Pohádky a poviedky I

Bola krutá zima, snežilo a súmrak už nastával, bol posledný deň v roku: večer sylvestrovský. V tejto zime putovalo malé, úbohé dievčatko s holou hlavou a bosými nohami mestom. Malo síce papučky, keď vyšlo z domu, ale čo jej tie boly platné? Boly to veľmi veľké papuče. Najprv ich nosila matka, tak veľké boly, a dievča ich ztratilo, ponáhľajúc sa ulicou pred dvoma kočiarmi, uháňajúcimi v šialenom trysku. Tá jedna papuča sa už nenašla, a s druhou odbehol akýsi chlapec; kričal ešte na ňu, že papuče bude užívať ako kolísky, keď raz bude mať deti.

A tak šla malá dievka s bosými nohami, ktoré zimou boly celé červené a modro nabehlé, ďalej. V starej svojej zásterke niesla množstvo zápaliek a jeden balíčok ešte držala v ruke. Po celý deň jej nikto nič neodkúpil a tiež žiadnej almužny nedal. Hladná a mrznúca odvliekla sa ďalej a dívala sa na svet zúfalo a rozpačito, tá úbohá!

Sneh padal na jej dlhé, svetlé vlasy, ktoré sa jej v pletencoch po chrbte vinuly, ale na túto svoju ozdobu veru nemyslela. Zo všetkých okien žiaril veselý jas svetiel a na rohoch všetkých ulíc voňalo to skvostne pečenými husami. Bol večer sylvestrovský, na to myslela dievka.

V rohu medzi dvoma domami, z ktorých jeden bol o niečo viac do ulice než druhý, sa učupila a sadla si na bobok; stiahla nohy k sebe a tak ju vždy viac oziabalo. Napriek tomu, že jej bolo zima, sa neodvažovala ísť domov, pretože ani jediný balíčok zápaliek dosiaľ nepredala a ani jediného haliera neutržila. Bola by iste od otca vybitá a zima bola doma tak ako tu. Bývali cele až pod strechou a vietor s hvizdotom u nich prefukoval, hoci i najväčšie trhliny slamou a handrami boly poupchávané. Ruky zimou úbohému dievčaťu vychladly. Ako dobre by jej robilo teplo jedinej zápaľky! Keby sa len smela odvážiť a vytiahnuť jedinú a zapáliť ju o stenu! Konečne vyňala jednu. Škrk! ako to sršalo a planulo! Keď dieťa držalo prsty nad ňou, vypúšťala zápaľka teplú žiaru ako malé svetieľko! Ach, to bolo podivuhodné svetieľko! Zdalo sa dievčaťu, ako by sedela pred veľkými, železnými kachľami s lisnúcim mosadzným kovaním, oheň planul v nich tak veselo a hrial tak milo! Ach, ako ju to blažilo! Už začala vyťahovať nohy, aby si ich tiež zohriala — keď plamienok zhasnul, kachle zmizly — a ona sedela tam s ohorkom zápaľky v ruke.

Rozsvietila druhú zápaľku. Horela, svietila a kam žiara na stenu padla, stala sa táto priesvitnou ako flór. Dievča hľadelo do izby, kde bol stôl pokrytý snehobielym obrusom a jemným porculánom a kde skvostne voňala pečená, slivkami a jablkami nadievaná hus! A čo bolo ešte skvostnejšie! Hus vyskočila na misu a kolembala sa s vidličkou a nožom v chrbte po zemi a priamo k úbohému dievčaťu. V tom zápaľka zhasla, a pred ňou stála len silná, chladná stena domu.

Dieťa zapálilo novú zápaľku. V tom sedela pod najskvostnejším stromkom vianočným. Bol skoro väčší a bohatšie vyzdobený, ako ten, ktorý na štedrý deň uvidela sklenenými dverami u bohatého kupca. Tisíce svetiel horelo na zelených vetvičkách a mnoho pestrých, barvistých obrázkov, aké bývajú vo výkladných skriniach, pozeralo na dievčatko. Vystierala po nich obidve ruky. — V tom zápaľka zhasla. Množstvo vianočných sviečok stúpalo vyššie a vyššie a teraz videla, že to boly lisnúce sa hviezdy na oblohe. Jedna spadla práve dolu a tiahla dlhý zlatý pruh za sebou.

„Teraz umiera ktosi,“ povedalo dievča; lebo mu starenka, ktorá jediná zo všetkých k nemu bola dobrá, ale teraz už dávno bola mrtvá, hovorievala: „Keď spadne hviezda s neba, vstupuje duša k Bohu do neba.“

Zase rozsvietila zápaľku o stenu, šírila kolkolom jasné svetlo a v jeho strede stála jej starenka, tak jasne a zreteľne, taká bola dobrá a vľúdna!

„Babička!“ zvolala malá dievka, „vezmi ma so sebou! Viem, že zmizneš, sotva zápaľka dohorí, zmizneš ako kachle i nádherná pečená hus a veľký, žiarivý strom vianočný!“ Rýchlo zapálila celý zbytok zápaliek, ktorý bol v škatuľke — chcela babičku zadržať. A zápaľky šírily taký jas dookola, že bolo okolo nej svetlejšie než za bieleho dňa. Ešte nikdy nevyzerala starenka tak veľká a krásna! Vzala dievčatko za ruky a vznášala sa s ňou vysoko v lesku a radosti, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko. Zima, hlad a strach boly preč — boly u Boha.

Ale v kúte pri dome sedela v chladnom vzduchu rannom dievka s červenými líčkami a s úsmevom na rtoch — mrtvá, zmrzla v posledný deň v starom roku.

Novoročné ráno vznieslo sa nad malou mrtvolou, ktorá tu sedela so svojimi zápaľkami, z ktorých jedna škatuľka bola skoro vypálená. „Chcela sa zohriať!“ hovorili okolostojací. Nikto nevedel, čo krásneho videla, v akej žiari vzlietla so starou babičkou v radosti novoročnej.