ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cigáňska spoločnosť sedela v krčme. Hostinský chcejúc si s nimi urobiť žart, spýtal sa: „Ktorý že z vás zje za misu halušiek?“ — „Ja! prosím!“ ozval sa Jonáš. — „Ktorý zje pečenú hus?“ — „Ja!“ zakričí ten istý More. — „A kto vypije dva litre vína?“ „Ja!“ zavolá Jonáš. — „A kto že poštiepe siahu dreva?“ Cigáni za chvíľu mlčali, konečne ozve sa Jonáš: „Tak veď že sa už ohláste aj vy, keď ste chlapi, lebo ja nechcem všetko len pre seba!“

*

Gazdovi zatĺkol cigáň-kováč nepatrný železný klinec do voza. Gazda pýta sa ho, čo je dlžen? „Dva groše.“ — „To už len nemôže byť,“ odpovie gazda, „ja koľkoráz celý deň som v robote a sotva dva groše vyrobím, a vy za jeden ledajaký klinec chcete mať dva groše?“ — „Hm,“ odpovedá cigáň, „vy čo robíte, je robota; ja čo spravím, je práca; nuž a v tom je veru veľký rozdiel. Vám sa platí za robotu, mne za prácu!“

*

Robil cigáň pec na fare, ale na tretí deň skydla sa mu. Farár ho hrešil za to a cigáň mu odpovedal: „Ale veď, ich milosť pán farár, tiež vravia, „že co jest z prachu, v prach se obrátí“; jako že by mohla z blata upackaná pec na veky trvať?“

*

Istý pán chcel sa zavďačiť svojmu dobrému priateľovi, a preto mu poslal od jednoho cigáňa za plné vrece velikánských rakov. Cigáň za rána utekal s vrecom na pleci, čo mu len nohy stačily, pozdejšie ale, keď ho začalo slnce veľmi pripekať, chcel si trochu oddýchnuť. Prišiel do malej hôrky a pomyslel si, že mu tam bude dobre trochu si odpočinúť. Složil si dolu vrece, a poneváč bola tam na blízku močarina, pomyslel si, že bude dobre tie raky do nej pustiť, aby sa trochu občerstvily, lebo už od rana vylačnely. Keď ich vsýpal do močariny, nuž jim dával naučenie, ako sa majú držať: „Moje milé raky, ja vás púšťam do vody, aby ste si trochu zažraly, kým si oddýchnem, potom ale keď na vás tri razy zahvizdnem, prídite všetky do vreca, lebo potom pôjdeme ďalej!“ Cigáň v chládku odpočíval až do večera, lebo bol veľmi ustatý. Keď sa prebudil, schytil vrece, a bežal ku močarine, kde tri razy zahvízdnul. Milé raky vo vode zabudly na cigáňove múdre napomenutie a neukázal sa mu ani jedon. Cigáň nahnevaný hvízdal na ne, čo mu len sily stačily, ale všetko bolo marné, rak sa neukázal ani jedon. Cigáň v strachu, že ako sa predstaví pánovi bez rakov, skočil do močariny a začal ich lapať, ale nemohol chytiť ani jednoho, lebo močarina bola hlboká a raky sa porozliezaly. Keď sa presvedčil, že raky nepolapá, nuž im v zlosti zakričal: „No bodaj ste všetky tam podochly, keď ste také neposlušné!“ — Okúňajúc došiel z prázdnym vrecom ku pánovi a oddal mu list. Pán ho chytro prečíta a zakričí na cigáňa: „More, ale sú tu v liste aj raky!?“ — „Tak sú tam, môj zlatý pán osvietný? No chvála Bohu! ja som myslel, že mi v tej močarine ostaly.“

*

Cigáni sú veľmi rychlí a spoľahliví listonoši. Raz utekal cigáň s listom a stretnul sa s pánom na štvorke idúcim, na ktorého už od ďaleka kričal: „Vystúp sa, vystúp sa, lebo zle bude!“ Pán rozkázal vozkovi, aby sa vystúpil a potom s kočiarom zastal. „More, čoby si mi bol urobil, keby som sa ti nebol vystúpil?“ — „Nuž bol by som sa vám ja vystúpil, pán urodzený!“

*

Cigáňa poslal rychtár s úradným písmom do susednej dediny k pánu notáriušovi. Príduc ta, musil ísť do kancelárie cez kuchyňu, kde sa práve dopiekla mladá húska, tak celou kuchyňu rozvoňávajúc, že cigáňovi viacej ani z pamäti nezišla. Odbaviac sa rýchle v kancelárii, nikým neodprevádzaný otvoril na sporáku trúbu, húsku strčil do kabele a zozujúc krpec vložil ho do pekáča miesto húsky, zavrúc trúbu dvierkami, a „fujas Matjas!“ poľom k domovu, kde si so svojou „starkou“ takú hostinu spravil, jakú cigáň zriedka máva. — More odovzdajúc prinesenú odpoveď pánu rychtárovi tiahol preč. Skôr ale ešte než dvere za sebou zavrel, volá naňho rychtár, žeby povedal, či v súsednej obci niečo nového nepočul. „Nič, pán rychtárko, nič som takého vzácneho nepočul, iba to, že pán Gágalovský (hus) presťahoval sa do Kabelán (kabela) a pán Krpčáni (krpec) prešiel na jeho miesto zase do Pekároviec (pekáč), z čoho že vraj v pána notáriušovom dome mnoho mali nepríjemnej práce a behania.“ Rychtár prijal novinku túto celkom pravdivú, lebo skutočne v okolí nachodily sa obce Kabelany a Pekárovce s obyvateľmi Krpčánich a Gágalovských. Ale že ho novinka táto neinteresovala, tedy i dosť skoro na ňu zabudol. U notárov podozrievali hneď cigáňa, hneď iných dedinou sa zarážajúcich žobrákov a tulákov z huncútskeho činu tohoto, ale pravému šelmovi predsa len nemohli na stopu prísť. Ušlo od tedy hodne času. Na celú históriu už len kedy-tedy u notárov spomínali. Ale spomenuli ju zase práve vtedy, keď sa rychtárský u nich nachádzal. Tomuto zaraz prišla do umu „novinka“ cigáňom do N. z tadiaľto prinesená a nehovoriac ani slova, poslal rýchle pre cigáňa. Tento dostaviac sa, pýtal sa, čo pán rychtár, lebo pán notáriuš rozkazujú? — „Nič,“ povie rychtár, „len mi povedz, čo bolo vtedy v obci tejto nového, keď som ťa bol poslal sem s tým listom?“ — Cigáň ani najmenej sa nerozmýšľajúc povedal onu historku. — Až teraz vysvetlila sa už celá „história,“ po čom síce dostal cigáň od panej notárky metlou poza uši nečítaných, ale pán notár, veselá to chlapina, srdečne nápadu cigáňskemu sa smejúc, obdaroval ho ešte i každému cigáňovi milou pochúťkou — močkou.

*

Bohatý pán išiel v treskúcej zime na poľovačku. Zachytil so sebou cigáňa Fera, aby mu za ten čas, kým budú poľovať, hus upiekol. Cigáň za čas piekol hus pokojne, len keď sa ona hodne prižiarila a začala z nej i masť kvapkať, počaly i nášmu cigáňovi sliny tiecť, a konečne na toľko sa zabudnul, že uchytil z husy stehno a zjedol. Po poľovačke prišli poľovníci ku vatre, a pánovi hneď padlo do oka, že hus má len jedno stehno. „More, kam si dal jednu nohu tej husi, však ver si ju zjedol?“ — „Prosím, pán urodzený, veď je teraz veľká zima, a husi v zime nemajú iba po jednej nohe!“ — „Ej horký že nemajú“ — hovorí pán — „veď každá hus má vše dve nohy!“ — „No to je už raz darmo, hus v zime má len jednu nohu, veď im ukážem, keď pôjdeme domov!“ Domov idúc videli husi na ľade. Cigáň naradovaný zakričí: „Aha, pán urodzený, či vidia, že majú len po jednej nohe!“ Pán zahvizdne, husi vyletia a ukážu po dve nohy. „Aha, More, či nemajú po dve nohy?“ — „Veď i na tú pečenú mohli zahvizdnúť, pán urodzený.“

*

Cigáň pásol pánovi husi. Jednou dostal ale tiež na jednu laskominy. I stalo se, že prihnal domov len 7 husí lebo jednu upiekol a zjedol. Pán poznal, čo sa stalo, i vravel: „He, More, veď ti jedna hus chybí!“ Ale cigáň tvrdil, že nie, a stál na svojom. Konečne pánovi napadlo, aby privolal z humna mlatcov. Bolo ich práve osem. „No pozri, More, koľko je mlatcov?“ — Cigáň ráta: „Osem, pán veľkomožný.“ — „A keď si každý chytí jednu hus, musí sa všetkým dostať?“ — „Áno, pán veľkomožný.“ — „No tak! chytajte si, mlatci, po husi!“ Rozumí sa, že sa na jednoho nedostalo. „No vidíš, že ti jedna hus chybí!“ vraví pán. Ale cigáň sa durdí: „Hľa, ten somár mohol si chytať kým bolo!“

*

Bola jedna dedina. Zdržovali se tam cigáni i býval tam fiškál, ktorý chcel kedysi poslať známemu pánu farárovi zajaca darom. Nemal však nikoho, po kom by ho poslal. V tom uvidel cigáňa.

„Cigáň,“ zvolal, „zanes toho zajaca do mesta pánu farárovi.“

„Veru nemôžem,“ vymlúval se cigáň, „mám veľa do roboty.“

Teprv keď uzrel cigáň peniaze v ruke fiškálovej, bol ihneď na cestu hotový. Vzal zajíca do vreca a list do vrecka. Cestou však bola „veliká horúčosť“ a zajac vo vreci na pleci ešte teplotu zvyšoval, hádzajúc a šklbajúc sebou neprestajne.

To cigáňa pohnevalo: dal sa napomínať zajaca vo vreci: „Nehádž sa, lebo pôjdeš peší.“ Zajac však neuposlechol a za chvílu začal sebou hádzať a šklbať na novo. „Nehádž sa, už druhý raz ti vravím, lebo keď sa budeš hádzať, pôjdeš peší,“ horlil cigáň na novo. Lež ani tenraz zajac neuposlechol a hádzal sebou ako prv! Miera cigáňovej shovievavosti bola dovršená. Sňal vrece s pliec a vystrčil zajacovi len hlavu so slovami: „Keď sa ti nepáči, že by som ťa niesol, tak choď peší!“ a pri tom pustil zajaca z vreca. Zajac vesele sa rozbehol. „Jaj,“ rozkriklol sa cigáň, „ty blázon, neutekaj; nuž keď aj utekáš, choď v čerty, ale ma počkaj u brány pána farára!“ Cigáň zatým kráčal zvolna na pred. Keď prišiel k farskej bráne a nevidel tam zajaca, pomyslil si, že bude už u pána farára. Lež ani tam ho nebolo. Prišiel do nútra a podal farárovi list.

„Kde máš zajaca, cigáň?“ pýtal sa tento po prečítaní listu.

„Nuž prosím ponížene ich milosť pán farár, hádzal sa mi vo vreci na chrbte, já som ho tri razy napomínal, že by sa nehádzal, lebo že pôjde peší; keď nepočúval, tak som ho pustil a keď je nie tu, veď on zmýlil cestu a príde sám pozdejšie,“ tešil cigáň pána farára. Čo na to farár, netreba povedať.