ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Cigáň! netaj, ty si ukradol to prasa; mám troch svedkov, čo ťa videli.“ Takto vyšetrujúci sudca vynucoval pravdu na cigáňovi. — Cigáň ale na to odpovie: „No — to sú len traja svedkovia, ale ja mám aj sedem svedkov, čo ma pri tom nevideli.“

*

Bol cigáň vo farárovej zahrade na slivkách. Farár, zazrúc z okna cigáňa, vezme palicu, vkročí do zahrady, rovno kráča ku slivke, kde cigáň sedí, a chce ho trošku vyelektrizovať. More vidiac o čo tu ide, kýve prstom farárovi a šeptá: „Pst pst, zajac, zajac… pst, pst, prisám Bohu, už sú dva, dva — pst, pst!“ Farár mysliac, že je vskutku pravda, ide do izby pre flintu, a More medzitým ufujazdí.

*

Gazda chytil na trhu cigáňa sediaceho na koni, ktorého mu bol pred pár dňami na paši ukradol. Chtiac, nechtiac musel cigáň k súdu. „Ako si sa opovážil, More, toho koňa ukradnúť?“ opytuje sa sudca. „Ja som ho neukradnul!“ odpovie cigáň. — „Nuž veď ťa sediaceho na ňom dochytili.“ — „To bolo takto!“ vyhovára sa More. „Ten kôň ležal na chodníku, keď som šiel pomedzi obilia. Keď som ho chcel obísť, začal ma kopať, keď som mu chcel popri hlave utiecť, chcel ma hrýzť; ja sa ti nedám zabiť, pomyslel som si, rozbehnem sa, chcem ho preskočiť, v tom ale on skočil, vzal ma na chrbát a utekal so mnou do mesta svetom, a neznám, kde by ma bol zaniesol, keby ho títo sedliaci so mnou neboli chytili!“

*

Cigáň naučil sa chodiť do farskej zelnice. Konečne pán farár to spozoroval a chodil tajne na postriežku. Cigáň práve vyťahoval najväčšiu hlavu, v tom ho farár okríkne: „More, čo tu hľadáš?“ „Prosím ponížene, len som sa chytil tejto kapusty, aby ma vietor nezrútil!“ — „Nuž ale si ju už vytrhnul!“ — „Nemôžem za to, prosím ponížene, vietor ma nazdvihol.“

*

Cigáň dákosi zbadal, že pán farár nie je doma, vošiel do peci a ztadiaľ si vybil cestu do izby. Keď sa dnu dostal, nuž k nemalému zdeseniu videl, že pán farár píšu za stolom. „Či ztadiaľto cesta do Rimavskej Soboty?“ — Farár zahrúžený do svojej kázne, odomknul dvere a cigáňa bez najmenšieho ublíženia vystrčil von. Iba pozdejšie, keď zbadal na peci dieru, vysvetlil si, čo cigáň zamýšľal…

*

„Pán gazda, keď pánbožko tej slamy urodili, nože dajte dáku šúpu, zima bude!“ — „Dobre, choď si vziať do dvora,“ privolí gazda, „ale dáš mi za to pozor na pole, aby mi zemiaky neryli.“ — „Hej, akože! — budem spávať pri nich.“ Cigáň ide do dvora, poobzerá sa, nevidí nikoho iba po ruke jedno jahňa, schytí a zaviaže ho do oklačka. Gazda spozoroval však, keď cigáň šúpu niesol, že z nej trčí chvostík z jahňaťa i zastane mu pri vratách: „Ale si mi ty niečo nevzal?“ — „Pánubohu prisám, nič!“ — „A už sa ti muselo zapliesť čosi do tej slamy,“ zdržuje cigáňa gazda a ukazuje mu chvostík jahňaťa. Cigáň hodí šúpu, roztrhne ju a jahňa vyhodiac kopne doň: „Iď, ty maškara, chceš ma vari o poctivosť pripraviť?!“

*

Prišiel raz cigáň v istej záležitosti k pánu farárovi pred dvanástou na obed. Pán farár mal ešte dopísať list, kázal cigáňovi čakať. Cigáň stál mu chrbtom. Nepozorovane vzal zo skrine hodiny a zkryl pod kabanicu. V tom zrovna počaly biť hodiny dvanástu — cigáňovi pod kabanicou. Cigáň sa uľakne a počne preberať nohama a pätama udierať. Pan farár sa na to obráti a spýta sa: „Cigáň, čo to robíš?“ — Cigáň: Štrngám si ostrôžkami.“ — Ostrôžkami štrngal — a bol bosý! —

*

Sedliaci v hore drevo rúbali. Hune mali na hromade odložené. Práve natrafí sa tade cigáň, uchytí si jednu huňu a… v nohy! — Sedliaci to ale hneď zbadali a za ním utekajúc, chytili ho. „Ako si sa ty opovážil mne huňu ukradnúť?“ osopí sa majiteľ hune na cigáňa. „Ale je to vaša huňa?“ — pýta sa pokorne cigáň — „ja som si veru myslel, že som tú huňu našiel.“

*

Ukradol kdesi večer cigáň pôlt slaniny. Jako s ňou chce von, poplietol si dvere, poneváč tma bola, i vtiahol sa so slaninou do pánovej izby. Vidiac tam pri stolíku sediaciho pána, chytro povie: „Prosím ponížene, či nekúpia pôlt slaniny?“ — „Ideš späť do Paroma i so svojou slaninou!“ — „No dobrú noc!“ riekol cigáň — a v nohy. Ráno príde pani do izby a povie pánovi: „Ale vieš ty čo, veď nám ktosi ukradol pôlt slaniny!“ — „Hej, cigáň“ — ale hneď pán zatíchnul; bo sa bál povedať, kto prišiel mu v noci ponúkať slaninu.

*

Istý znamenitý zahradník nevedel sa na tom dosť prenadiviť, že mu najkrajšia ovocina len tak bez znaku kape, preto si umienil, že musí podivnému zlodejovi akýmkoľvek spôsobom na stopu prísť. Raz sa utiahol za včas rána do zahradnej besiedky a striehnul na drzého zlodeja. Zrazu preskočia plot dvaja cigáni, a bežia ku najlepším ovocným druhom. Keď zahradník nemohol už ďalej na to hľadeť, ako cigáni najkrajšiu ovocinu práskajú, vyskočil z besiedky a jednoho cigáňa chytil za ruku, druhý ale preskočil cez plot. Zahradník začal teraz milého cigáňa trstenicou hostiť, len tak okolo neho tancoval. Druhý cigáň prizeral sa zpoza plota, ale zakričal: „Ale pán urodzený, veď mu jednou rukou palicou nič nespravia, veď že nech vezmú palicu do oboch rúk, a nech ho tak dobre vyobšívajú, toho huncúta!“ Zahradník poslúchnul cigáňa, chytil palicu do oboch rúk, aby cigáňovi lepšie poplatil. Cigáň za plotom zakričal: „Kara, More!“ A druhý cigáň, na ktorého sa zahradník palicou zahnal, hybaj cez plot ku kamarátovi, s ktorým potom zahradníka do chuti vysmiali.

*

Vo válečných nepokojoch dostal sa túlajúci cigáň Fero do sadu rychtára, v ktorom práve na jednom čerešňovom strome bolo zralé ovocie. Majiteľ sadu krásnu túto ovocinku deň i noc dal striehnuť, aby mu ju nepovolaný hosť dajaký nepreriedil. I teraz sedel v jednom kúte zahrady varovčík dívajúc sa nepozorovane na cigáňa, čo začne. Cigáň vyšplhal sa na strom a počal si na pekných čerešniach pochutnávať. V tom postaví sa varovčík pod strom a hroziac cigáňovi sukovitou palicou, pýta sa ho, čo na strome robí? „Čo by som robil,“ odpovedá cigáň, „špekulujem, kade, ktorou stranou potiahne nepriateľské vojsko. A hľa! práve za hen tým malým vrštekom, vedľa tej hory počína sa ukazovať.“ Varovčík hľadí vo strachu naznačeným smerom a dokladá: „Ale ja ničoho nevidím.“ „Verím, že nevidíte; ale len sa vyškriabte sem za mnou a budete toho dosť videť. Ľaľaľa! tam tiahnu husári — ba už aj kanóny videť — ho, ho! jeden práve mieri na našu vežu.“ Varovčík nič nemožného netušiaci shodí halenu, odloží doháňový mešec s fajkou, a hajde na strom! Za minútu hľadí už z najvyšších letorostí stromových. Medzitým ale furták Fero fuk dolu, a pochytiac fajku s doháňovým vreckom uháňa jako zjašený zajac. A len keď je už za plotom, kričí: „Nestrieľajú ešte?“…

*

„More! chytili ti kamaráta, je už aj zavretý!“ — „Ale kde ho chytili?“ pýta sa s podivením cigáň. „Nuž u súsedov, v komore na slanine.“ — „No veru je to za kúnšt, niekoho v komore chytiť! Mohli ho pustiť do poľa a tam ho mali chytiť; to by bol už potom kúnšt.“

*

Lapili cigáňa a zavreli ho do rána v stodole. Ráno chlapi vytiahli ho, a More počne: „Prosím vás, dobrí ľudia! robte so mnou čo chcete; bite, perte, koľko sa vám ľúbi, len ma cez plot neprehadzujte.“ — „A to prečo?“ pýtajú sa cigáňa. — „Nuž prosím vás,“ rečie skrúšene cigáň, „to by bola pre mňa ta najväčšia kára na svete!“ — „Ah či tak? Počkaj, kujon!“ Tu ho chytia dvaja chlapi a myk! s ním cez plot. Prehodený cigáň dá nohám vedeť, vyplazí chlapom jazyk — a fujazdí do hory.

*

„More! priznaj sa úprimne, kde a kedy ukradol si tú kapsu s peňazmi? Bude pokuta miernejšia,“ napomínal slúžny cigáňa. More tedy začne priznávať sa nasledovne: „Ja som neukradol nič, veľkomožný pán slúžny! Ja som našiel ležať pri ceste čipkára a kapsu; tú som zdvihol, a čipkár zostal ležať: ktožeby uniesol toho lagana?“ Cikáň ale predsa dostal nemilé nálezné.

*

„Koľko ráz si už bol trestaný?“ — pýtal sa slúžny cigáňa. — „Prosím ponížene, pán veľkomožný“ — hovorí cigáň — „oni to musia lepšie vedeť, veď to majú napísané; človek nemôže také darobnice v hlave nosiť.“

*

Raz našiel istý More dve húsky tam, kde ich nepoložil a v kolibe nastala veselá hostina, jakej už ododávna nebolo. Medzitým to dlho netrvalo, už cigáň bol pred slúžnym postavený, aby sa z tejto novej krádeži zodpovedal. Po krátkom vyšetrovaní priznal sa More a slúžny okrikne ho karhave: „Nuž cože zaslúžiš, ty holomok! za tie husi?“ — „Ach, veď si ja nič za to nežiadam, veľkomožný pán slúžny“ — odpovie v chytrosti cigáň.

*

„Koľko ráz si už bol trestaný?“ pýtal sa rychtár cigáňa zase z krádeže obviňovaného. — „Ani raz, milostivý pán rychtárko.“ — „A keď si tú ovcu ukradol?“ pripomína rychtár. — „No, nevídali! to nestojí za reči: takých 24 palíc udržím kedykoľvek!“

*

Vyviedol čosi cigáň a slúžny usúdil mu 25 palíc. Eksekúcia mala byť počas obedu pána slúžneho prevedená, a hajdúch stáhol už cigáňa na lavicu. „Nech vás sám pán Bôh požehná, pán Janči, nedotknite sa mňa, prosím vás, vidíte, také veci jako tá palica, to nie je pre mňa, já mám veľmi panskú kožu.“

*

Cigáň ležal na dereši a hajdúch ho nemilosrdne palicoval. „Ach, prosím ponížene, nech že ma tak veľmi nebijú, pán urodzený!“ prosil hajdúcha. — „A ja že som čo?“ zakričí nahnevaný slúžny.

„Oni sú samá svatosť!“ zakričal cigáň.

*

Cigáň čosi za päť prstov kúpil, ale ho dolapili a doviedli pred slúžneho, ktorý ho odsúdil na 12 palíc, ktoré mu hajdúch na dereši mal vyčítať. „Líhaj,“ povie slúžny. „Prosím ponížene, pán veľkomožný! len nech ma nedajú na dereši biť.“ — Nuž a kdeže?“ — „Ľahnem si na zem.“ — „Ale nebudeš pokojne ležať!“ — „Ach budem, pán veľkomožný!“ — „No, nedbám, ľahni si na zem, ale to ti povedám, lež pokojne, ináčej pôjdeš na dereš.“ — Cigáň si ľahnul a hajdúch mu vyťal jednu. — V tom sa cigáň schytí a uteká. — Slúžny zkríkne za ním: „More! veď si povedal, že budeš ticho ležať?“ — Ach, pán veľkomožný, veď by som ja ticho ležal; ale keď mi pán hajdúch nedajú pokoja!“