ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povesť. Napísal Artur Conan Doyle.

Brat nebohého Eliáša Whitneya, správcu teologického ústavu svätého Jura v L., Isa, bol v moci strašnej vášne: fajčiť opium.^[1]

Vášeň táto sa v ňom vzbudila za zvláštnych okolností: ešte keď bol žiakom, čítal jakési popisy o snoch, dojmoch a pocitoch, ktoré zbudzuje fajčenie tohoto jedu, polial dohán, ktorý mal fajčiť, opiatom, chcejúc takto vzbudiť podobný dôjem.

Po dlhšom čase sa presvedčil, že je omnoho ľahšie privyknúť na dačo, ako odvyknúť; a tak sa stal otrokom tohoto jedu. Jeho priatelia a rodina sa hrozily nad tým a ľutovali ho.

Ešte teraz mám pred očima jeho žltú, napuchlú tvár, s víčkami napolo spadnutými a s paničkami v očiach nie väčšími, ako hlavička ihly, spadnutého dohromady, len ako rumy a trosky človeka, dakedy ušľachtilého.

Jednu noc — mohlo to byť v júni r. 1889 — zazvonili na mojich dverach a to v čase, keď už bol človek po prvý raz zývnul a keď už pozerá na hodinky, či neni čas ísť spať.

Stal som so stoličky a moja žena spustila ihlice, ktorými plietla punčochu, do lona a na jej tvári sa zjavilo sklamanie.

„Akiste dáky chorý,“ povedala. „Budeš museť hádam ešte odísť.“

Vzdychnul som si; len toť pred krátkou chvílkou som sa vrátil z mojich lekárskych návštev, ktoré boly práve v ten deň neobyčajne namáhavé.

Začuli sme, ako sa dvere otvorily, ako niekto preriekol niekoľko rýchlych slov, potom sa ozvaly spešné kroky po lionelovej^[2] podlahe.

Dvere na našej izbe sa otvorily a dnu vkročila pani, oblečená do tmavých šiat, s čiernym závojom na tvári.

„Odpustite mi, prosím vás,“ zahovorila, „že som prišla tak neskoro.“

A v tom okamžiku, ztratiac rovnováhu, sa rozbehla, objala moju ženu okolo hrdla a položiac jej hlavu na hruď, začala usedave plakať.

„Ach bože,“ zvolala moja žena, odhrnúc závej na tvári panej, „veď je to Katka Whitneyová! Ako som sa naľakala, Katuša! Nemala som ani potuchy, že si to ty, keď si vnišla do izby!“

„Neviem, čo mám robiť, a tak som prišla rovno k vám.“

Tak to bývalo vždycky. Ľudia, ktorých zastihlo nešťastia, prichádzali k mojej žene, ako priletujú vtáci ku majáku.

„Je to veľmi pekne od Teba, že si prišla. Tu máš trochu vína s vodou, sadni si a rozprávaj. Alebo by si bola radšej, keby Jakub išiel spať, a nechal nás samie?“

„Ó, nie, nie! Potrebujem od pána doktora rady a pomoci. Ide o Isu, môjho muža. Nebol doma už dva dni. Tak sa oňho strachujem!“

Nebolo to po prvý raz, čo nám hovorila, aké má trápenia zo svojim mužom; mne to rozprávala ako lekárovi a mojej žene, ako starej priateľke a bývalej spolužiačke.

Tíšili sme ju a utešovali, ako sa len dalo.

„A viete, kde je váš muž?“ zpytovali sme sa jej „a mohli by sme ho vám domov doviezť?“

Ona odvetila, že to bude akiste možno. Dozvedela sa z najbezpečnejšieho prameňa, že jej muž chodieval posledné časy, keď ho to prepadlo, do istej spelunky pre fajčiarov opia, na východnom, najvzdialenejšom konci City.^[3] Posiaľ chodieval ta vždy najviac na jeden deň, a vraciaval sa domov večer, tackajúc a trasúc sa na celom tele. Teraz ho ale náruživosť drží tam už dva dni a on akiste leží v tej peleši, medzi vyvrheľmi námorníctva, a vdychuje do seba hrozný jed alebo vyspáva jeho účinok. Pani Whitneyová si bola istá, že by ho bolo možno nájsť v t. zv. „Zlatej krčme“ vo vyšnej Swandamskej ulici.

Ale ako by to mohla urobiť ona sama? Akoby sa mohla ona, mladá a bojazlivá, odvážiť vnísť na také miesto, a vyviesť odtiaľ svojho muža z kruhu zberby, ktorá ho obklopovala? Ťažká to bola vec, a vlastne východisko bolo len jedno.

Spýtala sa ma, či by som ju nechcel ta odprevadiť? A — hneď za tým doložila — prečo by ona vlastne mala so mnou ísť? Bol som domácim lekárom Whitneyovým, a ako taký, som mohol naňho vplývať. A mohol by som s ním vec vlastne zariadiť lepšie, keby som bol s ním sám!

Slúbil som jej, že jestli je skutočne tam, kde si to ona myslí, pošlem jej ho behom dvoch hodín domov.

O desať minút som už opustil svoju izbičku a svoj fotel a viezol som sa smerom ku východnému koncu mesta na podivnú výpravu, akou sa mi zdala v tej chvíli celá záležitosť. Len budúcnosť mala ukázať, aké podivuhodné výsledky sa z nej vyvinú.

Prvá časť mojej úlohy nebola spojená so žiadnymi ťažkosťami. Vyšní koniec malej uličky Swandamskej je vlastne len nečistý priechod, ktorý sa otvára za vysokými lodeniciami a magazínami, ktoré sú rozložené pozdĺž severného brehu rieky východne od londýnskeho mostu.

Špelunka, ktorú som hladal, ležala medzi jakúsi búdou a medzi výčapom pálenky; do čiernej jamy viedlo niekoľko strmých schodov; vchod vyrezali celkom ako vchod do pivnice.

Kočišovi som povedal, aby ma počkal, a sišiel som po schodoch, ktoré boly v prostriedku vydraté od mnohých ťažkých krokov korheľov, a v slabom svetle olejovej lampy, nad dverami zavesenej, som nahmatal kľúčku a vošiel do dlhej, úzkej izby, v ktorej bol vzduch do nevydržania dusný a ťažký od výparov opia.

V izbe stály po pri stenách prične, umiestnené jedna nad druhou, ako na medzipalubí lode pre vysťahovatelcov.

Cez dym a výpary bolo možno vidieť len nejasne ľudské postavy, ležiace vo fantastických pózach so skrčenými ramenami, vystrčenými kolenami, hlavami vytiahnutými nazad, tak že im brady trčali hore; zo tmy tu a tam vykuklo oko bez lesku a uzrelo sa na príchodzich.

Vo tme sa kedy-tedy zablikotal malý, červený krúžok svetla, ktorý bol raz jasnejší, raz tmavší, podľa toho, ako horiaceho jedu v fajočke kovovej ubývalo alebo pribývalo.

Väčšina fajčiarov ležala ticho, len niektorí mrmlali sami sebe, a zase niektorí sa shovárali medzi sebou tlumeným tichým, jednotvárnym šeptom. Ich rozhovor sa raz vyšvihnul do živého prúdu, tu zase ako by uťal, náhle zamlknul; každý ale z hovoriacich dal pozor len na svoje vlastné myšlienky a nestaral sa o to, čo druhí hovoria.

Na druhom konci izby stál malý, kovový podstavec so žeravým dreveným uhlím. Pri tomto podstavci, na drevenej trojnožke sedel starý muž, vysoký, chudý; sedel, opierajúc škráne o obe päste a lakte majúc na kolenách podopreté. Díval sa uprene do žeravého uhlia.

Keď som vnišiel, hnedý Malajec pristúpil ku mne s fajočkou s opiom a ukazoval na jedno prázdne miesto na zemi.

„Ďakujem vám,“ povedal som mu „dnes sa tu nezabavím. Ale je tu jeden môj priateľ, pán Isa Whitney, chcel by som sa s ním shovárať.“

Na pravo odo mňa sa čosi pohlo, a ktosi vykríknul. Cez dym som pozrel zvedave tým smerom a zočil som Whitneya, bledého, s vytreštenými očima, strapatého. Díval sa s úžasom na mňa.

„Bože môj, veď je to Watson!“ zvolal.

Dostavil sa uňho stav žalostnej reakcie a každý jeho nerv sa chvel.

„Povedzte mi, koľko je hodín, Watsone.“

„Skoro bude jedenásť.“

„A ktorého je dnes?“

„Piatok, 19. mája.“

„Bože môj! Nazdal som sa, že je dnes streda. Áno, dnes je streda. Prečo strašíte takého biedneho človeka, ako som ja?“

Starý muž si zakryl tvár rukami a začal hlasite a prenikave plakať.

„Hovorím vám, človeče, že je piatok. Vaša žena sa už dva dni sháňa za vami. Mali by ste sa hanbiť!“

„Veď sa ja aj hanbím. Ale vy sa Watson, mýlite. Som tu len od pár hodín; vyfajčil som tri fajočky, štyri fajočky — zabudnul som už koľko. Ale idem domov s vami. Nechcem, aby sa Katka bála, moja úbohá Katka. Podajte mi vašu ruku. Prišli ste na koči?“

„Áno, čaká ma predo dvermi.“

„Povezieme sa tedy na ňom. Ale, tu som ešte čosi dlžen. Watson, prezveďte sa, čo som dlžen. Som celý bez seba. Neviem sám, čo robím.“

Kráčal som dolu úzkym priechodom medzi dvoma radami spiacich a zadržoval som dych, čím menej odporných, omamných výparov z jedu; obzeral som sa a hľadal som majiteľa špelunky.

Keď som šiel popri vysokom mužovi, ktorý sedel pri kovovom podstavci za žeravým uhlím, pocítil som, ako ma ktosi potiahol za kabát a zamrmlal ztlumeným hlasom:

„Choďte ešte trochu ďalej a potom sa na mňa obzrite.“

Tieto slová som počul celkom jasne. Pozrel som dolu. Mohol ich povedať jedine starý muž, pri ktorom som teraz stál, a predsa tento sedel tu celkom tak zamyslený, ako pred tým, tvár zmŕštenú, od veku nachýlený, chudý; fajočka s opiom sa kývala medzi jeho kolenami, akoby ju bol len v tom okamihu spustil z ruky.

Pokročil som ešte dva kroky na pred a potom som sa obrátil.

Musel som sobrať všetku svoju silu, aby som od úžasu nezkričal.

Ten muž sa obrátil k ostatním chrbtom, tak že ho, okrem mňa, nikto nemohol vidieť. Jeho postava sa stala naraz plnšou, vrásky zmizly z tváre, zraku sa prinavrátil zase oheň; a pri žeravom uhlí nesedel nikto druhý, ako Sherlock Holmes, a usmieval nad mojim prekvapením.

Dal mi znak, aby som šiel k nemu a v tom istom okamžiku sa zase do polovice obrátil, skrčil sa, a už zase vyzeral ako slabý, vetchý starček.

„Holmes,“ pošeptal som mu, „kieho čerta že tu hľadáte?“

„Hovorte čo najtichšie,“ odpovedal mi. „Mám výborné uši. Bol by som vám veľmi povďačný, keby ste sa ztriasli toho vášho úbohého priateľa, lebo by som sa chcel s vami poshovárať.“

„Vonku ma čaká koč.“

„Prosím vás teda, posaďte ho doň a pošlite ho domov. Môžete sa naňho úplne spoľahnúť, lebo je úplne zmorený, a nemôže vám už nič vykonať. A okrem toho by som vám odporúčal, keby ste od kočiša poslali vašej panej kartičku a napísali jej, že ste tu ostali k vôle mne. Ak ma von počkáte, o päť minút som pri vás.“

Bolo ťažko odoprieť dačo Sherlock Holmesovi lebo svoje žiadosti predniesol vždy s plnou určitosťou a pokojnou rozhodnosťou. A ja som ostatne hneď uznal, že akonáhle Whitney už raz bude sedieť v koči, je moja úloha vlastne zkončená. A okrem toho som si nič lepšieho nemohol žiadať, ako ísť so svojim priateľom zase raz zúčastniť jedneho zvláštneho dobrodružstva, akých stále súčastnenie sa bolo jemu podmienkou riadneho života.

Za okamih som napísal žene lístok, zaplatil účet Whitneyov, posadil som ho do koča; záprah o chvíľku zmiznul s ním vo tme.

O chvíľku za tým vystúpila jakási schátralá postava z opiovej špelunky a Sherlock Holmes už kráčal popri mne ulicou.

Ešte cez dve ulice šiel zohnutý a neistým krokom. Potom sa bystro obzrel, vystrel sa a dal sa do srdečného smiechu.

„Myslím si Watsone,“ povedal, „že ste akiste presvedčený, že som sa navyknul ešte aj opium fajčiť, čim som rozmnožil svoje číslo malých slabostí, ako injekcie kokainové, pre ktoré ste mi toľko rázy prednášal vaše lekárske náhľady.“

„Bol som rozhodne prekvapený, že som sa tam našiel.“

„Ale hádam ani nie tak, ako ja, keď som vás tu zočil.“

„Bol som tam hľadať priateľa.“

„A ja nepriateľa.“

„Nepriateľa?“

Áno, jedného z mojich prirodzených nepriateľov, alebo tak rečeno svoju korisť. Slovom, Watsone, zaplietol som sa zase do vyšetrovania pozoruhodného prípadu, a smyslel som si, že mi nesúvislé reči týchto nešťastníkov dajú k nemu kľúč, ako sa mi to už pred tým neraz bolo podarilo. Keby ma ale v tej špelunke dakto bol poznal, môj život bol by visel len na nitke, lebo som už túto špelunku použil ku vyzvedám pár razy, a ten lotor Malajec, ktorý ten obchod prevádza, mi už dávno prisahal pomstu. V pozadí tej budovy sú padacie dvere práve v kúte pri Pavlovej lodenici; této dvere by môhly rozprávať podivné rozprávky o tom, čo tam cez ne padalo v tmavých nociach.“

„Ako? Snáď len nemyslíte na ľudské telá?“

„Pravdaže, ľudské telá. Boli by sme veľkými boháčmi, keby nám dali tisíc funtov šterlingov^[4] za každého nešťastníka, ktorý tam našiel svoju smrť. Je to najhoršia vražedná peleš na celej tejto strane rieky a bojím sa, že Neville St. Clair tiež tam šiel, aby sa nikdy viacej nevrátil. — Naša rezerva musí už ale byť tu na blízku.“

Sherlok Holmes si vložil dva prsty do úst a ostro zapískal; na tento signál sa ozvalo z diaľky celkom také zapísknutie a hneď na to bolo počuť rachot kolies a dupot koňských kopýt.

„Tedy, Watsone,“ povedal Holmes, keď sa zo tmy vynorila velká lovecká bryčka, svietiaca do noci z dvoma zlatými pruhy žltého svetla zo dvoch lampášov po bokoch, — odveziete sa so mnou, však je tak.“

„Dobre, ak vám môžem byť ku pomoci.“

„Verný priateľ vždy môže byť užitočným. A svedomitý kronikár tým viac. V mojej izbe „U zelenej mačky“ sú dve postele.“

„U zelenej mačky?“

„Áno, tak sa volá letohrádok pána St. Claira. Počas svojho pátrania bývam tam.“

„A kde je to?“

„Blízko Zee v grófstve^[5] v Kentskam. Musíme sa viezť, až tam sedem míl.“

„Ale neviem vôbec o čo ide.“

„Pravdaže, neviete. Ale o chvílu sa všetko dozviete. Len si sadnite. Janko, všetko je v poriadku, už vás nebudeme potrebovať. Tu máte pár schillingov.^[6] Príďte ku mne asi ráno o jedenástej. Pusťte koňa. A teraz poďme!“

Sherlock Holmes šíbnul koňa ľahko bičom a už sme leteli ako blesk nekonečnou radou tmavých a opustených ulíc, ktoré sa pomaly šírily; potom sme prebehli cez široký most, ohradený pekným zábradlím; pod mostom lenive tiekla kalná voda. —

Za nami ležala široká massa domov. Tichosť prerušovaly len ťažké, pravidelné kroky strážnikov, alebo spev a krik opozdivších sa niekolkých nočných lumpov. Na oblohe sa ťahaly ťažké, tmavé oblaky a cez malý obloček medzi nimi sa kedy tedy ukázala hviezda, alebo viac.

Sherlock Holmes sa viezol ticho, s hlavou schýlenou na prsia, majúc výraz muža, ktorý sa hlboko zahrúžil do svojich myšlienok. Ja som sedel pri ňom s velikým napnutím; bol by som sa už rád dozvedel, čo je to za nový zvláštny prípad, ktorý tak veľmi zaujal jeho ducha, a predsa som sa ho bál vyrušiť z jeho myšlienok. Prebehli sme už niekoľko míl cesty a priblížili sme sa ku vonkajším predmestským vilám, keď sa tu Holmes naraz vystrel, pokrčil ramenami a zapálil si na fajku s výrazom na tvári, ktorý hovoril, že je spokojný s tým, že robí, čo môže najlepšieho. —

„Viete výborne mlčať, Watsone,“ povedal. „Táto vaša schopnosť vás robí, ako súdruha, neoceniteľným. Ale mi uverte, že pre mňa veľmi mnoho znamená, že mám pri sebe dakoho, s kým sa môžem poshovárať, lebo moje myšlienky sú nie práve veľmi príjemné. A spytujem sa sám seba, čo by som mal vlastne povedať tej roztomilej paničke, ktorá ma vo dverách iste bude čakať.“

„Tak sa zdá, že ste úplne zabudli na to, že ste mi vlastne dosiaľ ešte nič nepovedali.“

„Práve máme toľko času, aby som vám rozpovedal okolnosti toho prípadu, kým dôjdeme do Lee. Prípad ten sa mi zdá byť až hlúpe jednoduchým, a predsa neviem, ako sa mám k nemu pribrať. Sú to síce samé nitky, ale nikam nemôžem konca týchto nitiek. Teraz vám ale rozpoviem ten prípad jasne a presne, a možno, že vy nájdete dáke východisko tam, Watsone, kde sa mne zdá byť všetko tmavým.“

„Začnite tedy.“

„Pred niekolkými rokmi, alebo, aby som presne hovoril, v máji r. 1884, prišiel do Lee bývať gentleman Neuville Clair, ktorý, ako sa zdalo, oplýval peniazmi. Prenajal si velkú vilu, zariadil si okolo nej krásny sad, a viedol vôbec veľký dom. Časom sa spriatelil zo súsedmi a r. 1887 si vzal za ženu dcéru sládka^[7] tu v meste, s ktorou má dvoje detí. Nemal žiadneho zamestnania, ale podľa všetkého bol zúčastnený pri viacerých akciových spoločnostiach, lebo chodieval obyčajne ráno do mesta a vracieval sa vždy poobede o piatej s vlakom na staničke v Caunonskej ulici. —

Pán St. Clair má teraz tridsaťsedem rokov, má miernu povahu, je dobrý muž, veľmi starostlivý otec, slovom je človekom, ktorého má každý rád, kto ho pozná.

Musím doznať, že všetky jeho dlhy, nakoľko sa mi to podarilo zistiť, neobnášajú viac ako 88 funtov šterlingov a 10 schillingov, kdežto na druhej strane má v „Úvernej Banke“ uložené 220 funtov šterlingov. Nemôže sa tedy predpokladať, že by mu finančné starosti boly pomútily rozum.

Minulého pondelku odišiel pán Neville Clair do mesta včaššie ako obyčajne; keď odchádzal, povedal, že má zariadiť dve dôležité záležitosti a že donesie malému chlapčekovi kocky na stavanie.

Púhou náhodou dostala jeho pani ten istý pondelok, krátko po odchode svojho muža, telegram, že v kancelárii „Paroplavebnej spoločnosti v Aberdeeu“ ju čaká malý, ale veľkej ceny balík, ktorý už dávnejšie mala dostať.

Ak sa dobre vyznáte v Londýne, musíte vedieť, že kancelária tejto spoločnosti je v ulici Fresnovskej, z ktorej vybieha vyšnia Swandanská ulička, kde ste ma dnes v noci našli.

Pani Clairová sa naraňajkovala a potom odišla do City, nakúpila niečo, išla do kancelárie, prevzala balík, a presne o štvrtej hodine a tridsaťpäť minútach sa vracala Swandanskou ulicou ku stanici. Dávate dobrý pozor, čo hovorím?“

„Je to celkom jasné.“

„Možno, že sa pamätáte, minulý pondelok bol neobyčajne špatný deň a pani Clairová kráčala pomaly a obzerala sa, kde by našla dáky koč, lebo sa v tej končine mesta, veľmi opustenej, necítila práve veľmi istou.

Ako tak kráčala Swandanskou uličkou, ozval sa naraz jakýsi výkrik a ona ostala stáť, ako primrazená: videla svojho muža, ako sa na ňu díva z obloka v druhom poschodí a ako — tak sa jej aspoň zdalo — kýva na ňu.

Oblok bol otvorený a pani Clairová videla jasne tvár mužovu, ktorá, ako ona hovorí, bola strašne vytreštená.

Jej muž zamával rukami divoko smerom k nej a potom zmiznul od obloka tak náhle, že sa jej videlo, ako by ho bolo dačo násilne od obloka odtrhlo.

Veľmi zvláštne bolo ale, čo ona so svojim ženským bystrozrakom hneď zbadala, že jej muž, ktorý bol pri odchode z domu oblečený v čierny kabát, teraz nemal na sebe ani kravaty ani límca.

V tom pevnom presvedčení, že sa s ním deje niečo neobyčajného, pani Clairová vbehla do domu a bežala po schodoch, — ale dolu, lebo sa to stalo v tom istom dome, kde je aj opiová špelunka, v ktorom ste ma našli dnes v noci; mladá žena prebehla najprv tou izbou u prúčelí, ktorú poznáte a chcela potom vystúpiť po schodoch, ktoré viedly do prvého poschodia.

Na spodku tých schodov sa ale stretla s tým malajským zbojníkom, o ktorom som vám už hovoril, ktorý ju strčil nazad; potom s jedným Dánčanom, ktorý je jeho pomocníkom, ju vytlačil na ulicu.

Pochytily ju šialené obavy a neistota, čo je s jej mužom; preto začala utekať uličkou a na šťastie, aké býva velmi vzácne, sišla sa hneď vo Fresnoskej ulici s niekoľkými strážnikmi a inšpektorom, ktorí chodili práve na inšpekciu.

Inšpektor a dvaja strážnici sa s mladou paňou vrátili k domu, a nestarajúc sa o húževnatý odpor majiteľa, dali sa rovno ku izbe, v ktorej pani Clairová svojho muža z obloka videla.

Tam ale o ňom nebolo ani slychu. Skutočnosť bola tá, že v celom tom poschodí nebolo inej živej duše okrem jakéhosi otrhaného mrzáka; vyzeral hrozne a tak sa zdalo, že tam býva.

Tento a zbojník Malajec prísahali bezočive policajtom, že v tej izbe, okrem neho, celé popoludnie nebolo živej duše.

Ich zapieranie bolo tak rozhodné, že inšpektor sám sa už začal klátiť, a začal veriť, že sa pani Clairová stala obeťou hallucinácie, keď tu zrazu mladá pani s výkrikom priskočila k malej, drevenej škatuľke, ktorá ležala na stole a strhla s nej vrchnák. Zo škatule sa vysypaly detské kocky na stavanie. Bola to hračka, ktorú pán Clair bol sľúbil, že donesie deťom.

Toto objavenie a viditeľné rozpaky, aké sa zjavily na mrzákovi, presvedčily inšpektora, že je vec nie taká jednoduchá. Preto izbu svedomite preskúmali a výsledok prehliadky ukazoval tiež, že sa musel stať dákysi hnusný zločin.

Izba táto majúca oblok na ulicu, bola zariadená za bývaciu izbu, ale z nej sa schádzalo do malej ložnice, okno ktorej viedlo do istej lodenice.

Medzi lodenicou a oblokom ložnice sa tiahol úzky pás podbrežia, ktorý býval suchým počas odlivu, nad ktorým ale, počas prílivu, stojí voda vo výške štyri a pol stopy.

Oblok ložnice je široký a otvára sa zo spodku na hor. Keď sa okno pečlivejšie preskúmalo, našly sa stopy krve na obločnej rímse, a niekoľko ojedinelých kvapiek ležalo na drevenej podlahe ložnice.

Za jednou záclonou v prvej izbe sa našly všetky zoblečené šaty pána Claira, okrem kabátu. Našly sa jeho topánky, punčochy, klobúk, hodinky, slovom všetko. Ale na všetkých týchto predmetoch nebolo známky toho najmenšieho násilia. Inej stopy po zmiznutom pánovi sa nenašlo.

Zrejmé bolo tedy, že pán Clair bol odprataný cez okno lebo nebolo možno nájsť iného východu; a stopy na obločnej rímse nenechávaly žiadnej pochybnosti.

A teraz dačo o zločincoch, ktorí sa zdali byť do veci bezprostredne zapletení. Malajec bol známy ako človek najhoršej minulosti, poneváč ale dľa tvrdenia samej pani Clairovej, už niekoľko okamihov po objavení sa jej manžela v obloku stál už vo dveroch dolu pod schodami mohol byť sotva viac, ako pomocníkom pri prevedení zločinu.

A aj tak sa bránil, že on vôbec nič nevie, nemá niakého vedomia o tom, čo jeho nájomník, Hugo Boon robí, a že nemôže byť niakým spôsobom zodpovedným za neho, alebo za nález šiat zmiznutého gentlemana.

Tolko o malajskom majiteľovi opiovej špelunky. A teraz ešte pár slov o odpornom mrzákovi, ktorý býva v druhom poschodí, a ktorý bol akiste posledným človekom, ktorého videly oči pána Nevilla Claira!

Tento mrzák sa volá Hugo Boone a škaredú jeho tvár pozná každý, kto často navštevuje City. Je to žobrák z povolania, ačkoľvek, aby obišiel predpisy policie, predáva očistom voskové sviečky.

Keď sa ide po ulici Threadneadle niekoľko krokov smerom dolu, možno vidieť na ľavej strane, ako sa hádam pamätáte, malý výstupok. Tam sedáva tento človek každý deň s nohami na kríž; na kolenách má malú zásobu voskových sviečočiek a poneváč je jeho výzor strašný, sype sa do jeho zamastenej čiapky hodný dážď almužien; čiapka leží pred ním na dlažbe. Tohoto chlapíka som pozorovával už dávnejšie, a to prv, ako by som si bol pomyslel, že by ma moje povolanie mohlo doniesť s ním do styku, a žasnul som nad bohatosťou úrody, ktorú sobral vždy za krátky čas. Jeho zjav je pravda taký nápadný, že skoro nik nemôže prejsť popri ňom, aby ho nespozoroval.

Chlpy červených vlasov, bľadá tvár, zohyzdená strašnou jazvou, ktorá keď sa zrastala, vytiahla hore pravý kútik úst; škrane ako buldog a pár pichlavých prenikavých, tmavých očí, ktorých barva je vo veľkej protive z barvou vlasov, — všetkými týmito vlastnosťami sa veľmi odbíjal od ostatných obyčajných žobrákov; toto sa môže ale povedať aj o jeho dôvtipe, lebo má vždy pohotove šikovnú odpoveď na každý vtip a naberanie, ktorým hó obecenstvo niekedy traktuje. Takto vyzeral tento muž, ktorý ako sme to videli, býval v opiovej špelunke, a ktorý bol posledným človekom, ktorého oko uvidelo posledný raz nami hľadaného gentlemana.

„Ale veď je to kalika,“ povedal som. „Čo by tento mohol urobiť človeku v plnej mužskej sile?“

„On je kalikou len v tom smysle, že kríva. Ale ináče sa zdá byť, že je silný a že sa dobre chová. A Vy, ako lekár, Watsone, iste viete, že slabosť jedného údu vyváži obyčajne sila údov ostatných.“

„Prosím vás, rozprávajte ďalej!“

„Pani Clairová zamdlela, keď zočila krvavé flaky na obloku. Policajti ju v koči zaviezli domov, keď sa presvedčili, že nemôže byť vyšetrovaniu niako na osoh. Inšpektor Barton, ktorému tento prípad pridelili, vyšetroval svedomite všetky okolnosti, ale sa mu nepodarilo nájsť ničoho, čo by na vec trošku svetla donieslo. Jedna chyba sa ale pri tom všetkom stala, že totiž Booneho hneď nezatkli, a že mu takto dali niekoľko minút času, aby sa mohol so svojím priateľom Malajcom dohovoriť, táto chyba ale bola čoskoro napravená, lebo policia medzitým mrzáka vzala do väzby a vyslýchala ho. Výsluch ale neobjavil ničoho zvláštneho, čo by bolo svedčilo proti nemu. —

Je síce pravda, že sa našlo niekolko kvapák krve na pravom rukáve jeho košele, ale on sa odvolával na ranu na svojom prste, ktorý si poranil, a hovoril, že krátko pred tým stál pri obloku, tak že sa krv na obloku tiež z prsta dostala na rímsu.

Tajil čo najrozhodnejšie, že by on pána Neuvilla Claira bol dakedy videl a prisahal, že tá okolnosť, že sa v jeho izbe našly šaty pána Claira, je preňho celkom taká nepochopiteľná, ako pre policiu. A keď pani Clairová s určitosťou tvrdila, že ona v obloku jeho izby videla svojho muža, osvedčil sa, že sa jej to alebo snívalo, alebo že sa jej rozum pomútil.

Policia tedy vzala Huga Boona, vzdor jeho hlasitým protestom, na policajný úrad; nedalo sa inšie robiť; inšpektor sa predbežne uspokojil týmto výsluchom, dúfajúc, že, keď voda v prieplave klesne, sa odhalia dáke nové stopy. —

A inšpektor sa vo svojom predpoklade nezmýlil, ačkoľvek sa na bahnitom dne nenašlo to, čo sa čakalo. Len kabát pána Neuvilla Claira sa zjavil, keď voda po odlive klesla, — a nie pán Neuville Clair sám. A, čo myslíte, čo sa našlo vo vreckách tohoto kabátu?“

„Ani tušenia nemám.“

„Myslím, že by ste to ani nemohli uhádnuť. V oboch vreckách bolo plno pencí a polopencí^[8] — v celku sa našlo štyristo jedenadvadcsať pencí a dvestosedemdesiat polopencí. — Neni sa tedy čo diviť, že voda nemôhla kabát odniesť. Ľudské telo — to je zase iná vec. Medzi lodenicou a domom sa voda stále krúti. Dá sa teda pochopiť, že peniazmi obťažený kabát zostal na mieste, ale telo, z ktorého boly šaty stiahnuté, voda strhla sebou.“

„Ale vy ste povedali, že sa všetky ostatné šaty našly v izbe. Čo teda na tele ostal oblečený len kabát?“

„Nie, pane môj, to sa dá ľahko vysvetliť zvláštnou, shodou okolností. Dajme tomu, že ten Boone vyhodil pána Nevilla Claira von oblokom. Žiaden živý človek to nevidel. Čo musel tedy mrzák za tým urobiť? Musela mu napadnúť prvá myšlienka, aby sa zbavil aj šiat, lebo tie by ho boly mohly zradiť. Mrzák ho tedy už chcel vyhodiť, ale v tom mu zišlo na um, že by kabát nezišiel pod vodu, ale že by plával na nej. Boone nemal mnoho času, lebo už počul krik panej Clairovej, ako sa vadila s Malajcom, a chcela sa dostať hore a hádam mu tento hneď sdelil, že sa policia už blíži. —

Nemal tedy času nazbyt. Priskočil k dákejsi svojej tajnej skrýši, kde mal ukryté nažobrané peniaze, a napchal vrecká kabátu drobnými, aby tento istotne klesnul pod vodu. Vyhodil kabát do vody a za kabátom by boly išly aj ostatné kusy šiat; ale tu začul už kroky na schodoch, tak že len čo vyhodil kabát, policia už bola dnu.“ —

„To je veľmi pravdepodobné, že sa tak stalo.“

„Nuž vec sa má tak, že to musíme prijať za pravdepodobné, lebo nemáme nič lepšieho. Booneho ako hovorím, policia zatkla a zaviedla ho na policajný úrad. Ale sa nedalo dokázať, že by sa bolo dakedy vyskytlo proti nemu dačo vážnejšieho. Dávno už bol známy, ako žobrák z povolania, ale podľa všetkého, bol on človek pokojný a nevinný.

Takto sa má dnes táto záležitosť. Otázky, na ktoré sa čaká odpoveď, sú tieto; čo hľadal pán Neuville Clair v opiovej špelunke; čo sa tam s ním stalo; kde je teraz a akú účasť má na jeho zmiznutí Hugo Boone. Riešenie týchto otázok je dnes celkom tak neisté, ako bolo na začiatku. Priznám sa celkom úprimne, že sa nepamätám na žiadon prípad z mojej prakse, ktorý by bol býval na prvý pohľad tak jednoduchý, a ktorý by predsa bolo tak ťažko rozriešiť.

Kým Sherlock Holmes takto dopodrobna vyrozprával tieto zvláštne udalosti, prešli sme vonkajšiu časť mesta, až sme pominuli aj posledné roztratené domy. Náš voz sa ubieral už v kraji celkom provinciálnom i po oboch stranách cesty sa rozkladaly role.

Práve keď môj priateľ dorozprával, prešli sme cez dve dedinky z rozptýlenými domkami; len kde tu bolo vidno svetlo v obloku, o chvílu sa Holmes znovu ozval.

„Sme už na kraji dediny Lee. Na našej krátkej ceste sme prešli cez tri grófstva; vyšli sme z Middlesexu, prebehli cez kút Surrey a končíme v Kent. Vidíte tamto svetlo medzi stromami? To je vila pána Claira, a pri tej lampe sedí jeho pani. Jej napiatý sluch už iste začul dupot nášho koňa.“

„Ale prečo ste tento prípad nevyšetrovali z vášho bytu v Bakerskej ulici?“

„Poneváč je mnoho vecí, ktoré sa musíme odtiaľto dozvedieť. Pani Clairová mi prepustila laskave dve izby a môžete byť istý, že aj vás, ako môjho priateľa a kolegu, uvíta priateľsky. Ale mi uverte, že sa s ňou nesídeme s radosťou, Watsone, lebo jej nenesiem žiadnych zpráv o jej manželovi. Tak! Už sme konečne tu. Halló!“

Zastavili sme sa pred velikým letohrádkom, ktorý stál uprostred velkých sadov. Jeden paholok pribehnul zo stajne a zachytil koňa; soskočili sme s koča a s Holmesom sme kráčali po chodníku posypanom pieskom, ktorý krútiac sa, viedol k domu.

Keď sme sa priblížili k ville, otvorily sa jej dvere a v nich sa zjavila dáma malej postavy a svetlých vlasov, oblečená do šiat zo svetlého hodvábneho mušlínu s ružovými, ako peria ľahkými čipkami okolo hrdla a v zápästí.

Jej postava sa jasne odrážala od prúdu svetla; jednou rukou sa opierala o dvere, druhú si pritískala k srdcu v túžobnom očakávaní; jej postava bola trochu nachýlená, hlava sa skľáňala napred, ústa mala trochu otvorené — podobná bola takto skutočne živému otázniku.

„Čo je?“ zavolala „čo je?“ a potom zbadajúc, že ideme dvaja, zkríkla od radosti, ale jej výkrik sa zmenil na hlboké povzdychnutie, keď zbadala, že môj priateľ pokrútil hlavou a pokrčil ramenami.

„Žiadne nové správy?“

„Žiadne.“

„Ale žiadne zlé?“

„Žiadne.“

„Buď bohu chvála aspoň za to. Ale poďte ďalej. Ste akiste ustatý po tak dlhej práci.“

„Toto je môj priateľ, dr. Watson. Bol mi už často velmi na pomoci v mnohých prípadoch a dnes mi ho šťastná náhoda doniesla do cesty, tak že som ho vzal sebou, aby mi i v tejto veci pomôhol.“

Mladá žena mi vrele stisla ruku a povedala:

„Som veľmi rada, že vás vidím. Akiste mi odpustíte, ak nebudete mať tu takého pohodlia, na aké ste navyknutý, — ale mi to odpustíte, keď si pomyslíte na nešťastie, ktoré nás zastihlo.“

„Milostivá pani,“ odpovedal som „ja som starý vojak, a nie som zvyknutý na pohodlie; ale keby to tak nebolo, musel by som vás uistiť, že za takýchto okolností neni treba žiadnej omluvy. Budem veľmi šťastný, ak budem môcť byť vám alebo môjmu priateľovi v dačom nápomocný.“

Keď sme vnišli do jasne osvetlenej jedálne, kde na stole bola nahotovaná večera zo studených jedál, ozvala sa pani Clairová:

„A teraz, pane Holmes, by som vám dala niekoľko úprimných otázok, a chcela by som aby ste mi na ne tiež tak úprimne odpovedali.“

„Stane sa, ako si žiadate, milosťpani.“

„Nehľaďte pri tom na moje city. Nie som hysterická, a ani nezamdlem tak chytro. Chcem len počuť vašu skutočnú, úprimnú mienku.“

„O čom?“

„Veríte v hĺbke svojej duše, že je môj muž ešte na žive?“

Sherlock Holmesa doniesla táto otázka, ako bolo vidno, do rozpakov.

„Hovorte úprimne,“ opakovala mladá žena, stojac na malom koberci a dívajúc sa uprene na Holmesa; on sedel na prútovom foteli a opieral sa o leňoch.

„Úprimne poviem, milosťpani, že neviem.“

„Myslíte, že je mŕtvy?“

„Áno, tak si myslím.“

„Zavraždený?“

„To neviem. Možno.“

„A v ktorý deň by bol mal zomrieť?“

„V pondelok.“

„Buďte tedy taký dobrý, pane Holmes, a vysvetlite mi, ako je to možné, že som dnes od neho dostala list?“

Sherlock Holmes vyskočil z kresla, ako by bol doňho hrom udrel.

„Ako?“ vykoktal.

„Áno, dnes som dostala list.“

Mladá žena stála usmievajúc sa, a držala v ruke malý kúsok papieru.

„Môžem ho prečítať?“

V rozčulení jej Holmes papier skoro vytrhnul z ruky a položil ho na stôl; pritiahnul bližšie lampu, vyrovnal list a dôkladne ho prezrel.

Stal som tiež zo stoličky a prizeral som sa na list ponad plece Holmesovo.

Obálka bola z drsného papieru a známka bola oštemplovaná poštou gravesendskou. Datum bol z toho istého dňa, alebo lepšie rečeno, z predošlého dňa, lebo vtedy, keď sme list prezerali, bolo už ďaleko po polnoci.

Holmes zamrmlal:

„To písala ťažká necvičená ruka. Milosťpani, to je iste nie písmo vášho pána manžela.“

„Nie, ale sám list písal môj muž.“

„Vidím, že ktokoľvek to bol, čo písal adresu, prerušil písanie, a spýtal sa dôkladnejšie na ňu.“

„Ako to môžete tvrdiť?“

„Slovo „Neuville“ je napísané atramentom celkom čiernym, ako ráčite vidieť, lebo uschlo samo. Ostatné písmo je barvy skôr šedej, z čoho vidno, že bolo osušené pijavým papierom. Keby bol patričný napísal adresu na jeden dúšok, a keby za tým bol osušil písmo pijavým papierom, tak by jedna časť napísaného nebola černejšia, ako druhá. Človek, ktorý posielal list, napísal napred meno, potom prestal písať, a len potom dopísal ostatnú časť adressy. Táto prestávka nemôže inšie znamenať, len to, že nevedel celú adresu. Je to síce maličkosť, ale nič nemá taký velký význam, ako maličkosti. A teraz si obzrime vlastný list. Aha! Okrem listu bolo v obálke ešte čosi iného!“

„Áno, prsteň. Jeho pečatný prsteň!“

„A ste si istá v tom, že je aspoň písmo na liste samom písmo vášho pána manžela?“

„Je to jedno z jeho písem.“

„Ako že — jedno?“

„Nuž jeho písmo, keď sa ponáhľa. Toto písmo sa málo ponáša na jeho obyčajné písmo, ale ja ho predsa dobre poznám.“ —

Obsah listu bol nasledujúci:

„Moja najdrahšia, nestrachuj sa o mňa. Všetko sa obráti na dobre. Stal sa veliký omyl, a bude treba trochu času, kým sa objasní. Len čakaj trpezlive. Neuville.“

„Písané ceruzou na prednú prázdnu kartu dákejsi knihy formátu oktávového, na papier bez vodnieho znaku,“ mrmlal si Holmes popod nos. „Hm, papier oddal na poštu v Gravesende jakýsi muž so špinavým palcom. Aha! Kovertu obálky naslinil jakýsi človek ktorý má vo zvyku žuvať bago — ak je tomu nie tak, musel by som sa veľmi mýliť. Vy, milostivá pani, naozaj nepochybujete, že je to písmo vášho manžela?“

„Ani najmenej. Tento list písal celkom iste môj muž.“

„A list bol oddaný na poštu v Gravesende. Nuž, milosťpani, mračná sa rozchádzajú, ačkoľvek sa ešte neopovážim povedať, že sa už všetko nebezpečia minulo.“

„Ale môj muž ešte žije, pane Holmes.“

„Leda že by bol tento list podarený falsifikát, aby sme boli uvedení na falošnú stopu. Prsteň sám nedokazuje celkom nič. Mohol mu byť stiahnutý s prstu.“

„Nie, nie, je to jeho písmo — celkom určite!“

„Tedy dobre! Ale list mohol byť napísaný ešte v pondelok, a na poštu oddaný len dnes!“

„To je možno!“

„Ak je tomu skutočne tak, mohlo sa od tých čias všeličo stať.“

„Ó pane Holmes, nesmiete mi odoberať moju nádej. Ja som presvedčená, že sa to s ním všetko dobre skončí. Medzi nami dvoma sú tak úzke pásky, že by som to musela inak cítiť, keby sa mu bolo stalo dáko nešťastie. Práve v ten deň, keď som ho videla posledný raz, sa on v ložnici porezal na prste, a ja som to v jedálni, kde som práve bola, ucítila, a hneď som bežala hore, vediac, že sa mu dačo stalo. Verte mi, že, keď som vycítila takúto maličkosť, netušila by som jeho smrť?“

„Zkúsil som už primnoho, aby som nevedel, že cit a predtucha ženy má niekdy väčší význam, ako všetko špekulovanie dákeho mysliteľa. A tento list sám o sebe dáva silný podklad nášmu tušeniu. Ale, jestli je váš pán manžel živý ba, ako vidno, môže písať aj listy, prečo sa tedy nevráti?“

„To si veru neviem vysvetliť. Vôbec to nemôžem pochopiť.“

„V pondelok, keď odchádzal, vám neoznámil, že bude dlhšie preč?“

„Nie.“

„A vy ste boli skutočne prekvapená, keď ste ho zočili vo Swandamskej ulici?“

„Áno, bola som veľmi prekvapená.“

„A oblok bol otvorený?“

„Áno bol.“

„Mohol tedy na vás zavolať, keby bol chcel?“

„Áno, mohol.“

„On ale, miesto toho, ako som počul, len vyrazil zo seba nesrozumiteľný zvuk?“

„Áno.“

„Ako čo by si bol chcel zavolať dakoho na pomoc — vlastne tak sa vám to zdálo?“

„Áno. Zamával pri tom rukama.“

„Môhol to ale byť výkrik prekvapenia. Užasnutie, že ste sa tak nenadále zjavili, mohlo tiež byť príčinou, že pohnul tak prudko rukama.“

„To je možné.“

„A vy ste mali dôjem, že ho dakto ztrhnul nazpät?“

„Lebo mi zmiznul v okamihu.“

„Alebo sám nazad skočil. V tej izbe ste okrem neho nevideli nikoho?“

„Nie, ale ten strašný muž sa priznal, že bol v tej izbe, a Malajec zase stál dolu na schodoch.“

„Tak, tak! Váš pán manžel mal na sebe v okamihu, keď ste ho uvideli, — nakoľko ste to mohli zbadať, — svoje obvyklé šaty?“

„Áno, ale nemal goliera ani kravaty. Videla som ceľkom jasne jeho holé hrdlo.“

„Shovárali ste sa s ním dakedy o Swandamskej ulici?“

„Nikdy.“

„Zbadali ste niekdy na ňom, že užíva ópium?“

„Nikdy.“

„Ďakujem vám, milosťpani. To sú hlavné veci, v ktorých som chcel mať jasno. Teraz sa navečeráme a potom pôjdeme spať, lebo nás zajtra čaká veľmi tuhý deň.“

Dostali sme velkú a pohodlnú izbu s dvoma posteliami na noc; ja som sa chystal čím skôr dostať do postele, lebo som bol veľmi ustatý po takej búrlivej noci.

Ale Sherlock Holmes bol iný človek; keď mal dáky nerozriešený problém, vydržal celé dni, ba dakedy aj celý týždeň bez odpočinku, rozmýšľajúc a kombinujúc faktá sem a tam, skúmajúc každú okolnosť zo všetkých možných stanovísk, až kým otázku nerozriešil, alebo kým neprišiel na to, že sú dáta, ktoré nie, nie dostatočné.

Hneď som videl, že sa chystá nespať celú noc.

Sobliekol si kabát aj vestu, obliekol si volný, modrý župan, a potom sa začal prechádzať po izbe sem i tam, a znášal hlavnice zo svojej postele a diváňa na jeden z fotelov.

Takto si ustrojil jakýsi orientálsky diváň, sadnul si doňho s nohami na kríž; ku sebe, na stôl si nachystal dva lóty dohánu a škatuľku so zápalkami.

V slabom svetle lampy som ho videl tak sedeť s fajočkou zo šípkového dreva v ústach; jeho oči hladely — ako by do prázdna — do rohu izby; ako tu tak sedel ticho bez pohnutia, modravé obláčky dymu sa vznášaly ku povale; od jeho úst; jasne bolo vidno len ostré rysy jeho tváre a orlí nos.

Keď ma spánok premôhol sedel Holmes v tej istej pozitúre; a ešte vždy sedel tak, keď ma vytrhnul zo sna nečakaný výkrik. Letné slnce svietilo už do izby.

Fajočku mal medzi zubami, dym ešte vždy stúpal v modrých obláčkoch do výšky a izba bola plná hustého dymu, ale z hromady dohánu, ktorú som pred spaním videl na stole, nezostalo už skoro nič.

„Už si hore, Watsone?“

„Áno.“

„A máš chuť ísť na prechádzku?“

„Pravdaže!“

„Obliekaj sa tedy. V dome sa ešte nič nehýbe, ale ja viem, kde spí v maštali paholok a bričku dostaneme ľahko von.“

Sherlock Holmes sa usmieval sám do seba, ako hovoril, oči mu žiarily šelmovsky a zdal sa byť teraz celkom druhým človekom, ako bol včera, zachmúrený a zamyslený.

Pri obliekaní som sa pozrel na hodinky. Nebol div, že v dome ešte všetko spalo. Boly ešte len štyri hodiny a dvadsať päť minút.

Len čo som sa doobliekal, vrátil sa Holmes a oznamoval, že paholok už zapriaha.

„Teraz vyzkúšame jednu z mojich malých teórií,“ hovoril ďalej, obúvajúc si topánky. „Uznávam sám, Watsone, že stojíte teraz pred najväčším hlupákom v celej Europe. Zaslúžil by som teraz jednu poza uši a to takú, že by som zaletel až ku nádražiu. Ale, tak sa mi zdá, že sa mi už podarilo nájsť kľúč k záhade.“

„A kde je ten kľúč?“ spýtal som sa so smiechom.

„V kúpelni,“ odpovedal. „Ó áno, nežartujem,“ pokračoval, vidiac môj nedôverčivý úsmev. „Bol som tam teraz, a doniesol som ho sem, a mám ho tu, v tejto kapse, zavretý. Poďte, kamarát, uvidíme, či bude ten klúč pasovať do dierky.“

Sišli sme po schodoch tak tíško, ako sa len dalo a vystúpili sme do ranného slnečného svetla. Na ceste nás už čakala brička; paholok stál, len napochytre oblečený, pri nej. Vyskočili sme oba do nej a už sme leteli k Londýnu.

Na ceste sa ťahalo len so pár sedliackych kár, vezúcich zeleniny do mesta, ale po oboch stranách cesty rozložené vily ešte spaly, ako nejaké zakliate mesto.

„Bol to prípad z niektorých ohľadov skutočne veľmi zvláštny,“ zahovoril Holmes, nutkajúc koňa k rýchlejšiemu behu, „Spoznávam, že som bol slepý, ako krt, ale je vždy lepšie, keď človek, zmudrie neskoro, ako keby vôbec nezmudrel.“

V meste ľudia, práve sa zobudivší, vykukávali ospale z oblokov, keď sme skoro utekali uliciami na surreyskej strane.

Prebehli sme ulicou pod mostom Waterloo, prešli cez rieku, minuli ulicu Wellingtonovu a zabočili ostro na pravo do Bowskej ulice.

Sherlocka Holmesa veľmi dobre poznali na policajnom riaditeľstve, tak že mu dvaja policajti pri dveroch hneď salutovali. Jeden z nich hneď priskočil a chytil koňa za úzdu, kdežto druhý nás zaviedol dnu.

„Kto má teraz službu?“ opýtal sa Holmes.

„Inšpektor Bradstreet.“

„Ach, pane Bradstreete, ako sa máte?“

Úradník vysokej, statnej postavy sišiel už sám dolu do chodby, dláždenej kamennými dlaždiciami. Na hlave mal služobnú čiapku a na sebe rovnošatu.

„Chcel by som s vami prehovoriť pár slov, Bradstreete.“

„Veľmi rád sa s vami poshováram, pane Holmes. Nech sa vám páči sem do mojej izby.“

Bola to malá izbička, zariadená ako úradoveň s velikou „hlavnou knihou“ na stole a s telefonom, visiacim na stene.

Inšpektor si sadnul ku svojmu stolu.

„Čím vám môžem byť na pomoci, pane Holmes?“

„Prišiel som k vám k vôli tomu žobrákovi Boonovi, — tomu väzňovi, ktorý je obvinený, že je zapletený do aféry náhleho zmiznutia pána Neuvilla Claira z obce Lee.“

„Áno, áno, človeka toho sme zatkli a držíme ho vo väzení k vôli ďalšiemu vyšetrovaniu.“

„Áno, tak som počul. Je ešte tu?“

„Sedí v izbe zavretý.“

„Je tichý?“

„Áno, nemáme s ním mnoho roboty. Ale je nečistý človek, až je zle na to mysleť.“

„Nečistý?“

„Pravdaže. Ledva sme ho mohli donútiť, aby si umyl ruky, ačkoľvek má tvár čiernu ako cigáň. No, ale len nech sa zavedie proti nemu riadne vyšetrovanie, dostane sa mu dobrého väzenského kúpeľa. Keby ste ho videli, dali by ste mi za pravdu, že ho potrebuje?“

„Veľmi rád by som ho videl.“

„Rád by ste ho videl? Ó, to pôjde veľmi ľahko. Poďte len so mnou. Kapsu si môžete tu nechať.“

„Nie, bude lepšie, keď si ju vezmem sebou.“

„Ako chcete. Poďte tedy, ak sa vám páči.“

„Inšpektor nás viedol chodbou, otvoril jakési dvere, ktoré boly dobré zavrené, sostúpil po krútiacich sa schodoch a zaviedol nás do novej chodby, vybielenej; na oboch stranách chodby bolo vidno dlhý rad dverí.

„Tretie dvere na pravo — tam sedí. Pozrime sa!“

Potichu odsunul dosku na dveroch a pozrel dnu.

„Spí,“ povedal. „Môžete ho vidieť celkom dobre.“

Priblížili sme sa a pozreli obaja do cely cez malý obloček.

Väzeň ležal obrátený k nám; spal tuho; jeho prsia sa dvíhaly pomaly, ale ťažko.

Bol to človek prostrednej postavy, oblečený do neohrabaných šiat, aké ostatne vo svojom povolaní aj musel mať, a cez diery na šatoch vykukávala mu barvistá košeľa.

Bol naozaj neobyčajne nečistý, ako to inšpektor povedal, ale ani vrstva špiny nemohla zakryť odporné ťahy jeho tváre. Stará široká jazva sa mu ťahala od oka ku čeľusti a jazva, keď sa zrastala, mu vytiahla jeden kútik úst hore, takže mu medzi perami bolo vidno stále tri zuby.

Vlasy, rozcuchané, a hodne červené, mu rástly hlboko do čela a padaly na oči.

„Je to opravdový krásavec, čo?“ povedal inšpektor.

„Na každý pád je svrchovane treba ho poriadne umyť. Ako čo by som to bol tušil, doniesol som už sebou náčenie k umývaniu.“

Hovoriac otvoril Sherlock Holmes svoju koženú kapsu a vybral z nej, k môjmu veľkému počudovaniu, veľkú špongiu.

„Ha, ha,“ rozosmial sa inšpektor. „Ale ste vy chytrák!“

„Buďte taký láskavý a otvorte tichúčko dvere; urobíme z neho chytro úctyhodnú figúrku!“

„Prečo nie?“ odpovedal inšpektor. „Nemám proti tomu nič. Beztak je nášmu väzeniu iba na hanbu.“

Inšpektor strčil klúč opatrne do blachu a my sme všetcia vnišli opatrne do cely.

Spiaci sa napolo obrátil a potom spal zase hlboko ďalej.

Holmes prikročil ku krčahu s vodou, namočil do nej špongiu a potom prešiel touto dvarazy, hore a dolu, dôkladne po väzňovej tvári. Súčasne ale hovoril hodne nahlas.

„Dovolte, aby som vás predstavil pánu Neuvilovi Clairovi z Lee v grófstve Kentskom.“

Nikdy v živote som takého pohľadu nevidel.

Tvár mužova sa začala pod špongiou lieniť, ako kôra na strome. Mrzká, žltá farba zmizla. Zmizla aj hrozná jazva, ktorá hyzdila tvár a zmizla aj roztrhnutá pera, ktorá dodávala tvári toho ohyzdného výrazu!

Pri umývaní spadly dolu aj červené vlasy a tak na posteli sedel bledý, smutný človek ušľachtilej tváre, tmavých vlasov a jemnej pletí, ktorý si šúchal roztržite ruky a hľadel okolo seba ospale, ale súčasne zúrive.

Potom, pochopiac že je odhalený, vykríknul a skryl si tvár do hlavnice.

„Pane Bože,“ zkríknul inšpektor. „Veď je to skutočne ten človek, čo sa ztratil! Poznávam ho z fotografie!“

Väzeň sa znova obrátil k nám s výrazom, že sa poddáva svojmu osudu.

„Keď je tak, darmo je. A povedzte mi, z čoho som obvinený?“

„Že ste odpratali pána Neuvilla Claira…, ale teraz, pravda, už nie. Len v tom prípade, ak by chceli z toho urobiť pokus samovraždy,“ dodal inšpektor so smiechom. „Na môj pravdu, som pri policii už dvatsaťsedem rokov, ale toto sa mi ešte nestalo…“

„Jestli som ja Neville Clair, potom je jasné, že sa nestal žiadon zločin, a že som tedy väznený proti zákonu!“

„Žiaden zločin sa nestal, ale sa stal veliký omyl,“ povedal Holmes. „Ale lepšie by ste boli urobili, keby ste hneď boli vašej panej všetko povedali.“

„Neurobil som to k vôli žene, ale k vôli deťom,“ zastenal väzeň. „Bohuprisám, len to som chcel, aby sa nemusely hanbiť za svojho otca. Milosrdný Bože, aká je to hanba! Čo mám teraz urobiť?“

Sherlock Holmes si sadnul k nemu na postel a poklepal ho priateľsky po pleci.

„Ak dopustíte, aby sa táto záležitosť dostala pred súd, tak sa dá ťažko prekaziť, aby sa vec dostala pred verejnosť. Naproti tomu, keď policii dokážete, že nieto vážnej príčiny proti vám zakročiť, tak sa potom zprávy o tom nedostanú do novín. Inšpektor Bradstreet vezme akiste všetko, čo mu poviete, do zápisnice, ale ju predloží len svojim bezprostredným predstaveným. Takým činom sa váš prípad nedostane na žiaden pád pred súd.“

„Zaplať vám to Pán Boh!“ zvolal väzeň náružive. „Radšej by som sa bol dal zavreť, ba aj obesiť, len aby sa moje hanebné tajomstvo nevyzradilo, a aby táto hanba nepadla na deti.

Vám tedy rozpoviem všetko. Vy ste prvý človek, ktorý moju históriu počuje.

Môj otec bol učiteľom v Chesterfieldu; tu sa mi dostalo výtečnej výchovy. Za mladi som mnoho cestoval, dal som sa k divadlu ako herec, a konečne som sa stal dopisovateľom istých večerných londýnskych novín. Raz ma požiadal môj vydavateľ o článok o londýnskych žobrákoch a ja som to podobral.

Toto bol začiatok z čoho povstaly všetky moje dobrodružstvá. Ak som chcel sobrať materiál na moje články, musel som sám ísť žobrať ako amatér!^[9] Ako herec som sa naučil všetky tajomstvá prestrojovania sa, ba čo viac, pre šikovnosť, ktorú som si v tomto obore nadobudnul, som sa stal chýrnym v šatnách divadiel…

Natrel som si tedy tvár barvou, a aby som len čím žalostnejšie vyzeral, urobil som si jazvu na tvári a obrátil som si jednu peru na vonok pomocou háčiku, ktorý mal barvu podobnú mojej pleti. Priložil som si červenú parochňu a šaty, aké boly treba a sadnul som si na miesto velkej premávky v City, na oko ako predavač sviečočiek, v skutočnosti ale ako žobrák.

Sedem úplných hodín som prevádzal takto svoje nové remeslo a keď som sa večer vrátil domov k svojmu velikému prekvapeniu som zbadal, že som vyžobral nie menej ako dvadsaťšesť šillingov a štyri pence.^[10]

Napísal som svoje články a zabudnul skoro na celú vec, o krátky čas mi ale prišlo zaplatiť za priateľa zmenku na 25 funtov šterlingov,^[11] ktorú som bol zaňho žiroval. Nevedel som si rady, kde vziať toľko peňazí, až mi konečne napadla dobrá myšlienka. Vyžiadal som si 14 dní predlženie, vyprosil dovolení od svojich predstavených a ten čas som využil ku žobraniu v City, ako pred tým.

Za desať dní som mal potrebné peniaze a dlh som zaplatil.

Môžete si predstaviť, ako ťažko mi padlo si sadnúť ku namáhavej práci za dva funty týždenne, keď som vedel, že práve toľko môžem zarobil za deň, ak si len natrem tvár tou barvou, položím parochňu na hlavu a čiapku pred seba, a tak si tam trochu posedím.

Dlho síce bojovala moja hrdosť s túžbou po peniazoch, ale na koniec dollár nad hrdosťou predsa len zvíťazil; nechal som dopisovateľstvo tak. Sedával som deň čo deň vo svojom kútiku, ktorý som si bol našiel, zbudzujúc vcit so svojou žalostnou tvárou a plniac si vrecká drobnými.

Len jeden človek bol zasvätený do môjho tajomstva. Bol to majiteľ biednej špelunky na Swandanskej ulici, kde som mal najatý byt, a odkiaľ som každé ráno vychádzal ako nečistý žobrák, aby som sa zase večer premenil na slušne oblečeného občana. Tomu chlapovi Malajcovi, som za jeho izbu dobre platil, tak že som si bol istý, že sa moje tajomstvo neprezradí.

Tak sa stalo, že som naraz zbadal, že som si usporil pekný groš. Nemyslím, že by sa každému žobrákovi na londýnskych uliciach bolo pošťastilo do roka vyžobrať sedemsto funtov — ale ja som mal tú veľkú výhodu, že som sa vedel výborne prestrojiť, a ďalej to, že som vedel každému dobre odseknúť, — vlastnosť tá, ktorá sa časom ešte len zdokonalila a skrze ktorú som si v City nadobudnul aj dobrého mena.

Každý deň sa sosypal na mňa dážď drobných, dakedy premiešaný aj striebornými, a bol to naozaj zlý deň, keď som nevyžobral svoje dva funty.

Ako pribúdalo majetku, stával som sa aj ctižiadostivejším. Najal som si v predmestí dom, ba konečne som sa aj oženil, bez toho, že by bol dakto mal čo i len najmenšej potuchy o mojom zamestnaní. Moja drahá žena vedela len to, že som zamestnaný v City. Ale ako, to už nevedela.

Minulý pondelok som sa, skončiac žobranie, vrátil do svojho bytu, a preobliekol som sa; náhodou som vykuknul von oknom a tu som ku svojmu najväčšiemu zdeseniu videl, že tam von, na ulici, stojí moja žena, hladiac udivene na mňa.

Vykríknul som od prekvapenia, zodvihnul ruky, aby som si zakryl tvár a sbehnul som ku môjmu dôverníkovi Malajcovi a požiadal ho, aby nepustil ku mne nikoho.

Počul som hlas mojej ženy, ale som vedel, že sa hore nedostane. Chytro som shodil elegantné šaty a obliekol som si žobrácke, zabarvil som sa a položil si parochňu. Moje prestrojenie bolo tak dokonalé, že ho ani mojej ženin bystrý zrak nemôhol odhaliť.

Ale potom mi zišlo na um, že moju izbu môžu prekutávať, a tak by ma zoblečené šaty môhli prezradiť. Otvoril som oblok a pri náramnosti, s akou sa to stalo, sa mi otvorila malá rana na prste, ktorú som si bol ráno v Lee v spálni nožíkom urobil.

Chytil som tedy svoj kabát a napchal som do jeho vrecák plno drobných, ktoré som vybral z koženej kapsy, v ktorej som obyčajne odnášal svoje prijmy. Vyhodil som kabát von oblokom, takže zmiznul vo vode Themzy.

Ostatné kusy odevu by som bol tiež vyhodil za kabátom, ale v tom som už počul kroky policajtov na schodoch, a o malú chvíľu som sa videl, — priznávam sa, že mi veľmi odľahlo — ako ma odvádzajú, držiac ma za vraha pána Newilla Claira.

Neviem, či som vám dačo nezabudnul povedať, aby bolo všetko jasné. Bol som odhodlaný, že zostanem po zatknutí tak dlho v tejto maske, ako sa len dá, a preto mi tak záležalo na tom, aby mi tvár ostala nečistou. Vedel som ale, že moja žena bude v strašnom strachu, stiahnul som si prsteň, a oddal ho Malajcovi vo chvíli, keď to nik nezbadal, — a súčasne aj lístok, ktorý som rýchle napísal, v ktorom som žene písal, aby sa nebála o mňa.

„Ale ten list prišiel len včera,“ povedal Holmes.

„Bože môj! aký to týždeň musela prežiť moja žena!“

„Policia dávala na toho Malajca veľmi dobrý pozor,“ prehovoril inšpektor Bradstreet, a preto je jasné, že mu bolo ťažko oddať list nepozorovane na poštu. Akiste ho oddal daktorému námorníkovi, ktorý chodieva do jeho špelunky a ten ho za pár dní nosil u seba a zabudnul oddať.“

„Tak sa to asi muselo stať,“ pokračoval Holmes, prikyvujúc hlavou na súhlas. „Ó tom nepochybujem. Ale, povedzte: či vás pre žobranie nikdy netrestali?“

„Niekoľko rázy; ale čo bola pre mňa pokuta?“

„Ale teraz to už musíte nechať tak,“ povedal Bradstreet. „Ak chcete, aby vás policia neprezradila, tak Hugo Boon musí prestať žiť.“

„Na to som sa už zaprisahal, a to najsvätejšou prísahou, akou muž môže prisahať.“

„Keď sa vec takto má, tak myslím, že v tejto veci neurobíme viacej žiadnych ďalších krokov. Ale keby sme vás pri žobraní ešte raz dochytili, tak by potom všetko vyšlo na javo. Pane Holmes, hovorím číru-čistú pravdu, že sme vám veľmi povďační, že ste nám pomohli objasniť túto vec. Ale by som chcel vedieť, ako ste prišli na rozlúštenie tejto záhady?“

Môj priateľ odpovedal:

„Tak som prišiel na to, že som si sadnul na päť vankúšov a vyfajčil dva lóty dohánu. Myslím, Watsone, že sa hneď vyberieme do Bakerskej ulice; dorazíme tam práve na obed.“