ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Prosím,“ ozval sa sluha kdesi zpoza dvier, „do tretieho čísla práve vtiahli.“

Dve malé staré dámy, sediace za stolom, vyskočily a híkajúc utekaly k obloku salónovému.

„Dajže si pozor, Monika moja drahá,“ riekla jedna z nich, úchýliac sa za čipkovú záclonu; „aby nás nevideli.“

„Neboj sa, Berta. Veď im vari nezavdáme príčinu, aby riekli, že majú zvedavých súsedov! Ale myslím, že sme, takto stojac, úplne kryté.“

Z otvoreného obloka bol výhľad na skláňajúci sa trávnik, dobre udržiavaný a okrášlený bujnými ružovými kry a hriadkou hviezdovitého útvaru, vysadenou cíperím. Trávnik siahal po nízku drevenú ohradu, deliacu ho od širokej, modernej, novovydláždenej cesty. Na druhej strane cesty boly tri rozsiahle, oddelene stavané villy s previsnutými strechami a malými drevenými balkónmi. Každá z nich stála vo vlastnom neveľkom štvorci pažiti a kvetov. Všetky tri boly rovnako nové, iba že číslo prvé a druhé malo už záclony na oblokoch a istý náter obydlenosti, kdežto číslo tretie s dvermi, roztvorenými do korán a nepestovanou zahradou patrne len práve čo bolo zariadené náradím a čakalo na svojich obyvateľov. Voz o štyroch kolesách^[1] len čo zastal pred bránou a ten bol práve predmetom dychtivej zvedavosti oboch starých dám, kukajúcich, vtáčatkom podobne, zpoza priezračných záclon.

Voziar sosadol a príchodzí podávali mu z koča predmety, ktoré im mal vniesť do domu. Stál tam červený v tvári a žmúril, majúc vystreté ramená trochu zahnuté, kým mu ženská ruka kládla na ne cez oblok voza rôzné také veci, že sa už púhym pohľadom na ne zvedavé staré dámy nanajvýš pohoršovaly.

„Pre pána Jána!“ zvolala Monika, menšia, suchšia, osmahlejšej tvári z oboch. „Akože sa to volá, Berta? Také je to ani štyri vykysnuté puddingy.“

„To je to, čím sa mladí ľudia boxujú,“ riekla Berta sebavedome, spokojná so svojimi značnejšími znalosťmi sveta.

„A toto?“

Dva veľké kusy žltého lesklého dreva, podobajúce sa fľašiam, boly práve naložené voziarovi.

„Oj, to veru neviem, čo by bolo,“ priznala sa Berta. Indiánske budzogáne neboly jej dosiaľ známe, veď žila tak pokojne a čisto žensky.

Po týchto záhadných predmetoch nasledovaly druhé, ktoré sa vmestily do obvodu jej znalostí, a to: dve činky, červený batoh s kriketom, niekoľko golfoviek a raketa tennisová. Napokon, keď sa voziar už až preťažený pobral zdýmajúci hore zahradným chodníkom, vynoril sa z koča pozvoľne veliký, mohutne urastený mladý muž s mladým bulldogom pod ramenom a s červenými športovými novinami v ruke. Noviny strčil do vrecka svojho jasnožltého gumového plášťa a vystrel ruku, chcejúc pomôcť niekomu druhému pri vystupovaní z koča. Ale kto opíše úžas oboch starých dám, keď na ponúkanú dlaň dostal iba prudkú facku a vysoká dáma vyskočila z koča bez akejkoľvek pomoci. Dôkladne ním zatočiac, potisla mladého muža ku dverám, a podoprúc si rukou bok, stála v nedbalej pohodlnej pozitúre vedľa vrát, klepkala topánkou o múr a mĺčky očakávala návrat pohoničov.

Keď sa pomaly zvrtla, osvietilo svetlo slnečné jej tvár, a dve špehujúce dámy boly veľmi prekvapené, zazrúc, že táto neobyčajne činná a energická pani má už prvú mladosť ďaleko za sebou, tak ďaleko, že by od doby prvej mladosti už znova bola dospela. Jej jemná, pravidelná tvár s istým nádychom indiánskej rudosti vôkol ráznych úst a markantných lícnych kostí prezrádzala i zďaleka stopy míňajúcich sa rokov. A jednako bola pekná. Rysy tvári upomínaly vo svojej nehybnosti na grécke poprsie, a jej veliké tmavé oči boly preklenuté dvoma takými čiernymi, hustými a krásne ohnutými obočiami, že už samé oči odvrátily pozornosť od ostrejších podrobností tvári, čo sa človek nemohol dosť naobdivovať ich pôvabu a zvláštnej sily. I jej postava bola rovná ani oštep, trocha primohutná síce, ale veľkolepej plastiky poloskrytej a poloprízvukovanej zvláštnym strihom obleku. Vlasy, čierne avšak husto poprevíjané šedivými, mala hladko s vysokého čela vyčesané a skrútené pod malým okrúhlym plsteným klobúkom tvaru chlapského s perovou ozdobou ako jedinou koncesiou svojmu pohlaviu. Kabát s dvoma radmi gombičiek, ušitý z tmavej chlpatej látky, priliehal jej tesne ku drieku, kým zpod hladkej modrej sukni neskladanej, nezdobenej, ale na krátko pristrihnutej, bolo vidieť spodnú časť lýtiek, jemne zaokrúhlených, a pekného tvaru nohy, obuté v širokých tľapkavých topánkach s nízkymi opätky a hranatými pysky. Taká bola pani, na ktorú sa upieraly zvedavé pohľady jej súsediek, bývajúcich oproti.

Ale keď sa už jej chovanie, ako i jej zjav priečily ich obmedzenému a precíznemu smyslu pre slušnosť, čo si pomyslely pri najbližšom malom výjave tohoto tableau vivant?^[2] Voziar, červený a udychčaný, vrátil sa z práce a vystrel ruku za povozným. Pani dala mu peniaz, ale on začal hundrať a rukami posunkovať, na čo ho schytila obidvoma rukami za červenú kravatlu na hrdle a triasla ním ani pes potkanom. Potom ho sotila predkom cez dlažbu, drgla ho o koleso, a tlkla mu hlavu tri razy o bok jeho vlastného povozu.

„Môžem ti niečim poslúžiť, teta?“ tázal sa ozrutný mladík, zjaviac sa vo verejách roztvorených dverí.

„Ani najmenej,“ odvetila rozzlobená pani celá zadychčaná, „tak, vy ničomný odroň, to vám bude príučkou, aby ste sa druhý raz chránili byť drzým oproti dámam.“

Voziar hľadel pred seba bezradne, vztekle, nechápavo, ako čo by sa jemu jedinému zpomedzi mužov také niečo neslýchané bolo prihodilo. Potom sa pošúchal po hlave, vyliezol pomaly na kozlík a uháňal preč, dvíhajúc ruku k nebu, ako by sa žaloval všehomíru. Pani si urovnala šaty, zastrčila si vlasy pod klobúk a vbehla do domových dvier, zavrúc ich za sebou. Ani čo by šibol, zmizla jej krátka sukňa vo tme, a dvaja diváci, slečna Berta a slečna Monika Williams — sedely, hľadiac si do očú v nemom úžase. Od päťdesiatich rokov dívaly sa týmto oblôčkom ponad bedlive pestovanú zahradu, ale nikdy sa ich zrakom niečo približne poburujúceho nevyskytlo.

„Priala by som si,“ ozvala sa Monika napokon, „že by sme to pole neboly predaly.“

„I ja by som si to priala,“ odvetila Berta.