ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ale, More, povedzže mi ozaj, prečo si tak čierny ako žúžol?“ Túto otázku predložil veselý hostinský cigáňovi, od ktorého práve klince kupoval. „Nuž viete, pán hostinský“ — odpovie cigáň — „keď som ja prišiel na svet, bolo vraj, jako mi to mať rozprávala, veľké zatmenie, nuž ma nemohlo slnko obieliť.“

*

Išiel cigáň žobrať do panského dvora. Tu však skočili doň zúriví psi — povstal tanec. Čím viac dotierali psi do cigáňa, tým určitejšie sa on oháňal valaškou. Panského úradníka to bavilo, dodával psom chuti. Cigáň nebral vec na žart, ale cvalil najbližšieho havkáča tak po kotrbe, že hneď sa vyvrátil. — „Nuž tisíc striel sa do tvojej matere, ty čachor, čo si mi psa zabil?“ kričí úradník. — „Veď som sa azda len musel brániť, keď ma chceli sožrať? — „Ale si sa mal poriskom!“ — „Keby boli oni do mňa šli chvostmi!“ odpovedal cigáň.

*

Cigáň by bol rád mal bieleho koňa. Istý pán mu ho sľúbil, ak sa lepšie do zimy pooblieka, nežli on. Cigáň pristal. Keď bola najtreskúcejšia zima, išiel s pánom na zamrznutú rieku, aby tam pred svedkami dokázali, kto sa lepšie do zimy oblečie. Pán si obliekol dve bundy, kožené rukavice a čiapku a ľahnul si na ľad. Cigáň bol len v spodných bielych šatoch a vopchajúc sa do saku (na chytanie rýb) ľahol si tiež na ľad, pravda, že drkotal zubami, ako keď klince kujú. Pán sa spýta svedkov, že kto je lepšie do zimy poobliekaný? Všetci povedali, že pán. Cigáň ale filozofujúc povie: „Prosím ponížene, pán urodzený sú oblečený do tepla, lebo jim je teplo, a ja do zimy, lebo mi je zima!“

*

„Čo je, cigáň?“ pýtal sa slúžny cigáňa vstúpivšieho do jeho izby. „Nuž prišiel som na ponosu,“ odpovedal oslovený. — Slúžny: „Tak von s tým!“ — Cigáň: „Ach zle je, pán veľkomožný, hrozí mi smrť! Ďuro Brdák — vedia, ten veľký zbojník, čo ho nedávno pustili z areštu — vyhráža sa mi, že kde ma popadne, tam ma zabije.“ — Slúžny: „A prečo že sa ti vyhráža?“ — Cigáň: „Ale pletka, veľkomožný pán slúžny! Že sme sa mu trochu vysmievali, keď sa z toho areštu vracal.“ — Slúžny keď videl, čo je, chcel sa sprostiť cigáňa a povedal mu: „No neboj sa nič, More! Keď ťa zabije, hneď ho dám na druhý deň obesiť.“ — Cigáň sa škrabe za uchom a povie zdĺhave: „Či by nebolo lepšie, keby sme ho dali deň pred tým obesiť?“

*

Barbier holil cigáňa len tak na „puff“ a preto vzal si k tomu britvu tupú jako motyku. Namydlený cigáň z prvu sedí pokojne, trpezlive, nič nevraviac! lež — keď mu už od takého holenia slzy jako päsť vyrážalo, nemohol sa zdržať i opýtal si barbiera, že z čoho je tá britva? — „Nuž z ocele.“ — „Veď za to“ — povie More — „lebo mi iskry sype.“

*

Cigáň mal dve ošípané (svine), pri čom bol ale tak pyšný, žeby ani s jedným gazdom v dedine nebol menil. Prihodilo sa ale, že mu jedna ošípaná zdochla. Pán z dediny, idúc okolo, videl to a povedal: „No More! to máš veru veľkú ztratu.“ — Cigáň ale na to pyšno povie: „Eh čo! tomu zdochne, kto má.“ — O pár dní šiel pán zase okolo cigáňa a videl, že mu práve zdochla aj tá druhá ošípaná. I zavolá naňho: „Fero! to je veru až priveliké nešťastie! už ti aj tá druhá ošípaná zdochla!“ — „No ale už aspoň prestal mor!“ doloží si cigáň. —

*

Ku cigáňovi prišiel daňový exekútor a zle nedobre ho mučil, aby zaplatil podlžnú daň; ale cigáň ani nepomýšľal na platenie. Tu exekútor, namrzený, že ho cigáň chce len tak na prázdno odbaviť, skočí do chlieva a zakričí: „More, ja si vezmem tvojho somára, keď nechceš platiť!“ — „Ale prosím ponížene, pán urodzenký,“ ozve sa lichotiacim hlasom cigáň, „načo že by si môjho somára brali, veď môžu dostať dievča!“

*

„Cigáň na!“ volal pisár, idúc neďaleko koliby cigánskej, na svojho psa; lež na miesto psa dobehol naozaj cigáň a pýtal sa: „Čože rozkážu, pán veľkomožný?“ — „Nič… veď som si ja psa volal.“ — „To nič preto,“ — povie cigáň — „veď sa to meno na meno udá; — my máme tiež dvoch psov, jeden sa volá pi a druhý sár; tak keď zavolám pisár, nuž hneď sú tu oba.“

*

Dlhoprsťák ukradol flintu. Vec vyšla na javo a milý zlodej musel sa pred súd dostaviť. Za svedka pozval si cigáňa. — Cigáň prijdúc k súdu, čakal pri dverách úradnej siene, dokiaľ sudca inú záležitosť tiež pre krádež s druhým svedkom nevybavil. Cigáň použil túto príležitosť, priložil ucho ku kľúčovej dierke a načúval, ako druhý svedok sudcovi na otázky odpovedá. Sudca spytoval sa svedka práve: „Poznáš ty tú kravu, čo si obžalovaný za svoju privlastňuje?“ „Áno, prosím ponížene, poznám; ešte len bola teliatkom,“ odvetí svedok. „No, môžeš odísť domov, už ťa tu nepotrebujem. More, poď teraz ty sem!“ volá sudca, „musíš mi ale svätú pravdu hovoriť!“ — „Budem, prosím ponížene, budem, pán veľkomožný.“ — „Poznáš ty túto flintu, More?“ táže sa sudca. — „Ako žeby som ju nepoznal, pán velikomožný; ja som ju už vtedy znal, keď ešte len pištol bola.“

*

Cigáňska banda hrala pánovi na meno. V tej izbe, kde hrali, boly do zadu nakladené na skrini sklenice zo šampaňského. Chytrý primáš natiahne sa na skriňu, vezme sklenicu s domnelým šampaňským a potiahne z nej hodný dúšok. Zmraštil sa a podal kontrášovi a ten zase ďalej, až sa všetci napili. Basista povie: „Dobre by bolo, keby sme si za mazadlom zajedli trochu kefy na cušpais!“ Šampaňské bolo totiž mazadlo na čižmy.

*

Cigáni hrali na svadbe, kde sa jim dobre vodilo. Keď sa liehovinou náležite osvietení poberali domov, nuž sa primáš trochu pokĺznul na ľade, a spadnul do studne, ktorá bola na nešťastie bez srubu. Voda v studni nebola síce veľmi hlboká, ale bola náramne studená, preto náš primáš v nej okamžite vytriezvel a kričal, ako len vládal: „Ťahajte ma, tu som v studni v spodňom nebi, dám vám sto zlatých!“ Svadobníci ho po rebríku ľahko von vytiahli, ale predsa si pýtali sto zlatých, ktoré jim bol sľúbil. Cigáň ale, keď bol tu von zo zimnej kúpele, nuž nechcel nič počuť o sto zlatých, ale lichotivým hlasom prehovoril: „A či byste za to žiadali, že ste prvého muzikanta zo studne vytiahli? Poskákajte dnu, ja vás zadarmo všetkých povyťahujem!“

*

Istý cigáň bol náruživý tanečník. Raz ako tancuje, odpadol mu opätok z čižmy. Okolo stojaci, ako to zpozorovali, nuž zakričali na neho: „More, počkaj trochu, opätok ti z čižmy odpadol!“ — „Ej čo tam po opätku, ja si ani za celú čižmu tanec nepohubím!“

*

Zavčas rana prišiel cigáň ku pánovi. „Dobré ráno prajem, pán urodzený!“ — „Vítaj, More, čože sa ti snívalo?“ — „Veru prosím ponížene, mal som veľmi pekný sen. Snívalo sa mi, že mi pán urodzený dali 2 funty dohánu a pani urodzená 2 funty slaniny.“ — „Nuž ale, more, či vieš, že sa sny naopak plnia?“ — „Veď ja i tak pristanem; nech mi pán urodzený dajú slaniny a pani urodzená dohánu.“

*

Umrznutý a lačný cigáň stretnul sa so študentom. „Nuž, More, čože ti je, že sa tak trasieš, ako osika?“ — „Jaj, prosím ponížene, zima mi je a lačný som.“ — „Keď ti je zima a máš hlad, nuž čo by si radšej, či sa ohriať a či poriadne najesť?“ Cigáň premýšľal za chviľu, až sa konečne rozhodnul: „Ej, čo tam do zimy, nech mi len dajú chlebíka a slaninky, ja by som si najradšej slaninku piekol!“

*

„Čo robíš, cigáň?“ spýta sa gazda. — „Nuž len smútim, prosím ponížene.“ — „Prečo?“ — „Nuž len preto, že mi koňa vlk uhryzol.“ — „To je nie mnoho; veľmi ho uhryzol?“ — „Veru veľmi, prosím ponížene; iba hlava mu zostala.“

*

Poneváč v istom stoličnom meste nemali kata, ktorý by previnilca obesil, oslovili cigáňa, či by ho nezavesil on za desať rímskych (zlatých). „Prečo nie,“ riekol cigáň ochotne, „po tej cene obesím celú stolicu i s pánom slúžnym!“

*

Lačný cigáň išiel po ulici a žobral, aby svoj hlad utíšiť mohol, ale nemohol k ničomu prísť. Urobil zamyslenú tvár a išiel k židovi. „Pane môj, mám velikáňske myšlienky, ale skryme sa do izby, aby to nikto nepočul!“ „Keď boli v izbe, pošopne cigáň židovi: „Čo by, prosím, stála taká hrča zlata, ako moja hlava?“ Žid od radosti dobre z kože nevyskočil; hostil cigáňa tými najlepšími jedlami. Konečne, keď sa cigáň najedol, nuž sa ho žid spýta: „More, a kde mháš thu hrču zlatha, ako tvoj hlava?“ — „Kde žeby som ja toľko zlata vzal, veď som sa to len prišiel spýtať, koľko by taká hrča stála?“ Žid urobil kyslú tvár a cigáňovi ukázal dvere.

*

Bol jarmok. Cigáň predával koňa, ktorý trochu kríval; preto ale ho predsa od neho žid kupoval. Chcel jeden druhého oklamať. Po dlhšom dohadování predsa dojednali sa a žid koňa odkúpil. — Na predaj tento díval sa jeden pán z okna, ktorému veľmi divno bolo, jako mohol cigáň žida tak oklamať, keď mu totižto kuľhavého koňa predal. I nedalo mu to pokoja. Keď tedy žid sa už s koňom preč ubieral, zavolá ho a povie mu: „Vieš ty čo? veď ťa ten cigáň oklamal; ten kôň na zadniu nohu kríva.“ — „Paroma ma oklamal“ — rečie žid — „veď ja viem, že kôň kuľhá, ale preto nie je krivý, on je len zakutý. Keď mu klinec z kopyta vytiahnem a dám ho dobre podkuť, nuž kuľhať prestane a predám ho dva razy tak draho, ako som ho kúpil.“ — Odišiel. — Tu dá zavolať pán cigáňa a povie mu: „Ty cigáň! veď teba ten žid oklamal. Ten kôň že je len zakutý a len preto kuľhá, ináč ale že nie je chromý.“ — „Pán veľkomožný!“ — povie cigáň naradovaný - „môže žid tomu koňovi zlatými klincami pribiť striebornú podkovu, predsa bude kuľhať. — Veď som ja toho koňa sám naschvál zakoval, aby myslel žid, že len preto kuľhá.“

*

Cigáň premýšľal, ako by mohol k dačomu prísť. Napadla mu dobrá myšlienka. Sadnul na palicu, a ako to malí chlapci robievajú, poháňal ju ako koňa: hio, čihi, ne! Prišiel k nemu žid a začal ho vysmievať: „Tho ni kôň, tho phalic!“ — „Čo že je to nie kôň?“ povie nahnevaný cigáň, chytí palicu a bije žida, len sa to ozývalo. „Či je kôň, či palica?“ spytuje sa cigáň. „Kheď je kôň, nech je kôň,“ odvetí ubitý žid, lebo sa bál ďalšieho bitia. „Ale keď je kôň, tak si ho kúp!“ doloží cigáň. Žid nechcel, ale cigáň ho bitkou konečne k tomu donútil, že mu vyplatil za dreveného koňa 10 zlatých. Išli spolu do mesta. Ako prišli na námestie, povie žid: „Theraz hybaj so mnou dho mesky doma, že si ma bil a že si mi predal phalic na miesto kôň!“ — „Jaj, ako že ja pôjdem do mestského domu, veď sa ja hanbím taký otrhaný,“ a chce ísť preč, ale pozrúc na žida povie: „Daj mi tvoju bundu obliecť, nuž idem.“ Žid netušiac cigáňove fígle, dal mu svoju bundu obliecť a išli pred sudcu. Sudca sa spýta: „No čože máte medzi sebou?“ — „On vie, nech phoví,“ odvetí žid ukazujúc na cigáňa. „Ja, prosím, nemám nič proti tomuto pánovi,“ povie cigáň. Žid vidiac, že cigáň nemá žiadnej vôle sám na seba žalovať, odložil hanbu na stranu a rozpovedal celú vec. „Ale prosím ponížene, či by mu to verili, že by on palicu miesto koňa kúpil? Veď ten vie väčšmi cigániť, než ja, čo som cigáň, veď by im ten v stave bol i to cigániť, že je táto bunda jeho!“ hovorí osmelený cigáň. „A či ni môj tho bunda?“ — „Či počujú, ako vie cigániť?“ — Sudca nemohúc dôjsť s nimi konca kraja, vyhnal ich preč.

*

Matej kráľ cestoval po Slovensku a prišiel veľmi lačný do chudobnej dedinskej krčmy. „Pane môj,“ vyhováral sa žid krčmár, „ja vám napochytro nemôžem s ničím slúžiť, iba ak vám niekoľko vajec uvariť dám!“ Matejovi chutnaly vajcia tak, že ich až len šiesť zjedol. Keď prišlo k plateniu, k nemalému zarazeniu krčmárovmu nenašiel Matej vo svojom vačku ani len krajciara. Krčmár bol človek opatrný, a preto mu Matej musel vydať dlžobný úpis, že mu za vajcia čím najskorej zaplatí. Po uplynutí piatich rokov zastavil sa Matej náhodou u svojho veriteľa a chcel mu svoju dlžobu zaplatiť. Milý krčmár začne rátať, žeby zo šiestich vajec bol mal šiesť sliepok, tie by boly maly zase po dvanásť, týchto sedemdesiat dve s prvými šiestimi zase po dvanásť sliepok, a tak za päť rokov vyše poldruha miliona sliepok, za ktoré by prišlo vyše päťsto tisíc zlatých. Matej sa veľmi zarazil nad podivným rátaním židovým, a rozhodne sa osvedčil, že on toľkú sumu nebude platiť. „Dobre,“ povie žid, „ja vás zapravotím!“ — Matej odišiel zamyslený hľadať si pravotára, ktorý by ho v tejto nemilej veci zastupoval. Ako išiel taký utrápený dvorom, spozoroval ho drevo štiepajúci cigáň. „Pán urodzený, čože ste taký smutný?“ — „Ej,“ čože mi ty spomôžeš, keď ti aj poviem, čo mi je?“ — „Nuž a keď vám spomôžem, veď som ja nie taký sprostý ako sa vidím!“ — Matej mu teda všetko dôkladne vyrozprával. „Keď je len to,“ prerečie More, „ja vám budem zajtra pravotárom, a stavím na to svoju hlavu, že vyhráme.“ — „Prídi tedy ráno, More, o ôsmej hodine, lebo sa vtedy bude pravota pokonávať!“ Ráno ako sa mala pravota začať, spýtali sa sudcovia Mateja, že či má pravotára? — „Áno, mám,“ odpovedal Matej, „a preto prosím, aby sa pokonávanie len vtedy začalo, keď on príde.“ Čakajú asi za hodinu, ale Matejov pravotár neide; až konečne, keď už všetkých trpelivosť nechávala, otvoria sa dvere a dnu vstúpi zjašený cigáň. Matej ho predstavil ako svojho zástupcu. — „Nuž, More, kde že si bol za toľko?“ spytujú sa páni. — „Prosím ponížene slavných pánov, hrach som varil a sial som ho,“ odpovedal cigáň. — „Ale, More, či nás máš za bláznov, veď by ti varený hrach nesišiel?“ — „Nuž tak sa ani z varených vajec nemohly vyliahnuť sliepky, prosím ponížene!“ Múdry nápad cigáňov urobil koniec pravote. Matej sa predstavil, kto je, zaplatil za varené vajcia, cigáňa skvele obdaroval a žida krčmára aj sudcov vykarhal.