ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste Florencii v Itálii, neďaleko námestia, zvaného piazza del granduca, je malá priečna ulička, nazvaná porta rossa. V tejto je bývalá tržnica, kde sa predávala zelenina, a tam leží kovové prasiatko, znamenite umelecky vypracované. Čerstvá, svieža voda pramení z rypáku tohoto zvieraťa, ktoré vekom už celé ozelenelo. Len rypáčik sa blyští ani vycibrený, a on je veru leštený stom a stom chudobných detí, ktoré ho oblapia rukami a ústa kladú k rypáčku, aby sa napily. Je to utešený obrázok, videť to pekné zvieratko, oblapené polonahým chlapčekom, ktorý svoje svieže rty prikláňa k rypáčku.

Každý, kto Florenciu navštívi, nech sa spýta trebárs prvého žobráka na kovové prasiatko, a iste ho najde.

Bol pozdný zimný večer, hory boly pokryté snehom, ale mesiac svietil a mesačný svit v Itálii vydáva toľko svetla, že sa vyrovná temnému dňu na severe, ba, je ešte lepší, lebo vzduch svieti, vzduch povznáša, ale severný chladný, šedivý, olovený deň nás tisne k zemi, studenej a mokrastej, ktorá raz zaťaží našu rakvu.

V záhrade veľkovojvodovej, pod krovím pinií, kde i v zime na tisíce ruží kvitne, sedel po celý deň malý, otrhaný chlapec, ktorý mohol predstavovať Itáliu, tak bol krásny, usmievavý a trpiaci. Bol hladný a smädný, nikto mu nedal ani haliera, a keď sa zotmelo a záhrada bola zavretá, vrátnik ho vyhnal. Dlho stál zadumeno na moste nad Arnom a díval sa na hviezdy, ktoré sa odrážaly medzi ním a skvostným mramorovým mostom vo vode.

Vydal sa ku kovovému prasiatku, tu dopoly pokľakol, ovinul mu ruky okolo hrdla, nasadil svoje malé ústa k jeho lesklému rypáčku a dlhými dúškami ssal čerstvú vodu. Hneď vedľa neho ležalo niekoľko listov šalátových a niekoľko gaštanov, to mu bola večera. Na ulici nebolo ani ľudskej duše; bol cele sám, posadil sa kovovému prasiatku na chrbát, naklonil sa ku predku, tak že jeho kučeravá hlávka spočinula na hlave zvieraťa a zaspal skôr, než myslel.

Bola polnoc, kovové prasiatko sa pohlo; chlapec počul, že cele zreteľne povedalo: „Ty, chlapček malý, drž sa pevne, lebo teraz pobežím!“ Potom s ním odbehlo; bol to podivný beh. Najprv sa dostali na piazza del granduca. Kovový kôň, nesúci sochu vojvodovu, hlasne zarehotal. Pestrý štít na starej radnici svietil, ako by bol priesvitný a Michel Angelov Dávid mával svojím kyjakom. Všade sa to hemžilo obdivuhodným životom; skupiny, predstavujúce Persea a únos Sabinky, ožily až priveľa. Smrteľný výkrik niesol sa od nich cez nádherné, osamelé námestie.

U paláca Uffizzi, pod besiedkou, kde šľachta slávila karnevál, kovové prasiatko zastalo.

„Drž sa dobre!“ povedalo, „drž sa dobre, teraz to pojde hore schodami.“ Chlapec ešte vždy ani slova neprehovoril, triasol sa i bojazlivosťou, i šťastím.

Dostali sa do dlhej galerie, ktorú dobre poznal; už tu bol predtým. Steny sa skvely obrazmi. Stály tu sochy a poprsia, všetko v najkrajšom svetle, ako by bol jasný deň, ale najkrajšie bolo, keď sa otvorily dvere k postranným komnatám. Ba, na túto nádheru sa chlapec rozpamätal, avšak tejto noci bolo všetko v najskvelejšej žiare.

Stála tam obnažená nádherná žena, krásna, ako len príroda a najväčší majster mramoru vytvoriť vedeli. Pohybovala pôvabnými údmi, delfíni sa jej vinuli pri nohách, nesmrteľnosť žiarila z jej očú. Svet ju menuje Venušou medičejskou. Jej po oboch stranách sa skvely mramorové sochy, skvostní mužovia. Jeden brúsil meč, menujú ho brusičom; druhú skupinu tvorili zápasníci: a meč bol brúsený a zápasníci zápasili o bohyňu krásy.

Chlapec bol oslepený všetkým tým leskom; steny hýrily barvami a vo všetkom bol život a ruch. Dvakráť sa zjavil obraz Venuše, Venuše pozemskej, bujný a ohnivý, ako ju videl Tizian. Dva skvostné obrazy žien! Krásné, nezastreté údy rozkladaly sa po mäkkých paplonoch, prsia sa dvíhaly a hlava sa pohybovala tak, že bohaté vrkoče splývaly po oblých šijách a tmavé oči vyslovovaly myšlienky. Avšak žiadon obraz netrúfal sa cele z rámca vystúpiť. Sama bohyňa krásy a zápasníci zostali na svojich miestach, lebo ich putnala gloria, žiariaca z Madonny, Ježiša a Jána. Obrazy svätých neboly už obrazmi, ale svätcami samými.

Aký lesk a aká žiara, sieň za sieňou! A chlapec videl všetko; kovové prasiatko šlo krok za krokom všetkou tou krásou a nádherou. Pohľad bol zatieňovaný pohľadom, ale len jeden obraz utkvel cele v jeho duši, to snáď pre tie veselé, šťastné deti, ktoré na ňom videl a ktorým raz už za dňa kynul.

Premnohí iste prejdú okolo tohoto obrazu, a predsa obsahuje poklad poézie: je to Kristus, sostupujúci do pekla, nevideť však okolo neho zatratených, ale pohanov. Obraz ten namaľoval Florenčan Angiolo Brnozino a najkrajšie je na ňom vyjadrená istota detí, že majú prísť do neba: dve deti sa už objímajú, jeden chlapček podáva ruku druhému, stojacemu dosiaľ v hlbine a ukazuje na seba, ako by chcel povedať: „Ja mám ísť do neba!“ Ostatní všetci stoja v neistote, dúfajúc, alebo sa skláňajú s pokorou a modlitbou pred Pánom Ježišom.

Na tento obraz díval sa chlapec dlhšie, než na iné. Kovové prasiatko dlho sa tíško pred ním zastavilo. Bolo počuť tichý vzdych. Vychádzal z obrazu, či z pŕs dieťaťa? Chlapec vztiahol ruku k usmievavým deťom — a v tom už zviera uháňalo odtiaľ, rovnou, otvorenou predsieňou.

„Vďaka! Buď požehnaný, ty znamenitý tvor!“ povedal chlapček a hladkal kovové prasiatko, ktoré s ním skákalo po schodoch dolu.

„Vďaka a požehnanie tebe!“ povedalo kovové prasiatko, „ja som pomohlo tebe a ty si pomohol mne, lebo len vtedy, keď mám na chrbte nevinné dieťa, nabývam síl k behu. Ba, hľa, smiem vstúpiť i pod papršleky lampy pred obrazom Madonny. Môžem ťa zaviesť všade, len do kostola nie. Ale zvonku, keď pri mne zostaneš, môžem sa dívať otvoreným portálom. Nesostupuj s môjho chrbta, lebo keď tak učiníš, budem zase tak mrtvý, ako vo dne, v ulici porta rossa.“

„Zostanem s tebou, ty roztomilé zviera!“ povedal chlapec a ďalej to šlo ulicami florentinskými, až von na priestranstvo pred kostolom Santa Croce.

Veľké dvere sa rozletely, svetlá žiarily od oltára kostolom na osamelé námestie.

Podivuhodný lesk prýštil tu z náhrobku ľavej lodi, tisíce pohyblivých hviezd tvorilo okolo svätú žiaru. Na hrobe vynikal znak, červený rebrík v modrom poli, ktorý horel ako oheň. Bol to hrob Galilea Galilei; je to prostý znak, ale červený rebrík v modrom poli je významný znak a patrí celému umeniu, lebo v ňom vždy vedie cesta hore po plamennom rebríku, avšak k nebesám. Všetci prorokovia ducha vchádzajú tak do neba ako prorok Eliáš.

V ľavej chodbe ako by každá socha bohatých náhrobkov ožila. Tu stál Michael Angelo, tam zase Dante s vavrínami na skráňach, Alfieri, Macchiavelli, odpočívajú tu vedľa seba, rekovia ducha, pýcha Itálie. Je to skvostný kostol, o mnoho krajší, hoci nie tak veľký, ako mramorový dóm florentinský.

Zdalo sa, ako by tie mramorové sochy sa pohybovaly, ako by veľké tie postavy hlavy vyššie vztyčovaly a za spevu harmonických zvukov dívaly sa nocou k oltáru, planúcemu svetlami a barvami, kde bielo oblečení chlapci kývaly kädidelnicami. Silná vôňa kadidla prúdila z kostola až na námestie.

Chlapec vztiahol ruku po žiari svetiel, avšak v tejže chvíli dalo sa kovové prasiatko na útek; chlapec sa musel pevne k nemu privinúť; vietor svišťal mu okolo ušú, počul, ako dvere kostolné sa škripavo vo verejach otáčajú, zavierajúc sa, avšak súčasne ako by ho opúšťalo vedomie, cítil ľadový chlad a otvoril oči.

Bolo ráno; sedel u kovového prasiatka, s ktorého bol sa dopoly sviezol na zem, a ktoré stálo, ako vždy, v ulici porta rossa. Úzkosť a strach premohly chlapca pri spomienke na tú, ktorú nazýval svojou matkou, ktorá ho včera poslala, aby sohnal nejaké peniaze.

Nemal žiadne, bol hladný a smädný. Ešte raz objal kovové prasiatko, pobozkal ho na rypáčik, pokynul mu a potom sa náhlil ďalej do jednej z najužších uličiek, kade by sotva bol prešiel osol s väčším nákladom. Veľké, železom pobité dvere stály tu dopoly otvorené, vyšiel po kamenných schodoch so špinavými stupňami a hladkým povrazom namiesto zábradlia a prišiel do otvorenej galérie, ovesenej handrami. Odtiaľ viedly schody na dvor, odkiaľ boly zo studne tiahnuté silné drôty do všetkých poschodí domu a po nich sa vynášalo vedro za vedrom, valec škripel a vedrá tancovaly vo vzduchu, až voda na dvor striekala. A zase stúpal po rozpadlých schodoch. Dvaja námorníci, Rusovia, skákali veselo dolu a boli by neborkého skoro ovalili; vracali sa z nočných radovánok, ženská postava, nie už mladá, ale silná, bujných, čiernych vlasov, šla s nimi. Bola to chlapcova matka. „Čo nesieš domov?“ pýtala sa chlapca.

„Nehnevaj sa na mňa!“ prosil, „nedostal som nič, celkom nič!“ Chytil matku za sukňu, ako by ju chcel pobozkať. Vstúpili do izby; nebudeme ju opisovať, len to povieme, že stál v nej kotlík so žeravým uhlím, nazývaný „marito“. Tento vzala do rúk, ohrievala si prsty a kričala: „Iste že máš peniaze! Daj sem peniaze!“

Dieťa plakalo, kopala ho nohami, ono hlasno zanariekalo. „Budeš mlčať, ty krikľúň, lebo ti hlavu rozrazím!“ povedala a mávala kotlíkom v ruke. Chlapec sa s krikom učupil na zem. V tom vstúpila súsedka, tiež s maritom v ruke. „Felicita! čo to robíš s tým dieťaťom?“

„Je to moje dieťa!“ odpovedala Felicita. „A keď chcem, môžem ho i zabiť a teba tiež, Gianino!“ a mávala kotlíkom. Susedka podvihla na obranu svoj kotlík do výšky a tak na seba narazily, až črepy, oheň a popol lietaly po izbe — — — ale chlapec bol v okamihu zo dverí, cez dvor a z domu. Chudiatko malé, utekal, až nemohol ani dychu popadnúť. Zastal len pri kostole Santa Croce, pri tom kostole, ktorého hlavný vchod sa pred ním minulej noci otvoril, a vošiel dnu. Všetko žiarilo! Pokľakol pri prvom hrobe; bol to hrob Michel Angelov, a skoro hlasne nariekal. Ľudia prichádzali a odchádzali, bola slúžená svätá omša a nikto sa o chlapca nestaral. Len jeden starší občan zastal, pozoroval ho a potom odišiel ako ostatní.

Hlad a smäd trápily chlapca, bol chorý a blízky mdlobe. Zaliezol do kútika medzi stenou a mramorovým pomníkom a zaspal. Bolo už k večeru, keď bol prebudený tým, že ním niekto zatriasol. Vyskočil a stál pred ním tenže starší občan.

„Si chorý? Kde je tvoj domov? Ty si tu bol celý deň?“ znely niektoré otázky z mnohých, ktoré mu starec dával. Boly zodpovedané a starec ho vzal so sebou do malého domku, ktorý bol na blízku v jednej z postranných ulíc. Bola tam rukavičiarova dielňa; do tej vošli. Malý, biely, boloňský psík, ostrihaný tak krátko, že bolo videť jeho ružovú kožu, poskakoval na stole a ukazoval chlapcovi svoje kúsky, aké vedel.

„Nevinné duše sa poznávajú,“ povedala pani a pohladkala psíka i chlapca. Dobrí tí ľudia dali mu jesť a piť a povedali mu, že smie u nich zostať cez noc. Budúceho dňa potom chcel otec Giuseppe prehovoriť s jeho matkou. Dostal malé, chudobné lože, ale on, ktorý často bol nútený spávať na tvrdej kamenej podlahe, považoval to za lože priamo kráľovské. Spal výborne a sníval o bohatých obrazoch a o kovovom prasiatku.

Otec Giuseppe odišiel budúceho dňa, a úbohé dieťa nič sa z toho netešilo, lebo vedelo, že tá chôdza je za tým účelom, aby ho vrátili jeho matke; chlapec plakal a bozkal malého psíka, a pani im obom kynula vľúdne.

Ale ako sa vrátil otec Giuseppe? Hovoril dlho so svojou ženou, ona kývala a hladkala chlapca. „Je to dobrý chlapec!“ povedala. „Môže z neho byť dobrý rukavičkár, ako ty si býval. Prstočky má jemné a ohebné! Madonna určila, aby sa stal rukavičkárom!“

A chlapec zostal v dome a pani sama ho učila šiť. Dobre jedol, dobre spal, rozveselil sa a začal sa hrať s Bellissimou — tak sa menoval psík. Pani mu pohrozila prstom, vadila sa a hnevala a chlapec si to vzal k srdcu. Zamyslený sedel v svojej komôrke, s oknom na ulicu, kde sa sušily kože. V oknách boly silné mreže — on nemohol spať, myslel na kovové prasiatko a zrazu počul vonku kroky: „Capl! capl!“ To bolo iste prasiatko! Priskočil k oknu, ale nevidel nič, všetko zmizlo.

„Pomôž pánovi odniesť skriňku s barvami!“ povedala ráno pani, keď mladý sused, maliar, sám si ju prinášal súčasne s veľkým kusom sbaleného plátna. Dieťa vzalo skriňku, nasledovalo maliara a dali sa na cestu ku galerii, išli po týchže schodoch, ktoré poznal od onej noci, kedy išiel na kovovom prasiatku. Poznával zase sochy a obrazy, nádhernú mramorovú Venušu a všetkých, ktorí vtedy žili v plných barvách; videl zase Madonnu, Ježiša a Jána.

Potom zastali pred obrazom Bronzinovým, kde Kristus sostupuje do pekla a deti sa okolo neho usmievajú v istej nádeji na nebesá. Ubohé dieťa sa tiež zasmialo, lebo tu bolo v svojom nebi.

„Teraz choď domov!“ povedal maliar, keď chlapec tam stál dotiaľ, dokiaľ maliar rozostavil svoj podstavec.

„Smiem sa dívať?“ pýtal sa chlapec. „Smiem videť, ako ten obraz namaľujete na ten kus bieleho plátna?“

„Teraz ešte nebudem maľovať!“ odpovedal maliar a vytiahol čiernu kriedu. Ruka rýchlo sa pohybovala, oko meralo veľký obraz a sotva sa čierne čiary pod kriedou objavily, hneď sa tu vznášal Kristus ako na barevnom obraze.

„Ale teraz už choď!“ povedal maliar a chlapec tíško putoval domov, posadil sa za stôl a — učil sa šiť rukavice.

Avšak po celý deň dlely jeho myšlienky v obrazárni — a preto sa pichol do prstov a počínal si veľmi neobratno, ale s Bellissimou sa už nehral. Keď nastal večer a dvere na ulicu boly práve otvorené, vykradol sa von. Bolo zima, ale hviezdnato, krásno a jasno. Putoval ulicami, už stíchlymi a skoro zastal pred kovovým prasiatkom. Naklonil sa nad ním, pobozkal jeho lesklý rypáčik a posadil sa mu na chrbát. „Ty si dobré zviera!“ povedal, „ako sa mi po tebe stýskalo! Musíme si spolu dnes v noci zase vyjsť!“

Kovové prasiatko ležalo nepohnuto a svieža voda prýštila mu z úst. Chlapček sedel ako rytier, keď tu zrazu ho niekto zaťahal za rukáv. Obzrel sa, bola to Bellissima, malá, do hola ostrihaná Bellissima. Pes vykradol sa tiež z domu a nasledoval chlapca, bez toho, aby to tento spozoroval. Bellissima zabrechala, ako by chcela povedať: „Hľa, tu som; prečo si sa tam posadil?“ Ani ohnivého šarkana by sa chlapec nebol tak naľakal, ako tohoto psíka na tomto mieste. Bellissima na ulici a k tomu neoblečená, ako stará matka hovorievala — čo z toho bude! Pes v zime nikdy nevychádzal bez pokrývky z ovčieho kožuchu, pekne podšitej a pristrihanej. Kožuštek dal sa pripevniť červenou stuhou na hrdle, kde boly tiež hrkálky pripevnené; tiež pod bruchom bol priviazaný. Pes vyzeral skoro ako kôzľa, keď v zime smel v tomto kroji so signorinou ísť na prechádzku. Teraz bola Bellissima tu a neoblečená — čo z toho bude! Všetky sny zmizly, avšak predsa chlapec pobozkal kovové prasiatko, vzal Bellissimu, trasúcu sa zimou a bežal s ňou domov, čo mu nohy stačily.

„S čím to utekáš?“ volali dvaja strážnici, ktorých stretol, a Bellissima zabrechala. „Kde si ukradol toho krásneho psíka?“ pýtali sa ho a vzali mu ho.

„Ach, vráťte mi môjho psíka!“ nariekal chlapec.

„Keď si ho neukradol, môžeš doma povedať, aby si pre psa prišli na strážnicu,“ a povedali kam a odišli s Bellissimou.

Ach, to bola bieda s núdzou. Nevedel, či má skočiť do Arna alebo ísť domov a ku všetkému sa priznať. Tam ho iste zabijú, myslel si. „Ale ja sa dám rád zabiť, prídem potom k Ježiškovi a k Madonne!“ A šiel domov, hlavne preto, aby ho zabili.

Dvere boly zavreté, nemohol dosiahnuť na kľúčku, a na ulici nebolo nikoho; ale našiel kameň a tým zabúchal na dvere.

„Kto je to?“ volal niekto vnútri.

„Ja som to,“ kričal, „Bellissima je preč! Otvorte a zabite ma!“

To bolo ľaknutie pre Bellissimu, najmä u signoriny. Hneď sa pozrela na stenu, kde visela psova prikrývka, a kožušinka tam tiež visela.

„Bellissima na strážnici! Ty zlé dieťa! Čo si to vykonal, že si ju pustil von? Veď tam zmrzne! Úbohé zviera medzi surovými vojakmi!“

A otec hneď musel ísť. Pani nariekala a chlapec plakal. Všetci ľudia z domu sa sbehli a maliar s nimi. Vzal chlapca na lono, dopytoval sa ho a kúsok po kúsku dozvedel sa celý príbeh o kovovom prasiatku a obrazárni. Nebol veľmi srozumiteľný, ale maliar tíšil chlapčeka a domlúval starej, ale táto sa neuspokojila prv, než starý prišiel s Bellissimou, ktorá sa vrátila veselá. Potom nastala veľká radosť, a maliar hladkal úbohého chlapca a dal mu plné hrsti obrázkov.

Aké to boly znamenité kúsky, aké smiešne hlavy! Ale predovšetkým tam bolo kovové prasiatko ako živé! Niekoľkými čiarami tam bolo naznačené, i dom za ním tam bol nakreslený!

„Kto vie tak kresliť a maľovať, tomu patrí celý svet!“

Druhého dňa chopil sa chlapec v prvej osamelej chvíľke tužky a zkúsil na bielej strane jedného obrázku vykresliť kovové prasiatko; a podarilo sa mu to! Bolo síce trochu krivé, sem a tam hrb, jedna noha slabá, druhá noha silná, ale predsa bolo možné ho poznať; sám nad tým zajasal. Tužka dosiaľ nechcela ísť tým smerom, ako by mala, to spozoroval. Avšak druhého dňa bolo tu nové kovové prasiatko vedľa starého a stokráť lepšie; a tretie už bolo tak dobré, že ho každý poznal na prvý pohľad.

Ale so šitím rukavíc to vyzeralo smutno; v svojom remesle pokračoval veľmi slabo, lebo kovové prasiatko ho naučilo, že všetky obrazy sa dajú preniesť na papier, a mesto Florencia je pravá obrázková kniha, len keď v nej vieme listovať. Na piazza della Trinita stojí štíhly stĺp a na ňom bohyňa spravodlivosti so zaviazanými očami; skoro sa skvela na papieri, a bol to malý rukavičkárov chlapec, ktorý ju tam vpravil. Obrázková sbierka sa množila, ale len mrtvé predmety jej doposiaľ boly látkou. Jedného dňa však priskákala k nemu Bellissima. „Stoj tíško!“ volal na ňu, „budeš zvečnená a prídeš medzi moje obrazy!“ Avšak Bellissima nechcela stáť, preto ju musel sviazať. Priviazal ju za hlavu a za ocas, ona brechala a skákala, bolo treba povraz viac napnúť. V tom vstúpila signorina.

„Bezbožný chlapec! Úbohé zviera!“ to bolo všetko, čo mohla povedať. Odstrčila chlapca stranou, kopala ho, z domu ho vyháňala, nevďačníka, najbezbožnejšie dieťa. A s plačom bozkala svoju malú, dopoly zadusenú Bellissimu.

V tom však sostupoval maliar so schodov a — — — tu nastáva v poviedke obrat.

Roku 1834 bola vo Florencii v akadémii delle Arte výstava: dva obrazy, zavesené vedľa seba, lákaly k sebe množstvo obdivovateľov. Na malom obraze bol namaľovaný svieži chlapec, ako sedí a kreslí. Modelom bol mu malý, biely, krátko pristrihnutý mopslík, avšak zviera, nechcejúce tíško stáť, bolo za hlavu a ocas priviazané niťou. Bol v tom život a pravda, ktoré sa každému páčily. Maliar bol, ako sa rozprávalo, mladý Florenčan, ktorý vraj ako dieťa bol nájdený na ulici a vychovaný starým rukavičkárom. Kresliť sa naučil sám. Iný maliar, teraz už slávny, objavil jeho vlohy, keď chlapec mal byť vyhnaný, pretože sviazal a modelom si urobil malého mopslíka, paninho miláčka.

Rukavičkárov chlapec sa stal veľkým maliarom, to bolo videť z tohoto obrazu a bolo to videť najmä z vedľajšej maľby. Na tej bola len jediná postava, pekný chlapec, v handry oblečený, sedel na ulici a spal. Opieral sa o kovové prasiatko v ulici porta rossa. Všetci diváci znali toto miesto. Ruky chlapcove spočívaly na hlave prasiatka; chlapec stal cele bezstarostne, lampa pred obrazom Madonny vrhala silnú žiaru na bledú, krásnu tvár dieťaťa. Bola to skvostná maľba; bola vo veľkom, zlatom rámci a nad ňou visel vavrínový veniec, ale medzi zelenými listami sa vinula čierna stuha a s venca splýval dlhý smútočný flór…

Lebo mladý maliar v týchto dňoch — zomrel…