ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Rochers-Douvres

Oproti výbežku Plainmontu, asi päť míl južne od Guernesey, medzi ostrovmi kanálu la Manche a Saint-Malo, v šírom mori, je skupina skalísk, ktoré menujú Rochers-Douvres (skaly Douvres). Je to zlovestné miesto.

Tento názov Douvre, „Dover“, majú mnohé úskalia a strmé brehy. Na príklad pri Cotes-du-Nord je skala — Douvre, na ktorej práve stavajú maják. Je to nebezpečné úskalie, ktoré si však nesmieme mýliť s úskalím, o ňom vravíme.

Ku skale Douvres najbližšie ležiacim bodom francúzskeho brehu je mys Bréhant. Skala Douvres je o niečo ďalej od francúzskeho brehu ako od prvého ostrova normandského archipelagu. Vzdialenosť tohoto úskalia od Jersey možno zmerať temer dľa hlavného diagonálu jerseyského. Keby sa ostrov Jersey otočil ku Corbiere tak ako dvere na pantoch, mys Sainte-Catherine temer by sa dotknul skál Douvres. Táto vzdialenosť ešte vždy robí viacej ako štyri míle.

V týchto civilizovaných vodách mora aj tie naj pustejšie skaly bývajú len zriedka neobývané. Stretneme sa s kontrabandistmi na Hagote, s colnými v Binici, s Keltmi v Bréhate, s dochovávateľmi ustríc v Cancale, s lovcami králikov na Césambre, ostrove Cesarovom, sberateľmi krabov na Brecq-Hou, s rybármi, ktorí lovia sieťami na Miniquiers, s rybármi loviacimi v mútnej vode na Écré-Hou. Na skalách Douvres nestretneme sa ani s živou dušou.

Sú domovinou morských vtákov.

Niet nebezpečnejšieho miesta. Casquets, kde vraj zahynula loď „Blanche-Nef“, útes Calvados, hroty ostrova Wightu, Ronesse, ktorá pri Beaulieu robí pobrežie takým nebezpečným, melčina préelská, ktorá zužuje vchod do Morquelu tak, že bolo potrebné umiestiť na diaľku dvadsiatich siah červeňou natreté boje, zradný vjazd k Etabels a Plouha, obidvaja žuloví „druidovia“ od Guernesey na juh, starý Anderlo a malý Anderlo, la Corbiere, les Hanois, ostrov Ras, ktorého úžasnosť pripomína porekadlo: „Ak nezhynieš a minieš Ras, jednak ti dušou ztrasie mráz“; les Mortes-Femmes (Mŕtve ženy), priesmyk medzi la Boue a la Frouquie, la Déroute medzi Guernesey a Jersey, la Hardent medzi Minquiers a Chausey, la Mauvais Cheval (Zlý kôň), Medzi Bonlay-Bay a Barneville nemajú ani zďaleka taký zlý chýr. Lepšie by bolo boriť sa postupne so všetkými týmito skaliskami ako čo len raz so skalou Douvres.

V celom tomto nebezpečnom mori kanálu la Manche, ktoré je Egejským morom západu, skale Douvres v hrúze vyrovná sa len úskalie Pater-Noster medzi Guernesey a Serkom.

Ale napokon aj s Pater-Nostru možno dať znamenie, tu možno úfať v pomoc v najväčšej úzkosti. Na sever od neho vidieť výbežok Dicard čiže ďIcard na juh Groz-Nez (Veľký nos). So skaly Douvres nevidieť nič.

Víchrice, voda, mraky, bezhraničnosť, pustota. Nik nepríde ku skalám Douvres, ak len nie ľudia, ktorí sem zablúdili. Ich žuly majú brutálne a mrzké tvary. Všade samá strmina. Divá neútulnosť priepaste.

Je to šíré more. Voda je tu veľmi hlboká. Celky osamotené úskalie ako je skala Douvres, vábi a chráni zvieratá, ktoré najradšej žijú ďaleko od ľudí. Je to neaká rozsiahla podmorská madrepora, potopené blúdište. Tu v hĺbkach, do ních potapäči len ťažko preniknú, sú podzemné dutiny, diery, brlohy, križovatky tmavých chodieb. Hemžia sa tu rozličné netvory. Žere jedna druhú. Krabi žerú ryby a sú nimi požieraní. Hrozné živočíchy, ktoré neboly stvorené pre ľudský zrak, blúdia v tejto tme. Nejasné obrysy ohromných pažerákov, tykadiel, ssavačov, plutví, vibrujú, vzrastajú a zasa zanikajú a miznú v tej desnej priezračnosti. Hemžia sa a plávajú tu desné hajná. Naozajstné hniezdo hydier.

Vládne tu dokonalosť desu.

Predstavte si, ak viete, mravenisko sumýšov.

Vidieť hlbiny mora znamená, vidieť fantastický svet Neznáma. Vidieť ho zo strany hroznej. Priepasť je podobná noci. Aj tu spí, aspoň zdanlive, povedomie tvorov. Tu sa páchajú v úplnej bezpečnosti zločiny, za ktoré nie je nikto zodpovedný. Tu v niesmiernej tišine, tvory, čo sotva precítili k životu, sťa fantomy, ktoré sa v chvíľke menia na démonov, páchajú úžasné násilnosti pod záštitou tmy.

Pred štyridsiatimi rokmi dve skaly mimoriadnych foriem vystríhaly už z ďaleka plavcov pred úskalím Douvres. Boly to dva kolmo čnejúce, ostré a hore ohnuté končiare, ich vrcholce sa temer dotýkaly. Sťaby z mora trčaly kly utonulého slona. Ale tieto kly boly vysoké ako veže, a patrily slonovi, veľkému ako vrch. Tieto dve prirodzené veže tmavého mesta potvôr, maly medzi sebou len úzky priechod, v ktorom sa lámaly vlny. Tento krivolaký a niekoľko ráz sa ohýbajúci priechod podobal sa uličke medzi dvoma stenami. Tieto skaly dvojičky menovaly sa dvoma Douvres. Bola to veľká Douvres a malá Douvres. Jedna bola šesťdesiat stôp vysoká, druhá čtyridsať. Ustavičné narážanie vĺn napokon ako pilka podrezalo základy týchto veží a prudká equinokciálna búrka 26. októbra 1859 povalila jednu z ních. Ostala len malá veža, ktorá je okyptená a zvetralá.

Jedna z najdivnejších skál v skupine Douvres sa menuje Človek. Tá stojí aj dnes. V minulom storočí našli rybári, ktorých zahnalo až sem, na temeni skaly mrtvolu. Pri mrtvole bolo množstvo prázdnych mušlí. Ten človek ztroskotal asi na tejto skale, našiel na nej záchranu, živil sa tu neaký čas mušlami a potom tu umrel. Ztadiaľ to meno, Človek.

Samoty mora sú desné. Panuje tu ruch a ticho. To, čo sa tu robí, netýče sa už ľudstva. Takou samotou je skala Douvre. Kolom do kola, kam len zasiahne oko, nesmierne vírenie vĺn.

II. Koňak, ktorému sa neufali

V piatok ráno, na druhý deň po odchode lode „Tamaulipas“ odplávala Duranda na Guernesey.

Odišla zo Saint-Malo o deviatej hodine.

Počasie bolo jasné, bez hmly. Starý kapitán Gertrais-Gaboureaux, zdalo sa, že hovoril do vetra.

Zaujatosť sieura Clubina bola príčinou, že temer zabudol postarať sa o náklad. Naložil len niekoľko balíkov parížského tovaru pre módne obchody v Saint-Pierre-Porte, tri kystne pre nemocnicu na Guernesey, jednu so žltým mydlom, druhú s ťahanými sviecami a tretiu s francúzskou kožou na podrážky a vyberaným kordovánom. Z predošlého nákladu viezol nazad kystňu cukru crushed a tri kystne čaju conjon, ktorý francúzsky colný úrad nechcel prijať. Sieur Clubin naložil málo rožného statku; len niekoľko volov. Tieto voly boly v lodnom priestore dosť nedbale umiestené.

Na palube bolo šesť cestujúcich: jeden Guerneseyan, dvaja obchodníci s rožným statkom zo Saint-Malo, jeden „turista“, ako sa už vtedy vravelo, jeden parížsky polomešťan, asi obchodný cestujúci a jeden Amerikán, ktorý rozširoval biblie.

Keď nezahrnieme kapitána Clubina, Duranda mala sedem chlapov posádky, kormidelníka, nosiča uhlia, loďného tesára, kuchára, ktorý ak bolo treba pomáhal pri manévrovaní, troch kuričov a plavčíka. Jeden z týchto kuričov bol aj strojníkom. Tento kurič a aj strojník bol veľmi statočný a inteligentný holandský černoch, ktorý ušiel z cukrových plantáží v Suriname a volal sa Imbrancam. Černoch Imbrancam rozumel stroju a obdivuhodne ho obsluhoval. Na začiatku, keď sa jeho čierna postava objavovala pri kotle, značne prispel k tomu, aby Duranda budila diabolský dojem.

Kormidelník, jerseyský rodák, ale pôvodom Francúz z Cotentinu, menoval sa Tangrouille. Tangrouille pochodil z vysokej šľachty.

Bola to doslova pravda. Ostrovy v kanále la Manche sú ako Anglia zemou hierarchickou. Jestvujú tu doteraz kasty. Kasty majú svoje idei, ktoré sú ich záštitou. Idei týchto kast sú všade jednaké, v Indii ako v Nemecku. Šľachtictvo sa dobýva mečom a ľudia ho ztrácajú prácou. Živí sa lenošením. Nič nerobiť, to znamená žiť vznešene; kto nepracuje, toho uctievajú. Zamestnanie ponižuje. Vo Francii kedysi výnimku robili len sklári. Akousi šľachtickou pýchou bolo vyprázdňovať poháre, vyrábať fľaše nebolo zneuctením šľachtického stavu. Na archipelagu la Manche, práve tak ako vo Veľkej Britanii, kto chce ostať urodzeným, musí zbohatnúť. Workman nemôže byť gentlemanom. Ak ním bol už nie je ním. Ten či onen námorník je potomkom koruhvových rytierov a jednako je len námorníkom. Pred tridsiatimi rokmi žil na Aurigny pravý potomok rodu Gorgesov, ktorý by bol mal právo na panstvo Gorges, zkonfiškované Filipom-Augustom, a ten sbieral morskú trávu, brodiac sa bosý v mori. Jeden z Carteretovcov je povozníkom na Serku. Slečna z rodu Veulle, pravnučka bailliho de Veulle, svojho času najvyššieho úradníka na Jersey, bola slúžkou u spisovateľa týchto riadkov. Na Jersey žije súkeník a na Guernesey obuvník, ktorí sa menujú Gruchy, ale vydávajú sa za Grouchy a za bratrancov waterlooského maršala. V starých prebendných knihách biskupa v Coutances je reč o lennom panstve Tangroville, ktoré sa menuje Montmorency, zrejme súvisiacim s Tancarville na dolnom toku Sainy. V pätnástom storočí Johan de Héroudeville, lučišník a poddaný pána z Tangroville, nosil za týmto „,jeho pancier a ostatnú zbroj‘. V máji 1371, v Pontorsone, keď Bertrand du Gueselin prehliadal vojsko, „pán z Tangroville konal službu rytiera Zbrojnoša“. Na normandských ostrovoch, keď ľudí stihne bieda, rýchlo ztrácajú šľachtictvo. Stačí zmena výslovnosti. „Tangroville“ stane sa „Tangrouillom“, a tým je povedané všetko.

To sa stalo s kormidelníkom Durandy.

V Saint-Pierre-Porte žije človek, ktorý má obchod s železným tovarom, menuje sa Ingrouille a pochádza akiste z rodu Ingroville. Za Ludvika Tlstého boli Ingrovillovia v okrese valogneskom pánmi troch dedín. Nejaký abbé Trigan napísal „Cirkevné dejiny Normandie“. Tento kronikár Trigan bol duchovným na panstve Digoville. Keby sa pán z Digoville bol stal obyčajným mešťanom, menoval by sa „Digouille“.

Tangrouille, zrejme potomok rodu Tangroville a môže byť aj Montmorency, mal istú starobylú šľachtickú vlastnosť, ktorá pri kormidelníkovi bola veľkou chybou, opíjal sa.

Sieur Clubin preto dával na neho pozor. Zaručil sa za neho messovi Lethierrymu.

Kormidelník Tangrouille neopúšťal nikdy loď a spal vždy na palube.

Večer pred odchodom, keď Sieur Clubin prišiel už dosť neskoro presvedčiť sa, či je na lodi všetko v poriadku, Tangrouille ležal už v svojom visiacom loži a spal.

V noci sa Tangrouille zobudil. Bol to jeho nočný zvyk. Každý pijan, ktorý sa nevie opanovať, má svoju skrýšu. Tangrouille ju mal tiež a menoval ju komorou. Tangrouillova tajná komora bola v zásobárni lode. Zariadil si ju tu, aby bola čím menej na očiach. Bol presvedčený, že o tejto skrýši vie len on sám. Kapitán Clubin, ktorý nikdy nepil, bol veľmi prísny. Tú špetku rumu a ginu, ktorú sa kormideľníkovi podarilo vlúdiť, hoci ho kapitán ostro pozoroval, skryl v tom tajnom kúte zásobárne; na dne kade a temer každú noc mal milostné dostaveníčko s touto komorou. Dozor bol veľmi prísny, orgia skromná a Tangrouillove nočné výstrednosti obmedzovaly sa obyčajne na dva či tri kradmo zhltnuté dúšky. Zavše bola komora vonkoncom aj prázdna. Ale v túto noc našiel tu Tangrouille neočakávane fľašu pálenky. Jeho radosť bola veľká, a ohromenie ešte väčšie. S ktorého neba spadla táto fľaša? Nemohol sa rozpamätať, kedy ju doniesol na loď. Vypil ju za chvíľu. Tak troška z opatrnosti a strachu, že ju niekto najde a vezme. Fľašu hodil do mora. Keď ráno chytil kormidlo, Tangrouille cítil, že akosi neiste stojí na nohách.

Ale zato ovládal kormidlo temer tak iste ako obyčajne.

Clubin, ako vieme, vrátil sa na noc do hostinca Jean.

Clubin nosil pod košelou ustavične kožený cestovný opasok, v ktorom mal dvadsať guineí, a snímal ho len na noc. Na vnútornej strane tohoto opaska bolo jeho meno „Sieur Clubin“, napísané ním na hrubej koži hustým lithografickým nevymazateľným černidlom.

Keď ráno vstal, prv ako odišiel, vsunul do tohoto opasku dózňu so sedemdesiat päť tisíc frankami v bankovkách a potom ako obyčajne pripäl si opasok na bedrá.

III. Pokazená zábava

Odchod sa odohrával s veselou živosťou. Cestujúci keď mali batožinu a kufre uložené na laviciach a pod nimi, venovali sa hneď prehliadke lode, ktorú nikdy nezabudneme urobiť a ktorá je tak zvyčajná, že sa zdá byť povinnosťou. Dvaja cestujúci, turista a Parížan, ešte nikdy nevideli parník a hneď po prvých obratoch kolies obdivovali penu. Potom obdivovali dym. Prezerali si do podrobna temer každú maličkosť, na palube i v medzipalubí, všetko námornícke náradie, haky, kramle, svorne, ktoré presnosťou a vyhotovením robia dojem ohromných, železných šperkov, pozlatených hradzou búrky. Chodili okolo malého poplašného kanóna, ktorý bol na palube pripevnený „reťazou ako strážny pes“, poznamenal turista a „pokrytý blúzou thérovaného plátna, aby sa neprestydol“, dodal Parížan. Keď sa vzdialovali od pevniny, vymieňali si zvyčajné poznámky o tom, aký pohľad skytá Saint-Malo; ktorýsi cestujúci vyslovil axiomu, že vzdialenosť na mori klame, a že Dunkerque na mílu od brehu je celky taký ako Ostende. Čo chcel ešte povedať o Dunkerqu, doplnili iní poznámkou, že dve, na červeno zalíčené veže, menujú sa „Ruytingen“ a „Mardyck“.

Saint-Malo sa ztratilo v diaľke a napokom zmizlo.

More sa zdalo byť celky pokojným. Kýlový prúd za loďou tvoril na mori brázdu, vrúbenú strapcami peny a predlžujúcu sa temer do nekonečnosti.

Guernesey leží v prostriedku rovnej čiary, ťahanej zo Saint-Mala vo Francii do Exetru v Anglii. Rovná čiara na mori nie je vždy logická. Ale parníky môžu do istej miery sledovať túto rovnú čiaru, čo je nemožné pri plachtovkách.

More spojené s vetrom predstavuje súhrn prírodných síl. Loď je súhrnom strojových síl. Prírodné sily pôsobia do nekonečna, strojové sily sú obmedzené. Sú to dva organizmy, z ktorých jeden je nevyčerpateľný a druhý riadený inteligenciou. Borba, ktorá medzi nimi vzniká, menuje sa plavbou.

*** mechanizmu je protikladom nekonečnosti, ale aj nekonečnosť má mechanizmus. Živly vedia, čo robia a kam smerujú. Niaká sila nie je slepá. Človek musí len vyskúmať tieto sily a objaviť ich tajomné cesty. Kým tento zákon nebude najdený, zápas trvá ďalej a v tomto zápase paroplavba znamená nepretržité víťazstvo, ktoré ľudský duch každodenne dobýva na všetkých miestach mora. V paroplavbe je to obdivuhodné, že disciplinuje loď. Už neposlúcha len vietor, ale v zvýšenej miere aj človeka.

Duranda nepracovala na mori nikdy lepšie ako v tento deň. Chovala sa znamenite.

Okolo jedenástej hodiny, pri rezkom severo-severo-západnom vetre nachodila sa Duranda vo veľkej vzdialenosti od Minquiers, pridávajúc málo pary, plaviac sa s lanami napnutými na pravej strane a držiac sa čím väčšmi po vetre. Počasie bolo ešte vždy jasné. Ale rybári so sieťami sa vracali domov.

Postupne, akoby každý bol myslel na to, čím skôr dostať sa do prístavu, zmizly s mora všetky lode.

Nemohlo sa povedať, že by sa Duranda držala svojej obvyklej cesty. Posádka sa o to nestarala, lebo kapitán požíval úplnú dôveru. Ale jednako, snáď vinou kormideľníkovou, loď sa od svojho smeru koľkosi odklonila. Zdalo sa, že Duranda smeruje skôr k Jersey ako ku Guernesey. Krátko po jedenástej hodine kapitán opravil smer a loď teraz smerovala rovno do Guernesey. Veľa času sa tým nezmrhalo. Ale keď sú krátke dni každé opozdenie je nepríjemné.

Bol krásny slnečný februárový deň.

V stave, v akom bol, Tangrouille nemal už ani pevné nohy, ani pevné ruky. Preto milý kormideľník každú chvíľu odbočil z pravej cesty, čo hatilo jazdu.

Vietor stíchnul temer celky.

Guerneseyský cestujúci, s ďalekohľadom v ruke chvíľami sa zadíval na malý chomáč šedej hmly na najďalšom obzore, ktorú zvoľna hnal vietor a ktorá sa podobala zaprášenej vate.

Kapitán, ako obyčajne, tváril sa prísne puritánsky. Cestujúci sa rozprávali. Ak na morskej ceste zavreme oči, o stave mora môžeme si tvoriť mienku dľa chvenia hlasov hovoriacich. Úplnej nenútenosti cestujúcich zodpovedá dokonale pokojné more.

Je nemožné, aby nasledujúci rozhovor odznieval v iných okolnosťach, ako na veľmi pokojnom mori:

„Pane, len sa pozrite na tú šumnú, zeleno-červenú muchu.“

„Zablúdila na more a odpočíva na lodi.“

„Mucha tak ľahko neustane.“

„Pravda, veď je ľahká. Vietor ju nesie.“

„Pane, ktosi odvážil unciu múch, potom ich spočítal a zistil, že ich bolo šesť tisíc dve sto šesťdesiať osem.“

Guerneseyan s ďalekohľadom pristúpil k obchodníkom zo Saint-Malo a ich rozhovor bol asi takýto :

„Vol z Aubracu má okrúhly zavalitý driek, krátke nohy a plavú srsť. Je ťarbavý v práci a to pre tie krátke nohy.“

„Potom je tedy salerský vol lepší ako aubracký.“

„Verte mi pane, raz v živote som videl dva krásné voly. Prvý z nich mal nízke nohy, silný predok, mäsitý zadok a široké stehná, pekný dlhý chrbát, pekný vysoký chrbtový hrebeň, hojne tučnoty a zľahka ležiacu kožu. Druhý javil všetky znaky dobrého krmenia. Zavalitý driek, silnú šiju, ľahké nohy, bielu a červenú srsť, svislý zadok.“

„To je contentínská fajta.“

„Áno, ale má istú príbuznosť s býkom anguským alebo suffolkským.“

„Pane, verte alebo neverte, ale na juhu vypisujú súbehy na oslov.“

„Na oslov?“

„Na oslov, ako som mal česť povedať. A za najkrajších sú považovaní škaredí.“

„Potom je to tak ako pri muliciach. Najošklivejšie samice sú najlepšie.“

„Áno. Práve tak ako poitevinská kobyla. Veľké brucho, silné nohy.“

„Najlepšia samica mulice je ako sud na štyroch stĺpoch.“

„Krása zvierat nie je to isté ako krása ľudí.“

„A zvlášť ženských.“

„Máte pravdu.“

„Mne ide o to, aby bola ženská šumná.“

„A mne zasa, aby bola pekne pristrojená.“

„Áno, čistá, úhľadná ako zo škatuľky.“

„A potom ako nová. Mladá deva má byť, ako by ju doniesli od zlatníka.“

„Aby som sa vrátil k volom. Videl som a predával dvoch volov na trhu v Thouarse.“

„Thouarský trh poznám. Bonneauovia z la Rochelle a Bahuovia, obchodníci s obilím z Maransu, neviem, či ste počuli o nich, chodievajú na tento trh.“

Turista a Parížan hovorili s Amerikánom o bibliach. Aj tento rozhovor svedčil o peknom počasí.

„Pane,“ hovoril turista, „tonáž loďstva civilizovaného sveta je táto: Francia sedem sto šesťdesiať tisíc ton; Nemecko jeden milion; Spojené štáty päť milionov; Anglia päť milionov päť sto tisíc; pripojte ešte k tomu počet ton malých štátov. Celky dvanásť milionov deväť sto štyri tisíc ton rozdelených medzi sto štyridsať päť tisíc lodí, rozptýlených po všetkých vodách zemegule.“

Amerikán ho prerušil:

„Pane, päť milionov päť sto tisíc majú Spojené Štáty.“

„Pripúšťam,“ riekol turista. „Vy ste Amerikán?“

„Áno, pane.“

„Tým skôr to pripúšťam.“

Zavládlo ticho; americký misionár rozmýšlal, či je už tu príhodná chvíľa ponúknuť bibliu.

„Je to pravda, pane,“ opýtal sa turista, „že v Amerike tak radi máte prímenia, že nimi zosmiešňujete všetkých svojích slavných mužov a že ste chýrneho missourského bankára Tomáša Bentona prezývali Starým mešcom?“

„Práve tak, ako hovoríme Zachariášovi Taylorovi ,Starý Zach‘.“

„A generálovi Harrisovi ,Starý Tip‘, všakver? A generálovi Jacksonovi ,Starý Hickory‘?“

„Preto, lebo je Jackson tak tvrdý ako drevo hickory a preto, lebo Harrison porazil Indiánov pri Tippecanoe.“

„To tam máte byzantinskú módu.“

„To je naša móda. Van Burena menujeme ,malým čarodejom‘, Sewarda, ktorý dal tlačiť drobné bankovky ,malým Billym,‘, a Douglasa, demokratického senátora v Illinois, ktorý je len štyri stopy vysoký, ale je veľmi výmluvný ,malým obrom‘. Môžete isť z Texasu do Maine a nestretnete sa s človekom, ktorý by vyslovil meno Cass; každý povie: ,Veľký Michiganec‘; alebo meno Clay; každý povie: mlynárov ,malý šuhaj s jazvou‘. Clay je totiž mlynársky syn.“

„Ja by som radšej povedal Clay, alebo Cass,“ riekol Parížan, „je to kratšie.“

„To by ste sa previnili proti všeobecnému zvyku. Carwinovi, ktorý je tajomníkom štátneho pokladu, hovoríme ,chlapec od káry‘.“ Daniel Webster je ,čierny Dán,‘ Winfielda Scotta však preto, že jeho prvou myšlienkou, keď porazil Angličanov pri Chippeway, bolo, aby si sadol za stôl, menujeme ,Rýchlo tanier polievky‘.“

V diaľke badateľný chomáč hmly vzrástol. Teraz na obzore zaujímal asi pätnásť stupňový segment. Boli by ste povedali, že sa to nad vodou vlečie neaký mrak, lebo niet dosť vetra. Vietor sa temer celky utíšil. More bolo hladké. Hoci nebolo ešte poludnie, slnce bledlo. Svietilo, ale nehrialo.

„Myslím, že sa premení počasie,“ poznamenal turista.

„Dostaneme asi dážď,“ riekol Parížan.

„Alebo hmlu,“ riekol zasa Amerikán.

„V Itálii, pane,“ pokračoval turista, „prší najmenej v Molfette a najviacej v Tolmezze.“

V poludnie, dľa zvyku na archipelagu, zavznel zvon k obedu. Poobedoval, kto chcel. Niektorí cestujúci mali so sebou proviant a najedli sa veselo na palube. Clubin vôbec neobedoval.

Pri jedení sa v rozhovore pokračovalo.

Guerneseyan, ktorý vetril biblie, pristúpil k Amerikánovi. Tento mu riekol:

„Poznáte toto more?“

„Isteže, som ztadiaľto.“

„A ja tiež,“ riekol jeden z obchodníkov z Malo.

Guerneseyan mu prisvedčil pokloniac sa a pokračoval:

„Teraz sme na šírom mori, ale nerád by som bol videl hmlu, keď sme pred Minquiers.“

Amerikán riekol obchodníkovi z Malo:

„Ostrovania užijú viacej mora ako obyvatelia pobrežia.“

„To je pravda, my na pobreží máme kúpeľ len po pás.“

„Čo sú to vlastne tie Minquiers?“ opytoval sa ďalej Amerikán.

Obchodník z Malo odpovedal:

„Sú to veľmi zlé skalné hrany.“

„Sú tiež Grelety,“ poznamenal Guerneseyan.

„Na môj pravdu,“ vetil obchodník z Malo.

„A Chouas,“ dodal Guerneseyan.

Človek z Malo sa rozosmial:

„Ak to tak berieme, potom sú tu tiež Sauvages.“

„A les Moines,“ riekol Guerneseyan.

„A la Canard,“ zvolal obchodník z Malo.

„Pane,“ vetil zdvorilé Guerneseyan, „vy máte na všetko odpoveď.“

„Malouin, malin.“#POZN#Slovohra. Malouin — obyvateľ v Saint-Malo. Malin — šibal.#-POZN#

Po tejto odpovedi občan z Malo zažmurkal.

Turista sa zamiešal novou otázkou:

„A to sa musíme preplaviť všetkými týmito skalami?“

„Čoby! Nechali sme ich na juho-východe. Sú za nami.“

A Guerneseyan pokračoval:

„Ak počítame všetky, veľké i malé skaly, tak Grelety majú päťdesiať sedem končiarov.“

„A Minquiers štyridsať osem,“ riekol občan z Malo.

Na túto vec sústredili rozhovor občan z Malo a Guerneseyan.

„Tak sa mi vidí, pane zo Saint-Malo, že ste zabudli na tri skaly.“

„Počítal som všetky.“

„Od la Dérée k Maitre-Ile?“

„Áno.“

„A les Maisons?“

„Sedem skál medzi Minquiers. Áno.“

„Vidím, že sa vyznáte v kameňoch.“

„Kto by nepoznal kamene, nebol by zo Saint-Malo.“

„Zábavné je počuť dôvody Francúzov.“

Občan z Malo sa znova poklonil a riekol:

„La Sauvages sú tri skaly.“

„A les Moines dve.“

„A la Canard jedna.“

„La Canard je jediná.“

„Nie, lebo la Suarde, to sú štyri skaly.“

„Čo menujete Suardom?“ opýtal sa Guerneseyan.

„Suarde menujeme to, čomu vy vravíte les Chouas.“

„Nie je dobre plaviť sa medzi les Chouas a Canard.“

„To je možné len vtákom.“

„A rybám.“

„Ani tým nie vždy. V rozbúrenom mori narážajú na skalnaté steny.“

„V Minquiers je piesok.“

„Okolo les Maisons.“

„Je to osem skál, ktoré možno vidieť z Jersey.“

„Z nábrežia Mazette, máte pravdu. Ale nie osem, lež sedem.“

„Keď je nízke more, možno sa v Minquiers prechádzať.“

„Áno, sú tam miesta.“

„A les Dirouilles?“

„Les Dirouilles nemajú s Minquiers nič spoločného.“

„Chcem len povedať, že sú nebezpečné.“

„Totiž smerom ku Granville.“

„Vidieť, že práve tak ako my máte záľubu plaviť sa v týchto vodách.“

„Áno,“ vetil občan z Malo, „len s tým rozdielom, že my vravíme: „navykli sme tomu“, kdežto vy vravíte: „máme v tom záľubu“.

„Ste dobrí námorníci.“

„Obchodujem s rožným statkom.“

„Kto to vlastne pochádzal zo Saint-Malo?“

„Surcouf.“

„A ešte kto?“

„Duguay-Trouin.“

Tu sa do rozhovoru zamiešal parížsky obchodný cestujúci.

„Duguay-Trouin? Toho zajali Angličania. Bol práve tak roztomilý ako chrabrý. Vedel si získať náklonnosť jednej Angličianky. Tá mu roztrhla putá.“

V tom sa ozval hromový hlas: „Opitý si!“

IV. Rozvoj všetkých vlastností kapitána Clubina

Všetci sa obrátili.

Bol to kapitán, ktorý sa takto oboril na kormidelníka.

Sieur Clubin nikomu netykal. Ak kormidelníka Tangrouille takto oslovil, tak musel byť Clubin veľmi nahnevaný, alebo sa nahnevaným robil.

V istých chvíľach výbuch hnevu zmenší zodpovednosť a zavše ju celky vyzdvihne.

Kapitán stojac medzi dvoma kolesami na veliteľskom mostíku, hľadel kormidelníkovi rovno do očí. Opakoval medzi zubami: Opilec! A bodrý Tangrouille sklonil hlavu.

Hmla sa rozprestrela. Teraz zaujímala temer polovičku obzoru. Šírila sa všetkými smermi naraz; v hmle je niečo ako v kvapke oleja. Pomaly opanúvala oceán. Išla zo severozápadu a loď ju mala pred nosom. Bolo to ako obrovský segment, pohybujúci sa v neurčitých obrysoch. Zarývala sa do mora ako múr. Na jednom mieste vnikala nesmierna vodná hladina do hmly a mizla v nej.

Toto miesto, kde more vniklo do hmly, bolo asi na pol míle ďaleko. Keby sa vietor zmenil, bolo by možné vyhnúť vnoreniu sa do hmly, ale musel by sa zmeniť hneď. Polmílová vzdialenosť sa naplňovala a na vidom očí mizla. Duranda sa pohybovala napred a hmla tiež. Blížila sa k lodi a loď k nej.

Clubin rozkázal zosilniť paru a zabočiť s loďou na západ.

Takto sa plavili nejaký čas pozdĺž hmly, ale táto sa ustavične blížila. Ale loď ešte vždy bola úplne ožiarená slncom.

Týmto vyhybaním, ktoré sa mohlo len ťažko podariť, mrhali márne čas. Vo februári skoro mrká.

Guerneseyan pozoroval túto hmlu. Riekol občanovi z Malo.

„To je dokonalá hmla.“

„Naozajstná nehoda na mori,“ poznamenal jeden občan z Malo.

Druhý dodal:

„Kazí to celú cestu.“

Guerneseyan pristúpil ku Clubinovi:

„Kapitán Clubin, bojím sa, že nás hmla dohoní!“

Clubin odpovedal:

„Chcel som ostať v Saint-Malo, ale mi radili, aby som odišiel.“

„A kto?“

„Starci.“

„Naozaj,“ riekol zasa Guerneseyan, „dobre ste urobili, že ste sa vybrali na cestu. Kto vie, či zajtra nepríde búrka. V tejto ročnej saisone možno čakať to najhoršie.“

Za niekoľko minút potom vnišla Duranda do hmlovej steny.

Bola to zvláštná chvíľa. Odrazu tí, čo boli na zadu lode, nevideli tých, čo boli na predku. Mäkká, šedá krížná stena prerezala loď na dvoje.

Potom sa celá loď vnorila do hmly. Slnce sa podobalo už len nejakému veľkému mesiacu. Odrazu sa všetci triasli od zimy. Cestujúci si obliekli svrchníky a námorníci si natiahli na hlavu veľké námornícke klobúky. More, temer bez jedinej vrásky, hrozilo svojím chladným pokojom. Zdalo sa, že je v tomto priveľkom pokoji nejaké dorozumenie. Všetko bolo mdlé a siné. Čierny komín a čierny dym pasovaly sa s touto olovenou farbou, ktorá zahalila loď.

Odbočiť na východ smyslu nemalo. Kapitán dal namieriť predkom lode na Guernesey a dal zosiliť paru.

Guerneseyský cestujúci, ponevierajúc sa okolo stroja, začul rozhovor černocha Imbrancama s jeho druhom kuričom. Cestujúci zostril sluch. Černoch riekol:

„Ráno na slnci sme išli pomaly a teraz v hmle ideme rýchlo.“

Guerneseyan sa vrátil ku Clubinovi.

„Kapitán Clubin, nebojím sa, ale nedávame priveľa pary?“

„Čo chcete, pane? Musím dohoniť to, čo sme zmrhali vinou tohoto opitého kormidelníka.“

„To je pravda, kapitán Clubin.“

A Clubin dodal:

„Ponáhľam sa, aby som čím skôr bol na mieste. Stačí, že máme túto hmlu, nieto ešte noc!“

Guerneseyan pristúpil zasa k občanom z Malo a riekol im:

„Máme znamenitého kapitána.“

Zavše sa dovalily ťažké chumáče hmly, podobajúce sa vyčesanej vlne a zastrely slnce. Toto vyhuplo potom zasa, ešte bledšie, akoby choré. Ten kus oblohy, ktorý presvital, podobal sa špinavým a zaolejovaným pruhom neba z nejakej starej divadelnej dekorácie.

Duranda preklzla vedľa kutra, ktorý z opatrností zakotvil. Bol to „Sealtiel“ z Guernesey. Patron kutru si tiež všimnul Durandinej rýchlosti. Aj jemu sa zdalo, že nie je na dobrej dráhe. Mal dojem, že smeruje priveľmi na západ. Zhrozil sa nad loďou, plávajúcou plnou parou v hmle.

Okolo druhej hodiny hmla bola tak hustá, že kapitán musel sostúpiť s veliteľského mostíka a pripojiť sa ku kormidelníkovi. Slnce sa úplne zastrelo, všetko sa norilo teraz do hmly. Na Durande zavládla nejaká biela tma. Loď plávala teraz v akéjsi matnej bledosti. Nebolo už vidieť nebe, ani more.

Vietor úplne ztíchol.

Fľaša s terpentínovým olejom, zavesená na kruhu pod mostíkom medzi dvoma kolesami, sa ani nepohla.

Cestujúci zamĺkli.

Len Parížan si húdol medzi zubami Berangerovu pesničku: „V deň jeden dobrý Boh sa zobudil.“

Jeden z občanov z Malo sa ho opýtal:

„Pán je z Paríža?“

„Áno.“ „Do obloka vopchal hlavu.“

„Čo sa robí v Paríži?“

„Hviezdu ztratili var’ plavú. — V Paríži je všetko čím hore, tým dolu, pane.“

„Potom je tedy na zemi tak ako na mori.“

„Máme to veru huncútsku hmlu.“

„Ktorá môže zapríčiniť nešťastie.“

Parížan zvolal:

„Ale prečo nešťastie? Aké nešťastie? K čomu nešťastie? Ako ten požiar v Odeone. Toľko rodín na mizine. Je to spravedlivé? Hľaďte, pane, neviem akého ste náboženstva, ale ja nie som spokojný.“

„Ja tiež nie,“ súhlasil občan z Malo.

„Všetko, čo sa tu na zemi robí,“ pokračoval Parížan, „robí dojem prevrátenosti, myslím si, že ani Boh nie je na svojom mieste.“

Občan z Malo sa poškrabal na temeni hlavy ako niekto, kto chce niečo porozumieť. Parížan pokračoval:

„Pán Boh je niekde preč. Mali by vydať dekret, ktorý by ho prinútil bývať stále na jednom mieste. Je niekde na letovisku a o nás sa nestará. Preto ide všetko krivo — nerovno. Milý pane, to je jasné, že Pán Boh už nevladári, že je na prázdninách a že jeho veci riadi nejaký jeho zástupca, nejaký anjel seminarista, nejaký kretén s vrabčacími krýdlami.“

„Moineau“ (vrabec) bolo vyslovené „moigneau“, výslovnosťou gaminov z predmestia.

Kapitán Clubin, ktorý pristúpil k dvom besedujúcim cestujúcim, Parížanovi položil ruku na plece.

„Pst!“ riekol. „Dajte si pozor na reči, pane. Sme na mori.“

Už nik neprehovoril viacej.

Po piatich minútach zašepkal Guerneseyan, ktorý všetko počul, do ucha občanovi z Malo:

„A nábožného kapitána!“

Nepršalo a jednako všetci cítili, že sú premoknutí. Ďalšie cestovanie posudzovali už len dľa vzrastajúcej nevoľnosti. Zdalo sa, že ich opanúva smútok. Hmla na mori zapríčiňuje mlčanie. Uspáva vlny a tlmí vietor.

V tomto tichu chrapot Durandy znel akosi nepokojne a stenavo.

S loďami sa už nestretali. Ak v diaľke, alebo smerom ku Guernesey alebo k Saint-Malo, na mori bolo niekoľko lodí mimo hmly, do hmly ponorenú Durandu nemohli z ních vidieť a jej dlhý prúd dymu, ktorý s ničím nesúvisel, iste robil na ních dojem čiernej kométy na bledom nebi.

Clubin zkríkol:

„Ty pes! Práve si dal lodi zlý smer. Zavedieš nás do záhuby. Zaslúžil by si, aby som ťa dal do želiez. Prac sa, ty pijan!“

A chopil sa sám kormidla.

Zahanbený kormideľník sa utiahol medzi laná na predku lode.

Guerneseyan riekol:

„Teraz sme zachránení!“

Loď pokračovala v ceste s veľkou rýchlosťou.

Asi o tretej hodine začaly sa spodné vrstvy hmly dvíhať a bolo zasa vidieť more.

„Toto nemám rád,“ riekol Guerneseyan.

Hmlu naozaj môže zdvihnúť len slnce alebo vietor. Ak to robí slnce, je to dobre; ak to robí vietor, je to horšie. A na slnce bolo už prineskoro. O tretej hodine vo februári je už slnce slabé. Návrat vetra v tomto kritickom čase dňa je nebárs želateľné. Často to býva zvesťou uraganu.

Napokon, keď vial vetrík, bolo ho len slabo cítiť.

Clubin, hľadiac na kompas a držiac kormidlo, medzi zubami hundral slová, ktoré začuli aj cestujúci: „Nesmiem zmrhať ani chvíľku. Ten opilec nás zadržal.“

Ináč jeho tvár bola celky bezvýrazná.

More pod hmlou už nebolo také tiché. Miestami už bolo vidieť vlny. Po hladine kmitaly žiarivé svetlá. Této sveteľné škvrny na vlnách robia námorníkom vážné starosti. Svedčia o tom, že vietor zhora už prerval povalu hmly. Hmla sa zdvihla a zasa klesla, súc ešte hustejšia. Chvíľami bola celky nepreniknuteľná. Loď v nej viazla ako v ľadovom pásme. Zavše sa tento hrozný kruh roztvoril ako kliešte, ukázal kúsok obzoru a potom sa zasa zavrel.

Guerneseyan s ďalekohľadom stál na predku lode ako stráž.

Hmla sa pretrhla a potom sa zasa zavrela.

Guerneseyan sa obrátil celky predesený.

„Kapitán Clubin!“

„Čo je?“

„Ideme rovno na skaly Hanois.“

„Mýlite sa,“ riekol Clubin chladne.

Guerneseyan stál na svojom.

„Iste viem.“

„To je nemožné.“

„Práve som zbadal na obzore úskalie.“

„Kde?“

„Tam.“

„To je šíre more. Nemožné.“

A Clubin viedol loď práve k miestu, ktoré označil cestujúci.

Guerneseyan zasa siahol za ďalekohľadom.

O chvíľku potom pribehol nazad.

„Kapitán!“

„Tak čo?“

„Zmeňte smer.“

„Prečo?“

„Je to isté, že som videl veľmi vysokú skalu a to celky blízko. To je veľká Hanois.“

„To ste asi videli hustejší chomáč hmly.“

„Je to veľká Hanois. Pre Boha, zmeňte smer.“

Clubin trhnul kormidlom.

V. Clubin si získava najväčší obdiv

Bolo počuť praskot. Pretrhnutie boku lode na melčine v širokom mori je jedným z najdesnejších zvukov, ktoré si možno predstaviť. Duranda odrazu zastala.

Náraz bol tak prudký, že niekoľko cestujúcich padlo a zrútilo sa na palubu.

Guerneseyan zdvihol k nebi ruky.

„Na Hanois! Veď som to povedal!“

Loďou zavznel dlhý výkrik:

„Sme ztratení!“

Clubinov suchý a úsečný hlas prehlušil výkriky:

„Nikto nie je ztratený! Prosím ticho!“

Čierny, až po pás nahý trup Imbrancana vynoril sa z štvorhranného otvoru strojárne.

Černoch riekol pokojne:

„Kapitán, voda vniká do lode, oheň vyhasne.“

Bola to hrozná chvíľa.

Náraz bol podobný samovražde. Keby ho boli zúmyseľne zapríčinili, nemohol byť hroznejší. Duranda vrazila do skaly tak, akoby chcela na ňu urobiť útok. Ostrý skalný končiar zavŕtal sa do lode ako klinec. V planke obalu zývala diera vo veľkosti štvorcovej siahy, predný steven bol zlomený, predok prerazený. Otvorený trup strebal vodu s hrozným jačaním. To bola rana, ktorou vnikala zkaza. Loď odrazila sa tak prudko, že sa na zadu pri kormidle pretrhly ochranné laná, a ono súc oslobodené hegalo sa. Loď sa na úskalí prerazila a okolo nej nebolo vidieť nič, ako hustú a teraz už čiernu hmlu.

Blížila sa noc.

Duranda klonila sa napred. Bol to kôň, ktorému býk prebodnul rohom vnútornosti.

Bola mŕtva.

Na mori bolo možno cítiť hodinu začiatku príboja.

Tangrouille vytriezvel; keď loď ztroskoce, nik nie je opitý. Sišiel do medzipalubia, potom vyliezol hore a riekol:

„Kapitán, v podpalubí je plno vody. Za desať minút bude voda vo výške odtokových žliabkov.“

Cestujúci behali zmätene po palube, zalamovali rukami, nahýbali sa cez zábradlie, hľadeli na stroj, robili zbytočné pohyby, aké vyvoláva zdesenie. Turista zamdlel.

Clubin dal rukou znamenie a všetci zamĺkli. Pýtal sa Imbrancama:

„Ako dlho môže ešte stroj pracovať?“

„Päť, alebo šesť minút.“

Potom sa opýtal guerneseyského cestujúceho:

„Ja som bol pri kormidle. Vy ste pozorovali skalu. Na ktorom úskalí Hanois sme to zaviazli?“

„Na Mauve. Práve predtým, keď sa na chvíľku vyjasnilo, poznal som veľmi dobre Mauve.“

„Ak sme na Mauve,“ pokračoval Clubin, „máme veľkú Hanois na ľavom a malú Hanois na pravom boku. Sme asi na mílu od zeme.“

Mužstvo a cestujúci počúvali, trasúc sa od úzkosti a napnutosti, hľadiac uprene na kapitána.

Loď uvoľniť nemalo smyslu a bolo to nemožné. K tomu, aby bol náklad hodený do mora bolo treba otvoriť loďné okienka, cez ktoré by bola mohla voda ľahšie vnikať do lode. Spustiť kotvu bolo zbytočné, lebo loď tkvela na skale ako pribitá. Konečne pri vrhaní kotvy na toto dno, reťaz by sa akiste vyšmykla z žrde. Keďže stroj nebol poškodený a mohol slúžiť lodi tak dlho, kým nevyhasne oheň, tedy ešte niekoľko minút, mohla by loď plnou parou cúvnuť a odtrhnúť sa od skaly. Ale vtedy by sa hneď potopila. Skala koľkosi zapchávala otvor a bránila vnikať vode. Ale keby bola trhlina uvoľnená, bolo by nemožné prekaziť vnikanie vody a vyčerpať ju pumpami. Kto vytiahne dýku z rany v srdci, raneného hneď usmrtí. Odtrhnúť sa od skaly bolo toľko ako utopiť sa.

Voli, ku ktorým došla už voda v podpalubí, začali ručať.

Clubin velel:

„Záchranný čln na more!“

Imbrancam a Tangrouille sa rozbehli a odviazali laná. Ostatní námorníci hľadeli ako zkamenelí.

„Všetci na svoje miesta!“ zvolal Clubin.

Teraz všetci poslúchli.

Clubin chladnokrevne rozkazoval ďalej tou starou námorníckou mluvou, ktorú by dnešní námorníci nerozumeli.

Záchranný čln spustili na more.

V tom kolesá Durandy zastaly, z komína sa prestalo dymiť, ohnisko pod kotlom bolo zaplavené.

Cestujúci, ktorí sa spúšťali po rebríku, alebo po lanách do záchranného člna skôr padali ako sostupovali. Imbrancam zdvihol zamdleného turistu, zaniesol ho na čln a potom vyšiel zasa na loď.

Za cestujúcimi vrhli sa námorníci. Plavčíka srazili na zem a všetci šliapali po tomto dieťati.

Imbrancam ich pristavil.

„Napred plavčík!“ zvolal.

Odsotil obidvoma čiernymi rukami námorníkov, schvátil plavčíka a podal ho guerneseyskému cestujúcemu, ktorý stojac v záchrannom člne, vzal chlapca do náručia.

Keď bol plavčík zachránený, Imbrancam odstúpil a riekol ostatným:

„Teraz choďte vy!“

Clubin zatiaľ odišiel do svojej kabiny a zabalil loďné papiere a nástroje. Vyňal z kompasnice busolu. Papiere a nástroje odovzdal Imbrancamovi a busolu Tangrouillovi a riekol im:

„Sostúpte do šalupy.“

Sostúpili. Ostatné mužstvo už bolo sostúpilo pred nimi. Šalupa bola plná. Vlny siahaly až k okraju.

„A teraz odrazte!“ zvolal Clubin.

Všetci volali jednými ústami zo šalupy:

„A vy kapitán?“

„Ja ostanem.“

Ľudia, ktorí na mori ztroskotali, nemajú čas k premýšlaniu a tým menej k súcitu. A jednako tí, ktorí boli v šalupe, tedy v pomernej bezpečnosti, boli preniknutí citom, v ktorom nebolo nič sobeckého.

Všetci ho rovnako prosili:

„Poďte s nami, kapitán!“

„Ostanem.“

Guerneseyan, ktorý poznal more zo zkúseností, riekol:

„Čujte, kapitán. Ztroskotali ste na Hanois. Plavec by mal len mílu do Plainmontu. Ale so šalupou možno pristať až pri Rocquaine a to sú dve míle. Ale tu sú úskalia a hmla. Táto šalupa do Rocquaine nedorazí pred dvoma hodinami. Bude tmavá noc. More stúpa, vietor sa stáva silnejším. Blíží sa búrka. Nemáme lepšieho želania ako vrátiť sa pre vás, ale ak sa more rozbúrí, nebude to možné. Budete ztratený, ak tu ostanete. Poďte s nami.“

„Šalupa je plná, ba preplnená, to je pravda, a o jednoho človeka viacej znamenalo by o jednoho primnoho. Ale je nás trinásť, čo je zlé pre bárku a bude lepšie obtiažiť ju ešte jedným človekom, ako týmto číslom. Poďte, kapitán!“

A Tangrouille dodal:

„Všetko som zavinil ja a nie vy. Nie je tedy spravedlivé, aby ste tu zostávali.“

„Ostanem,“ riekol Clubin. „Loď v noci roztrieská búrka. Neopustím ju. Keď je loď ztratená, je mŕtvy aj kapitán. Povedia o mne: — Vykonal svoju povinnosť až do konca, Tangrouille, odpúšťam vám.“

A založiac ruky, zvolal:

„Pozor na velenie. Odviažte bočné laná! Odraziť!“

Šalupa sa pohla. Imbrancam chytil kormidlo. Ruky všetkých tých, ktorí neveslovali, zdvihly sa ku kapitánovi. Všetky ústa zvolali: „Hurrá kapitánovi Clubinovi!“

„To je obdivuhodný človek!“ riekol Amerikán.

„Pane!“ vetil Guerneseyan, „je to najstatočnejší človek na celom mori.“

Tangrouille plakal.

„Keby som bol mal dosť smelosti, bol by som ostal pri ňom,“ šepkal.

Šalupa sa vnorila do hmly a zmizla.

Potom už nebolo vidieť nič.

Údery vesiel slábly, až zanikly celky.

Clubin ostal sám.

VI. Pohľad do hlbiny

Keď sa tento človek octnul na skale, v hmle, v prostriedku vody, ďaleký každého styku s žijúcimi bytnosťami, ďaleký každého ľudského zvuku, vydaný na pospas smrti, sám medzi morom, ktoré sa dmelo, a noci, ktorá sa blížila, tu pocítil nesmiernu radosť.

Podarilo sa mu to.

Jeho sen sa splnil. Osudu na dlhý srok vystavená zmenka je mu vyplatená.

Byť opusteným znamenalo pre neho byť oslobodeným. Je na Hanois, na jednu mílu od zeme; má sedemdesiať päť tisíc frankov. Dômyselnejšie ztroskotanie ešte nikdy nepreviedli. Nechybí tu nič; je síce pravda, že všetko bolo tiež predvídané. Clubina od mladosti opanovala jedna myšlienka: vrhnúť statočnosť ako stávku do rulety života, byť považovaným za statočného človeka a z toho vychodiť, čakať, až zavíta príhodná chvíľa, zdvojnásobniť stávku, chytiť vec za pravý koniec, vycítiť pravý čas a potom neváhať, ale dať sa do toho; potom všetko postaviť na jednu kartu, ale len raz, sobrať celý bank a vysmiať hlupákov. Myslel, že sa mu odrazu podarí to, čo hlupákom zlyhá dvadsaťráz jedno za druhým, a kým oni dokonajú na šibenici, on bude napokon boháčom. Keď sa stretnul s Rantainom, odrazu mu svitlo v hlave. Hneď osnoval plán. Prinúti Rantaina k vydaniu peňazí; eventuelné odhalenie zločinu urobí bezvýznamným zmiznutím; najlepší spôsob zmiznutia bude, že ho budú považovať za mŕtveho; preto zničí Durandu. Toto ztroskotanie bolo nevyhnutné. A napokon, ak takto odíde, zanechá po sebe dobrú pamiatku, čo bude najlepším výčinom jeho života. Keby bol niekto videl Clubina na tomto vraku, bol by si myslel, že vidí démona, ktorého stihlo šťastie.

Celý život žil pre túto chvíľu.

Celá jeho osobnosť vyjadrovala toto slovo: Konečne! Toto zakabonené čelo prezrádzalo hroznú spokojnosť. Jeho mútne oko, ktorého dno akoby bolo inokedy zakryté, malo hlboký a hrozný výraz. Odzrkadlovala sa v ňom všetka vnútorná žiara tejto duše. Svedomie človeka práve tak ako aj zovnútorná príroda má svoje elektrické napnutie. Myšlienka je meteor; v chvíľke zdaru rozvinú sa nakopené uvažovania, ktoré ho pripravili a vyšľahne z nich iskra; mať v sebe teplú hradu

zla a cítiť v sebe korisť, to je šťastie, ktoré má svoju žiaru; zlá myšlienka, ktorá víťazí, ožiaruje tvár; isté podarené kombinácie, iste dosiahnuté ciele, istá divoká blaženosť vylúdia v ľudských zrakoch desné záblesky svetla. Je to plesajúca búrka, je to hroziaca dennica. Príšti to zo zatmeného a chmúrneho svedomia.

V tomto oku sa zablesklo.

Tento blesk sa nepodobal ničomu, čo môžeme vidieť svietiť na nebi alebo na zemi.

V Clubinovi utajený naničhodník predral sa na vonok.

Clubin hľadel do nesmiernej temnoty a nemohol potlačiť podlý a príšerný smiech.

Konečne je slobodný! Konečne je bohatý!

Jeho neznáma bytnosť sa konečne vymanila. Rozriešil svoj problem.

Clubin mal dosť času. More stúpalo a držalo Durandu na povrchu, ktorú napokon zdvihne. Loď lpela silne na úskalí, nehrozilo tedy nebezpečenstvo, že sa prevrhne. Okrem toho treba bolo ponechať šalupe dosť času, aby sa vzdialila — snáď aj potopila. Clubin aspoň úfal, že sa tak stane.

Stojac na ztroskotanej Durande, zkrížil ruky, kochajúc sa v pocite opustenosti v tmách.

Tohoto človeka tridsať rokov tiesnila pretvárka. Bol vteleným zlom a páril sa so statočnosťou. Nenávidel ctnosť nenávisťou nešťastného manžela. Odakživa premýšlal o zločinoch; od toho času ako sa stal mužským, nosil tento tvrdý pancier zdanlivosti. Pod ním bol obludou; žil v koži statočného človeka so srdcom banditu. Bol na oko prívetivým morským lupičom. Bol väzňom statočnosti; bol zatvorený v rakvi mumie, ktorá sa menuje nevinnosťou. Na lopatkach mal pre naničhodníka priťažké anjelské krýdla. Všeobecná úcta, ktorú požíval, priveľmi ho tiažila. Zdať sa statočným človekom je krutou vecou: Neprestajne musieť udržiavať rovnováhu, zle myslieť a pekne hovoriť, aká to námaha! Bol fantomom statočnosti, súc vlastne prízrakom zločinnosti. Tento rozpor byl jeho osudom. Musel sa slušne chovať, robiť sa príjemným, ale vnútorne sa vztekať, škrípať zubami a pri tom sa usmievať. Ctnosť mu bola niečim, čo dusí. Cez celý život túžil zahryznúť do ruky, ktorá mu zapchávala ústa.

Chcel do nej zahryznúť, ale musel ju bozkávať.

Lhať je toľko ako trpieť. Pokrytec je trpiteľom v dvojakom smysle slova; počíta s víťazstvom a snáša muky. Nerozhodne premýšlať o nejakej mrzkosti, doprevádzanej istou dávkou puritanizmu, vnútorná ničomnosť, s náterom nepoškvrnenej povesti, ustavične sa pretvárať, nikdy nebyť svojím, ustavične klamať, to unavuje. Z všetkej tej čierňavy, ktorá sa valí modzgom, tvoriť čistotu, chcieť zadusiť svojích ctiteľov, pochlebovať, byť zdržanlivým, uzdiť sa, dávať ustavične pozor, utajenému zločinu dávať pekný zovňajšok, ohyzdnosť meniť na krásu, zo zlosti vyrábať dokonalosť, štekliť dýkou, osládzať jed, bdieť nad nenútenosťou posuňkov a nad hudbou hlasu, ni pohľadom sa neprezradiť: to všetko je nesmierne ťažké a bolestné. Ohavnosť pretvárky skrsá v pokrytcovi samom. Ustavične piť zo svojej pretvárky je ošklivé. Sladkosť, s ktorou lesť mieša zločinnosť, protiví sa samému zločincovi, ktorý je prinútený mať túto miešaninu ustavične v ústach a chvíľami sa mu natoľko obracia žalúdok, že by najradšej vychrlil svoju myšlienku. Glgať túto slinu je hrozné. Pridajte k tomu ešte hlbokú hrdopýchu. Ale bývajú chvíle, keď pokrytec cíti k sebe úctu. V zlodejstve tkvie nejaké nesmierne sebectvo. Červík má tú istú plazivosť ako šarkan; a práve tak sa vie vymrštiť. Zradca je tým istým ako despota, ktorý vie uplatniť svoju vôľu len vtedy, ak sa rozhodne pre podriadenú úlohu. Je to malichernosť schopná ohromnosti. Pokrytec je titan a trpaslík zároveň.

Clubin si celky úprimne myslel, že mu krivdili. Akým právom sa to stalo, že sa nenarodil bohatým? Bol by si želal mať po rodičoch aspoň sto tisíc libier renty. Prečo ich nemá? On nie je tomu na príčine. Prečo mu neboly dožičené všetky pôžitky života, prečo musel pracovať, totiž klamať, zrádzať a ničiť? Prečo bol odsúdený k muke musieť pochlebovať, podlizovať sa, hľadieť za zaľúbiť, získať si lásku a úctu, a vo dne i v noci mať inú tvár, ako bola jeho vlastná? Pretvárka je podrobená násiliu. Nenávidíme toho, komu lžeme. Konečne uderila jeho hodina. Clubin sa mstil.

Na kom? Na všetkých a na všetkom.

Lethierry mu robil len dobre; tým horšie; na Lethierrym sa pomstil najprv.

Mstil sa na všetkých, pred ktorými sa musel premáhať. Teraz bral odplatu. Kto o ňom kedy dobre smýšlal, bol jeho nepriateľom. Býval v zajatí tohoto človeka. Teraz bol Clubin na svobode. Uniknul. Prestal byť poddaným. O čom budú myslieť, že je to jeho smrť, to je jeho životom; začne znova žiť. Naozajstný Clubin svlečie kožu falošného Clubina. Odrazu rozriešil všetko. Rantaina odsotil do neznáma, Lethierryho do záhuby, ľudskú spravedlnosť do tmy, verejnú mienku do bludu, celé ľudstvo ďaleko od seba, Clubina. Zbavil sa sveta.

A o to jednoslabičné slovo Boh sa veľmi málo staral.

Považovali ho za nábožného. No a potom?

V pokrytectve sú liščie diery, lepšie rečeno pokrytec sám je takou liščou dierou.

Keď ostal Clubin sám, jeho liščia diera sa otvorila. Bola to chvíľka rozkoše; vetril svoju dušu.

Vdychoval do seba svoj zločin plnými pľúcami.

Hlboké zlo sa zračilo na jeho tvári. Clubin okrial. V tej chvíli pohľad Rantainov vedľa neho bol by sa zdal pohľadom novonarodeného dietaťa.

Môcť sňať masku, aké to vykúpenie! Jeho svedomie plesalo nad svojou ošklivou nahotou a kúpúc sa slobodne v podlom prúde zla, pociťovalo rozkoš. Dlhoročné prijímanie prejavov ľudskej úcty budí napokon zúrivú chuť po nestydatosti. V hanebnosti tkvie kus istej necudnosti. V týchto hrozných mravných hĺbkach, ktoré sú dosiaľ tak slabo prezkúmané, vládne akási ukrutná a príjemná šteklivosť, ktorá je nestydatosťou zločinu. Nudnosť falošnej, dobrej povesti budí chuť po hanbe. Človek natoľko pohrdá ľuďmi, že by si želal byť nimi opovrženým. Zunovalo ho byť vážnym. Obdivuje voľnosť, ktorú pripúšťa mravná upadlosť. Hľadí roztúženými očami na zvrhlosť, ktorá sa tak slobodne rozťahuje v svojej potupnosti. Keď niekto musí klopiť oči, kradmo pozerá v túto stranu. Nik nie je bližší Messalíne ako Maria Alacoquová. Dívajte sa na la Candiare a mníšku z Louviersu. Aj Clubin žil pod závojom. Nestydatosť bola vždy jeho ctižiadosťou. Závidel neviestke a bronzovému čelu, ktoré s ľahkosťou nieslo pečať hanby; väčšmi sa cítil neviestkou ako ona a brydilo sa mu, že ho považujú za pannu. Bol Tantalusom cynizmu. Napokon na tejto skale, v tejto púšti mohol byť úprimný a bol ním. Aká to rozkoš, môcť sa cítiť úprimne obludou! Clubin v tejto chvíľke precítil všetky vytrženia, ktorých je schopné len peklo; všetky zaostalosti za pretvárku boly mu hradené; pretvárka je záloh, satan ho vyplatil. Clubin sa oddal mámivému citu nestydatosti, lebo ľudia zmizli a okrem neba tu už nebolo ničoho. Povedal si: „Som naničhodník!“ a bol spokojný.

Podobné niečo sa ešte nikdy neodohralo v ľudskom svedomí.

Výbuch pretvárky je niečo, s čím nemožno porovnať nijaké otvorenie kráteru.

Bol natešený, že tam niet nikoho, a nebolo by ho mrzelo, keby tam hneď bol niekto býval. Bol by mal z toho pôžitok; keby bol nejakému svedkovi ukázal svoju ošklivú povahu.

Bol by býval šťastný, keby bol mohol ľudskému pokoleniu povedať do očí: „Si idiot!“

Neprítomnosť ľudí umožňovala jeho víťazoslávu, ale zmenšovala ju.

Musel len sám hľadieť na svoju slávu.

Byť na pranieri má svoje kúzlo. Všetci vidia, že si bez cti.

Prinútiť zástup, aby na teba hľadel, je prejavom moci. Galejník, ktorý stojí na križovatke na lešení s železným kruhom na krku, je despotom všetkých tých pohľadov, ktoré núti, aby sa k nemu obrátily. V tomto popravišti je niečo, čo sa podobá podstavcu pomníka. Či môže byť krajšie víťazstvo ako byť stredom všeobecnej pozornosti? Prinútiť zrak verejnosti k pohľadu, je istou formou nadvlády. Pre tých, ktorým je zlo ideálom, znamenie hanby je svätožiarou. Tým vládnu. Stoja na výške niečoho. Stavajú sa tu pánovite na obdiv. Stĺp potupy má akúsi podobnosť s trónom.

Byť vystaveným, znamená byť predmetom pozorovania.

Zlí vladári mali zjavne z praniera radosť. Keď Nero podpaľoval Rím, keď Ludvík XIV. s Falcom zaobchodil ako so zradcom, keď regent George pomaly zabíjal Napoleona, keď Mikuláš vraždil Poľsko pred očami civilizovaného sveta, iste pociťovali niečo z rozkoše, o kterej sníval Clubin. Nesmiernosť opovrhovania pôsobí na opovrhnutého dojmom veľkosti.

Komu strhli masku, ten je porazený, ale kto si ju sňal sám, je víťazom. Je to omámenie, je to drzá, ale ukojená nerozumnosť, je to šialená nahota, ktorá vôkol seba všetko uráža. Najvyššie šťastie.

Tieto myšlienky v pokrytcovi ako by si protirečily, ale nie je tomu tak. Každá podlosť je dôsledná. Med sa mení na žlč. Jezuita Escobar si podáva ruku s markýzom de Sade. Dôkazom toho je Léotade. Pokrytec, ako človek voskrz zlý, má v sebe obidva póly perverzity. Na jednej strane je kňazom, na druhej kurtizánou. Jeho démon má dvoje pohlavie. Pokrytec je hrozným hermafroditom zla. Oplodňuje samého seba. Sám sa rozmnožuje a mení. Ak ho chcete vidieť roztomilého, pozrite sa na neho; ak ho chcete vidieť strašného, obráťte ho.

Clubin mal v sebe celý ten súmrak protichodných myšlienok. Slabo ich chápal, ale sa im hodne tešil.

Postup myšlienok tej duši bol taký, ako by v noci sršal pruh pekelných iskier.

Clubin tu stál chvíľku zadumaný; hľadel na svoju statočnosť tak, ako hľadí had na svoju starú kožu.

Všetci boli presvedčení o tejto statočnosti a koľkosi aj on sám.

Pustil sa druhý raz do smiechu.

Budú si myslieť, že je mŕtvy a on je bohatý. Budú si myslieť, že je ztratený a on je zachránený. Aký podarený kúsok zahral všeobecnej ľudskej hlúposti!

Do tejto všeobecnej ľudskej hlúposti patril aj Rantaine. Clubin myslel na Rantaina s nesmiernym opovrhovaním, akým opovrhuje kuna tygrom. Tento útek, ktorý sa nepodaril Rantainovi, podaril sa jemu, Clubinovi. Rantain odišiel s hanbou a Clubin zmiznul víťazoslávne. Pokračoval v Rantainovom zbojstve, išiel po jeho stopách, ale šťastie mal on, Clubin.

Do budúcnosti ešte nemal dosť pevne ustálený plán. V opasku v železnej dózni mal tri bankovky a táto istota mu stačila. Dá si iné meno. Sú kraje, kde má šesťdesiat tisíc frankov toľkú cenu ako šesť sto tisíc. Nebolo by to zlé riešenie, odísť do niektorého z týchto kútov a žiť tu statočne z hotových peňazí, ktoré vzal tomu zlodejovi Rantainovi. Ani to by nebolo zlé, špekulovať, pustiť sa do veľkých obchodov, zväčšiť kapitál, a stať sa naozaj milionárom.

Na príklad v Costa-Rice, kde sa práve začal rozvíjať obchod s kávou, daly sa vyrobiť tony zlata. Uvidí ešte, čo sa dá robiť.

Konečne má dosť času premýšlať o tom. Nateraz mal to najhoršie za sebou. Ozbíjať Rantaina, zmiznúť s Durandou, to bola hlavná vec. To je vykonané. Ostatné je jednoduché. Teraz už niet prekážok. Netreba sa ničoho báť. Nič ho nemôže prekvapiť. Dopláva ku brehu, v noci vystúpi v Plainmonte, vylezie pod strmým brehom, pôjde rovno k strašideľnému domu, pomocou uzlovitého povrazu vlezie do domu celky pohodlne, veď si ho ukryl v skalnej diere, najde tam svoj kufor so suchým šatstvom a potravnými článkami a tak bude môcť čakať, lebo ako sa dozvedel, španielski podludníci, akiste Blasquito, pristanú v Plainmonte a potom za niekoľko guineí dá sa zaviesť nie do Torbay, ako bol povedal Blascovi, aby ho pomýlil, ale do Pasages, alebo do Bilbaa. Ztade sa už dostane do Vera-Cruzu, alebo do Nového Orleánsu. Ináč, je už čas, aby skočil do mora, lebo šalupa je ďaleko a plávať hodinu, to je pre Clubina maličkosťou, keď ho od zeme delí len jedna míla, veď je na Hanois.

Keď v myšlienkach prišiel k tomuto bodu, práve sa roztrhla hmla. Objavila sa hrozná skala Douvres.

VII. Nečakané zasiahnutie

Clubin sa zdesene poobzeral.

Bolo to naozaj hrozné, osamelé úskalie.

Nebolo možno mýliť sa v tejto neforemnej silhuette. Obidve skaly Douvres vyčnievaly ako dvojčatá ošklivo do výšky, nechávajúc medzi sebou úžinu ako klepec. Bol to sťaby lotrovský brloh oceánu.

Boly celky blízko. Hmla ich zahalila ako spoluvinníkov.

Clubin v hmle sa pustil chybným smerom. Hoci bol opatrný, jednako sa mu stalo to, čo sa kedysi stalo dvom veľkým plavcom mora, Gonzalesovi, ktorý objavil mys Blanc a Fernandezovi, ktorý objavil mys Vert. Hmla ich sviedla s pravej cesty. Zdala sa mu byť znamenitým pomocníkom k uskutočneniu úmyslu, ale bola nebezpečná. Clubin sa odklonil od pravého smeru a zmýlil sa. Guerneseyský cestujúci, ktorý sa nazdával, že poznáva Hanois, dal kormidlu posledný náraz. Clubin sa nazdával, že narazil na Hanois.

Duranda, jej dno prerazilo jedno z podmorských úskalí, bola od obidvoch skál vzdialená len na niekoľko povrazov.

Asi dve sto siah ďalej bolo vidieť mohutný žulový kubik. Na strmých stenách tejto skaly bolo možno rozoznať niekoľko trhlín a schodných vypuklín. Rovné hrany týchto príkrych skál pravouholných stien zdaly sa svedčiť o tom, že vrch skaly je plochý.

Bola to skala Človek.

Skala Človek dvíha sa ešte do väčšej výšky ako skaly Douvres. Jej plocha vyčnieva nad ich dvoma neprístupnými končiarmi. Táto na okraji sa drobiaca plocha mala zvláštne rímse a nejakú skulpturálnu pravidelnosť. Nebolo možno predstaviť si niečo pustejšie a trúchlejšie. Príboj šíreho mora rozrážal sa pokojne na štvorhranných bokoch tohoto ohromného čierneho telesa, tvoriaceho nejaký podstavec pre nepočetné prízraky mora a noci.

Všetko to bolo akosi ztrnulé. Temer nebolo cítiť vánok v povetrí, temer nebolo vidieť brázdu na vlnách. Pod touto nemou hladinou mora bolo možno tušiť rozsiahlý život hĺbok.

Clubin videl často skaly Douvres z diaľky.

Teraz bol presvedčený, že je naozaj pri ních.

Bol to rázny a náhly obrat. Douvres miesto Hanois!

Miesto jednej päť morských míl! Päť morských míl! Nemožné. Skala Douvres pre osamelého ztroskotanca znamená viditeľnú a hmatateľnú prítomnosť poslednej chvíle. Zákaz dosiahnuť zem.

Clubina prehradilo. Sám sa tak vrhnul do pažeráka zkazy. Nemať iné útočište ako skalu Človeka! Bolo pravdepodobné, že sa v noci privalí búrka a že sa pretiažená šalupa niekde prekotí. Na pevninu nepríde chýr o ztroskotaní. Nik se nedozvie, že Clubin ostal na úskalí Douvres. Je len výhľad na smrť zimou a hladom. Tých sedemdesiatpäť tisíc frankov mu nezaopatrí ani kúsok chleba. Všetko, čo tak namáhavo vybudoval, napokon skončilo v tomto klepci. Bol usilovným staviteľom svojej záhuby. Nikde pomoci! Záchrana nemožná! Víťazstvo sa zrútilo do priepaste. Miesto oslobodenia, zajatie. Miesto dlhej, šťastnej budúcnosti, umieranie. Jedným mihnutím oka, len čo by šlahnul blesk, celá jeho stavba sa zrútila. Raj, o ktorom tento démon sníval, ukázal sa zasa v svojej pravej podobe, ako hrob.

Medzitým zavial vietor! Pretrhávaná a zmietaná hmla vo veľkých neforemných chomáčoch hnala sa roztratene obzorom. Bolo vidieť zasa celé more.

Voli, ku ktorým voda vždy väčšmi vnikala, ustavične ručali.

Noc sa blížila a s ňou akiste aj búrka.

Duranda, ktorú príliv mora pomaly dvíhal, kolísala sa z prava na ľavo, potom z ľava na pravo a začala sa točiť na úskalí ako okolo osy.

Bolo možno tušiť, že nie je ďaleko chvíla, keď ju príboj strhne a zaplaví vodou.

Teraz bolo jasnejšie ako v chvíľke ztroskotania. Hoci bolo pozdnejšie, bolo vidnejšie. Odchádzajúca hmla, vzala so sebou aj kus tmy. Na západe nebolo mrakov. Za súmraku býva zavše nebo jasné. Toto rozsiahle svetlo ožiarovalo more.

Duranda zaviazla na skale tak, že jej predok bol naklonený do vody, kdežto zad trčal do hora. Clubin vyliezol na zadnú čiastku lode, ktorá bola temer nad vodou. Zahľadel sa uprene na obzor.

Pokrytectvo má tú zvláštnosť, že dychtive sa úfa. Pokrytec vždy čaká. Pokrytectvo nie je nič iné ako hrozná nádej; a táto ctnosť je základom onej lže a stáva sa hriechom.

Ale zvláštna vec, v pokrytectve je nejaká dôvera. Pokrytec sa spolieha na akúsi netrefnosť neznáma, ktorá pripúšťa zlo.

Clubin hľadel do priestoru.

Situácia bola zúfalá, ale táto desná duša nezúfala.

Clubin si povedal, že po tak dlhej hmle, lode, ktoré v hmle svinuly plachty, alebo vrhly kotvu, budú pokračovať v ceste a že sa niektorá objaví na obzore.

A naozaj vynorila sa jedna plachta.

Išla od východu a smerovala k západu.

Keď prišla bližšie, bolo možno rozpoznať, aká je to loď. Mala len jeden stožiar a bola vystrojená ako goeleta. Čelný sťažeň bol temer vodorovný. Bol to kutr.

Za pol hodiny bude sa plaviť celky blízko úskalia Douvres.

Clubin si riekol: „Som zachránený.“

V chvíľke, v akej bol on, človek myslí zo začiatku len na život.

Tento kutr bol snáď cudzí. Kto vie, či to nie je jedna z tých podludníckych lodí, ktoré sa plavia do Plainmontu? Kto vie, či to nie je sám Blasquito? Vtedy by zachránil nielen život ale aj majetok; a stretnutie sa s úskalím Douvres by takto urýchlilo rozhodnutie a urobilo zbytočným čakanie v strašideľnom dome a rozuzlilo dobrodružstvo na šírom mori, napokon stalo by sa šťastnou príhodou.

Úplná istota zdaru zaujala vztekle túto tmavú myseľ.

Je zvláštné, ako ľahko veria naničhodníci v úspech.

Ostávalo už len jedno:

Obrysy Durandy splývaly s obrysmi skál, medzi nimi bola zaseknutá, takže znamenala len o niekoľko čiar viacej, nebolo ju možno rozoznať, tratila sa tu a bolo nemysliteľné, že by v tej troške dennieho svetla, ktoré ešte zbývalo, mohla upútať pozornosť okolo idúcej lode.

Ale ľudskú postavu, odrážajúcu sa tmavosťou na bielom šere oblohy, stojacú na ploche Človeka a upozorňujúc na seba posunkami, by iste zbadali. Poslali by čln, aby odviezla ztroskotanca.

Skala Človek bola vzdialená len na dve sto siah. Doplávať k nej bolo jednoduchou vecou, vyliezť na ňu bolo ľahko.

Nesmie zmrhať ani minutu.

Predok Durandy viazol v skale, bolo tedy treba skočiť do vody zo zadu a to práve s miesta, kde stál Clubin.

Spustil olovené ťažítko a zbadal, že je pod zadom veľká hlbka. Drobné mušle dierkovcov a mrežkovcov, ktoré sa na maz ťažítka prilepily, boly nedotknuté, čo svedčilo o tom, že sú na tomto mieste hlboké skalné diery, v ktorých je voda, hoci je na povrchu akokoľvek pohnutá, stále pokojná.

Sobliekol sa, nechajúc šaty na palube. Na kutre mu iste dajú iné.

Nechal si len kožený opasok.

Keď bol nahý, vzal opasok do ruky, pripevnil si ho, omakal v ňom železnú dózňu, letmým pohľadom vyzkúmal smer, ktorým bude musieť isť medzi úskaliami a vlnami, aby dosiahol skalu Človeka, a potom skočil strmhlav do vody a ponoril sa.

Keďže padal s vysoka, ponoril sa veľmi hlboko.

Spustil sa ešte hlbšie, až na dno, urobil pod vodou niekoľko krokov pozdĺž skál, potom sa vymrštil, chtiac vyplávať zasa na povrch.

V tom pocítil, že ho niečo chytilo za nohu.

Kniha siedma. Je nerozumné opytovať sa knihy

I. Perla na dne hlbiny

Po krátkom rozhovore so sieurom Landoysom Gilliatt za niekoľko minút bol už v Saint-Simpsone.

Gilliatt bol až úzkostlive znepokojený. Čo sa to len stalo?

V Saint-Simpsone panoval poplach ako v pobúrenom úle. Všetci stáli vo dverách. Ženy na seba vyvolávaly. Bolo vidieť ľudí, ktorí niečo rozprávajúc, robili živé posunky. Vôkol ních tvorili sa skupiny. Bolo počuť slová: „Aké nešťastie!“ Ale niektoré tváre sa usmievaly.

Gilliatt sa nikoho neopytoval. Nebolo jeho povahou dávať otázky. Ináč bol priveľmi rozčulený, aby bol niekoho oslovoval. Neveril tomu, čo sa povráva, radšej sa dozvedel pravdu vždy naraz. Šiel tedy rovno do Bravées.

Bol natoľko znepokojený, že neváhal vstúpiť do tohoto domu.

Ináč dvere prízemnej miestnosti z nábrežia boly otvorené dokorán. Na prahu sa premávali mužskí a ženské. Všetci vchádzali dnuká, tak išiel aj on.

Vchádzajúc zbadal sieura Landoys, opierajúceho sa o vereje dvier, ktorý mu riekol tlmeným hlasom:

„Bezpochyby už viete, čo sa stalo?“

„Nie.“

„Nechcel som to tam vonku na ceste vykrikovať ako kuvik.“

„Čo sa stalo?“

„Duranda ztroskotala.“

V sále bolo plno ľudí.

Skupiny hovorily potichu, ako v dome, v ňomž leží chorý.

Susedia, chodci, zvedavci, akosi bojazlivo sa tiesnili pri dverách, nechávajúc prázdnym pozadie dvorany, kde vedľa sediacej a plačúcej Déruchetty stál mess Lethierry.

Opieral sa o zadnú stenu. Námornícku čiapku mal stiahnutú až na obočie. Do tváre mu padal chomáč šedivých vlasov. Nevravel nič. Jeho ramená boly bez vlády, a pery akoby ani nedýchaly. Robil dojem nejakého o múr opretého predmetu.

Kto ho videl, cítil, že sa v tomto človeku práve zrútil život. Keď nebolo Durandy, pre Lethierryho život už nemal smyslu. Jeho duša žila na mori a táto duša sa práve utopila. Čo teraz? Vstávať každé ráno, isť spať každý večer? Nečakať už na Durandu, nevidieť už jej odchod, nevidieť už jej návrat? Čo znamená taký bezcieľny ostatok života? Piť, jesť a čo potom? Tento človek všetky svoje trudy korunoval veledielom a všetku svoju obetavosť pokrokom. Žiť ešte niekoľko lichých rokov? Načo? Teraz už nemá čo robiť. V jeho veku sa už všetko nezačína znova; napokon je celky na mizine. Chudák, dobrý starec!

Déruchetta, plačúc vedľa neho na stoličke, v obidvoch rukách držala Lethierryho päsť. Ona mala spiaté ruky, on zaťatú päsť. V tom bol rozdiel medzi ich sklúčenosťou. V spiatých rukách sa ešte javí nejaká úfnosť; v zaťatej pästi nie je už nič.

Mess Lethierry jej ponechal rameno. Choval sa trpne. Mal v sebe len toľko životnej sily koľko má človek, do ktorého udrel hrom.

V ľudskom živote sú chvíle, keď človek padne na dno takej duševnej priepaste, že je vytrhnutý zpomedzi živých. Ľudia idú cez vašu chyžu a vy ich ledva rozoznávate; strkajú do vás lakťami a nemôžu sa k vám dostať. Ste im neprístupný a oni sú vám nedosažiteľní. Šťastie a zúfalstvo nemôžu dýchať v tom istom ovzduší; keď je človek zúfalý, je účastný života iných z veľkej diaľky; temer nevie o ich prítomnosti, ztráca pociť svojho vlastného jestvovania; hoci je z mäsa a kostí, necíti sa už naozajstným; samému sebe je už len čírym snom.

Táto situácia sa odzrkadlovala v pohľade messa Lethierryho.

Skupiny si šepkaly. Každý vravel o tom, čo vedel. Boly to tieto zvesti.

Duranda ztroskotala včera na skale Douvres v hmle, asi hodinu pred západom slnka. Ľudia sa zachránili v šalupe, až na kapitána, ktorý nechcel loď opustiť. Prudký juhozápadný vietor, ktorý sa rozprúdil po hmle, bol by temer zapríčinil ich druhé ztroskotanie a zahnal ich na Guernesey na šíre more. Ale v noci na šťastie stretli sa náhodou s „Cashmerom“, ktorý ich vzal na palubu a doviezol ich do Saint-Pierre-Portu. Všetko to zavinil kormidelník Tangrouille, ktorého už vrhli do väzenia. Clubin sa zachoval šľachetne.

Piloti lodí, ktorých bolo v týchto skupinách hodne, vyslovovali toto pomenovanie „úskalie Douvres“ zvláštnym spôsobom.

„Zlý hostinec,“ riekol jeden z ních.

Na stole bolo vidieť busolu, sväzok listín a obchodných papierov, bola to akiste busola z Durandy a loďné papiere, ktoré Clubin odovzdal Imbrancamovi a Tangrouillovi v chvíli, keď šalupa odchodila. Veľkodušné to sebazaprenie človeka, ktorý zachraňuje všetko, aj papiere, v chvíli, keď si volí smrť! Je to maličkosť, ale veľkolepá maličkosť a vznešené zabúdanie na seba.

Všetci obdivovali jednomyseľne Clubina a ináč všetci jednomyseľne verili, že sa zachránil. Kutr „Shealtiel“ dorazil niekoľko hodín po „Cashmer-ovi“; tento kutr doniesol posledné zvesti. Dlel práve dvadsaťštyri hodín v tých istých vodách ako Duranda. V hmle trpelivo čakal a v búrke svinul plachty. Patrón „Shealtiela“ bol medzi prítomnými.

V chvíli, keď vstúpil Gilliatt, dokončil práve tento patrón svoju rozprávku k messovi Lethierrymu. Táto rozprávka bola zrovna raportom. Nad ránom, keď utíchla búrka, a vietor bolo možno premôcť, začul vraj patrón „Shealtiela“ ručanie na šírom mori. Tento zvuk prerií na vode ho prekvapil; zamieril v tú stranu. Zbadal Durandu v skalách Douvres. More sa už utíšilo natoľko, že sa mohol priblížiť. Zahúkal na vrak. Odpovedalo len ručanie volov, topiacich sa v podpalubí. Patron „Shealtiela“ bol presvedčený, že na palube Durandy niet nikoho. Vrak sa držal ešte vždy na vode a hoci aj zúrila prudká búrka, zato Clubin mohol na ňom prenocovať. Nepatril k tým, čo sa tak ľahko poddajú. Nebol tam, zachránil sa tedy. Niekoľko sloopov a luggrov z Granville a Saint-Malo, ktorí vyviazli z hmly, museli včera večer nepochybne plávať celky blízko úskalia Douvres. Jeden z ních akiste vzal kapitána Clubina na palubu. Treba si pripomenúť, že šalupa Durandy bola preplnená, odchodiac od ztroskotanej lode, išla v ústrety mnohým nebezpečenstvám, že stačil už len jeden človek, aby bola pretiažená a prevrhla sa a že hlavne táto okolnosť prinútila Clubina zostať na vraku. Ale keď takto urobil svoju povinnosť a namanula sa záchranná loď, Clubin sa iste nezdráhal použiť ju. Človek môže byť hrdinom, ale nemusí byť hlupákom. Samovražda by bola tým nesmyselnejšia, veď Clubinove chovanie bolo bezúhonné. Vinníkom bol Tangrouille a nie Clubin. Všetko to bolo presvedčivé; patrón „Shealtielu“ mal zrejme pravdu a všetci čakali, že sa Clubin každú chvíľu zjaví. Chystali sa, že ho ponesú v triumfe.

Z rozprávania patrona boly dve veci jasné; že je Clubin zachránený a Duranda ztratená.

Neostávalo iné ako smieriť sa s tým, že zkaza Durandy je nenapraviteľná. Patron „Shealtielu“ bol svedkom poslednej fáze ztroskotania. Veľmi ostrý skalný končiar, na ktorom bola Duranda akoby nabodnutá, držal ju pevne cez celú noc a bránil sa útokom búrky, ako by si chcel vrak podržať; ale ráno v chvíľke, keď „Shealtiel“ vidiac, že tam niet nikoho, koho by bolo treba zachrániť, chcel odísť od Durandy, privalil sa jeden z tých príbojov vĺn, ktoré bývajú akoby posledným výbuchom búrky. Tento príval zdvihnul zúrivo Durandu, odtrhnul ju od úskalia a šmaril ju prudkosťou vystreleného šípu zrovna medzi dve skaly Douvres. Bolo počuť „diabolský“ praskot, vravel patron. Duranda, vynesená prívalom do značnej výšky, zaviazla v užine medzi skalami. Bola znova pribitá, ale pevnejšie ako na podmorskom úskalí. A tu bude tkvieť, neodvratne zavesená, vydaná na pospas vietrom a búrkam.

Duranda dľa svedectva posádky „Shealtiela“ bola do troch štvrtín roztrieskaná. A keby ju úskalie nebolo zadržalo a podopieralo, bola by sa v noci iste potopila. Patron „Shealtiela“, prezrel si ju ďalekohľadom. A opísal pohromu podrobne s námorníckou dôkladnosťou.

Bok pravej strany bol prerazený, stožiar polámaný, plachty rozdriapané, reťaze pri sťažňových stavoch temer všetky pretrhané, spadnuté rahno nad kajutou v príklope rozbilo okno, klenba komory prevalená, vešiaky pre čln prelomené, radlo kormidla zlomené, kormidlová žrď odtrhnutá, obruba koša strhnutá, železné kone smetené, krížna hrada rozdrvená, rebro odorvané, zadná stena roztrepaná. Také boly následky vzteklého besnenia búrky. Jarab k nakladaniu tovaru, pripevnený na predu ku stožiaru, zmiznul bez stopy, ako by ho všetci ďasy sobrali s lanami, škripcovým prístrojom, železným škripcom a reťazami. Na Durande sa uvoľnily všetky fúgy a teraz chystala sa voda dokončiť dielo zhuby. Za niekoľko dní neostane z nej nič.

Ale stroj, čo je dosť divnej a to svedčí o jeho pevnosti, touto pohromou ledva bol stihnutý. Patron „Shealtiela“ bol toho náhľadu, že ten „kolovrat“ neutrpel vážnu škodu. Sťažne podľahly, ale komín stroja obstál. Len železné spojky veliteľského mostíka boly skrútené; obruba kolies malo poruchy, ale kolesá, ako sa zdalo, nemaly ani o lopatku menej. Stroj bol nedotknutý. To bolo aspoň presvedčením patrona „Shealtiela“. Kurič Imbrancam, ktorý sa zamiešal medzi skupiny, súhlasil s týmto presvedčením. Tento černoch, inteligentnejší ako nejeden beloch, bol obdivovateľom tohoto stroja. Zdvihnul ramená, roztiahol všetkých desať prstov svojich čiernych rúk a vravel mlčiacemu Lethierrymu: „Pane, mechanizmus je pri živote!“

Keď sa už zachránenie Clubina zdalo byť istým a trup Durandy stal sa už obeťou, vo všetkých skupinách predmetom rozhovoru bol stroj. Zaujímali sa oň ako o nejakú živú osobu. Boli vo vytržení nad jeho znamenitým chodom. „To je spoľahlivý chlapík!“ zvolal jeden francúzsky námorník. „To si myslím!“ zvolal guerneseyský rybár. „To je podarená šelma,“ riekol zasa patron „Shealtiela“, „vyviazol z toho s nepatrným pošramotením“.

Tento stroj pomaly sústredil na seba záujem všetkých. Vyvolal záujmy za i proti, lebo mal svojích priateľov i nepriateľov. Nejeden majiteľ dobrého starého plachtového kutra úfal sa, že si priláka klientelu Durandy, nehneval sa voskrz, že úskalie Douvres popravilo nový vynález. Šepot prešiel vo vírivý šum. Hovorilo sa temer hlučne. Ale tento hluk bol ešte vždy akýsi tlmený a chvíľami náhle ztíchly tieto hlasy, pod vlivom hrobového mlčania Lethierryho.

Výsledkom všetkých tých rozhovorov bolo toto:

Hlavnou vecou bol stroj. Vystaviť novú loď bolo možné, ale nový stroj nie. Tento stroj bol ojedinelý. Ku sostaveniu podobného stroja chybely peniaze, ba čo viac chybeli robotníci. Povedali sme, že budovateľ stroja umrel. Stroj stál štyridsať tisíc frankov. Nik by sa nebol opovážil vložiť do takého podniku toľký kapitál, tým menej, lebo zkúsenosť dokázala, že parná loď môže práve tak ztroskotať ako každá iná; nehoda, ktorá stihla Durandu, zničila všetok jej predošlý úspech. Ale žalostné bolo myslieť na to, že je stroj teraz ešte celý a dobrý a že za päť či šesť dní bude patrne roztrieskaný na kusy práve tak ako sama loď. Kým jestvuje on, nemožno vlastne hovoriť o ztroskotaní. Len ztrata stroja by bola nenahraditeľná. Zachrániť stroj bolo by toľko ako zamedziť pohromu. Ľahko sa to povie, zachrániť stroj. Ale, kto by sa to odvážil urobiť? Je to možné? Niečo podniknúť a niečo previesť, to sú dve veci a dôkazom toho je, že je celky ľahko o niečom snívať, ale ťažko je to uskutočniť. A ak bol kedy nejaký sen nepravdepodobný a márny, tak bol tento: zachrániť stroj, ktorý zaviazol na Douvres. Vyslať k týmto skalám loď s mužstvom, bolo by šialenosťou, na to nebolo možno myslieť. Bol práve čas búrok; pri prvej víchrici na ostrých hranoch podmorských končiarov prerezaly by sa reťaze kotvi a loď by sa roztrieskala na brale. Znamenalo by to poslať za prvým ztroskotaním druhé. V nejakej diere, na najvyššej ploche, kam sa uchýlil ten legendárny ztroskotanec, ktorý zahynul hladom, ledva bolo miesto pre jednoho človeka. Aby bol stroj zachránený, k tomu bolo treba, aby na skaly Douvres išiel jeden jediný človek, aby tam bol sám v tejto púšti, sám päť míl od pobrežia, sám na tom hroznom mieste, sám cez celé týždne, sám vystaviac sa predvídanému a nepredvídanému, bez riadného zásobovania potravnými článkami v úplnom nedostatku, bez pomoci pri nejakom nešťastí, bez ľudskej stopy, okrem tej, ktorú zanechal ten niekdajší ztroskotanec, ktorý tu zahynul hladom a majúc za druha len tohoto mŕtveho. A čo by mal robiť, aby stroj zachránil? Musel by byť nie len námorníkom, ale aj kováčom. A čo všetko by musel pretrpieť! Človek, ktorý by sa na to podujal, bol by viacej ako hrdina. Bol by to blázon. Lebo pri istých ohromných podnikoch, ktoré vyžadujú nadľudské sily, odvaha hraničí so šialenstvom. A naozaj, keď sa to všetko uváži, či by nebolo bláznovstvom na kocku postaviť život pre hromadu starého železa? Nie, na skaly Douvres by sa nikto neodhodlal. Bude neodvratné zrieknuť sa stroja ako ostatného. Záchranca, ktorý by bol potrebný, sa neobjaví. Kde najsť takého človeka?

Toto, trocha inými slovami povedané, bolo základom toho šepkania medzi zástupom tu shromaždených ľudí.

Patrón „Shealtiela“, ktorý býval pilotom, shrnul náhľad všetkých v tomto hlasnom výkriku:

„Nie! Všetko je márne! Takého človeka, ktorý by ta išiel a stroj priviezol, nenajdeme!“

„Ak ta neidem ja,“ dodal Inbrancam, „je to preto, že ta nemožno isť.“

Patrón „Shealtiela“ potriasol mu ľavicu s prudkosťou, ktorá je výrazom presvedčenia o nemožnosti previesť niečo a dodal:

„Keby sa taký človek našiel…“

Déruchetta obrátila k nemu hlavu a riekla:

„Vydala by som sa za neho.“

Zavládlo ticho.

Tu vystúpil zo skupiny veľmi bledý mužský a riekol:

„Vydali by ste sa za neho, miss Déruchetta?“

Bol to Gilliatt.

Všetci pozdvihli zraky. Mess Lethierry sa narovnal. Oči mu podivne svietily.

Vzal do ruky svoju námornícku čiapku, šmaril ju na zem, potom pozrel slávnostne pred seba, nehľadiac na prítomných a osvedčil sa:

„Déruchetta by sa za neho vydala. Dávam na to Bohu čestné slovo.“

II. Veľké počudovanie na západnom pobreží

Po tomto dni nasledujúca noc, mala byť od desiatej hodiny večernej nocou mesačnou. Hoci sa noc, vietor a more zdaly byť priaznivými, ani jeden rybár sa neodvážil isť na more ani z Hougue la Pierre, ani z Bordeaux, ani z Houmet Benetu, ani z Platonu, ani z Port Gratu, ani z vasonskej zátoky, ani z Perelle Bay, ani z Pezerisu, ani z Tiellesu, ani zo zátoky des Saints, ani z Petit Bo, vôbec ani z jednoho prístavu alebo prístavčoku guerneseyského. A bolo to celky pochopiteľné, lebo na poludnie kikiríkal kohút.

Ak kikiriká kohút v neobyčajnom čase, lovenie rýb sa nepodarí.

A jednako v ten večer v súmraku, ktorýsi rybár, vracajúci sa do Omptolle, zažil veľké prekvapenie. Naproti Houmet Paradisu, za obidvoma Brayes a Grunes, majúc na ľavo boju Plattes Fougeres, ponášajúcu sa na obrátený lievik, a na pravo boju saint-simpsonskú, ktorá sa podobala človeku, myslel si, že vidí trein boju. Aká je to boja? Kto ju tuná umiestil? Ktorú melčinu označuje?

Boja odpovedala hneď sama na tieto otázky: pohybovala sa. Bol to sťažeň. Rybárove prekvapenie bolo tým väčšie. Boja vynucovala otázky; sťažeň ešte väčšie. Loviť bolo nemožné. Keď sa všetci vracali, tu niekto ide na more. Kto? Prečo?

Za desať minút zvoľna sa pohybujúci sťažeň prišiel do blízkosti rybára z Omptolle. Ten nemohol čln poznať. Ale počul veslovať. Boly to údery len dvoch vesiel. V barke bol tedy akiste len jeden človek. Dul severák; bolo zrejmé, že ten človek vesluje preto, aby sa za výbežkom Fontenelle dostal na vietor. Tam akiste napne plachty. Chce sa tedy plaviť okolo Aucresse a vrch Crevel. Čo to znamená?

Stožiar prešiel mimo, rybár sa vrátil domov.

V tú istú noc, na rozličných miestach sa nachádzajúci jednotlivci, v rozličných hodinách, na západnom pobreží guerneseyskom, náhodou zpozorovali zvláštnu vec.

Keď rybár z Omptolle priväzoval svoju barku k brehu, nejaký človek, ktorý viezol morskú trávu asi pol míle odtiaľ a poháňajúc koňa na opustenej cloturskej hradskej, v blízkosti cromlechu a pobrežných veží č. 6 a 7, zbadal na mori, dosť ďaleko na obzore, na mieste loďami nebárs navštevovanom, lebo vyžaduje dôkladnú znalosť, smerom k Roque Nord a Sablonneure, že tam niekto napína plachtu. Ináč si toho veľmi nevšímal, lebo mal na starosti káru a nie loď.

Od tej chvíle ako kočiš zbadal tú plachtu, neuplynulo snáď ani pol hodiny, keď ktorýsi sádrár, vracajúci sa z mesta z práce a obchodiaci močiar Pelée, octnul sa odrazu temer oproti barke, ktorá sa odvážne prepletala medzi skalami Quenon, Rousse de Mer, a Grippe de Rousse. Noc bola tmavá, ale more bolo jasné, ktorý zjav se častý, takže na šírom mori bolo možno rozoznať pohyby všetkých lodí. Ale na mori bola len táto barka.

O niečo nižšie a niečo neskoršie sberateľ langust, rozkladajúci nástroje na pieštine, ktorá delí Port Soif od Port Enfer, nemohol pochopiť, čo robí barka, šinúca sa medzi Bone Corneille a Moulrette. Ten, kto sa odvažuje na tieto miesta, musí byť veľmi obratným pilotom a musí sa veľmi ponáhľať.

Keď v Catele bilo osem, zbadal krčmár v Cobo Bay s istým ustrnutím nejakú plachtu za Bou du Jardin a Grunettes, celky blízko Suzanne a Grunes.

Neďaleko Cobo Bay, na osamelom výbežku Houmet pri vasonskej zátoke chceli sa práve rozlúčiť dvaja milenci; v chvíľke, keď deva vravela mládencovi: „Ak odchodím, nerobím to preto, že by som nebola rada s tebou, ale už musím isť,“ boli vyrušení pri bozku na rozlúčku dosť veľkou barkou, ktorá preplávala veľmi blízko ních a smerovala k Massellettes.

Pán Peyre des Norginots, bývajúci v Pipete, okolo deviatej hodiny bol zaujatý prezeraním diery, ktorú nejakí darebáci urobili v plote jeho zahradky, Jennerotty, a pri ustálovaní tejto škody musel si všimnúť barku, ktorá smelo obchodila v tejto nočnej chvíli Crocq-Point.

Na druhý deň po búrke more ešte nebolo pokojné, táto cesta bola nebárs bezpečná. Mohol si ju voliť len neopatrný človek a len taký, ktorý poznal nazpamäť užiny.

O pol desiatej v Equerriere, rybár, odnášajúci domov siete, zastal na chvíľu pozorovať medzi Colombelle a Souffleresse niečo, čo sa podobalo barke. Táto barka sa vystavovala veľkému nebezpečenstvu. Lebo je tu ohrozený ráznymi nárazmi vetra. Túto skalu preto menujú Souffleresse, lebo tu prudko fúka na barky.

V chvíli, keď vychádzal mesiac, keď príliv dosiahol vrchol a more v malej užine pri Li-Hou bolo pokojné, osamelý strážca ostrova Li-Hou nebárs sa naľakal; medzi mesiacom a sebou totiž zbadal akúsi dlhú, čiernu postavu. Táto vysoká a štihlá čierna postava podobala sa kráčajúcej mrtvole. Šinula sa zvoľna nad nejakými skalnými útesmi utvorenými hradbami a strážca si myslel, že v nej poznáva čiernu pani.

Biela pani sídli v Tau de Pez d’Amont, Šedá pani sídli v Tau de Pez d’Aval, Červená pani sídli na Silleuse na sever od Banc-Marquis, a Čierna pani sídli na Grand-Etacré, na západ od Li-Houmetu. V jasných mesačných nociach tieto panie idú na vychádzku a zavše sa stretajú.

Keď sa to prísne berie, táto čierna postava mohla byť plachtou. Driek barky mohly naozaj zakrývať tiahle skalné hrádze, za ktorými plávala a bolo vidieť len plachtu. Ale strážca rozmýšlal, ktorá barka by sa teraz odvážila medzi Li-Hou a Pécheresse a Anguillieres a Lérée-Point. A aký by to malo smysel? Zdalo sa mu pravdepodobnejším, že je to Čierna pani.

Keď vyšiel mesiac nad zvonicou v Saint-Pierre du Bois, tu seržant Chateau Rocquaine, vytiahnúc spadací most do polovice, zbadal pri zálive až za Haute Canée, ale bližšie ako Sambul, plachtovú barku, ktorá akoby plávala od severu k juhu.

Na južnom pobreží guerneseyskom, za Plainmontom, v pozadí zátoky, plnej strmých priepastí a skalných stien, spadajúcich príkro do vody, je zvláštny prístav, ktorý Francúz, ktorý žil na ostrove od roku 1855, snáď ten istý, ktorý písal tieto riadky, pokrstil „Prístavom v štvrtom poschodí“, ktoré meno sa tam všeobecne ujalo. Tento prístav, ktorý prv nazývali Moie, tvorí skalná plocha, čiastočne prirodzená, čiastočne vysekaná, vo výške štyridsať stop nad hladinou vody, na ktorú sa možno z mora dostať po dvoch silných rovnobežných brvnách, ktoré majú šikmú polohu. Po týchto brvnách, ktoré sú akoby kolajniciami, pomocou reťazí a škripcov z mora vyťahujú a do neho spúšťajú barky. Pre ľudí sú to schody. Tento prístav bol vtedy veľmi navštevovaný podludníkmi. Bol neschodný a práve preto im zodpovedal.

Asi okolo jedenástej hodine podludníci, akiste tí istí, na ktorých sa spoliehal Clubin, boli so svojími balíkmi na temeni tejto plochy Moie. Kto pašuje, je ostražitý; a oni čihali. Čudovali sa plachte, ktorá sa vynorila nad čiernou silhuettou plainmontského mysu. Mesiac jasne svietil. Podludníci pozorne sledovali túto plachtu, bojac sa, či to nebude nejaká pobrežná strážna loď, majúca v úmysle postaviť sa na stráž za veľký Hanois. Ale plachta preplávala okolo Hanois, nechajúc za sebou na severozápade Boue Blondel a na obzore na šírom mori ponorila sa do bledej hmly.

„Na kýho ďasa môže len isť tá barka?“ vraveli si podludníci.

V ten istý večer, krátko po západe slnca, bolo počuť ako niekto búcha na dvere budovy Bu de la Rue. Bol to chlapec, ktorý mal hnedé šaty a žlté punčochy, bol to pisárik z fary. Dom Bu de la Rue bol zamknutý, okenice mal zatvorené. Stará rybárka, živiaca sa darmi mora, išla po pieštine s lampou v ruke. Zavolala na chlapca a medzi rybárkou a pisárikom pred domom Bu de la Rue odznely tieto slová:

„Čo chceš šuhaj?“

„Hľadám človeka, ktorý tu býva.“

„Nie je doma.“

„Kde je?“

„Neviem.“

„Bude doma zajtrá?“

„Neviem.“

„Odišiel niekam?“

„Neviem.“

„Viete, babka, opytujem sa to preto, lebo nový pán farár ctihodný Ebenezer Caudray, by ho chcel navštíviť.“

„Neviem.“

„Ctihodný pán farár ma posiela, aby som sa opýtal, či bude človek z Bu de la Rue zajtra ráno doma.“

„Neviem.“

III. Nepokúšajte bibliu

V nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodinách mess Lethierry nespal, nejedol, nepil, nebozkal Déruchettu na čelo, opýtal sa na Clubina, o ktorom nebolo dosiaľ chýru, podpísal osvedčenie, že nemieni žalovať a dal prepustiť Tangrouilla na slobodu.

Cez celý druhý den vydržal na polo opretý o stôl v úradovni Durandy, nestojac ani nesediac, odpovedajúc ticho, ak ho niekto oslovil. Zvedavosť už bola uspokojená a preto v Bravées zasa zavládnul pokoj. V ochote, s akou sa ľudia ponáhľajú prejaviť sústrasť, je veľa túžby za pozorovaním. Dvere sa zasa zavrely; zanechali Lethierryho s Déruchettou o samote. Blesk ktorý sa mihnul v Lethierryho očiach, zhasnul; vrátil sa do ních predošlý, chmúrny pohľad, ktorý bol v ních na začiatku pohromy.

Na radu Grace a Douce znepokojená Déruchetta položila vedľa neho na stôl pár punčoch, ktoré práve plietol, keď mu doniesli ten zlý chýr.

Usmial sa trpko a riekol:

„Čo si myslíte, že som hlupák?“

Mlčal štvrť hodiny a potom dodal:

„Také veci sú na mieste, keď je človek šťastný.“

Déruchetta vzala zasa pár punčoch a túto príležitosť použila k tomu, že odpratala aj buzolu a loďné papiere, na ktoré mess Lethierry priveľmi hľadel.

Popoľudní, krátko pred hodinou čaju, otvorily sa dvere a vstúpili dvaja čierno oblečení mužskí, starý a mladý.

S mladým sme sa už v tejto povesti stretli.

Obidvaja títo mužskí mali vážny vzhľad, ale bol v ňom istý rozdiel. Starec mal niečo, čo sa mohlo nazvať vážnosťou stavu; mladý mužský zasa bol prirodzene vážny. Prvú vážnosť dáva odev, druhú myšlienka.

Boli to, ako odev ukazoval, dvaja duchovní, obidvaja patriaci k panujúcemu vyznaniu.

U mladého mužského bolo by na prvý pohľad upútalo pozornosť to, že táto v jeho pohľade taká hlboká a zrejme z jeho ducha vyplývajúca vážnosť, nevyplývala z jeho osoby. Vážnosť pripúšťa náruživosť a roznecuje ju, zároveň ju očisťujúc, ale tento mladý človek bol v prvom rade pekný. Keďže bol kňazom, mal aspoň dvadsať päť rokov. Ale robil dojem osemnásť ročného. Prejavoval harmóniu a zároveň ten kontrast, že duša v ňom zdala sa byť povolaná k náruživosti a telo k láske. Mal plavé vlasy, ružové líca, bol svieži, veľmi jemný a pružný v tom prísnom obleku, mal líca ako mladá deva, a nežné ruky. Jeho pohyby boly živé a prirodzené, hoci ich aj krotil. Bol stelesnením kúzla, elegancie, ba temer svodnosti. Krása jeho pohľadu miernila tento priveľký pôvab. V jeho úprimnom úsmeve, ktorý odhaloval detské zuby, bolo niečo zamyslené a nábožné. Bola to roztomilosť panoša a dôstojnosť biskupa.

Pod hustým, plavým vlasom, natoľko zlatožltým, že sa zdal byť až koketným, bolo vysoké, pekné klenuté čelo. Slabé dve vrásky medzi obrvami budily predstavu vtáka myšlienky s rozpiatými krýdlami v prostriedku tohoto čela.

Kto ho videl, cítil, že pred ním je jedna z tých prívetivých, nevinných a čistých bytností, pri ních sa pokrok cele ináč prejavuje ako pri ostatných ľuďoch, jednu z bytností, které sklamaním stávajú sa múdrymi a zkúsenosťou oduševnenými. Jeho priehľadná mladosť dávala nazrieť do jeho vnútornej zrelosti. Keby sme ho boli porovnali so šedivým duchovným, ktorý ho sprevádzal, na prvý pohľad mohol sa zdať jeho synom, ale pri druhom jeho otcom.

Tento starec nebol nikto druhý ako doktor Jaquemin Hérode. Doktor Jaquemin Hérode patril k vysokej cirkvi, ktorá je temer toľko ako pápežstvo bez pápeža. Anglikanizmus už vtedy pracoval s tendenciami, ktoré sa od toho času utvrdily a zhustly v puseismus. Doktor Jaqemin Hérode patril k tomu odtienku anglikánstva, ktorý je temer akousi variáciou romanizmu. Bol upiatý, úzkoprsý a panovačný. Ducha mu nahrádzala litera. Okrem toho bol hrdý a vedel držať ľudí v istej vzdialenosti od seba. Robil skôr dojem monsignora ako pastora. Jeho svrchník mal tak trocha strih reverendy. Jeho pravým prostredím bol by býval Rím. Bol rodeným komorníkom, prelátom. Zdalo sa, že bol stvorený byť ozdobou pápeža a kráčať za jeho nosítkami s celým pontifikálnym dvorom, „in abitto paomazzo“. Nešťastná okolnosť, že sa narodil Angličanom a že jeho theologická výchova smerovala viacej k starému ako k novému zákonu, zapríčinila, že ho minul tento veľký údel. Jeho celá veľkoleposť záležala v tom, že bol farárom v Saint-Pierre-Porte, dekanom ostrova Guernesey a zástupcom winchesterského biskupa. Už to bolo rozhodne slávne.

Táto sláva neprekážala, aby pán Jaquemin Hérode nebol, celky, dosť dobrým človekom.

Ako bohoslovec medzi odborníkmi požíval značnú úctu a bol tak rečeno autoritou na dvore des Arches, na tejto anglickej Sorbonne.

Robil dojem učenca, žmurkal s prehnanou vážnosťou očami, mal zarastené nozdry, viditeľné zuby, hornú peru tenkú a spodnú silnú, mal niekoľko diplomov, tučnú prebendu, priateľov baronetov, dôveru biskupa a vo vrecku vždy bibliu.

Mess Lethierry bol natoľko zamyslený, že príchod obidvoch kňazov vyvolal u neho len nepatrné stiahnutie obrvov.

Pán Jaquelin Hérode išiel napred, poklonil sa, spomenul niekoľkými triezvymi ale hrdými slovami svoje nedávné povýšenie a povedal, že prichádza, ako je to zvykom, „uviesť“ k prvým občanom — a k messovi Lethierrymu zvlášť — svojho nástupcu v parochii, nového saint-simpsonského farára, ctihodného Joe Ebenezera Caudraya, od teraz duchovného pastiera messa Lethierryho.

Déruchetta vstala.

Mladý kňaz, ktorý bol tým ctihodným Ebenezerom, sa poklonil.

Mess Lethierry pozrel na Ebenezera Caudraya a riekol cez zuby: zlý námorník.

Grace pristrčila stoličky. Obidvaja ctihodní sadli si ku stolu.

Doktor Hérode začal rozhovor. Dozvedel sa o nehode. Duranda stroskotala. Prichádza tedy ako duchovný poskytnúť útechu a radu. To stroskotanie bolo nešťastím, ale zaraz aj šťastím. Len prezkúmajme svoje vnútro. Či sme nezhrdli v blahobyte? Vody blaženého šťastia sú nebezpečné. Nešťastie nesmieme pokladať za niečo zlé. Cesty Božie sú nevyzpytateľné. Mess Lethierry je na mizine. A byť bohatým znamená tonúť v nebezpečenstve. Človek má falošných priateľov. Chudoba ich odoženie. Potom človek ostane sám. „Solus eris“. Duranda vraj vynášala tisíc libier šterlingov ročne. To je priveľa pre múdreho človeka. Stráňme sa pokušenia, pohrdajme zlatom. Príjmime vďačne zkazu a opustenosť. Osihotenosť nesie ovocie. Možno ju docieliť skrze milosť Božiu. Aja, pasúc oslice Zebeona, svojho otca, v samote našla horúce žriedla. Nestavajme sa proti nevyzpytateľnému riadeniu Prozreteľnosti. Svätý človek Jób po všetkej biede ešte väčšmi zveľadil svoje statky. Kto vie, či nebude ztrata Durandy nahradená ináč, hoci len dočasne? Tak na príklad, on, doktor Jaquemin Hérode, uložil svoje kapitále do veľmi pekného podniku v Sheffielde; keby sa mess Lethierry s tým, čo mu z majetku ostalo, chcel zúčastniť tohoto obchodu, mohol by si nazad získať svoje bohatstvo. Ide o značnú dodávku zbraní pre cára, ktorý chce potlačiť poľské povstanie. Dá sa pri tom vyrobiť tri sto percentov.

Zdalo sa, že slovo cár zobudilo Lethierryho. Skočil doktorovi Hérodovi do reči:

„Nechcem mať nič s cárom.“

Ctihodný Hérode odpovedal:

„Mess Lethierry, panovníci sú z vôle Božej. Napísané je: Dávajte cisárovi, čo je cisárovo. Cár je toľko ako cisár.“

Lethierry, ktorý zasa upadol do svojho predošlého sna, zahundral: „Kto je cisár? Nepoznám ho.“

Ctihodný Jaquemin Hérod začal znova napomínať. Nemusí to byť práve Sheffield. Ale nechcieť cézara, znamená byť republikánom. Ctihodný duchovný chápe, že môže byť niekto republikánom. Potom nech sa mess Lethierry obráti na republiku. Mess Lethierry si môže dopomôcť k novému majetku v Spojených štátoch ešte lepšie ako v Anglii. Keby chcel zdesaťnásobniť to, čo mu ešte ostalo, stačí, keď kúpi účastiny veľkej plantážovej spoločnosti v Texase, ktorá zamestnáva dvatsať tisíc černochov.

„Nechcem otroctvo,“ riekol Lethierry.

„Otroctvo,“ pokračoval ctihodný Hérode, „je posvätná ustanovizeň. Napísané je: Ak udre pán svojho otroka, nič sa mu nestane, lebo je jeho majetkom.“

Grace a Douce, stojac na prahu, vnímaly s akýmsi vytržením slová ctihodného duchovného.

Ctihodný pokračoval. On bol jedným slovom, ako sme už povedali, dobrý človek, a nech boly medzi ním a messom Lethierrym akékoľvek kastové a osobné rozpory, prichádzal veľmi úprimne poskytnúť mu duchovnú i dočasnú pomoc, ktorou on, doktor Jaquemin Hérode vládne.

Ak je mess Lethierry hmotne natoľko zničený, že sa nemôže s úspechom zúčastniť nijakej, ani ruskej, ani americkej špekulácie, prečo nevstúpi do služieb vlády a nehľadá nejaké platené miesto? Sú to čestné miesta a ctihodný je ochotný messovi Lethierrymu k nejakému dopomôcť. Na Jersey je práve uprázdnený úrad zástupcu vicomta. Mess Lethierry je obľúbený a vážený a ctihodný duchovný Hérode, dekan na Guernesey a zástupca biskupa, trúfa pre messa Lethierryho vymôcť úrad zástupcu vicomta na Jersey. Zástupca vicomta je významný úradník; ako zástupca jeho veličenstva býva prítomný pri hlavných procesoch, debatách zemského súdu a pri prevádzaní rozsudkov súdu.

Lethierry uprel zrak na doktora Héroda.

„Nemám rád vešanie,“ riekol.

Doktor Hérode, ktorý až doteraz vyslovoval každé slovo jednakým prízvukom, vravel veľmi prísne a dôrazne:

„Mess Lethierry, trest smrti je Božím príkazom. Boh sveril človeku meč. Napísané je: oko za oko, zub za zub.“

Ctihodný Ebenezer nebadane pritiahol svoju stoličku k stoličke ctihodného Jaquemina a vravel mu tak, aby to nik iný nepočul:

„Čo tento človek hovorí, je mu kladené do úst.“

„Kým? Čím?“ opýtal sa tým istým tónom Jaquemin Hérode.

Ebenezer odpovedal veľmi ticho:

„Jeho svedomím.“

Ctihodný Hérode siahnul do vrecka, vyňal z neho hrubú, oktodecovú knihu so sponkami, položil ju na stôl a riekol nahlas:

„Hľa, tu je svedomie.“

Tá kniha bola biblia.

Doktor Hérode sa potom utíšil. Jeho želaním bolo vraj pomôcť messovi Lethierrymu, ktorého si veľmi váži. Ako duchovný má právo a povinnosť poradiť; ale mess Lethierry má úplnú svobodu.

Mess Lethierry, ktorý zasa upadnul do smútočnej dumy, už ho nepočúval. Déruchetta, sediaca vedľa neho a tiež zamyslená, nezvedla oči a prispievala k tomuto tak málo živému rozhovoru tou ostýchavosťou, ktorú vyvoláva niečia prítomnosť, kto mlčí. Svedok, ktorý nič nehovorí, je akýmsi nevysvetliteľným bremenom. Ináč doktor Hérode akoby to necítil.

Keď Lethierry neodpovedal, doktor Hérode dal svojej reči svobodný beh. Rada prichádza vraj od človeka a vnuknutia od Boha. V rade duchovného je vraj vnuknutie. Je dobre prijímať jeho rady a nebezpečné zamietať ich. Sochotha posadlo jedenásť diablov len preto, že pohrdol napomínaním Nathanaelovým. Tiberiusa stihlo malomocenstvo preto, lebo zo svojho domu vyhnal apoštola Ondreja. Barjésus, hoci bol kúzelníkom, oslepnul preto, že sa smial slovám svätého Pavla. Elxaj a jeho sestry Marta a Martena sú teraz preto v pekle, že nedbali na výstražný hlas Valenciana, ktorý im dokázal nad slnce jasnejšie, že ich tridsať osem stop vysoký Ježiš Kristus je démon. Olibama, ktorá sa menuje tiež Juditha, poslúchla tieto rady, Ruben a Pheniel počuli hlas shora; čo už aj ich mená naznačujú; Ruben znamená „syn zjavenia“ a Pheniel znamená „božiu tvár“.

Mess Lethierry udrel päsťou na stôl.

„Na môj dušu!“ zvolal. „Ja som tomu na vine.“

„Čo chcete tým povedať?“ opýtal sa Jaquemin Hérode.

„Vravím, že som tomu sám na vine.“

„Čomu?“

„Že som nechal Durandu robiť zpiatočnú cestu vždy v piatok.“

Jaquemin Hérod zašepkal Ebenezerovi do ucha:

„Ten človek je poverčivý.“

A pokračoval nahlas poučujúcim tónom:

„Mess Lethierry, je to detskosť veriť v piatok. Nesmieme veriť v bájky. Piatok je taký deň ako hociktorý iný. Je to často veľmi šťastné dátum. Melendez založil mesto Saint-Augustin v piatok; Henrich VII. poveril úlohou Johna Cabota v piatok; pútnici z Mayfloweru dorazili do Providence-Townu v piatok; Washington sa narodil v piatok, 22. februára 1732. Krištof Kolumbus objavil Ameriku v piatok, 12. októbra 1492.“

Potom vstal.

Ebenezer, ktorého so sebou doviedol, vstal tiež.

Grace a Douce, tušiac, že ctihodní duchovní sa chcejú odporúčať, otvorily dokorán dvere.

Mess Lethierry nevidel nič a nepočul nič.

Jaquemin Hérode riekol po strane Ebenezerovi Caudraymu:

„Ani nás nepozdraví? To nie je smútok, to je otupelosť. Musíme si myslieť, že ztratil rozum.“

Vzal so stola svoju malú bibliu a držal ju medzi obidvoma vystretými dlaniami tak, akoby sme držali vtáka, bojac sa, že nám uletí. Toto počínanie medzi prítomnými osobami vyvolalo isté očakávanie. Grace a Douce pristrčily bližšie hlavy.

Vynasnažoval sa hovoriť tým najvznešenejším hlasom.

„Mess Lethierry, nerozídeme sa prv, kým si neprečítame jednu stranu zo svätého Písma. V každej životnej situácii môžu nás poučiť knihy. Svetáci majú virgílske čary, veriaci najdú pokyny v biblii. Prvá kniha, ktorú vezmeme do rúk, nám poradí; ale biblia na zdarboh otvorená, poskytne nám zjavenie. Poslúží menovite zarmúteným. Z Písma čerpali neomýlne zmiernenie svojích strastí. V prítomnosti zarmútených treba sa opytovať Písma svätého bez zvláštnej voľby miesta a čítať úprimne miesto, ktoré sa nám namanie. Čo si nevyberie človek, to vyberie Boh. Boh vie, čo potrebujeme. Jeho neviditeľný prst dlie na neočakávanom mieste, ktoré čítame. Nech je to ktorákoľvek strana, vždy z nej zabreskne neomýlne svetlo. Nehľadajme ďalšie a držme sa tejto. Je to hlas shora. Počúvajme a posluchnime. Mess Lethierry zachvatila vás bolesť, tu je kniha útechy.“

Ctihodný Jaquemin Hérode otvoril sponku, vsunul necheť na zdarboh medzi dve strany, položil na chvíľku ruku na otvorenú knihu, posbieral myseľ, potom sklopil zrak a začal nahlas čítať.

Čo čítal, to znelo takto:

„Izák sa prechádzal po ceste, ktorá viedla k studnici, jej meno je: Živého a vidiaciho.“

„Vzhliadnuc Izáka, Rebeka riekla: Kto je ten mužský, ktorý ide po poli proti nám?“

„A zaviedol ju Izák do svojho stanu a vzal si ju za manželku a miloval ju preveľmi.“

Ebenezer a Déruchetta pozreli na seba.

Koniec časti prvej.