ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za jednoho letného večera, po niekolko mesiacoch môjho sobášu, sa to prihodilo, že som, bárs už aj velmi neskoro bolo, bdejúce sedel v izbe mojej, popukávajúc si z fajočky a kedy-tedy si aj zadriemajúc pri románe, ktorý som práve čítal, — aby som si takto, po toho dňa únavnej práci oddychnul.

Manželka moja už spať išla, a aj čelaď sa utiahla do svojej komôrky; počul som, keď domové dvere zatvárala.

Práve som povstal s operadlovej stolice a počínal som popol z fajočky vytriasať, keď razom zacvendžal zvonek.

Pozrel som na hodinky, — bolo tri štvrte na dvanástu. — Hosť tak neskoro neprichádza, teda ma ku nemocnému volajú, — a tak o nočnom pokoji viac reči byť nemôže. Velké bolo ale moje podivenie, keď som pred bránou Sherlock Holmesa videl stáť.

— Ty si to, Watson? — prerieknul po tichu. — Neskoro prichádzam, úfal som sa ale, že ťa ešte bdejúceho najdem.

— Vstúp len ďalej, starý môj.

— Však ver’ si prekvapený, že ma vidíš, niet divu, a jak sa neklamem, doista si aj príjemne prekvapený. — Hm, teda ešte vždy len ten istý tabák fajčíš, ktorý si ešte za slobodna zvyknul. Ten páperový popol na rukáve tvojho kabátu niet možno nepoznávať. Aj to možno, hneď na prvý okamih, pri tebe spozorovať, že si vojančil; a nikdy sa nestaneš pravdivým civilom, keď si neodvykneš vreckový ručník v kabátovom rukáve nosiť. — Chceš mi, na túto noc, prístrešia podať?

— Jakoby nie, — priateľu!

— Vždicky si mi rozprával, že máš jednu hosťovskú postel, a vidím, že nemáte hostov, lebo len jedon klobúk visí na vešiaku.

— Veľmi ma to tešiť bude, keď na noc mojim hosťom ostaneš.

— Ďakujem; teda zavesím si môj klobúk. — Veľmi mi je ľúto, že remeselník pracoval u teba; to jakživ neznamená dobreho. Snáď nie vodovod je chybný?

— Nie, — plynová rúra dostala dieru.

— Ahá! tak! Ten remeselník svojimi dvoma opätkovimi klincami znak zanechal na voskovanom plátne. — Len tak náhodou som to zbadal. Práve tam padol blesk lampy.

— Si akiste hladný? Poď, si dačo zakúsiť!

— Nie, ďakujem, už som na železnici večeral; ale jednu fajočku tabaku vyfajčím s tebou.

Odovzdal som mu moje vrecko na tabák; Holmes si sadnul oproti mne, — napchal si fajočku, — a za krátky čas si mlčanlive popukával. — Vedel som to ale dobre, že v takom pozdnom čase len velmi vážna záležitosť ho mohla sem priviesť, a preto som pokojne čakal.

— Teraz, ako to vidím, máš mnoho chorých! — prerieknul, a ma ostrým pohľadom zkúmal.

— Veru mnoho; zvláštne dnes som bol veľmi zamestnaný! — odpovedal som mu, — Len tomu neviem pochopiť, odkiaľ to ty vieš?

Holmes namyslene sa usmieval.

— Veď poznám tvoje obyčaje, milý Watson. Keď máš málo chorých navštevovať, pešky chodiš, keď mnohých, sadneš si na koč. Poneváč ale vidím, že črievice tvoje sú však obnosené, ale nie zamazané, doista máš toľko práce, že si môžeš dovolíť nádhery držania koča.

— Výborne! — vykríknul som prekvapene.

— Je to hlúpe jednoduché! — odpovedal na to Holmes.

— To je len príklad na to, že jak je možno cestou uzatvárania takých výsledkov dosiahnuť, ktoré poslucháča prekvapia. Len treba jednu — druhú maličkosť zamľčať, ktorá je snáď kľúčom celého, a ktorú len my sami zbadáme. Takto konáš aj ty v tých rozprávkach, v ktorých o mojich dobrodružstvách hovoríš, — a týmto spôsobom jednostajne v napnutosti držíš záujímavosť čitateľa. V tomto okamihu aj ja som v tom istom položení, jako tvoji čitatelia: v rukách mojich sú niti najzvláštnejšich udalostí, — nad ktorými si človek voľakedy hlavu lámal. A predsa sa stane, že niektorý spojovací háčik chýba, bez ktorého celkosť zrejme vysvetliť nie som v stave. Ale lapiť musim vec, Watsone, a ju však veru aj lapím!

Holmesovi sa oči zaligotaly, a chudú, vpadlú jeho tvár zalial bledavý rumeň. — Za okamih roztvoril sa závoj, ktorý inokedy duševný jeho svet kryl, — a zrejme bolo videť jeho náružitosťou a dráždivosťou plnú, velkú osobnosť.

— Keď som sa ale znova na neho pozrel — tvár jeho zas sa zdála byť tak nezmenená, jako jednoho indiána medenej barvy. — A tento výraz jeho tváre bol pričinou tomu, že mnohí to hovorili, že Holmes ani nenie človekom, lež bezdušným strojom.

— Úloha, s ktorou sa teraz zaoberam, nenie ľahostajná, — pokračoval Holmes — ba čo viac, niektoré jej čiastky sú priamo mimoriadné. Už sa mi podarilo nazreť do veci, a myslím, že na rozlúštenie takej dlho čakať nebudem. — Keď by si mi chcel pomoc poskytnúť pri poslednom kroku, velmi by som ti bol povďačným.

— Vďačne ti to urobím.

— Mohol by si isť so mnou zajtra ráno do Alderschotu? —

— Jakoby nie. Však Jackson opatri mojich nemocných.

— Vtedy ideme s vlakom o 11 hodinách a 10 minútach odchádzajúcim.

— To sa môže stať.

— Jak si neni veľmi unavený, rád by som ti ešte porozprával, čo sa stalo, a čo musime ešte potom vykonať.

— Veru, veľmi som hol ospanlivý, predtým ako si prišiel, — ale teraz som už celkom čulý.

— No, však celkom na krátko a len podstatu veci ti rozpoviem. — Snáď si o nej už jedno-druhé aj v novinách čítal. — Jedná sa tu o smrti plukovníka Bardayho, veliteľa 117. pluku; plukovník udajne stal sa obetou vraždy.

— O tomto som ničoho nepočul.

— Pád sa len pred dvom dňami stal a tak ešte rozchýrený nenie; ale počúvaj len, vec sa takto má:

Pluk 117 je, jako to aj ty vieš, jedon z tých najchýrnejšich irských plukov, a ktorý v Krimskej válke a v čas indianského povstánia, opravdivé divy hrdinskosti konal, a aj od tedy sa v každom páde vyznačil. Na čele tohoto pluku, do minulého pondelku, stál James Barday, jedon starý, znamenitý bojovník. Jako obecný vojak vstúpil do armády, ale, pre jeho v indianskom povstáni preukázanú srdnatosť, bol za dôstojnika povýšený. Konečne sa na čelo toho pluku dostal, v ktorom kedysi aj on nosil patron-tašku na chrbte. Plukovník Barday sa ešte jako poddôstojník oženil; dievčenské meno jeho manželky bolo Naney Dewy, — a jej otec bol strážmajstrom pri tom istom pluke. — Je to celkom pochopitelné, že keď mladí manželia (— lebo vtedy ešte obidvaja boli mladí) po povýšení Bardayho v rangu, zaujali ich nový spoločenský stav, prihodily sa časom aj menšie zvady medzi nimi. — Ale tak sa zdá, že obidvaja skoro sa vžili do zmenených pomerov, a hovorí sa, že Bardayka práve tak milou sa stala u pani pluku, jako jej manžel, plukovník, u jeho súdruhov. — Poznamenať musím ešte, že plukovníčka veľmi pekná ženská bola; ešte aj teraz, po viac jako tridsatročnom manželskom živote je nápadne úhľadná.

Tak sa zdá, že rodinný život plukovníka Bardayho bol možne najšťastnejší; major Murphy, ktorému väčšiu čiastku dát ďakovať môžem, hovorí, že nikdy nepočul o zvadách, alebo o nedorozumeniach, týchto manželov; vôbec je tá mienka, že zpomedzi obidvoch, Barday miloval vrelej svoju manželku. Manželka jeho ale, bárs aj verná, bola svojmu mužovi a ho aj milovala, — o mnoho menej nežnosti mu venovala. A predsa pred celým plukom stáli jako vzorný obraz jednoho šťastného manželského páru, a nič takého sa nezjavovalo v behu ich života, z čoho by sa bola mohla predvideť prihodená tragédia. Plukovník Barday mal zaiste niekolko neobyčajných ťahov charakteru. Bol on obyčajne veselý, voľný, starý vojak, v niektorých pádoch ale veľkú mstyžiadosť a nesmiernú náruživosť dokazoval. — Oproti jeho manželke sa ale táto jeho chyba nikdy nejavila. — Potom, nie len majorovi, ale aj ostatným dôstojnikom, s ktorými som sa rozprával, nápadná bola tá zvláštna zronenosť, — ktorá ho niekedy celkom premohla.

Často sa to prihodilo, že vo veselej schôdzke súdruhov, počas žartu a smiechu, razom utichnul, — jakoby sa ho bola neviditelná ruka dotkla, — a potom dni to trvalo, že bol do najtmavšiej melancholie pohrúžený. Pridrúžil sa ku tomu aj akýsi pôverčivý strach, ktorý na ňom páni dôstojnici udanlive zbadali. Plukovnik sa opravdive desil pred samotou, zvláštne keď sa zotmievalo. — Ináč, pri jeho silnej a zmužilej osobnosti, tento ťah jeho charakteru bol veľmi zvláštny, a pri každom páde veľké podivenie zapríčinil.

Prvý batallion 117. pluku od rokov leží v Aldershute. Ženatí dôstojnici bývajú ubytovaní mimo kasárni, a plukovnik cez celý čas držal v prenájme villu Lachine, — ktorá od severného táboru asi na pol mílu bola vzdialená. Dom je kolom do kola zahradou obklúčený, ktorá na západnej strane sotva tridsať metrov je široká a hladí na hradskú. Plukovnik a jeho manželka, kočiš a dve slúžky sú jediní obyvatelia villy: v Barday-ho rodine detí nebolo, aj hostia ju len zriedka navštevovali.

Po tomto musím ti porozprávať, čo sa dialo v pondelok večer medzi deviatu hodinu vo ville Lachine.

Plukovnička bola rímsko-katholického vierovyznánia, a tak sa zdá, že sa velmi zaujímala o spolek Svatého Jura, ktorého povolánie bolo rozdelovať obnosené šaty medzi chudobnými detmi. — Na osmú hodinu večer bola schôdzka svolaná, — preto sa aj Barday-ho pani s obedom náhlila, lebo tam chcela byť.

Keď z domu odišla, kočiš ešte počul, jako sa od jej manžela odoberala a mu sľúbila, že zanedlho sa navráti. Potom zajšla do súsednej izby pre slečnu Morrisonovu, a s touto mladou ženskou odišla na schôdzku, ktorá asi tri štvrte hodiny trvala. O štvrt na desiatú prišla plukovnička domov a pred súsednou villou sa rozlúčila od slečnej Morrisonovej.

Na západnej strane villy Lachine je izba pre ranajkovánie, veľké sklené dvere tejto izby sa otvárajú na veľký trávnatý priestor zahrady. Tento priestor oddeluje od hradskej jedon železnou mrežou obtiahnutý múr. — Jaknáhle sa Bardayka navrátila, hneď do tejto izby vošla: okná ešte neboly zatvorené, lebo večerom sa nikto nezdržiaval v tejto izbe; plukovnička sama zažala lampu, potom zacengala, a proti jej doterajšého zvyku, rozkázala chýžnej Jeanette, aby jej jednu šialku čaju priniesla.

Plukovnik sedel v jedálni, keď ale počul, že sa manželka jeho navrátila, pošiel ku nej. Kočiš to videl, jako on cez pitvor dnu vstúpil. Od toho času, na žive, nikto nevidel plukovnika.

Keď sa chýžna asi po desať minútach neskôr s čajom navrátila, bližiac sa ku dveram, veľkým úžasom začula, že plukovnik a jeho manželka sa náružive vadia. — Klopala na dvere, odpoveď ale nedostala; na to potiskla kľučku, však ale dvere boly zatvorené. — Odbehla nazpät do kuchyne, zavolala kucharku a kočiša, a tak traja vo spolku zdesene počúvali zvadu ich gazdov. Len hlas plukovnika a jeho manželky čuli, a v tom všetci traja súhlasia. — Barday ticho v lámaných vetách mluvil, tak, že tí, ktorí vonku stáli, ani slova rozumeť nemohli, hlas plukovničky bol ale hrozne rozdráždený a rozhorčený; keď ju jej vášeň uchvátila a silnejším hlasom mluvila, zrejme bolo čuť, čo jej manželovi povedala.

— Ty naničhodný! — Ty chabý! opakovala to viac razy — no čo že bude, včul, z toho?! Nemôžem s tebou jednoho povetria ssať, ty naničhodný, podlý, chabý mamlas!

Na raz počuli strašný výkrik plukovnika, a potom bolo čuť treskot, buchot a úžasný vysk jeho. Badajúc, že sa neštastie prihodilo, hodil sa kočiš do dverí, a celou silou ich chcel vylámať, po čas čoho z nútra jednostajne sa rozliehalo stonanie.

Dvere ale boly silné, — a kočiš nevedel si nimi radu dať, tie dve služobničky však, od veľkého strachu, mu pomôcť v stave neboly. Razom kočišovi dobrá myšlienka napadla; vybehnul cez bránu na západnú stranu domu, kde sa sklené dvere na pažiť otvárajú. — Jedno okenné krydlo, jako vždy v lete, bolo otvorené, a tak kočiš bez prekážky sa dostal do izby. — Manželka plukovnika už nebedákala, lež bez pamäti ležala roztiahnutá na kanape. Kým nešťastný plukovník, nohami hore na operadlovej stolici a hlavou dole na zemi, mrtve ležal v krvi pri kachlách.

Keď kočis videl, že svojmu pánovi už viac pomôcť nemôže, — prvou jeho myšlienkou bolo otvoriť dvere, — však ale sa mu tu neočakávaná prekážka vyskytnula. Nebolo kľúča v zámku a nemohol ho nikde v izbe najsť. — Nepozostávalo mu nič iného, jako zas cez okno sa preplaziť. Onedlho potom v sprievode jednoho policajta a lekára sa navrátil. V prvom rade preniesli plukovničku, na ktorú všeckie podozrenie padalo, do jej izby. Potom položili mrtvolu plukovnika na kanape, a tak túto, jako aj celú izbu dôkladne preskúmali.

Smrtelná, asi dva coly dlhá rana, sa na zadnej lebke starého pána najšla; rana bola, bez pochyby, nejakým tupým nástrojom zasadená. Nástroj tento sa ani dlho hladať nemusel, lebo presne pri mrtvole ležal na zemi jedon podivnej formy, z tvrdého dreva robený kyják s kostennou rúčkou. Mal plukovnik jednu sbierku zbrane, ktorá ešte z tých starých časov pochádzala, ktoré on v coloniálnej službe strávil, a tak policia predpodkladá, že tento kyják má byť čiastkou tejto sbierky. Služobnici však to tvrdia, že tento kyják ešte nikdy nevideli medzi zbraňou, toto ale ešte nič nesvedčí; medzi tolkou cudzotou, jaká sa tam v dome nachádza, mohlo to aj ich pozornosti vyhnúť. Policia ináč nič nápadného nenajšla; najmä nevysvetlitelné bolo to, že zmiznuty kľúč sa ani vo vačkoch Bardaya a jeho ženy, ani inde v izbe najsť nemohol. — Muselo sa poslať pre jednoho zámočnika, aby dvere otvoril.

— Teda, takto sa veci maly, — Watsone, keď som v útorok ráno, na žiadosť majora Murphyho, do Aldershutu odcestoval, — aby som policiu pri jej práci napomáhal. — Zaiste mi to odpustiš, že tajomstvo toto už tak i tak dosť zaujimavé bolo, ale moje spozorovánia ma skoro presvedčily, že ono v skutočnosti je o mnoho obdivuhodnejšie, jako sa z počiatku zdálo.

— Predtým nežli by som bol izbu prehliadol, pod krížne otázky som vzal služobnikov, skrz čo sa aj dokázaly odo mňa spomenute fakty. — Len služka Jeanetta sa pamätala na jednu okolnosť, o ktorej doteraz reči nebolo. Ona totižto hovorila, že vtedy, keď ešte sama stála pred dvermi, jej pán a pani vnútri tak ticho rozprávali, že ani jedno slovo rozumeť nemohla a len z tónu reči to tušila, že pán a pani sa vadia. — Keď som ju ale stále nútil, aby sa rozpamätovala, napadlo jej, že jej pani dva razy to meno „Dávid“ vykrikla. — Toto je dačo vyznamuplného, lebo nám ku odhaleniu pričiny zvady sľužiť môže. Totižto krstné meno plukovníka bolo James. To ale, čo najväčšim dojmom bolo tak na slúžebnikov, jak aj na policiu, bola hrozne zohavená tvár plukovníka. Také zdesenie a nevysloviteľný strach sa javil na týto tvári, že viac osôb len od tejto strašnej vidiny omdlelo. On musel svoj okrutný osud predvideť, a to ho tak zdesilo. Toto dosvedčuje čiastočne aj náhlad policie, a dovoluje predpokladať, že plukovnik videť musel, keď ho jeho manželka vražedlným úmyslom napadla. Ta námietka, že rana sa na zadnej lebke nachádzala, nič neznamená, lebo Barday, aby úderu vyhnul, mohol sa aj obrátiť… Paňu vypočuť nebolo možno, lebo ju nervová horúčka premohla, a v tom čase bez pamäti bola.

— Slečna Morrisonova, sprievodom ktorej sa, — jako to vieš — pani Bardayka ten večer z domu vzdialila, nemohla byť, — dla mienky policie, — príčinou tej zlej nálady, v ktorej sa ona domov navrátila.

— Keď som toto všetko vyšetril, sadel som si tam, a zakiaľ som niekoľko fajok tabáku vyfajčil, v duchu som sa snažil, podstatné fakty od pobočných okolností oddeliť. Bez pochyby najvýznamnejším bodom sa ukazovalo zriedkavé zmiznutie kľúča. — Vzdor najusilovnejšiemu hľadaniu nebolo ho možno v izbe najsť, a tak ho musel voľakto odstrániť. To ale ani plukovnik, ani jeho pani vykonať nemohli, čo aj ináč celkom zrejmé bolo. Teda jedna tretia osoba bola v izbe; táto mohla len cez okno prisť dnu, a tak som v tej nádeji bol, že lebo vnútri, lebo vonku na pažiti musím prijsť na stopu tejto tajuplnej bytnosti. Dla mojej už toľko razy dokázanej methody, ktorú ty tiež poznáš, Watsone — som pokračoval, a dla tejto som všetko do pohybu uviedol. Konečno som aj vskutku jednu stopu našiel, ktorá ma celkom prekvapila. Niet pochybnosti, že v izbe voľajaký chlap musel byť; — na päť všeliakých miestach som vypátral jeho šlapaj: jednu na hradskej ceste, na tom mieste, kde on cez nizký múr preliezol, dve na pažiti a dve celkom slabé, na zafarbených doskách pri tom okne, cez ktoré on dnu vojsť musel. Cez pažiť rýchlo musel on kráčať, lebo tam špice z jeho črevíc boly hlbej vtlačené než opätky. A pri tom všetkom som sa tak nedivil tomuto chlapovi, jako jeho spoločníkovi.

— Jeho spoločnikovi?

Holmes vytiahol jedon velky hárok hodvábného papieru z vačku a rozložil ho opatrne cez svoje koleno.

— Čo mysliš, čo to má znamenať? — pýtal sa ma. Na papiere bolo vidno odtisk šlapají jednoho malého zvieraťa. Zrejme bolo rozoznať z päť čiastok pozostávajúcu hromádku, tak aj prítomnosť dlhých nechtov; každá jedna hromádka mohla byť tak veľká, jako jedna ližička na ľahôdky.

— To bol pes — som prerieknul.

— Už si to voľakedy počul, že psy po zaclonách sa plazia? Stopy zvieraťa to svedčia, že sa to tak stalo.

— Bola to teda opica?

— Tá nemá takých nôh.

— Teda čo to mohlo byť?

— Ani pes, — tým menej kočka, lebo opica, — vôbec žiadny taký stvor, ktorý my poznáme. — Pokúsil som sebe zviera dla rozmerov predstaviť. — Tu sú štyri odtisky — zviera vtedy ticho stálo. Od prednej nohy po zadnú činí nie menej jako pätnást colov. — Keď k tomu dodáme ešte krk a hlavu, tak máme jedno, najmenej dva šúchy dlhé zviera, a možno, že ešte dlhšie, jak aj chvost malo. Teraz dávaj pozor na ostatné rozmery: zviera sa pohybovalo, a tak sa dozvieme, aj o dlžke jeho kroku; táto nikde nesiaha vyše troch colov. Z toho môžeme to uzatvárať, že zviera bolo veľmi dlhé a malo nepomerne krátke nôžky. Bohužial, — nebolo tak srdečné, že by nám bolo ešte aj vzorku jeho vlasov nechalo. Však ale, čo sa týče jeho podoby, tá asi taká bola, jakú som ti ju opísal, a zviera bolo mäsožravé.

— Z čoho to ty vieš?

— Lebo ono po záclone nahor liezlo. Jedon kanárik v klietke bol na okne; zaiste sa k nemu dostať chcelo.

— Nuž! a jaké zviera to byť mohlo?

— Hja! keby som mu ja meno vedel, už by mi to dopomohlo vec objaviť. Pravdepodobne patrí ono do druhu lasíc; — len že je ono väčšie, jako všetkie zvieratá, ktoré do druhu tohoto patria, a ktoré som ja videl.

— Ale v jakom poťahu má stáť toto zviera so zločinom?

— To je ešte tiež neni objavené. Na každý pád, jako to aj vidiš, sme už mnoho dosiahli. Už vieme to, že jeden človek z hradskej cesty, pozoroval na zvadu medzi Bardayom a jeho ženou, — že okenice neboly zatvorené, a že v izbe lampa horela. Ďalej vieme, že tento človek bežal cez pažiť, že ho jedno neobyčajné zviera sprevádzalo, že cez okno vošiel do izby, a že Bardayho na zem zrazil, jak sa len to nestalo, že plukovník už od samého pohľadu strachom na zem nepadnul, a si rohom kachiel do zadnej lebky dieru neobil, čo tiež sa stať mohlo. Konečne aj to vieme, že pri odchode izbenný kľúč so sebou vzal.

— Po tvojich podániach mi je vec ešte nezrejmejšou jako predtým — som poznamenal.

— Máš pravdu. To jedine to znamená, že záležitosť je o mnoho zapletenejšia, jako sa to pri počiatku zdalo. — Odhodlal som sa teda, po dokonálej rozvahe, raz z celkom iného ohľadu zkúmať pád. — Ale už som ťa veru až veľmi o tvoj nočný pokoj olúpil — Watsone, môžem ti to tak dobre aj zajtrá ráno rozprávať, keď pojdeme do Alderschotu.

— Odpusti! Keď si už v tvojej rozprávke tak daleko prišiel, — nemôžeš práve v prostriedku stáť ostať.

— To je už isté, — že Bardayka sa v najlepšej svornosti od jej manžela rozlúčila, keď o pol osmej hodine z domu odišla. Však síce ona nebývala veľmi nežná, jako som to už aj spomenul, ale kočiš to dobre počul, keď ona svojmu manželovi priateľským hlasom „S Bohom!“ povedala. Aj to bolo tiež isté, že hneď, jako sa navrátila, do tej izby sa utiahla, kde istá bola, že sa so svojim manželom neside; — že si šialku čaju rozkázala — (obyčaj ženských aby si nervy uspokojily) — a že, keď jej manžel ku nej prišiel, mu najväčšie výčitky robiť počala. Uveriteľné je teda aj to, že medzi pol osmou a devátou hodinou sa dačo takého prihodiť muselo, čo jej city oproti nemu celkom premenilo.

— Poneváč slečna Morrisonova, po čas tejto pol druhej hodiny, ustavične s Bardaykou spolu bola, môže sa predpokladať, že ona niečo o tejto veci vedieť musí, a keď to ona hneď aj desatrazy tají.

— Moja prvá mienka tá bola, že sa čosi medzi starým Bardayom, a mladou Morrisonovou zaplietlo, o čom sa táto plukovničke, idúcky s ňou, priznala. Z tohoto sa dá vysvetliť jej hnev, ktorý ju pri jej návrate opanoval, tak aj to tvrdenie tejto slečny, že sa ničoho neprihodilo. Ale z druhej strany zas protimluvilo tomuto to narážanie na Davida, a tá nežná láska, ktorou sa plukovnik, — jako to vševedomé bolo, — oproti svojej manželke choval; o výstupe toho druhého človeka ani reči byť nemusí, ten s predbežnosťámi v žiadnom poťahu stáť nemusel. Ťažko mi bolo na silnú pôdu naďapiť, — ale som sa predsa zriekol tej mienky, že by dajaké dohodnutie bolo medzi plukovnikom a slečnou Morrisonovou, — toho presvedčenia som ale nevzdal, že ona by predsa mohla vysvetlenie dať o tom, prečo sa Bardaykyiné city oproti jej manželovi tak rapidne na nenávisť premenily. — Som sa teda odhodlal, navšteviť slečnu Morrisonovú, aby som jej vysvetlil, že som celkom toho presvedčenia, že ona je v stave svetlo zažať v tejto záležitosti. V pade tom, že by vypoveď odoprela, bude jej priateľkyna pre vraždu zažalovaná, a musí sa pred súd dostaviť.

— Slečna je jedno útlé, štíhle stvora, má belavé vlasy a je bojazlivého pohľadu, pri tom všetkom má dosť ostrovtipnosti a zdravého rozumu. Za malú chviíľu mlčanlive a zamyslene hladela pred seba, ale rapidne vzhliadla na mňa, pevne na mňa pozrela, a udala mi tú podivnu zprávu, ktorú ti chcem, jako len možno zkrátka porozprávať.

— Mojej priateľkyne som zasľúbiť musela, že vec neprezradim, — a ja moje slovo som zvyklá aj zadržať“ — odvetila — „poneváč ale sa tu o jedno ťažké obvinovanie pani Bardayky jedná, a ona z pričiny jej nemoce svedčiť v stave nenie, za povinnosť si pokladám, sľub prestúpiť. Ja jej pomôcť chcem, na koľko to možné je, a preto vám chcem obšírne všetko to porozprávať, čo sa v pondelek večer stalo.

— My sme zasadnutie Missie tak asi o tri štvrte na devátu zanechali, — a nazpät idúc sme museli cez Hudsonovú ulicu isť, ktorá v tom čase tichá a prázdna bola. Na ľavej strane ulice jedna jediná lampa horela; keď sme sa ku nej bližili, v ústreti nám prišiel jedon človek, ktorý celkom zbedáreny vyzeral. Hlava mu hlboko v pleciach ležala, kráčal sklonenými kolenami a skriveným chrbtom, a niesol jakúsi truhlicu na pleciach. Za ten čas, čo sme ho predbehli, díval sa nahor, lesk svetla padal na nás, on stáť zostal a hrozným hlasom skriknul: — Bože môj, to je Naney! — Pani Bardayka jako smrť obľadla a skoro na zem sa srútila, keď by ju ten strašný bedár nebol zadržal. Už som chcela policajta volať, keď som ku môjmu veľkému podiveniu spatrila, že sa ona celkom zdvorilo s ním rozpráva.

— Jindrich! — hovorila ku nemu traslivým hlasom — už od tridsať rokov ťa za mrtvého držím.

— A já som to aj — odvetil on — a zima ma celú prenikla nad zvukom jeho hlasu. Tmavou a odpornou sa stala tvár jeho, a hnevlivý pohľad jeho očú aj dnes ešte ma v spánku desí. — Vlasy a bradu mu už husto preskakovala šedina, kožu mal už zvädlú a od vráškov skrčenú.

— Prosím ťa, iď málo napred — preriekla pani Bardayka ku mne; — mám dačo sa rozprávať s týmto človekom. Nemaj strachu o mňa! — Bárs sa ona, aj veľmi premáhala, aby pevným sa zdal jej hlas, perny sa jej predsa triasly, a vyzerala bľadá ako smrť.

— Ako si žiadala, tak som aj konala, a tak obadvaja pár minút sa spolu shovárali. — Zanedlho Bardayka nesmierne rozhnevaným pohľadom kráčala dole ulicou, bedára som ale videla pri lampovom stlpe stáť, kde jako zbláznený zúril, a stisknutými päsťami sa hrozil. — Ona, až po dvere našho domu, ani slova nepreriekla, potom ma za ruku chytila, a ma prosila, aby som o tomto stretnutí nikomu nič nepovedala. — To bol môj starý známy, ktorý vo svete na vnivoč prišiel — poznamenala. Keď som jej moje mlčanie o veci zasľúbila, ma pobozkala, a od toho času som ju viac nevidela.

— A tak, teraz už všetko viete, čo som pred policiou zamlčala, — lebo som ani tušenia nemala o tom nebezpečenstve, ktoré mojej panej hrozilo. Viem, že jej to len osožným byť môže, keď sa úplná pravda dokáže.“

— Lúčom v tmavej noci bola pre mňa vypoveď slečny Morrisonovej, to si, Watsone, — mysleť môžeš. Všetko to, čo doteraz žiadného súvisu nemalo, sa včul ľahko dá do radu postaviť, a tak sa mi zdálo, že už mám akejsi predtuchy o priebehe celého pádu. Videl som, že mojím prvým krokom musí byť, vynajsť toho človeka, ktorý tak veľký dojem učinkoval na paňu Bardayku. Jestli sa ešte v Alderschute zdržiava, to ťažkou úlohou nebude. Tam pomerne len málo ľudi býva z mešťanského stavu, a potom aj to je isté, že na takého bedára sa každý ľahko rozpamätá. — Jedon celý deň som mu bol za pätami, a ešte pred nooou som ho vynajšol. To sa, Watsone, len dnes večerom stalo. Meno tohoto človeka je Jindrich Wood, a býva v prenajatom dome v tej istej ulici, v ktorej sa dámy s ním stretly. Ešte len päť dní je tomu, čo tam býva. Domácej panej som sa jako úradník predstavil, ktorého povinnosťou je bytové lístky vyplňovať, a o všeličom sme sa shovárali. Zamestnanie tohoto človeka bolo kankliarstvo a čarodejnictvo, jako noc nastane, pochodi všetkie krčmy a predstavenia dáva. V truhlici nosi jedno zviera, od ktorého domáca pani zda sa veľmi báť, lebo že ona nikdy takého zvieraťa nevidela. — Toto zviera on, — jako mi to ona zdelila, — pri jeho predstaveniach potrebuje. Aj to mi povedala, že tomu ona ani pochopiť nemôže, jako sa človek takými skrivenymi údy vyživiť v stave je; niekdy o akejsi celkom cudzotnej reči mluvi, a po čas posledných dvoch nôc počula ho v jeho spálni stonať a usedavo plakať. Peňazí mu neschádza, a dal si aj u nej istý obnos schovať, medzi ktorým sa aj jedna zriedkavá minza nachádza. — Tuto minzu mi ona aj ukázala, — a pomysli si, Watsone, bola to jedna indická rupia.

— Teraz teda už, — chlape môj milý — vieš dôkladne jako sa veci maju, a k čomu ťa ja potrebujem. Je to svetlé jak slnce, že tento človek zdaleka nasledoval dámy ten večer, a cez okno sa díval na zvadu manželov.

On ku oknu pribehol, a zviera z truhlice vyskočilo. — Tu sa nedá ničoho pochybovať, ale čo sa potom ďalej dialo v izbe, o tom nikto iný vývod dať nemôže, jako on sám.

— A ty sa to od neho chceš dozvedieť?

— Pravda že — ale v prítomnosti jednoho svedka.

— A ja mám byť tým svedkom?

— Áno, keď nič proti tomu nemáš. Jestli vie objasniť vec, je dobre, keď by sa ale protivil, nič iného nepomôže, jako zaopatriť si rozkaz na zatknutie.

— Odkiaľ to vieš ale, — že sa ešte tu zdržiava a že my ho aj vynajdeme?

Už som potrebné kroky porobil. Niektorí z mojich mladíkov už na neho z Bakerovskej ulice strážia, a kde sa on len pohne, všade mu za pätami pojdú. My ho — Watsone — zajtrá v Hudsonovej ulici najdeme. Ale teraz by som naozaj velmi prehrešil, keby som ti už konečne aj spánku nedožičal.

Len málo sme tú noc spali; už okolo poludnia, sme sa ustanoveli na javisko smutnohry a hneď sme sa poberali na cestu do Hudsonovej ulice. Holmes dobre znal svoju náladu zatajiť, teraz som ale na ňom predsa zbadal, ako sa on sám namáhal svoju rozčúlenosť zadusiť; aj ja som pocitil v mojich nervoch akejsi loveckej napnutosti aj akéhosi duševného pôžitku, ktorý ma vždicky opanoval, keď som sa v jeho vyšetrovaniach zúčastnil.

— Tu je cesta — poznamenal, keď sme uhlom zabočili a pred nami jednu Krížnu ulicu s dvojposchodnými domami z tehiel zazreli.

— No! a tu práve ide aj Simpson, mi dačo oznámiť.

— On je vnutri — pane Holmes — prehovorilo jedno pouličné chľapča, ktoré nám v ústretie bežalo.

— Výborne, Simpsone! — odpovedal mu môj priateľ, pohladkávajúc mu hlavu. — Poď teraz, Watsone —; toto je ten dom. — Poslal svoju návštevenku dnu, a dal odkázať, že sa jedná o jednej veľmi vážnej záležitosti.

Nato, o pár minút pozdej, stáli sme pred človekom, k vôli ktorému sme sa na túto cestu vybrali. Vzdor teplému povetriu čupil pri ohni, a v izbe bolo tak teplo jako v peci. — Zcela skrútený sedel na stolici, zrejme bolo vidieť, jak veľmi je zbedárená jeho podoba, a predsa bolo na jeho schudnutej, od slnka ohorenej tvári badať stopy minulej krásy. S jeho so žltým podliatymi, zlostnými očami nedôverive pozieral po nás, a bez toho, že by bol len slova preriekol, alebo sa pozdvihnul, ukázal na dve stolice, ktoré v izbe stály.

— Keď sa nemýlim, — vy ste pán Jindrich Wood z Indie — oslovil ho Holmes v zdvorilom hlase. — By som rád s vami dačoho o smrti plukovníka Bardaya prehovoril.

— Čože by som ja mal o tom vedieť?

— Práve to musím hladeť vyšetriť. — Lebo keď vec táto objasnená nebude, bude pani Bardayka, ktorú vy od dávna dobre poznáte, pravdepodobne pre vraždu zažalovaná.

Chlap sa nato velmi zlakal.

— Ja neviem kto ste vy — ohlásil sa, — ani to neviem, odkiaľ ste sa dozvedeli o tom, čo viete; — ale je to pravda, čo vy hovoríte? — Môžete to aj prisahou potvrdiť?

— Tak je, len na to sa čaká ešte, aby ku pamäti prišla, a potom bude zatknutá.

— Bože všemohúci! — Aj vy patríte ku policii?

— Nie!

— Čo vás tedy do veci?

— Každý musí na tom byť, aby sa nespravodlivosť nestala!

— Na moje čestné slovo vám hovorím, — ona ju nevinná.

— Tedy ste vy vrahom!

— Nie, nie som.

— Kto že teda zavraždil plukovnika Bardayho?

— Trest boží ho dostihnul. Ale vám aj to poviem, že keby som mu ja bol hlavu prebil, jako som to aj zrobiť mienil, len to by sa mu bolo stalo, čo si on u mňa len hojne zaslúžil. Keby ho nebol strach jeho zlého svedomia na zem srútil, neomylne moje ruky by boly jeho krv vylialy. — Chcete aj jeho históriu počuť odo mňa? — No dobre! Niet to žiadnej príčiny, aby som hu zamľčal; čo vám teraz rozprávať budem, nebude mi k haňbe.

— Teraz ma tu vidíte pred vami sedeť s mojim krivým chrbtom, a na mojom celom tele nenie jednoho rovného rebra, ale aj to vedieť musíte, že boly časy, keď desiatnik Jindrich Wood bol najstatnejším vojakom 117. pluku. — Ležali sme vtedy táborom v Indie, to miesto sa menovalo Bhurthee. — Len nedávno umretý Barday bol poddôstojníkom v tej istej stotine, pri ktorej som i ja služil; — zbožňovanou krásou pluku bolo ale to najkrajšie dievča na svete, Naney Devoy, dcéra šikovatelová. Dvaja závodili o jej ruku, ona ale len jednoho milovala. Vy ma tu jako jednoho chudobného bedára vidíte skrčeného sedeť pri ohni, a tak zaiste sa aj zasmejete, keď vám poviem, že ona mňa milovala, lebo sa jej moja hezká postava páčila. Jej srdce mne patrilo, otec si ale do hlavy vzal, že sa ona musí za Bardaya vydať. — Ja som bol ľahkomyselný vetroplach, on ale bol vzdelanejší a u jeho predstavených bol dobre zapísaný. — Dievočka ale pri mne držala a bola mi vernou, — a už som sa zdal istým byť, že mojou bude, keď sa povstánie strhlo, a v krajine pekelné hrúze zúriť počaly.

— Náš pluk bol v Burthee zatvorený s jedným delostreleckým oddielom, jednou Sikhskou stotinou a húfami občanov, ženských a detí. — Desattisic povstalcov stálo okolo mesta, jako kŕdeľ poľovácich psov okolo ulapenej zveriny. V druhom týždni obleženia nastal nedostatok vody, otázka teraz tá bola, či že možno nám bude spojiť sa s generálom Neillom, ktorý od vrchu krajiny tiahol so svojou armádou.

— Prebiť sa nám všetkým so všetkými ženami a detmi ku nemu, bolo vec úplnej nemožnosti; na oslobodenie sme len v tom páde mysleť mohli, jestli jeho armáda dôjde. V tejto núdzi som predstúpil, a hlásil som sa, že pokus urobím, preplaziť sa až ku generálovi Neillovi, a ho upovedomiť o našom smutnom položení. Môj návrh bol prijatý, a poneváč Barday lepšej znal okolie, o plane som sa s ním porozprával, a on mi aj dráhu, na ktorú som sa mal vrhnuť, presne naznačil, — aby som cez čiaru povstalcov preisť mohol. Ešte tej noci o desiatej hodine som sa na cestu vybral. Jednalo sa o oratovanie života desattisíc ľudí, ale ja som pri tom všetkom len na ňu myslel, keď som sa vo tme, cez hradné múry plazil.

— Moja cesta viedla cez riečište jednoho vyschnúteho potoka, v ktorom som sa úfal pred posadkovou strážou skryť; keď som ale okolo jednoho rohu zabočil, rovno som padol do rúk šesť mužov, ktorí tam vo tme na mňa číhali. Razom som bol na zem srúteny, a na rukách a nohách zaviazaný. Viac zroňujúco učinkovalo ale ešte to na mňa, že aknáhlo som ku pamäti prišiel, a som rozhovor týchto mužov načúval, dobre som z neho vyrozumel, že ten istý môj kamarát, ktorý mi cestu vyznačil, pomocou svojho domorodého sluhu ma zradil a nepriatelom vydal.

— Pri tomto odseke mojej historie nemusím dlho meškať. Mesto Burthee bolo v jedon deň neskôr skrz generála Neilla oslobodené, mňa ale povstalci zavliekli do ich skrýše, a mnoho rokov prešlo, až som zase bielého človeka uvidel. — Hrozne ma trápili; robil som pokusy ku uprchnutiu, ale ma lapili a znova ma mučili. — Že ako som bol mučený, to vy na mne sami vidíte. Niektorí z týchto ľudí uprchli do Nepala a odvliekli ma so sebou; pozdej sa vtiahli do vrchov. — Tamojší domorodí ľudia pozabíjali povstalcov, a ma dlhy čas nútili otrocké roboty prevadzať. Konečne som predsa uprchnul, ale namiesto ku juhu, vandroval som k severu, až som do Afghanistanu prišiel. Tam som sa roky túľal, až som prišiel do Pandšabu kde som najviac medzi domorodými býval, a sa z čarodejstva živil, ktoré som sa tam naučil.

— Na čo by som si bol prial, ja poľutovaniahodný bedár, do Anglie sa navrátiť, a mojich starých kamarátov navštíviť? — Ani žízeň za pomstu ma na to mať v stave nebola. — Aj to bolo tak dobre, že Naney a moji byvalí súdruhovia si mysleli, že som o život prišiol, — načo by sa mali dívať na mňa úboheho, na barlách čuchráceho! Nikto nepochyboval o mojej smrti, a mne to tak aj milo bolo. — Dozvedel som sa, že Naney sa stala manželkou Bardayho, a on v range rýchle sa dvíhal, — ale ešte ani to mi nebolo v stave jazyk môj rozviazať.

— Keď ale staroba sa zjaví, — človek za vlasť túži. Roky sa mi snívalo o krásnych lúkach a krovinach Anglie, a konečne som rozhodol ich ešte pred mojou smrťou znova uvidieť. Peňazí som mal dosť, aby som sa tam dostal; a tak som prišiel sem medzi vojsko, kde mi výrobku neschádza, lebo viem, čo je ich pôzítok. —

— Vaše podanie je veľmi zajímavé — poznamenal Sherlock Holmes.

— O vašom stretnutí sa s paňou Bardaykou, a jako ste sa znova s ňou poznali, som už počúl. — Teraz ale ste vy za ňou išol až po dom, zazreli ste cez okno, jako ona jej manželovi výčitky robila, — a pravdepodobne ho pre jeho potupné chovánie sa oproti vám na odpovuď tiahla. Vy ste sa na to hrozne rozhneval; náhle ste prebehol cez pažiť a vrútil ste sa do izby.

— Áno, to som urobil, pane môj! A ako ma Barday zazrel, ohromne sa mu tvár jeho zohavela. Prekotil sa a prebil si hlavu na kachľovom železe, duša ho ale už pred tým zanechala. Už ako padal javila sa mu smrť na tvári. Už moje čiré dostavenie sa, sťa otráveného šípu, mu prebodnulo hriechmi obťažené srdce.

— A potom?

— Potom zamdlela Naney, vyňal som jej kľúč z ruky, aby som dvere otvoril a pomoc priniesol. Po krátkej rozvahe ale za lepšie som uznával uprchnuť; podozrenie veľmi na mňa padalo, a keď ma chytia, tajnosť moja výjde na javo. Chytro som do vačku schoval kľúč, a kým som za Teddym lovil, vypadla mi palica z ruky. Sotva som Teddya do truhlice vovábil, z ktorej bol vyskočil, som sa aj cvalom s miesta poberal.

— Kto je to ten Teddy? — spýtal sa Holmes.

— Bedár sa napred ohnul a otvoril dvere jednej pri ňom sa nachádzajúcej truhlice. Z truhlice vybehlo jedno pekné, červeno-barnavé zviera; malo ohybný, štíhly vzrast, dlhý, tenký nos, krátke nôžky, ako vydra. — Z hlavy mu ligotaly tie nádhernejšie červené oči.

— Však je to indická mangusta! som poznamenal prekvapene.

— Mnohí ho tak menujú, — mnohí ho ale ichneumonom volajú — podotknul bedár. Ja som ale v tej mienke, že Teddyho meno je hadolapač. Za okamih ulapí kobru. Mám tu jednu kobru bez jedovatých zubov, túto musí každý večer ulapiť, ku velkej zábave vojakov. — Máte sa ešte dačo iného spýtať, pane?

— Môže byť, že sa ešte budem museť na vás obrátiť, ažby sa dačo vážneho prihodilo u paní Bardayky.

— A vtedy, prirodzene aj svedčiť budem.

— Mimo tohoto, odkryť staré hriechy mrtvého, keď aj hneď tak potupné boly, — by cielu neslúžilo. Vy aj tak máte to zadosťučinenie, že ho svedomie pre jeho zločin cez tridsať rokov hrýzlo. Ale práve tam ide major Morphy. S Bohom, Woode! Musím sa dozvedeť čo sa stalo od včerajšku?

Dostihli sme majora priam ako zabočil okolo uhlu.

— Oh! vy ste to Holmes? Počuli ste to už, že všetok krik bol zbytočným?

— A to prečo?

— Pitvanie mrtvoly sa priam teraz dokončilo. — Lekárska zkúška bezpochybne dokázala, že Bardayho šliak porazil na srdce. — Kľúč veci, — ako to vidíte, bol teda veľmi jednoduchým.

— Tak teda? veru máte pravdu, podivne ľahko to bolo vynajsť! — odvetil usmievave Holmes. Poď Watsone, — ja myslím, že v Alderschute nás už netreba.

— Len to jedno ešte: celkom nerozumiem, — som poznamenal, idúc ku nádražiu, — ako to byť mohlo, že bars sa plukovník menoval Jamesom, a bedár Jindrichom, predsa sa meno David dostalo do veci?

— Vidíš, milý Watsone! Z tohoto jednoho mena, by som bol mal vynajsť celú vec, keby som bol ozaj takou kapacitou, za akou ma ty v tvojich knihách opisuješ. — To meno David zaiste bolo vyrazom tažkej výčitky.

— Výčitky?

— Áno. Aj kraľ David upadol mnoho ráz do hriechu, a raz práve do takeho ako aj šikovatel James Barday. Pamätáš sa na udalosť Urie a Betsaby? — Ja som niet celkom zbehlý v biblii; ale ak sa nemýlim, v prvej, lebo v druhej knihe Samuela môžeš čítať túto udalosť.

Konec.