ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cigáň chcel byť na to hrdým, že i on daň platí, a preto, poneváč nemal nič pod krajinskú daň padajúceho, sobral mladé mačatá a išiel ku financom. „More, čo si to doniesol v tom vreci?“ spytujú sa ho títo. — „Doniesol som, prosím ponížene, mačatá odaniť, lebo ja tak môžem od môjho statku daň platiť, ako iní hospodári!“

*

Farár linguista chcel spísať cigáňsky slovník i volal cigáňa, aby mu za dobrý obed cigáňske slová prekladal. Cigáň s radosťou žiadosti vyhovel. Na druhý deň stretol ho kostolník. „Kde že ideš, More?“ spýta sa ho tento. — „Idem toho bibaša (sprostáka) do tej fary učiť!“

*

Raz išiel jeden pán v pekných, červených, šnorovaných nohaviciach po ceste. Ako tak ide, dohoní ho jeden cigáň, ktorému sa tie nohavice nešeredne zapáčily. I začne si sám sebe: „Ach Bože s výsosti! šak sú len pekné tie nohavice: ach, ale sú len krásné!“ — Pán to zbadal: obzre sa a pýta sa cigáňa: „More! čo bys rád?“ — „Tie nohavice, pán veľkomožný!“ — „No počkaj, ty huncút“ — povie pán — „keď zajtrá prídeš ku mne a pozveš ma takým menom, akého som nie hoden, nuž darujem ti tie nohavice.“ — „Ach pane Ježiši Kriste“ — myslí si cigáň — „čo že si ty? Kráľ si nie, veľkomožným si už dávno bol, ale… no… už ja viem…!“ — Na druhý deň ráno zavčasu príde cigáň pred kaštieľ a zazrúc paniu v okne, začne k nej: „Preblahoslavená panenka Mária! už vstali pán Kristuško?“ — Pani zadivená vojde dnu a povie pánovi, že sa tu jeden cigáň vypytuje, či už vstal Kristuško. — „Ej, huncút cigáň“ — povie pán — „predsa si ma dostal! Dajte mu tam tie červené nohavice!“ — Cigáň si oblečie nohavice a… odišiel. Práve prechádzal kolo kostola, keď omša sa počínala. Samo sebou sa rozumie, že hneď vošiel dnu a stal si až pred oltár tvárou pyšno k ľuďom obrátený. — Keď prišlo Evangelium, povstali všetci; na čo cigáň počne rukou kývať a povie: „Len si vy sadnite, sadnite; veď som ja bol voľakedy tiež taký chudobný, jako ste vy teraz!“

*

Cigáň veľmi zanedbával sverený mu úrad pohodného. Keď mu mešťanosta hovoril: „More, poneváč zanedbávaš svoje povinnosti, nuž nemôžeš byť ďalej pohodným!“ — „Dobre, pán mešťanosta,“ odvetí slávnostným hlasom cigáň, „keď som ja nesúci za pohodného, teda do súcejších rúk odovzdávam môj pohodnický budzogáň.“ A oddal ho mešťanostovi.

*

Obecný rychtár poslal cigáňa s úradným listom do stoličného mesta k pánu slúžnemu. Sotva vkročil do dvora, vyskočil tu sa vyvaľujúci chrt a počal na milého cigáňa, svoje biele zubiská ceniť a ho za dlhý kepeň nemilosrdne trhať. Cigáň v ľakú kopnul chrta do zubov a tento skučiac utiahol sa do kúta, čo keď prítomný tam slúžneho pandúr videl, pohroziac cigáňovi, šiel naňho žalovať pánu veľkomožnému. Tu pán slúžny prv ešte, než by bol odobral prinesený list, oboril sa na cigáňa, jako sa opovážil jeho chrta kopnúť? „Prosím ponížene pána veľkomožného, ani zďaleka mi nenapadlo, že by to divné stvorenie mohlo byť chrtom, veď vyzerá celkom tak jako môj Zahraj a ten predsa nie je chrtom, ale psom.“ Slúžny usmejúc sa odobral list a skúmavým zrakom upravil ešte nasledujúcu otázku na milého cigáňa: „Ale, More, povedz mi na svoje svedomie, nebolo už statočnejšieho v dedine, ktorý by doniesol mi tento list?“ — „Jakoby nebolo!“ odpovie cigáň chytro a berúc sa von, dokladá: „Ale tých poslali pán rychtár aj k statočnejším ľuďom!“