O Cigáňoch

„Prosím ponížene pána veľkomožného, keby mi ráčili dať také písemko, že som ja veru už zomrel,“ prosil cigáň slúžneho. „A načo ti bude?“ pýta sa slúžny. „Nuž na to. Poslal by som ho do Budína, aby ma viacej za vojaka nevzali,“ odpovedal cigáň. „Ľaľa ti ho! A keby ťa posol raz prezradil, nuž čo?“ — „Nuž, prosím, zanesiem ho do Budína sám.“

*

Cigáň obávajúc sa, aby mu syna Ferka nevzali za vojaka, odviedol ho na hrobitov a sám išiel ku asentujúcej komisii. Tam na otázku, kde mu je syn, so žiaľom odpovedal: „Moji drahí páni, prosím ponížene, môj syn je chudák na hrobitove!“ Dvaja iní cigáni to prísahou dotvrdili a tak cigáňa od vojenského stavu oslobodili.

*

Vzali cigáňa za vojaka. — Nijako sa mu nepáčil ten rozkaz, že si má topánky a šaty čisto držať. — Kapitáň už zunoval ustavičné tresty, ktorými musel cigáňa trestať pre nečistotu a sproboval cigáňa naposled slovmi k čistote priviesť. — „Pozri, More, svojich priateľov, ako sa im blyštia šaty, a ty si taký zašpinený ako prasa! Nehanbíš sa?“ — „Prosím pekne, pán kapitáň, ja som nie taký pyšný ako títo sedliaci.“

*

Keď prvý raz cigáň stál na stráži pri vojanskom magazíne, prešiel popri ňom z ďaleka dôstojník stráži dozerajúci, ktorému tedy dľa predpisu mal privolať: „Halt, wer da!“ Ale cigáň zostal pokojne v domku svojom, bo práve pri treskúcej zime náležite chumelilo. Akonáhle stráž zamenili, dal si dôstojník cigáňa predvolať a počal ho karhať: „Nuž More! čože si sa neukázal a neprivolal: halt, wer da?“ — „Ale prosím ponížene, pán oficír! nuž čože som ich mal okríkať? — veď ja veru svojich ľudí už dobre poznám.“

*

Cigáňa vzali na vojnu, a po náležitom jeho vycvičení s ostatnými regrútmi šiel prvý raz na nočnú stráž k vojanským magazínom, kde vojaci stávajú „na varte“ pri jednotlivých budovách sem i tam roztratení. Večer okolo 10. hod. vybral sa majór tieto stráže poobzerať, idúc samojediný ku každému z chlapov. Prijdúc k cigáňovi, spýta sa ho po vojansky: „Nič nového?“ Náš More odpovie dôverným hlasom: „Nič, prosím ponížene; či oni niečo nevedia, pán major?“ Major nevedel, či sa má smiať, či zlobiť — ale na tento čas prepieklo sa cigáňovi bez pokuty.

*

Cigáň, trubač, trúbil usilovne večer na vojakov. Blízko neho stojací somár začal strašne hýkať. Cigáň nahnevaný, že ho mýli v trúbení, schytil trúbu a zahodil ju do somára so slovami: „Keď ty lepšie vieš, na, trúb ty somár!“

*

„Ale prečo že ty vždy zle do tej ,šajby‘ strieľaš?“ pýta sa „lajdinand“ vojaka cigáňa. „Ale prosím pekne,“ rečie More „strieľať ja viem dobre, ale mi vždy šajbu zle postavia.“

*

Pri execírke na komando „links um“ cigáň obrátil sa v pravo, na komando „rechts um“ obrátil sa v ľavo. Kaprál sa ho pýta, prečo sa vždy zvŕta naopak? Cigáň: „A čo, keby sme sa všetci dívali v jednu stranu a nepriateľ by prichodil z druhej strany?“

*

Nachodil sa raz v šikoch proti nepriateľovi i jedon cigáň, ktorý pred zúrivosťou nepriateľa mal veľký strach. Ako tak vidí už tlupy nepriateľské pred sebou, zbliží sa k stotníkovi a prosí: „Prosím ponížene, nech že mi ukážu môjho nepriateľa!“ Stotník poukázal na tlupy: „Tam máš nepriateľa!“ „Ale prosím,“ ďalej hovorí uľaknutý cigáň, „z toho množstva, ktorý že je môj nepriateľ?“ — „Nuž tá armáda tamto!“ — „Ale prosím, ja by som len chcel vedieť, z tých mnohých, ktorý je môj, hovorím môj nepriateľ?“ — „Nuž a prečo že sa to spytuješ, More?“ — „Chcel by som sa s ním pomeriť!“