ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kedykoľvek zomre dobré dieťa, sostúpi na zem anjel boží, vezme mrtvé dieťa do náručia, rozprestre svoje veľké, biele peruti, zaletí na všetky miesta, ktoré dieťa milovalo, a natrhá plnú náruč kvetov, ktoré Bohu donesie, aby v nebi rozkvitly krajšie než na zemi. Dobrý Boh pritisne všetky kvety na svoje srdce, avšak kvetine, ktorá sa mu najlepšie ľúbi, vtisne poceľ a tým sa jej dostane hlasu, tak že môže v nebeskej blaženosti spievať s ostatnými chválu na dobrotu Boha.

Hľa, to všetko rozprával anjel boží, keď mrtvé dieťa do nebies odnášal, a dieťa načúvalo mu ako v snách. Vznášali sa cez miesta rodného kraja, kde sa dieťa hralo, a prichádzali do zahrád, plných rozkošných kvetov.

„Ktoré vezmeme so sebou a v nebi zasadíme?“ pýtal sa anjel.

Bol tu štíhly, skvostný ker ružový, ale čiasi zlá ruka podlomila jeho peň, takže všetky vetve, plné veľkých, polorozvitých pukov boly zvädlé.

„Úbohý ker!“ vravelo dieťa, „vezmi ho, aby hore u Boha mohol rozkvitnúť.“ A anjel ho vzal a pobozkal za to dieťa, načo malučké otvorilo s polovice svoje očká. Natrhali rozmanité nádherné kvety, avšak vzali i opovrhnutú púpavku a divú macošku.

„Teraz máme kvetov!“ jasalo dieťa a anjel prikyvol, avšak ešte neleteli hore k Bohu. Bola noc a kol do kol všade ticho. Zostali vo veľkom meste a poletovali v najužších uliciach, kde ležaly hŕby slamy, popoľa a všelijakých odpadkov. Bola práve doba sťahovania. Ležaly tu črepy z tanierov, rozbité sošky, handry a staré klobúky, čo nevyzeralo veľmi pekne.

Anjel ukázal v tých črepoch na niekoľko črepov z kvetináča a na hrudu zeme, ktorá vypadla a bola spojovaná korienkami veľkej, spadlej kvetiny, ktorá teraz už nebola na nič a preto ju vyhodili.

„Pôjde s nami,“ vravel anjel. „Poviem ti prečo.“

A leteli a anjel rozprával:

„Tam dolu, v úzkej ulici, v nízkom sklepení, býval chudobný chlapec. Keď mu bolo najlepšie, mohol malou izbietkou niekoľkokráť prejsť o berlách; to bolo všetko. V niekoľkých málo letných dňoch padaly lúče slnečné na pol hodinky do podzemnej izby, do sklepenia. Keď tu tak úbohý ten chlapec sedel a teplé slnko nechal na seba žiariť, a v svojich prstečkoch, ktoré si podržal pred očima, červenú krv videl presvitať, hovorievalo sa: „Dnes bol na prechádzke.“ Znal jarnú zeleň lesnú len keď mu syn súsedov doniesol prvú bukovú ratolesť, tú si podržal nad hlavou a sníval potom, že je pod bukami, kde slnko svieti a vtáci spievajú. Kedysi jarného dňa priniesol mu súsedov chlapec tiež poľné kvety a medzi týmito jeden mal náhodou ešte korienky; preto si ho zasadil do kvetináča a postavil u postele k oknu. Kvetina pučala, začala rásť, mala nové výhonky a každého roku kvitla; stala sa chorému chlapcovi najskvostnejšou záhradou, jeho malým pokladom tu na zemi; zalieval ju a ošetroval, a staral sa, aby sa jej dostalo až do posledného každého lúča slnečného, ktorý úzkym okienkom prekĺzol; kvet rástol jeho slzami, lebo pre neho kvitol, voňal a bol potešením jeho oku; k nemu obracal sa v smrti, keď ho Pán Boh volal. Rok bol už teraz u Boha, rok stál kvet zabudnutý na okne, uschnul a preto bol pri sťahovaní vyhodený so smetím na ulicu. A to je tá kvetina, úbohá, suchá kvetina, ktorú vezmeme s našou kyticou, lebo kvetina táto spôsobila viac radosti, než najbohatší kvet v záhrade ktorejkoľvek kráľovnej!“

„Ale odkiaľ to všetko vieš?“ pýtalo sa dieťa, ktoré anjel k nebu niesol.

„Viem to,“ vravel anjel, „lebo ja sám som tým chorým, malým chlapcom, ktorý chodil o berličkách; znám svoj kvet dobre!“

Dieťa roztvorilo svoje oči a zadívalo sa v skvelú, jasnú tvár anjelovu, a v tej chvíli boli už v božom nebi, plnom radosti a blaha. Boh privinul mrtvé dieťa k svojmu srdcu a v tom narástly mu krídla, aké mal anjelský jeho sprievodca, a leteli teraz spolu ruku v ruke. Boh privinul k srdcu všetky kvety, avšak úbohý, suchý poľný kvet poceľoval, takže sa mu dostalo hlasu a spieval so všetkými anjelmi, ktorí Boha obletovali, niektorí zblízku, iní za nimi vo väčších kruhoch a vždy ďalej a ďalej, do nekonečna, ale všetci rovnako blažene. A všetci spievali, veľkí, malí, s dobrým, požehnaným dieťaťom a úbohým poľným kvetom, ktorý bol ležal suchý, zahodený pri sťahovaní v smetí v úzkej, tmavej uličke.