — Lev. XIII. 447. — Div. A. 82.

[Div. A 82 — je vynechané.]

a) Loktibrada. Sam. Orm. Rev. A. 43. (fragment)

b) O 2 bratoch. Korunovič. Prešp. X. 327 — b —

[Koranovič či Korunovič = Štefanovič.]

c) O drakovi a 2 bratoch. A. Kelln. Lev. XII. 384.

d) O 3 bratoch. Dan. Bodický. — B — Lev. XIII. 143.

e) O 2 bratoch. Prešov. XV. č. 11. — do poly.

f) Prešp. XI. 103.

[f) Dvaja bratia. Div. Auc. A. 82. Púhy obsah tamtých.]

Po strane poznámka: Bratia dvaja majú po 3 zvery; starší ide a zabije v meste draka; v zakl. hore zkape; mladší príde za ním a vyslobodí všetko.

[Poznámka vystala.]

Úvodné oba texty sú pripomenuté v č. 1 B a 3, 4. Text b) viď tamže 1 B, 3. Výťah jeho zaznamenal si už Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 62 a 63. Text c) viď tamže 1 B c 5. Text d) viď tamže č. 1 B c 3. Text f) viď ibidem 1 B c 2. Text a) ibidem 1 B a 7.

[Potom nasleduje:

Č. 22 b. Králov syn. Vytlačená I. sväz. P. 3. Tu sv. VI. Mieni sa tu akiste sbierka Rimavského, kde však rozprávka má nadpis „Tri zakljate kňježatá“.

Zatým ide

č. 23. Múdry chlapec. S. Ormis. Sv. VII., tiež Lev. XIII, 496, (to je dáka novejšia vymyšlenina, pre deti, aby delako do hory nezachodily; alebo — dáky fragment) snad ballada? Bola odtlačená v sbierke Dobšinského V. str. 74. Viď S. č. 97 C 1. V pôvodňom sozname je to uvedené v oddiele „Otázné kusy“ č. 1.

Zatým nasleduje č. 23 b.: O kováčovi. Vytlač. I. sv. Tu sv. X.

Tak nie je nadpísaná žiadna rozprávka v starších tlačených sbierkach.

Nasleduje č. 24: Verná láska. G. Reusz. Národná ballada XI. sv. rkp. Škultetyho.

a) Milá z hrobu volá milého. Štiav. Str. 10 O.

b) Mrtvý frajer. Lev. XII. 5 — md. —

c) Umrlá hlava. Štef. Daxner. Tis. C. sväz. 6. Div. B 8 (najpoetičnejšie).

V druhom sozname je v oddiele „Ballady“. — Táto rozprávka bola spracovaná v sbierke Dobšinského VI., 23 „Mrtvý frajer“.]

19. O mníchovi.

G. R. 12 b — Lev. XII. 402.

a) Lampa. Tis. B. sv. 9. J. Č. koniec chybí.

[Jon. Čipkay.]

b) Dve lampy. Div. C. 20, 21 — md —

c) Divotvorná škatula. Jos. Jančo. Div. C 13. B. zo Šariša.

Poznámka: zámok na zlatom špendlíku a na striebornej reťazi v povetrí visiaci.

[Poznámka vystala.]

Výťah tejto rozprávky zapísal si Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 63. Úvodný text viď S. pod č. 29 A b 1. Text a) viď S. č. 50 A 1. Druhé dva texty neboly nám prístupné.

20. Had, mačíčka, kutík.

Gust. R. 14 — md — idem tu 22 a 13. Lev. XIII. 380.

a) Had, mačíčka a psík. Kar. Hrenčík. Cod. id. Lev. XIII. 183. Rev. č. 19 — O —

b) Hadík. Div. A 15. odpis onoho a)

c) Psík, mačíčka a had. Važ. sv. 15 — md. —

Po strane poznámka: Rovná sa s vyšnou o mníchovi, zvlášte koniec s divotv. škatulkou.

[Poznámky nieto. K tomu je ešte pripísané:

d) O šarkanovi. C. Rev. C. p. 13.

Po strane je pripísané: Mohla by aj osobitne stáť. — Viď S. č. 45 A b 1.]

Úvodný text viď č. 29 B 4. Text a) ibidem 29 B 1, text b) ibidem 29 B 3. Text c) nebol nám prístupný.

21. O zakli. Hadovi. Poznámka: Stylisovaná.

[Poznámka chybí.]

G. R. 16 — b. 27 od S. Orm. — Lev. XIII. 326.

a) Hadogašpar. Tis. B. 8. — B. — Čipka.

[Nasleduje b) Zakliaty princ. C. Rev. C. sv. 27 b.]

b) Železná obruč. A. Gillani. Prešov, č. 6, 7. — B —

[Toto je zadelené pod c).]

Túto rozprávku chystal do svojej sbierky Ľud. Reusz a do tlače bola upravená v „Slov. povestiach“ str. 56, „Hadogašpar“. Úvodný text viď v S. č. 48 A 2. Text a) viď S. 48 A, text b) nebol nám prístupný.

22. Mataj.

[Pridané: či strom pokania.]

S. Orm. 18 — O — Lev. XIII. 295. Štiav, str. 12.

[Zadelené a) O Matajovi. Štiav. str. 12 idem b. Druhé dva texty sú uvedené ako b), c).]

a) Matúš. Št. Daxner. Tis. C 1. — b —

b) Mádai. Jos. Jančo. Div. C. 16, 15 — b —

Po strane poznámka: počiatok z Daxnera: beh veci Dx. a Ormisa treba srovnať; zakončenie má Orm. dobre. Z Jančovej o Anjelovi, ako mu cestu do pekla ukazuje.

Výťah tejto rozprávky zaznamenal si už Ľud. Reusz, viď hore str. 67. Úvodný text viď S. č. 78, 1 a 78, 2.

Text a) ibidem 78, 3. Text c) nebol nám prístupný.

23. O perlovom zámku.

Adolf R. 21. — Lev. XII. 41.

[K 21. je pripísané. Srovnaj č. 3.: Svetská krása.]

a) O perl. zámku. K. Hrenč. Rev. A 73 — O — nedá sa srovnať so svets. krásou.

b) Myšacia bundička. A. Škult. Tis. A. 3. B — koniec zo Sv. krásy č. 3.

c) Dievočka boh. otca. O. Klimo. Div. C. 9 — md.

[Ešte je pridané: O perlovom zámku. Lev. XII. 41. Odpis. Zatým nasleduje

č. 30.: Čertu oddaná panna. Lud. Reuss. b. Orig. sv. 22. tiež Lev. XIII. 177. a) Ibronka. Ján Kaderiak. Div. Auc. C. Sv. 1.

b) — zakončenie nepravo. Či patrí medzi pravie povesti slov.? Pou legenda, pou povest, ešte viac legenda. V druhom sozname je v oddiele „Otázné kusy“ č. 2.]

Výťah tejto verzie zaznamenal si Ľud. Reusz, viď hore str. 62. Úvodný text a text a) viď S. č. 51 A a 1. Táto rozprávka bola do tlače upravená v „Slov. povestiach“ str. 49. V citáte textu b) zdá sa byť omyl. Rozprávka z Tis. A str. 1 — 16 uvedená je pod čís. 45 A a 2. Text c) nebol nám prístupný.

24. Dva holúbky.

Sam. Orm. b — 24 — Lev. XIII. 391.

a) Tri holúbky. A. Šk. Tis. A 5. — B.

b) Pastorkyňa, Sb. Dobš. I. 7.

c) O troch dievkach. Lev. XII. 360. Lud. Gál.

Po strane je poznámka: pou starobájna pou kresťanská; lepšie sa bude hodit medzi krestianskie.

[Tu poznámka iná: Počiatok zvláštny; druhá polovica zabehuje do „holúbkov“, ešte viac do „myšacja bundička“.]

Obsah tejto rozprávky zapísal si Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 60. Úvodný text viď v Súpise č. 51 B a 1. Texty a) a b) pod č. 51 B b 1 a 2. Do tlače upravená bola táto rozprávka v „Slov. povestiach“ str. 439, „Tri holúbky“. Text c) podáva vlastne inú látku, viď v Súpise č. 51 B d 1. Výťah z tejto rozprávky zaznamenal si tiež už Ľud. Reusz, viď hore str. 65.

25. Ptáčok.

S. Orm. md. 26. Štiav. 183 — O.

a) Ptáča. Jon. Čip. Tis. B 7 — B.

[Tu ako a) Brašok ptášok. S. Orm. Štiav. str. 183 — O — .]

b) O Mariške a Janíkovi. Lev. XII. 392.

c) O kohútikovi. P. Dobš. Považia.

[Tu je ešte zadelené ako a) Ptáčik. Cod. A. C. A. Lud. Michalovič.]

Úvodný text viď S. č. 114 a 2. Text b) viď tamže 114 a 5. Text a) viď S. č. 114a5; textu c) nemáme. Výťah tejto rozprávky zaznamenal si Ľud. Reusz, viď hore str. 64, a do tlače bola spracovaná v „Slov. povestiach“ str. 554.

[Nasleduje:

Č. 33. O Mechúrikovi. S. Ormis (ceruzou pretreté a nadpísané: Gust Reusz). Žart. sv. 27. Rozprávka táto bola spracovaná v Dobšinského „Prostonár. slov. povestiach“, V., č. 28. Viď S. 145 B.

Č. 34. Pravda. S. Ormis. Žart. sv. 28. tiež Lev. XIII. 335.

a) Sprostý. Cod. Div. Auc. C. sv. 3.

Bola spracovaná Dobšinským v „Prostonár. slov. pov.“ VIII. str. 51. Viď S. 125 A 1.

Č. 35. Non multum valet — md — Sv. 30. idem Lev. XIII. 245.

a) Tiažko utr. štestja dohonit. Ad. Reusz. Rev. A 57. fere nil valet. Idem Lev. XIII. 135.

b) O peknom Jankovi. Ond. Klimo. Lev. XII. 121. snad dobrá — md —. Po strane je pripísané: Druhá polovica Z chor. kralja.

c) Krásná. Kežm. 151. Od Jasa Lisoň. Sú to všetko len fragmenta. V druhom sozname je to uvedené v oddiele IV. „Otázné kusy“ č. 3.]

26. Zlatovláska.

[Pripísané: čiže krásny jeleň.]

S. Orm. md. — 31. — Lev. XIII 239.

a) Jelenčok. Div. A. 66. — počiatok falošný, vykrúcaný, ostatne vec B. — tu str. 9.

b) Krásny jelen. J. Čip. Tis. B. 5 — kunštovano.

[Pripísané: A. Div. Auc. B. 9.]

c) O Jelenčokovi. Sb. Dobš. I. 3. — B.

d) Anička a Janíček Ad. R. Prešov, č. 19.

e) Zlatý barančok. Lev. XII. 33. md.

f) Jeleník. Važ. sv. 16 — b —

Úvodný text viď S. č. 46, 5. Text a) ibidem S. 46, 3. Text b) ibidem 46, 4. Text c) tamže (46, 3). Text e) ibidem (S. 46, 6). Druhé texty d) a f) neboly nám prístupné. Výťah z Tis. Cod. B. 5 zaznamenal si Ľud. Reusz do svojho soznamu (viď hore str. 64). Do tlače bola táto rozprávka upravená v „Slov. povestiach“ 230, „Jeleňčok“.

III b. Codex Tisovský A

[Tu sú zadelené:

Č. 37. Ztratený chlapec. Vytlač, vo sv. I. Rukopis chybuje, totiž vo sbierke Rimavského 109, č. 9. Viď S. č. 28 B.

Č. 38. Zrkadlo. Aug. Škultety sv. 4. Srovnaj: Hrdá panička str. 499 (t. j. v Slov. povestiach, vydaných od Aug. H. Škultetyho a P. Dobšinského). Myslím, je povesť inonárodnia, nie len pre to, že ju Magyari majú, ale i to, že je myšlienka slabo, nie na spôsob iných slov. povestí vyvedená, potom fantázia nie tá slovenská, pôvod z najnovších časov ukazuje.

a) Milina. Z. Prešov. č. 56.

V druhom sozname je zadelená v odd. IV. „Otázné kusy“ č. 4.

Č. 39. Najkrajší párik na svete. Hor. Škultety sv. 6. Obzri str. 92. Rovnopekný pár (totiž v Slov. povestiach Škultetyho a Dobšinského). Tiež inorodá nevlastnia.

V druhom sozname je uvedená v odd. IV. „Otázné kusy“ č. 5.]

27. Try stromy.

Hor. Škult. — O — Sv. 7. id. Div. A.

[Pripísané: to istuo v obsahu. — Zatým nasleduje:

Č. 41. Krásna pastierska céra. Hor. Škultety sv. 8. originálna slov. legenda.

a) Krásna past. dcéra. Div. Auc. A. str. 86 idem.

V druhom sozname je uvedené v odd. II. „Legendy“ č. 1.]

Táto rozprávka bola spracovaná od Janka Rimavského v „Slov. povestiach“ č. 9. str. 75, viď v S. č. 12 c.

28. Král času.

Aug. Šk. — O. Sv. 9. — Div. A. 31.

[Zatým sú uvedené ešte:

Č. 43. Oršula Boršula. Aug. Šk. Povesť nedokonalá. Nachodí sa tiež Cod. Rev. I. 77. Div. Auc. A 47.

V druhom sozname je uvedené v odd. IV. č. 6.

Č. 44. Tri citrony. Vytlačená v sv. I. (totiž v sbierke Rimavského, str. 37 č. 4.) Viď S. 50 A 1.]

Tiež táto rozprávka bola spracovaná od Janka Rimavského v „Slov. povestiach“ č. 14. str. 136, vid S. č. 53.

IV. Codex Tisovský B

[Na prvom mieste je uvedená ako

č. 45. Zázračný lekár. J. Čipkay sv. I b. Po strane je pripísané. D. 9. X. 871.

a) Zázračný lekár. P. Dobš. Cod. Rev. III. sm. C. sv. 33.

Ceruzou b) Smrť kmotra. Záb. Štiav. XX. 133. Je to legenda, ale originálná slovenská.

V druhom sozname je uvedená v odd. „Legendy“ č. 2.]

29. Z rosy počatá, z 9 matiek zplodzená.

Jon. Čipka Sv. 1. 2. — md — po str. pozn.: vyprac.

[Tu je pripísaná poznámka: „Vypravovanie poetickuo, ale dla nového povestiam nevlastného spôsobu, ku konci boj s drakom chybuje. Víťazstvo a požitok nebýva bez boja a bez konečnieho premoženia zlého — to zákon našich povestí.“]

Pôvodní text viď v S. č. 12 h. Spracované od Jon. Čipkayho v „Slov. povestiach“ č. 3, str. 19; viď S. č. 12 h.

30. Try píšťalky.

Jon. Čip. Sv. 4. — len počiatok O.

a) O Miškovi. O. Maginhradský. Krem. poč. O. Prešp. X. 117.

[Pripísané: Hauptsage vyjma počiatku O.]

b) O mlyn. synovi. Drahoš Štúr z V. H. Prešp. X. 171 — md —

c) Martin a jeho zvery. Honec. Prešov, č. 13. — md —

d) Brat a sestra či Draško. Lev. XII. 73 — b — zo Sv. Mik.

e) O 3 velkých psoch. Lev. XII. 289. md.

f) O Drakovi. Mik. Lev. — Lev. XIII. 39 md.

[Miesto Mik. je napísané Mikuláš Ferienčík.]

g) O zakl. zámku. A. Kelln. Lev. XIII. 193. md.

Text pôvodní viď S. 1 A c 5.

Text a) viď S. 1 A c 1. Text b) viď tamže 1 A c 2. Text d) tamže 1 A c 4, text e) tamže 1 A b 1, text f) tamže 1 A c 12. a text g) viď tamže 1 A a. Text c) nebol nám prístupný. Táto rozprávka bola spracovaná od Janka Bottu v „Slov. pov.“ str. 475, viď S. 1 A c 6.

[Potom sa z tohože rukopisu ešte uvádzajú:

Č. 48. Sirota. Jon. Čipkay, sv. 6. Krestianská ballada. Rpis Škultetyho.

V druhom sozname je v oddiele I. Ballady č. 2.

Č. 49. Žabina kmotra. Jon Čipk. sv. 6. Ballada?

a) O žabe. Záb. Šti. 122 Rkp. Škultetyho.

V druhom sozname je v oddiele I. „Ballady“ č. 3.

Č. 50. Pes. Jon. Čipkay, sv. 6 — quid hoc?

V druhom sozname je v oddiele IV. č. 7.

Č. 51. Čert slúži. Jon. Čipkay, sv. 7. č. 12. Legenda. Rpis Škultetyho.

V druhom sozname je v oddiele II. č. 3.

Č. 52. Tri citrony. Jon. Čipkay. Vytlačená v sv. I. Rukopisu niet. (Bolo uvedené už hore pod č. 44.)]

V. Codex Tisovský C

[Predtým sú položené:

Č. 53. O troch grošoch. Štef. Daxner. Anekdota dobrá. — Pripísané ceruzkou: D. 16.10 871.

Je spracovaná v Prostonár. slov. pov. II. 92. Viď S. č. 120 B a.

Č. 54. O drahom barancovi. Štef. Daxner. Ballada. Vidz Nitra, ročn. 3.]

31. O král. synovi.

Štef. Daxner. Sv. 2, 3. O —

a) Opovržený brat. Prešp. X. 299. Pr. Skalozub Jamriška. 1 polovica, druhú nemá.

Úvodný text (viď S. č. 18 A 1) bol predlohou rozprávky upravenej od Št. Daxnera v „Slov. pov.“ str. 310. Text a) viď S. 18 A 2.

Výťah tohoto textu zaradil Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 57. a S. 18 A 2.

[Tu je pridané:

Č. 56. O čižmárikovi. Štef. Daxner. Žart.

a) O Räčkovänovi. Sbier. Dobš. I. č. 14.

Dobrie komičné kusy, jakoby parodie povestí. — Ceruzkou je pripísané

b) Cod. Div. D. 156. Víťaz krajčír. — Viď S. 123 A 1.

Č. 57. Sprostý čižmár. Štef. Daxner, sv. IV. Žart všeobecne u Slovákov obľúbený. — Po strane je pripísané ceruzkou: D 19. 10. 871.]

32. Matej a Uliana.

Št. Daxner, sv. 5.70. O — po strane pozn.: vyprac.!

Tento text bol podkladom rozprávky, vytlačenej v „Slov. pov.“ str. 29. Výťah jej si tiež už zaznamenal Ľud. Reusz do svojej sbierky, viď hore str. 64 a S. č. 23 a.

[Tu je ešte zadelené:

Č. 59. O človekovi, čo nikdy nehrešiu. Štef. Daxner, sv. 7. Legenda z novejších časov, ale dobrá, proti korhelstvu.

Po strane je pripísané ceruzkou: D. 30. 10. 871.

V druhom sozname je uvedené v oddiele II. Legendy, č. 4.

Č. 60. Cesta k slncu. Štef. Daxner sv. 9. Vytlačené v sv. I. (t. j. v sbierke Rimavského 21. č. 2). — Viď S. č. 31 A 1.]

33. Nebeská sláva.

Št. Daxner sv. 9, 10. — O.

Srovn. S. č. 73 B 1.

34. Siruotky. Legenda.

Štef. Daxner, sv. 12. O.

Srovn. S. č. 77 A, 1.

VI. Cod. diversorum Auctorum A

[Pripísané: Rukopis Jána Rimavskýho.]

35. Král. syn ako kuchta.

[Pripísané: a podzemní král. str. 270 — t. j. v Slov. povestiach Škultetyho-Dobšinského.]

J. Rim. str. 1. č. 1 — O.

a) Janko a kuoň vrstovníci. Cod. div. A. 88. 27.

Viď S. č. 17 A a 1.

36. Žaba.

J. Rim. str. 12. — O.

a) O jednom královi. Važ. sv. 13.

b) O žabe. Lud. Gál. Lev. alebo Prešp.

c) Zakl. mačka. Štiav. 203.

Viď S. č. 13 A. Výťah tejto verzie zapísal si už Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore úvod str. 61, do tlače bola spracovaná v „Slov. povestiach“ 257. Text c) viď č. 13 A 1. Text a) nebol nám prístupný.

Sú to vlastne dve rozličné rozprávky.

[Zatým sú zadelené:

Č. 65. Najml. brat osvobodí sestry aj bratov. Str. 49. pov. 12. Ne povest, slátanina, novopečená, ergo nepríde do povahy. — Viď S. č. 3 A a 1.

Č. 66. Popelvár najvetší na svete. Vytlačená 1. sv. t. j. v sbierke Rimavského č. 1. — Viď S. č. 1 C 2.

Č. 67. Čertovi zapísaný. Str. 69, pov. 16 — daromná slátanina — slovenským povestiam je nevlastno, aby sa osoba daktorá na pou človeka a pou zviera premieňala: keď sa má premeniť, premení se cele (nevesta hrdinova premení sa na pou paňu, pou rybu). Srovn. S. 10 A a 1.

Č. 68. Janko Horár a tri psy. Str. 74 č. 17. — Žiadna povesť; len kde to nabral. Srovn. S. č. 1 A b 1.]

37. Janko a Macko.

Str. 78.

a) O dvoch bratoch. G. R. Rev. C. 17. — md —.

b) O chud. horárovi. Div. B. sv. 4. — nedopísaná.

c) O Jankovi a Macovi. Sk. Jamr. Prešp. X. 347.

[Tu je pripísané: (ku konci podobná s tou Dlhý nos).

d) O dvoch bratoch: Jankovi a Mackovi. Lev. XII. 193 B Lovinský Gábor.

Č. 70 a. Macocha a pastorkyňa. Vytlačená v 1. sv. (t. j. v sbierke Rimavského str. 115 č. 10.).

Srovn. S. č. 52 A 1.

Č. 706. O Janko Palčekovi str. 84, č. 23. neúplné O. — Viď S. č. 22.

O texte úvodnom viď S. 30 B 3.

Text c) viď v S č. 30 B 1. Do tlače bola upravená od A. Škultetyho v „Slov. Pov.“ str. 362. Text a) sa celkom odchyľuje, viď S. č. 30 B 9. Výťah z nej zapísal si Ľud. Reusz, viď tamže 30 B 9. Text b) nebol prístupný.

38. Černovlasí princ.

Str. 87. — O.

a) Vetrní král. Div. B sv. 16 — obsah.

Výťah z tejto rozprávky zaznamenal už Ľud. Reusz do svojho soznamu, srv. S. č. 22, 1.

[Zatým sú zadelené:

Č. 72. Kdo sa bude hnevať, ztratí nos. Str. 90 č. 29, str. 279 (t. j. v sbierke Škultetyho, Dobšinského). Žart originalní.

a) O chytrom Palkovi. Štiav. str. 166.

b) Kdo sa bude hnevat, ztratí nos. Štiav. 194.

c) Či še hňevace. Prešov. č. 21 A. A. Reusz. Viď S. č. 115 A.

Č. 73. Cigáň čerta ošialiu. Str. 90 č. 30. — Po strane je pripísané ceruzkou dátum 30. 10. 871.

Je spracovaná v Dobšinského Prostonár. slov. pov. VI. 75. Srovn S č. 89 B.

Č. 74. Hadač, stolár, strelec, poprac. Str. 91. č. 31. Žart. — Po strane je pripísané dátum 31/8. 873.

Je spracovaná v Dobšinského Prostonár. slov. pov. III., str. 6. Viď S. č. 104 B 2.

Č. 75. Ružová Anička. Vytlačená vo sv. 1. (t. j. v sbierke Rimavského 102 č. 8). Srovn. S. č. 50 B 4.]

VII. Cod. div. auct. B

[Vopred sú uvedené:

Č. 76. Osud a sitno. Žiadna povesť, snad počiatok daktorej. Ceruzkou je pripísané: Zprac. d. 27/10. 871. Je spracovaná v Prostonár. slov. povestiach“ III. 65. Viď S. č. 126 F.

Č. 77. Diuro Truľo. Žart svadobný od Frant. Kuboviča zaslaný. Po strane je pripísané ceruzkou: Zprac. 24/10 871. Srovn. S. č. 134 B.

Č. 78. Striga a kováčsky tovaryš. J. Rim. — ne povest. prisluchá k opisu Stríg; vymyšlienky minulého stoletia to budú, kedy ešte Strigy pálili. — Po strane je ceruzkou pripísané: Vidz Sborn. I. str. 77. Viď S. č. 97 A.]

39. Ludojedi.

4 razy odpísaná.

a) O troch král. dcérach. A. Kelln. — O — Lev. XII. 388.

[Zatým ešte nasleduje:

Č. 80. Starý človek a 12 oviec. Kresťanská allegoria na rozkoše sveta a več. spasenia.

Srovn. S. č. 73 A 1.]

Výťah tejto rozprávky si zaznamenal Ľud. Reusz. Do tlače ju upravil J. Rimavský v „Slov. pov.“ 334, srovn. S. č. 51. B c 2.

VIII. Cod. div. auct. C

[Vopred sú uvedené:

Č. 81. Jágerská divotvorná poviestka. Žart. sv. 4. Po strane je ceruzkou pripísané: d. 30. X. 871.

Č. 82. Na Boha s kyjom. Z Liptova. Legenda B. sv. 7. 8.

a) s kyjom na Boha. Lev. XII. 424. Branko Abaffy. Srovnaj nižej č. 106. — Ceruzkou je pripísané 24/7. 873.

Č. 83. Tri prútky. Joz. Jančo zo Šaryša. Počiatok eingenthümlich, tamto sotva obstojí pred kritikou. Sväz. 15.

Č. 84. Milina. Joz. Jančo, pekne vo viazanej reči vypracovaná. Nemci hu majú tiež už vytlačenú. Je to vlastne legenda.

a) Poviedka o krásnej. Z Oravy. Z. Lev. XII. str. 11. V druhom sozname je v odd. II. „Legendy“ č. 6.]

40. Anička.

Sv. 19, 20. — O —

[Nasleduje:

Č. 86. Margetina skala. Ballada. Fr. Kubovič z Turca. Viď druhý soznam, odd. I. „Ballady“ č. 4.]

41. O Uhliarčikovi.

a) O uhliarčikovi v Holubici — to istuo — O.

Viď v S. č. 68.

IX. Codex Važecký

[Predtým sú uvedené:

Č. 88. Sestra sestru zabila. Fragment ballady sv. 1. Po strane je pripísané ceruzkou: 8/11.871. V druhom sozname je v oddiele I. „Ballady“ č. 5.

Č. 89. O dvoch bratoch. Lepšie, ženský vtip, hádanka sv. 2. Po strane je pripísané ceruzkou: To isté, čo výš č. 14. D 8. Viď doplnok za č. 10.

Č. 90. Lidskuo štestia. Fabula sv. 2. — Po strane je pripísané ceruzkou: 8/11. 871.

Č. 91. Študent a jedni rodičia. Ballada, sv. 3. Po strane je pripísané ceruzkou: 9./11. 871. — Dobšinský ju spracoval v „Prostonár. slov. povestiach“ I., 59. Viď S. č. 88 B 1.]

42. O siruotky.

Sv. 4.

a) Šťastlivý syn. Ond. Srnka. Prešov. C 49. s prílohou — O.

43. O Jankovi.

Sv. 10. — B.

a) Dalajlama. Cod. div. A 83 — O —

Viď S. č. 17 A b 1. Ľud. Reusz pripravoval túto rozprávku do tlače a A. H. Škultety z nej spracoval v „Slov. pov.“ str. 239.

[Zatým nasleduje:

Č. 94. O troch študentoch, sv. 12. Žart z minulého stoletia. Po strane je pripísané ceruzkou: 15./11. 871. Viď v druhom sozname odd. III. č. 15.

Č. 95. O jednom sedliakovi. Sv. 12. Žart. Má sa amplifikovať, a název: Prorok Rak.

a) Chyc ryba skočku. P. Dobš. Lev. XIII. 439. Optime. Viď v druhom sozname odd. III., č. 16. Dobšinský ju spracoval v „Prostonár. slov. povestiach“ IV., 31. Srovn. S. č. 124 A.]

44. O poh. královi.

Sv. 13. b. Srovnaj: Zl. zúbok č. 4.

a) O troch dievkoch. Sb. Dobš. I. 9. — O —

b) U troch doviciných dcérach. Holubica 105.

[Tento text je nie uvedený.]

Text a) viď S. č. 59 A 2.

Výťah z tejto povesti pod názvom „Pohanský král“ zaznamenal si uz Ľud. Reusz do svojej sbierky, viď hore str. 58.

Text b) viď č. 59 A 1.

Odkaz na Holubice str. 105 je chybný. Tu sa nachodí rozprávka uvedená predtým pod č. 41.

X. Prostonárodní Zábavník Prešporský 1842

[Miesto Prešporský je napísané Bratislavský.]

45. Zlý brat, srovnaj niže č. 49.

Ján Kalinčák, str. 59. — O —

a) O vetrnom královi. Lev. XII. 426 D. Bodický.

b) O Miluše. Prešp. XI. 295. platí ako samostatná č. 68

[Odkaz na texty a) b) je nie uvedený.]

Úvodný text viď S. č. 26 C. Výťah tejto rozprávky zaznamenal si Ľud. Reusz, viď hore str. 56, a vytlačená bola v „Slov. pov.“ str. 536. Text a) je v S. pod č. 3 C; je to látka iná. Text b) viď č. 79 B 4. I to je látka iná a samostatná.

47. O Hraško Jankovi.

J. Kalinč. Str. 87 B.

a) O pidimužíkovi. Prešp. XI. 139 — md —

b) O Jank. Hraškovi. Prešov, č. 25. poč. jen., druhá pol. od Lomidrevo. Rev. B.

c) J. Hraščok. Lev. XIII. 471. len počiatok, tam, to prislúcha od Lomidrevo.

[Druhá polovica prislúcha od Lomidrevo.]

d) J. Hraško, J. Bella. Lev. 1846. Str. 95.

Výťah rozprávky uvedenej úvodom zaznamenal si Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 57. Je to rozprávka odchylná, viď S. č. 7 B 5. Text a) obsahuje rozprávku inú, viď S. č. 6. Text b) viď S. 2 A a 2 a. Text c) obsahuje opäť odchylnú rozprávku, viď S. č. 2. A b 1 a. Textu d) sme nepoznali.

[Zatým nasleduje:

Č. 99. O Popelvár Jankovi. O. Maginhradský, str. 163 B. Z fantázii a zpôsobu vypravovania zavierajúc, je povest z najnovších časov; k starým pôvodním pripočítat sa nedá.

Ceruzkou je ešte poznačené: nestojí za prácu.

Srovn. S. č. 121 A 1.]

47. Neverná žena.

M. Dohn. 255 — md — idem Div. Auct. C. sv. 6 tiež Lev. XIII. 79.

Výťah z textu uvedeného v úvode zaznamenal si Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 57, uvedený je v S. č. 27, 1. Druhý text viď v S. č. 27, 2.

[Zatým:

a) Neverná žena. J. Rimavský. Cod. Div. C. sv. 6. B. To istuo Lev. XIII. 79. Po strane je poznačené: str. 447 (t. j. odkaz na text vytlačený v „Slovenských povestiach“ Škultetyho-Dobšinského).

Zatým ešte nasleduje:

Č. 101. Kozišky, str. 265. Bajka pre dietky. Lud. Gál. O.

a) Kozičky. Považia 847 — 8. — Pripísané: str. 486 (t. j. odkaz na „Slov. povesti“).

Srovn. S. č. 146 C.]

XI. Prost. Záb. Prešporský 1843

[Miesto Prešporský je napísané Bratislavský.]

48. O Vyntálkovi.

Jamr. str. 47 — O —

[Zatým nasleduje:

Č. 103a. O chudobnom Jankovi, str. 287. Kučera — povest neúplná a nie dost dokonalá.

Srovn. S. č. 31 B 3.]

Ľud. Reusz zaznamenal si už stručný obsah tejto rozprávky do svojho soznamu, viď hore str. 58. Pre tlač bola upravená v „Slov. povestiach“ str. 324. Viď S. č. 9, 1.

49. O Miluše. Srov. vyše č. 7. a 45.

J. Gábor 295.

a) O zlatom moste. Lev. XII. 165. Pozn.: Zlatná krajina?

[Poznámka vystala.]

Úvodný text viď S. č. 79 B 4. Text a) viď tamže 79 B 2.

XII. Pr. Záb. Levocký 1843/4

50. Železný chlap.

Mich. Laciak, B. — str. 145.

a) Janko horár a tri psi. Div. A. 74. 91.

[K tomu je po strane ceruzkou pripísané dátum: 24./7. 873.

Ľud. Reusz zaznamenal si výťah úvodnej rozprávky do svojho soznamu, viď hore str. 65, v S. viď č. 66, 1. Text a) obsahuje vlastne rozprávku inú, viď v Súpise č. 1 A d. Tiež z tejto rozprávky urobil si Ľud. Reusz výťah do svojho soznamu, viď hore str. 55 — 56.

[Zatým ešte nasleduje:

Č. 105. Medved a komár. Žart, str. 273. — Pripísané ceruzkou po strane: 24./7. 873.

Spracovaná je v „Prostonár. slov. povestiach“ V. 27.

Viď S. č. 145 C.

Č. 106. Na Boha kyjom. Dan. Bodický z Lubča v Liptove. Bajka — str. 424.

Materia tejto bájky je síce známa z povestí, ale tuto samostatne vyvedená. Cfer O mlynčoku. Rev. C. 8.

a) Vojak Jánošík. Alex. B. Bizay. Štiav. 173.

b) O jednom chudobnom. Štiav. XX. 153.]

XIII. Pr. Záb. Lev. 1844/5

51. Zlatá priadka.

Tu str. 463, Sb. Dobš. II. 5 začne sa s tým: Jeden mladý pán vybral sa ženit: už bol pochodil všetky doliny a predca si ženu po vôli naist nemôhol. Naposled prišiel k chud. vdove na noclah etc.

[Miesto toho len: P. Dobš. str. 463 B.

a) Zlatá priadka. Sb. Dobš. II. 5 idem O. — Pripísané je ešte: str. 350 (t. j. odkaz na text vytlačený v „Slov. povestiach“).]

Do tlače bola rozprávka upravovaná v „Slov. pov.“ str. 350. Viď. S. č. 92 A, 1.

52. Ukradenuo zrkadlo.

Tu str. 489. Sb. Dobš. I. 4.

[Miesto toho len:

P. Dobš. str. 489 B.

a) O králoučíkovi, čuo si milú hladá. Sb. Dobš. I. 4. idem O. Po strane je pripísané ceruzkou: str. 165 (t. j. odkaz na text spracovaný od P. Dobšinského pod týmto nadpisom v „Slov. povestiach“).]

Ľud. Reusz zapísal do svojho soznamu výťah z tejto rozprávky, viď hore str. 66. Text uvádzame v S. č. 29 E. Druhý text tamže. I z neho urobil si Ľ. Reusz výťah, viď hore str. 67. Vytlačený bol v „Slov. pov.“, 165., „O králevičovi, čo si mladú hľadal“.

53. Pijan.

Tu str. 504. — Sb. Dobš. II. 4.

[Pripísané je:

a) Pijan. Sb. Dobš. II. 4 idem B (predstavuje oblaky pijúce a vlažné ako kľúč k prírode a jej rozvitiu. Býva v paláci a slnce ho nerado má, milenka).

Ceruzkou je pripísané: 119 B: O mechúrikovi, rozdielne od vytlačenej str. 236 (v „Slov. povestiach“ vytlačená na str. 484).

Po strane je pripísané: 16/8 1873.

(Vytlačená je v „Prostonár. slov. povestiach“ V. 28).]

Výťah z tejto rozprávky zaznamenal si Ľud. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 66; pre tlač bola upravená pre „Slov. povesti“, str. 541, „Pijan“ (vyd. Salvovo 607 č. 44). V S. č. 119.

54. Loktibrada.

P. Dobš. str. 514. — O.

a) Dve sestry. J. Čipka. Tis. B. sv. 5.

b) O Laktibrade: tu str. 210.

[Tento odkaz vystal.]

Výťah z tejto rozprávky zaznamenal si Ľ. Reusz, viď hore str. 66; do tlače bola upravená od P. Dobšinského v „Slov. pov.“ str. 13. „Loktibrada“, srv. S. č. 52 B a 1. Text a) viď b. 52 B a 3; textu b) nemáme.

XIV. Zábavník Štiavnický

55. O princezne.

Ján Banšel, str. 69. B.

a) O dobrom Jágrovi. Joz. Kramár. Prešp XI. str. 351 — B —

Úvodný text viď v S. č. 7 B 1. Text a) tamže 7 B, 3. Výťah úvodného textu zapísal si Ľ. Reusz do svojho soznamu, viď hore str. 54.

56. Svetovládny rytír.

Sam. Bodorovský, str. 87 — O —

Tento text je podaný v našom Súpise v č.l B d. Ľ. Reusz z neho si zapísal výťah do svojho soznamu, viď hore str. 53.

[K tomu je pripísané:

Č. 113. O paničky Hirka. Ján Ant. Molitoris str. 205. legenda pekná.

V druhom sozname je uvedená v odd. II. (Legendy) č. 7.

Č. 114. O princeznej Klári. — qui supra — p. 225 — Z novších časov; bude povest nemecká.

V druhom sozname je zadelená v odd. IV. č. 14.]

XV. Zábavník Kežmarský

57. Popelválek.

Fer. Jesenský. Str. 95 — b —

a) Popelvár hn. tvár. S. Orm. Rev. A. 45.

b) O pecúchovi. A. Kelln. Lev. XIII. 191 — b —

c) Popeluchvaluch. Sb. Dobš. II. 1.

d) Popelv. hn. tvár a tátoš. Div. A. 36.

[Miesto hn. je napísané: špatná.]

e) Nevďačnosť, vyše č. 1. počiatky.

Text a) viď S. č. 18 A, 4. Text b) viď tamže 18 B 1. Text d) viď S. č. 24 A b 2.

58. Pesučín, kucharčík, kraičík.

Ond. Chriaštel. — 135.

a) Traja vandrovníci. Lev. XII. 39.

b) O Pipapendi Gorošovi. Prešov, č. 8.

c) Královič, kuchárič, cigánčik. Lev. XVII. 113.

Text a) viď S. č. 8, 1.

Druhé dva texty nie sú nám známé.

[Zatým je ešte zadelené:

Č. 117. Vajce, rak, kohút atď. 190. Žart.

Po strane je pripísané ceruzkou: D. 18/8 873.

V druhom sozname je uvedená v oddiele III. (Žarty a anekdoty) č. 18.

Spracovaná je v „Prostonár. slov. povestiach“ III., 75.

Srovn. S. č. 145 B.]

XVI. Zábavník Prešovský 1844

59. Čierna panna, etc. pozn.: nedokonalé fragmenta.

[Poznámka vystala.]

Ad. Gillanyi, č. 1.

60. Try perá z draka.

Aurel Plech, č. 15, 16, 17.

a) O jednom chud. Jankovi. Div. B. č. 5.

[K tomu je ešte pripísané:

b) O chudobnom Jankovi. Prešp. 287. Kučera.]

XVII. Záb. Levočský 1846

61. O paničkách zo škrupinovho zámku.

Str. 9.

a) O sklenenom zámku. M. Fer. Lev. XIII. 15.

Text a) viď S. č. 11 B a 1.

[Zatým je zadelené:

Č. 121. O vlku, čo si boty dau šit. P. Dobš. 66. Žart.

Po strane je pripísané ceruzkou: D. 20/8 873.

Vytlačená je v „Prostonár. slov. povestiach“ VIII. 10.

Viď S. č. 146 E.]

62. O 3 zl. hruškách.

Str. 81. — Sb. Dobš. II. 6.

63. O popelvárovi.

Str. 121. — potrebuje opravy.

[Keď sa opraví, bude ako samostatná a dobrá platiť.

Ceruzkou je pripísané

a) Zlatná krajina. Cod. Cabanov.]

XVIII. Sbierka Dobšinskýho I.

64. Tri práčky.

Č. 6. — idem Holubica str. 105. 103.

[O 3 práčkach. Holubica 213 — 216. K tomu je pripísané:

Č. 124 b. O 3 dievkach č. 9.

a) O pohanskom kráľovi. Važ. sv. XIII.

b) O 3 doviciných cérach. Holubica 105 — 114. Obzri výše Zlatý zúbok.

To všetko je pretreté. Potom je ešte pridané:

Č. 125. O žrútovi, č. 12. Žart.

Pripísané ceruzkou: D. 20/8. 873.

V druhom sozname je zadelené v odd. III. č. 20.]

Viď v našom Súpise č. 60, 2. Ľ. Reusz zaznamenal si už výťah do svojho soznamu, viď hore str. 67. Holubica I. 105 neni „idem“, lež je to rozprávka iná, viď S. č. 68. Miesto toho by malo znieť: Holubica I. 213, viď náš S. č. 60, 1.

65. O troch princoch.

Č. 13.

Srv. S. č. 1 B c, 5.

XIX. Sb. Dobšinskýho II.

Viď vyššie č. 6. Zlatá páva. Toto je O.

[127. Zlatá páva, č. 3. (Už je p. č. 7. spomenutá.)

a) Matka a Macocha. Cod. Div. A. 34.

Po strane je pripísané: str. 456 (t. j. v „Slov. povestiach“).

V druhom sozname je v odd. III. č. 21.]

66. O 12 královčíkoch a 13-tej princezňe. Lepšie: 12-ty bratia a 13-ta sestra. [Poznámka vystala. Po strane je pripísané: str. 64 (t. j. v „Slov. povestiach“).] Považia, Časopis Lev. 1847/8 str. 158. 1858.

[Zatým nasleduje ešte pokračovanie soznamu:

XX. Zábav. Štiavnický z r. 1844

130. O múdrej ženskej (ad. Ženský vtip).

131. O zakl. medveďovi (kupec a tri dcéry).

132. O drakovi (ballada).

133. Smrť kmotra.

134. Čert na smolu rozliau sa: dala by sa do veršov.

135. Sčastlivý mesiar (vidz Hopsasára).

136. Toto ti len bou šibal.

137. O zbojníkovi (mne známy: Erzdieb).

138. O sčastnom Ondrejovi (prezri) Chorý král.

139. O Klinkovi (to isté čo výš č. 137). Vidz níž 143.

140. Kozlátka, I. kniha, str. 486 (t. j. v „Slov. pov.“).

141. Koza odratá a jež. Vidz Zpievanky J. Koll.

142. Král. syn, čo lietal (prezri) Z 1001 noci.

XXI. Zábavn. Štiavnický z r. 1845

143. O Klinkovi. Vidz výš 139.

144. O troch bratoch (ad Dobrý strelec spracovaná).

XXII. Codex Diversorum D

(Sbierka od r. 1859, 60 atď.)

145. O zakl. kniežati (kupec a 3 dcéry).

146. Dragomír

147. O husličkách (žart, fragm.) nič je.

148. O 3 študentoch (Žart).

149. Zvieracá reč (Gazda) D. 3/9. 873. (Srovn. „Prostonár. slov. povesti“ III. 83).

150. O rybárovi. D. 4/9. 873.

151. O Peterkovi. D. 6/9. 873. (Srovn. „Prostonár. slov. povesti“ VI. 83).

152. Ohnivá pec. Fragment z Pipapendy Horoša.

153. Varta nad hrobom (mizerný fragmentík).

154. Traja obrovia (veru už dosť toho bolo).

155. Červenobradokrál. D. S/9. 873 (Vidz Prdiroh).

156. Víťaz krajčír (vidz Račkovän).

157. Lietavý kolovrátok (nihil horam).

158. Chudobný a bohatý (vidz Hopsasára a výš 135).

159. Čertov sluha (nestojí za slovo).

160. Černokňažník. Motaniny Krížkove.

161. Jeleň zlatorožný. D. 10./10.

XXIII. Codex Cabanov

162. Zlatná krajná (vytlačená). Srovn. „Slov. povesti“ 379 Viď S. č. 25 A 1.

163. Divné sedlo.

164. Zázračný zámok.

XXIV. Codex Cabanov B

165. Popeluša (ad Ludojed).

166. Zlatý klúč (vytlač. I. kn. str. 406, t. j. v „Slov. povestiach“).

167. Belzebub (srovnaj s Dalajlámou).

Súčet naznačených kusov 134. Z toho:

1. Vytlačené sú kusy 12

2. Pôvodnie povesti 66

3. Ballady 7

4. Legendy 7

5. Žartovnie 21

6. Pod otázkou? 15

7. Dva ráz udané 2

8. Allegoria a bájky 4

Súčtom 134 jako hore. Vedľa tohoto výboru nachodí sa ešte touže rukou a v tejže forme písaný „Soznam Ballad, Legend etc. etc.“.

I. Ballady

1. Verná láska či Milá z hrobu volá milieho. Rev. C 11 — Štiav. 10 — Or. — Lev. XII. 5. — Tisov. Cod. C. sv. 6 — poetične. — Viď S. č. 54 B.

2. Sirota. Tis. B. sv. 6.

3. Žabina kmotra. Tis. B. sv. 6. Ľud. Reusz zaznamenal si výťah tejto rozprávky do svojho soznamu, viď hore str. 64, srv. S. č. 14.

4. Margetina skala. Div. C. sv. 21. Viď hore str. 3.

5. Sestra sestru zabila. Važ. sv. 1.

6. Student a rodičia. Važ. sv. 3.

II. Legendy

1. Krásna pastierska dcéra. Tis. A. — Div. A. 86: K tomu poznámka: bezpochyby z tej povesti: panička so zl. vlasami č. 12. Viď S. č. 50 B, 2.

2. Zázračný lekár. Tis. B. sv. 1. — Rev. C 33. Viď S. 99, 3.

3. Čert slúži. Tis. B. sv. 7. č. 12. Viď S. č. 82, 1.

4. O človekovi čo nikdy nehrešiu. Tis. C. 7. Viď S. č. 127 F.

5. Na B. s kyjom. Div. C. sv. 7, 8. — Lev. XII. 424. Viď S. 65 Ab.

6. Milina. (Vypracovaná už od J. Janča). Div. C. 17, 18. Lev. XII. 11. Viď S. č. 48 C, 2.

7. O paničky Hirka. Štiav. XIV. 205. Viď S. č. 55.

III. Žarty a anekdoty

1. Dvä Šibalki. Rev. A. 33. — Prešp. X. 203. — Lev. XII. 274. — Odpis orig. — Táto rozprávka bola upravená do tlače pre „Slov. povesti“ str. 179, viď S č. 106, 1. Druhý rukopis tamže 106, 2. Tretí pripomenutý rukopisný text nie je opis prvého, srovn. tamže str. 106, 4.

2. Drevená krava. Rev. A. 37. — Štiav. 189. Srovnaj S. č. 43 B. (Žarty).

3. Múdra žena. Rev. A. 55. pozn.: siehe unter Nro. 14. Ž. vtip. Važ. sv. 2. Viď S. 122 D.

4. Mechúrik. Rev. C. 27. Táto bájka bola do tlače upravená v „Slov. pov.“ str. 484, viď S. č. 146 O. Odkaz na rukopisný text Cod. Rev. C 27 je chybný.

5. Pravda. Rev. C 28. Viď S. č. 125 A 1.

6. O troch grošoch. Tis. C. sv. 1. Viď S. č. 120 B a.

7. O čižmárikovi. Tis. C. — Sb. Dobš. I. č. 14. Viď S. č. 123 B 1.

8. Sprostý čižmár. Tis. C. sv. 4.

9. Kdo sa hneva strati nos. Šarišsky! Div. A 90. — Štiav. XIV. 166 a 194. — Prešov. č. 21. Viď S. č. 115 A. 23. Do tlače bola upravená táto rozprávka v „Slov. pov.“ str. 279.

10. Cigáň čerta ošialiu. Div. A. 90. Viď S. č. 89 B.

11. Hadač, stolár, strelec, poprac atď. Div. A. 91. Viď S. č. 35.

12. Diuro Trulo. Div. B. Viď S. č. 134 B.

13. Jágerská divotvorná poviestka. Div. C. sv. 4.

14. O dvoch bratoch či Ženský vtip. Važ. sv. 2. Srovn. v S. č. 122 D a 2.

15. O troch študentoch. Važ. sv. 12.

16. O jednom sedliakovi. Važ sv. 12.

17. Medveď a komár. Lev. XII. 273. Viď S. č. 145 C.

18. Vajce, rak, kohút atď. Kežm. 190. Túto rozprávku pripravil si Ľ. Reusz do svojej sbierky. Srovn. S. č. 145 B 3.

19. O vlku, čo si boty dau šit (satyra). Lev. XVII. 66. Srovn. S. č. 146 E a.

20. O žrútovi. Sb. Dobš. I. č. 12. Viď S. č. 145 L.

21. My tria bratä. Sb. Dobš. II. 7. Výťah tejto rozprávky zaznamenal si Ľ. Reusz do svojej sbierky, viď hore str. 67. Do tlače bola upravená od Dobšinského pre „Slov. povesti“ str. 456, viď S. č. 85 A.

IV. Otázne kusy

1. Múdry chlapec. Rev. C. 7. — snad Ballada — alebo len pre deti složenuo, aby na jah. delako nezachodily. Viď S. č. 97 C 1. Výťah zaznamenal si už Ľ. Reusz, viď hore str. 63.

2. Čertu oddaná panna. Rev. C 22 — Lev. XIII. 177. Div. C. sv. 1. — pou legenda a pou povest. Výťah tejto rozprávky zaznamenal si Ľud. Reusz, viď hore str. 59. Srovn. S. č. 54 A, 1.

3. Husár. Rev. C. 30 — Lev. XIII. 245. — Revúc. A. 57. — Lev. XII. 121. Kežm. 151. fragmenta povesti. Srv. Súpis č. 5 A 3, 5 B 1 a 5 B 4. Odkaz na Rev. C 30 je nie správny.

4. Zrkadlo. Tis. A. sv. 4. Prešov, č. 5, 6. inorodá rozprávka.

5. Najkrajší párik na svete. Tis. A. sv. 6. inorodá rozprávka.

6. Oršula Boršula. Tis. A. — Rev. A. 77. — Div. A. 47. neúplná a nedokonalá povesť. Viď S. č. 108.

7. Pes. Tis. B. sv. 6 — quid hoo? nihil. dľa Reusza má byť metempsychosis. Viď S. č. 97 D 2.

8. O Janko Palčekovi. Div. A. 84. neúplná povesť ale O. Viď S. č. 2 B 1.

9. Osud a sitno. Div. B. - Žiadna povesť, snad počiatok dajakej. Viď S. č. 126 F.

10. Stryga a kovácky tovariš. Div. B. rozprávka o bosorkách z minulieho stoletia, dobrá. Viď S. č. 97 A.

11. Try prútky. Div. C. sv. 15. — počiatok dobrý; tamto nič.

12. O popelvár Jankovi. Prešp. X. 163. V novších časoch smyslená povesť dľa starých; ale ani zdelaka k ním sa nerovná. Viď S. č. 121 A 1.

13. O chud. Jankovi. Prešp. XI. 287. neúplná a nedokonalá povesť. Srovnaj S. č. 31 B 3. Upravená od Dobšinského do tlače v „Slov. pov.“ str. 125.

14. O princeznej Kláry. Štiav. XIV. 225. z novších časov; nemecká povesť alebo franciškánska. Viď S. č. 151 F. Na poslednej strane tohoto výboru bolo na druhom stĺpci pripísané pozdejšie tiež rukou P. Dobšinského:

Z novších sbierok, totiž z tých po r. 1888:

1. Zázračný zámok. Cod. Cabanov A.

2. Belzebub. Cod. Cabanov B.

3. Gazda zvieracej reči vedomý. Cod. Div. D. sv. V.

4. O ohnivej peci. Cod. Div. D. Sv. XV.

5. Varta nad hrobom. Tamž.

6. Traja obrovia. Tamž. XVII.

7. Prdiroh. Tamž. XVII.

8. Lietavý kolovrátok. Tamž.

9. Čertov sluha. Tamž. XIX.

10. Černokňažník. Tamže.

11. Súd sveta. Kovácká strega. Veštec. Tamže XXI. K voli nárečiu Novohradskému.

12. O jednom drakovi. Ballada. Štiav. 1844. Str. 22. Zapovrhli sme ju už ráz!

13. Smrť kmotra. Tamž.

14. Koza odratá a jež atď.

15. Majster Zbojník. Štiav. 1845, str. 29.

16. O troch bratoch, tamže str. 73, na porovnanie s troma práčkama. —

Tieto soznamy Dobšinského sú dôležité tým, že nám ukazujú, ako on a jeho druhovia skladali texty slovenských rozprávok, a že nám okrem toho ešte zachovaly obsahy sborníkov rozprávkových, teraz akiste ztratených. Mnohé z rozprávok, ktoré sú tu uvedené, boly vytlačené v „Slovenských povestiach“, mnohé boly uverejnené až po mnohých rokoch v „Prostonárodních slovenských povestiach“ Dobšinského.

*

Škultety a Dobšinský ukončili šiestym sošitom prvú knihu svojich slovenských rozprávok, ktorá obsahovala, ako na titulnom liste je vyznačené, „Povesti prastarých báječných časov“. Pomýšľali hneď potom ďalej vydávať, v doslove poslednieho sošitu výslovne napísali, že budú vo vydávaní Slovenských povestí, ktorých majú ešte značnú zásobu, pokračovať tak rýchle, ako im to „materiálne sily dovolia“. Prosili o hojné odberanie vydaných sošitov a sľubovali, že nový sošit „skoro zase vyjde na svetlo“. Ale akiste „materiálne sily“ boly také slabé — sbierka vychodila temer štyri roky (1858 — 1861), azda boly ešte príčiny iné nám neznámé, — že vydávanie sbierky bolo šiestym sošitom a I. dielom r. 1861 ukončené a zastavené na mnoho rokov. Iba o dvadsať rokov mohli sa odvážiť na Slovensku na novú rozsiahlu sbierku pod redakciou druhého a mladšieho z oboch vydavateľov, Pavla Dobšinského.

Vydavatelia povestí, Škultety a Dobšinský, rozhovorili sa trochu o ich dôležitosti v časopise „Sokol“, ktorý Dobšinský, vtedy profesor reči a literatúry slovenskej na evanj. lyceu v B. Štiavnici, po dva roky vydával, 1860 — 1861. Tu teda (I., str. 195 sl.) zdôraznili veľkú dôležitosť slovenských rozprávok celkom v duchu svojho učiteľa a majstra Sam. Reusza. Rozprávky vypisujú „náboženstvo a spôsob života našich dávnych predkov, dokiaľ ešte títo v pohanstve pohrúžení nepoznali jediného Boha“. Predstavujú nám zvyky, obyčaje, občianske pomery tak, „ako pred tisícimi a viac rokami u nás boly“. Sú to naše najdávnejšie starožitné pamiatky, tak staré, tak dôležité a tak v skrytosti a dobre zachovalé, ako starodávné mohyly, urny a v nich sa nachodiace kosti, ozdoby a starožitné veci — „áno povesti slovom živým, ako zbožná tradícia na potomstvo prechovaným, hovoria o starých časoch lepšie ako tyto mŕtve pozostatky“. Nazdávajú sa, že slovenské rozprávky sú vôbec najzachovalejšie a najrýdzejšie povesti slovanské, a preto majú význam všeslovanský. „Povesti tyto… inde sa v tej starej rýdzosti ani zachovať nemohly ako v našich tisícvekých Tatrách a v rode jejich niemenej starom. Tu v dolinách našich prebýva ľud tichý, ukrytý pred pohromami sveta a zmenami času. On svoj ráz starodávny a s ním i tyto starobylé povesti v čistote a neporušenosti od vekov zachoval. Iné národy Slovanstva zachvácené boly pohromami času a zmenily viacej menej svoj pôvodný ráz a starô smýšľanie, nie tak Slováci.“ Netreba podrobnejšie ukazovať, ako vlasteneckí vydavatelia slovenských rozprávok išli priďaleko, oceňujúc podania svojho ľudu, a ako to mohli učiniť len preto, že neboli oboznámení ani s literatúrou odbornou, ani s rozprávkami iných národov slovanských. My sa teraz dívame na slovenské povesti podstatne inakšie, ale po ich kritickom srovnaní s povesťami národov iných radostne súhlasíme s chválami ich svojráznosti a ich veľkých predností poetických.

5. Božena Němcová

Spomenuli sme už, že B. Němcová r. 1856 vyjednávala s Ľud. Reuszom o vydaní jeho sbierky slovenských povestí v Prahe; prosila, aby do Prahy poslal svoje rukopisné sbierky — počula akiste niečo o Prostonárodních Zábavníkoch a iných rozličných „codexoch“ — a navrhovala mu, aby ich uložil na čas v Muzeu kráľ. Českého; vec už ushovorila s bibliotekárom Hankom. Uviedli sme jej list s počiatku apríla t. r., ktorý svedčí o tom, že sa vtedy ešte nezaoberala myšlienkou sama spraviť vydanie slovenských povestí, hoci mala niektoré svoje zápisy slovenských rozprávok a mala tiež sbierku Rimavského. Vydavatelia „Slovenských povestí“, A. H. Škultety a Pavel Dobšinský, poznamenali v predmluve svojej knihy (str. IX.), že B. Němcová dostala od Ľud. Reusza povesti, ktoré on chystal do tlače, ale pre ktoré nenašiel nakladateľa, a že ich potom B. Němcová koncom r. 1857 spolu s povesťami sbierky Rimavského na svetlo vydala, ale povestí, ktoré Němcová sama bola sobrala a tlačou v svojej sbierke vydala, vôbec nespomínajú.

B. Němcová začala navštevovať hornouhorské kraje slovenské najprv z príčin rodinných. Jej manžel Jozef bol v jeseni r. 1850 vymenovaný za vrchného komisára v Miškovci v stolici Boršodskej, kde teraz Slováci tvoria nepatrnú menšinu, skoro potom v Ďarmotách Balážových v stolici Novohradskej, v mestečku teraz maďarskom, ktorého okolie je osadené slovenským obyvateľstvom, ale slabo. V prázdninách r. 1851 B. Němcová pobrala sa spolu s deťmi navštíviť manžela a otca a spoznala dôkladnejšie slovenský a maďarský ľud na ceste z Ďarmôt do kúpeľov sliačskych v stolici Zvolenskej. Túto dosť ďalekú cestu musela, pravda, vtedy vykonať na koči. V prvej svojej cestopisnej črte r. 1851 „Z Uher“ („Zlomek z nedokončeného cestopisu z Ďarmot do Sliače a zpět“) zapísala dosť drobných, miestami bystrých poznámok o kraji a ľude, o sociálnych pomeroch a i. p., vyzdobila svoje rozprávanie početnými slovenskými slovami a frázami a ukázala, ako rýchle sa oboznámila s celým tým prostredím, ktoré jej poskytovalo toľko nových poznatkov. Tu tiež poznávame, ako už vtedy venovala zvláštnu pozornosť prozaickým podaniam, a ľudí sa na ne dopytovala. Zapísala odpoveď, ktorú jej dal jej kočiš na otázku, či dievčatá majú mnoho „rozprávok“: „Misel by to byť arch papieru viatší ako ten vršok, čo by sa aj naň sprataly všetky rozprávky, čo ich dievky znajú“. Od toho kočiša dávala si tiež rozprávať povesti. Druhá jej cesta cez Bratislavu a Pešť do Ďarmôt, do Miškovca a Jágra, parníkom nazad po Tise až do Solnoku, po krajoch veľkou väčšinou maďarských, nerozmnožila veľmi jej vedomosti o živote slovenského ľudu. V jej „Zpomínkách z cesty po Uhřích roku 1854“ je veľmi malo poznámok, týkajúcich sa slovenského ľudu, len opis života a kroja maďarského obyvateľstva, života v mestečkách, výročných jarmokov a i. pod.

Ale tretia jej cesta r. 1855, namerená rovno už do slovenských krajov, najviac rozšírila jej známosť slovenského ľudu, a to tým viacej, že tu nadviazala styky s niektorými mužmi literárne činnými a zaslúžilými najmä o národopis. Už na svojej prvej ceste po Uhrách poznala liečivý účinok sliačskych kúpeľov v stolici Zvolenskej a vtedy hľadala v nich úľavu a pomoc pre svoju dlhoročniu chorobu, ktorú pred desiatimi rokmi nemohly vyliečiť Františkove Lázně. Ovocím toho pobytu je najcennejší jej národopisný obrázok slovenský „Kraje a lesy na Zvolensku“. Naša spisovateľka mala vzácny dar sblížiť sa čím najviac s pospolitým ľudom, a tak poznala tu do najhlbších podrobností život slovenského ľudu, jeho zvyky, najmä obrady pohrebné, názory, povery, podania a zvlášte reč; v máloktorom náčrtku cestopisnom je snesené také množstvo miestneho názvoslovia, okrem iného i rastlinného. Za mnohé tieto poznatky Němcová ďakuje svojmu styku so slovenskými literáty, a najmä za poznatky miestnej kvetny bola zaviazaná domácim botanikom, menovite Gustávovi Reuszovi. Nemýlime sa asi v tejto mienke, hoci Němcová ani slovom nespomína mužov, s ktorými sa v tom čase oboznámila. Neďaleko Sliača bola Banská Bystrica, kde žil Ján Francisci, ktorý r. 1845 vydal pod pseudonymom Janko Rimavský prvú sbierku slovenských povestí, a od počiatku štyridsiatych rokov zaujímal v národopisnom ruchu slovenskom jedno z predních miest. S ním bola sa už oboznámila pri svojej prvej návšteve a poznala jeho tlačenú sbierku. Bližšie oboznámila sa s dr. Gustávom K. Zechenterom v Brezne, ktorý sám bol literárne činný a bral ju so sebou na lekárske cesty po hornatých krajoch. I tu si Němcová dávala od rubačov rozprávať povesti. Odtiaľ vyhľadala farára Sama Chalupku v Hornej Lehote, a ten ju vyzval, aby v jeho osade niekoľko dní pobudla a sbierala tu povesti. V jeho spoločnosti sobrala za ten krátky čas dosť hojnú národopisnú korisť.^[32] Navštívila tiež iného sberateľa rozprávok, Št. Daxnera v Tisovci, a vyhľadala napokon farára Reusza v Revúcej, ktorého jej odporúčal už Francisci, že by jej mohol prenechať svoju bohatú sbierku rozprávkovú. Jej cesta nemala však žiadaného výsledku. Reusz choval sa k nej zdržanlive, azda preto, že i v Revúcej bola vyzvaná ohlásiť sa na úrade. Zato tiež hneď na druhý deň odišla z Revúcej, vrátila sa do Tisovca a do Brezna a na tej ceste poznala mladšieho horlivého sberateľa, farára Pavla Dobšinského (Tille, Božena Němcová, II. vyd., str. 265 a nasl., III. vyd. str. 236). Ešte 19. októbra 1857 Němcová napísala dr. G. K. Zechenterovi: „S těmi pověstmi je to kříž; jediná Pepa (sl. Jozefína Sablaková z B. Bystřice) mi poslala několik malých rozprávek; odjinud nic nemohu dostat. Reuszovci mi ani nepsali, ani Francisci, od něhož list nejvíce očekávám. Sládkovič mi psal, ale raději by, aby se byly vydaly v slovenském nářečí. Ono by to bylo všecko hezky a já bych to byla také ráda viděla, kdyby to jen šlo. A vždyť nejsou ztraceny: já je přeložila a rukopisy pošlu zase Reuszovcům zpátky, a tedy když by to jednou mohlo být, aby se u Vás vydaly, dobře, ale do té doby můžem je číst takto a kdyby se měly ztratit, přece byla by menší škoda, když budou v češtině alespoň vydané, než aby ani nebyly vydané. A proto bych ráda bývala, kdyby mně byl každý ze svého okolí alespoň dvě tři rozprávky poslal, to není tak mnoho, a všude najde se někdo, který umí rozprávať a kdo by je uměl napsať, tak jak se vypráví, beze všech praeludií.“ (Slovenské Pohľady XXXI., 187.)

Iné národopisné obrázky a črty Boženy Němcovej z hornieho Slovenska nemajú pre poznanie jej záujmu o slovenské rozprávky veľkej dôležitosti. Z jej opisu ľudového života v Ďarmotách, vytlačeného r. 1858 v Časopise Českého Muzea, poznávame, ako systematicky si naša etnografka vedie: od opisovania stavieb, domov, cintorína, ktorého úpravu právom pokladala za dôležitú pre charakteristiku ľudu, postupuje k zamestnaniam, remeslám, poľnému hospodárstvu, žatve, oberačke, chovu statku a koní, pomerom sociálnym a právnym, opisuje napokon školstvo a zatvára svoj opis zovrubnou charakteristikou ľudu, podrobným srovnaním oboch národních kmeňov, slovenského a maďarského. Neobmedzuje sa iba na kraje a ľud, ktorý poznala z autopsie, lež zaberá do svojho opisovania i vzdialenejšie kraje dolnouhorské, a tu všade sa presvedčujeme, ako Němcová nielen sama bystro pozorovala, ale dala sa informovať a poučovať od domácich mužov. V článku, vytlačenom r. 1859 v Č. Č. M., „Obrazy ze života slovenského“, opísala domáci život, život rodinný, styky mladých i dospelých ľudí, svadbu; obyčaje a zvyky pri narodení, krštení, pri smrti a pohrebe, o výročních sviatkoch, o Vianociach, na Tri krále, vo fašiangoch, cechové zvyky a obyčaje a i. Spracovala tu veľký materiál, snesený hlavne zo stredních stolíc, Zvolenskej, Gemerskej, Novohradskej, ale i zo západnejších, Nitrianskej, Trenčianskej. Spracovala tu akiste nielen materiál, ktorý sama nasbierala, ale i taký, ktorý dostala od iných prispievateľov. Nepoznala však „Prostonárodních Zábavníkov“, v ktorých je snesený dosť bohatý materiál zvykoslovný.

Na konci jesene r. 1857 Němcová začala tlačiť svoju sbierku „Slovenských pohádek a pověstí“ a dotlačila ju v 10. sošitoch štvorhárkových v lete r. 1858.

Sbierka bola potom častejšie vydávaná, naostatok r. 1908 v Sebraných spisech nákladom Jána Laichtra, pod redakciou dra V. Tille-ho s dôkladným rozborom (str. 97), ktorý vyšiel tiež vo zvláštnom odtlačku.

V „Doslove“ svojej sbierky Němcová vylíčila jej vznik a jej pramene, ako i spôsob svojej práce; zovrubne spomenula, odkiaľ ktorú rozprávku čerpala, a tým veľmi obľahčila jej kritiku. Použila, ako výslovne vraví, „časti“ sbierky Reuszovej, tlačenej sbierky Rimavského, niektorých iných zápisov od S. Chalupku a dvoch iných nemenovaných osôb; nemalú časť sbierky, 25 čísiel, zapísala sama od rozličných osôb, ktoré v svojom „Doslove“ uvádza.

Slovenský text svojich predlôh „zpracovala“ do češtiny, „ponechávajíc pro větší život a původnější ráz v rozpravě nářečí slovenské a všechny zvláštní významy a slova“. Pri upravovaní slovenského textu, najmä dialogu, pomáhal jej M. Hattala, ale vcelku nie veľmi pečoval o správnosť slovenčiny. Viac ju zabával po svojom spôsobe svojimi neokrôchanými hryzavými vtipmi (srv. Tille op. c. 313). Pravda, Němcová podliehala dosť značne vlivu „tohoto kousavého, ale kapitálního chlapa“ (srv. Korrespondenciu II. sv., 381, a str. 386). Keď posielala výtisk A. V. Šemberovi, ťažkala si, že „chyb tisku je také dost a omylů; já měla dvě korektury, ale revisí mi někdy dříve neposlali, až byly dva tři archy na čisto již vytištěny, a revisí nic platná. Tak se stalo, že zůstalo mnoho chyb. An byla v těch slovenských rukopisech kolikerá orthografie, prosila jsem profesora Hattalu, aby přehlídl, což on ochotně udělal; ale on na korektory poslal nejednou sto paromů.“ Poznamenala, že zamýšľala zprvu vydať ich v „čisté slovenčině, ale na to se nechtěl nikdo vzíti; čistě česky psány byly by ztratily všechen původní ráz. Hleděla jsem tedy vyhověti oběma stranám, ponechajíc alespoň všecky zvláštnosti v řeči a původní mluvu v dialogu“. V svojom „Doslove“ podotýka výslovne, že sa pridŕžala originálu, „jak rukopisu, tak i ústního podání, leč kde byly v rukopise dlouhé nepotřebné rozhovory, dovolila si je zkrátiti.“

Jej sbierka počína sa deviatimi rozprávkami, ktoré doposlal Reusz, a potom, ako ukázal V. Tille v svojom rozbore, „pokračuje náhodně, bez ohledu na vypravěče neb předlohy“; V. Tille vyslovil potom mienku, že Němcová, „když dostala Reussovu zásilku, počala upravovati její texty, a pak ze svých zápisek — jistě nespořádaných a jen stručně psaných — zpracovávala vlastní texty od sešitu k sešitu a prokládala je přepisy z Rimavského, paběrky z Reusse a sbírkou sl. Sz… é.“

Keď srovnávame texty povestí, ktoré Němcová prevzala do svojej sbierky z knihy Rimavského, poznávame, že celkom správne vylíčila v „Doslove“ svoju prácu. Zmeny tie vykonala, keď ich prepisovala do češtiny, nie veľké a vcelku málo pretierala a vôbec málo menila predlohy. Slovenské rozmluvy ponechávala v originále temer celkom verne, len niekedy niečo premenila, na pr. v rozprávke „O Popelváru, největším na světě“ nahradila slová „frištik“, „sprobovať“ slovami „raňajky“, „zkusiť“, miesto „domácí pán“ napísala „hospodář“ , miesto „něchiruvat“ — „neslýchať“.

Nahrádzala neznámé jej väzby slovenské tiež v rozmluvách: „mojho prjateľou sin“, „na mojho prjatelovích ňeprjaťeľou“ teraz u nás obvyklejšímí väzbami „mojho priatela syn“, „na mojho priatela nepriatelov“; „tej Ježibabini… traja sinovja“ — „tej Ježibaby… traja synovia“.

Zmeny, ktoré vykonala, nie sú vždy dobré, na pr. v povesti „O Popelváru největším na světě“ Rimavský opisuje posmech bratov nad prašivým koníkom Popelvárovým:

„Ako mu tri razy do blata tak uvjazou, že sa aňi hnuť ňevládau a ako ho sám Popelvár museu z blata dvíhať“ — miesto toho Němcová píše: „jak třikráte na hubu padl, že ho musel Popelvár zdvíhať.“

Alebo (str. 10 — 11): „a palošík rúbau, že krú ako z hocakjeho hoveda na všetki strani revela, kím mu len všetki štiri hlavi ňesfakliu,“

(str. 12): „už šjarkan dvere roztvoriu a ňuchajúc do všetkích kútou, zrevau…“

(str. 18): „A nože sprobuj!“ šťebotala krásna princezka: a Železný mňích „ale choď mi s tím!“ — zamumlau…“

„a ten srubnul najednou všecky čtyry hlavy, jak by je smet…“

„už šarkan otevřel dveře a oči jeho koulely se jako ohenné kule a do všech koutů nahlížely…“

„A nože zkus!“ pravila krásná kněžna a jako kočička se okolo něho uvíjela. „Ale choď mi s tým“, bručel Železný…“

Č. 21. (Tillovo vydanie sv. I. č. 29) „Sluncový kůň“, je veľmi verný zčeštený prepis Rimavského povestí č. 3.; zmeny sú vykonané iba drobné štylistické, niekedy je premenené i v rozmluvách, ponechaných v slovenčine, nejaké slovo, na pr. slovo originálu „šíbalstvo“ (str. 34) je nahradené slovom „figliarstvo“, ktoré ako nesrozumiteľné českému čitateľovi Němcová musela pod čiarou vysvetliť českým slovom „šelmovství“.

Iné zmeny sú nie práve na osoh, na pr. prostičká veta (str. 34): Vešťec… „šjeu za ňím pomali, ako dáki pocesní“ je rozvedená strojeným knižným spôsobom „vezma na se podobu obyčejného pocestného pomalu za ním šel.“

Ostatne Němcová jednako nerozumela vždy dobre slovenskému slovu, tak na pr. v svojom zčeštenom prepise povesti Rimavského „Tri citrony“ ponechala takmer vetu svojho originálu „a ako skrsla tak i zmizňe“ (str. 38)… „a zmizela jako by skrsla“, a v poznámke to preložila „jako by se byla scvrkla“, (Kobrovo vydanie sv. I., str. 120.) Erben, ktorý prevzal z Rimavského túže rozprávku do svojej „Slovenskej čítanky“, preložil v slovníčku: „skrsnuť — vyskytnouti se“, pravda, lepšie je „vzniknouti“. Tamže Němcová prevzala frázu „a tam budeš čušať, kím ťi nepovjem, abi si von višjeu“ a v poznámke preložila neznámé slovo — „mlčeti“ (Kobrovo vyd. sv. I., str. 122), kdežto znamená „tiše seděti“, ako to ostatne dobre vysvetlila v rozprávke „O třech zakletých knížatech“ (Kobrovo vyd. II. 173).

Celkom verne Němcová reprodukuje z Rimavského ešte č. 4 „Tri citrony“ = Kobrovo vyd. I. č. 11, Tillovo vyd. I. č. 30; č. 7 „Zlatovláska“ = Kobrovo vyd. II. č. 5, Tillovo I. č. 32; č. 8 „Ružová Anička“ = Kobrovo vyd. I. č. 16, Tillovo I. č. 33; č. 9 „Ztracený chlapec“ = Kobrovo vyd. I. č. 13, Tillovo I. č. 34; a tiež č. 10 „Pamodaj šťastia lavička“ = Kobrovo vyd. I. č 25 Tillovo I. č. 35.

Druhé tri rozprávky, ktoré Němcová prevzala zo sbierky Rimavského, sú dosť značne prepracované. Veľmi skrátila, popretierala č. 5. Rimavského „Tri zakljate kňježatá“ v svojej rovnako nadpísanej povesti (Kobrovo vyd. II. č. 20, Tillovo I. č. 31), naozaj len na osoh rozprávky; ale niekedy jednako sama nejakú vetu dodala, ako na pr. keď zemän — gróf u Rimavského — svojej najstaršej dcére oznámil, že bol v hore na poľovačke od ukrutného medveďa prinútený zasľúbiť ju jemu za ženu, a dievča hľadelo nešťastného otca uspokojovať, Němcová dodala proti predlohe: „Nebylo jí ovšem volno okolo srdce, když na medvěda zpomněla, ale nechtěla dělat otci těžší ještě srdce“ (Rimavský 55, Tillovo vyd. I. 251). Scénu, ktorá prichádza pred zasnúbením prostrednej dcéry, Němcová veľmi premenila. Rimavského líčenie neshoduje sa, pravda, s líčením obdobných scén priemerne tri razy sa opakujúcich, ako to býva v ľudových rozprávkach, a Němcová dobre vycítila, že sa Rimavský odchýlil od zvyčajnej techniky rozprávkovej, a preto akiste myslela, že mohla právom opraviť svoju slovenskú predlohu. Podľa Rimavského totiž zastrelil „gróf“ jastraba, keď sa vrhol na vtáčika, s ktorým sa prostrednia dcéra maznala, ale u Němcovej zastrelil „zeman“ jastraba na poľovačke v lese. Podľa Rimavského gróf premýšľal, ako by dcéru od orla vysvobodil „a tím cjelom dau v meste jednu velkú, mocnú sjeť urobiť, ktorú bi potom, keď orol príďe, ponad celí zámok rozťjahou, aby z ňikadě pristúpiť ňemuohou“. Naopak Němcová i tú scénu opisuje paralelne s prvou, ako proti medveďovi i proti orlovi dal ozbrojiť mladých junákov. Proti tretiemu ženíchovi, rybe, gróf podľa Rimavského ohradil sa tak, že „zúkol vúkol okolo zámku dau všetki studňički a prameňe pozasípať a tuho pozapchávať, tak i v zámku, abi riba z ňikade pristúpiť ňemohla“; Němcová tieto obranné prípravy celkom vytrela a dala postaviť iba brannú stráž zo zemänových starých priateľov. — Neskoršie narodeného synka zemänovho Němcová pokrstila menom Radovid, „že ho rádi viděli“, kdežto u Rimavského niet nič takého. Zvláštne je, že Němcová vytrela typickú záverečnú formulku, ktorou Rimavský zavŕšil svoje rozprávanie, lebo je rýdzo ľudová: „Hej bola to svaďba! — a ja som ťješ tam bou. A keď som chceu preč ísť, posaďili ma, mesto koňa, na jeden vodou naplňení mech: ja som ho chceu ostrohami popichať, abi somnou poskočiu, keď sa toľkí páni na mňa ďívali; len som ja tu veru mech prepichou, voda von vihúkla a — sem ma doňjesla. — —“

Dosť značne Němcová prepracovala druhú rozprávku Rimavského „Cesta k Slncu“ v 12. č. druhého sväzku (Tillovo vyd. I. 210 č. 28) „Opět cesta k slunci“. Povesť túto prevzal ešte P. Dobšinský do svojich „Prostonárodních slovenských povestí II. 3 sl. (č. 11), keď vcelku veľmi málo zmenil text sbierky Rimavského, a predtým už bol ju doniesol česky „Nový i starý vlastenský kalendář“ na rok Páně 1850 v B. Bystrici, str. 42 — 45 (srovn. Súpis č. 35 A).

Postup deja Němcová zachovala tenže, mnohé opisy a najmä rozmluvy prevzala takmer všetky doslovne, ale iné, i slovenské obraty vložila nové. Najvážnejšiu zmenu vykonala v tom, že rekovi, ktorý je v slovenskej predlohe opisovaný ako Popelvár a tak i pomenovaný, čo i neprávom, dala meno Meška, a rozprávke dala iný úvod: „Meška byl šuhaj krásný, že mu daleko roveň nebylo, ale byl šuhaj chudý — nemal len dve nohy. Ani pěkných šatů neměl, co v pátek, to v svátek. — Byl sirotek, neměl matku ani otce. Jako sirotka vzali ho na královský dvůr, tam se měl jako nahý v tŕní. — Když povyrůstal, potřebovali ho kde k čemu, ve dvoře, v zahradě, na posílky, zkrátka byl v domě za popelíka považován.“ — U Rimavského miesto toho čítame: „V jednom králouskom dvore bívau raz jeden Popelvár. Ale trebas on bol len Popelvár, preca, kebi ho bou do panskích šjat poobljekau, ňebolo bi bívalo v celej krajiňe krajšieho a lepšjeho chlapčeka nad něho.“ — I mladej kňažnej, myslela Němcová, bolo treba zvláštné meno Mara.

Uvedieme ešte zakončenie povesti na ukážku toho, ako Němcová celú rozprávku prepracovala.

Němcová:

„Jak král slyšel, co se v chrámu děje, kázal, aby hned šuhaje v slunéčkových šatech k němu přivedli. Meško přišel před krále, ruku v ruce s kněžnou, která si mu byla zatím postěžovala, co skusila, než byl pryč, a jak ji k ženichu nutili a jí říkali, že je Meško dávno mrtev. — Když šuhaj králi odpověd slunce vyřídil, i to, co se mu na cestě přihodilo, vyprávěl, žádal krále o ruku dcery. Co měl král dělati? Viděl, že si Mara jiného nevezme, Meško vykonal slavně, co mu byl kázal, stal se i králem, nemohl tedy nic lepšího udělati, nežli dát jim požehnání a to také udělal. Bylo slávy a radovánek po celém kraji, nejšťastnější ale byli mladí manžela a šťastnými i zůstali do smrti.“

Rimavský:

„Len čo sa doveďeu starí král o tom, čo sa bolo stalo v kostole, — hneď dau v slnkových šatach oblečenjeho Popelvára povolať pred svoj trún.

Tu virozprávau Popelvár všetko od počjatku, až do konca ako sa mu voďilo. Keď virozprávau, pojau mladú kňažnu, ktorá ho teraz sto razí račej viďela, ako pred tím, za ruku, a požehnaní od starjeho krála, vjedou ju pred oltár.

A potom zosobášení žili, a po starjého kralovej smrťi kraluvali a panuvali šťastlivo, kím len ňepomreli.“

*

Němcová veľmi prepracovala ešte č. 6. Rimavského sbierky „Traja zhauraňelí braťja“, ako 27. číslo svojej sbierky. „O třech zhavranělých bratřích“ (Tillovo vyd. I. 307 č. 36). Srv. Súpis č 44 B 4. Už úvod je veľmi zmenený. U Rimavského matka prichystala na obed mäso, prv než odišla do kostola, a pohrozila chlapcom, ak vytiahnu mäso, ba ak sa ho len dotknú, že im urobí, čo ešte nikdy matka deťom neurobila. Keď potom sa navrátila a našla hrnce prázdné, vykríkla na nich hroznú kliatbu: „Bohdaj sťe sa tu zhauraňeli, abi sťe sa zhauraňeli, že bi sťe jeden z druhjeho meso trhali!“, a keď už kliatba bola uskutočnená, neznala ešte medzí v svojom hneve a volala za odlietajúcimi havrany, aby po svete dotiaľ lietali, kým ich najbližšia rodina nevysvobodí.

Podľa líčenia Němcovej táto scéna sa diala, keď matka piekla chlieb. „Nevědouc již, co s nimi počíti, vyškrábla z díže kus těsta, rozválela je, jen tak před ohněm v horkém popeli napochytro upekla a upečenou tu posušku na tři díly roztrhnouc hodila ji těm chlapcům, řkouc všecka rozhněvana: „Tu ho mátě, bodaj stě sa zhavraněli!“ — Sotva ta slova dořekla, chlapci se proměnili v havrany a von dveřmi uletěli.“ Druhej kliatby potom už ani nedopovedala, lebo, ako videla, že chlapci sa naozaj premenili na havranov a odleteli, „přešel ji všecek hněv“.

Potom Němcová rozpráva rovnako ako Rimavský, tu i tu doslovne sa s ním shodujúc; odchyľuje sa od neho, keď opisuje, ako mladý kráľ našiel sestru zhavranelých bratov v dutom strome. Podľa Rimavského kráľ išiel tadiaľ tri razy. Zakaždým jeho kone, vždy iné, pri tom strome zastaly a nechcely sa odtiaľ hnúť. Len po tretí raz kráľ obzeral strom a našiel v dutine krásavicu. Podľa Němcovej učinil tak hneď po prvý raz. Scéna sama je opisovaná trochu odchylnejšie. Keď kráľ vytiahol do boja, sveril podľa Rimavského svoju ženu jednej starej babe Ježibabe; podľa Němcovej iba jednej babe, ktorá na zámku bývala. Podľa Rimavského zamenila Ježibaba novonarodené deti za šteňa, mača a „truchlo drevo“; podľa Němcovej, dva razy za šteňa, po tretí raz za mača. Němcová prevzala svoj odchylný úvod z variantu, ktorý je vo sbierke Rimavského v dodatku. Němcová pripojila k svojej rozprávke tiež ešte iný variant, ktorý sa srovnáva s variantom Rimavského, ale rozprávala ho podrobnejšie.

Rozprávka Rimavského, pod ktorou je podpísaný Sam. Reusz, shoduje sa čiastočne s rozprávkou Cod. Rev. A 75a — 77a, ktorá má tu nadpis „O skleňenom zámku“ a bola odpísaná do „Prostonárodnieho Zábavníka Levočského“, III. 49 — 59, č. 13. O pomere rozličných týchto textov hovorí sa podrobnejšie v Súpise. Variant Rimavského shoduje sa v druhej časti svojej s týmto textom.

Aká to vlastne bola sbierka „páně Reuszova“, ktorú Němcová mala k dispozícii? V doslove k svojej sbierke spomenula, že farár Reusz jej „ochotně sbírku tu ukázal, kterou po smrti šlechetného a o národ zasloužilého svého otce v opatrování choval, maje při ní sám velké účastenství“ … a že jej sľúbil, „že tu sbírku pověstí a rozprávek uspořádá a že část později zašle do Prahy; to i učinil“. Je pravdepodobné, že jej ukazoval t. zv. Codexy Revúcke, ktoré vznikly práve v rodinnom a priateľskom kruhu Sam. Reusza a jeho synov. Avšak so zachovanými sväzky toho codexu (A, B, C) nesúvisia rozprávky, ktoré B. Němcová prevzala zo „sbírky Reuszovy“. Rozprávky, ktoré Němcová vybrala zo sbierky „páně Reuszovy“, nenachodia sa dovedna v nijakej rukopisnej sbierke, ktoré sme mohli poznať.

Jej rozprávka „Král času“ (Tillovo vyd. II, 15 č. 38), zo sbierky Reuszovej prevzatá, nesrovnáva sa so známym nám rukopisným textom, Cod. divers. Auct. A 31, č. 7, ktorý spracoval Janko Rimavský pre sbierku Škultetyho-Dobšinského „Slovenské povesti“ I. 136, č. 14, a ktorý text vzal potom ešte Dobšinský do Prostonárodních slovenských povestí V. 3. Srovn. Súpis č. 53, 3. Rozprávka Němcovej shoduje sa dosť značne s vypracovaním Rimavského, ale sú i značné rozdiely vo frazeologii slovenskej, že sa nemôžeme nazdávať, že by Němcová bola vzala sama zo svojej vôle rozličné slovenské výrazy a frázy do svojho vypravovania, a preto nepozostáva než predpokladať, že mala pred sebou nejaké iné spracovanie tejto rozprávky.

Rozprávka „Světská krása“ (Tillovo vyd. II., str. 1. č. 37) je v Cod. Rev. A. str. 9, č. 3, mimo toho je rovnakého ešte obsahu rozprávka „Vlkodlak“ tamže 61a — 62b, č. 22. Rozprávka, spracovaná B. Němcovou, srovnáva sa do istej miery s výťahom tejto rozprávky, ktorú si zaznačil Ľud. Reuz do svojho soznamu (viď hore str. 62.) ale nezdá sa, že ju vypracovala podľa tohoto textu. Ináče, pravda, shoduje sa dosť s textom Cod. Rev. A, str. 9. a ďalej, takže azda podľa neho upravila svoj text.

Rozprávka č. 3. „Lalija“ (Tillovo vyd. II. str. 23, č. 39) nachodí sa do istej miery doslovne rovnaká v Cod. Rev. C. str. 85 — 86 pod nadpisom iným, „Čertu oddaná panna“, a odtiaľ bola prepísaná do „Prostonárodnieho Zábavníka Levočského“ IV. str. 177 — 180 pod nadpisom „O jednej, čuo mala čerta frajera“. Němcová mala pred sebou najskorej nejaký máličko zmenený prepis. Pozoruhodné je, že Ľud. Reusz nadpísal výťah tejto rozprávky v svojom sozname tiež „Lalija“ (pozri hore str. 68.). Srovn. Súpis č. 54 A, 1.

Pre rozprávku č. 4. „Valibuk“ (Tillovo vyd. II. 28, č. 40) nemôžeme v rukopisných textoch nám známych najsť predlohu. Azda Němcová mala predlohu napísanú od Ľud. Reusza, ktorú P. Dobšinský uvádza medzi predlohami svojej rozprávky, skompilovanej zo siedmich verzií („Slov. povesti“, 87). Dobšinský spomenul i mená hrdinov, majúcich nadprirodzenú silu, tiež z rozličných verzií, medzi nimi mená Skalimej a Železomej, ktorými sú označení hrdinovia rozprávky B. Němcovej. V známych nám rukopisných textoch Cod. Rev. A 67b sl. = Prostonár. Záb. Levoč. IV. 119 sl.; ib. IV, 213; ib. I, 39 a v Zábavníku Štiavnickom V. str. 1. sl. hrdinovia majú mená iné. Srovn. Súpis č. 2 A 2b.

Rozprávka č. 5. „Šurina pan král a Otolienka“ (Tillovo vyd. II. 49, č. 41) je složená najskorej podľa rozprávania Ad. Reusza, viď Súpis č. 15 B a str. 23. Němcová znala túto rozprávku podľa všetkého z nejakého prepisu z Cod. Rev. A 5a — 7a, č. 2, lebo pridáva k svojmu rozprávaniu ešte iný variant, ktorý sa shoduje s týmto textom. Mená hrdinov rozprávky B. Němcovej nachodíme vo verzii tejže látky čiastočne odchylnej, ktorú „podal a rozprával“ Jozef Bella z Liptova v „Slov. povestiach“, str. 423, „Šurienka a Atalienka“. Dobšinský uviedol v poznámke k svojmu textu v Prostonár. slov. povestiach“, že mená hlavních osôb tejto rozprávky znejú tiež „Šurienka pan kráľ a Otolienka“.

Rozprávky č. 6 „O tom Šuhaji, co se nebál“ (Tillovo vyd. II. 61, č. 42) bolo niekoľko rukopisných textov. P. Dobšinský, ktorý ju spracoval v IV. sošite „Prostonárodních slovenských povestí“ str. 61 — 78 pod nadpisom „Nebojsa“, mal pred sebou štyri také texty. V zachovaných a nám známych rukopisných sborníkoch je v Prostonárodňom Zábavníku Bratislavskom str. 7 — 26, a iné podobné spracovanie obsahuje Codex Revúcky B, ktorý spravil najskôr Ľudevít Reusz. Text spracovaný B. Němcovou neshoduje sa ani s verziou Samuela Reusza, ktorá bola prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka I., ani s verziou Ľud. Reusza, nakoľko môžeme súdiť z výpiskov z nej, ktoré podal P. Dobšinský v poznámkach k svojmu spracovaniu. Rozdiely sú príliš značné, než aby sme ich vykladali iba tým, že Němcová svojej predlohy „voľne užívala“, ako sa nazdával V. Tille v svojom komentári (str. LXII). Kde-tu Němcová síce rozpráva rovnako so Samuelom Reuszom, kde-tu nachádzame tiež doslovné shody; omnoho menej srovnáva sa jej rozprávanie s textom Ľudovíta Reusza, ale sú tiež miesta, kde sa odchyľuje od textu Samuela Reusza a shoduje sa s textom jeho syna Ľudovíta, a miestami odchyľuje sa od oboch textov. Že by naša rozprávateľka slovenských povestí bola mala pred sebou dve verzie tejto rozprávky, nepodobá sa pravde; že by však tam, kde sa odchyľuje od textu Samuela Reusza, samostatne bola menila svoju predlohu, vytvára okolnosť, že sa práve tu niekedy shoduje s textom Ľud. Reusza; inde však liší sa od oboch textov. A tak sa nám vidí podobnejším pravde, že nemala pred sebou Codex Revúcky B, lež nejaké iné podobné spracovanie tejto rozprávky.

Je pozoruhodné, že iba Němcová završuje svoje rozprávanie základnou myšlienkou látky o hrdinovi „Nebojsa“. Otec pýtal sa reka, či sa naučil báť, a on odpovedal, že sa bojí zlej Ježibaby. Nie je vytvorené, že Němcová tento koniec pribásnila sama. Viď Súpis č. 111 A a 1.

Rozprávka č. 7 „Mahulena krásná panna“ (Tillovo vyd. II. 81, č. 43) srovnáva sa vcelku s rozprávkou tohože mena, ktorú do „Slovenských povestí“ upravil P. Dobšinský podľa štyroch rukopisných textov, ale má niektoré drobnejšie vecné odchýlky, ktoré uviedol už Tille v svojom rozbore; okrem toho sú i dosť značné odchýlky štylistické a frazeologické v rozmluvách, ktoré sú ponechávané v slovenskej reči. Z toho môžeme súdiť, že Němcová mala nejakú zvláštnu predlohu, teraz nám neznámu. Viď S. č. 32, 6.

Rozprávka č. 8 „Vlkolak“ (Tillovo vyd. II. 92, č. 44) je tiež spracovaná v „Slovenských povestiach“ str. 201, č. 21, a to podľa piatich rukopisov. Z rukopisných spracovaní tejto rozprávky nám známych rozprávka B. Němcovej srovnáva sa najmä s textom Cod. Rev. A 61a. Pod týmto textom sú podpísaní Eduard Ličko a Ľ. Gál, obidvaja, ktorí sú uvedení medzi jej zapisovateľmi v „Slov. povestiach“ 201. Němcová dostala akiste od Ľud. Reusza dosť verný prepis tohoto spracovania. Viď S. č. 51 E 1.

Rozprávka č. 9. „Berona“ (Tillovo vyd. II. 102, č. 45) bola tiež spracovaná pre „Slov. povesti“, a to Jankom Rimavským podľa dvoch textov. Text B. Němcovej shoduje sa veľmi s textom Cod. Rev. C str. 1, č. 1, „O Berone“; rozpráva nielen všetky motívy celkom rovnako, lež má i zväčša tieže zvraty a tieže slovné výrazy, ako spomenutý text. Tu i tu sú rozličné menšie odchýlky, ale tie možno vysvetliť tým, že Němcová svoju predlohu kde-tu skracovala a pri svojom umení básnickom lepšie upravovala text, než neumelecký jej spracovateľ slovenský. Pravda, Němcová nemala v Prahe pred sebou spomenutý rukopisný sborník, lež iba veľmi verný prepis jeho textu. Srovn. Súpis č. 10 c 1.

Ešte dve rozprávky, priznala B. Němcová, prevzala zo sbierky Reuszovej, a to rozprávky „Černokněžník“ a „Světovládný rytíř“; tie potom podala až v nasledujúcom pokračovaní svojej sbierky, a to povesť „Černokněžník“ vo vyd. r. 1857/8 na str. 307 (Kobrovo vyd. II, str. 3, Tillovo vyd. II, 113, č. 46). Táto rozprávka bola tiež spracovaná pre „Slov. povesti“, a to P. Dobšinským podľa piatich textov rukopisných. V rukopisných sborníkoch nám známych vyskytuje sa v „Prostonár. Zábavníku“ III. (Levoč.), str. 6., z Dolnieho Kubína v Orave — tento text P. Dobšinský medzi prameňmi neuvádza — , v Prostonár. Zábav. IV. (Levoč.), str. 95 — 99 č. 6, shodný s Cod. Rev. A str. 19, ktorý spracoval Ľud. Reusz v Zábav. Štiavnickom V., str. 117 — 122 č. 16, a v Cod. Rev. C str. 128, kde ho P. Dobšinský pripísal pozdejšie, až koncom r. 1857. Rozdiely medzi textom B. Nemcovej a úpravou P. Dobšinského uviedol Tille v svojom rozbore str. LXVI. Rukopisnú predlohu B. Němcovej nemohli sme zistiť. Viď Súpis č. 95, 8.

Posledniu rozprávku „Světovládný rytíř“, prevzatú zo sbierky Reuszovej, Němcová položila až na koniec svojej sbierky (r. 1857/8 str. 590, Kobrovo vyd. II, 211, č. 57, Tillovo vyd. II. 121, č. 47). Táto rozprávka bola tiež prevzatá do „Slov. povestí“ 286. Podkladom tohoto textu bol iba jediný text. Z rukopisných sborníkov ju majú iba Zábavník Štiavnický, str. 87 nasl., a tento text bol pre „Slov. povesti“ dosť značne prepracovaný. Rozdiely tohoto textu od úpravy B. Němcovej uviedol V. Tille podrobne v svojej štúdii (str. LXVI). Němcová ukončila svoje rozprávanie poznámkou, že nemala úplného rukopisného textu, a stručne rozprávala nasledujúci obsah. Mala akiste takýto text od Ľ. Reusza, a je pozoruhodné, že Ľ. Reusz chcel touto rozprávkou, za prameň ktorej uviedol Zábavník Štiavnický, započať svoju sbierku rozprávok, ktorú chystal pod tlač. Srovn. Súpis č. 1 B d 1.

Dodatkom k rozprávke „O Popelvaru největším na světě Tillovo vyd. č. 27. I, 185) zo sbierky Rimavského B. Němcová uvodí jej variant „O Železnom knížeti“ (Kobrovo vyd. II. 44, Tille úvod str. XLI), ale neudáva, zkadiaľ ho čerpala. Možno sa vari nazdávať, že ho našla v rukopisnej sbierke, ktorú dostala od Ľ. Reusza. Srovn. Súpis č. 1 C 2.

Tiež dodatkom k rozprávke č. 58 „O Širokém, Dlouhém a Žarookém“ (Tillovo vyd. č. 27. I, 185), ktorú jej rozprával starý sluha v Ďarmotách, uviedla obsah variantu z okolia trenčianskeho (Tille, úvod str. XXXIV). Zkadiaľ ho poznala, nemožno určiť. Možno, že ho poznala zo sbierky Ľud. Reusza, ale tomu je na závade, že v jeho rozvrhu rozprávkového sborníka niet ani zmienky o takej látke, o takto pomenovaných súdruhoch, nadprirodzenými silami obdarených. Nepoznajú ich ostatne ani tlačené sbierky.

Z toho všetkého je, hádam, temer zistené, že dostala od Ľ. Reusza osobitný prepis, dosť možno prepis slovenských povestí, ktoré sám spracoval a upravil pre sbierku, ktorú vydať sám zamýšľal. Bola to, pravda, veľmi malá časť sbierky ním projektovanej, lebo sbierka mala obsahovať 109 čísiel.

Srovnávanie Slovenských povestí, vydaných B. Němcovou, s jej tlačenými alebo rukopisnými predlohami dosvedčuje, hoc niektoré rozprávky veľmi prepracovala, že podávala svoje predlohy obsahove vcelku veľmi verne a menila ich iba so stránky formálnej. Zbytočné, zväčša rozvlačné opisovanie, vypisovanie a rozprávanie svojich predlôh skracovala, tak že slovenské povesti dostaly v jej podaní formy naozaj dokonalejšie a umeleckejšie. Takéto upravovanie svojich predlôh mohla si dovoľovať tým skorej, že ani ony nemohly sa pokladať za presné zápisy skutočných rozprávok ľudových.

Okrem toho mala ešte dosť príspevkov s iných strán. Predovšetkým od farára Sama Chalupku. Ale tie najmenej možno počitovať medzi skutočné ľudové podania. V č. 53. „Slovenský junák“ (Tillovo vyd. II. 139, č. 50) sú slúčené dve epizody z bojov s Turky, z doby tureckej okupácie v Uhrách, rozprávané čisto knižným slohom. Viď Súpis č. 152, 2.

Najľudovejšia je rozprávka č. 20 „Peračina“ (Tillovo vyd. 137, č. 49), rozprávajúca známu povesť o kúzelnej moci kapradieho kvetu v noci svätojánskej. Túže povesť P. Dobšinský odtlačil v „Prostonár. slov. povestiach“ III., str. 94 — 96, „zo sbierky Sama Chalupky z H. Lehoty“. S týmto textom shoduje sa text B. Němcovej tak, že jej podanie možno pokladať za doslovný preklad slovenského originálu. Srovn. S. č. 157, 1.

Č. 19. „Zlá nocka“ (Tille II. 134, č. 48) čerpané je zo života pastierskeho, a najskôr S. Chalupka spracoval tu dosť verne pastiersku rozprávku o mátohách. Podobnú rozprávku z poľskej časti Tatier zaznačil časopis „Ľud“ (1910). Pri nadbytku pastierskych termínov a pri podrobnom opisovaní pastierskeho života možno so značnou istotou predpokladať, že Němcová pri tejto rozprávke sa obmedzila na púhe čiastočné jej počeštenie.

Napokon B. Němcová vraví, že od Chalupku má ešte rozprávku „O Kovladu“ (Tille I. str. 5, č. 1).

Rovnakú rozprávku odtlačil pozdejšie S. Chalupka r. 1870 v almanachu „Tábor“ na str. 15 — 24 pod titulom „Ľubka“ a v poznámke na str. 24 spomenul výslovne, že B. Němcová nemá jej z jeho sbierky, „jak ona na konci dielka svojho udala. Ja som toho času povesť tuto ani na papier nebol položil“, — ale že ju počula od inej ženy z jeho obce (Hornej Lehoty) a sama ju napísala. Spolu tiež Chalupka napísal niekoľko slov o žene, od ktorej Němcová mala ešte niektoré iné rozprávky, že poznala veľmi mnoho rozprávok, „ale pre oslablú starobou pamäť ustavične jednu s druhou miatla tak, že som ju často ja napravovať musel.“ Z almanachu „Tábor“ asi odtlačil ju P. Dobšinský v „Prostonár. slov. povestiach“ II. 26 — 40, poznámky Chalupkove však popretieral. Tille podrobne srovnal oba tieto texty a prišiel k správnemu výsledku, že „povídka u Němcové je patrně slabší a v podrobnostech méně přesná reprodukce verse Chalupkou zapsané“. Srovn. moju rozpravu „Lalija“, str. 41 nasl., Súpis č. 85 C 1.

Niekoľko povestí, vcelku sedem čísiel, Němcová dostala od sl. J. Sz(ablakov)é z Banskej Bystrice. Jej rozprávka č. 35 „Jak šlo vejce na vandrovku“ (Tille II. 143, č. 51) bola vedľa inej ešte z Kežmarského Zábavníka podkladom verzie, spracovanej od P. Dobšinského pre „Prostonár. slov. povesti“ III. 75, č. 32. Medzi touto verziou a textom B. Němcovej sú rozličné rozdiely, ktoré V. Tille uviedol v svojom rozbore str. LXXXVII. Rozdiely textu Dobšinského zakladajú sa asi na prvom rukopisnom prameni, ktorý v ztratenom Zábavníku Kežmarskom nemožno zistiť. Srovn. Súpis č. 145 B 2.

Iná rozprávka od tejže slečny zapísaná, č. 38, „Jak pásl Janko kobylku“ (Tille II. 146, č. 52) je púhy zlomok: motív o pasení koňov čarodejníčkiných vyskytuje sa epizodicky v rozličných látkach. Tu bol tento motív zvlášť obmenený a spojený s látkou o vysvobodení zakliatej princezky. Viď Súpis č. 18 A 3.

Povesť „Katrenka stryga“ (Tille II, 150, č. 53) je zvláštna verzia o sneme čarodejníckom, ako čarodejnice jazdia na sluhovi do čarodejníckych schôdzok. Iná bola už zaznačená v „Prostonár. Zábav. Brat.“ I. 249, kam bola podľa poznámky v rukopise pripojenej prepísaná z Cod. Rev. B. Dobšinský spracoval tú istú rozprávku v „Prostonár. slov. povestiach“ III. 44 sl. č. 28, pričom znova upravil text, ktorý podľa jeho poznámky „podal Samuel Reisz vidiekohovorom zvolenským“. Němcová ozaj nemala tejto rozprávky v rukopisnej sbierke, ktorú jej poslal Ľ. Reusz. Srovn. Súpis č. 97 B 2.

Legenda „O chudých sirotcích a o andělu“ (Tille II. 153, č. 54) je verzia legendy veľmi rozšírenej o „anjelovi a pustovníkovi“, veľmi sentimentálne a moralisticky prifarbená, viac než legenda táto v početných svojich verziách býva. Inú rozprávku má P. Dobšinský v „Protonár. slov. pov.“ V., 86 sl. Viď Súpis č. 70 G 1.

Čisto novelistická je rozprávka č. 50 „O věrné ženě“ (Tille II. 157, č. 55), o ktorej vernosti manžel sa stavil s priateľom. Spracoval ju Boccaccio v Decamerone II. 9, Shakespeare v Cymbeline; v prekladoch prenikla do ľudu, do češtiny bola preložená už v pol. XVI. stol., a známe sú početné jej tlačenia od sklonku XVII. stol., „Kronika o Perytonovi, měštěnínu římském“ a j. (srovn. článok J. Máchala v Národop. Sborníku III., str. 14 n.). Viď Súpis č. 103 A 1.

Rozprávka č. 56 „Růžový puk“ (Tille II. 163, č. 56) je trochu zmenená verzia látky známej pod menom „La belle et la bete“, a to tým, že dievča musí princa, zakliateho v „ozrutné zvířetisko“, vysvobodiť ťažkými mukami po tri noci, ktoré obyčajne podstupuje rek, osvobodzujúci zakliatu princezku. Boly tiež zachovalejšie slovenské verzie tejto látky, a P. Dobšinský upravil podľa nich povesť „Trojruža“ v „Prostonár. slov. povestiach“ V., str. 12. č. 49. Srovn. Súpis č. 48 C 8.

Od slečny Szablakovej je ešte poslednia rozprávka sbierky Bož. Němcovej „O ptáku ohniváku a o morské panně“ (Tille II. 169, č. 57). Je to dosť bežná verzia rozprávky o pere zo zlatého vtáka, ktoré našiel rek na ceste a ktorým si svietil v stajni kráľovskej a o rekových výpravách pre vtáka ohniváka a krásavicu. Složitejsia jej verzia bola prevzatá do „Slov. povestí“ 111, č. 12. Viď Súpis č. 24 A b 6.

Od štiavnického občana, určitejšie nie známeho (označený je iba začiatočnou písmenou C.), B. Němcová dostala miestnu povesť z tohoto baníckeho miesta „O pyšné panně“ a rozprávala ju stručne ako č. 54. svojej sbierky (Tille II., 183 č. 58). Obšírnejšie rozprával ju Andrej Sytniansky v čas. „Sokol“ VI., 359, a odtiaľ prevzal ju Rudolf Pokorný do svojej knihy „Z potulek po Slovensku“, II. 227 — 229, a spomenul, že ju počul tiež sám v Štiavnici „s nepatrným variantem“. Predloha B. Němcovej bola akiste omnoho stručnejšia a je divné, že naša rozprávateľka nevyzdobila tejto veľmi vďačnej látky. Je to poslovenčená, na Slovensku lokalizovaná medzinárodnia látka „Polykratov prsteň“. Srovn. Kőhler, Kleinere Schriften II., 209, a Súpis č. 126 C 1.

Okrem týchto rozprávok, ktoré boly B. Němcovej doposlané s rozličných strán, sobrala sama od rozličných ľudí obojeho pohlavia, od starej súsedky v Hornej Lehote, od dvoch slúžok (akiste vlastních) v B. Ďarmotách, od istého starého sluhu tamže, od starej varovkyne v Sliači a od štyroch mužov z Trenčianskej stolice; ale neľzä zistiť, kde sa s nimi sišla. Azda predsa vo Zvolenskej (Tille, B. Němcová, III. vyd. 298). Pri niektorých týchto osobách na podiv tiež poznačila, odkiaľ pochádzaly, a tým dala najavo vzácné porozumenie pre potreby etnografické.

V. Tille rozobral všetky rozprávky veľmi pečlive a netreba mnoho dodať k jeho kritickým poznámkam. O rozprávke č. 22 „O bačovi a šarkanu“ (Tille II. 184, č. 59), ktorú Němcová uvodí medzi rozprávkami, ktoré jej rozprávali mužovia z Trenčianskej stolice, Tille ukázal (str. XXX. nasl.), že ju už prvej (r. 1855) vytlačil Štefan Danieli jazykom českým v almanachu „Perly české“ ako „pohádku slovenskou z hor Trenčínských“ a že tieto dva texty ničím sa nelišia, iba že Němcová „místy trochu parafrasuje a přímou řeč podáva slovensky“. Ona „zřejmě přepisuje přímo versi Danielim podanou“. Počula, pravda, na Slovensku rozprávať povesti o haďom kráľovi a o jazde na šarkanovi — zaznačila niektoré v svojom spise „Kraje a lesy na Zvolensku“ (Kobrovo vyd. IV. 435, najmä ako černokňažník sadá na šarkana a s ním letí kraj sveta), ale „nezapsala si jich podle takového ústního podání, nýbrž přepsala povídku, kterou měla v předloze, ať již přímo z Perel českých neb z téhož písemného originálu, z něhož ji přeložil Danieli“. V druhom vydaní svojho spisu „Božena Němcová“ V.Tille napísal (str. 332), že táto rozprávka bola napísaná r. 1854 a v sbierke má štylistické dodatky a reč viac poslovenčenú. Němcová nemala k nej za základ rozprávku slovenskú, ale dve rozličné povesti, ktoré počula od mužov z Trenčianskej stolice. (Najnovšie poznal, že onen Št. Danieli bol púhy pseudonym B. Němcovej [3. vyd. str. 221.]) Srovn. Súpis č. 150, 1.

O jej rozprávke „O Turkovi a krásné Kateřině“ (Tille I. 70, č. 8), ktorú B. Němcová počula rozprávať od jednej slúžky v Ďarmotách, Tille dokázal (str. XVII. nasl.), že ju, pravda, „slyšela vyprávět prosaicky“, „ale dialogy přejala“ z balady, zaznačenej v Kollárových „Zpievankách“ odd. XII. č. 6 (str. 8). Srovn. Súpis č. 152, 1.

Rozprávku č. 44. „O Červeném vítězi“ (Tillovo vyd. I. 145. č. 23) B. Němcová uvádza medzi tými, ktoré počula rozprávať od štyroch mužov z Trenčianskej, a v poznámke k Doslovu priznala, „že se pověst ta zcela shodovala s balladou v Kollárových spisech. II. díl ,O červeném vítězi‘, použila jsem v překladu ballady.“ Tille ukázal (str. XXVII.) že „celkem je celá povídka jen parafrasí básně (Kollár, zpiev. II. odd. XXI. č. 17, str. 450 — 455), řádek od řádku, častěji týmiž slovy, a nikde v ní není ani stopy nějaké podrobnosti z jiného lidového vypravování. Němcová slyšela ji asi vyprávět, nezapsala však a pak prostě podala podrobný obsah básně, čímž ovšem povídka její ztrácí hodnotu lidového dokumentu“. Viď Súpis č. 44 D.

O rozprávke č. 39. „O slunečníku, měsíčníku a větrníku“ (Tille I. 30, č. 4), o ktorej Němcová vraví, že ju rozprávala horno-lehotská súsedka, V. Tille v svojom rozbore dokazuje (str. XII. nasl.), že bola spisovateľkou veľmi upravená pod vlivom jej českej rozprávky č. 11, celkom rovnako nadpísanej, a vyslovuje pochybnosti, či môžeme osnovu a štylizáciu slovenskej rozprávky pokladať za pôvodnie rozprávanie, hoci pripúšťa, že je slovenská rozprávka miestami „příbuznější tradici než chabé líčení české“, že je prostejšia a živšia. Vcelku Tille došiel k výsledku, že „Němcová patrně slyšela vyprávěti slovenskou versi své pohádky, ale napsala ji podle své české povídky, vynechávajíc své přídavky, přizpůsobujíc sloh ústnímu vypravování a přejímajíc vhodnější podrobnosti.“ Viď Súpis 5 A 2.

Ešte v iných slovenských rozprávkach nachádza vlivy jej českých rozprávok, „ačkoliv daleko slabší“; tak v počiatku rozprávky č. 43. „O hrdé kněžné“ (Tillovo vyd. I. 52, č. 6), ktorú počula tiež od hornolehotskej súsedky, ozvenu z jej českej rozprávky „Potrestaná pýcha“ (str. XII.); pozri Súpis č. 111 A 1. O rozprávke č. 48 „O Popelušce“ (Tillovo vyd. I. 59, č. 7) vraví, že „není psána bez formálního vlivu povídky české totiž její pohádky č. 24 „O třech sestrách“, která je stilisována obšírněji a novellističtěji.“ Němcová mala ju od tejže ženy. Pre „Slov. povesti“ táže látka bola upravená podľa troch textov (str. 439 č. 47 „Tri holúbky“; srovn. Súpis č. 51 B b 3). Tille uviedol potom, že slovenská povesť č. 32 „Bratr a sestra“ (Tillovo vyd. I. 75, č. 9) ktorú Němcová poznala od slúžky v B. Ďarmotách, „podivuhodně jest schodna s její českou povídkou stejnomennou, takže slovenská, zvláště v první části činí dojem jen prostšího vypravování mnohomluvnější verse české, v druhé polovině… je běžné tradici bližší.“ Srovn. Súpis č. 46, 8, kde sa vyslovujú pochybnosti o mienke Tillovej.

Od hornolehotskej súsedky Němcová počula ešte rozprávku č. 12 „Kinkaš Martinko“ (Tillovo vyd. I. 11, č. 2), o lenivom dievčati, ktoré ženíchovi upradie konope s pomocou nadprirodzenej bytnosti. Tejto rozprávky, veľmi rozšírenej najmä po strednej a východnej Europe, boly v novšej dobe zapísané iné dve slovenské verzie dosť príbuzné, v Nitrianskej stolici a na Spiši (viď Národop. Věstník II. 232 a IV. 217). Srovn. Súpis č. 92 A 3. Rozprávka B. Němcovej odchyľuje sa od staršieho rukopisného textu, ktorý bol spracovaný pre „Slov. povesti“ str. 350.

Viedlo by nás priďaleko, keby sme tu mali rozoberať všetky rozprávky, ktoré Němcová sama poznala priamo z úst ľudu. Odkazujeme tu na Súpis. Tu zastaneme len ešte pri jednej rozprávke, ktorú dôkladný znateľ našich rozprávok V. Tille našiel za rozprávku „látkou a stilem nejumělečtější a nejkrásnější“, čo ich Němcová napísala. Je to rozprávka „O dvanácti měsíčkách“ (Tillovo vyd. I. 91, č. 11). V. Tille mienil, že Němcová tu „vytvořila z vypravování své slúžky umělou lidovou povídku, a tentokrát podařilo se jí v pravdě to, po čem pri psaní českých povídek tolik toužila: ‚aby ducha národního skrz na skrz tak pojala‘, jako Erben. V textu není zbytečných příkras, děj rozvíjí se účinně a prostě, povahy obou dívek i matky jsou kreslený ostře a odlišně, a charakteristika je tak živá, jak lidové vypravování samo, ač nezapírá umělé vytváření. Stil v pravdě připomína Erbena v jeho nejlepších povídkách, je však bližší lidovému cítění (str. XXIII.)… Třeba její vyprávěčka dovedla líčiti sebe živěji, komposice a stilisace této pohádky je dílem Němcové. Ukazuje k tomu přesně dodržené stupňování scén, jejich rovnoměrné opakování, popisy přírody, realisticky podané detaily ze života, náladově zabarvená místa a konečně i celková nálada — vše svědčí o umělém spisovném tvoření, ale též o hlubokém, vroucím porozumění lidové mysli. Základní idea věčné spravedlnosti na zemi je podstatnou součástkou všech lidových povídek a také ostrá, odlišná charakteristika pyšného zla a pokorného dobra odpovídá přesně lidovému pojetí; je však provedena, ač výrazně, přece s uměleckou zdrželivostí.“ (Str. XXV.) Stručnejšie Tille charakterizoval túto rozprávku tiež v životopise Bož. Němcovej (II. vyd., 328, III. 218). Na prvom mieste poukázal ešte na dve Reuszove rozprávky, ktoré Němcová tiež prijala do svojej sbierky. Rozprávky tieto majú iba spoločný bájeslovný motív. Ináče sú to rozprávky obsahom rozdielné. Viď naš Súpis č. 52 C 1 a č. 53. V tomto svojom spise (II. vyd. 329) V. Tille uvádza zvláštnosť toho, že vzácny motív o zasahovaní vševládnúcich a vševedúcich bytností, zosobnených mesiacov, vyskytuje sa pomerne tak často v jedinej sbierke zo Slovenska. V Súpise č. 52 C 1 uvádzame hodne dokladov zo slovenských rozprávok, poukazujeme tiež na niektoré rozprávky nemecké, italské a iné, najmä na blízku shodu s niektorými rozprávkami poľskými. Rozprávka „O dvanácti měsíčkách“ je, pravda, v tej forme, v ktorej ju B. Němcová rozpráva, veľmi vzácna a nevyskytuje sa nikde mimo blízkych krajov poľských, kde tiež je veľmi vzácna. Podstatou svojou je nepochybne čerpaná z tradície ľudovej, ale vcelku môžeme sa jednako nazdávať, že táto rozprávka je prevažnou mierou vyvrcholením snáh Boženy Němcovej stvoriť ľudovú rozprávku.

6. Názory slovenských sberateľov a bádateľov o rozprávkach

1. Ľudovit Štúr

Spomenuli sme už, že Ľudovít Štúr nemal mnoho vlivu na to, že mládež slovenská podujala sa na počiatku štyridsiatych rokov minulého stoletia s oduševnením a podivuhodnou horlivosťou sbierať tradície svojho ľudu, najmä prozaické. Znamenitý vodca literárneho ruchu slovenského mal iste veľký záujem o tradície slovenského ľudu, ako všetkých slovanských národov. Vieme už, že o nich vykladal poslucháčstvu bratislavského lycea.^[33] Ale jeho záujem vyčerpávaly temer úplne piesne. V jeho knihe, ktorú vydala Česká Matice po rokoch na sklonku jeho života, r. 1853 „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ — bola J. Kalinčákom zo slovenskej predlohy počeštená — vykladá sa o „pověstech“ mierou omnoho skrovnejšou, než by sme mohli očakávať podľa nadpisu knihy. Autor venoval im všetkého dovedna šesť strán v knihe, majúcej 146 strán. Nemôžeme tu písať rozbor tejto knihy — siaha to za hranice tohoto úvodu — preto sa obmedzíme len na Štúrovu mienku o slovenských povestiach. Poznamenávame, že Štúrova kniha bola vrelo uvítaná a dosiaľ sa značne cení. Je veľmi významné, keď ešte dnes učenec významu Jagićovho venoval jej sympatické slová: „S jemným poetickým citom Štúr nakreslil obraz prírody, obklopujúcej Slovana, a všetkých pomerov rodinného života, ako sa odrážajú v jeho duši a v jeho poezii… Dielo Štúrovo neztratilo ani teraz svojich pôvabov. Pravda, obraz, ktorý nakreslil, bol mu vnuknutý jednostranným zaľúbením do svojho predmetu, a podávajúc sa tejto láske, chcel v najlepšom svetle predstaviť rozličné prednosti Slovanov a ich národnej poezie, všetko nepriaznivé obchádzajúc mlčaním.“ (Istorija slav. filologii, str. 521.) Pozri i rozbor Štúrovho diela, ktorý podal J. Horák v Sborníku Matice Slovenskej I., 1923, str. 97 — 109.

To, čo Štúr tu píše o povestiach, nepovznáša sa nad najvšeobecnejšiu charakteristiku, netýka sa len tradícií, povestí slovanských, lež povestí vôbec. On, pravda, má na zreteli iba slovanské. Píše: „Pověsti slovanské vyplynuly z téhož zřídla, jako i písně naše, hlavní však jich názor jest mnohem ryzejší, starší, zachovalejší než v písních. Názor ten jest zbožňování přírody, které v národních pověstech slovanských má ještě panství neobmezené… Patříť v nich přírodě moc hlavní, samočinná, božská, proti které jest člověk nízký a podřízený… Když ona (příroda) jedenkrát touto moci nejvyšší v jeho očích vládne, nic není jí potom nemožného u člověka. On jí pričítá i úkazy, které ani díti se v ní nevidí, namyslí do ní tvorů, kterých v přírodě nikdy nespatřuje, a vyobrazuje si hmoty a útvary, jakových v skutečném světě nikde nestává“ (str. 135). „Toto vyvýšení a zbožnění přírody, věčné proměňování v jejích tvárnostech a podobách“ je, pravda, príznačné pre primitívneho človeka, a Štúr nielen že tedy pôvod rozprávok kladie do najstarších dôb, ale chcel by ho klásť do prvotnej pravlasti slovanského plemena, do Azie a do Indie, lebo jej „ohromná příroda… její vznešenost, její působení ohromné… porážejí mysl člověka ještě ji nevyskoumavšího a neumějícího udat příčiny a účinky těch úkazů“ (str. 135). Preberá potom toto „vyvýšení a zbožnění přírody“, nachádza ho v zosobňovaní všetkých tvorov, telies a javov prírodních, a tiež v metamorfózach, v „přetvorech“, ako hovorí: človek mení sa o svojej vôli, alebo bez nej, ba proti vôli svojej je pretvorovaný na zvieratá, rastliny, na kameň atď. Nachádza ich možnými iba na primitívnom stupni človečenstva. Pripomína detské doby, kedy sa, pravda, tým zázrakom a divom rozprávkovým plná viera prikladala. „To, co dětinské naší mysli bylo možným a skutečným, bylo tím ještě více národu našemu v tom věku, ve kterém pověsti se tvořily, a mnoho dětinštějšímu nad nás děti, vedené jíž od samého počátku k známostem všelijakým a ku poznávání pravého Boha“ (str. 137)… „Co by bylo nemožného obrazotvornosti, v ten čas ještě v člověku žádnými úvahami suchého rozumu v uzdu nepojaté?!“ (str. 137).

Všetko, čo v rozprávkach našich odporuje „suchému rozumu“ nášmu, Štúr tedy vykladá z púhej nesputnanej obrazotvornosti primitívneho človeka. Nehľadá v oných nadprirodzených, nadpozemských a nadľudských živlov rozprávkových nejaký hlbší podklad bájeslovný, ako činili jeho vrstovníci v záp. Europe, a najmä však jeho žiaci a nástupcovia slovenskí. Nekládol si vôbec otázku o pomere našich tradícií k tradíciám iných národov, akiste si ani neuvedomoval hlbokej súvislosti tradícií všetkých europských národov, ktorú už bratia Grimmovci učinili východiskom svojich epochálnych štúdií. Nemyslel ešte na to, že len podrobným, prácnym srovnávaním slovanských rozprávok s inonárodními možno vynajsť to, čo v nich je slovanského, v čom sa slovanský duch a slovanská myseľ prejavuje a zračí. Neuvedomoval si, že treba vopred určiť pomer slovenských tradícií k tradíciam ostatních slovanských národov, ako i súsedních národov neslovanských. Ale preňho, ako vôbec pre všetkých slovenských literátov jeho času a ešte pozdejších rokov, starodávnosť slovenských podaní bola a priori nesporná, o ktorej nesvedčilo sa ani debatovať, tým menej pochybovať.

Pre Štúra, ako pre všetkých slovenských literátov, existovala, ako prirodzene pre osoby duchovnieho stavu bohoslovecky vychované, otázka iná, a to o mravnej podstate rozprávok. Ako o nej hovoril Sam. Reusz, tak nemohol jej obísť ani Štúr. Pravda, mravní ich obsah, smer — tendencia, boly pre nich celkom samozrejmé, a oni oduševnene vyhlasovali ich bezúhonnosť, ba ich vysokú mravniu cenu a hodnotu. Štúr dokazuje rozdiely značné a podstatné medzi Indom a Slovanom v ich „prvním cítění a smýšlení“, ako v slovanských rozprávkach „se vykonávají všechny skutky dobré i šlechetné prací, odvahou, zapřením sebe ve svých žádostech a náklonnostech, a nejkrásnější jich korunou jest nepřijímání za to odměny.“ „Takto cítil Slovan již v prvních dobách svého bytenství“ (str. 139), zvolal na konci svojich vývodov.

Konečne Štúr dotkol sa ešte otázky, nakoľko možno v rozprávkach vidieť najstaršie názory slovanské, predstavy o svete a božstve, ale o tom prehovoril veľmi stručne a na podiv rezervovane. Mieni, že sú nie „bez důležitosti“. „Kdyby se byly všechny věrně k nám dostaly, znali bychom bohovědu a kosmogonii (světorodství) nejdávnějších svých předků. Než z takových, jakové jsou, dají se bráti zrna k tomu poznání.“ Uvodí niektoré príklady: „o třech nad jiné vyvýšených králech: o králi ohně, králi větrů a králi moře… dozvídáme se z nich o dvanácti mužích, kteří na vysokém vrchu stojí a věčný, nehasnoucí oheň střehou“ a j… „Události nějakové historické v nich hledat, byla by lichá a k žádným výsledkům nevedoucí práce, neb takových ani v nich není, ač právě mnohé zrno z bohovědy a kosmogonie starých Slovanů z nich dobyti možno“ (str. 140).

Stručné poznámky o formálnom ráze rozprávok, vcelku bezvýznamné, zatvárajú krátku úvahu Štúrovu. Na ďalší vývoj štúdií rozprávkoslovných nemala mnoho vlivu a, bohužiaľ, ani jeho rozzervované stanovisko k bájeslovným výkladom slovanských rozprávok nemalo vlivu ani u Čechov, kde panoval smer Erbenov symbolicko-bájeslovný pri asistencii Ign. Hanuša, ktorý niekedy zabočoval ešte ďalej do fantázií, tým menej na Slovensku.

2. Ľudovít Reusz

Na Slovensku vykladal rozprávky mytologicky Ľud. Reusz, ktorý v pozdních rokoch nemohol sa smieriť ani s Máchalovým „Nákresem slovanského bájesloví“; písal k nemu kritické poznámky, ktorých rukopis z r. 1898 je v archíve Muzea v Turčianskom Sv. Martine. Tohoto smeru pridŕža sa v úvode, predoslanom ku sbierke miestnych bájov a zkaziek, a i vo „Všeobecnej úvahe o bájoch a skazkách“, vloženej do tejto sbierky v Sborníku Muz. slov. spoločnosti V., 133 a VII., 18 (1900 a 1902).

Ľud. Reusz vie o shodnosti slovenských bájov s inými slovanskými a i neslovanskými, ale z toho nič podľa neho nevyplýva pre otázku o ich pôvodnosti. Píše: „Keď niektoré báje narážajú na české, ruské, poľské, z toho nenasleduje, že by boly prevzaté; ony len v duchu našom a podľa názoru a okolností našich sa vyvinuly. Ani nenasleduje, že by báje podobné gréckym, románskym, nemeckým, litevským, ba práve i indickým nemohly byť čisto slovenské, keď všetky tieto národy tvoria jeden kmen a v reči, obyčajoch, v názoroch sa shodujú; prečo by sa neshodovali i v bájoch? (VII, str. 18). Na túto rečnícku otázku možno, pravda, len odpovedať, že sa „v bájoch“, t. j. v rozprávkach, národy shodujú zväčša viac než „v reči, obyčajoch a názoroch“. Pravda, k tomuto výsledku možno dôjsť len po dôkladných štúdiách srovnávacích. Kto sa chce presvedčiť, ako u tohoto nadšenca pre ľudové tradície prevládala priamo vášeň pre mytologické výklady, nech sa podíva na jeho výklad domnelej báje pobaltických Slovanov, „Jutrobogov kováč“, t. j. nemeckej rozprávky „Der Schmied von Jüterbogk“, u všetkých europských národov veľmi rozšírenej (VII, str. 21). Srovn. moje poznámky ku Kubínovej poviedke kladskej I, str. 137, č. 68.

Nesmierny počet veľmi smelých bájeslovných výkladov čítame pri jednotlivých miestných povestiach, ktoré tlačil v V. až VII. sväzku uvedeného Sborníka. Vznik početných poviedok Reusz kladie, najmä v úvodnej úvahe, do pohanských dôb. Tiež vznik legiend, ktoré majú celkom kresťanský ráz, ako legiend o putovaní Kristovom po zemi: „Legendy o putovaní bohov a ich obcovaní s ůuďmi, tým cieůom, aby ich poznali a podľa potreby trestali alebo odmeňovali, prejalo kresťanstvo. V legendách Svantovíta alebo Perúna totiž zastupuje anjel, Kristus alebo Otec nebeský, vždy ako múdry, dobrý, vševedúci, naproti tomu Pekelníka čili Zloducha zlomyseľného a sprostého zastupuje Satan alebo sv. Peter“. (V, str. 136).

Pritom si pomáha ešte etymologickými výklady mien, obyčajne veľmi nešťastnými, keď chybely vykladateľovi i základnie vedomosti jazykozpytné.

3. Peter Kellner-Hostinský a Viliam Pauliny-Tóth

Ešte iný člen mladej sberateľskej družiny usiloval sa podľa slovenských rozprávok sostrojiť slovenské bájeslovie, Peter Kellner-Hostinský (1823 — 1873). Pečlivosťou nakladateľského spolku v Revúcej, kde spisovateľ účinkoval väčšiu čiastku svojho života, vyšiel r. 1871 spis: Stará vieronauka slovenská. Vek prvý: kniha prvá. (Str. 122.) Ako verný prívrženec Hurbanov túžil stvoriť samostatnú slovenskú vedu (viď Vlček, Dejiny literatúry slov., str. 151), a tak v úvode svojej knihy priznáva: „Pravda síce, že my Sloveni nemáme ešte vedy vlastnej; no zorí sa už. Vodili nás na povrávku vysúkanom z priadze latinskej, francúzskej, nemeckej a čo ja viem z akej. Nemajúc vedy národnej, nepoznáme ešte ani vieronauku pradedov našich.“ Ale, bohužiaľ, keď čítame jeho knihu presvedčujeme sa, že veda, ktorú Hostinský chcel stvoriť, prestala byť vôbec vedou a že kniha jeho nemôže si činiť nároky, aby bola pokladaná za vážné dielo vedecké, i keď ju srovnávame s inými spismi z oných časov. Hostinský akiste vedel niečo o spôsobe bájeslovných štúdií, ale keď jeho prácu srovnávame s inými spismi len slovanskými, nemôžeme zapierať, že jeho vedecká erudícia bola ďaleko za vzdelanosťou muža, ako bol Afanasjev, že nijako nedosahovala geniálnej kombinačnej vlohy, ktorou tak vynikal K. J. Erben v svojich bájeslovných štúdiách, keď celkom nespomíname vedúcich mužov bájeslovných štúdií v Nemecku tohože smeru, ktorého sa pridŕžal slovenský spisovateľ. Hostinský bol presvedčený, že rozprávky sú verným a bezpečným obrazom všetkých predstáv ľudu o svete a silách ho spravujúcich: Povesti sú historiou Slovenovou, on nemá báje! (Str. 1.) „V poviedkach národných najdete tri pranázory, a síce pranázor sveta, pranázor božstva a pranázor človeka. Všetky tri odrážajú sa na jednom zrkadle, — na veličiznom zrkadle všehomíra… na základe trojhranu tohoto i nauka naša delí sa na tri knihy. Bude teda obsahovať kniha prvá: pôvod vieronauky; kniha druhá: pranázory v jich zosobnení božskom; kniha tretia: pranázory v jich učlovečení v Slovenovi.“ Spisovateľ napísal iba prvú knihu, druhé napísať znemožnila mu smrť, ktorá ho zastihla dva roky po vydaní prvej.

V celej jeho práci temer výlučne prejavuje sa nie prísny kritický rozbor slovenských podaní, lež len istá špekulácia, stupňujúca sa často v priame oduševnené rojčenie. „Prvotným videním utvoril si (t. prvotný človek) dve pramoci: zemľu a nebo; — zemľu zosobnil si v Žive a nebo v Svetovidovi. Živa a Svetovid sú jeho prabohovia. V nich znázornená je aj dvojistá právomoc: život mužský a ženský.“ (Str. 11.). Vedľa týchto bohov uvádza v druhých výkladoch ešte iných bohov, o ktorých sa zachovaly zvesti, že bývali uctievaní niektorými kmeňmi slovanskými, najmä východními, ako Javorita, tiež Jarovida; vedľa neho sa bez všetkého rozdielu uvádzajú (srovn. str. 100 a i.) Porevit, Veles a iné menšie postavy bájeslovné, ako Mokoš, Mokošla, Dodo, Dodola a ešte mnoho iných (str. 35, 107), o ktorých v podaniach slovenských niet čo ako slabých šľakov.

Niekedy pomáha si etymologickými výklady, na pr. pri Rusalkách myslí jednak na koreň „rus, čo značí vôbec vodu, zvlášte ale jazero, rieku“, okrem toho ešte na slovo „rusý, t. j. svetlo červený, teda pôvod jich najdete v bleskoch slnka… v Rusalkách máte teda zosobnené už dva názory: vodu a oheň… no pridajte k týmto dvom názorom ešte aj tretí a síce rosu, a budete mať pred sebou celučičký obraz jich podoby.“

Rozoznáva potom dvoje vianoce, okrem zimních ešte letné, t. j. „noce Jánové neznačia nič inšie, ako noce vianovie — teda vianoce letné. Značia ony slnko v dobe jeho vrcholenia… Obe vianoce upomínajú na názor: viať. Názor viať, povievať, previevať dal jim teda meno… Viať žito značí toľko, ako očisťovať. Tak si myslite aj slniečko, keď sa zrodilo na prvé vianoce, t. j. v zime, a tak si ho myslite aj na druhé vianoce, keď vrcholilo, t. j. na konci jara, a na počiatku leta… (Str. 110.)… V tomto vianí, abo v týchto dvojsvetových vianociach, veje teda úsvit stvorenia. Pôvodom tohoto viania, t. j. veku je Svetovid, on je na prvé vianoce najmladším, na druhé najmocnejším, podobne aj Živa. — Ako ale Svetovid otrepe vajco drákovi do čela, tak v okamžení zrodí sa dieťa s čelom a dieťa toto je: človek, majúci čelo a vek.“ Hľa, nová obmena etymologického výkladu!

Hostinskému ani len neprišlo na um spytovať sa, či ešte niekde okrem Slovenska nerozprávajú o Popelvárovi, Lomidrevovi a jeho druhoch, o ich odporcovi Loktibradovi atď., o rozličných tých čarodejných bytnostiach, Ježibabách atď., o všakových metaformózach hrdinov a ich mileniek na úteku od Ježibáb, atď. atď. Ale on vo všetkých jednotlivých osobnostiach, ktoré v rozprávkach vystupujú, i v každom, čo ako nepatrnom atribúte, i v niektorých predmetoch, ktoré sú v ich živote viac-menej významné, chcel by vidieť symboly, odznaky, alebo i zosobnené rozličné javy prírodnie, najmä meteorologické.

Celé rozprávky takto „vykladá“. Uvádzame tu len niektoré príklady: „Radúz a Ludmila zosobňujú vôbec rozvitok úrod zemných“ (str. 65). „V Lomidrevovi máte vietor, vo Valivrchovi vodu, a v Železomejovi oheň znázornený. Zarevú vetriská, a tu jedliská, bučiská i dubiská rúcajú sa s praskotom. Preto volá sa Lomidrevo i Valibukom i Valihorou.“ (Str. 91.)

O metaformózach („pretvoroch“), tak hojných v rozprávkach všetkých národov všetkého sveta i všetkých vekov, Hostinský píše, že „zobrazujú históriu tvorenia: v pretvoroch vypravujú dedovia naši tajnú vedu o tvorení sveta“. (Str. 63.)

Had má „mnohonásobný význam. Vôbec je odznakom času. Beh času znázorňovalo koleso, i had zná sa skrútiť do kolesa… Hadovia boli odznakmi aj rolníctva. Tvorivú silu berú byliny a zvery zo zeme, zem ju zase dostáva z vody; nad vodami ale takže stráža hady. Had bol i odznakom svetla, a keď sa ukázal zo zeme, teda si už rolník zvestoval teplé časy. Napospol boli hadi dobrí duchovia; preto ľud ešte i teraz drží za hriech zabiť hada. Had mu je aj tvorom veštiacim.“ (Str. 68.)

Obšírne Hostinský rozoberá inú bytnosť, o ktorej vedia tiež podania všetkých národov, a ozaj tiež literárnu. O prútikoch, ktoré majú v rozprávkach všetkých národov význačnú úlohu, píše rozlične. V kapitole o čarodejníkoch a čarodejniciach (str. 114) čítame: „Železné abo zlaté prúty sú znakom tohto jich vedenia tajnosti. Prútiky sú znakom prechodu z tmy ku svetlu.“

Predtým (str. 50) rozobral nástroje, ktoré majú „tie strigy a strigôni, tie ježibaby a ježibábeli“, a menuje tie nástroje „odznaky“. Takým odznakom bol predovšetkým prútik. Prútiky, ktorými čarodejnice moc svoju vykonávaly, boly dvojaké: „čierne a zlaté. S čiernymi vidíme jich v čas jasenný, so zlatými v čas jarný.“ „Čierne prútiky boly odznakom vlahy podzemnej, ktorá na spôsob nevyzpytateľný účinkuje pri zárodoch, semenách, koreňoch, slovom pri všetkom, čo zo zeme vyrastá. Oproti tomuto stojí prútik zlatý, ktorý napospol značí blesky slnka, a jestli je spojený s mesiacom, blesky mesiaca. Prútiky teda znázorňujú moc životadajnú zeme, svetla a teploty.“ (Str. 51.)

Takýchto výpiskov mohli by sme uviesť veľmi mnoho, ale čo sme uviedli, dostatočne hádam charakterizuje spis Hostinského.

Slovenské bájeslovie písal ešte iný vrstovník týchto mužov, ktorý neprislúchal do kruhu pracovníkov, sberajúcich a skúmajúcich ľudové podania slovenské, Viliam Pauliny-Tóth (1826 — 1877). Jeho kniha „Slovenské bájeslovie“, vytlačená krátko pred jeho smrťou (r. 1876), nevšíma si vôbec ľudových podaní slovenských. Pri vonkajšom, zdanlive vedeckom ráze nemá vedeckej ceny a má len význam bibliografický.

4. Pavol Dobšinský

Najobšírnejší spis, venovaný výhradne slovenským rozprávkam, napísal Pavol Dobšinský: „Úvahy o slovenských povestiach“, Turčiansky Sv. Martin, 1871, nákladom Matice Slovenskej, str. 170. V predmluve (str. 4) hovorí výslovne, že „sa vyučil“ od Ľ. Štúra, Hanuša, Erbena, Sam. Reusza, „jak načim ponímať naše povesti; nakoľko oni dávajú námer cesty našej, ními ukázanej, ale nedokonanej.“ Tu hneď tiež vopred vytýka základniu myšlienku: „Tieto povesti sú pôvodným, verne zachovalým obrazom, skladom a tak i dôkazom a pokladom vzdelanosti našich otcov, nášho národa“ (str. 4).

Vedecká kritika pokladá za svoju hlavniu povinnosť v týchto slovenských rozprávkach, ktoré sú iba čiastkou alebo vetvou medzinárodnej literatúry rozprávkovej, vetvou možno dosť význačnou a svojráznou, ešte len odkrývať prácnym srovnávacím štúdiom, čo v nich je naozaj slovenskému ľudu vlastnie, nakoľko sa v nich vyráža duševnia bytnosť slovenského ľudu, nakoľko sa v nej zračí skutočný život slovenský. Dobšinský, ako všetci druhí mužovia na Slovensku, ktorí sa ľudovými podaniami zaoberali, pokladá ich domorodosť za nepochybný fakt, za akési neodškriepiteľné dogma, a tak všetka jeho práca, ako práca jeho predchodcov, obmedzuje sa len na výklad týchto domnelých pamiatok slovenského dávnoveku a vrcholí vo fantastickej rekonštrukcii myšlienkového sveta slovenského.

Dobšinský najprv krátko a stručne zavracia staršiu mienku Sam. Reusza a čiastočne i Rimavského, podľa ktorého boly vraj v rozprávkach opisované skutočné národnie a rodinné deje, tedy historický ich výklad, v ktorom majú úľubu najmä Sam. Reusz. On naopak vidí v nich plody detskej doby národa, keď o všetkom „hovoril malebne a obrazne“; rozprávky sú mu „rozlúštením prvých otázok a pohádok ducha ľudského, ponímaním sveta hmotného i duchovného, líčením pomerov i ducha i národa“, (str. 9) …„Týmto sú aj naše povesti pre nás, t. j. ony sú báje, ktoré vo smyslenom sbásnenom rúchu obrazivosti predkladajú nám dávné smýšľanie či učenie predkov slovanských o povstaní i ponímaní sveta a prírody a jej silách i zjavoch, o bytnostiach vyšších, tieto zjavy vyvolávajúcich i spravujúcich, potom aj o pomeroch, v nichž žil, trval, hýbal sa na svete dávňajší človek slovanský“ (str. 11).

Dobšinský vytýka správne hranice medzi rozprávkou (česky pohádkou) a povesťou: v tejto dej je vždy spojený s určitou osobnosťou a zvlášte s určitým miestom, kdežto ona zabeháva do krajín a pomerov neskutočných, uvádza na divadlo veci a bytnosti nevídané, neslýchané v tomto svete a živote. A tak pokladá všetky postavy a deje za smyslené, za výtvory čírej obraznosti básnikovej (§ 4, str. 12). Javy prírodnie opisujú sa len v obrazoch, v symboloch.

A tak Dobšinský vykladá, rovnako ako to u Čechov činil Erben, všetkých početných rekov a ich zápasy s netvornými, nadľudskými bytnosťami symbolicky. Postavy Ježibáb a Ježibábeľov, stríg a strigôňov, vlkodlakov, drakov a šarkanov sú mu iba symboly prírodních síl a javov, pôsobiacich toľko zla človeku na svete, tedy zimy, mrazov, snehov, hmiel, studených vetrov, tmy a noci. Súhrn zla, pôsobeného babou a draky, rozprávky nazývajú zakliatím. Každé toto zakliatie znamená stav a jav prírody za doby zimnej, stav a jav životu odporný, zmŕtvelý, skamenelý. Nasledovne tiež rekovia, ničiaci Ježibaby, draky a iné netvory, vysvobodzujúci panny z podzemných jaskýň a zakliatych zámkov, dobývajúci zlatých jabĺk a pokladov, všetci pastierski a popelvárski králevičovia so svojimi tátošmi, meči a prsteňmi, s pomocnými osobami, zvieratami a kúzelnými vecami, všetky ich bohatierske skutky a boje znamenajú iba ony prírodnie sily, ktoré sa boria s protivnými silami, ktoré v tom boji ničia zimní spánok, zmŕtvelosť, skamenelosť prírody. Celé a každé odkliatie znamená stav letní a jav prírody ako krásnej panny, jej oživenie, okrášlenie, zúrodnenie, jej bohatstvo.

Dobšinský pripomína si starogrécke báje, ukazuje podobné črty v nich ako v slovenských, ale, pravda, nevyvodzuje akejsi ich užšej súvislosti, lež vykladá ich shodu tak, že oboje v podstate a v hlavňom obsahu vznikly z prvotnieho názoru zosobňovania prírody, symbolizujúc nám prírodu a jej javy. V tomto symbolickom výklade Dobšinský ide tak ďaleko, že i mnohohlavé draky, s troma, deviatimi, dvanástimi hlavami tak vykladá: „Dráci trojsilní dávajú trojsilu zimy v povetrí, u vode a na zemi, takže tri stupne času, ako príroda len časom aj postupne v dobách jaseňajších a zimných do spánku (do svojho zakliaťa) upadá, najsilnejší (9 lebo 12-hlavý) drak je čas najsilnejšej zimy o vianociach a po nich“ (str. 16). Takto potom symbolicky vykladá tri rozprávkové látky, ktoré sú nie špeciálne slovenské, lež, ako všetky druhé, medzinárodnie (Zakliata hora, Lomidrevo alebo Valibuk, Dalajlama; „Slovenské povesti“ čís. 1, 23, 32; viď Súpis č. 1 B a 1, 2 A a 2, 17 A b 2); vykladá ich rovnako, ako to u Čechov činil Erben. Na tom základe Dobšinský pokúša sa potom sostrojovať „Bohovedu povestí“ (str. 23 sl.), rozberať „bytnosti a mocnosti dvojej podstaty a povahy, jak je sama ta dvojica tmy a svetla, zimy a leta v prírode: bytnosti a mocnosti zla i dobra, smrti i života v svete.“

Snaží sa dokazovať, ako tieto bytnosti majú všetky atribúty bytnosti nadľudských a nadpozemských, božských: bytnosti sú nie pevne sopäté s postavami, v ktorých pred nami vystupujú, lebo veľmi rozmanite sa premeňujú alebo stávajú sa i neviditeľnými: majú čiapky alebo plášte a pod., v ktorých ich nikto nevidí. „To je báječným spôsobom vyslovené upieranie (negacia) podoby hmotnosti a jej rozmerov; toto sú toliké obrazy takto vyslovenej neviditeľnosti týchto bytností a mocností“ (str. 27). U nich prestáva miera času, prestáva priestor; bytnosti tieto nepoznajú ani inej mravnej alebo hmotnej prekážky vo svojom robení, a tak tedy sa im privlastňuje všemohúcnosť; bytnosti tieto nepoznajú ani hraníc, ktoré kladie človeku nedostatočnosť jeho smyslov.

Pri týchto bytnostiach Dobšinský nachádza dôsledne vykonaný dualizmus, dvojicu božskú, zla a dobra, pri oboch potom ešte dvojicu podľa pohlavia. Pri nich ešte nenachádza úplnej dokonalosti, už neprestajný ich zápas a boj medzi božstvami dobra a zla to označuje. Nad týmto bojom vládne iný ešte zákon, vyšší, svrchovanejší, to je zákon a poriadok času. Z medzí tohoto zákona a dôb ním vymeraných nesmú ani tieto božské bytnosti vystupovať. Sú mu tedy podriadené, sú to len božstvá nižšieho druhu. Hľadá zosobnenie tohoto zákona, tejto moci najsvrchovanejšej, povýšenej nad dvojicu božství zla i dobra.

Túto bytnosť, v rozprávkach aspoň mlčky uznávanú i hneď rovno Bohom pomenovanú, Dobšinský nachodí v bytnostiach, radiacich a pomáhajúcich rekovi, ako v tátošovi, v starcovi a i., najmä v rozprávke, nazvanej „Kráľ času“, kde vedľa dvanástich mužov na sklenom vrchu vyzdvihuje sa uprostred plameňa starý šedivý muž, radí a pomáha dobrému človeku, tresce zlého. Sklený vrch znamená nebo, je tu tedy predstavená bytnosť, ktorej sídlom je nebo, ktorá je vládcom a správcom oblohy nebeskej, dáva sluhom meniacim sa merať čas, máme tu tedy predstavu Boha vo vyššom smysle slova „Praboh“.

Tak tedy Dobšinský vybudoval slovanské bájeslovie čiže „bohovedu“. Mieni, že táto myšlienka monoteizmu, „jedinobožstva, v jehož ruke zlo i dobro, zvlášť ale spravodlivá záštita a prajnosť len dobra, tiahne sa ako červené pásmo všetkými našimi povestiami“ (str. 34). Ale „táto myšlienka (idea) spravedlivého vševyšného jedinobožestva, trebárs daktoré výrazy (na pr. Pán Boh) v povestiach už na kresťanské poňatie (pochopenie) božestva upomínajú, nenie vnesená do našich povestí už len pozdnejšími kresťanskými vypravovateľmi. Ona je v nich prvotná, pôvodná, samostatne z názoru našim predkom vlastného, z názoru to všehomiera a zo samého toho zbožnenia oblohy i času povstalá…“ (Str. 35). Pravda, priznáva, táto idea je nie ešte dokonale vypracovaná, ľud nedošiel ešte úplne k čistému a svätému poňatiu božstva, a preto sa mu to isté jediné božstvo rozpadlo na dvoje: na zlú a dobrú jeho stranu.

Dobšinský nenašiel, vlastne nemohol pri všetkej svojej ostroumnosti sostrojiť z rozprávok jednotnú a dômyselnú bohovedu, hoci sa namáha i tu vymýšľať prednosti tejto domnele praslovanskej sústavy bájeslovnej čiže „bohovednej“. Jeho prednosťou je vraj, že zvlášte zlo bolo postavené „mimo tej prabytnosti“, postavené von z nej v osobnosti druhej, von do sveta. Rozprávky „nechcejú náružive a nerozvážlive miešať zlo a dobro v jednej a tejže prabytnosti, že už jej rozpadnutím sa na dvoje oddieľajú tamto od tohoto, že bojom a služobníctvom privlastneným dvojbožestvu, jedinej všemoci podriadenému, úplný rozdieľ činia medzi obojím“ (str. 37). Ba Dobšinský nachádza v tom isté prednosti, „dľa môjho vedomia iným bájeslovím nedosaženej dokonalosti ponímania božestva dosahujú“ slovenské rozprávky „v tom, že konečné a posledné víťazstvo privlastňujú len dobru, že pre zlo i dobro majú a znajú mieru svrchovanej, neklamnej spravedlivosti, a tým povznášajú sa k múdrej a dobrotivej správe všehomiera“ (str. 37).

A tak tedy, dovodzuje Dobšinský, slovenské rozprávky stoja „na postati osobného božestva“, odlišujúc presne hmotu od ducha, prírodu od božstva. Zbožňujú síce prírodu, jej sily a zjavy, ale nie tak, že by „jej hmotu pokladaly za samočinnú, božskú; ale samočinná je osobnosť, ktorá v tej hmote zjavuje sa im a delá, samočinný je duch, samočinné božestvo hmotou, prírodou, jej silami a zjavmi pohybujúce, vládnuce“. Boh je od prvopočiatku, hneď vedľa neho nebo i more a pozdejšie zem, všetko toto dielo jeho stvoriteľské. Na dôkaz toho uvádza kozmogonickú legendu slovenskú, ktorá ostane v rozličných variáciach je veľmi rozšírená: „Na počiatku letel Boh v povetrných (svetlých) výšinách nebom sem od mora a niesol v zástere pred sebou zem. Kde sám rozsýpal, tam povstávaly roviny, hory a doliny zemné, úrodné. Tu ale Čert dobehol za ním a chcel si násilne vziať údel z toho, aby i jemu voľač ušlo sa: i potrhol zásteru. Zástera roztrhla sa Pánu Bohu, a tu vysypalo sa z nej samé skáľa. Z toho sú naše žuly Tatránske a kopce i vŕšky skalnaté, neúrodné“ (str. 38 — 39).

Dobšinský sostavil tu rozličné predstavy, v rozprávkach o svete vyjadrované, a sostrojil z nich „svetovedu povestí“ (str. 38 n.), ich „vedu“ o svete nebeskom, o svete morskom, ktorý je ako tieň a protiva onoho vyššieho, jasného sveta, — „tak máme tuná krajny hlubokostí morských, svet ustavične činný a bojujúci za tmu, smrť, zlo. Toto je svet mora morného, svet Moreny, svet čierny, svet zimy, svet smrti, svet zakliaťa. Priestranstvá jeho sú morá a hlbiny vôd i útroby zeme; tu v krajnách a zámkoch svojich, odtiaľto ale aj na zemi, v ľudstve i v prírode, vládnu Božestvá zla hmotne i mravne, vládne hriech a smrť; bo toto posledné je úlohou sveta tohoto morného i bytností jeho“ (str. 45.], — a konečne o svete zemskom: „Tvárnosť tohoto sveta zemského jest dvojaká, raz zakliata, druhý raz odkliata.“ V dobe zakliatia zemského sveta vládne nad ním moc železná, „krajna i hora“ železná, zámok i meč železný, „Mních Železný“, „čierny Grošokráľ“ alebo „Čierny Mravec“, Ježibaba (Morena) s mečom železným v ruke.

Táto doba sa podrobnejšie opisuje; z nej prechádza zemský svet len pozvoľna a stupňovité do doby a tvárnosti odkliatia. Tento postup značí medená, strieborná a konečne zlatá doba. „Medená je doba a tvár zeme snehu a ľadu zbavenej; strieborná objava prvej kvetiny a zeleni; zlatá, plnosť vzrastu, kvetu, zralosti, svetla a teploty v plnom lete Janovom.“ V takom svojom odkliatí a zakliatí javí sa zemský svet oproti svetu nebeskému („vždy k dobru činnému a ním vývodiacemu“) a svetu „mornému“ („vždy k zlu činnému a ním vládnúcemu“), „ako svet povahy dvojej, na ňomž miesto má zlo i dobro, smrť i život, javí sa pri tom ako svet trpný, poddanský objemu, leda nápomocný tam v dobe zakliaťa zlému, tu v dobe odkliaťa nápomocný a plodistvý dobrého.“ „Je toto svet stýkania sa kladných i záporných síl všebytu; styknutie sa jejich (Bôh a Čert, svetlo a more) utvorilo ho; stýkanie sa jejich udržuje ho a vývodí na ňom smrťou i životom“ (str. 48)

Potom Dobšinský sostavil predstavy a tradície o človeku a sostrojil „človekovedu povestí“ (str. 49 sl.). Pravda, kozmogonických legiend, legiend o stvorení človeka, rôznych živočíchov a p., je na Slovensku veľmi málo sobraných a sú asi veľmi málo o stvorení včely z kvapky potu Kristovho. „Keď raz chodil Pán známé, omnoho menej než u iných národov. Spomenul len legendu Kristus so svätým Petrom po poli o poludní, veľmi uhrial sa a hojný pot kvapkal mu z čela. Peter preriekol: „Pane, škoda i tomu tvojmu potu tratiť sa!“ Pán Kristus urobil teda Petrovi po vôli a z každej kvapky potu jeho vzletela „čela“.“ Je charakteristické, ako Dobšinský s touto poetickou a veľmi rozšírenou legendou narábä. Výraz, že z čela Kristovho čiže Božieho povstaly „čely“, pokladá za výraz pod vlivom dialektu trochu zmenený a mýlne na včely premenený. Mieni, že legenda pôvodne a vlastne znela, že „z čela uhriateho Boha povstaly čela ľudské, povstal človek, čelovek, povstal ten, jehož najkrajšou vidomou známkou uprostried zemských tvorov je čelo, ktorého i pomenovať našim dedom neprichodilo ináč len vlastníkom a nosičom čela…“ (Str. 50). A tým spôsobom Dobšinský dokazuje, že vraj slovenská tradícia odvodzuje pôvod človeka od Boha. Mimochodom poznamenávame, že Dobšinský, neznajúc slovanských jazykov, nevedel, že včela je zo staršieho pčela, bъčela, a vykladá z koreňa „vu, vy“ (vuť, vúkať, fúkať, vyť), tedy včela to je vučela, zvučela, tvor vuk, zvuk vydávajúci“ (str. 50 pozn.) Táto legenda, pravda, v rozličných obmenách je veľmi rozšírená; podľa nich včela vznikla z rany na hlave Kristovej alebo iného apoštola Pánovho (srovn. Dähnhardt, Natursagen II, 129, 285), alebo zo sĺz Ukrižovaného (ib., 225); tiež z pupka Ukrižovaného podľa ruskej verzie (ib., 128 pozn.).

Dobšinský symbolicky vykladá rozličné podania o nadprirodzenom počatí, o príhodách pri rodení, ako o určení osudu novorodencovho a i. p. V tom, že sa človek v rozprávkach môže všelijak meniť, pretvorovať na iné telo, na rozličné živočíchy, vidí zobrazenie náuky, že telo samo o sebe je mrtvé, nevedomé, a duch je, ktorý ho oživuje.

V tejto kapitole Dobšinský sostavuje z rozprávok najmä predstavy o bohatierovi, ktorý bol stelesnený nadovšetko v Popelvárovi, a z toho činí potom závery o ideáloch národa. Dobšinský nemohol vtedy ešte znať vývody západoeurópskych, najmä anglických etnologov, prečo práve najmladší syn, opovržený, len v popole sa hrajúci, prevyšoval starších svojich bratov a stal sa hlavním, vedúcim rekom rozprávkovým. Bohužiaľ, nevenoval pozornosti rozprávkam iných národov, nepoznal, že tento rek je nielen špeciálnym rekom slovenských rozprávok, lež vôbec všetkých europských národov. Ale on rovnako, ako jeho predchodcovia, činil svoje ďalekosiahajúce vývody výhradne na základe tradícií slovenských, a v tom je podstatný a hlavní nedostatok jeho diela.

Vyložil, že Popelvár je ideálom človeka slovenského. Možno, že slovenský ľud v ňom videl ideál, ale jednako je to nie postava stvorená slovenským ľudom, lež je to postava všeľudská, a naozaj zväčša tento rek bol spolu s inými látkami prevzatý slovenským ľudom od súsedních národov. — Vo svojich hrdinoch národ, podľa mienky Dobšinského, zosobnil „svojho ducha, ducha vôle nezvratnej, silne ženúcej sa a múdre vedenej k dobrému, k jeho sláve a blaženstvu. Táto myseľ plná citov a myšlienok vznešených, tento duch vôle bohatierskej a dobrej je zárodom i zámerov takže vznešených a dobrých, je tým samým i zárodom skutkov budúcich, skutkov a dejov bohatierskych…“ „Duch náš národný hneď za prvopočiatkov svojho báječného myslenia utvoril si ideále krásy, pravdy a dobra a umel ich aj zosobniť v bohatieroch veľkých, na dejište vyviesť v skutkoch a dejoch slávnych… A v čom povesti jasno a pravo vidia, zdravo veštia a predpovedajú, je to, že tu vymeriavajú pravú cestu tejže slávnej budúcnosti“ (str. 58). A tak Dobšinský končí tento odsek hlboko precítenými slovami horúcej lásky k národu a pevnou dôverou v jeho lepšiu budúcnosť. Neposudzuje však triezvo jeho skutočných pomerov a síl jednak k najbližším príbuzným národom slovanským, jednak k mocným národom nepriateľským, všetkou silou napredujúcich ovládať úbohých „Popelvárov“. Neposudzuje týchto pomerov, rovnako ako neposudzuje pomer domácich národních podaní k podaniam národov súsedních. Všade je len oduševnené rojčenie, naozaj najvýš ušľachtilé, ktorému však, bohuziaľ, chybí reálny podklad.

Rovnakým spôsobom Dobšinský potom rozoberá, ako sa javia v slovenských rozprávkach pomery človeka k Bohu (str. 61 nasl.), k človečenstvu (str. 81 nasl.) a k prírode. Tu je zaujímavé, že Dobšinský, ktorý prv v knihe dovodzoval, ako slovenský ľud došiel až k idei osobného Boha, tu naopak (str. 70) ukazuje, ako sa dedovia naši v detskej dobe národa dostali na cesty panteistického ponímania sveta, ale že „pantheism (všebožstvo) slovenských povestí nenie materialistický, kdeby hmota držala vrch všetkého a ona bola silou stvoriteľskou; ale pantheism jejich je psychologický, kde duch nad hmotou vyvýšený, kde v duchu založená je moc tvorčia a životná, kde telo neprospieva, ale duch je, ktorý obživuje“ (str. 70).

Najlepšími intenciami nesená snaha o idealizáciu národa, túha po lepšej budúcnosti zo súčasných pomerov, ktorá hľadala oporu v slávnejšej minulosti, boly hybnými zpruhami pri celom tom diele. Rozprávky podávajú odblesk niekedajšieho života. V nich sú vraj verne vyobrazené zvyky, obyčaje, mravy, starodávné právo národa. A tak vlastenecký interpret rozprávok slovenských nachádza, že pomery národa boly už na značnom stupni vzdelanosti ľudskej ustálené. Nezapiera, že by v nich neboly stopy nejakej prvotnej nízkosti, surovosti a pästi násilníckej; „ale na základoch čistoľudských mravov práva a pravdy založená spoločnosť prekvapuje nás svojou vnútornou usporiadanosťou. Ináč ani byť nemohlo u národa, ktorý povzniesol sa ku tak vznešenému duchovnému ponímaniu Božestva… Národ, ktorý poňal, uchopil myšlienku vznešeného, nemohol ináč, len výraz a telo jej dať v skutočnom živote, — uznávať seba za najbližšieho uskutočňovateľa poňatej krásy, pravdy a dobra v medzisebných ľudských pomeroch svojich“ (str. 82).

Tu tedy nachádzame tiež akýsi mesianizmus, nie nepodobný onomu, ktorý sa zrodil v predních hlavách poľského národa v časoch jeho najhlbšieho politického pokorenia a úpadku ako výkrik duše, zúfajúcej nad existenciou národa.

Dobšinský je si, pravda, povedomý, že rozprávkv nezachovaly sa celkom verne a presne z oných pradávnych dôb pohanských, predkresťanských, do ktorých kládol ich vznik, lež že sa menily, že nové názory a zvyky do nich prenikaly, že nové pomery spoločenské, vo verejnej a vnútornej správe, v nich sa vyrážaly; najmä že kresťanstvo sprevracalo do základov ducha i obsah národních podaní. Nečiní však všade z toho potrebné dôsledky pri svojej interpretácii. Len niekedy, tak na pr. opisujúc úlohu otcovu v slovenskej rodine podľa rozprávok, poznamenáva „Keby vypravovanie povestí bolo vo všetkých podrobnostiach tak presne zachované, ako znelo za doby pohanskej, iste by sme mali v nich vypísané a dopodrobna udané všetky tieto kňazovsko-otcovské úkony pri narodzení, manželstvách a pohraboch; ale na miesto toho v dobe kresťanskej vniesli vykladači už krsty, sobáše, kostoly; ako ináč ani byť nemohlo…“ (str. 87).

Pri opisovaní podivných pomerov je zvláštné, že Dobšinský nečiní nijakých vývodov z toho, že zpravidla v rozprávkach vítazí a najslávnejšími skutkami sa preslávi najmladší syn, hoci v tom čase už Grimm našiel v tom šľaky starého právneho zvyku, a hoci Dobšinský sám ešte na konci svojej knihy poznamenal, že často majetnejší otec prikupuje alebo rozdeľuje staršiemu údely majetku, aby otcovský dom ostal najmladšiemu (str. 163), tedy zrejmý zvyšok dedičného práva najmladšieho, ktorý ako najmladší prevzal právo ochraňovať rodinný kozub, dochovať otca až do smrti. Slovenský znateľ a vykladateľ rozprávok nebol s literatúrou svojho predmetu oboznámený, a tak vykladá túto zvláštnu vlastnosť, v našich rozprávkach obecnú, hmliste, symbolicky (str. 92).

Podľa rozprávok Dobšinský chce určiť nielen pomer dávnovekého človeka k prírode, ale i jeho znalosť prírody a jej zjavov. Dávnovekí Slováci znali „beh a zákony hviezdnatého neba“, rozdelenie roku na mesiace atď., a týchto dvanásť mesiacov Dobšinský chcel by vidieť všade, symbolicky vykladajúc dvanásť izieb, dvanásť oviec starcových, dvanásť oblokov v paláci (Žabina kmotra) a dvanásť stromov pred ním (str. 120). „Nasledovne delili rok na dvanásť častíc čiže mesiacov, v nichž vyplnilo slnce svoj zdanlivý čiže obročný prechod cez týchto dvanásť dvorov hviezdnatých čiže mesiacov a v nichž ubehlo trinásť splň a nov mesiacov. Na vpočítanie i tohoto trinásteho splnku a novu na mesiaci do jednoho obehu ročného a na uvažovanie jeho čo rozhranie roka poukazuje povesť ‚Dvanásti bratia a trinásta sestra‘, takže pripomínanie trinásť (miesto dvanásť) izieb, zámkov a palácov čarovných.“ Keď bohatier vstúpil do trinástej izby, nasledovala nová doba odkliatia, t. j. „nový obeh doby a časov obročných“, a i. viac. Slováci znali vraj tiež hviezdy a súhvezdia pod zvláštnymi menami a vraj „z vlastného skúmania“.

„Znali a podľa vlastného zvláštneho názoru svojho ponímali i delili hlavné sily prírodné a zjavy či účinky týchto síl.“ Symbolicky Dobšinský vykladá rekových pomocníkov, nadprirodzenou silou vládnucich. Dlhý znamená nepochybne vietor v jeho sile a rýchlosti a tože znamená Behúň alebo Pobehaj. Jeďuch či Žrút znamená oheň „všepažravý“ alebo „všeúčinnú silu teploty“. Pijan jazero vypíjajúci je vraj „sila čiže vlastnosť vozduchu, vodné pary do seba pohlcujúceho a prírodu zúrodňujúceho, (konečne odklievajúce) dážde pôsobiaceho“. Bruchatý znamená „vzduch vodnými parami naplnený, pary a oblaky vodné, vetrom unášané“, atď.

V nasledujúcej kapitole Dobšinský preberá názory o osude v rozprávkach prejavované (str. 127 n.) a ukazuje, že je nie dôsledne vypracovaný názor o nezmeniteľnosti osudu, ale človek môže zväčša sám osud svoj meniť, šťastie sám si vybudovať. „Povesti“, vraví, „pozdvihly sa v Božestve svojom ku pojmom spravedlivosti a vševyšnej dobrej vôle“ (str. 128).

Potom dokazuje, že skladatelia slovenských rozprávok verili v nesmrteľnosť duše ľudskej (str. 132), v nehynúcnosť osobnieho ducha ľudského, a smrť že si prestavovali nie ako zánik, lež ako prechod k novému, krajšiemu životu. Sostavuje potom doklady z rozprávky, že dávni predkovia Slovákov verili v metempsychózu, v sťahovanie duše z tela do tela a iného tvora zvieracieho, tiež rastlinného a nerastného, až by tým akosi, odpokutujúc viny svoje, smierené sa vracaly do života ľudského, z tohoto konečne života k večnému pokoju a blahému životu v iných svetoch. Lež jednako táto náuka nebola v slovenských rozprávkach ešte vyvinutá a dovŕšená.

Najdôležitejšia pre nás a najzaujímavejšia vlastne je záverečná kapitola spisu, „Starobylosť a zachovalosť povestí“ (str. 142 n.). Dobšinský začína ju vetou: „Povesti sú najprvším dielom mladistvého obrazivého ducha národa, v ňomž sostavil si nauky svojho vlastného názoru i ponímania sveta, spolu i nauky a zásady života, dľa ktorých sporiadal pomery svoje čiže svoje prvotné, mladistvé národné živobytie… Z toho vzhľadom k starobylosti samých povestí nasleduje, že ony tak staré sú, jak dávné je prvšie prebudenie sa národa k mysleniu a ponímaniu sveta, jak dávny je život jeho vlastný, a to mravný či duchovný, na pôvodných názoroch a z tohoto vyvinuvších sa náboženských, rodinných i občanských, napospol ľudských pomeroch zakotvený život“… Povesti „sú podobné tým starovekým pozostatkom, ktoré po tisícletiach zo zrumov zeme vykopávame, aby sme sa pozastavili nad nimi okom skúmavým a súdili menovite aj o jejich veku“.

Dobšinský chce vopred odhaľovať „vrstvy vrchnie čiže vrstvy vekov novejších, ažby sme sa dohrabali k vrstvám najnižším a základným“. „Prvá vrstva nad hlubinami, v ktorých sa ukrýva vznik povestí, je doba tisícročného, u nás prijatého a uznávaného kresťanstva.“ Túto vrstvu, mieni, ľzä ľahko odhrnúť, lebc kresťanstvo nemohlo dať našim rozprávkam vznik a pôvod, pretože nijako nedalo vzniku a pôvodu zbožňovaniu prírody a tak podstatnému názoru a východišťu našich rozprávok. To, čo kresťanského nachádzame, je iba zovnútorné rúcho, ale nie podstata rozprávok. Ba Dobšinský sa nazdáva, že nesmieme ani ideu monoteizmu pokladať za ideu uvedenú kresťanstvom, lež „národ náš domyslel sa Jedinobožestva na ceste druhej, pôvodnej, z ponímania behu a spravy všehomiera vyplynuvšej…“ (str. 143).

Pred tisícročím kresťanským leží podľa Dobšinského druhé tisícročie, „v ktorom slovanský pranárod sa rozširoval v kmeny, zaujavšie široké územie Europy od Tatier na sever i juh, na východ a západ.“ Pre Dobšinského je, pravda, neodškriepiteľné dogma, že terajšie Slovensko bolo pravlasťou všetkého Slovanstva. Kladie to okrúhlym počtom do rokov od r. 200 pr. Kr. až do r. 800 po Kr. Ale ani toto tisícročie je nie, vraj, ešte tou vrstvou, v ktorej by korenily naše rozprávky. Ale uznáva, že by k tomu bolo potrebné obšírne srovnávať všetky slovanské rozprávky. Na základe Erbenovej sbierky „Sto prostonárodních pohádek a pověstí slovanských“ tvrdí, že, hoci rozprávky slovanské sa vyznačujú rozmanitosťou, jednako vraj je to čisto vonkajšie, lebo „pri tom každý hneď pozná, že pod tým vonkajším rúchom bije srdce jedno, dýcha duša jedna“. Mieni tu zachovanú podstatu bájov a rozprávok všetkých kmenov a vetví slovanských, t. j. že všade je zachovaný tenže hlavní názor svetový, tože ponímanie pomeru človeka k Božstvu, ľudstvu a prírode, „tak ako sa to zrkadlí v našich slovenských povestiach“. Zachovanie toho u všetkých kmenov slovanských a najmä v rozprávkach nebolo by bývalo možné, keby slovanské kmeny boly začaly skladať rozprávky až potom, alebo v tom čase, keď sa rozvetvovaly. Tak tedy Slovania ešte v dobe svojej jednoty utvorili si svoje báje a rozprávky. Sú tedy naše rozprávky staršie než rozdelenie Slovanov, siahajú pôvodom svojím do doby pred dvoma tisícročiami, o ktorej dejepis mlčí. Dobšinský dovoláva sa tu Mickiewiczových čítaní v College de France.

Tieto vývody padajú po hlbšom rozbore a srovnávaní tradícií slovanských, ako medzi sebou, tak s tradíciami iných národov, najmä súsedních. Medzi tradíciami slovanských národov nie je nič tak obzvláštneho, čím by sa lišily od tradícií priamo súsediacich národov neslovanských. Naopak: hlbšie srovnávanie vedie nás k poznaniu, že medzi tradíciami jednotlivých slovanských národov a tradíciami ich priamych súsedov neslovanských býva zväčša omnoho užšia shoda než medzi tradíciami jednotlivých národov slovanských navzájom, na pr. rozprávky západnoslovanské a stredoeuropské, srbské i bulharské a tradície ostatních balkánskych národov atď. Potom naše rozprávky nesiahajú do takej dávnej doby, do doby praslovanskej a nemôžu sa tedy pokladať za dedictvo zo spoločnej slovanskej pravlasti. Pečlivé a prácné literárno-historické skúmanie zničilo všetky tieto domnenky.

Dobšinský bol si už povedomý toho, že „báje naše srovnávajú sa s bájami iných svetodejných národov, že sa s názory v nich platnými stretávame menovite a hlavne u Grékov, nachádzame ich čiastočne u Peršanov a Indov“ (str. 145). Najbližšiu však srovnalosť vidí medzi grécko-rímskym bájeslovím a naším, a uvádza niektoré doklady, ktoré sú, pravda, vzdialené a zakladajú sa na symbolickom výklade rozprávok; tak na pr. mieni, že grécko-rímske báje o zlatom, striebornom, medenom a železnom veku sú podobné našim železným, strieborným a zlatým vrchom a zámkom, ktoré znamenajú vlastne postup prírody zo železnej a medenej zimy do strieborného jara a zlatého leta. A iste bol by našiel nepomerne užšiu súvislosť medzi slovenskými a na pr. nemeckými rozprávkami, než s grécko-rímskymi; alebo rovnako by mohol nemecký skúmateľ rozprávok svojho národa rovnakým spôsobom dokazovať srovnalosť rozprávok nemeckých s grécko-rímskymi.

Dobšinský je tiež poučený o tom, že za kolísku učenia o metempsychóze pokladá sa India a „tu v dávnosti vzniklý široko rozvinutý brahmanismus a buddhismus“ (str. 146). A vedie ho to k poznaniu, že „naše povesti stoja v sväzku myšlienok a názorov nielen s gréckymi, ale aj indickými bájmi“, ale nie k hypotéze, ktorú sostrojil Benfey. Pripomína si tiež, že tenže dualizmus, ktorý vyvodzoval zo slovenských rozprávok, bol v celej sústave vybudovaný v Persii, a spytuje sa, aká je tu súvislosť.

Na túto otázku odpovedal, vedený vrelým vlasteneckým citom, rovnako, ako podnes mnohí učenci vykladajú shodu našich tradícií, čo i slovami trochu inými: „Duch ľudský myslivý a tvorivý tak dobre činným byť a pojmy i myšlienky svoje v sústavný celok zbudovať môže u jednoho akokoľvek aj u druhého či jednotlivca či národa, u Indov i Slovanov i kdekoľvek duch je“ (str. 147). Pre starodávnosť našich bájeslovných rozprávok vyvodzuje z toho všetkého len, že „prapočaly sa v dobe nám neznámeho praveku, kde tak rečené indoeuropejské národy sviazané boly spoločnými dávnymi rozpomienkami a jednou tradíciou, ktorá vyvinula sa potom rozchodne a u každého národa zvlášť“.

Obšírne znovu Dobšinský dokazuje starodávnosť slovenských rozprávok (str. 148 n.), najmä však proti rozprávkam národov germánskych a románskych, ktoré podceňuje, akiste iba z nedostatočnej ich známosti. Že Nemci majú niektoré rozprávky spoločné so Slovanmi, chcel by vykladať tým, že ich „bezpochyby prevzali od Slovanov polabských a pomorských“ (str. 152).

Správne naozaj poukazuje na to, že rozprávky sa rozprávaly vždy so zbožnou mysľou. Rozpomína sa, ako rozprávaly jemu v detských rokoch jeho mať a varovkyňa. Azda právom pokladá žarty a smiechy pri rozprávaní bájeslovných rozprávok za novšie prívesky, ktoré pôvodne k veci neprislúchaly. Príčinou smiechov a žartov pri rozprávaní rozprávok bolo rozličné a i trochu skeptické poslucháčstvo dorastenejšie, nie samotné rozprávanie, ktoré sa vždycky deje zbožne a vážne. Žartovné rozprávky pokladá aspoň „v takom spôsobe“ za výtvory novšieho času a ducha. Ale literárna história nás poučuje, že tieto poviedky nielen veselé, humoristické, lež zväčša roztopašné, siahajú zväčša do dôb veľmi dávnych, keď kresťanstvo sotva prenikalo k Slovanom alebo sotva sa začalo u nich uplatňovať.

Medzi týmito úvahami čítame mimo iných i poznámky, dôležité pre kritiku prvotných zápisov slovenských rozprávok. Dobšinský pripojil sa o niečo pozdejšie k prvým sberateľom a zapisovačom, ale ako ich najvernejší druh a nasledovník mohol asi hovoriť tiež ich menom:

„My vydavatelia povestí podržali sme v báječných povestiach všetky smiešné a žartovné a jakékoľvek výrazy, výjavy, začiatky i zakončenia povestí, jak od ľudu sme ich prejali. Jak napospol tak i v tomto šetrili sme vernosti vo vypravovaní trebárs jednodruhé aj ináč bolo by sa hodilo do krámu nášho ponímania povestí; trebárs vedeli sme, že jednodruhým aj urazíme cit a vkus novejší a smiech lebo nevôľu vzbudíme, kde toho netreba.“ (Str. 153.)

A zatým, vytýkajúc „odmeranosť a jadrnosť slov, výrazov a viet“, poznačil… „Napospol pri vydávaní povestí chceli sme a chceme vernými ostať tejto odmeranej a stereotypnej jadrnosti povestenia; od nejž však i odchýlky najdete, kde tak na pr. slovenie a vetenie široko roztáča sa a nenie prázdno hľadaných výrazov alebo i germanismov a latinismov. Keby sme boli za onoho času v stenografii sbehlí bývali, boli by sme značili všetko hneď z úst ľudu na papier a tak docielili tej jadrnosti a precísnosti vyžiadanej verne. Ale i takto zachované je slovenie a vetenie až na možnosť verne; bo povesti tieto písali síce mladíci ešte na školách latinských a nemeckých študujúci, ale predsa tí, ktorí ešte neďaleko stáli od domácich kozubov alebo písali ich mužovia dľa povolania v ustavičnom obcovaní s ľudom postavení, všetci s úmyslom úprimným, aby od pôvodnej reči ľudu sa neodchyľovali. V čom predsa odchýlili sa, režeme na rováš jejich latinského a nemeckého vzdelávania sa.“ (Str. 154.)

Dobšinský správne tvrdí, že sa istý básnický rytmus zachovával v spôsobe rozprávania rozprávok, ale mýli sa, keď predpokladá, že za dávnejších dôb sa rozprávaly v rozmeroch básnických, v reči viazanej; bývaly ozaj hockedy vkladané akési verše, sloky, a rozpravač ich recitoval, napolo spieval, ale to nič nedokazuje pre veršovaný rozmer celých skladaní rozprávkových.

Dobšinský pokladá Slovákov za autochtonné (domorodé) obyvateľstvo krajov podkarpatských a rozprávky za vlastnie dieťa ich ducha. A snaží sa širšie odôvodňovať, ako sa starobylé rozprávky v pomerne málo narušenej rýdzosti mohly u nich za stáročia zachovať až do dnešnieho dňa. Opisuje prostý, patriarchálny život ľudu podtatranského, ale nepripisuje náležitý vliv dávnym už osadníkom nemeckým v slovenských krajoch, tým menej maďarskému národu, ktorý uchvátil panstvo nad ním, hoci vliv oboch národov sa prejavil tiež v reči slovenského ľudu. Idealizuje idylický život slovenského ľudu, ktorý sa dosiaľ ani mnoho nevzdialil od „prisca gens mortalium“, a nachádza, že mohol tak najlepšie zachovať bájeslovné rozprávky starodávnych, čistých a poctivých mravov. Stále ešte ľud v svojich rozprávkach vraj rozpráva vlastnie svoje pomery a mravy. Myslí, že rozprávky účinkovaly tiež nazad, že napomáhaly pestovať, udržiavať u svojich pestiteľov čistotu a prostotu dávnych mravov. Začaly potom miznúť, nie ako by sme sa nazdávali azda, keď vzmáhajúcou osvetou prenikala tlačená literatúra, lež v tej miere vraj, ako sa kde rozmáhala porušenosť mravov a života prostého, ako keby to nebolo tiež prečasto, bohužiaľ, sprievodným zjavom šíriacej sa civilizácie.

Dobšinský vykladá potom, aký vliv malo kresťanstvo, a o hnutí reformačnom, že nezaujato trvale a mocne všetkých vrství národa, lež zachvátilo iba menšiu časť a jeho vliv bol obmedzený len na pole náboženské. Pritom malo sa však ukázať, či je vôbec a prípadne aký je rozdiel medzi tradíciami ľudu katolíckeho a ľudu evanjelického. Na túto otázku ešte nieto dosiaľ odpovedi.

Dobšinský zatým podotýka, že školstvo akožto nenárodnie a len vyšším stavom prístupné nemohlo sprostredkovať nové myšlienky a idey; ba i domáci národní ruch — píše r. 1872 — nemal ani dosť času ani sily uchvátiť celý národ, preniknúť do všetkých jeho vrství. „Cudzota“, vraví, „dorážala tiež na ľud a národ náš, ale ducha jeho ani zroniť ani zachvátiť nemohla“ (str. 165). Banícke mestá v XIV. stol., Nemci osadené, poslovenčovaly sa i pri všetkých svojich výsadách; nemeckí osadníci na Spiši tiež sa pomaly poslovenčujú. Ale čo nezanechali títo Nemci nijakých šľakov v slovenských tradíciách, miznú celkom, splývajúc so slovenským ľudom?

Dobšinský a priori celkom zapiera všetok nemecký a tiež maďarský vliv — myslíme, že nie úplne právom. Hlbší rozbor slovenských tradícií nepochybne dokáže, že bol, a azda ani nie taký nepatrný, ako horúce vlastenectvo slovenských spisovateľov by chcelo pripúšťať. Aspoň mená hociktorých nadprirodzených postáv slovenských rozprávok, ako na pr. tátoš, šarkan, alebo meno ľudskej postavy vládnúcej silami nadprirodzenými, bosorka, sú nepochybne maďarského pôvodu, alebo prenikly maďarským prostredníctvom, ako vyložíme v záverečných kapitolách tohoto diela. Ukázali sme to v Revue des études slaves II., str. 264, 268, 269. Nechceme, pravda, nijako tvrdiť, že by slovenský ľud nebol pôvodne poznal týchto postáv, báječného koňa, okrýdleného a hovoriaceho, draka, čarodejníc. Dobšinský sa naozaj mýli, nazdávajúc sa, že slovenský ľud bol vo svojich dolinách podkarpatských celkom, ako hermeticky zatvorený všetkým cudzím vlivom, a že všade jeho tradície sú rýdzo domáce, zachovávané púhym dedením. Výslovne píše (na str. 166): „Ľud náš žil si a žije od tisícletia pre seba život ústneho podania, a na tejto ceste zachoval duchovné pamiatky svoje: piesne, porekadlá, hry, obyčaje, povery a medzi nimi zvlášte povesti, v jakom najneporušenejšom a najpôvodnejšom stave zachovať sa mohly.“ Treba mať stále na ume, že rozprávkové látky prenikaly veľkou mierou z vyšších vrství spoločenských do vrství nižších, do ľudu obecného. V časoch, keď znalosť písma nebola ešte taká rozšírená, boly práve rozmanité poviedky, rozprávky najväčšmi tým, čím je dnes tlačená kniha, t. reč. krásna literatúra. Urodzeni páni mávali svojich osobitných dvorných spevcov a vypravovateľov. Bývali to rozliční potulní speváci, ako v stredoveku chodievali najmä zo západnej a strednej Európy a zaplavovali mestá i hrady východnejších krajov. Okrem nich mohli to akiste byť vynikajúci ľudia z domáceho prostredia. Zo sídiel panských, z okolia urodzeného panstva šírily sa takým spôsobom rozprávky prostredníctvom panskej čeliadky do sedliackych chalúp. Keď potom šíriaca sa známosť písma a znalosť západních jazykov odstránila tieto skromné spevy a rozprávky zo sídiel panských, žily ony ďalej, stále sa premieňajúc, medzi ľudom a stály sa jeho viac-menej trvalým majetkom. Takým činom nemalou mierou prenikaly medzi slovenský ľud rozprávkové látky z maďarskej aristokracie, bývajúcej na slovenskom území.

Dobšinský pripúšťa síce, že ústnym podávaním sa tieto „pamiatky“ menily, že sa najmä zabúdajú „veci a výrazy“, ale že sa predsa zachovalo jadro a podstata rozprávok až do najpozdnejšieho potomstva. Spomína, čo iní už prv povedali, ako bedlive a priamo žiarlive ľud bdie nad správnosťou rozprávok, naprávajúc a oprávajúc, kde by rozpravač schybil (str. 166 n, 168). Všetci títo ľudia všetko vedia, znajú a rozprávajú, často na rozličných miestach; z toho Dobšinský vyvodzuje, že práve preto možno z rozličných strán sosbierané podania ľudu srovnávať, zabudnuté doplňovať, zmeny jednotlivcov z celku naprávať (str. 167). Dôsledne potom vydavatelia vyvodzovali z toho právo z niekoľkých textov skladať zvláštny text a akoby reštaurovať, rekonštruovať domnele prvotný text, ani netušiac, aké voľné pole dali subjektivizmu, ba priamo samovoľnosti.

Ojedinele Dobšinský naznačoval pozdejšie i nenáležité vložky v jednotlivých rozprávkach. Tak v svojom náčrte poviedky „Chudobných rodičov syn“ (viď Súpis č. 90) poznačil, že „vložku o Židovi v trní (srovnaj pohovorku: „holý v trní“) iste už novejší rozpravači vtočili do povesti tejto bájnej. Ona je vlastne nepotrebná cele, bo šuhaj už i tak presvedčený bol i o neobyčajných veciach v majeti neobyčajnej bytnosti babinej nachádzajúcich sa, zvlášť i o vlastnostiach husličiek. Dávňajší báječní rozpravači bezpochyby sem nič nevtáčali, len rozprávali povesť ako tu ide ďalej.“ Do tlače (Prostonár. slov. pov. III. 44) táto poznámka nebola vzatá.

Spis Dobšinského vznikol naozaj bez súvislosti s vedeckou literatúrou západnoeuropskou, k Dobšinskému neprenikly ešte práce mladších učencov, ktorí sa venovali zvláštnemu štúdiu ľudových podaní, Benfeya, Felixa Liebrechta, Reinholda Kőhlera, čo mu nesmieme príliš vytýkať, lebo nemaly mnoho vlivu ani v českej obci vedeckej na počiatku 70-tych rokov. — Riegrov Slovník Naučný poznal iba Benfeya ako orientalistu a filologa, o existencii však obidvoch druhých vôbec nevedel. Slovenský spisovateľ bol celkom pod vlivom Erbenovým. Česká literatúra bola mu prostredníkom so svetovou vedou, ale prostredníkom nedostatočným. Ak bol jeho spis v tom čase už zastaralý, mala na tom vinu nemalú česká vedecká literatúra.

Ale jednako nemožno zapierať, že je to spis písaný nielen s horúcim zápalom vlasteneckým, s plamennou láskou k ľudu a národu, lež tiež s dokonalou známosťou jeho tradícií a s nemalým dôvtipom. Keby sa Dobšinský bol mohol dostať z úzkych pomerov svojej pohorskej vlasti a oboznámiť sa so súčasnou vedou, bol by napísal naozaj dielo veľmi pozoruhodné. Ale i takto nemožno upierať knihe jej cenu, ba možno priznať, že ju každý, nakoľko sa zaoberá ústnymi tradíciami slovenskými, prečíta s istým ziskom.

Na samom Slovensku dielo Dobšinského budilo skoro isté pochybnosti; aspoň mladý učenec slovenský, vzbudzujúci veľké nádeje, Krištof Chorvát, poznamenal, že knihe Dobšinského „ešte dnes niektorí prílišnú dôležitosť privlastňujú“ (Slov. Pohľady XIII., str. 661). V rozpravách K. Chorvátových o obyčajoch svadobních a pohrebních (Slov. Pohl. XIV, XV.) spracovaný je veľký počet slovenských podaní, niekoľko tiež pred ním netlačených. Na veľkú ztratu našej vedy K. Chorvát, bohužiaľ, veľmi skoro zamĺkol.

Pozdejší spis Dobšinského „Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské“ (1880) sa nás tak mnoho netýka. Vykladajúc o duševnom živote ľudu, dotýka sa tiež rozprávok a niekoľkými slovami opisuje rozprávanie ako obyčajne (str. 69); dodáva iba, že ľud má slabšiu pamäť pre historické povesti, iba viac vie ľud v okolí niekedajších hradov a panských sídiel, ale i tu prevláda „báječnosť nad skutočnosťou“.

V pozostalosti Dobšinského nachádza sa preklad článku „Poviestka“ z Bazáru r. 1873 (XIX. ročn., č. 8), apologia to „bájnikov poviestok“, akožto vychovávateľov ľudského ducha. Len také populárné článočky prenikaly na Slovensko, nie odborné vedecké úvahy.

7. Dobšinského „Prostonárodnie slovenské povesti“

Niekoľko rozprávok bolo vydaných v „Sborníku slovenských národních piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier“, ktorý vydala Matica Slovenská, 2 sväzky, r. 1870 a 1874, druhý sväzok pod redakciou Dobšinského. Boly vydané podľa tejže metódy ako v „Slovenských povestiach“ Škultetyho a Dobšinského. Medzitým Dobšinský tlačil kde-tu rozprávky po slovenských časopisoch „Sokol“ a „Orol“.

Už v prvej polovici 70-tych rokov Dobšinský spolu s A. H. Škultetym zaoberali sa plánom spraviť nové súborné vydanie slovenských rozprávok ako pokračovanie sbierky ukončenej r. 1861. V pozostalosti Dobšinského, opatrovanej p. Jánom Čajakom v Petrovci pri N. Sade, nachodí sa náčrtok „Náveštie vydavateľstva I. knihy Slov. povestí“.

„Ukončievajúc r. 1861 šiestym sväzkom I. knihu Slov. Povestí nášho vydania sľúbili sme, že vo vydaní pokračovať a cteným pánom podporovateľom tohože vydania predplatky a podpory vynahradzovať budeme, v tej miere ako nám odbyt a z toho ďaľšie materiálné sily dovoľovať budú. Od tých čias už 10 rokov ubieha a oných šesť sväzkov povestí nemohli sme tak prospešne odpredať, žeby sme z toho dostatok na ďalšie vydávanie boli nashromaždili. Ale aj záležitosť vydávania povestí dostala sa do druhých koľají. Ďalšie vydávanie dosiaľ neuverejnených započala Slov. Matica v Sborníku a prítomne… usporaduje (?) nové vydanie jak už známych, tak i neznámych ešte povestí. Majúc o tomto vedomosť, nemohli sme ináč ako s novým vydavateľstvom jeho do porozumenia vstúpiť, by sme vynahradzovať mohli cteným podporovateľom nášho vydania zaostalé pri nás predplatky a podpory jak ďaleko len možno bude.“ — Potom uvádzajú mená predplatiteľov, ktorí svojimi nadplatkami malí nároky na nové sošity.

Od r. 1880 — 1883 Dobšinský vydal novú sbierku „Prostonárodnie slovenské povesti“ v ôsmich sošitoch. Obsahuje 90 čísiel, čiastočne známych zo starších sbierok. Prevzal ich do svojej knihy zo sbierky Rimavského, Škultetyho, Dobšinského a Boženy Němcovej. Prvé vydanie slovenských povestí bolo rozobrané, a jednako si ho obecenstvo stále žiadalo, ako vydavateľ povedal v svojom „príhovore“. Mimo toho mal zásobu rozprávok do toho času nevytlačených takú značnú, že sama stačila na knihu, a „tie predovšetkým pýtajú sa na svetlo“. Podával tedy v svojej sbierke rozprávky nové a medzi nimi iba niektoré užším kruhom „maličko známé“. Výslovne však vraví, že ich podáva „jak i predošlí vydavatelia činili v tej jednoduchosti a presnosti povestenia, jak sám ľud rozpráva, vykladá, povestí si jich“ (str. 5); ale tomu je nie celkom tak, ako ukážeme nižšie a najmä v Súpise pri jednotlivých rozprávkach.

Zo sbierky Rimavského prevzal temer všetky rozprávky. „Zlatovláska“, ktorou započal svoju sbierku, „Cesta k slncu“ (soš. II. č. 1), „Ztratený chlapec“ (soš. III. str. 86), „Traja zhavranelí bratia“ (soš. IV. č. 1), „Ružová Anička“ (soš. IV. str. 43), „Slncový kôň“ (soš. V. str. 41), „Pamodaj šťastia lavička“ (sos. VI. č. 1), „Popelvár najväčší na svete“ (soš. VI. str. 30), „Tri citrony“ (soš. VII. str. 55).

Rovnakého mena rozprávka „Tri zakljate kniežatá“ (soš. VII. str. 38) nesúvisí s textom od Rimavského spracovaným v jeho sbierke str. 53 nasl. Všetky tieto texty boly potom novým vydavateľom znovu zredigované a štylisticky viac-menej uravované, hoci všade sa udáva tenže pôvodní rozpravač.

Tak na pr. v rozprávke „Tri citrony“ vo sbierke Rimavského rozpráva sa dosť obšírne o návrate hrdinovom do otcovho zámku a jeho privítaní (str. 48.): „Aňi sam ňeveďeu, ako sa ta dostau, hiba keď sa raz našjeu v otcouskom kašťjeli, pred šeďivím otcom, v kolu roďini a vernjeho slúžebňictva. Bolo tam radosťi, vari ňikdi a ňikďe tolko od toho času. Všetci ho držali za mŕtveho, že sa tak dlho ňevracau a aňi len chíru o sebe ňedau, až tu naraz, ako bi z ňeba spádou, prikvitou. Starjeho otca slzi radosťi zaljali, zdvihou sa s králouskeho zlatjeho trúnu ‚vitaj sin muoj, vitaj mi na storaz!‘ vivolau a padou mu okolo hrdla: a sin ho silnimí ramenmí zachiťiu, a horúce k sebe priťisou. V ten ďeň sa ňič inšjeho ňerobilo, ako spituvalo a odpovjedalo, až pozďe do noci. — Králoučík rozprávau, ako sa mu na cesťe vodilo, a domáci, čo sa ím v jeho ňeprítomnosti prihoďilo, a ako ho túžebňe očakávali.“

Miesto toho u Dobšinského omnoho jednoduchejšie, prostejšie a naozaj bližšie skutočnému rozprávaniu ľudovému: (soš. VII. str. 68.):

„Doma ho dávno za mrtvého pokladali — a tu ti jim ako z neba spadol. Staruškého otca iba slzy zalialy a nemohol ani dosť vyustískať, vyobjímať sa s ním. A v ten deň potom nebolo opytovačkám konca kraja, kde chodil, čo zkúsil, čo doniesol.“

Vecných odchyliek niet nijakých; iba treba uviesť, že stareny u oloveného, strieborného a zlatého zámku, matky obrov sú u Rimavského pomenované Ježibaby, u Dobšinského proste stareny, akiste preto, že to boly osoby dobromyseľné.

Niektoré čísla prevzal zo sbierky Bož. Němcovej: „Soľ nad zlato“ (soš. III. str. 22 = Něm. I. 152, č. 24), „O Víťazkovi“ (soš. V., str. 52 = Něm. I., 15, č. 3), „O dvanásti mesiačkoch“ (soš. II., 40 = Němc. I. 91, č. 11), „O hlúpej žene“ (II., 59 = Němc. I., 100, č. 12), „Petor a otec nebeský“ (soš. IV., 53 = Němc. I. str. 109, č. 14 a 114, č. 16), „Bača a šiarkan“ (IV., 88 = Něm. II., 184, č. 59), „Starý Bodrík a vlk“ (VI., 93 = Něm. I. 140, č. 21 „O jednom starém psu a vlku“), „O zakliatej sestre (VII., 72 = Něm. I., 171, č. 26), „Pecko sprostáčik“ (VIII., 87 = Něm. I. 112. č. 15).

Ani tu však Dobšinský neuspokojil sa púhym prevodom, ani neprijímal všade rozhovory, ktoré Němcová vkladala po slovensky, lež spracoval dosť značne jej rozprávky; pravda, nemenil na obsahu nič, nepridával iných motívov. Niekedy menil slovenské rozhovory, na pr. v rozprávke „O Víťazkovi“, drak v desiatej izbe prikovaný odpovedal matke rekovej, keď váhala ho osvobodiť, u Němcovej takto: „Ej, čožeby povedal, sneseme ho so sveta, a budeš ty sama paňou“; u Dobšinského (V., 53): „Čožeby povedal, zamkneme mu ústa a budeš ty sama paňou!“; inde sú tieto rozmluvy pretreté alebo miestami rozvedené, ako vôbec celý text. Vecných odchyliek nieto, iba že u Němcovej domnele chorá matka posiela reka po vtáka Pelikána (I., 21), u Dobšinského po vtáka Velikána (5, 57). Potom drak ešte nahovoril ženu, aby syna poslala po zlaté jablká do drakovej záhrady; ak ta príde, drak ho roztrhne, lebo zúri, „že mu bratou pobil“ (u Němcovej I, 23); podľa Dobšinského zúri však, „že všetky jeho veci Víťazko do moci dostal“ (str. 59).

Podobne prepracoval tiež rozprávku Němcovej „O dvanásti měsíčkách“ (Dobš. II., 40 sl.), uviedol „slovenskejšie“ mená mesiacov června = Lipeň (str. 44) a září = Rujeň (str. 46), a rozprávku zakončil mravoučnou vetou: „Svätý pokoj a láska je nado všetko!“

Celkom je prepracovaná zvieracia látka „Starý Bodrík a vlk“ (VI., 93), kde rozprávka Němcovej (I., 140, č. 21) dostala iné meno.

Rozprávku B. Němcovej „O šesti drátařích a škapatníku“ (I., 117, č. 17) prepracoval pre Dobšinského sbierku (5, 31 sl.) Ľ. V. Rízner dialektom Bošáckej doliny a dosť značne ju štylisticky pozmenil a rozšíril. — O rozprávke „Peračina“ (III., 94) Dobšinský vraví, že ju prevzal zo sbierky Sama Chalupku z H. Lehoty, ale je to dokonalý prevod textu, ktorý ujavnila B. Němcová (II., 137, č. 49), omnoho vernejší preklad než iných textov, ktoré priamo z tejto sbierky prevzal.

Dobšinský menil niekedy tiež rozprávky, ktoré už prv uverejňoval, tak na pr. rozprávku „Ženský vtip“ odtlačil r. 1874 v časopise „Orol“ (sv. V., 354) a do svojej sbierky (VI., 52) veľmi ju opäť upravil, pravda, len so stránky štylistickej a lexikálnej. Viď Súpis č. 122 D a 2.

Zo „Sborníka slov. nár. piesní, povestí“ Dobšinský prevzal z I. sv. 63. rozprávku „Sirôtky“ (V, 87), ktorá bola mimo toho ešte vytlačená v almanachu „Tábor“ 1870, str. 29 n.; zmeny vykonal v texte len veľmi nepatrné.

Potom sú odtiaľ odtlačené rozprávky „Pravda“ (VIII., 51 = Sborník I., 70) a „Nebeská Sláva“ (III., 38 = Sb. I., 78) s rozličnými drobnými zmenami slovními a štylistickými. Konečne je rozprávka „Mataj“ (II., 12), ktorá v Sborníku nebola dotlačená, lebo publikácia táto bola zastavená, keď práve Matica Slovenská bola maďarskou vládou rozpustená.

Rozprávky, ktoré boly prevzaté zo starých rukopisných sborníkov, boly rovnakým spôsobom spracované, i keď bol predlohou iba jedon text, ako na pr. pri rozprávke „Janko Hraško“ (I. 40 n.), ktorej predloha bola napísaná v „Prostonár. Zábavníku Bratislavskom“ (I., 87 — 101); miestami bol text rozvedený a rozšírený. Srovn. Súpis č. 7 B 5.

Rozprávka „Černovlasý princ“ (I., 73), ktorú „podal J. Rimavský z Malohontu, rozpráva A. H. Škultety“, mala základom iba hrubý náčrtok obsahu v Cod. div. auct. A 87 — 88, č 26, a tu spracovateľ text predlohy svojej značne rozviedol. Viď Súpis č. 22, 1.

Dosť značne je spracovaná rozprávka „Hádač, struháč, strelec, poprac“ (III., 6), pri ktorej bolo udané „zo sbierky J. Rymavského“. Jej predloha je v tomže rukopise, str. 91, č. 31. Viď Súpis č. 35, 1.

Odtiaľ je vzatá tiež (str. 90, č. 30) rozprávka „Cigáň čerta ošialil“ (VI., 75), ktorú „podal Janko Rymavský z Malohontu“, t. j.púhy náčrtok vypracovaný v celistvú poviedku. Viď Súpis č. 89 B l. Rozprávka „Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi“ (V., 28 n.), ktorú „podal dr. Gustav Reusz z Gemerskej“, spracovaná je podľa textu v Cod. Rev. C. 105; veľmi premenená je poslednia časť. Viď Súpis č. 145 B 1. — Z tohože rukopisu (str. 29 n.) je prevzatá rozprávka „Múdry chlapec“ (V., 74 n.), nadpísaná vlastne Perníková chalúpka, a dosť značne je prepracovaná, o ktorej poznamenáva, že ju „podal Samo Ormis z Muráňdoliny“. Viď Súpis č. 97 C 1.

Rozprávka „Popeluša“ (VIII., 65) je veľmi prepracovaná podľa rozvlačitého rozprávania Cod. Czabanianus B, str. 1, č. 1 Srovn. Súpis č. 51 B c 3.

Rozprávky svoje Dobšinský upravoval omnoho prvej, už počiatkom rokov sedemdesiatych, a asi ešte prvej. V jeho pozostalosti, ktorú opatruje p. Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade, zachovalo sa mnoho rozprávok, ktoré boly potom vytlačené v jeho poslednej sbierke. Ked srovnávame podrobnejšie tieto rukopisy s vytlačenými texty, vidíme, ako Dobšinský stále upravoval texty. Pravda, iba so stránky štylistickej a lexikálnej. V Súpise sú pri jednotlivých číslach tieto texty zovrubne srovnávané, a tu iba na tieto rozbory odkazujeme (S. č. 22, č. 12, č. 14, č. 7 B, č. 79 A, č. 32, č. 48, č. 51 Bc, č. 54 A 4 a 54 B 1 [Prostonár. slov. povesti I, 82 a VI, 23], č. 58, č. 61, č. 65 Ac 2 a 65 Ba 3, č. 111 A 1, č. 82, 1, č. 89 A b, č. 88 B, č. 86 A, č. 85 A 2, č. 124 B 1, č. 117 A, č. 122 Da 2, č. 133 D 1, č. 73 A 1, č. 78, 4, č. 77 A 1, č. 99, 2, č. 80 č. 90, 1, č. 2 D, č. 145 B ^[34] [Prostonár. slov. povesti III., 75 a V., 28], č. 145 C 3, č. 146 B 1, č. 146 C 1.)

Dobšinského pri redakcii rozprávok viedla snaha, ako u Čechov Erbena, podať ich, nakoľko možno, verne, tak ako ich rozprával ľud. Snažil sa podľa toho upravovať staršie zápisy, avšak nie podľa skutočného rozprávania ľudu, lež vo svojej pracovni. Bol si povedomý, že bolo treba zapisovať ľudové rozprávky presne, čo i stenograficky, a verne ich vydávať. Ale bol príliš pod vlivom svojich učiteľov a súdruhov a ich obsažných sbierok, než aby mohol nedbať ich príkladu a vzoru. Staré tieto sbierky majú naozaj veľkú dôležitosť pre poznanie ľudových tradícií slovenských, rozprávkového repertoáru, rozšíreného u Slovákov, hoci neobsahujú presných zápisov. Sú dôležité nielen preto, že sú to najstaršie slovenské texty, lež najmä pre textovú kritiku rozprávok, ktoré slovenskí rozprávači a tiež vydavatelia skladali podľa niekoľkých zápisov.

Dobšinského sbierka veľmi sa liší od „Slovenských povestí“, najmä nedostatkom určitého programu. Neobmedzila sa na rozprávky rázu bájeslovného, zachované vraj z dávnych pohanských časov, ale prinášala i látky legendárné a novelistické, poviedky žartovné a humoristické, a tiež látky zvieracie i bájky, slovom hľadela v drobných svojich sošitoch podávať obsah nakoľko možno pestrý, najskorej z ohľadu na domáce čitateľstvo. Tak na pr. 5 sošit obsahoval:

a) bájeslovné látky: 1. Kráľ času, 2. Trojruža, t. j. La belle et la bete, č. 4. O pohanskom králi t. j. vrah žien, č. 8. Zlatí bratkovia, č. 9. Slncový kuoň, č. 10. O Víťazkovi;

b) legendy: č. 3. O človeku, čo nikdá nehrešil, č. 11. Smrť kmotra a zázračný lekár, č. 13. Sirôtky;

c) O čertovi: č. 7., Drotári a ten špatný;

d) O Ježibabe: č. 12. Múdry chlapec, t. j. Perníková chalúpka;

e) zvieracie látky a bájky: č. 5. Medveď a komár, č. 6. Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi.

Dobšinský pokúsil sa konečne tiež na poli básnickom. Zbásnil ľudovú povesť „Zakliata Mariena“ v časopise Sokol, VII. sv. 1868, č. 3. Viď Súpis č. 169 1. Drobné rozličné básne jeho doniesol písaný časopis Považja 1847.

Mimo toho složil „podľa Mickiewicza“ baladu „Traja Budrysovci“ (Lipa I., 232) a z Byrona preložil báseň „Mazepa“ tamže II., 347 — 376).^[35]

8. Iní sberatelia z kruhu Reuszovcov

Zo skupiny mužov, sdružených okolo Samuela Reusza a jeho synov a Jána Francisciho-Rimavského, zaujali mnohí význačné miesto vo vývoji slovenskej literatúry a v politických zápasoch slovenského národa. Je tu predovšetkým Samo Chalupka, hostiteľ a priateľ Boženy Němcovej (1812 — 1883), farár v svojom rodisku Hornej Lehote. On mimo iných spracoval básnicky tiež niektoré ľudové povesti, najmä o Jánošíkovi.^[36]

Ján Botto (1829 — 1881) spracovával tiež so zvláštnou obľubou ľudové povesti, v mladších rokoch pod pseudonymom Ján Maginhradský. Prispieval tiež horlive do písaného časopisu Považja 1847.

Štefan Daxner (1823 — 1892), ktorý v mladších rokoch tiež napísal „Poklad Jánošíkov“ (1845 v Orle tatránskom), vynikol v politických zápasoch svojho národa.

Samuel Ormis (1824 — 1875), zprvu farár, napokon profesor, spracoval niektoré ľudové látky dramaticky, zvlášte „Mataj“ a „Pravda“ (1862, 1868).^[37]

Mikuláš Dohnányi (1826 — 1852) preslávil sa viac ako oduševnený bojovník za práva svojho národa mečom i perom než v literatúre.^[38] Horlive prispieval básňami, tiež prekladmi z Byrona a Shakespearovho Kupca benátskeho do písaného časopisu Považja 1847. I z Louis Blancovho spisu o Husovi.

Daniel Maróthy-Maškovský (1825 — 1878) bol činný ako spisovateľ humoristických veršov i ako obranca národa.^[39]