Zlatý fond > Diela > Robotníci mora I. Sieur Clubin


E-mail (povinné):

Victor Hugo:
Robotníci mora I. Sieur Clubin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov

Kniha prvá. Ako vzniká zlý chýr

I. Na bielom liste napísané slovo

Vianoce roku 182* boly na Guernesey pamätné. V ten deň padal sneh. Na ostrovoch v la Manche je mrazivá zima niečím pamätným a sneh je zrovna udalosťou.

Na tie Vianoce ráno hradská, vedúca pozdĺž mora z Saint-Pierre-Portu do Valle, bola celky biela. Sneh padal od polnoci do svitu, v ktorú chvíľu anglikáni ešte nešli do kostola v Saint-Simpsone a wesleyani do eldadskej kaplny, a cesta bola temer celky prázdna. V tom celom úseku cesty, ktorý delí prvú vežu od druhej, boli len traja chodci: dieťa, mužský a ženská. Týchto troch chodcov, idúcich jeden za druhým v istej vzdialenosti, nespájal nijaký viditeľný sväzok. Asi osemročné dieťa zastalo a hľadelo zvedavo na sneh. Mužský išiel za ženskou v diaľke asi sto krokov. Išiel ako ona do Saint-Simpsonu. Ešte mladý mužský vyzeral ako robotník alebo námorník. Mal oblečené všedné šaty, hrubú, hnedú súkennú kazajku a nohavice, ich spodok bol zamazaný smolou, čo svedčilo o tom, že hoci je sviatok, neide nikam do kostola. Jeho ťažké topánky z hrubej kože, na podošvach pobité veľkými klincami, zanechávaly v snehu stopy, ktoré sa väčšmi podobaly väzenskému zámku ako ľudskej nohe. Kráčajúca ženská mala sviatočný úbor, v ktorom chodievala do kostola. Mala široký vatovaný plášť z hrubej hodvábnej látky, pod ním bola veľmi koketné pristrojená v šatách z irského poplínu so stužkami zamieňavo bielymi a ružovými a keby nebola mala červené punčochy, boli by sme ju mohli považovať za Parížanku. Vykračovala živo a pôvabne, a dľa tejto chôdze, na ktorej ešte život nezanechal stôp, bolo možno tušiť mladú devu. Chľúbila sa tým letmým pôvabom, ktorý sprevádza najnežnejší z prechodov, panenskosť, miešanina dvojeho súmraku, začiatok ženskej v konci dieťaťa. Mužský to nebadal.

V blízkosti zeleného dubového krovia, na kraji poľa, na mieste, ktoré menovali les Barres-Maisons, deva sa zrazu obrátila a v tej chvíľke mužský na ňu pozrel. Zastala, zdalo sa, že si ho za chvíľku obzerá, potom sa sohla a mužskému sa zdalo, že píše niečo prstom do snehu. Potom sa narovnala, pokračovala v ceste, zrýchlila krok, obzrela sa ešte raz, a vtedy sa usmiala a zmizla na ľavo od hradskej, na ceste vrúbenej krovím, ktorá vedie do lierrského zámku. Keď sa obzrela druhý raz, mužský poznal, že je to Déruchetta, roztomilá deva toho kraja.

Necítil voskrz potrebu ponáhľať sa a až za chvíľu octnul sa tiež na kraji poľa pri dubovej húštine. Už nemyslel na zmiznutú devu a je pravdepodobné, že keby sa v tej chvíľke bol z mora vyhodil delfín alebo zašuchotala v kroví červenka, bol by pokračoval v ceste, hľadiac uprene na červenku alebo na delfína. Ale náhodou sa tak stalo, že mal sklopený zrak a tak jeho pohľad nevdojak padol na miesto, na ktorom deva na chvíľu zastala. Boly tu stopy dvoch malých nôh a vedľa nich čítal toto slovo, ktoré vpísala do snehu: „Gilliatt“.

Toto slovo bolo jeho meno.

Menoval sa Gilliatt.

Stál tu dlho bez pohybu, hľadiac na toto meno, na tie malé nôžky, na sneh a potom šiel zadumane ďalej.

II. La Bu de la Rue

Gilliatt býval vo farnosti Saint-Simpsonu. Nebol tam obľúbený. To malo svoje príčiny.

Predne býval v dome, v ktorom „strašilo“. Na Jersey alebo na Guernesey sa vám zavše stane, že na vidieku, ba aj v meste, prechodiac nejakým pustým kútom, alebo hoci ľudnatou ulicou, prídete k domu, ktorého vchod je zatarasený. Netresk hatí prístup do dvier, okná na prízemí sú zaklincované doskami ako nejakými škaredými záplatami. Obloky na poschodiach sú zatvorené aj otvorené; všetky ich rámy sú síce zavreté, ale všetky table sú rozbité. Ak má takýto dom dvor, rastie na ňom burina, starobylý parapet sa rúca. Ak má záhradu, bujnie v nej žihlava, tŕnie a lulok a možno tu pozorovať zriedkavý hmyz. Komíny sa sossúvajú, strecha sa prepadúva; vnútro miestností, nakoľko ho vidieť, skytá obraz zkazy; hrady sú hnilé, kameň je pokrytý pliesňou. Na stenách visia zdrapy čalúnov; môžete tu študovať všetky staré módy čalúnov, okrýdlených lvov s orlými hlavami z čias cisárstva, polmesiacové drapérie z čias direktória, zábradlia a polostĺpy z čias Ludvika XVI. Husté pavučiny, plné múch svedčia o úplnom pokoji, ktorý tu majú pavúci. Miestami zbadáte na hrade rozbitý hrnec. To je jeden z domov, v ktorých „straší“. Chodieva ta nocou diabol.

Dom, práve tak ako človek, môže sa stať mŕtvolou. Stačí, keď ho zahluší povera. Ľudia, ktorí žijú pri kanále la Manche na anglickom archipelagu alebo na pobreží francúzskom, majú o ňom veľmi jasné predstavy. Diabol má svojich vyslancov po celej zemi. Je isté, že Belzebub je vyslancom pekla vo Francii, Hutgin v Itálii, Bélial v Turecku, Thamuz v Španielsku, Martinet vo Švajčiarsku a Mammon v Anglii. Satan je práve tak cisárom ako hoci ktorý iný. Satan César! Jeho dom je veľmi dobre zaopatrený: Dagon je veľmajstrom zásob; Succor Bénoth je šéfom kleštencov, Asmodée bankárom; Kobal riaditeľom divadla a Nerdelet veľmajstrom ceremoniárom. Nibbas je dvorným bláznom; učenec Wérus, znamenitý znalec bosoriek a výtečný démonolog, menuje Nibbasa „veľkým parodistom“.

Normandskí rybári v kanále la Manche, keď sú na mori, počínajú si veľmi opatrne, majúc na ume diablove preludy. Dlho verili, že sv. Maclou býval na mohutnej štvorhrannej skale Ortach, čnejúcej v šírom mori medzi Auringny a Casquets, a mnohí starí námorníci tvrdievali, že ho tam z diaľky veľmi často vídavali sediaceho a čítajúceho knihu. Preto tadiaľ sa plaviaci námorníci kľakávali pred skalou Ortach až do toho dňa, keď sa táto báj rozplynula, postúpiac miesto pravde. Prišlo sa na to, že obyvateľom skaly Ortach nie je svätý, ale diabol. Tento diabol, ktorý sa menuje Jochamus, vydával sa zlomyseľné cez niekoľko storočí za Svätého Maclou. Konečne aj sama cirkev býva obeťou týchto omylov. Tak diablov Raguhela, Oribela a Tobicla považovala za svätých až do roku 745, keď pápež Zachariáš vytušil ich pravú podstatu a vypudil ich. Kto chce robiť tento exorcizmus, ktorý je iste veľmi užitočný, musí sa v diabloch dobre vyznať.

Starí vidiečania rozprávajú, ale tieto veci patria už minulosti, že katolícke obyvateľstvo normandského archipelagu kedysi bývalo, ale proti svojej vôli, v bližších stykoch s diablom ako obyvateľstvo hugenotské. Prečo? To nevieme. Isté je, že táto minorita mávala kedysi s diablom veľké nesnádze. Bol veľmi naklonený katolíkom a hľadal s nimi všemožné styky, čo ľudí utvrdzovalo vo viere, že je diabol viacej katolíkom ako protestantom. Jednou z jeho najnesnesiteľnejších dôverností boly nočné návštevy, ktoré konal v loži katolíckych manželov v chvíli, keď už muž úplne zaspal a žena bola ešte len v polosne. Ztadiaľ pochádzaly tie zamenenia. Patouillet si myslel, že sa Voltaire narodil takýmto spôsobom. To nie je ani veľmi nepravdepodobné. Takéto prípady sú ináč dokonale známe a opísané vo formulách exorcizmu pod záhlavím: „De erroribus nocturnis et de semine diabolorum.“ Zvlášť krute doľahly na Saint-Hélier koncom minulého storočia, zrejme ako trest za zločiny revolúcie. Následky revolučných výstredností sú nevypočítateľné. Nech je to akokoľvek, možnosť takej diabolskej nočnej návštevy, keď je tma a keď človek spí, robila starosti mnohým pravoverným ženám. Dať život takému Voltairovi nepatrí k príjemnosťam. Jedna z ních prosila svojho spovedeľníka o radu, ako by bolo možno zavčasu znemožniť toto zamenenie osôb. Spovedeľník odpovedal: „Aby ste sa presvedčili, či máte prácu s diablom a či so svojím mužom, siahnite mu na čelo; ak nahmatáte rohy, budete presvedčená…“ „O čom?“ opýtala sa žena.

V dome, v ktorom býval Gilliatt, kedysi strašievalo, ale teraz už nie. Preto bol podozrivejší. Je všeobecne známe, že ak sa v takomto dome ubytuje čarodejník, diabol tento príbytok považuje pre seba za dostatočne zaistený a je k čarodejníkovi natoľko úctivý, že príde, len keď ho volajú, tak ako lekár.

Tento dom menovali Bu de la Rue. Stál na konci dlhého, do mora siahajúceho výbežku, či skôr na skale, ktorá tvorila malú zátoku, v nej mohla zakotviť loď, stranou od zálivu houmet-paradiského. Na týchto miestach je hlboká voda. Na tomto výbežku dom stál celky sám, temer oddelený od ostrova a okolo seba mal práve len toľko zeme, koľko stačilo pre malú záhradku. Príboj ju často zaplavoval. Medzi saint-simpsonským prístavom a houmet-paradiským zálivom dvíha sa veľký vršek, na ktorom čneje hŕba veží a brečtanu, a menujú ich zámok du Valle či de l’Archange, takže preň zo Saint-Simpsonu nebolo vidieť Bu de la Rue.

Čarodejníci na Guernesey nie sú zriedkavosťou. Prevádzajú svoje remeslo v istých farnosťach a devätnáste storočie na tom nič nezmení. Ich výkony sú naozaj trestuhodné. Vyrábajú zlato. O polnoci trhajú byliny. Vedia ľuďom urieknuť rožný statok. Ľudia sa s nimi radia; dávajú si donášať vo fľaškách moč chorých a potom vravia tlmeným hlasom: „Moč vyzerá veľmi podozrivo.“ Jeden z ních zistil v jeden marcový deň roku 1856 v moči chorého sedem diablov. Títo ľudia sú obávaní a hrozní. Jeden z ních nedávno začaroval pekára „i jeho pec“. Druhý bol natoľko hriešny, že veľmi opatrne pečatil obálky „v ktorých nebolo nič“. Iný vonkoncom necháva doma na doske stáť tri fľaše s nálepkou, na ktorej je litera B. Tieto hrozné faktá sú dokázané. Niektorí z týchto čarodejníkov sú veľmi úslužní a za dve či tri guinei vezmú na sebe vaše choroby, potom sa váľajú s krikom na loži. Kým sa svíjajú, poviete: „Hľa, už mi nič nechybí.“ Iní vás vyliečia zo všetkých chorôb tak, že vám okolo tela ovinú vreckovku. Je to tak jednoduchý prostriedok a je divné, že na to dosiaľ nik neprišiel. V minulom storočí kráľovský súdny dvor na Guernesey posielal ich na hranicu a spaľoval ich za živa. Teraz ich odsudzuje na osem týždňov do väzenia, na štyri týždne o chlebe a vode a na štyri do samoväzby. „Amant altera catenae.“

Posledné pálenie čarodejníkov na Guernesey konalo sa roku 1747. Mesto k tomu prepustilo jedno námestie, križovatku Bordage. Križovatka Bordage od roku 1565 do roku 1700 videla upáliť jedenásť čarodejov. Vinníci sa obyčajne priznali. Priznanie im obľahčovali mučením. Križovatka Bordage preukázala spoločnosti a náboženstvu aj iné služby. Pálievali tu kacírov. Za Márie Tudorovej upálili tu, okrem iných hugenotov, aj jednu matku s dvoma dcérami. Táto matka sa menovala Perrotina Massyová. Jedna dcéra bola tehotná. Porodila v žaratoku hranice. Kronikár vraví: „Puklo jej brucho.“ Vyšlo z neho živé dieťa; novonarodené dieťa skotúľalo sa s hranice na zem. Nejaký Housre ho zdvihnul. Ale sudca Hélier Gosselin, dobrý katolík, dal ho znova hodiť do ohňa.

III. Pre tvoju ženu, keď sa oženíš

Vráťme sa ku Gilliattovi.

Na ostrove povrávali, že jedna ženská, ktorá mala pri sebe malé dieťa, prisťahovala sa na konci revolúcie na Guernesey. Bola Angličanka alebo skôr ešte Francúzka. Mala meno, z ktorého guerneseyská výslovnosť a vidiecky pravopis spravili Gilliatta. Žila sama s dieťaťom, ktoré dľa jedných bolo jej synovcom, dľa druhých jej synom, dľa iných jej vnukom a dľa iných zasa ničím. Mala troška peňazí, toľko, že mohla z ních skromne žiť. Pri Sergenté si kúpila kus lúky a v Roque-Crespeli pri Rocquaine pozemok. Dom Bu de la Rue v tom čase už navštevovaly strašidlá; už nebývali v ňom tridsať rokov, pomaly sa rúcal. Zahrada, prílišne vystavená pustošeniu mora, nemohla nič rodiť. Okrem nočného hluku a svetla tento dom mal ešte aj tú hroznú zvlášťnosť, že keď tam niekto večer položil na krb pradeno vlny, ihlice a plný tanier polievky, ráno tam našiel sjedenú polievku, prázdny tanier a pár upletených zápästiek. Táto budova aj s démonom bola núkaná na predaj za niekoľko libier šterlingov. Tá žena, zrejme zlákaná diablom, alebo lacnotou, ju kúpila.

Ale nielen, že ju kúpila, ale aj s dieťaťom sa v nej ubytovala; a od toho času v dome zavládnul pokoj. „Dom má to, čo chcel mať,“ povrávali si tunajší ľudia. Prestalo strašiť. Ráno pri svitaní už nebolo počuť krik. Už tam nebolo iného svetla okrem z lojovej sviečky, ktorú tá dobrá žena každý večer zažihala. Ale sviečka čarodejnice vyrovná sa diablovej fakle. A s týmto vysvetlením verejnosť sa uspokojila.

Žena sa vyživila z výnosu tých niekoľko roličiek, ktoré mala. Mala dobrú kravičku, ktorá jej dávala žlté maslo. Pestovala hlávkovú kapustu a zemiaky „Golden Drops“. Predávala ako každá iná vidiečanka „baštrnáky na súdky, cibuľu po sto kusoch a bôb na mericu“. Na trh nechodila, ale úrodu dala predávať skrz Gilberta Falliota v Saint-Simpsone. V registroch Falliotových je zaznačené, že cez jeden deň predal až dvadsať meríc tak zvaných „štvrťročných“ zemiakov a slivák ešte viacej.

Dom bol ako-tak opravený, aby sa v ňom práve mohlo bývať. Do izieb pršalo len vo veľmi zlom počasí. Mal prízemie a pôjd. Prízemie bolo rozdelené na tri izby, v dvoch sa spalo a v jednej sa jedlo. Na pôjd sa išlo po rebríku. Žena sa starala o kuchyňu a učila chlapca čítať. Do kostola nechodila nikdy, preto ju po náležitom uvážení považovali za Francúzku. Nechodiť „ani na jedno miesto“ je zlou vecou.

Dosť na tom, boli to ľudia, o ktorých nebolo možno nič určitého povedať.

Napokon mohla byť aj Francúzkou. Sopky chŕlia kamenie a revolúcie ľudí. Celé rodiny bývajú takto vrhané do veľkých dialok, súdbou premiestené do cudziny, skupiny bývajú rozptýlené a rozdrobené. Ľudia padajú s oblakov, jedni do Nemecka, druhí do Anglie, tretí do Ameriky. Domorodci sa začudovane opytujú: zkadiaľ prichádzajú títo neznámi ľudia? Vychŕlil ich Vezuv, ktorý soptí niekde dolu? Týmto meteorom dávajú mená, týmto vypudeným a ztrateným bytnosťam, týmto vyvržencom súdby. Menujú ich emigrantmi, uprchlíkmi, dobrodruhmi. Ak ostanú, trpia ich; ak odídu, verejnosť je spokojná. Hocikedy to bývajú celky nevýbojní ľudia, ktorí — aspoň ženy — nemajú nič spoločného s udalosťami, ktoré ich vypudily, ľudia, ktorí nepociťujú ani nenávisť, ani hnev, bez vlastnej vôle vymrštené telesá, ktoré sa tomu preto veľmi čudujú. Zakoreňujú sa, ako len môžu. Nikomu nič neurobili a nechápu, čo sa im stalo. Raz som videl, ako bol pri rozstrelovaní podkopu prudko vymrštený chomáč biednej trávy. Francúzska revolúcia ich hodila do diaľky väčšmi ako ktorýkoľvek iný výbuch. Žena, ktorú na Guernesey menovali „Gilliattkou“, bola snáď takým chomáčom trávy.

Ona sa zostarala; dieťa rástlo, žili len samým sebe, ľudia im vyhýbali. Stačili si. „Vlčica a jej mláďa sa oblizujú,“ vravelo o ních laskavé okolie. Chlapec vyrástol na mládenca, mládenec na mužského a potom, keďže stará kôra musí so stromu odpadnúť, matka umrela. Synovi zanechala lúku pri Sergentée, pozemok v Roque-Crespel, dom Bu de la Rue, a okrem toho ako hovorí úradný soznam: „sto zlatých guineí v punčoche“. Dom bol dostatočne zaopatrený náradím, ktoré pozostávalo z dvoch dubových truhiel, z dvoch postelí, šiestich stoličiek a stola, ako aj potrebného kuchyňského náčinia. V priečinku bolo niekoľko kníh a v kúte stál kufor, na ktorom nebolo nič zvláštne a ktorý musel byť otvorený pri spisovaní pozostalosti. Tento kufor bol zo žltohnedej kože, zdobenej arabeskami z medených klincov a cínových hviezdičiek a bola v ňom celky nová ženská výbava z pekného dunkerqueského plátna, košele a sukne, ďalej hodvábne šaty a lístok papieru, na ktorom bolo napísané rukou nebohej: „Pre tvoju ženu, keď sa oženíš.“

Matkina smrť syna veľmi skľúčila. Ak bol predtým odľudom, teraz sa stal plachým. Cítil okolo seba úplnú pustotu. Nebola to už samota, bola to prázdnota. Keď žijeme v dvojici, je život možný. Keď osamotnieme, zdá sa nám už nesnesiteľným. Nechce sa nám ho snášať. Je to prvá forma zúfalosti. Neskôr pochopíme, že je našou povinnosťou s hocičím sa smieriť. Uvažujeme o živote, uvažujeme o smrti a pristávame na túto povinnosť. Ale poddávame so s krvácajúcim srdcom.

Gilliatt bol mladý, jeho rana zacelela. V tomto veku sa rana srdca zahojí. Jeho pozvolne miznúci žiaľ splynul s okolitou prírodou, získal tu akýsi pôvab, pripútal ho k veciam a odlúčil ho od ľudí, takže pod jeho vlivom tata duša sa vždy väčšmi a väčšmi slievala so samotou.

IV. Neobľúbenosť

Gilliatt, ako sme už povedali, nebol vo farnosti obľúbený. Táto antipathia bola celky prirodzená. Mala dosť príčin. Jednou z ních bol hlavne dom, v ktorom býval; ďalej, jeho pôvod. Kto bola tá žena? A prečo mala pri sebe to dieťa? Tunajší ľudia nemilujú cudzincov, ktorých halí záhada. Ďalej jeho robotnícky oblek, hoci, keď aj nebol bohatý, mohol žiť bez práce. Potom zahrada, ktorú obrábal so zdarom a v ktorej sberal zemiakovú úrodu, hoci aj zúrily equinoctiálne búrky. Napokon veľké knihy, ktoré mal v priečinku a ktoré čítal.

A aj iné príčiny.

Prečo žije o samote? Bu de la Rue bol akousi nemocnicou; Gilliatta držali v karanténe. Bolo to tedy celky prirodzené, že sa čudovali jeho osamotenosti a že ho robili zodpovedným za samotu, ktorou ho obklopili.

Nechodil nikdy do kostola. Ale často išiel na nočnú vychádzku. Iste len preto, aby sa rozprával s čarodejníkmi. Raz ho vyjaveného videli sedieť v tráve. Chodieval k aucresseskému dolmenu a ku čarovným bralám, ktoré sú po kraji sem a tam roztrúsené. Hovorili, že ho videli úctive klaňať sa Znejúcemu bralu. Zakúpil všetkých vtákov, ktoré mu ponúkli a pustil ich na slobodu. Bol zdvorilý k mešťanom na ulicach saint-simpsonských, ale radšej si zašiel okľukou, aby tadiaľ nemusel isť. Často lapal ryby a vrátil sa vždy s korisťou. V nedeľu robil v zahrádke. Mal gajdy, ktoré si kúpil od škótskych vojakov, ktorí navštívili Guernesey, a hrával na ních v súmraku medzi pobrežnými skalami. Mával rukami ako rozsievač. Čo si mali tedy tunajší ľudia myslieť o takom človeku?

Knihy, ktoré zdelil po nebohej a ktoré čítal, ho znepokojovaly. Keď ctihodný Jacquemin Hérode, kňaz saint-simpsonský, vstúpil pri pohrebe do domu, čítal na chrbte kníh tieto nápisy: „Rossierov Slovník“, „Candide od Voltaira“, „Ľudová zdravoveda od Tirrota“. Istý francúzsky šľachtic, ktorý bol vo vyhnanstve v Saint-Simpsone, riekol: „To bude asi ten Tirrot, ktorý niesol nabodnutú hlavu princezny de Lamballe.“

Ctihodný kňaz zazrel na jednej z týchto kníh tento naozaj čudný a hrozný nápis: „De Rhubarbaro.“

Musíme však poznamenať, že dielo, o čom svedčí nápis, bolo písané latinsky, a že je tedy pochybné, či Gilliatt, ktorý latinsky nevedel, túto knihu čítal.

Ale práve tie knihy, ktoré človek nečíta, bývajú proti nemu najväčšou obžalobou. Španielská inquizícia sa tým riadila a v tej veci odstránila všetku pochybnosť.

Ináč nebolo to nič iné, ako študia dr. Tilingia „o rebarbare“, uverejnená v Nemecku roku 1679.

Nebolo isté, či Gilliatt nepripravuje rozličné čarovné a bájne nápoje, tiež „tinktúry“; mal doma sklenné fľaštičky.

Prečo chodil na večerné prechádzky a ponevieral sa po strmom pobreží niekedy až do polnoci? Iste len preto, aby sa tu stýkal s démonmi, ktorí sa vznášajú nocou na morskom brehu v hmlách.

Raz pomáhal čarodejnici z Tortevalu vytiahnuť káru z hlienu. Starena sa volala Mantonne Gahy.

Keď bolo na ostrove sčítanie ľudu, na otázku, aké má zamestnanie, odpovedal: „Rybár, keď je čo loviť.“ Treba sa len vmyslieť do položenia ľudí: tí nemajú radi takéto odpovede.

Chudoba a bohatstvo sú relatívne veci. Gilliatt mal pole a dom a ak ho porovnáme s tými, ktorí nemajú nič, nebol chudobný. Raz jedna deva, aby ho zkúšala, či snáď, aby si ho zaobchádzala, lebo sú ženy, ktoré by sa vydaly aj za diabla, len aby bol bohatý, opýtala sa Gilliatta: „A kedy sa oženíte?“ Odpovedal: „Ožením sa až vtedy, keď sa vydá Znejúce bralo.“

Týmto „Znejúcim bralom“ je veľký balvan, ktorý vyčnieva v záhrade pána Lamézuriera de Fry. Na tento balvan treba si dávať dobrý pozor. Ľudia nevedia, ako sa sem dostal, ale tuná počujú vraj spievať kohúta, ktorého nevidieť; čo je veľmi nemilá vec. Ďalej je dokázané, že ho do tejto zahrady postavili škriatkovia, sarregouseti, ktorí sú niečo také ako „sini“ (koboldi).

Ak vidíme v noci pri hrmavici v červeno zakalených mrakoch a v trasúcom sa povetrí nejaké postavy, to sú sarregouseti. Jedna v Gran-Mielles bývajúca žena ich pozná. Keď raz večer sarregouseti boli na krížnej ceste, táto žena zavolala na furmana, ktorý nevedel, ktorou cestou má isť: „Opýtajte sa ich na cestu; sú to dobrí duchovia, ktorí sú veľmi zdvorilí a radi si pobesedujú.“ Je temer isté, že je táto ženská bosorka. Múdry a učený kráľ Jakub I. dal takéto ženské za živa variť, potom okusil odvar a dľa jeho chuti hovorieval: „Bola to čarodejnica,“ alebo: „Nebola to čarodejnica.“

Treba len ľutovať, že kráľovia dneška nemajú už také nadanie, ktoré robí srozumiteľným užitočnosť takejto inštitúcie.

Gilliatt nemal bez vážnej príčiny chýr čarodejníka. Keď raz v búrke, práve o polnoci, bol so svojím člnom sám na mori pri Sammeilleuse, počuli ho, ako sa pýtal:

„Dá sa tu niekde preplaviť?“

A zrazu s hora so skál ozval sa hlas:

„Iste, ty smelák!“

Ak s niekým hovoril, či to nebol ten, ktorý mu odpovedal? To sa zdá dostatočným dôkazom.

Druhý raz zasa v búrke večera, keď bola taká tma, že nebolo vidieť ani na krok, tu v bezprostrednej blízkosti Catian-Roque, dvojradia to skál, kde v piatok tancúvajú čarodejníci, kozli a strašidlá, bolo vraj celky jasne počuť Gilliattov hlas, ktorý mal tento hrozný rozhovor:

„Ako sa má Vésin Brovard?“ (To bol murár, ktorý spadol so strechy.)

„Je mu lepšie.“

„Ba, kýho! Veď spadol s väčšej výšky ako je tento kôl. Je to veru čudné, že sa nedolámal!“

„Minulý týždeň mali ľudia na mori pohodu.“

„Krajšiu ako dnes.“

„Veru! Na trhu nebude na čo súcich rýb.“

„Vietor veľmi duje.“

„Nebudú môcť dosť hlboko ponoriť siete.“

„Ako sa má Katerina?“

„Je zdravá ako buk.“

„Katerina“ bola iste sarrageousetta.

Že Gilliatt podľa všetkého mal podiel na „nočnom diele“, o tom nik nepochyboval.

Ktosi videl ho viac ráz liať vodu z krčaha na zem. A, hľa, na zem vyliata voda kreslila podobu diabla.

Naproti veži číslo 1., na ceste do Saint-Simpsonu, na obranu pobrežia, sú tri kamene, ktoré tvoria schody. Na ích, dnes už prázdnom povrchu, stával kríž, lebo snáď vonkoncom šibenica. Tieto tri kamene majú veľmi zlý chýr.

Veľmi rozvažití a spoľahliví ľudia tvrdili, že pri týchto kameňoch videli Gilliatta rozprávať sa s ropuchou. Ale na Guernesey niet ropúch; na Gurnesey sú hadi rozličných druhov, na Jersey zasa sú ropuchy. Táto ropucha musela tedy doplávať z Jersey, aby mohla hovoriť s Gilliattom. Ich rozhovor bol priateľský.

Tieto faktá boly zistené a dôkazom toho sú tie tri, dosiaľ tu stojacé kamene. Kto by o tom pochyboval, môže sa isť na ne podívať. Ba neďaleko odtiaľ je dom, a na jeho rohu možno čítať tento nápis: „Tu sa kupuje živý i mŕtvy dobytok, staré povrazy, železo, kosti a handry; platí sa promptne, jedná sa zdvorile“.

Len krajná nedôvera by mohla popierať jestvovanie týchto kameňov a jestvovanie tohoto domu. To všetko škodilo Gilliattovi.

Len vyložení hlupáci nevedia, že najväčším nebezpečenstvom vôd kanálu la Manche je kráľ auxcrinierský. Niet strašnejšej morskej bytnosti ako je táto. Kto ho videl, ztroskoce sa od jednoho sv. Michala do druhého. Je malý, lebo je trpaslík, a neúprosný lebo je kráľ. Pozná mená všetkých, ktorí zahynuli na mori a miesta, kde odpočívajú. Zná dokonale cintorín mora. Hlavu má dolu mohutnú, hore úzku, zavalité telo, slizké neforemné brucho, pupiaky na lebke, krátke nohy, dlhé ramená, miesto chodidiel plútve, miesto rúk driapy, širokú, zelenú tvár, taký je ten kráľ. Driapy má spojené plaveckou blaňou, a na plútvach má nehty. Predstavte si rybu, ktorá je ako obluda a má ľudskú tvár. Keby sme sa ho chceli zbaviť, museli by sme ho zažehnať, alebo vyloviť. Je úžasný. Niet väčšieho úžasu ako vidieť ho. Nad vlnami a dmejúcim morom možno vidieť v hustej hmle obrysy nejakej živej bytnosti: nízke čelo, tupý nos, stlapačené uši, ohromná bezzubá tlama, zelené pysky, kozie obrvy a veľké, veselé oči. Pri fialovom blesku má červenú tvár a pri purpurovom blesku bledú. Má kostrbatú, štvorhranne pristrihnutú bradu, s ktorej stále steká voda a splýva mu na koži, ktorá je podobná peleríne a zdobená je štrnástimi mušlami, siedmimi na predku a siedmimi na chrbte. Tieto mušle sú zvláštnosťou pre znalcov mušlí. Kráľa auxcrinierského možno vidieť len, keď je more rozbúrené. Je zlovestným šaškom búrky. Možno vidieť ako sa jeho šupinatá postava odráža v hmle, povíchrici a dáždi. Jeho popuk je ošklivý šupinový pancier halí jeho boky ako vesta. Vypína sa nad víriacími vlnami, ktoré tryskajú pod tlakom víchoru a krútia sa ako stružliny, tisnúce sa zo stolárovho hoblíka. Vznáša sa nad penou a ak sú na horizonte lode, ktorým hrozí nebezpečenstvo ztroskotania, tu jeho, vo tme zsinelá tvár, zažiari divým úsmevom a on začne tancovať so šialeným a divokým pohľadom. To je nebezpečné stretnutie. V tom čase, keď Gilliatt zaujímal myseľ obyvateľov saint-simpsonských, tvrdili osoby, ktoré naposledy videli auxcrinierského kráľa, že mal na peleríne už len trinásť mušlí. Tým bol ešte nebezpečnejší. Ale, čo sa stalo so štrnástou? Azda ju dal niekomu? A komu ju dal? To nevedel povedať nik, ľudia sa museli uspokojiť hádaním. Isté je, že pán Lubin-Mabier z obce Godaines, človek nadmieru spoľahlivý, ktorého pozemky boly odhadnuté na osemnásť meríc, bol ochotný odprísahať, že raz videl v Gilliattových rukách veľmi divnú mušlu.

Neraz ste mohli počuť medzi sedliakmi takéto rozhovory:

„Čo poviete, sused, pravda, mám pekného voľa?“

„Je nafúknutý, sused.“

„Hm, máte pravdu.“

„Je na ňom viacej loja, ako masti.“

„Ba, kýho ďasa!“

„Istý ste si, že ho neurieknul Gilliatt?“

Gilliatt sa zavše zastavoval na kraji rôľ pri oráčoch a na kraji zahrád pri zahradníkoch a tu sa stávalo, že povedal tieto tajomné slová:

„Keď kvitne chrastavec, koste oziminy. (Mimochodom rečeno, chrastavec je svrab.)

„Keď pučí jaseň, nebude mrznúť.“

„Pri letnom slnovrate kvitne bodliak.“

„Ak neprší v júli, dostane pšenica raž. Potom sa bojte sneti.“

„Keď zreje vtáčia čerešňa, neverte plnmesiacu.“

„Ak bude počasie šiesty deň po novej štvrti také ako v štvrtý, alebo piaty deň, zostane takým cez celú štvrť deväť ráz z dvanástich v prvom a jedenásť ráz z dvanástich v druhom prípade.“

„Dajte si pozor na susedov, s ktorými sa súdite. Chráňte sa ich zlomyseľnosti. Prasiatko, ktorému sa dáte napiť horúceho mlieka, zahynie. Krava, ktorej natrete zub čiernym bezom, prestane žrať.“

„Spirula chráni pred zimnicou.“

„Ukazujú sa žaby, sejte melóny.“

„Kvitne tolija, sejte jačmeň.“

„Kvitne lipa, koste lúky.“

„Kvitne brím, otvárajte prieduchy skleníkov.“

„Kvitne tabák, zatvárajte skleníky.“

A úžasná vec! Kto počúval na tieto rady, viedlo sa mu dobre.

Keď v jednu júnová noc gajdoval na dune pri Demil de Fontenelle, nevydaril sa lov makriel.

V jeden večer pri odlive, na brehu pred domom Bu de la Rue, prekotila sa kára s morskou trávou. Gilliatt sa iste bál, že ho budú stíhať trestom, lebo sa so všetkých síl namáhal káru zdvihnúť a sám ju zasa naložil.

Keď raz dievčatko susedovo malo vši, odišiel do Saint-Pierre Portu, doniesol ztadiaľ masť a natrel ňou dieťa. Gilliatt mu od vší pomohol, čo je dôkazom, že ich naň poslal.

Predsa vie každý, že vši možno inému načarovať.

O Gilliattovi sa vedelo, že nazerá do studní, čo je raz nebezpečné, ak má niekto uriekavý pohľad. A naozaj raz sa zkazila voda jednej studne v Arculons pri Saint-Pierre-Porte. Dobrá ženská, ktorej patrila studňa, vravela Gilliattovi: „Len si obzrite tú vodu!“ A ukázala mu jej plný pohár. Gilliatt uznal, že je zlá. „Voda je mútna,“ riekol, „máte pravdu.“ Bodrá ženská mu nedôverovala a riekla: „Postarajte sa tedy o to, aby bola zasa pitná.“ Gilliatt sa jej opýtal, či má maštaľ a či táto má odtok, či tento nepreteká niekde v blízkosti studne? — Bodrá ženská súhlasila. Gilliatt vstúpil do maštale, niečo robil na odtoku, dal mu iný smer a studničná voda sa zasa očistila. Domáci ľudia si mysleli svoje. Studňa len tak bez príčiny nemá kalnú a hneď zasa čistú vodu. Zmútenie vody v studni ľudia nepovažovali za niečo prirodzeného a je naozaj ťažko veriť, že Gilliatt túto vodu nezačaroval.

Keď raz prišiel do Jersey, ľudia si všimli, že sa ubytoval v Saint-Clément, v ulici des Alleurs (u škriatkov) a veď škriatkovia sú strašidlá.

Po dedinách sbierajú ľudia o človeku zvesti; tieto zvesti porovnávajú a výsledok je potom chýr.

Stalo sa, že Gilliatta pristihli, keď mu tiekla z nosa krv. To bola vážna vec. Majiteľ barky, ktorý hodne cestoval a obišiel temer celý svet, tvrdil, že u Tungúzov všetkým čarodejníkom tečie z nosa krv, vieme, čo si máme myslieť. Rozumní ľudia, prirodzene, povedali na to, že keď je niečo charakteristickou známkou čarodejníkov medzi Tungúzmi, to nemusí platiť ako charakteristika na Guernesey.

Raz, pred sviatkom Sv. Michala, videli ho stáť na lúke, ktorá sa rozprestierala pozdĺž videclinskej hradskej a bola Huriauxovým majetkom. Na lúke zapískal a hneď potom slietol k nemu havran a po ňom straka. Túto vec potvrdil vážený mužský, ktorý sa stal neskôr členom dvanásťčlenného výboru, ktorý bol poverený napísať novú knihu o chytaní vtákov na lénoch kráľovských.

V Hameli žily stareny, ktoré sa božily, že raz na svite počuly, ako lastovičky štebotaly Gilliattove meno.

Treba poznamenať, že Gilliatt nebol dobrosrdečný.

Raz bil nejaký bedár somára. Somár sa nehýbal z miesta. Tu ho bedár niekoľko ráz kopnul drevenou črievicou do brucha, takže somár padol. Gilliatt pribehnul, aby zdvihnul somára, ale somár bol mŕtvy. A tu Gilliatt bedára vyoflinkoval.

Druhý raz prichytil chlapca, sliezajúceho so stromu s hniezdom práve vyliahnutých vtáčatiek, ktoré boly temer bez peria a úplne holé, Gilliatt vzal chlapcovi hniezdo a bol natoľko zlomyseľný, že ho zasa umiestil na strome. Keď mu preto okoloidúci robili výčitky, ukázal jednoducho na starých vtákov, ktorí lietali s krikom nad stromom a potom sa vrátili do hniezda. Vtáci boli jeho slabinou. Dľa toho sa obyčajne poznávajú čarodejníci.

Deťom robí zvláštnu radosť vyberať hniezda rackov na strmých skalách pobrežia. Donášajú ztadiaľ veľa belasých, žltých a zelených vajec, z ktorých robia na obrubách krbov ružičky. Keďže sú skaly strmé, zavše sa stane, že sa deťom sklzne noha, zrútia sa dolu a zabijú sa. Nit peknejšej veci ako krbové paravany, ktoré sú okrášlené vajciami morských vtákov. Gilliatt nevedel, čo má vymyslieť, aby deťom pokazil túto zábavu. Vyliezol s ohrožením života po strmých skalách a upevnil tu ako strašidlo snopy sena, staré klobúky a iné veci a tým odpudil vtákov, aby tu nehniezdili a znemožnil deťom sem liezť.

Preto Gilliatta na vidieku temer nenávideli. To isté by sa bolo tiež stalo každému inému.

V. Iné podozrivé stránky Gilliattovej povahy

Mienka o Gilliattovi nebola celky ustálená. Všeobecne ho držali za „marcou“, niektorí ho však považovali vonkoncom za „cambiona“. Cambion je synom ženy a diabla.

Ak má žena s mužským sedem detí mužského rodu jedno za druhým, siedme je marcou. Rad chlapcov však nesmie byť narušený dievčaťom.

Marcou má na niektorej čiastke tela znamienko v podobe ľalie, čo znamená toľko, že vie liečiť škrofulóznych ľudí práve tak ako aj francúzskych kráľov.

Marcouovia sú temer v celej Francii, zvlášť v Orleansku. V Gatinais má každá dedina svojho marcoua. Stačí, keď marcou dýchne na rany chorých, lebo dá sa im dotknúť svojho ľaliového znamenia, uzdravia sa. Toto liečenie je najúčinlivejšie v noci na Veľký Piatok. Pred desiatimi rokmi žil v Ormes v Gatinais marcou, ktorému hovorili „Krásný Marcou“ a k nemu chodil celý kraj Beance na radu. Bol bednárom, volal sa Foulon a mal koňa a voz. Jeho divom musela urobiť koniec žandarmeria. Ľaliu mal pod ľavým prsníkom. Iní marcouovia ju majú na inom mieste.

Marcouovia sú na Jersey, na Aurigny a na Guernesey. Pôvod toho korení asi v právach, ktoré má Francia na vojvodstvo. K čomu by bola ináč tá ľalia.

Na ostrovoch kanála la Mancha sú tiež škrofulozní, čo robí marcouov potrebnými.

Niekoľkým ľuďom, ktorí raz boli pri tom, keď sa Gilliatt kúpal v mori, zdalo sa, že na ňom videli ľaliu. Keď sa ho na to opytovali, miesto odpovede pustil sa do smiechu. Zavše sa smial ako iní ľudia. Ale od toho času už sa ho nevideli kúpať; kúpal sa len na nebezpečných a odľahlých miestach. Najskôr v noci, pri mesačnom svetle, ktorá vec je, ako každý uzná, podozrivá.

Tí, ktorí sa tvrdošijne držali toho, že je cambionom, tedy diablovým synom, mýlili sa. Boli by mali vedieť, že cambionovia sú temer už len v Nemecku. Ale vo Valle a Saint-Simpsone pred päťdesiat rokmi boli ľudia ešte veľmi nevedomí.

Myslieť si, že je na Guernesey nejaký diablov syn, je rozhodne prehnanosťou.

Gilliatta sa báli a práve preto chodili k nemu o radu. Vidiecki sedliaci prichádzali bojazlivo, aby sa s ním radili o svojích chorobách. V tomto strachu je utajená dôvera; a na vidieku čím je lekár podozrivejší, tým sú jeho lieky istejšie. Gilliatt mal lieky, ktoré zdedil po umrelej starene; pomáhal tým, ktorí ho žiadali o pomoc a nechcel prijať peniaze. Liečil neštovicu prikladaním bylín; tekutina z jednej jeho fľaštičky zaháňala horúčku; saint-simpsonský chemik, ktorého by sme vo Francii menovali lekárníkom, vravel, že je to asi odvar chininovej kôry. Aj tí najzlomyseľnejší ľudia ochotne uznávali, že je Gilliatt dosť dobrý človek, kým ide o liečenie chorôb prostriedkami obyčajnými. Ale ako marcou nechcel o ničom počuť. Keď ho žiadal škrofulózny človek, aby sa ho dotknul ľaliou, zavrel mu miesto odpovede pred nosom dvere. Robiť divy, tomu sa tvrdohlave vzpieral, čo je pri čarodejníkovi smiešne. Nebuďte čarodejníkom, ale ak ste ním, robte svoje remeslo.

Vo všeobecnom odpore vyskytla sa jedna či dve výnimky. Sieur Landoys z Clos-Landes bol pisárom saint-pierre-portskej farnosti a viedol matriky narodených, sobášených a umrelých. Tento pisár Landoys bol hrdý na to, že bol potomkom bretoňského správcu pokladu Pierra Landoysa, obeseného roku 1485. Raz pri kúpaní sieur odvážil sa plávať príliš ďaleko do mora a bol by sa temer utopil. Gilliatt skočil do vody a s ohrozením vlastného života zachránil Landoysa. Od toho času Landoys nepovedal o Gilliattovi ani jednoho zlého slova. Tým, ktorí sa tomu divili, odpovedal: „Prečo by som mal nenávidieť človeka, ktorý mi ničím neublížil a ktorý mi urobil takú službu?“ Ba pisár od toho času bol Gilliattovi priateľsky naklonený. Bol človekom bez predsudkov. Neveril v čarodejníkov. Smial sa tým, ktorí sa báli strašidiel. Mal čln, v slobodných chvíľach chodil na ňom lapať ryby a nikdy nevidel nič zvláštneho, len raz zbadal pri mesačnom svetle skočiť do vody bielu ženskú postavu, hoci ani o tom nebol celky presvedčený, čarodejnica z Fortevalu, Mantonne Gahy, dala mu malé vrecúško, ktoré pripevnené pod nákrčníkom, chráni vraj pred zlými duchmi; robil si žarty z tohoto vrecúška a ani nevedel čo je v ňom, ale predsa ho len nosil, lebo keď túto vec mal na krku, cítil sa istejším.

Niektorí smelší ľudia odvážili sa, práve tak ako sieur Landoys, uznať Gilliattovi nejaké obľahčujúce okolností, niekoľko zdanlive dobrých vlastností, že bol striezlivý, že nepil gin a nefajčil, ba zavše pochválili ho aj takto: „Nepije, nefajčí, nežuje tabak, ani nešňupe.“

Ale abstinencia je dobrou vlastnosťou len vtedy, keď sa k nej družia aj iné vlastnosti.

Verejná mienka bola proti Gilliattovi.

Akokoľvek bola vec, Gilliatt ako marcou mohol robiť dobré služby. Raz na Veľký Piatok, o polnoci, v ktorý deň a hodinu je také liečenie najúčinlivejšie, všetci škrofulózní obyvatelia ostrova, či už ponúknutí chvíľkovým vnuknutím, alebo súc dohovorení, prišli v zástupe k Bu de la Rue a so složenými rukami, ukazujúc svoje žalostné rany, žiadali Gilliatta, aby ich uzdravil. On odoprel. Dľa toho poznali, aký je naničhodný.

VI. Závod o pansu

Taký bol Gilliatt.

Dievčatám sa zdalo, že je mrzký.

Ale on nebol mrzký. Bol snáď aj krásny. Mal niečo v profile, čo upomínalo na antického barbara. Keď bol pokojný, podobal sa Dákovi na Trajanovom stĺpe. Jeho uši boly malé, jemné, bez vankúšikov a zázračne akustickej formy. Medzi očami mal tú hrdú, kolmú vrásku, akú mávajú odvážní a vytrvalí ľudia. Kútiky úst mal stiahnuté, čo je znakom rozhorčenosti; mal ušľachtilé a vznešene klenuté čelo; pohľad jeho oka bol úprimný, hoci ho rušilo žmurkanie, ktoré pri rybároch zapríčiňuje blýskanie vĺn. Jeho úsmev bol detinský a rozkošný. Zuby mal ako najbelšia slonovina. Ale slnečný úpek urobil ho temer černochom. Žiť na oceáne v búrkach i po nociach, neostane bez trestu. S tridsiati rokmi robil dojem päťdesiatníka. Mal chmúrnu masku vetra a mora.

Gilliattovi dali prímenie „šibal“.

Indická báj rozpráva: Raz opýtal sa Brahma Sily: Kto je silnejší, ako si ty? Odpovedala: Obratnosť. — Činské príslovie hovorí: čo by dokázal lev, keby bol opicou? Gilliatt nebol ani lvom ani opicou; ale k tomu, čo robil, priliehalo činské príslovie aj indická báj. Mal obyčajnú postavu a obyčajnú silu, ale jeho obratnosť bola tak dôvtipná a silná, že vedel dvíhať ohromné ťarchy a prevádzať obdivuhodné atletické výkony.

Bol vzorom gymnastu; jednako vedel upotrebiť pravicu i ľavicu.

Nebol lovcom, ale bol rybárom. Chránil vtákov, ale nešetril ryby. Beda nemým. Bol výtečným plavcom.

Samota robí ľudí nadanými alebo idiotmi. Gilliatt robil dojem obidvoch. Chvíľami ho bolo vidieť, ako robil udivenú tvár, čo sme už spomenuli, a vtedy by sme ho mohli považovať za hlupáka. Druhý raz zasa jeho pohľad bol hlboký. Takýchto ľudí mávala starobylá Chaldea; v chvíľke spadol závoj s otupelosti pastiera a objavil sa magus.

Slovom, Gilliatt bol len chudák, ktorý vedel len čítať a písať. Je možné, že stál na hranici, ktorá delí snilka od mysliteľa. Mysliteľ chce, snilko sa poddáva. Družná samota robí z prostých ľudí v istej miere složité bytnosti. Naplňuje ich bez ich vedomia posvätnou hrúzou. Tieň, ktorý zastieral Gilliatta pozostával z dvoch temer rovnomerných prvkov, ktoré boly napospol tmavé, ale veľmi rozličné: v ňom bola nevedomosť, slabosť; mimo neho tajomstvo, nesmiernosť.

Ustavičným lazením po skalách, spúšťaním sa po strmých svahoch, plavbami v archipelagu v každom počasí, ďalej tým, že sa učil riadiť každú loď, ktorú dostal do rúk a že sa vo dne v noci odvažoval do najnebezpečnejších užín, stal sa, hoci z toho nemal voskrz nijakého užitku, len z čírej chúťky a zábavy, naozaj znamenitým námorníkom.

Bol rodeným loďným pilotom. Pravý námorný pilot je plavec, ktorý sa viacej plaví na dne ako na povrchu. Vlna je vonkajší problém, ktorý je ustavične komplikovaný podmorským útvarom miest, nimi sa loď plaví. Kto videl Gilliatta plaviť sa cez melčiny a medzi úskaliami normandského archipelagu, mohol mať dojem, že má pod klenbou svojej lebky mapu morského dna. Poznal všetko, a vedel všetkému čeliť.

Bóje poznal lepšie ako kormoráni, ktorí na ne slietali. Nepatrné rozdiele, ktoré sú medzi štyrmi kôlmi označenými bójami, creuxskou, alligandskou, tremieskou a sardretteskou, dokonale a jasne rozoznal aj v hmle. Na prvý pohľad poznal týčku s vajcovitou hlavou pri Anfré, trojzubý oštep v Rousse, bielu signálovú klenbu pri Cirbette a červenú signálovú klenbu v Longue-Pierre, a nebolo sa treba báť, že si zmýli kríž v Goubeau s žrďou zarazenou do zeme pri la Platta, alebo bóju pri Barbées s bójou pri Moulinet.

Jeho cenné námornícke vedomosti vzbudily zvláštnu pozornosť raz, keď boly usporiadané na Guernesey námornícke závody, které menujú regatami. Išlo o toto: človek mal riadiť barku s štyrmi plachtami zo Saint-Simpsonu na ostrov Herm, vzdialený asi na jednu mílu, a doviesť ju zasa nazad z Hermu do Saint-Simpsonu. Riadiť jednomu človeku barku so štyrmi plachtami, to je vec, ktorú každý rybár nedokáže. Ťažkosti sa síce nezdajú byť veľké, ale tu bolo niečo, čo ich zväčšovalo. Predne, sama barka, jedna z tých širokých a bruchatých pansí, ktoré kedysi dľa vzoru rotterdámských bariek upotrebovaly a ktoré mornári minulého storočia nazývali: „hollandskými pansami“. Ešte aj dnes sa stretneme na mori hocikedy s touto starou holandskou barkou, ktorá je bruchatá a plochá a má na obidvoch bokoch krýdla, ktoré sa premieňavo skláňajú, dla toho, aký je vietor a tak nahrádzajú kýl. Potom návrat z Hermu, ktorý bol znesnadnený ťažkým dôvažkom naloženého kamenia. Ta sa plavilo na prázdno, nazad s nákladom. Závodnou cenou bola táto pansa. Bola vopred daná darom víťazovi. Túto pansu upotrebovali ako pilotský čln. Loďný pilot, ktorý sa na nej plavieval a riadil ju dvadsať rokov, bol najsilnejším námorníkom kanálu la Manche. Po jeho smrti nenašiel sa človek, ktorý by bol mohol túto pansu riadiť, rozhodli tedy, že bude hlavnou cenou pri regate. Táto pansa, hoci aj nemala palubu, mala isté prednosti a mohla vábiť hociktorého pilota. Na predku mala stožiar, čo zväčšovalo hnaciu silu plachiet. Inou výhodou bolo, že stožiar neprekážal loďnému nákladu. Bola to pevná, neobratná, ale priestranná loď, a na šírom mori obstála dobre; naozajstná, ťažkopádna totka. Zápolilo sa o ňu s veľkým oduševnením. Závody boly trudné, ale výhra bola krásna. K závodom sa prihlásilo sedem či osem rybárov, tých najstatnejších z celého ostrova. Jeden po druhom probovali svoje šťastie, ale ani jednomu sa nepodarilo doraziť až k Hermu. Posledný zo závodiacich mal chýr, že len s veslami preplavil sa v búrlivom počasí cez obávanú morskú úžinu medzi Serkom a Brec-Houom. Cele uznojený vrátil sa s bárkou a riekol: „Holá nemožnosť!“

Tu vstúpil do člnu Gilliatt, najprv sa chopil vesla, potom plachtového lana a vyplával na šíre more. Potom neotočiac povraz, čo by bolo bývalo neopatrnosťou a nepúšťajúc ho z ruky, čím ovládal hlavnú plachtu, nechávajúc plachtový povraz slobodne sa pohybovať v slučke dľa vôle vetra, pri čom sa ním nedal strhnúť, ľavicou chytil kormidlo. Za tri štvrte hodiny bol v Herme. Za tri hodiny pozdejšie, hoci povstal silný južný vietor, ktorý dul v protivnom smere, Gilliattom riadená pansa, vrátila sa do Saint Simpsonu s nákladom kamenia. Gilliatt pridal k nemu dodatkom malý bronzový kanón, z ktorého obyvatelia Hermu strielajú každý rok 5. novembra od radosti nad smrťou Guy Fawkesa.

Mimochodom poznamenávame, že Guy Fawkes umrel pred dve sto štyriadsiati rokmi; je to tedy dosť dlho trvajúca radosť.

Gilliatt, takto preťažený a hoci mal na barke k nákladu pridaný kanón Guy Fawkesa a do plachiet mu dul južný vietor, priviezol, ba možno povedať vrátil pansu do Saint-Simpsonu.

Keď to videl mess Lethierry, zvolal: „Hľa, to je chrabrý námorník!“

A podal Gilliattovi ruku.

O mess Lethyerrym sa ešte zmienime.

Pansu pririekli Gilliattovi.

Toto dobrodružstvo mu však nesmazalo prímenie „šibal“.

Niektorí ľudia tvrdili, že vec voskrz nie je divná, veď Gilliatt vraj ukryl na lodi haluz divej našpule. Ale nik to nevedel dokázať.

Od toho dňa plavil sa Gilliatt len na tejto panse. S týmto nemotorným člnom chodieval na rybolov. Priväzoval ho v malom prístave, ktorý mal len pre svoju potrebu, zrovna pod stenou domu Bu de la Rue. Keď sa zmrklo, hodil si siete na chrbát, prešiel cez zahradu, preliezol cez kamenný múrik, kamene, ktoré boly len tak bez malty naukladané, sbehol po skalách a skočil do barky. Potom vyplával na šíré more.

Nalapal hodne rýb, ale ľudia tvrdili, že našpulovú haluz má v barke vždy pripevnenú. Túto haluz nik nevidel, ale všetci tomu verili.

Zvyšok rýb nepredal, ale ho rozdal.

Chudobní ľudia síce prijali od neho ryby, ale predsa mu len zazlievali tú našpulovú haluz. Také veci sa nemajú robiť. Neslobodno klamať more.

Bol rybárom, ale to nebolo jeho jediné zamestnanie. Z prirodzenej náklonnosti a potom pre zábavu naučil sa trom, či štyrom remeslám. Bol stolárom, kováčom, kolárom, loďným tesárom, ba trošku aj mechanikom. Nik nespravil také koleso ako on. Spravil si svojím vlastným spôsobom všetko rybárske náčinie. V jednom kúte domu Bu de la Rue mal malú vyhňu a nákovu a keďže pansa mala len jednu kotvu, urobil si ešte jednu sám, bez cudzej pomoci. Táto kotva bola výtečná; jej oko bolo, ako treba hrubé a Gilliatt, hoci sa tomu nikde neučil, vystihnul primeranú veľkosť, ktorú musí mať týč, aby sa kotva neprekotila.

S veľkou trpelivosťou povyťahoval z panse všetky klince a nahradil ich drevenými hrebmi, čím znemožnil hrdzavenie dier.

Takto zveľadil prednosti panse. Použil ju k tomu, že sa zavše vybral na niektorý osamelý ostrovček, na Chousey alebo Casquets, aby tu pobudnul jeden či dva mesiace. Vtedy si povrávali: „Hľaďte, že už tu niet Gilliatta!“ Ale potom sa už o to ľudia nestarali.

VII. Videc v dome, v ktorom straší

Gilliatt bol snilko. To bolo príčinou jeho smelosti, ale aj plachosti. Mal svoje zvláštne idei.

Azda bolo v Gilliattovi niečo z námesačníka a jasnovidca. Halucinácie môžu prísť na sedliaka, aký bol Martin, práve tak ako na kráľa, aký bol Henrik IV. Svet neznáma zavše prekvapí ľudského ducha. Závoj tmy sa zrazu pretrhne, odhalí neznámo, a potom sa zasa zavre. Tieto vidiny zapríčinia hocikedy premenu: z pohoniča velblúdov urobia Mohameda a z pasáčky kôz Johannu z Arca. Samota vyludzuje isté množstvo vznešeného poblúdenia. Je to dym horiaceho kra. Jeho výsledkom je to tajomné chvenie myšlienok, ktoré povznáša lekára na stupeň jasnovidca a básnika na úroveň proroka. Jeho výsledkom je Oreb, Cedron, Ombos, mámor zapríčinený žvíkaním kastílskeho vavrínu. Zjavenia v mesiaci Bousione; jeho výsledkom je Péleia v Dodone, Phémonoe v Delfi, Trophonius v Lébadei, Ezechiel na Kebare, Hieronymus v Thebach. Videcký stav prepadne človeka a najčastejšie ho robí ztrnulým. Je to nejaké posvätné ohlúpnutie. Fakirovi je vidina práve tak ťarchou ako blbcovi vole. Luther, hovoriaci s diablom v podkrovnej wittenbergskej chyžke, Pascal brániaci sa proti pekelnému plamu paravanom svojej pracovne, černošský čarodejník, rozprávajúci sa s bohom Bossumom s bielou tvárou, je ten istý zjav, rozlične chápaný modzgami, ktorými prechádza, dľa ich síl a rozmerov. Luther a Pascal sú a ostanú veľduchami; černošský čarodej je hlupák.

Gilliatt nebol ani tak veľký ani natoľko nízky. Mal hĺbavú povahu, to je všetko.

Na prírodu sa pozeral trošku čudne.

Preto, že sa mu zavše stalo, že v morskej vode našiel skrz a skrz priezračné, zvláštne, pomerne dosť veľké živočíchy, rozličných foriem, istý druh medúz, ktoré vyňaté z vody podobaly sa mäkkému krišťálu a súc nazad hodené do vody splynuly v nej so svojím prostredím, majúc s ním rovnakú priezračnosť a farbu natoľko, že v ňom zanikly. Z toho súdil, že ak také priesvitné bytnosti žijú vo vode, iné, tiež živé, priesvitné bytnosti, mohly by bývať v povetrí. Vtáci nie sú obyvateľmi povetria, sú jeho obojživelníkmi. Gilliatt neveril v prázdnotu povetria. Hovorieval: „Ak je more plné, prečo by malo byť ovzdušie prázdne? Tvory takej farby, akú má povetrie, mizli by v svetle a unikli by nášmu zraku; kto nám dokáže, že ich niet?“ Analógia poukazuje na to, že povetrie musí mať svoje ryby ako ich má more. Tieto povetrné ryby boly by priesvitné, čo je dobrodením tvorčej prozreteľnosti pre nás i pre ne; prepúšťajúc cez svoje telo svetlo a nemajúc tône a netvoriac silhuetty, zostaly by ľudským zrakom skryté a nemohli by sme ich zachytiť. Gilliatt si predstavoval, keby sme mohli od zeme oddeliť atmosféru a loviť v nej ako v rybníku, našli by sme v nej množstvo obdivuhodných bytností. A, dodával v svojom snívaní, „potom by sme mohli vysvetliť nejednu vec.“

Snívanie, myšlienková to mlhovina, susedí so snom, ktorý je nejakou jej hranicou. Povetrie, obývané priesvitnými, živými bytnosťami, bolo by začiatkom neznáma; za ním sa však stelie široký rozhľad do ríše možností. Ríša iných bytností, iných skutočností. Nič nadprirodzené, len tajomné pokračovanie nekonečnej prírody. Gilliatt bol pri tomto robotnom leňošení, akým bol jeho život, čudným pozorovateľom. Ba išiel tak ďaleko, že pozoroval sen. Sen sa stýka s možnosťou, ktorú menujeme nepravdepodobnosťou. Nočný svet je cele osobitný svet. Noc sama o sebe je vesmírom. Ľudský, hmotný organizmus, na kterom spočíva so svojou váhou pätnásť míl vysoký atmosferický stĺp, večer je ustatý, klesá zomdlenosťou, ľahne si, odpočíva; telesné oči sa zavrú. Tu v tejto spiacej hlave, ktorá nie je taká bezvládna ako by sme si mysleli, otvárajú sa iné oči, zjavuje sa Neznámo. Záhadné veci neznámeho sveta stávajú sa človeku blízkymi, či už ide o neozajstnú sdielnosť, alebo či sa ďaleké hĺbky priepaste v podobe vidín zväčšujú. Zdá sa, že žijúce, inokedy nepozorovateľné bytnosti, prichádzajú a hľadia na nás so zvedavosťou obyvateľov zeme. Fantom vystupuje a sostupuje k nám, dotýkajúc sa nás v šere. Pred naším vnútorným vidom soskupuje a rozkladá sa iný život ako je náš, smesa utvorená z nás a ešte z niečoho iného. A spiaci človek vidí v svojom podvedomí tie čudné tvory, tie neobyčajné rastliny, tie hrozné usmievavé preludy, tie larvy, masky, postavy, hydry, tie záhadné zjavy, to mesačné svetlo bez mesiaca, tie podivné v nivoč vychodiace veci, ten vzrast a miznutie preludov v zmätenom víre, to vlnenie foriem v tmách, celé to tajomstvo, ktoré menujeme snom a ktoré nie je nič iného, ako blízkosť neviditeľnej ozajstnosti. Sen je aquariumom noci.

O takýchto vecach sníval Gilliatt.

VIII. Sedadlo Gild-Holm’-Ur

Gilliattov dom márne by sme už dnes hľadali v zátoke humetskej, i so zahradou a prístavom, v ktorom opatroval svoju pansu. Bu de la Rue už nejestvuje. Malý poloostrov, na ktorom tento dom stával, klesol pod čakanmi kameňolomov, lámajúcich skaly pobrežia, a naložili ho fúrik za fúrikom na lode ľudí, obchodujúcich so žulou. Premenil sa na nábrežie, chrám, palotu sídelného mesta. Celý ten hrebeň skál octnul sa už dávno v Londýne.

Tieto skupiny do mora zabiehajúcich skál so svojimi rozsadlinami a útesmi sú naozajstnými malými pohoriami; pri pohľade na ne máme dojem, aký by mal obor, hľadiaci na Kordillery. V miestnom dialekte ich menujú lavicami. Tieto lavice majú rozličné podoby. Jedny sa podobajú chrbtovej kosti, skaly tvoria obratle; iné rybacej kosti, iné napájajúcemu sa krokodilovi.

Na najďalšom konci lavice, na ktorej stál Bu de la Rue, vyčnievala veľká skala, ktorú houmetskí rybári menovali Kravím rohom. Táto skala, ktorá je podobná nejakej pyramíde, pripomínala, hoci bola nižšia, veniec múrov na Jersey. Keď bol príliv, vlny ju odrezávaly od lavice a roh vyčnieval samotný z mora. Pri odlive bolo možno dostať sa sem po lávke, ktorú tvorily skaly, po ktorých bolo možno isť. Skalisko malo tú zvláštnosť, že smerom k moru tvorilo akési prirodzené, vlnobitím vymleté a dažďom vyhladené sedadlo. Toto sedadlo bolo zradné. Človeka nevdojak prilákala jeho krása; zdržal sa na ňom „k vôli výhľadu“, ako hovoria na Guernesey. Niečo vás sem pripútalo; v ďalekých horizontoch tkvie zvláštne kúzlo. Toto sedadlo sa núkalo; tvorilo akýsi výklenok v čele strmej steny; vyliezť do tohoto výklenku sa dalo ľahko; more, ktoré ju do skaly vyleptalo, nahromadilo pod sedadlo s plochých kameňov akési pohodlné schody; priepasť sa chľúbieva takou prívetivosťou; majte sa na pozore pred ich ľúbeznosťou. Sedadlo vábilo; človek naň vystúpil, sadnul si doň; bolo tam pohodlne; sedadlo tvorila penou uhladená obmytá žula; operadla tvorily dve, akoby schválne vydlabané priehlbiny chrbátom bolo možno sa opreť na vysokú, kolmú stenu skaly, ktorú človek obdivoval, majúc ju nad hlavou, bez toho, že by sa bol zamyslel nad jej neschodnosťou. Niet jednoduchejšej veci, ako že človek sa v tomto kresle pozabudne. Bol z neho výhľad na celé more, v diaľke bolo vidieť prichádzajúce a odchádzajúce lode, mohol pohľadom sledovať plachtu tak dlho, kým sa ponorila za Casquets za okrúhly kraj oceánu, bol vo vytržení, hľadel, tešil sa, cítiac laskajúce dotknutie vánku a vĺn. V Cayenne žije druh netopiera, ktorý dobre vie, čo robí, keď ľudí uspáva vo tme jemným a nehlučným vanutím krýdiel; van vetra je tiež taký neviditeľný letúň. Keď nie je zhubcom, je uspávačom. Človek sa zahľadel na more, počúvajúc šum vetra a cítil ako ho premáha mámivá driemota. Ak sú oči okúzlené množstvom krásy a svetla, rozkošou je zavreť oči. Zrazu sa človek zobudí. Už bolo neskoro. Príliv pomaly vzrástol. Voda obklopovala skalu.

Bol ztratený.

Je to hrozná blokáda: stúpajúce more.

Zo začiatku sa príliv vzmáha nebadane, potom prudko. Keď príde ku skalám, zachváti ho vztek. Medzi skalami nie je vždy možné zachrániť sa plávaním. V blízkosti Rohu pri dome Bu de la Rue utopili sa aj znamenití plavci.

Na určitých miestach a v istých hodinách pohľad na more účinkuje ako jed; práve tak ako zavše pohľad na ženskú.

Praobyvatelia Guernesey kedysi volali tento, v skalisku príbojom vyhlodaný výklenok: Gild-Holm’-Ur alebo ,Kidomur‘; má to byť keltické slovo, ktoré znalci keltickej reči nerozumejú, ale rozumejú ho tí, čo vedia francúzsky. ,Qui-dort-meurt‘ (kto zaspí umre). Tak ho prekladá tunajšia pospolitosť.

Môžeme si vybrať medzi týmto prekladom ,Qui-dort-meurt‘ a prekladom, uverejneným roku 1819 tuším v ,Armoricain‘-e, pánom Athenasom. Dľa tohoto ctihodného znateľa keltštiny znamenalo by Gild-Holm’-Ur ,Zastávka vtáčích kŕdlov‘.

Na Aurigny jestvuje druhé podobné sedadlo, ktoré menujú ,Mníchovou stolicou‘ a ktoré je vlnami tak krásne urobené a má taký príhodný chodník so skál, akoby vám láskavé more pod nohy postavilo stolec.

Keď more dosiahlo vrchol výšky, sedadlo Gild-Holm’-Ur nebolo už vidieť. Voda ho celky zakryla.

Sedadlo Gild-Holm’-Ur bolo v najbližšom susedstve domu Bu de la Rue. Gilliatt ho poznal a sedával v ňom. Chodieval sem často. Premýšlal tu? Nie. Sníval, ako sme už povedali. Prílivom sa však nenechal prekvapiť nikdy.




Victor Hugo

— francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.