ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. pohádka. O zrkadle a črepoch

Dobre, teda začneme. Až budeme na konci poviedok, budeme vedeť viac, než na počiatku. Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo, patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.

Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.

Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo, sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé. Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.

Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo.

II. pohádka. Malý chlapec a malé dievčatko

Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, takže nemôžu všetci ľudia mať dostatočné miesto pre zahrádku, a musí sa väčšina z nich uspokojiť kvetmi v kvetináčoch, žily teda raz dve deti, ktoré malý predsa o niečo väčšiu zahrádku, než kvetináč. Neboli brat a sestra, ale mali sa predsa práve tak radi. Ich rodičia bývali tesne vedľa seba v dvoch podkrovných izbietkach, práve tam, kde strecha jedného domu sa dotýkala strechy domu súsedného a odkvapový žlábok pozdĺž striech sa vinul. V každom dome bolo okno, a stačilo prekročiť len žlábok, aby sa dostal človek od jedného k druhému.

Rodičia obidvoch detí pripevnili zvonka drevenú truhličku, kde si pestovali potrebnejšiu kuchynskú zeleninu. Tiež bol v každej truhličke malý, ružový ker, ktorému sa skvostne vodilo. Teraz prišli rodičia na myšlienku, položiť obidve truhličky naprieč cez žlábok odkvapu, takže skoro siahaly od jedného okna k druhému, že teraz vyzeraly cele ako dva násypy kvetín.

Úponky hrachu visely dolu s truhličky, vyháňaly dlhé vetievky, krútily sa okolo okien a prepletaly sa navzájom; tvorily takrečeno víťaznú bránu z kvetov a zelených listov.

Pretože truhličky boly veľmi vysoké, a deti videly, že nesmú liezť hore, dovolilo sa im z okien vychádzať, a tu sadaly na svojich malých stoličkách pod ružami a hraly sa znamenite.

V zime, pravda, bolo po tejto radosti. Tu bývaly okná husto zamrznuté, ale deti zhrievaly červené haliere na peci, pridržiavaly ich na zamrznuté tabule okien a tým sa tam utvorila pekná dierka, cele guľatá a svetlá a za tou žiaril pár šťastných detských očú, a to vždy za každým oknom jeden.

Jeden patril malému chlapcovi a druhý malému dievčatku.

On sa menoval Janko a ona sa volala Oľga. V lete mohli sa skokom dostať k sebe; v zime však museli najprv štyri poschodia dolu a potom zase štyri poschodia hore.

Vonku poletoval sneh.

„Teraz sa roja biele včely,“ povedala starenka.

„Majú tiež svoju kráľovnú?“ pýtal sa malý chlapec, lebo on vedel, že skutočné včely majú kráľovnú.

„Isteže,“ povedala starenka, „a lieta vždy tam, kde biele včely najhustejšie sa roja. Kráľovná je najväčšia snehová vločka a nezostane nikdy ležať na zemi tíško, ale vylietne zase vždy k čiernemu mraku zpäť. Často lieta v zimných nociach ulicami miest a nazerá do okien, potom tieto tak divukrásne zamrznú, ako by boly samými kvetami posiate.“

„Áno, to sme už videli,“ zavolaly obidve deti jednými ústami a teraz vedely, že bolo tak tomu naozaj.

„Môže kráľovná sem do nútra?“ pýtalo sa dievčatko.

„Ach, nech len príde,“ zavolal chlapec, „posadíme ju na teplú pec a roztopí sa.“

Ale starenka pohladkala ho nežne po hlave a rozprávala iné pohádky.

Večer, keď bol malý Janko zase doma a už dopoly odstrojený, vyliezol na stoličku pri okne a díval sa malým otvorom von. Niekoľko snežiniek tam poletovalo a jedna z nich, práve tá najväčšia, zostala viseť na kraji jednej truhličky s kvetmi. Snežinka rástla a rástla, až konečne bola ako žena, zahalená v najjemnejší biely flór z milionov hviezdkovitých snežiniek sotkaný. Bola krásna a jemná, ale ľadová, z oslepujúceho žiarivého ľadu a predsa bola živá. Jej oči žiarily ani dve jasné hviezdy, ktoré však bez oddychu a kľudu blúdily dookola. Pokynula k oknu a zamávala rukou. Tu sa chlapec naľakal a rýchlo soskočil so stoličky a tu sa zdalo, ako by veľký vták vonku okolo okna preletel.

Druhého dňa bol ešte jasný mráz — ale potom začal sa sneh topiť, konečne slávila jar svoj vjazd. Slnko svietilo, tráva pučala, lastovice si stavaly hniezda, okná sa otváraly a malé deti sedely zase v svojich zahrádkach nad odkvapom, vysoko nad všetkými poschodiami. Tohoto leta kvitly ruže obzvlášte krásne. Dievča sa naučilo piesni, v ktorej bola reč tiež o ružiach a pri ružiach myslela vždy na svoje doma. Potom zaspievala pieseň chlapcovi a on spieval s ňou:

A deti sa vzaly za ruky, bozkaly ruže, dívaly sa do jasného slnka a hovorily k nim, ako by tu milý Ježíško naozaj bol prítomný.

Aký krásny letný deň to bol! Ako osviežujúce to bolo vonku, medzi trsami ružovými, ktoré sa zdaly kvitnúť neprestajne.

Janko a Oľga prezerali si obrázkovú knižku s toľkými zvieratkami a vtáčikmi a tu sa stalo — hodiny na veľkej veži bily práve piatu — že Janko hovoril:

„Ach, čosi ma bodlo pri srdci a teraz mi padlo niečo do oka.“

Dievčatko mu padlo okolo hrdla, on žmurkal, ale v oku nebolo nič videť.

„Myslím, že je to už preč,“ povedal. Ale nebolo to preč, bol to jeden z oných čriepkov z toho kúzelného zrkadla, ktoré pôsobilo, že všetko veľké a dobré, čo sa v ňom odrážalo, i každá chyba na všetkom boly hneď patrné. Úbohý Janko! Zrnko čriepku padlo mu i do srdca a teraz muselo sa toto skoro v kus ľadu premeniť. Už ho to síce nebolelo, ale bolo to tam.

„Prečo plačeš?“ povedal. „Taká si špatná, veď mi nič nie je. — Ale fí,“ zvolal zrazu, „tá ruža tu v tom kvetináči je červom rozožratá, a druhá zase je cele skrivená. To sú ale opravdu hnusné ruže. Sú práve tak nepekné, ako tie truhličky, v ktorých stoja.“ Pri tom prudko kopol do truhličky a utrhol obidve ruže.

„Janko, čo to robíš?“ skríklo dievča. Ale on, vidiac jej úžas, odtrhol ešte jednu ružu, skočil s ňou do svojho okna a nechal malú, vľúdnu Oľgu vonku o samote.

Kedykoľvek potom prišla s obrázkovou knižkou, tu hovorieval posmešne: „To sa hodí pre nemluvňatá!“ A keď starenka rozprávala pohádky, tu mal pravidelne svoje „ale“ a ako len mohol, priblížil sa za ňou, nasadil si okuliare a opičil sa po starenke. Vedel ju tak dobre napodobniť, že sa ľudia hlasne smiali a skoro vedel napodobniť i všetkých ľudí z celej ulice, i spôsob ich reči a chôdze. Všetko, čo bolo zvláštne a nepekné, vedel Janko výborne napodobniť, a ľudia hovorili potom o ňom: „Ten chlapec má výbornú hlavu!“

Ale tým bola vinná len tá sklenená črepinka, ktorá mu vletela do oka, ba, tá črepinka, ktorá mu sedela v srdci.

Často hneval malú Oľgu, ktorá ho predsa mala rada z celého srdca.

Hry jeho nabúdaly teraz cele iného rázu; boly tak rečeno rozumné. Raz, jedného zimného dňa prišiel so zväčšovacím sklom, nastavil cíp svojho modrého kabátu von oknom a nachytal naň niekoľko snehových vločiek.

„Podívaj sa sklom, Oľga,“ povedal. Tu bola každá snežinka o mnoho väčšia a vyzerala ako nádherná hviezda s deviatimi hrotmi. To bol nádherný pohľad.

„Hľaď, aké je to umelé!“ povedal Janko. „Je to o mnoho zaujímavejšie, než skutočné kvety. A tiež niet na nich chybičky, sú cele pravidelné; škoda, že sa tak skoro roztopia.“

Skoro nato prišiel Janko k Oľge s rukavičkami a sánkami na chrbte. Šoptal jej do ucha: „Smiem s druhými chlapcami sa hrať na veľkom námestí a jazdiť v sánkach!“ A už bol ten-tam.

Na námestí uviazali často najdivší chlapci svoje sánky k vozom sedliackym a svážali sa s nimi kus cesty. To bol vlastne ten najväčší žart. Keď boli v najlepšej hre, prišly veľké, biele natreté sánky.

V nich sedel ktosi zahalený v biely drsný kožuch s bielou čiapkou na hlave. Sánky obišly dvakráť námestie a Jankovi sa podarilo, že pripevnil svoje sánky k veľkým saniam a šiel s nimi. Rýchlejšie a vždy rýchlejšie šlo to práve do najbližšej ulice. Osoba, sediaca v saniach, obrátila hlavu a pokyvnula vľúdne na Janka, ako by sa už spolu znali.

Kedykoľvek chcel Janko svoje sánky odviazať, pokynula zase a zase a tak zostal Janko sedeť. Teraz vyšli mestskou bránou, a tu sa rozbesnila tak prudká fujavica, že chlapec už ani ruku pred očami nerozpoznal, zatiaľ čo išiel neprestajne ďalej. Konečne upustil palicu, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nespomohlo to nič, jeho malý povoz bol pevne pripiatý a rýchlosťou vetra išli ďalej.

Janko volal hlasne o pomoc, ale nikto ho nepočul; sneh víril dookola a sane uháňaly vždy vpred, časom cítil náraz, ako by išli cez priekopy a cez ploty. Janko bol celý zdesený, chcel sa modliť Otčenáš, ale nemohol sa na nič rozpamätať, len na veľkú násobilku. Snehové vločky boly vždy väčšie a hustejšie, že vyzeraly ani biele kurence. Zrazu kone utrhly stranou, sane zastaly, a osoba, ktorá v nich sedela, sa dvihla. Kožuch a čiapka boly plné snehu. Bola to dáma, vysoká a štíhla, oslnivo biela: bola to kráľovná snehu.

„Išli sme riadne,“ povedala. „Ale prečo by si mal mrznúť? Poď, vlez si pod môj medvedí kožuch!“ Potom ho posadila vedľa seba do saní a zahalila ho kožuchom; a tam mu bolo, akoby klesal do snehovej hromady.

„Je ti ešte zima?“ pýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ha, to bolo ešte studenejšie než ľad a vniklo mu to práve do srdca, ktoré bez toho bolo už kusom ľadu.

Jankovi bolo, ako by mal zomreť — ale trvalo to len okamih — potom mu bolo práve tak príjemne a necítil už vôbec zimy, všade dookola vládnucej.

„Moje sánky! Nezabudni moje sánky!“ Nato sa ešte pamätal. Tieto boly naložené na jedno z tých bielych kureniec, ktoré teraz vedľa saní s nimi letelo. Potom pobozkala kráľovná snehu Janka ešte raz, a tu zabudol už na malú Oľgu, starenku, a všetkých doma.

„Teraz ťa už nepobozkám, lebo by som ťa k smrti ubozkala.“

Janko sa pozeral na ňu; bola prekrásna, múdrejšiu a ľúbeznejšiu tvár si ani nevedel predstaviť. Teraz mu ani nepripadala ako tvár z ľadu, ako vtedy, keď sedela vonku pred oknom a jemu kynula. V jeho očiach bola dokonalou bytnosťou a on sa jej tiež už cele nič nebál, ale jej rozprával, že vie veľmi dobre z hlavy rátať, ba aj so zlomkami, že zná štvorcové míle a počet obyvateľov všetkých zemí, a ona sa vľúdne naň usmievala. Tu sa mu zdalo, že vlastne všetko, čo vie, je veľmi nedostatočné, a zadíval sa do veľkého, diaľneho priestoru vzduchového. Tu sa snehová kráľovná s ním vyniesla vysoko, až k čiernym oblakom, zatiaľ čo búrka hučala a jačala, ako by jej hlasné piesne spievala.

Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a zeme. Pod nimi hučal studený vietor, v hĺbke vyli vlci, sneh žiaril a ligotal sa a čierne, škrečiace vrany lietaly nad ním v diaľku. Ale jemu svietil mesiac, veľký a jasný a k nemu sa díval Janko po celú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne však spal pri nohách kráľovnej snehu.

III. poviedka. Kvetinová záhrada ženy, ktorá vie čarovať

Ale ako bolo malej Oľge, keď sa Janko nevracal? Ach, kde len zostal! — Nikto to nevedel, nikto nevedel povedať o tom nijakej zprávy. Chlapci len rozprávali, ako videli, ako Janko svoje sánky priviazal k veľkým, nádherným saniam a že tieto s ním tak vyšly z mestskej brány, ale nikto nevedel, čo sa ďalej s Jankom stalo.

Tieklo mnoho sĺz, malá Oľga plakala dlho a horko. Potom sa hovorilo: je mrtvý; najskôr v rieke, ktorá blízko mesta tiekla, sa utopil.

Ach, boly to tmavé a dlhé noci zimné!

Konečne prišla jar s teplým svitom slnečným.

„Janko je mrtvý,“ plakala malá Oľga.

„Neverím tomu,“ povedal slnečný svit.

„Janko je mrtvý,“ rozprávala lastoviciam.

„Tomu neveríme,“ povedaly tieto; a konečne tomu malá Oľga ani sama neverila.

„Obetujem svoje nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno; „tie, ktoré Janko ešte nevidel, a potom sídem sama k rieke dolu a spýtam sa jej po ňom.“

Bolo skoro z rána, keď sa vybrala, pobozkala starenku ktorá ešte spala, obula črievice a šla sama bránkou k rieke. Zdalo sa jej, ako by jej vlny tak čudne kynuly. Tu vzala svoje červené črievičky — bolo to to najmilšie, čo mala — a hodila ich do rieky, ale spadly hneď k brehu a vlny ich zase vyniesly na breh. Bolo to, ako by ju rieka nechcela olúpiť o jej najmilší majetok, zvlášte keď tam v nej ani malého Janka nebolo. Ale Oľga myslela, že nehodila črievičky dosť ďaleko, a vyšplhala sa teda k člnku, ktorý ležal v tišine. Šla až na koniec člnka a hodila črievičky znova do vody. Člnok však nebol priviazaný a pohybom, ktorý Oľga urobila, odrazil sa od brehu. Oľga to hneď spozorovala a chcela rýchlo na pevninu, ale než sa jej to podarilo, bol člnok už na meter od breha vzdialený a hnal sa už bleskurýchlo s prúdom.

Tu sa Oľga veľmi naľakala a začala plakať. Ale okrem vrabcov nikto ju nepočul, a vrabci nemohli jej pomôcť na breh; ale lietali pozdĺž brehu, ako by ju chceli tešiť, a čviríkali: „Tu sme! Tu sme!“

Člnok bol hnaný prúdom, a malá Oľga sedela v ňom už tíško. Jej malé červené črievičky plávaly za ňou, nemohly však dopluť až k člnku, pretože tento bol hnaný prúdom.

Po oboch stranách sa rozkladaly krásne brehy: nádherné kvety, staré stromy, ovcami a kravami oživené stráne, ale človeka nebolo ani videť.

„Snáď ma odnesie rieka k malému Jankovi,“ myslela si Oľga. A pri tejto myšlienke bola zase veselá, vztýčila sa a pozorovala po mnohé hodiny tie krásné, zelené brehy. Potom išla okolo veľkej čerešňovej záhrady, kde stál domček so zvláštnymi červenými a modrými oknami.

Bol krytý šindľami a pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí pred okoloidúcimi vzdávali česť zbraňou.

Oľga myslela, že to sú živí vojaci, a zavolala ich, oni pravda neodpovedali. Teraz prišla k nim cele blízko, lebo prúd ju hnal priamo na breh. Oľga kričala a kričala vždy hlasnejšie, a tu vyšla z domu veľmi stará matička, podopierajúca sa na berličke. Ako ochranu proti slnku mala veľký klobúk najkrajšími kvetami pomaľovaný.

„Ty, milé, úbohé dieťa,“ povedala stará pani, „ako si sa dostala na divú rieku a vydala sa tak ďaleko do sveta?“ Potom pristúpila až na pokraj rieky, pritiahla svojou berličkou člnok na breh a vytiahla malú Oľgu na suchú zem.

Oľga bola rada, že sa dostala z vody, ale predsa sa trochu bála cudzej starej ženy.

„Poď predsa a rozprávaj mi, kto si a ako sem prichádzaš?“ pýtala sa.

A Oľga jej potom všetko vyrozprávala. Stará pani kývala hlavou a povedala „hm, hm!“ Keď Oľga jej všetko vysvetlila a jej sa pýtala, či nevidela malého Janka, odpovedala žena, že nešiel pomimo, ale že príde, len aby nebola smutná, aby radšej jedla čerešne a prezrela si jej kvety, ktoré sú krajšie, než v obrázkových knihách a z ktorých každý vie rozprávať pohádku.

Potom vzala Oľgu za ruku, vošla s ňou do domku a zavrela dvere za sebou.

Okná boly veľmi vysoké, maly červené, modré a žlté sklo, takže denné svetlo sem vpadalo všetkými barvami. Na stole stály tie najkrajšie čerešne, na ktorých si Oľga so svolením panej podľa ľúbosti pochutnala. Zatiaľ čo dievča jedlo, srovnala mu pani vlasy zlatým hrebeňom a tu sa jej kučeravela jej zlatistá, milá a vľúdna tvárička, ktorá bola guľatá a kvitla ani ruža.

„Po takej malej, zlatej panenke som už dávno túžila,“ povedala stará. „Uvidíš, ako spolu budeme dobre nažívať.“

A čím dlhšie česala vlásky malej Oľgy, tým viac táto zabúdala na svojho malého priateľa Janka; lebo tá stará pani vedela čarovať, hoci nebola zlá bosorka. Čarovala a kúzelničila len tak trocha k svojej zábave a chcela si podržať malú Oľgu. Preto vyšla do záhrady, roztiahla svoju berličku nad všetkými ružami a hoci tieto nádherne kvitly, ponorily sa predsa všetky razom do čiernej zeme a nebolo ich videť, ani miesta, kde predtým stály. Starká sa totiž obávala, že by Oľga pri pohľade na ruže spomínala na svojich domácich a tým si pripamätala i malého Janka a jej snáď utiekla.

Potom odviedla Oľgu do kvetinárskej záhrady. Aká vôňa a nádhera tam bola! Všetky možné kvety stály tam v najbujnejšom rozkvete; žiadna obrázková kniha nebola pestrejšia a krajšia!

Oľga skákala radosťou a hrala sa, až slnko zašlo za vysokými stromami čerešňovými. Potom dostala peknú postieľku s ružovými vankúšikmi a duchnami z hodvábu, ktoré boly popretkávané modrými fialkami a potom spala a snívala tak dobre ako kráľovná v svoj deň svadobný.

Druhého dňa zase si smela hrať v teplej žiari slnečnej a tak to chodilo niekoľko dní.

Oľga znala každý kvet podľa mena. Ale čo ich tam bolo, vždy sa jej zdalo, že jeden druh medzi nimi chybuje; nevedela však, ktorý.

Tu si všimla jedného dňa klobúku starej panej s maľovanými kvetmi, z ktorých práve ruže boly najkrajšie. Stará zabudla odstrániť ju s klobúka, keď všetky živé ruže do zeme ponorila. Tak to býva, keď svoje myšlienky nemáme pohromade.

„Ako,“ povedala Oľga, „či tu niet vôbec žiadnych ruží?“ Rýchlo šla medzi záhony, hľadala a hľadala, ale ruží tam nebolo. Potom si sadla a plakala. Jej vrelé slzy padaly práve na miesto, kam jeden ružový ker sa bol ponoril. A keď vrelé slzy zem skropily, tu sa podvihol zase ker zo zeme, ako sa tam bol ponoril. Oľga ho objala, pobozkala ruže, pomýšľala na domov a súčasne tiež na malého Janka.

„Ach, čo času som premrhala!“ zvolala. „Veď som ťa chcela hľadať! — Neviete, kde je?“ pýtala sa ruží, „myslíte, že je mrtvý?“

„Mrtvý nie je,“ odpovedaly ruže, „my sme boly v zemi a tam sa dostanú všetci mrtví. Ale Janka tam nebolo.“

„Ďakujem vám tisíckráť,“ zvolala malá Oľga, potom šla i k druhým kvetom, dívala sa do ich kalichov a pýtala sa: „Neviete, kde je malý Janko?“

Každý kvet stál v slnku a sníval svoj vlastný sen alebo svoju vlastnú rozprávku. Malá Oľga ich počula veľmi mnoho, ale ani v jednej nebola zmienka o malom Jankovi.

„Čo vraví ohnivá ľalia?“

„Keď čuješ bubon, bum! bum! Sú to vždy len dva zvuky, vždy len bum! bum! Čuješ kvílenie žien? Čuj volanie kňaza! V svojom dlhom červenom šate stojí žena Hindova na hranici, hltavo obklopujú plamienky ako jazyky ju a jej mrtvého manžela a tryskajú do výšky. Ale žena Hindská myslí len na živého v kruhu divákov, na neho, ktorého oko nad oheň plamennejšie horí a z ktorého jej plamene šľahajú v ústrety, ktoré viac jej srdce prenikajú než tie, ktoré skoro jej telo v popoľ premenia. Môže plameň srdca zhasnúť v plameňoch hranice?“

„To je mi cele nesrozumiteľné,“ povedala malá Oľga.

„To je moja pohádka,“ vysvetľovala ohnivá ľalia.

„A čo vraví svlačec?“

„Do úzkej horskej cesty visí starý hrad rytiersky. Hustý zimzelen pripína sa na červené múry a šplhá do výšky a pokrýva celý altan, na ktorom stojí krásné dievča. Ukláňa sa nad zábradlie a díva sa dolu do cesty. Žiadna ruža nekvitne sviežejšie na svojej ratolesti ako táto panna, a žiadon jabloňový kvet, ktorý vietor od stromu unáša, nesplýva ľahšie než ona. Ako šuštia skvostné, hodvábne šaty! Či ešte neprichádza?“

„Myslíš Janka?“ pýtala sa malá Oľga.

„Hovorím len o svojej pohádke, o svojom sne,“ povedal svlačec.

„Čo povie konvalinka?“

„Medzi stromami visí na povrazoch úzka doska; to je hintovka. Dve najutešenejšie dievčatká — ich šaty sú biele ani sneh a dlhé, zelené stuhy vlajú s ich klobúkov — sedia a hintujú sa. Brat, o niečo vyšší než ony, tiež stojí na hintovke. Má ramä otočené okolo jedného povrazu, v druhej ruke má malú misku a hlinenú fajočku, z ktorej vyfukuje mydlové bubliny. Hintovka sa kníše a bubliny lietajú lisnúc sa pestro vo výške. Posledná visí ešte na okraji fajočky a kolembá sa vo vetre. Čierny psík sa vztyčuje na zadné nohy, tiež by sa rád hintoval. Hintovka letí nazpäť, pes sa prevráti, breše a je nahnevaný. Deti sa škádlia, bubliny praskajú — kníšuca sa doska a puklá bublina — to je moja pieseň!“

„Čo ty tu rozprávaš, je veľmi pekné, ale ty to rozprávaš tak smútno a nevieš nič o malom Jankovi. — Čo rozprávajú hyacinty?“

„Boly raz tri krásne sestry, veľmi nežné a spôsobné. Šaty jednej boly červené, druhej modré a tretej cele biele. Ruku v ruke tancovaly pri tichom jazere v jasnom svite mesiaca; ale neboly to víly, ale ľudia. Tam to voňalo tak sladko a dievky zmizly v lese. Vôňa bola vždy silnejšia — tri rakve, v ktorých krásne dievky ležaly, sošmykly sa z húšťavy lesnej na jazero a plávaly ďalej, lesklé svetlušky poletovaly ako vznášajúce sa lampáše dookola. Spia tie sladké dievky, alebo sú mrtvé? — Vôňa kvetov vraví, že sú to mrtvoly. Zvony večerné mrtvým vyzváňajú!“

„Ty sa cele rozsmútiš,“ povedala malá Oľga. „Ty voniaš tak silne, že si musím neprestajne mysleť na tie dievky. Či i malý Janko je opravdu mrtvý? Ruže predsa boly dolu pod zemou a tie to popierajú!“

„Bim-bam!“ zvonily zvony hyacintové. „Nezvoním za malého Janka, veď ho ani nepoznáme! Spievame si len svoju pieseň, tú jedinú, ktorú poznáme.“

„Je zbytočné sa pýtať kvetov,“ povedala si potom malá Oľga, „vedia len svoju vlastnú pieseň a žiadna mi neodpovie.“

Potom si vyhrnula svoju sukienku, aby mohla rýchlejšie bežať. Ale narcis zavadil o jej nohu, keď cezeň skočila. Oľga zastala, pozorovala kvet na vysokom stonku a povedala: „Vieš ty snáď niečo?“ Sklonila sa hlboko až k nemu a — čo rozprával kvet?

„Môžem videť samého seba! Môžem videť samého seba!“ začal narcis. „Ach, ako voniam! — Hore v podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Hneď stojí na jednej, hneď na oboch nohách; celý svet šliape nohami. Ale nie je to nič než prelud, vidina. Vylieva vodu z čajovej konvičky na kus látky, ktorý má v ruke. Je to jej šnúrovačka. Áno, áno, čistota je pol života, pol zdravia! Biele šaty, ktoré tam na vešiaku visia, boly tiež tak vyprané a na streche usušené. Až si ich oblečie, uviaže si ako zlato žltý pás šatku okolo hrdla a šaty tým budú ešte belšie! Môžem samého seba videť, samého seba videť!“

„To ma nezaujíma,“ povedala Oľga, „a nie je to tiež vhodná rozprávka pre mňa!“ A potom bežala až k plotu záhrady.

Dvere boly síce zavreté, ale sotva stisla starú hrdzavú kľúčku, táto povolila, dvierka sa rozletely a potom vybehla malá Oľga bez topánok a punčošiek do šíreho sveta. Sadla si na veľký kameň, a keď sa poobzerala okolo seba, bolo leto už preč a bola už pozdná jaseň. To v krásnej záhrade, kde vždy slnko svietilo a kvety kvitly v každej ročnej dobe, ani pozorovať nebolo.

„Ach, čo času som ztratila!“ nariekala malá Oľga. „Nadišla jaseň, už nemôžem dlhšie meškať!“

A vybrala sa, aby šla ďalej. Aké mdlé a ustaté boly jej nôžky, a ako studeno a drsno bolo všade dookola! Dlhé listy vŕb maly žltú barvu a vo veľkých kropajach kvapkala rosa na zem. List za listom snášal sa vírom nadol, len hloh mal ešte ovocie, ktoré bolo trpké a ústa sťahovalo.

Ako chmúrne a úzko bolo v šírom svete!

IV. poviedka. Princ a princezna

Oľga si zase musela odpočinúť. Na snehu, práve kde sedela, skákala veľká vrana; pozorne si dievčatko prezrela a naostatok začala kývať hlavou.

„Krá, krá, dobrý deň!“ škrečala. Lepšie to ani nevedela. Ale myslela to s dievčatkom len dobre a pýtala sa, kam sama sa poberá v tom veľkom, šírom svete.

Slovu „sama“ rozumela Oľga až pridobre a cítila celý jeho význam príliš hlboko. I rozprávala vrane celý svoj osud a pýtala sa jej, či Janka nevidela.

Vrana kývala povážlivo hlavou a povedala: „Možná!“

„Myslíš to naozaj?“ pýtala sa Oľga a pobozkala vranu tak prudko, div že ju nezahrdúsila.

„Len rozumne, len rozumne!“ povedala vrana. „Bol to asi malý Janko, ale teraz už na teba k vôli princezne cele zabudol.“

„Býva u princezny?“ pýtala sa Oľga.

„Hej, ale počúvajže. Ako mi je to ťažko, hovoriť tvojou rečou. Nerozumieš snáď reči vrán? Tu by som ti mohla lepšie rozprávať.“

„Nie, tej reči som sa nenaučila,“ odpovedala Oľga. „Moja starenka vedela ňou hovoriť. Škoda, že som sa to od nej nenaučila.“

„Nerobí nič,“ povedala vrana, „budem rozprávať, ako viem, ale pôjde to pomaly.“ A potom rozprávala, čo vedela.

„V tomto kráľovstve býva veľmi múdra princezna, prečítala už všetky časopisy, ktoré v svete vychádzajú a zase to zabudla. Taká je múdra. Nedávno sedela na svojom tróne, čo nie je veľmi zábavné, a znenazdania si zaspievala túto pieseň: „Prečo by som sa nemala vydávať?“ A tiež hneď že áno, a hneď sa rozhodla, že sa vydá. Chcela však mať muža, ktorý by jej mohol odpovedať, keď s ním hovorí, nielen takého, ktorý len stojí a vznešene vyzerá, lebo to je únavné. I dala svolať všetky dvorné dámy a keď tieto sa dozvedely o jej úmysle, tešily sa z celého srdca. „To sa mi páči!“ volala každá z nich. „Na to som už tiež sama dávno myslela.“

„Uisťujem ťa, že každé slovo, ktoré tuto hovorím, je čistá pravda,“ prerušila vrana svoju rozprávku. „Mám totíž krotkú milenku, ktorá voľne chodí po zámku a tá mi všetko rozprávala.“ Rozumie sa, že milenka bola tiež vrana, lebo vrana ku vrane si sadá, rovný rovného si hľadá, a to je pre vranu vždy vrana.

Časopisy vyšly hneď s okrajom zo samých sŕdc a s podpisom princezny. Mohlo sa tam čítať čierne na bielom, že je každému mladému mužovi pekného zovňajšku voľno, aby prišiel na zámok a zabával sa s princeznou. Ten, o ktorom sa dalo dúfať, že by sa k svojmu budúcemu postaveniu najlepšie hodil, má sa stať manželom princezny. — „Áno, áno,“ povedala vrana, „je to tak pravda, ako že tu sedím!“

Potom prichádzali ľudia v zástupoch so všetkých strán. Bol to shon, ale žiadnemu zo ženichov sa nepodarilo, aby princeznu zaujal, ani prvý, ani druhý deň.

Dokiaľ boli dolu na ulici, tu vedeli výborne hovoriť, ale sotva že vstúpili do zámockej brány a telesné stráže v ich striebrom tkaných rovnošatách a hore sluhov v zlate a veľké, nádherné komnaty videli, zmútili sa všetci dokonalo. A keď konečne stáli pred trónom, na ktorom princezna sedela, tu mohli vždy len jej posledné slová opakovať, a to nechcela princezna ani počuť. Bolo to práve tak, ako by tí ľudia boli zmútení a omámení a len keď zase prišli na ulicu, mohli znova hovoriť. V dlhých radoch stáli nápadníci od mestskej brány až k zámku. „Bola som tam tiež, aby som to videla,“ uisťovala vrana. „Všetci boli hladní a smädní. Ale v zámku nedali im ani dúšok vody. Pravda, že sa múdrejší z nich zaopatrili aspoň chlebom a maslom, ale o ten sa so svojimi súsedmi nerozdelili. Mysleli si, že je to len dobre, keď niekto vyzerá vyhladnelý, potom si ho princezna iste nevezme.“

„Ale čo Janko, malý môj Janko?“ pýtala sa Oľga. „Prišiel tiež? Bol tiež v tých zástupoch?“

„Len nie tak náhlivo! Však sme už u neho! Tretieho dňa prišiel ktosi bez koní a bez kočiara, veselý a v dobrej vôli kráčal priamo do zámku. Jeho oči žiarily ako tvoje a mal dlhé a krásne vlasy, ale ináč bol oblečený cele chudobne.“

„To bol Janko!“ radovala sa Oľga. „Už som ho našla!“ A pri tom rúčky jej zatľapkaly radosťou.

„Niesol tiež čosi na chrbte,“ povedala vrana.

„Hej, to boly iste jeho sánky,“ povedala Oľga. „Odišiel so svojimi sánkami.“

„To je možné,“ povedala vrana. „Nedívala som sa tak podrobne, ale toľko viem od svojej milenky, že sotva vstúpil do zámku a telesné stráže v ich striebrotkaných rovnošatách a hore lakajov v zlate videl, vôbec neprišiel do rozpakov, ale im pokynul a povedal: „To je nuda, viďte, takto vždy musieť stáť na schodoch! Ja idem radšej do nútra!“ Tam boly siene jasne osvetlené, tajní radcovia a excellencie chodili po palcoch a nosili zlaté príbory, pri ktorých už mohlo byť človekovi úzko. Jeho topánky strašne vrzgaly, ale to ho vôbec neznepokojovalo.

„To je iste Janko!“ zvolala Oľga. „Viem, mal nové topánky, počula som u starenky, ako vrzgaly.“

„Pravdaže vrzgaly, ale preto šiel odvážne k princezne, sediacej na perle tak veľkej, ako koleso od kolovrátku. Všetky dvorné dámy so svojimi komornými a podriadenými boli rozostavení po komnate.

Čím bližšie boli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. „To bolo asi hrozné!“ povedala malá Oľga. „A ako dostal Janko princeznu?“

„Keby som nebola vranou, bola by som ju dostala ja, hoci som už zasnúbená. Janko vraj hovoril tak dobre, ako ja, keď hovorím v reči vrán. To mi moja krotká milenka rozprávala. Bol veselý a čulý, ale neprišiel sem s úmyslom na ženbu, ale len preto, aby poznal múdrosť princezninu a táto sa mu páčila. A on sa princezne tiež páčil.“

„Áno, to bol iste Janko,“ zavolala Oľga. „On je neobyčajne múdry a vedel i zlomky z hlavy počítať. Ach, prosím ťa, zaveď ma do zámku!“

„To sa ľahko povie,“ myslela vrana, „ale ako to previesť? Chcem sa o tom dorozumeť so svojou krotkou milenkou. Snáď nám pomôže, ale to ti môžem riecť, že tak malé dievča, ako ty, sa tam iste nedostane.“

„A predsa sa tam dostanem!“ zavolala Oľga, „keď Janko počuje o mojom príchode, iste vyjde von a odvedie si ma.“

„Čakaj na mňa tam naproti pri plote,“ odpovedala vrana, pokynula ešte raz Oľge a odletela.

Bolo už cele tma, keď sa vrátila. „Krá, krá!“ povedala. „Moja nevesta ťa mnohokráť pozdravuje. Tu je kus chleba pre teba, ktorý ukradla z kuchyne, kde je chleba dosť a ty máš iste tiež hladu dosť. — Je nemožné, aby si sa dostala do zámku, pretože si bosá. Stráže v rovnošatách popretkávaných striebrom a lakaji v zlate by ťa tam nepustili. Ale neplač, dostaneš sa tam predsa. Moja milenka vie o zadných schodoch, vedúcich do spálne, a vie tiež, kde je kľúč od nich.“

Potom šly do záhrady veľkým stromoradím, kde list za listom už opadával. A keď v zámku jedno svetlo za druhým zhaslo, priviedla vrana malú Oľgu k malým zadným dvierkam, ktoré boly len privreté.

Ach, ako Oľge búchalo srdce úzkosťou a túžbou! Bolo jej, ako by mala niečo zlého v úmysle, a predsa len chcela vedeť, či je tam malý Janko. Áno, iste tam bol! Pamätala sa tak dobre na jeho múdre oči a dlhé krásne vlasy. Zdalo sa jej, že sa usmieva ako vtedy, keď sedeli doma pod ružami. On by sa iste tiež tešil, keby ju mohol videť a počul, že ona k vôli nemu tak ďalekú cestu podnikla, a keby sa dozvedel, ako doma všetci boli zarmútení, keď sa nevrátil. Ach, to bol strach a radosť súčasne!

Teraz už boly na schodoch. Malá lampička horela na skrini, ale uprostred na dlážke stála krotká vrana, krútila hlavou na všetky strany, dívala sa na Oľgu, ktorá sa jej poklonila, ako ju tomu starenka naučila.

„Môj ženích mi o vás, slečinka, mnoho pekného rozprával,“ začala krotká vrana. „Váš osud je opravdu dojímavý. Ráčte, prosím, vziať túto lampu a ja pôjdem pred vami. Pôjdeme tu rovno a nikoho nestretneme.“

„Mne sa zdá, ako by niekto za mnou kráčal,“ povedala Oľga. A opravdu, niečo okolo nich zašumelo, skĺzlo to ako tône po stene, kone s vlajúcimi hrivami a štíhlymi nohami, honci a paholci, páni i dámy na koňoch.

„To sú len sny,“ povedala vrana. „Prichádzajú a odvádzajú myšlienky panstva na poľovku. To je pre vás veľmi dobre, aspoň ich v posteli môžete dobre pozorovať. Ale to očakávam od vás, aby ste, až dosiahnete hodnosti a pocty, ukázala, že dobré srdce máte.“

„Načo o tomto ztrácať slová,“ odpovedala divá vrana. Vstúpily teraz do prvej siene, ktorej steny boly pokryté ružovým atlasom, do ktorého boly utkané umelé kvety. Tu okolo nich sny už vírily, ale lietaly tak rýchlo, že ich Oľga ani nezbadala. Jedna sieň bola krajšia než druhá; konečne došli až do spálne. Povaľ sa podobala veľkej palme s drahocennými zelenými listami a uprostred siene visely na silnom zlatom kvete dve postele, z ktorých každá mala tvar ľalie. Tá jedna, kde princezna ležala, bola biela, tá druhá však bola červená a tam mala Oľga hľadať malého Janka. Odhrnula jeden z listov stranou a uvidela hnedú šiju. Áno, bol to Janko.

Zavolala hlasne jeho meno a držala lampu tak, že svetlo naň padalo — rýchlo tryskly zase sny na koňoch do izby, on sa zobudil, obrátil hlavu — ale nebol to Janko.

Princ sa mu podobal len šijou, ale bol tiež mladý a krásny. Teraz vykukla tiež princezna z bielej ľaliovej postele a pýtala sa, čo sa tam robí. Tu sa dala malá Oľga do plaču a rozprávala im celú historiu a tiež to, čo pre ňu vrany urobily.

„Úbohé dieťa!“ povedal princ i princezna. A chválili vrany a uistili ich, že sa na nich nehnevajú, ale aby po druhý raz to predsa nerobily. Tentokráť sa im za to dostane odmeny. „Chcete obidve lietať na slobode?“ pýtala sa princezna. „Alebo milší by vám bol pevný úrad ako dvorných vrán so všetkým, čo z kuchyne odpadne?“

Tu sa obidve vrany uklonily a prosily o pevný úrad. Lebo myslely na pozdejšiu dobu a uvažovaly, že je to predsa len pekná vec, mať starobu bez starostí zabezpečenú.

Teraz sa podvihol princ zo svojej postele a dovolil, aby Oľga tam spala. Viac opravdu už urobiť nemohol.

Ale ona sopnula rúčky a myslela: „Akí dobrí sú ľudia a aké dobré sú zvieratá!“ Potom zavrela oči a sladko spala. Sny zase prišly, a tu vyzeraly ako anjeli. Tiahly malé sánky a v nich sedel Janko a kynul jej.

Ale to všetko bol len sen, a preto to všetko zmizlo hneď, keď sa Oľga prebudila.

Druhého dňa obliekli ju od hlavy až po pätu do zamatu a hodvábu. Vyzvali ju tiež, aby zostala a žila s nimi v nádhere a radosti. Ale ona prosila len o malý kočík s jedným koňom a o pár topánok a potom že pôjde zase do šíreho sveta a bude hľadať Janka.

I dostala vyžiadané topánky, ale tiež rukávnik a pekné šaty. Keď chcela odísť, zastal pred dverami malý kočiar z rýdzeho zlata, na ktorom znak princa a princezny ako hviezda žiaril; kočiši, sluhovia — ba i bežec — mali zlaté koruny na hlavách.

Princ a princezna pomohli jej sami do voza a priali jej šťastnú cestu. Divá vrana, ktorá sa už vydala, odprevádzala ju prvé tri míle a druhá vrana stála medzi dverami a trepotala krýdlami na pozdrav.

Neišla s nimi, lebo od svojho definitívneho ustanovenia dostávala z priveľkého jedenia silné bolenie hlavy.

Voz bol v nútri vyplnený cukríkami, pečivom a sedadlá pod vankúšikmi boly plné ovocia a muškátových orieškov.

„S Bohom! S Bohom!“ volali princ a princezna. Malá Oľga plakala, a vrana tiež plakala — a tak to šlo prvé tri míle. Potom dala i vrana s Bohom, a to bolo to najťažšie lúčenie. Vyletela na strom a bila čiernymi peruťami, dokiaľ ešte voz, ktorý svietil ani jasné slnko, videť mohla.

V. poviedka. Malé dievča zbojnícke

Oľga išla teraz tmavým lesom, ale jej koč svietil do diaľky ako fakľa. To bodalo zbojníkov do očú, ten koč nemohli nechať prejsť bez úhony.

„Zlato, zlato, rýdze zlato!“ skríkli, vyrútili sa, padli koňom v úzdy, pobili behúňa, kočišov i sluhov a vytiahli malú Oľgu z koča.

„Tá je pekne tučná, ach, aká je vábna, je cele orieškovými jadrami vypasená!“ zvolala stará žena zbojnícka, ktorá mala dlhý, špicatý nos a cez oči dlhé, husté obočie a fúziská na brade. „Tá bude tak dobrá, ako malý veľkonočný baránok, to si pochutnám!“

Pri týchto slovách vytiahla blýskavý nôž a ten sa iskril, že už to mohlo človeku strachu nahnať. „Ach!“ skríkla baba zrazu. Jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte, ju uhrýzla do ucha.

„Ty nespôsobné vyžľa!“ hnevala sa matka. A s tým sa nedostala k tomu, aby Oľgu usmrtila.

„Nech sa hrá so mnou!“ zvolalo malé dieťa zbojnícke. „Nech mi dá svoj rukávnik a svoje pekné šaty. Nech spí so mnou v mojej posteli!“

Pri tom uhrýzla svoju mamu znova do ucha. Táto vyskočila do výšky a krútila sa v kruhu, až všetci zbojníci sa smiali a povedali: „Hľaďte, ako tá tancuje s tým svojím faganom!“

„Ja chcem do toho kočíka!“ kričalo malé dieťa zbojnícke. A muselo presadiť svoje, bolo veľmi rozmaznané a zanovité. I sadla tam s Oľgou a išli cez húšťavy i kamenie vždy hlbšie do lesa.

Malé dievča zbojnícke bolo práve tak veľké, ako Oľga, ale bolo silnejšie, plecitejšie a tmavšej pleti. Malo veľké, čierne oči a skoro smutný pohľad. Zrazu objalo malú Oľgu a vravelo: „Nesmú ťa zabiť, dokiaľ sa ja na teba nerozhnevám. Ty si iste akási princezna!“

„Ale kdeže!“ odpovedala malá Oľga a potom jej vyrozprávala všetko, čo zažila a ako má vrúcno rada malého Janka.

Zbojnícke dievča sa na ňu vážne podívalo, kývalo hlavou a povedalo:

„Nesmú ťa oni zabiť a keď ja sa na teba rozhnevám, zabijem ťa sama.“

Potom usušila Oľge oči a vložila svoje vlastné ruky do jej rukávnika, ktorý bol tak mäkký a tak teplý.

Voz zastal. Prišli na dvor zbojníckeho hradu, ktorý bol už celý v srúcaninách. Havrani a vrany lietali z jeho dier a veľkí psi, z ktorých každý vyzeral, ako by hravo človeka zhltol, skákali vysoko, ale nebrechali, lebo to im bolo zakázané.

V prostriedku vo veľkej rozľahlej sieni planula veľká vatra. Dým sa tiahol pod povaľou a musel si sám hľadať východisko.

Vo veľkom kotle varili polievku a zajace a králiky piekli na ražni.

„Budeš dnes v noci spať so mnou a so všetkými mne milými zvieratami,“ povedalo zbojnícke dievča. Keď sa najedly a napily, odišly do kúta, kde ležaly pokrývky a slama. Hore na latách sedelo veľké množstvo holubov, zdalo sa, že spia, ale predsa sa trochu zakývali, keď dievča prišlo.

„Tí sú všetci moji!“ povedalo malé zbojnícke dievča. Pri tom chytilo jedného z najbližších za nohy, zatriaslo ním, až krýdlami zatrepotal.

„Daj mu bozk!“ zavolalo dievča a nastavilo vtáka Oľge temer až k obličaji.

„Tam oproti sedí moja lesná banda,“ pokračovalo a ukázalo na rad tyčí a kôlov, vrazených pre dieru vysoko v múre. „Tí dvaja sú naozaj lesná banda, odletia hneď, keď nie sú dobre zavretí, a tu je môj najväčší miláčok!“ Pri tom vytiahlo za rohy soba, ktorý mal lesklý medený kruh okolo hrdla a bol uviazaný. „Toho musíme vždy priviazať, ináč utečie. Každý večer šteklím ho svojim ostrým nožom pod hrdlom a toho sa on veľmi bojí.“

Pri týchto slovách vytiahlo dievča dlhý nôž z pukliny v múre a šteklilo ním hrdlo úbohého zvieraťa. Sob začal vyhadzovať, ale zbojnícke dievča sa tomu len smialo a stiahlo potom Oľgu k sebe na posteľ.

„Necháš si nôž pri spaní pri sebe?“ pýtala sa Oľga a tvárila sa veľmi naľakano.

„Spím vždy s nožom vedľa seba,“ povedalo dievča zbojnícke, „nikto nevie, čo sa môže stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi pred tým o malom Jankovi rozprávala a prečo si sa vydala do sveta.“

Tu rozprávala Oľga zase svoju poviedku od začiatku, zatiaľ, čo lesní holubi v svojej klietke hrkútali. Potom ovinulo malé zbojnícke dievča svoje ruky okolo hrdla Oľginho a držiac v druhej ruke nôž, zaspalo hlboko a tvrdo. Ale Oľga nebola v stave zažmúriť oči. Nevedela, či snáď ráno už nebude musieť zomreť.

Zatiaľ sedeli zbojníci okolo vatry, spievali a pili, a žena zbojnícka pila. Ach, tento pohľad bol hrozný pre malú Oľgu! Zrazu začal lesný holub hrkútať: „Kurre, kurre, hrkú, hrkú! Videli sme malého Janka! Biela sliepka tiahla jeho sane; ale on sedel na koči snehovej kráľovnej, ktorá uháňala cez les, kde sme my ležali v hniezde. Dýchla na nás, malé holúbätá a všetci pomreli, okrem nás dvoch. Hrkú, hrkú!“

„Čo vravíte?“ pýtala sa Oľga, „kam cestovala snehová kráľovná? Viete niečo o tom?“

„Iste do Laponska, lebo tam je vždy ľad a sneh. Spýtaj sa len soba, ktorý je tamto priviazaný!“

„Áno, tam je ľad a sneh. Je to dobrá a krásna zem!“ odpovedal sob „Tam sa to skáče po vetviach, vo veľkých lesknúcich sa údoliach! Áno, snehová kráľovná má tam svoj letný stán, ale jej pevný zámok je hore na severnom póle, na ostrove zvanom Špicberky!“

„Ach Janko, drahý Janko!“ zavolala Oľga.

„Teraz však už musíš byť ticho!“ zavolalo zbojnícke dievča. „Ináč ti vrazím nôž do srdca!“

Druhého dňa rozprávala Oľga zbojníckemu dievčaťu všetko, čo lesní holubi rozprávali; tá sa veľmi vážne na to pozerala, kynula hlavou a povedala: „To je jedno! Vieš, kde leží Laponsko?“ pýtala sa soba.

„Kto by to vedel lepšie, než ja?“ odpovedal tento so žiarivým zrakom. „Ja som sa tam predsa narodil a tam vyrástol a tak sa tam do vôle nabehal na snežných planinách!“

„Počuj teda!“ povedalo zbojnícke dievča Oľge, „ako vidíš, sú všetci chlapovia teraz preč, ale moja matka je tu a zostane už dnes doma. Na raňajky sa napije hen z tej veľkej fľaše a potom si pospí — a potom ja pre teba niečo urobím!“

Vyskočila rýchlo zo svojej postele, padla svojej matke búrlivo okolo hrdla, zaťahala ju za bradu a povedala: „Moja milá, dobrá holubička, dobré ráno!“ A matka dala dieťaťu frčku, až nos mu očervenel a do modra nabehol, ale to všetko bolo zo samej nežnosti.

Keď sa potom matka z flaše napila a si pospala, šlo zbojnícke dievča k sobovi a povedalo: „Mala by som tisíc chutí ťa poštekliť po hrdle, lebo potom vyzeráš veľmi smiešne, ale teraz už je to všetko jedno. Chcem rozviazať tvoj povraz a pomôcť ti von, aby si mohol bežať do Laponska. Ale musíš utekať zo všetkých síl a toto dievčatko tu dopraviť do zámku snehovej kráľovnej, kde jej priateľ predlieva. Vypočul si predsa všetko, čo rozprávala, hovorila dosť hlasne a ty predsa rád načúvaš.“

Sob vyskočil radosťou do výšky, zbojnícke dievča vysadilo naň Oľgu, dalo jej vankúšik miesto sedla a priviazalo ju pevne povrazom. „Teraz už je to jedno,“ povedalo, „tu máš svoje kožené topánky, lebo tam hore ti bude zima, ale rukávnik si nechám, lebo je veľmi pekný. Ale veď nezamrzneš preto. Tu máš veľké rukavice mojej matky, tie ti budú stačiť až po lakte. Obleč si ich! Teraz vyzeráš na rukách práve tak, ako moja škaredá mama!“

Oľga plakala radosťou.

„Toho nevidím rada!“ povedalo dievča zbojnícke. „Nechaj nariekania a buď veselá! Tu máš ešte dva chleby a šunku, aby si cestou hladu netrpela!“

A priviazala to na soba. Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, vlákala do nútra všetkých psov, prerezalo potom povraz soba a povedalo k nemu: „Teraz utekaj, ale daj na dievčatko dobrý pozor!“

Oľga vztiahla ruky s veľkými rukavicami za dievčatkom a dala mu s Bohom. A potom letel sob cez kamenie i húšťavy veľkým lesom, cez močiar i step, tak rýchlo, ako len mohol.

Vlci vyli a havrani skrečali. Na nebi sa ukázala rudá záplava, ktorá bola vždy jasnejšia.

„Ach, to je moja žiara severná!“ povedal sob. „Pozri sa, ako planie!“

A potom bežal ešte rýchlejšie celú noc a celý deň.

Chlieb bol zjedený i šunka, a potom už boli v Laponsku.

VI. poviedka. Lap a Čudka

Konečne zastali pred malým domkom; ten bol taký chudobný. Strecha siahala až na zem, a dvere boly také nízke, že obyvatelia mohli len po bruchu liezť, aby sa dostali tam a von.

Okrem jednej starej Laponky, ktorá na lampe z rybäcieho tuku ryby piekla, nebol nikto doma. Sob jej rozprával celú historiu Oľgy, ale najprv svoju, ktorá sa mu zdala o mnoho dôležitejšia; Oľga bola zimou tak skrahlá, že ani hovoriť nemohla.

„Ach, vy nebožiatka,“ povedala Laponka. „To máte ešte ďalekú cestu! Musíte ešte vyše sto míľ až do Čudska, lebo tam má snehová kráľovná svoj letný byt, kde každého večera bengálske ohne zapaľuje. Napíšem vám tu so pár slov na sušeného slanečka — lebo papiera nemám — ten donesiete odo mňa tam Čudke, ktorá vám dá lepšie zprávy, než ja!“

Keď sa Oľga zase zohriala a niečo pojedla a sa napila, napísala Laponka niekoľko slov na sušenú rybu a nariadila Oľge, aby to dobre uschovala. Potom zase zaviazala malú Oľgu pevne k sobovi, a tento s ňou zase odbehol.

Ako iskry sršalo to vzduchom, a po celú noc svietily najkrajšie severné žiare na nebi. Potom prišli do Finska a zaklopali na komín Čudky, lebo táto nemala ani dverí do svojho domku.

Ale aká desná horúčosť bola tam v nútri, tak desná, že i Čudka skoro nahá po izbe chodila. Bola veľmi malá a plná špiny. Hneď rozviazala šaty malej Oľgy, stiahla jej rukavice i topánky, lebo nebola by to v tej horúčosti vydržala na sebe, položila sobovi kus ľadu na hlavu a potom čítala, čo bolo na rybe napísané. Prečítala to pozorne trikráť za sebou a keď to vedela nazpamäť, vhodila rybu do hrnca, mohla byť dobre zjedená a Čudka nikdy nič nezahodila.

Potom rozprával sob najprv svoju vlastnú historiu a potom i historiu malej Oľgy. Čudka blýskala múdrymi očami, ale nehovorila nič.

„Ty si múdra žena,“ hovoril sob, „a ja viem, že môžeš všetky vetry z celého sveta sviazať nitkou. Keď rozviaže plavec jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže i druhý, potom má rozbúrené more, a keď rozviaže i tretí, má takú búrku, až lesy sa lámu. Nechcela by si tomuto dievčatku dať nápoj, aby malo sily so dvanásť mužov a mohlo premôcť snehovú kráľovnú?“

„Silu dvanástich mužov?“ odpovedala Čudka, „ach, to by veľa nespomohlo!“ Potom pristúpila k doske v stene, vyňala odtiaľ veľkú sbalenú kožu a rozvinula ju. Bolo tam mnoho čudných písmen, a Čudka ich študovala, až jej bohaté kropaje potu na čele stály.

Ale sob prosil tak úpenlivo za malú Oľgu, a táto sa pozerala na Čudku tak prosebnými očami, slzami naplnenými, že táto začala očkami svietiť a zatiahla soba do kúta, kde mu, zatiaľ čo mu zase kus ľadu na hlavu položila, pošepkala: „Malý Janko je u snehovej kráľovnej. Má tam všetko podľa svojej žiadosti a ľúbosti, pripadnul mu najlepší lós na svete. Ale to je tým, že mu sklenená trieska padla do srdca, a sklenené zrnko do oka. Tieto musia najprv zase von, lebo nebude z neho poriadny človek, a snehová kráľovná bude mať vždy nad ním svoju moc.“

„A nemôžeš malej Oľge nič vnuknúť, aby dostala nadvládu nad zlom?“

„Väčšiu moc, než ona má, už jej dať nemôžem. Nechápeš, aká veľká je táto moc? Nevidíš, ako jej slúžiť musí zviera i človek, a že, hoci bosá, tak ďaleko svetom sa dostala? Ale nesmieme sa o to pričiniť, aby si bola tejto moci vedomá, sedí v jej srdci a tkvie v tom, že je dobré, nevinné dieťa. Keď sama nemôže vniknúť do zámku snehovej kráľovnej a malého Janka sprostiť toho zla, potom ani my jej nemôžeme pomôcť. Dve míle odtiaľ je záhrada snehovej kráľovnej, tam môžeš dievča doniesť. Dones ju až k veľkému kru, ktorý stojí v snehu, pokrytý červenými jahodami. Tam ju slož a vráť sa ku mne. Ale ponáhľaj sa a nezdržiavaj sa dlhými rozprávkami!“

Potom posadila Čudka malú Oľgu zase na soba, ktorý čo najrýchlejšie s ňou odbehol.

„Ale ja nemám ani svoje topánky, ani svoje rukavice!“ volala malá Oľga, ktorá sa celá triasla zimou.

Ale sob sa nechcel zastaviť. Bežal, až prišiel na miesto, kde stál ker s veľkými červenými jahodami. Tam složil Oľgu, pobozkal ju na ústa, pri čom dobrému zvieraťu jasné slzy cez tvári splývly, a potom utekal čo mohol zase nazpäť.

Teraz tam stála úbohá Oľga bez topánok a bez rukavíc, v chladnom, divom Finsku.

Ako len mohla, utekala ďalej. Tu jej prišiel v ústrety celý šik snehových vločiek. Ale nepadaly snáď z neba — to bolo celé čisté a žiarilo severným svetlom — ale vločky sa hnaly šikmo cez povrch zeme a čím viac sa približovaly, tým boly väčšie. Oľga si pripamätala, aká veľká a umelá bola raz taká vločka pod zväčšovacím sklom, ale tu sa objavily v útvaroch ešte väčších a hrúzu vzbudzujúcich. Boli to živí tvori, predné stráže snehovej kráľovnej. Mali tie najpodivnejšie podoby. Niektorí vyzerali ako hnusní veľkí dikobrazi, iní zase ako svitky hadov, vystrkujúcich hlavy na všetky strany, iní zase ako tuční medvedi s ježatými chlpami, ale všetci sa liskli bielo a všetci boli živí. Tu sa pomodlila malá Oľga Otčenáš. Bola taká zima, že videla svoj vlastný dych, ktorý ako dým z jej úst vystupoval. Dým bol hustší a hustší a z neho sa utvorili malí svetlí anjeli, ktorí sotva že sa zeme dotkli, rýchlo rástli a všetci mali šišaky na hlavách a oštepy a štíty v rukách. Bolo ich vždy viac a viac, a keď Oľga Otčenáš dokončila, bolo ich okolo nej celá legia. Bodali svojimi oštepmi do strašných snehových vločiek, a tie sa trieštily na tisíce kusov, a malá Oľga kráčala nimi zmužilo napred.

Anjeli jej hladkali ruky i nohy, tu cítila zimu menej a rýchlo sa blížila k zámku snehovej kráľovnej.

Ale skôr musíme vedeť, ako sa zatiaľ viedlo Jankovi. Nepomyslel ani na malú Oľgu a najmenej tušil, že bola vonku pred zámkom.

VII. poviedka. Čo sa v zámku snehovej kráľovnej a potom ďalej stalo

Múry zámku boly z nakopeného snehu a ostré vetry vytvorily z neho okná i dvere; viac než sto siení bolo tu v jednom rade, ako boly fujavicou nahromadené. Najväčšia sála tiahla sa na mnoho míľ do diaľky, všetky boly silnou severnou žiarou osvetlené, ale všetky boly prázdné, pusté a studené a žiarily jasne.

Nikdy tu nebolo veselia, ani malého plesu medvedieho, pri čom mohla búrka vyhrávať a bieli medvedi tancovať a svoje jemné spôsoby prejavovať. Nikdy nebolo tam spoločenských hier, ani malé pletky a klebety pri káve pre malé biele líščie slečinky; prázdno, pusto a studeno bolo v sieňach snehovej kráľovnej. Žiare severné planuly tak pravidelne, že sa mohlo dobre vypočítať, kedy stály najvyššie a kedy najnižšie. Uprostred nekonečného a prázdneho priestoru snehového bolo zamrznuté jazero, ktoré síce bolo popukané na tisíc kusov, ale každý kus rovnal sa druhému až do toho najmenšieho, že to bolo pravé dielo umelecké.

Uprostred tohoto jazera sedela snehová kráľovná, keď bola doma a vtedy tvrdila, že sedí na zrkadle rozumu, a to že je to prvé a najlepšie na celom svete.

Malý Janko bol celý modrý zimou, ba skoro čierny; ale on toho nepozoroval, lebo kráľovná snehu chránila ho pred všetkým mrazom, a srdce jeho bolo ako kus ľadu. Privalil sem niekoľko hranatých, plochých ľadových balvanov, ktoré najrozmanitejším spôsobom poskladal, aby tvorily určitú vzorku, tak, ako skladáme malé domy, sostavujúc ich najsamprv na malé skupiny, čo sa „čínska hra“ menuje.

A tak skladal Janko najumelejšie vzorky. To bola ľadová hra rozumu. V jeho očiach boly tieto vzorky krásne a najvyššie dôležité. A to všetko bolo len z toho zrnka skla, ktoré mu utkvelo v oku. Často utvoril celé figúry, ktoré spolu tvorily celé slovo; ale nepodarilo sa mu nikdy složiť jedno slovo, o ktoré sa obzvlášte namáhal, a to slovo bolo: Večnosť. A predsa mu povedala kráľovná snehu: „Keď dokážeš toto slovo sostaviť, budeš svojim pánom, potom ti dám celý svet a ešte pár bruslí k tomu.“

A práve toto slovo on nikdy nemohol sostaviť.

„Teraz odídem do teplých zemí,“ povedala kráľovná, „chcem tam sa pozreť na moje čierne hrnce.“ Tým myslela oheň chrliace hory Etnu a Vesuv. „Chcem ich trochu nabieliť, to prospieva citronníkom a révam!“

Potom odletela a Janko sedel sám v prázdnej, na míle ďalekej sieni ľadovej, pozoroval ľadové kry a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom riadne prašťalo. Cele stuhnutý a tichý tam sedel, mohlo sa mysleť, že zmrznul.

V tom vstúpila malá Oľga hradnou bránou do zámku. Ostré vetry duly jej v ústrety. A ona sa modlila svoju večernú modlitbu, a tu sa vetry utíšily, ako by si k spánku ľahly. Oľga vstúpila do veľkého prázdneho priestoru a hneď uvidela Janka. Poznala ho hneď, letela mu na prsá a držala ho v pevnom objatí a volala: „Janko, milý môj drahý Janko, konečne som ťa našla!“

Ale on tam sedel cele tíško, studený a stuhnutý. Tu začala malá Oľga plakať a jej slzy padaly mu na prsá. Vnikly mu do srdca, roztopily ľadovú kôru a s ňou i malú triesočku skla z diablovho zrkadla. Teraz sa on na ňu pozrel a ona zaspievala verš:

Vtedy Janko zaplakal. Plakal tak prudko, že zrnko skla zo zrkadla bolo slzami odplavené, a teraz poznal malú svoju priateľku a radoval sa: „Oľga, malá moja milá, kdeže si bola tak dlho a kde som bol ja?“ Udivene sa obzrel dookola. „Hu, aká je tu zima, ako prázdno a pusto!“ Úzkostlivo objal Oľgu, ktorá radosťou sa smiala i plakala. To bola sladká chvíľa; i ľadové kry tancovaly radosťou dookola a keď potom ustaly, utíšily sa a utvorily práve tie písmená, o ktorých hovorila snehová kráľovná, že keby ich Janko sostavil, že bude svojim pánom, že mu dá potom celý svet a k tomu ešte pár nových bruslí.

Oľga bozkala jeho líca, tie zase očervenely, pobozkala ho na oči, tie zažiarily, ako jej vlastné, pobozkala ho na nos a ruky, tie boly razom zdravé a čulé. Teraz mohla len kráľovná prísť domov, jeho prepúšťajúci list, slovo „Večnosť“ stálo žiarivými ľadovými balvanmi tam napísané.

Potom si podali ruky a odišli spoločne z veľkého zámku. Hovorili o babičke, o ružiach na streche, a kade šli, tíšily sa vetry a slnko žiarilo. Keď došli až ku kru s červenými jahodami, stál tam už sob a čakal ich. Mal iného mladého soba so sebou, ktorého vemeno bolo plné; tento dal deťom svoje teplé mlieko a pobozkal ich na ústa. Potom odniesol sob Oľgu a Janka najprv k Čudke, v ktorej teplej izbe sa zohriali a o ceste k návratu sa poučili, a potom k Laponke, ktorá im zatiaľ nové šaty ušila a svoje sane pre nich upravila.

Oba sobi skákali okolo a vyprevádzali ich až na hranice tej zeme. Tam, kde pučala prvá zeleň, rozlúčily sa deti s Laponskom i so zvieratami. „S Bohom! S Bohom!“ volali všetci, a tu už čviríkali tiež prví vtáci, les vyháňal zelené puky, a z neho vyšla na krásnom koni, ktorého Oľga dobre poznala — veď bol zapriahnutý do zlatého kočiara — mladé dievča s červenou, do diaľky svietiacou čiapkou a s pištolami za pasom. Bola to mladá dievka zbojnícka, ktorej bolo doma príliš nudno a ktorá chcela najprv na sever a pozdejšie, keby k tomu dostala chuť, i iným smerom cestovať. Poznala hneď Oľgu a Oľga ju. To bola radosť!

„Ty si pravý tulák!“ povedala malému Jankovi. „Rada by som vedela, či si toho tiež zaslúžiš, aby sa za tebou bežalo až na koniec sveta!“

Ale Oľga ju pohladkala tvári a vypytovala sa na princa a princeznu.

„Odcestovali do cudziny,“ povedala zbojnícka dievka.

„Ale čo vrana?“ pýtala sa malá Oľga.

„Vrana je mrtvá!“ odpovedala. „Jej krotká družka je vdovica a chodí s čiernou vlnenou stužkou na nohe. Trúchli a narieka; ale to všetko je tiež len na oko. — Ale teraz mi rozprávaj, ako si ho našla, a ako sa ti vodilo.“

A Oľga a Janko všetko rozprávali.

„A šnip — šnap, šume a baselme!“ povedalo zbojnícke dievča. A s tým im obidvom podala ruku a sľúbila im, že ich navštívi, keď raz sa dostane do ich mesta, a potom odišla do ďalekého, šíreho sveta.

Ale Janko a Oľga šli ruku v ruke a ako šli, nastalo okolo najkrajšie jarné počasie s kvetami a sviežou zeleňou. Kostolné zvony vyzváňaly a oni poznali tie vysoké veže. To bolo ich rodné mesto. Rýchlo ním prebehli a hneď k dverám starenky, po schodoch hore a do izby, kde všetko stálo na svojom mieste, ako prv. Hodiny zvučaly svojim „tak, tak“ a ručičky na nich sa točily. Ale keď prešli dverami, spozorovali, že sa z nich stali dospelí ľudia. Ruže sa dívaly z odkvapu strechy do otvorených okien, a tu stály ešte ich staré detské stoličky. Janko a Oľga sadli si každý na svoju, ale vždy sa pevne držali za ruky. Ako na špatný sen, zabudli na studenú nádheru u snehovej kráľovnej. Starenka sedela na Božom teplom slniečku a čítala v biblii nahlas: „Leda kdybyste se obrátili, a byli jako deti, jinak nepřijdete do království Božího.“

Tu sa Janko a Oľga pozreli jeden druhému do očú a teraz razom pochopili starú pieseň:

A tak sedeli tam obidvaja dospelí ľudia, ale predsa deti, deti srdcom, a bolo leto, teplé, požehnané leto!