ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cigáňovi sa to nijako nevidelo, že musel farárovi od krstu platiť, preto, keď sa mu chlapec narodil, išiel s ním asi na piaty deň ku potoku, chytil ho za nohy a hlavu zamočil do potoka hovoriac: „Krstím ťa, Mišo, a budeš Mišo, krstím ťa, Mišo, a budeš Mišo, a ešte ťa ostatný raz krstím Mišom a budeš Mišo!“

*

U cigáňov mali dvojičky, chlapcov. Pri krste dostali mena Gervázi a Protázi. Keď kmotrovia z krstu domov sa navrátili, pýta sa jich starý cigáň: „No, jako že sú pokrstení? — „Ale jakýsi Gervázi a Protázi,“ povedia kmotrovia. — „Čo?“ rečie cigáň. „Eh! nebudú to ani reťazi ani provazy, ale“ — máčajúc po jednom chlapcovi v potoku — „ty budeš Ferko a ty budeš Ondro!“

*

„Kto ťa stvoril?“ pýtal sa raz farár staršieho cigáňa. „Ach veru to teraz v chytrosti neviem, prosím ponížene veľkomožného pána farára.“ — V tom dobehne malý cigáň volajúc starého domov. „Hej, Gábor, povedz mi tedy ty, kto ťa stvoril, keď to tvôj taťko nevie.“ — „Pánbožko, čo býva na nebíčku,“ povie malý cigáň. „Vidíš, tvôj malý chlapec to vie, a ty tak starý ani len to nevieš?“ „Jaj, veľkomožný pán farár, keď som ja takým malým bol i ja som to vedel, ale že je to už dávno, nuž nenie sa čo diviť, že mi to vyfúkalo z hlavy.“

*

Istý farár učieval cigáňa modliť, ale ho nemohol za dlhý čas žiadnu modlitbu naučiť. Konečne po dlhom študovaní naučil sa More modliť „Otčenáš“. Farár naradovaný nad týmto výsledkom, rozkázal cigáňovi, aby prišiel k nemu v nedeľu ráno, a jestli sa vtedy „Ve jméno“ a „Otčenáš“ dobre pomodlí, že mu daruje za vrece jačmeňa. Cigáň naradovaný, že takým ľahkým spôsobom príde ku vrecu jačmeňa, ani nespával od radosti. V nedeľu ráno za včasu ustanovil sa vo fare. „No More, modli sa!“ rozkáže mu farár. „Ve jmeno Otca i Ducha Svatého, Amen!“ „Nuž a syn že ti je kde?“ spýta sa ho nahnevaný farár. „Tu von, vaša milosť, čaká s vrecom na jačmeň.“

*

Cigáň išiel ku spovedi. Farár sa ho spýta: „No More, koľko jesto bohov?“ Cigáň ukázal vážnu tvár a premýšľal — jestli mu poviem málo, zabije ma — a konečne osmeliac sa zakričal celým hrdlom: „Dvanásť!“ — Farár pokrútil hlavou. Cigáň zakričal: „Trinásť!“ Farár sa na toľko zabudnul, že cigáňovi vyťal za ucho. Cigáň zakričal: „Štrnásť!“ a keď videl nespokojnosť farárovu, zakričal: „Pätnásť, šestnásť!“ Farár mu vyťal zase hodné zaucho. Cigáň vidiac, žeby ešte za pár zauškov utržil, vzal nohy na plecia a utekal z kostola domov. Na ceste sa stretnul so sedliakom. „More, čože tak utekáš?“ — „Nuž nevedel som koľko jesto bohov a dostal som od pána farára dve za uchá.“ — „Nuž ty sprosták, či si nevedel povedať, že jedon?“ — „Aha, veď by ti pán farár bol dal; aj ,šestnásť‘ bolo málo!“

*

Cigáň išiel ku spovedi. Tam medzi inými hriechami s veľmi kajúcou tvárou vyznal velebnému pánovi, že mu „vyhnal sviňu z kapusty“. „Ako to myslíš, More?“ — „Nuž tak, že som im vyhnal sviňu z kapusty!“ — „To si veľmi dobre urobil, tu máš päť groší, ale i na druhý raz vyžeň sviňu z kapusty!“ „To ja veľmi vďačne aj každý deň urobím, pán urodzený jako pán farár!“ — Keď farár obedoval, nuž mu kuchárka doniesla i kapustu na stôl. „Čo že je to“ — hneval sa farár — „že ste dnes nedali žiadne mäso do kapusty?“ — „Prosím za odpustenie, velebný pán,“ vyhovárala sa kuchárka, „ja som dala mäso do kapusty, ale ho akiste ten cigáň, čo išiel ku spovedi, musel vytiahnuť z hrnka, keď som z kuchyne trochu odbehla.“ — „Aha, teraz už pochopujem, čo to znamená, keď mi ten preklatý darebák vyznal, že mi vyhnal sviňu z kapusty!“

*

Cigáň si vyjednal od pána červené nohavice a išiel si pre ne do mesta s karotkou, ktorú mu pán napísal na mestský úrad v tom smyslu, aby mu dvanásť palíc dal vytiať. Kohokoľvek cigáň stretol, každého žiadal, aby mu karotku prečítal. Oslovil sedliaka, ktorý mu povedal: „Nuž, More, veď tu nemáš nič o červených nohaviciach, len aby ti dvanásť palíc vyťali!“ — „Ej, ty si sprosták, nevieš čítať!“ odvetil nahnevaný cigáň a dal karotku prečítať dohonivšiemu ho študentovi, ktorý bol do fíglu zasvätený. „Áno, More, tu stojí, že dostaneš v meste červené nohavice!“ — „Ehe, to sú múdry pán, a nie ten sprostý sedliak!“ A ponáhľal sa do mesta. Prišiel do mestského domu. Tam mu rozkázali, aby si ľahnul na dereš, že mu nohavice musia odmerať. Cigáň nič zlého netušiac posluchnul, a hajdúk mu vyťal 12 palíc. Aby bol fígeľ úplný, nuž mu dali potom červené nohavice. Išiel do kostola a sadnul si do prvej lavice. Keď farár viac razy uvádzal na dôkaz niektorý verš textu, nuž povedal len začiatok verša a vše doložil: „A tak dále!“ Cigáň sa vše ďalej pomykoval v lavici, až sa premykal ku samej stene. Farár uvádzajúc verš z textu povedal zase: „A tak dále!“ Cigáň nemohúc sa ďalej pomyknúť, zakričal celým hrdlom: „Už nemôžem ďalej, pán urodzený pán farár!“

*

Cigáňovi zomrel chlapec, ktorý už začínal dobre na husloch hrať. S velikým krikom a plačom prišiel starý Mirga na faru. Farár mal za svoju povinnosť, aby ho potešil. — „Upokoj sa, More, veď tomu tam dobre bude: keď také dieťa zomre, radujú sa anjeli.“ — „Ej veď sa aj môžu, keď takého dobrého muzikanta mezi seba dostanú, ako je môj syn!“