ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Prvé bronenie zory, alebo požiaru

Gilliatt nikdy nehovoril s Déruchettou. Poznal ju, lebo ju vídaval z ďaleka, tak ako poznáme dennicu.

V tom čase, keď sa Déruchetta stretla s Gilliattom na ceste zo Saint-Pierre-Portu do Valle a prekvapila ho tým, že jeho meno vpísala do snehu, mala šestnásť rokov. Práve deň pred tým jej povedal mess Lethierry: „Nebuď taká detská. Teraz si už veľká deva.“

Týmto dieťaťom napísané meno „Gilliatt“, zapadlo do neznámej hĺbky.

Čím boly Gilliattovi ženské? Ani sám by to nebol vedel povedať. Keď sa stretnul s niektorou, ona sa bála jeho a on jej. Ženskej sa prihovoril len keď to musel urobiť. Nebol nikdy „galánom“ ani jednej sedliačky. Keď išiel po ceste sám a zbadal, že proti nemu ide nejaká ženská, rýchlo preskočil plot role alebo vstúpil do húštiny a odišiel. Vyhýbal aj starým ženským. Raz v živote videl Parížanku. Parížanku, ktorá tadiaľ cestovala, čo v tom čase pre Guernesey bolo zvláštnou udalosťou. Gilliatt počul, ako svoje nešťastie opisovala týmito slovami: „Som veľmi namrzená, kvaplo mi práve na klobúk niekoľko dažďových kvapák; je marulovej farby a nesnesie také niečo.“ Keď neskôr medzi stránkami neakej starej knihy našiel staromódnu rytinu, znázorňujúcu „dámu z Chaussée d’Antin“ v slávnostnom úbore, prilepil ju na stenu na pamiatku tohoto zjavu. Letnými večermi skrýval sa za skalami zátoky Houmet-Paradis a hľadel na sedliačky, ktoré sa len v košeliach kúpaly v mori. Raz z húštiny díval sa na čarodejnicu z Tartevalu, keď si naprávala rozviazaný podväzok. Iste bol panic.

V to vianočné ráno, keď sa stretol s Déruchettou a keď táto smejúc sa napísala jeho meno, vrátil sa domov, nevediac už, prečo išiel von. A v noci potom nespal. Premýšlal o mnohých vecach: že by bolo dobre, keby v zahrade pestoval čiernu reťkevku, že by mal pre ňu primerané miesto; že nevidel isť okolo loď zo Serku; azda neaká nehoda stihla túto loď? Že videl kvitnúť netresk, čo je v tom čase zriedkavosťou. Nikdy nevedel, čím mu bola vlastne zomrelá starena a hovoril si, že bola rozhodne jeho matkou a tu na ňu myslieval s dvojnásobnou nežnosťou. Prišla mu na um v jeho koženom kufre uložená ženská výbava. Premýšlal, že ctihodný Jaquemin Hérode bude dnes-zajtra pravdepodobne vymenovaný za dekana v Saint-Pierre-Porte a stane sa biskupovým zástupcom, a že kazateľský úrad v Saint-Simpsone sa uprázdní. Premýšlal, že zajtra po vianočnom sviatku bude dvadsiatym siedmym dňom v tomto mesačnom období a že príliv dosiahne najväčšiu výšku o tretej hodine a dvadsiatej prvej minute, začiatok odlivu sa dostaví o siedmej hodine a pätnástich minutách, a more bude najnižšie o desiatej hodine a tridsiatich troch minutách. Rozpomínal sa na najmenšie čiastky kroja highlandera, ktorý mu predal gajdy, na jeho bodliakom ozdobenú čiapku, na jeho ťažký paloš, na jeho upiaty kabátik s krátkymi, štvorhranymi šosmi, na jeho sukienku, kilt čiže philabeg, s kapsou, tak zv. sporran a smushing-mullom, tabatierkou z rohu, na jeho ihľu so škótskym drahokamom, na jeho dva opasky, sashiwise a belt, na jeho meč, sword, na jeho rezák, dirck, a skene dhu, na čierny nôž s čiernou rukoväťou, zdobenou dvoma cairgorums, a na holé kolená tohoto vojaka, na jeho punčochy, na jeho kockované kamašne a na črievice so sponkami. Tento úbor stal sa strašidlom, prenasledoval a rozčuloval ho, a napokom ho uspal. Zobudil sa, keď bol už biely deň a jeho prvou myšlienkou bola Déruchetta.

Na druhý deň spal, ale cez celú noc videl zasa škótskeho vojaka. Hovoril si vo sne, že hlavné súdobné pojednávanie po Vianociach bude 21. januára. Snívalo sa mu tiež o starom reverendovi Jaqueminovi Héroldovi. Zobudiac sa, pomyslel zasa na Déruchettu a proti nej zachvátil ho prudký hnev. Bolo mu ľúto, že nie je malým chlapcom, aby mohol do ich záhonu nahádzať kamenia.

Potom mu prišlo na um, že keby bol malý, mal by matku a dal sa do plaču.

Umienil si, že sa vystrojí na tri mesiace na Chonsey alebo na Minquiers. Ale nešiel nikam.

Nestupil už viacej na hradskú zo Saint-Pierre-Portu vedúcu do Valle.

Predstavil si, že meno „Gilliatt“ ostalo vyryté do zeme a že všetci chodci si ho iste obzerajú.

II. Krok za krokom do neznáma

Každodenne si obzrel dom les Bravées. Nerobil to schválne, ale chodieval tou stranou. Vše sa stalo, že ho cesta viedla po chodníku, ktorý sa vinul pozdĺž múra Déruchettinej zahrady.

Raz za rána, keď išiel po tomto chodníku, že začul ako zeleninárka, ktorá išla z domu les Bravées, riekla druhej: „Miss Lethierry rada jie seakale.“

V zahrade domu Bu de la Rue vykopal jamu pre seakale. Seakale je druh kapusty, ktorý má chuť a podobu špargle.

Múr zahrady les Bravées bol veľmi nízky, bolo ho možno preskočiť. Myšlienka na to, že by ju mohol preskočiť, zdala sa mu hroznou. Ale nebolo zakázané, čo mohol urobiť každý okoloidúci, počúvať hlasy osôb, hovoriacich v izbách alebo v zahrade. Nenačúval, ale počul. Raz začul, ako sa slúžky, Douce a Grace, hádajú. Ich krik sa ozýval v celom dome. Ale táto zvada utkvela mu v sluchu ako hudba.

Druhý raz zasa rozoznal hlas, ktorý nebol ako iné a zdalo sa mu, že je Déruchettiným hlasom. Ušiel.

Slová, ktoré povedal tento hlas, ostaly mu navždy vryté do pamäti. Opakoval si ich každú chvíľu. Boly to tieto slová: „Chceli by ste mi podať smeták?“

Zrazu sa vzmužil. Odvážil sa zastať. Raz sa stalo, že Déruchetta, ktorú nebolo možno vonku vidieť, hoci bolo okno otvorené, sedela pri piáne a spievala. Spievala svoju obľúbenú pieseň „Bonny Dundee“. Zbledol síce veľmi, ale opanoval sa natoľko, že ju začal počúvať.

Prišlo jaro. Raz mal Gilliatt videnie: nebo sa roztvorilo a Gilliatt videl Déruchettu polievať šalát.

Ale čoskoro sa neuspokojil len s tým, že sa pristavoval. Pozoroval jej zvyky, pamätal si jej hodiny a potom na ňu čakal.

Ale dával si pozor, aby ho nezbadali.

Čoskoro, potom ako sa húštiny plnily motýlami a ružami, ukrytý za múrom zahrady, nikým nevidený, stojac nepohnute, ticho a temer bez dychu, zvykol si celé hodiny pozorovať Déruchettu, ktorá chodila po zahrade. Človek privykne aj na jed.

Zo svojej skrýše často počul Déruchettu besedovať s mess Lethierrym pod hustým habrovým krovím, kde bola lavička. Slová prenikaly zreteľne až k nemu.

Ako ďaleko už zašiel! Bol už tam, že načúval zvedavým uchom. Ach! Ľudské srdce je starý vyzvedač.

Na kraji stromoradia bola ešte jedna viditeľná a blízka lavička. Zavše tam sedávala Déruchetta.

Dľa kvetín, ktoré videl Déruchettu trhať a privoniavať, vytušil jej obľúbené vône. Najradšej mala vôňu vánku, potom klinčeka, potom kozieho listu, napokon jasmínu. Ruža bola až na piatom mieste. Na ľaliu síce pozerala, ale ju neprivoniavala.

Dľa tohoto výberu vôní predstavoval si ju v duchu Gilliatt. Každej vôni privlastnil jednu dokonalosť.

Už pri myšlienke na to, že by sa mal Déruchette prihovoriť, ježily sa mu vlasy.

Jedna dobrá stará handrárka, ktorú jej pohyblivé zamestnanie priviedlo zavše do uličky, ťahajúcej sa pozdĺž zahrady Bravées, všimla si napokon trocha Gilliattovej záľuby, ktorú prechovával k tomu múru a jeho oduševnenia za toto zátišie. Pripisovala snáď prítomnosť tohoto mužského pri tomto múre možnosti, že je za múrom neaká ženská? Tušila toto neviditeľné vlákno? Tajila v svojej žobráckej ošumelosti toľko mladosti, že pomyslela na niečo zo svojich krásnych mladých rokov a v zime a noci prítomnosti vedela azda ešte, čo je úsvit života? Nevieme, ale stalo sa, že keď raz išla okolo Gilliatta „stojacého na stráži“, žičila mu svoj nakrajší úsmev a zahundrala bezzubými diasnami: „Všakver, to je slasť!“

Gilliatt začul tieto slová, naľakal sa ich a šepkal otázku, ktorú si dal v duchu: „Je to slasť? Čo s tým chcela povedať tá starena?“ Celý deň si mechanicky opakoval tie slová, ale ich nepochopil.

Keď jeden večer stál pri okne v Bu de la Rue, päť či šesť dievčat z Ancrossu urobilo si výlet, aby sa okúpalo v houmetskej zátoke. Asi na sto krokov od neho plahočily sa celky nenútene. Zavrel prudko oblok. Zbadal, že nahá ženská ho plní úžasom.

III. Pieseň „Bonny Dundee“ na vršku nachodí ozvenu

Za zahradným plotom domu Bravées, v kúte múra, potiahnutého netreskom a brečtanom, kde rástla žihlava a bujnela divá malva do výšky stromu a medzi žulovým kamením rozpínal sa volov chvost, Gilliatt ztrávil temer celé leto. Tu vysedával v nevýslovnej dume. Jašterice, ktoré na neho celky privykly, slnily sa na tých kameňoch. Leto bolo žiarivé a zaliečavé; nad Gilliattovou hlavou sa preháňaly oblaky. Sedával v tráve na kameni. Všade sa ozýval vtáčí spev. Kládol si čelo do dlaní a opytoval sa: „Ale prečo len napísala moje meno do snehu?“ V diaľke dunel mohutný vietor. Z ďalekých vaudueských kameňolomov zavše zrazu zarevala robotnícka trúba, upozorňujúc chodcov, aby odišli, lebo čoskoro zatým vybúši mína. Saint simpsonský prístav nebolo vidieť, ale nad vrcholcami stromov vyčnievaly konce stožiarov. Miestami lietaly čajky. Gilliatt slýchaval od svojej matky, že sa ženské môžu zaľúbiť do mužských, že sa to zavše stáva. Odpovedal si: „Áno, už to chápem. Déruchetta sa do mňa zaľúbila.“ Cítil hlboký smútok. Hovoril si: „Aj ona myslí na mňa, to je dobre.“ Premýšlal, že je Déruchetta bohatá, a on je chudobný. Premýšlal, že je paroloď ošklivý vynález. Nemohol si nikdy uvedomiť, aký je deň. Hľadel tupo na veľkých čiernych čmelákov s žltými chrbtami a krátkymi krýdelkami, ktorí bzučiac liezli do dier múra.

Raz večer vošla Déruchetta do svojej ložnice. Išla zavreť okno. Bola tmavá noc. Zrazu zostrila sluch. V hlbokej tôni tmavej noci znela hudba. Niekto stál asi na svahu vršku alebo pod zámeckou vežou vo Valle, snáď aj bližšie a na neakom nástroji húdol pieseň. Déruchetta poznala svoju obľúbenú melodiu „Bonny Dundee“, ktorú hrali na gajdach. Nechápala z celej veci nič.

Od toho času opakovala sa zavše táto hudba v tú istú hodinu, zvlášť vo veľmi tmavých nociach.

Déruchette sa to nebárs páčilo.

IV. „Ten strýko, tiež i tútor, je tichý kamarát, však serenády nočné, on nemá veľmi rád.“

(Verš z nevydanej veselohry.)

Minuly štyri roky.

Déruchetta mala mať čoskoro dvadsať jeden rokov a dosiaľ sa nevydala.

Ktosi niekde napísal: „Fixná idea je ako nebožiec; z roka na rok vnikne o jednu zatáčku hlbšie. Keby nám ju niekto chcel vyňať v prvom roku, vytrhnul by nám vlasy; v druhom roku by nám odrel kožu; v treťom roku by nám prerazil lebku; v štvrtom roku by nám vyrval modzog.“

Gilliatt bol zrovna v tomto štvrtom roku.

Doteraz nepovedal Déruchette ani slova. Myslel len na túto spanilú dievu, to bolo všetko.

Zavše sa stalo, že súc náhodou v Saint-Simpsone, videl Déruchettu pred dverami domu Bravées rozprávať sa s mess Lethierrym. Gilliatt sa osmelil pristúpiť k ním čo najbižšie. A bol presvedčený, že v momente, keď išiel okolo ních, Déruchetta sa usmiala. Nebolo v tom nič nemožného.

Déruchetta zavše počula gajdy.

Tieto gajdy počul aj mess Lethierry. Napokon si všimnul tú vytrvalú hudbu pod Déruchettinými oknami. Táto nežná hudba bola povážlivá. Ten nočný „galán“ sa mu nepáčil. Chcel vydať Déruchettu keď tomu príde čas, keď bude ona chcieť, a keď bude chcieť on, celky jednoducho, bez románu a hudby. Bol netrpezlivý, začal sliediť a myslel, že zbadal Gilliatta. Poškrabal si nechtami lícnu bradu, čo bolo pri ňom znamením hnevu a zahundroval: „Čo tu má ten mamľas vypiskovať? Má rád Déruchettu, to je jasné. Ale škoda času. Kto chce Déruchettu, musí sa obrátiť na mňa a nie tudlikať.“

Už dávno predvídaná, významná udalosť, stala sa skutkom. Bolo oznámené, že reverend Jaquemin Hérode bol vymenovaný za zástupcu winchesterského biskupa, za dekana ostrova a správcu saint-pierre-portskej fary a že sa presťahuje do Saint-Simpsonu hneď po inštalácii svojho nástupcu.

Nový duchovný mal čoskoro prísť. Týmto duchovným bol gentleman normandského pôvodu, pán Joe Ebenezer Caudray, ktorý mal poangličtené meno na Cawdry.

O novom duchovnom kolovaly rozličné chýry, ktoré dobromyseľnosť a nepriazeň vykladaly po svojom. Povrávalo sa, že je mladý a chudobný, ale že je na svoju mladosť veľmi učený a na svoju chudobu nádejný. V zvláštnej pre dedictvo a chudobu utvorenej reči, menujú smrť nádejou. Bol synovcom starého a majetného dekana v Saint-Asaphe. Po smrti tohoto dekana bude bohatý. Rev. Ebenezer Caudray mal významných príbuzných; mal temer právo na titul „urodzený“. Jeho učenosť posudzovali rozlične. Bol anglikánom a dľa výroku biskupa Tillotsona „priliberálny“, totiž veľmi prísny. Ošklivilo sa mu farizejstvo; klonil sa väčšmi k presbyterianizmu ako ku episkopalizmu. Sníval o prvotnej cirkvi, keď mal Adam právo vyvoliť si Evu a keď hierapoliský biskup, Frumentanus, uniesol devu a vzal si ju za manželku, vraviac jej rodičom: „Ona to chce, aj ja to chcem, nie ste už jej otcom a vy nie ste jej matkou; ja som hieropoliský anjel a táto je mojou ženou. Otcom je Boh.“

Ak možno veriť tomu, čo sa povrávalo, Rev. Ebenezer Caudray slová Písma: „Cti otca svojho i matku svoju,“ podriaďoval iným slovám: „Žena je z mužovho tela. Žena opustí svojho otca a svoju matku a nasledovať bude svojho muža.“ Konečne tendencia obmedziť otcovskú autoritu a zbožne podopreť všetky spôsoby uzavierania manželstva, je znakom protestantizmu všade, zvlášť v Anglii a menovite v Amerike.

V. Spravodlivý úspech stretá sa vždy s nenávisťou

Nadišla chvíľa, keď mess Lethierry mal urobiť súvahu. Duranda splnila všetky sľuby. Mess Lethierry zaplatil dlhy, vyplnil pukliny, zbavil sa brémskych zaviazaností, dodržal všetky sroky splatnosti v Saint-Malo. Očistil svoj dom Bravées od hypoték, ktorými bol obťažený; vykúpil všetky drobné miestne, na dome intabulované, renty. Bol majiteľom veľkého produktívneho kapitálu, Durandy. Čistý zisk lode robil teraz tisíc libier šterlingov a stále rástol. Celým jeho bohatstvom bola vlastne Duranda. Bola tiež bohatstvom kraja. Keďže bola doprava volov jedným z najvýnosnejších príjmov lode, treba bolo s paluby odstrániť obidva člny, aby sa napravilo pristanie, nakladanie a vykladanie rožného statku. Bola to snáď neopatrnosť, lebo Duranda mala už len jedno plavidlo, šalupu, ale táto bola naozaj výborná.

Od Rantainovej krádeže minulo desať rokov.

Tento úspech Durandy mal jednu slabinu, nebudil dôveru; bol považovaný za číru náhodu. Položenie messa Lethierryho tvorilo akúsi výminku. Hľadeli na neho ako na šťastného šialenca. V Cowes, na strove Wight, niekto nasledoval jeho príklad, ale tento pokus sa nevydaril a priviedol účastinárov na mizinu. Lethierry hovorieval: „To je preto, že bol stroj zle vybudovaný.“ Ale ľudia krútili hlavami. Novoty majú tú nevýhodu, že všetci na ne škúlia; aj tá najnepatrnejšia chyba ich kompromituje. Keď vraj parížskeho bankára Jangeho, ktorý patril k obchodným veštcom normandského archipelagu, prosili o radu, ako treba hľadieť na paroloďné špekulácie, obrátiac sa chrbtom k zvedavcovi, odpovedal „Čo mi navrhujete je konvertovaním. Konvertovaním groša v dym.“ Ale plachtovky zato našly toľko spoločníkov, koľko len chcely. Kapitál tvrdošíjne uprednostňoval plátno pred parným kotlom. Na Guernesey Duranda bola skutočnosťou, ale para nebola zásadou. Taký urputný odpor sa prejavuje proti pokroku. O Lethierrym sa hovorilo: „Podarilo sa mu to, ale druhý raz by to nerobil.“ Jeho príklad miesto toho, aby povzbudzoval, odpudzoval. Nikto by sa nebol osmelil pustiť sa do stavby druhej Durandy.

VI. Šťastie, ktoré mali ztroskotanci, že sa stretli so sloopom

Jarné equinoctium hlási sa v kanále la Manche skoro. Táto morská úžina prekáža vetrom a tým ich popudzuje. Od mesiaca februára začnú viať západné vetry a vlny sú od toho času v stálom poburení. Plavba sa stáva nepokojnou. Ľudia na pobreží pozorujú signálový stožiar; je záujem o lode, ktoré by mohly byť v nebezpečenstve. More sa zdá byť klepcom; neviditeľná trúba volá do neakej vojny; silné vanutia vzteklého dychu rozrušujú horizont; vládne hrozný víchor. Nocou to hviždí a duní. V hĺbkach mrakov čierna tvár búrky nafukuje líca.

Vietor je nebezpečný; ale hmla je horšia.

Hmly bývalý za všetkých čias postrachom plavcov. V niektorých hmlách letia mikroskopické ľadové krištále, ktorými Mariotte vysvetluje mesačné dvory a obrazy slnca a mesiaca na mrakoch (parhélios a paraseléne). Búrkové hmly sú složité útvary; v ních slučujú sa rozličné výpary nejednakej špecifickej váhy s parou vody a ukladajú sa na seba vo vrstvách, deliac hmlu na pásma a robiac z ních zvláštne útvary; jód je na spodku, síra je nad jódom, bróm je nad sírou, fosfor nad brómom. Toto zapríčiňuje elektro-magnetické napnutie a týmto možno po istú mieru vysvetliť mnohé zjavy, ako fosforeskovanie na stožiaroch, ktoré videl Kolumbus a Magelan, na loď padajúce hviezdy, ktoré spomína Seneka, obidve morské svetlá, o ních hovorí Plutarch, tú rímsku légiu, jej oštepy, ako si myslel César, začaly horeť, piku na hrade Duino vo Frianlii, z ktorej vojak stojací na stráži, dotýkajúc sa jej železnou špicou kópie, vyludzoval iskry, a snáď aj to svetielkovanie hrudy, ktoré starí menovali „Saturnusovými pozemskými bleskami“. Akoby na rovníku celú zemeguľu obklopovala stále obrovská hmla; to je „Cloud-ring“, oblačný prsteň. Cloud-ring má chladiť horúce pásmo, Golfský prúd zasa ohrievať točňu. Pod Cloud-ringom je osudná hmla. Sú to koňské šírky „horse latitude“. V minulých storočiach hádzali tu plavci kone do mora, v búrke preto, aby loď pozbavili ťarchy, v bezvetrí preto, aby sporili so zásobou pitnej vody. Kolumbus vravel: „Nube abaxo es muerte.“ „Nízky mrak je znamením smrti.“ Etruskovia, ktorí sú v meteorológii tím, čím sú Chaldi v hvezdárstve, mali dva pontifikáty; pontifikát hromu a pontifikát mraku; vykladači blesku pozorovali blesky a znalci vôd pozorovali hmlu. Kňazský sbor augurov z Tarquinie žiadali o radu Týrania, Feničania, Pelasgovia a všetci prví antickí plavci Stredozemného mora. Už vtedy tušili ako skrsá búrka; je neodeliteľne spojená so spôsobom skrsania hmlí a je to vlastne ten istý fenomén. Oceán má tri hmlové oblaste, jednu rovníkovú, a dve polárné. Námorníci ich označujú jedným menom: „čierny hrnec“.

Na všetkých vodách, ale zvlášť v kanále la Manche v equinoctiume sú hmly nebezpečné. Nad morom sa zrazu objaví noc. Keď aj hmla nie je prihustá, jej nebezpečenstvom je, že znemožňuje poznať zmeny na dne mora; preto nemožno objaviť skrytú blízkosť podvodných skál a melčín. Loď je pri samom úskalí, a nič vás na to neupozorní. V hmle sa plaviaca loď často nenachodí iné východisko, ako svinúť plachty a zakotviť. Hmla býva práve tak často príčinou ztroskotaní ako vietor.

Hoci aj po jednom z týchto hmlistých dní burácala veľmi prudká povíchrica, priplávala z Anglie poštová loď (sloop) „Cashmere“ celky presne. Vplávala v Saint-Pierre-Porte do prístavu, keď sa prvé lúče dňa vynorily z mora a práve v tom momente, keď na zámku Carnete vystrelili z kanóna, zdraviac slnce. Nebo sa vyjasnilo. Čakali na sloop „Cashmere“, lebo na ňom mal prísť nový saint-simpsonský duchovný. Krátko po príchode sloopu rozletel sa po meste chýr, že sa v noci stretol na mori s šalupou, v ktorej bolo mužstvo ztroskotanej lode.

VII. Šťastie, ktoré mal výletník, že ho zbadal rybár

V túto noc v chvíli, keď sa utíšil vietor, vyšiel si Gilliatt na rybolov, ale sa neosmelil so svojou pansou priďaleko od brehu.

Keď sa vracal s prílivom, asi okolo druhej hodine popoľudní, keď slnce utešene svietilo, tu idúc okolo Kravieho Rohu, aby dosiahol zátoku pri dome Bu de la Rue, zdalo sa mu, že v smere skalného sedadla Gild-Holm’-Ur, vidí neaký tieň, ktorý nevrhala skala. Zamieril s pansou v túto stranu a zbadal, že v skalnom kresle Gild-Holm’-Ur sedí neaký mužský. More bolo už veľmi vysoko, skalu vôkol obklopoval lunovahný prúd, návrat bol nemožný. Gilliatt dával mužskému niekoľko znamení. Ale ten sa nehnul. Gilliatt sa priplavil bližšie. Človek spal.

Tento človek mal čierny oblek. „Akoby to bol duchovný,“ pomyslel si Gilliatt. Priblížil sa väčšmi a zbadal mladučkú tvár.

Táto tvár mu bola neznáma.

Na šťastie skala spúšťala sa celky strmo nadol, takže tu bola dosť hlboká voda. Gilliatt otočil bárku a podarilo sa mu obisť skalnú stenu. Príboj vynášal bárku tak vysoko, že Gilliatt, vypnúc sa na palube pansi, mohol dosiahnuť spáčove nohy. Vystúpil na obal lode a vztýčil do výšky ruky. Keby bol teraz spadol, sotva by sa bol vynoril nad hladinu vody. Vlny plieskaly o skalu. Medzi pansou a skalou bol by sa ostatne doráňal.

Dotknul sa nohy spiaceho človeka.

„Hé, čo tu robíte?“

Človek sa zobudil.

„Hľadím na more,“ vetil.

Precítnul celky z driemot a pokračoval:

„Nie som tunajší, išiel som sa prejsť. Pretrudil som noc na mori, páčil sa mi tu výhľad, som ustatý a zaspal som.“

„O desať minút boli by ste sa už utopili,“ povedal Gilliatt.

„Bah!“

„Skočte do mojej barky.“

Gilliatt zadržiaval bárku nohami, jednou rukou sa chytil skaly a druhú podal mužskému v čiernom obleku, ktorý krepko skočil do loďky. Bol to veľmi driečny mládenec.

Gilliatt sa chopil vesla a za dve minuty pansa už vplávala do zátoky pri Bu de la Rue.

Mladý človek mal okrúhly klobúk a biely nákrčník. Dlhý čierny kabát mal upiatý až po krk. Mal plavé kňazsky do kruhu pristrihnuté vlasy; dievčenskú tvár, jasné oko a vážny vzhľad.

Pansa zatým dotkla sa zeme. Gilliatt prevliekol cez kruh lano, potom sa obrátil a zbadal, že biela ruka mládenca podáva mu zlatý souvrain.

Gilliatt nežne odstrčil ruku.

Zavládlo ticho. Prerušil ho mládenec.

„Zachránili ste mi život.“

„Snáď,“ vetil Gilliatt.

Lano bolo priviazané. Vystúpil z barky.

Mladý človek pokračoval:

„Dlžen som vám za svoj život, pane.“

„Čo je na tom?“

Po tejto Gilliattovej odpovedi zavládlo zasa ticho.

„Ste z tejto obce?“ opýtal sa mladý človek.

„Nie,“ vetil Gilliatt.

„Z ktorej obce ste tedy?“

Gilliatt zdvihnul pravú ruku, ukázal na nebo a riekol:

„Z tamtej.“

Mladý človek ho pozdravil a odišiel.

Po niekoľkých krokoch zastal, siahol rukou do vrecka, vyňal z neho neakú knihu a vrátil sa ku Gilliattovi podávajúc mu ju.

„Dovoľte, aby som vám daroval toto.“

Gilliatt vzal knihu.

Bola to biblia.

Za chvíľu potom Gilliatt, opierajúc sa o múrik, díval sa, ako mladý človek boží na chodník vedúci do Saint-Simpsonu.

Pomaly sklonil hlavu, zabudnul na príchodzieho, už voskrz nevedel, či jestvuje skalné sedadlo Gild-Holm’-Ur a všetko zmizlo v bezdnom ponorení sa do snivej dumy. Gilliatt mal v sebe priepasť: Déruchettu.

Niekto volal a tento hlas ho vytrhnul z tejto tône.

„Hé, Gilliatt!“

Poznal hlas a pozdvihnul zrak.

„Čo je, sieur Landoys?“

Bol to naozaj sieur Landoys, ktorý jachal po hradskej asi sto krokov od Bú de la Rue na phaetone, ktorý ťahal malý koník. Zastavil sa, aby zavolal na Gilliatta, ale tak sa zdalo, že sa veľmi ponáhľa.

„Je niečo nového, Gilliatt.“

„A kde?“

„V Bravées.“

„A čo také?“

„Som priďaleko, aby som vám to mohol vyrozprávať.“

Gilliatt sa zachvel.

„Azda sa vydáva miss Déruchetta?“

„Nie. Od toho sme ešte ďaleko.“

„Ako to myslíte?“

„Choďte do Bravées. Tam sa to dozviete.“

A sieur Landoys šibnul svojho koníka.