ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Rozhovory v hostinci Jean

Sieur Clubin bol človek, ktorý čaká na príležitosť.

Bol mladý, žltý a mal silu ako tur. More ho nemohlo opáliť. Ako by bol mal kožu z vosku. Mal farbu voskovej sviece a jej diskrétny lesk odzrkadloval sa aj v jeho očiach. Jeho mimoriadna pamäť bola nesmierne verná. Vidieť raz človeka bolo pre neho toľko ako mať o ňom poznámku v zápisníku. Týmto lakonickým pohľadom akoby sovrel človeka. Jeho zrenica urobila si snímku tváre a zachovala si ju; táto tvár sa mohla potom akokoľvek zostarať, sieur Clubin ju zato poznal. Túto vernú pamäť nebolo možno vykolajiť. Sieur Clubin bol úsečný, triezvy, chladný; neposunkoval. Svojou priamosťou získal si hneď každého. Mnohí si mysleli, že je prostodušný; v kútiku jeho očí sídlil ťah čudnej hlúposti. Ako sme už povedali, bol výtečný námorník; nik nevedel tak vytiahnuť plachtu ako on, napraviť ju dľa vetra a ovládať ju líňami. Mal chýr najsvedomitejšieho a najstatočnejšieho človeka. Keby ho bol niekto z niečoho upodozrieval, bol by sa sám stal podozrivým. Spriatelil sa s pánom Rébuchetom, peňazomencom v Saint-Malo, v ulici Saint-Vincent, vedľa arzenálu a pán Rébuchet hovorieval: „Hneď by som sveril svoj krám Clubinovi.“ Sieur Clubin bol vdovec. Jeho žena bola statočným stvorením, práve tak ako aj on bol statočným človekom. Keď umrela, ostal po nej chýr nenaštrbiteľnej ctnosti. Keby jej bol dvoril bailli (sudca), bola by to povedala kráľovi; a keby sa bol do nej zaľúbil sám dobrý Boh, bola by to povedala duchovnému. Tento manželský pár: sieur Clubin a pani Clubinová, v Tortevale stelesňoval ideál anglického epithetonu: „respectable“. Pani Clubinová bola labuť, sieur Clubin hermelin. Jediná škvrna bola by zapríčinila jeho smrť. Keby bol našiel hoci len špendlík, bol by hľadal jeho majiteľa. Bol by dal vybubnovať škatuľku zápaliek. Raz vstúpil do istého hostinca v Saint-Servante a riekol hostinskému: „Pred troma rokmi som u vás raňajkoval, pomýlili ste sa pri rátaní.“ A vrátil hostinskému šesťdesiat päť centimov. Bola to veľká statočnosť, pri čom stisnul pozorne pery.

Zdalo sa, že má na niekoho s kopca. Na koho? Zaiste na darebákov.

Každý utorok plavil sa na Durande z Guernesey do Saint-Malo. Do Saint-Malo prichodil v utorok večer, ostal tam dva dni, kým naložil tovar, a v piatok ráno vracal sa zasa na Guernesey.

V tom čase bol v Saint-Malo prístavný hostinček, ktorý sa menoval Hostinec Jean.

Pri stavaní terajšieho nábrežia tento hostinec zrúcali. Za tých čias more ešte mylo bránu Saint-Vincent a bránu Dinan; keď bol odliv, medzi Saint-Malom a Saint-Servanom bolo možno prejsť po suchu, dvojkolky a ručné vozíky prebiehaly medzi loďami, vyhýbajúc bojam, kotvám a povrazom, súc v stálom nebezpečenstve, že si roztrhnú koženú striešku o neaké nízke rahno lebo o žrď trojhrannej plachty.

Medzi prílivom a odlivom poháňali kočiši kone na piesku, kde o šesť hodín neskôr šľahal vietor vlny. Na tomto pobreží kedysi sa preháňalo čtyridsať strážnych dogov, saint-maloských, ktorí roku 1770 roztrhali námorníckeho dôstojníka. Pre túto nesmiernu horlivosť ich pozdejšie odstránili. Medzi veľkým a malým Talardom dnes už nepočuť štekanie.

Sieur Clubin nocúval v hostinci Jean. Tu bola francúzska kancelária Durandy.

Colní a pobrežní strážnici chodili do hostinca Jean jesť a piť. Mali tam svoj zvláštny stôl. Colní z Binicu stretali sa tu s colnými zo Saint-Malo, čo službe len osožilo.

Patroni lidí chodili sem tiež, ale jedli pri inom stole.

Sieur Clubin sadal si raz k jednomu, raz k druhému, ale radšej sedel pri stole colných ako pri stole patronov. Bol vítaný pri obidvoch.

Pri týchto dvoch stoloch bola dobrá obsluha. Pripravovali tu zvláštne, domácim neznáme nápoje pre cudzích námorníkov. Popánený námorník z Bilbao našiel tu heladu. Pili tu stout ako v Greenwichi a hnedú guense ako v Antverpách.

Kapitáni, robiaci dlhé morské cesty a majitelia lodí zjavovali sa zavše pri stole patronov. Vymieňali si tu chýry: „Čo je s cukrom?“ — „Táto sladkosť objavuje sa na trhu len v malom množstve. Ale predsa len slýchať o nej; tri tisíc pytlov z Bombay a päť sto sudov zo Sagua.“ — „Uvidíte, že pravica povalí napokon Villela.“ — „A indigo?“ — „Bolo zakúpených len sedem balíkov v Quatemale.“ — „Maninu-Juliu“ spustili v lodenici na vodu. Je to pekný bretoňský trojstožiarnik.“ — „Na La Plate sa obidve mestá ešte vždy boria.“ — „Ak tlstne Montevideo, Buenos-Aires chudne.“ — „Náklad Reginy-Coeli museli preložiť na druhú loď, lebo bolo o nej povedané, že nie je súca na plavbu.“ — „Kakao ide stále; pytle z Caracasu sú označené dve sto tridsať štyri a pytle z Trinidadu šesťdesiat tri.“ — „Pri prehliadke na Marsovom poli tuším ozývaly sa výkriky: ,Preč s ministrami!‘ — Zelené nasolené kože saladeros predávajú volské za šesťdesiat frankov, kravské za štyridsať osem frankov.“ — „Prekročili už Balkán? Čo robí Dibič?“ — „V San Francisku nedostať anyžovku; plagniolský olivový olej má pokoj. Gruyereský syr v sudoch, cent za tridsať dva frankov.“ — „Je to pravda, že umrel Lev XII.?“— Atď.

O týchto vecach sa hovorilo hlasne. Pri stole colných a pobrežných strážnikov sa tak hlasne nehovorilo.

Predsedom pri stole patronov bol starý kapitán dlhých ciest pán Gertais-Gaboureau. Pán Gertais-Gaboureau nebol už človekom, ale barometrom. Natoľko srástol s morom, že vedel s prekvapujúcou istotou prepovedať počasie. Ustálil, aké bude na druhý deň počasie. Skúmal vietor; omakával tepnu príboja. Hovorieval mraku: ukáž jazyk; tým myslel blesk. Bol lekárom vĺn, vánkov a búrok. Oceán bol jeho pacientom; obišiel celý svet, tak ako lekár prejde cez kliniku, zkúmajúc každé podnebie dľa jeho dobrého i zlého zdravia. Poznal znamenite pathologiu sezón. Bolo ho počuť tvrdiť takéto fakta: „Roku 1796 barometer raz klesnul o tri stupne pod búrku.“ — Bol námorníkom z lásky. Angliu nenávidel v takej miere, ako miloval more. Prebádal základne anglické námorníctvo poznať jeho slabiny. Vysvetloval, aký bol rozdiel roku 1637 medzi „Sovereign-om“ z roku 1637 a „Royal Williamom“ z r. 1670 a medzi „Victory-m“ z roku 1765. Porovnával zariadenie jednotlivých lodí. Žialil za obrubou paluby a lievikovými košmi stožiarov na „Great Harry“ z roku 1514, zaiste zo stanoviska francúzskej gule, ktorá sa tak pekne vryla do týchto zovňajších čiastok. Národy jestvovali pre neho len dľa svojích námorných inštitúcii; mal pre ne svoje zvláštne synonymy. Angliu menoval „Trinity House-om“, Škótsko „Northern Commisioners“, a Irsko „Ballast Board-om“. Zvesťami proste oplýval; bol hotovým almanachom a alfabetom. Bol vodným merítkom a tarífovým zoznamom. Vedel nazpamäť majákové mýtne poplatky, zvlášť anglické; penny od tony, keď ideme okolo tohoto, farthing, keď ideme okol tamtoho. Povedal vám: „Maják Smalls Rock, ktorý predtým potreboval len dve sto galonov oleja, teraz spáli pätnásť sto.“ Keď raz ležal ťažko chorý na lodi, jeho ľudia si mysleli, že je na úmore, shromaždili sa tedy okolo jeho visiaceho lôžka, tu v stonoch agonie riekol tesárskemu majstrovi: „Bolo by výhodné, kedy ste k sosilneniu stožiarových sťažňov vyvrtali do klady na každej strane dieru pre liatinový škripec s železnou osou, na ktorej by sa mohlo vyťahovať lano.“ Toto všetko ho robilo vynikajúcou osobnosťou.

Málo kedy sa stalo, že by pri stole patronov a pri stole colných hovorili o jednej a tej istej veci. Ale toto sa vyskytlo zrovna v prvých dňoch mesiaca februára, do ních nás zaviedly udalosti, o ktorých práve rozprávame. Trojstožiarnik „Tamaulipas“, ktorý pod velením kapitána Zuelu, prišiel z Chile a teraz sa tam práve zasa vracal, upútal na seba pozornosť obidvoch stolov. Pri stole patronov vraveli o jeho náklade, pri stole colných o jeho chovaní.

Copiapanský rodák, kapitán Zuela, bol Chilian s prifarbením kus kolombijským, ktorý bol neodvislým účastníkom vojen za samostatnosť, raz chytal stranu Bolivarovi, druhý raz zasa Morillovi, dľa toho, čo mu išlo k duhu. Zbohatnul tak, že vstúpil do hocičích služieb. Bol tým najväčším bourbonovcom, bonapartistom, absolutistom, liberálom, atheistom, katolíkom. Patril k tej veľkej strane, ktorú by sme mohli pomenovať stranou zisku. Zavše prišiel obchodovať do Francie; a ak možno veriť kolujúcim chýrom, ochotne skytal na svojej lodi útulok uprchlíkom, bankrotárom alebo politickým previnilcom, hocikomu, len keď zaplatil. Na loď ich prijímal celky jednoducho. Uprchlík čakal na niektorom pustom mieste pobrežia a Zuela krátko pred zdvihnutím kotvy dal spustiť čln, ktorý ho doviezol na palubu. Pri svojej poslednej ceste takto pomohol ujsť jednomu účastníkovi Bartonovho procesu, ktorý bol odsúdený in contumaciam a teraz vraj zamýšla odviezť ľudí, kompromitovaných aférou Bidassoa. Policia sa o tom dozvedela a vzala si ho na mušku.

Tieto roky boly epochou útekov. Reštaurácia bola reakciou; po revoluciach nasledúvajú emigrácie a po reštauráciách bývajú proskribcie. V prvých siedmich či ôsmich rokoch po návrate Bourbonovcov vládla všeobecná panika: v peňažníctve, v priemysle, v obchode a všade bolo cítiť ako sa krajina trasie a bolo množstvo úpadkov. V politike platilo: kto môžeš, zachráň sa! Ušiel Valetee, ušiel Lefebvre-Desnouettes, ušiel Delon. Mimoriadne tribunále pracovali a vedľa nich Trestaillon. Ľudia vyhýbali saumurskému mostu, esplanáde v la Réole, múru parížskej hvezdárne, veži Taurias v Avignone, chmúrne čnejúcim silhuetám dejín, ktoré poznamenala reakcia a na ních doteraz badáme tú krvavú ruku. V Londýne Thistlewoodov proces, siahajúci do Francie, v Paríži Trogovov proces, siahajúci do Belgicka, Švajčiarska a Itálie, rozmnožily motívy vzrušenia a zmiznutia a len zväčšovaly hlboký podzemný zmätok, ktorý zapríčinil ubúdanie i najvyšších vrstiev vtedajšieho spoločenského poriadku. Hlavnou starosťou bolo, dostať sa do bezpečnosti. Byť kompromitovaným znamenalo toľko, ako byť ztrateným. Byť obžalovaným znamenalo toľko, ako byť popraveným. Duch prevotálnych súdov prežil túto ustanovizeň. Rozsudky boly vynášané s krajnou ľubovôľou. Ľudia hľadali záchranu v Texase, v Rocky Mountains, v Peru, v Mexiku. Ľudia od Loiry, kedysi lupiči, dnes paladinovia, založili tábor Asil. V ktorejsi Bérangerovej piesni stojí: „Divosi! sme Francúzi; sľutujte sa nad našou slávou.“ Opustiť vlasť bolo záchranou. Ale nič nie je menej jednoduchého ako dať sa na útek; toto dvojslabičné slovo obsahuje priepaste. Všetko prekáža tomu, kto chce zmiznúť. Chcieť sa ztratiť, znamená toľko, ako pretvárať sa. Vynikajúci, ba aj slávni ľudia zašli až tak ďaleko, že siahli k zločinným prostriedkom. A to sa im tiež nepodarilo. Boli nepravdepodobní. Súc navyknutí slobodne sa pohybovať, len s ťažkosťou prekĺzli cez slučku, ktorá im prekážala v úteku. Darebák, ktorý ušiel z káznice, policii zdal sa statočnejším ako generál. Či si možno predstaviť nevinnosť so svraštenou tvárou, ctnosť, ktorá mení hlas, slávu, ktorá si tvár zakrýva maskou? Ten alebo onen chodec podozrivých spôsobov bola vynikajúca osoba, domáhajúca sa falošného pasu. Podozrivé plúženie sa človeka, ktorý chce ujsť, neujalo nič z jeho hrdinskosti. Všetko to sú len prechodné, charakteristické črty čias, ktorých si t. zv. riadna história veľmi nevšíma a ktoré by naozajstný maliar storočia mal vyzdvihnúť. Za týmito útekmi statočných ľudí nasledovaly úteky darebákov, ktorí boli menej upodozrievaní a striehnutí. Taký darebák, ktorý musel ufujazdiť, využil všeobecný zmätok, dostal sa medzi proskribovaných a ako sme už povedali, vďaka väčšiemu dôvtipu, v tomto súmraku často budil dojem statočnejšieho človeka ako človek naozaj statočný. Nič nie je nezručnejšie, ako statočnosť, keď sa dostane do rúk spravedlnosti. Hoci ktorý falšovateľ prekĺznul snadnejšie ako člen konventu.

Je to dosť divná, ale dokázaná vec, a mohli by sme to povedať zvlášť o ľudoch nestatočných, že im emigrácia dopomohla k úspechu. Troška vzdelania, ktoré si taký naničhodník doniesol z Paríža alebo z Londýna, bola zárukou v krajoch primitívnych alebo barbarských a iniciatívnosť jeho povahy ho zrovna odporúčala. V tomto dobrodružstve nebolo nič nemožného, takže uniknúc tu zákonníku, inde mohol sa stať hoci kňazom.

V takom zmiznutí bolo niečo fantazmagorického a nejeden útek mal úspech, aký je možný snád len vo sne. Takýto útek viedol do neznáma a chimeričnosti. Jeden-druhý úpadkár, ktorý uprsknul z Europy, po dvadsiatich rokoch sa zasa objavil ako velvezír v Mogule alebo kráľ v Tasmanii.

Pomáhať pri úteku bolo remeslom a hľadiac na statočnosť prípadu, remeslom veľmi výnosným, a bolo príčinou mnohých špekulácii. Kto sa chcel zachrániť odchodom do Anglie, obrátil sa na kontrabandistov, kto sa chcel zachrániť odchodom do Ameriky, obrátil sa na podludníkov, ktorí robili veľké morské cesty, ako Zuela.

II. Clubin niekoho zbadá

Zuela zavše prišiel do hostinca Jean, aby tu niečo zjedol. Sieur Clubin ho poznal z videnia.

Napokon — sieur Clubin nebol pyšný; nepovažoval to za nevýhodu poznať z videnia šibalov. Ba stalo sa, že sa s nimi poznal aj osobne, podávajúc im na ulici ruku a zdraviac sa s nimi. S podludníkom hovoril anglicky a s kontrabandistom lámal španielčinu. Mal na to svoje výpovede: „Z poznania zla možno ťažiť.“ — „Hájnik má osoh z rozhovoru s pytlákom.“ — „Kormidelník má dôkladne prezkúmať morského lupiča; morský lupič je úskalím.“ — „Darebáka ochutnávam tak, ako lekár ochutnáva jed.“ — Na to nebolo možno nič povedať. Každý súhlasil s kapitánom Clubinon. Chválili ho, že si nezahráva na smiešneho nedotklivca. Kto by sa bol vtedy opovážil zazlievať mu také niečo? Všetko, čo robil, prirodzene smerovalo „k dobru služby“. Pri ňom bolo všetko jednoduché. Nemohlo ho nič kompromitovať. Skôr by sa pošpinil krištál, ako on. Táto dôvera bola spravedlivou odmenou za mnohoročnú statočnosť a v tom je práve výhoda dobre založeného chýru. Hocičo robil Clubin, alebo sa tváril, že to robí, aj na zlé hľadelo sa ako na cnosť; vládla mienka, že nie je schopný urobiť niečo zlé. „K tomu je ešte chytrák,“ hovorilo sa. Z tej, či onej známosti, ktorá by bola druhého robila podozrivým, jeho statočnosť vyšla s dôkazom obratnosti. Tento chýr o jeho obratnosti splýval harmonicky s chýrom o jeho prostodušnosti, bez rušivého protirečenia.

Prostodušná obratnosť, to predsa jestvuje. Je to jedna z najcennejších rozmanitostí statočného človeka. Sieur Clubin patril k ľuďom, ktorých môžeme dolapiť aj v dôvernom rozhovore s darebákom alebo banditom; pokojne to snesieme, ich chovanie chápeme, rozumieme im a vážime si ešte väčšmi týchto ľudí, ktorí si spokojne žmurkajú, súc si istí všeobecnej úcty, ktorú požívajú.

„Tamaulipas“ doplnila svoj náklad. Bola prichystaná a mala čoskoro odísť.

V jeden utorkový večer prišla Duranda do Saint-Malo ešte za denného svetla. Sieur Clubin, stojac na loďnom mostíku a pozorujúc pohyby k prístavu dochodiacich lodí, na piesočnatom brehu, v blízkosti Petit Bey, medzi dvoma skalami, na veľmi vzdialenom mieste, zbadal dvoch mužských, ktorí sa rozprávali. Obzrel si ich cez námornícky ďalekohľad, a poznal jednoho z mužských. Bol to kapitán Zuela. Zdalo sa, že poznal i druhého.

Druhý bol človek vysokej postavy, s troška pošedivelými vlasmi. Mal vysoký klobúk a vážny odev Priateľov. Bol zaiste kvakerom. Klopil skromne oči.

Pridúc do hostinca Jean, sieur Clubin sa dozvedel, že „Tamaulipas“ chystá sa odplávať za desať dní.

Pozdejšie vysvitlo, že si zaopatril ešte iné informácie.

V noci odišiel k puškárovi v ulici Saint-Vincent a riekol mu:

„Viete, čo je to revolver?“

„Áno,“ vetil puškár, „je to americká vec.“

„Je to pištol, ktorá pokračuje v rozhovore.“

„Naozaj, je to otázka aj odpoveď.“

„A replika.“

„Tak je, pane Clubin. Otáčajúca sa rúra.“

„A päť či šesť guliek.“

Puškár rozškeril kútik pier a vylúdil jazykom zvuk, ktorý, doprevádzaný trasením hlavy, je výrazom počudovania.

„Je to dobrá zbraň, pane Clubin. Myslím, že si prekliesni cestu.“

„Prial by som si šesťrúrový revolver.“

„Nemám ho.“

„Ako je to, puškár, že ho vy nemáte?“

„Nemám ešte tento tovar. Viete, je to novinka. Je to len začiatok. Vo Francii upotrebujú ešte stále len pištole.“

„Do čerta!“

„Mám znamenité pištole.“

„Chcem revolver.“

„Uznávam, že je výhodnejší. Ale, počkajte, pane Clubin…“

„Čo?“

„Tak sa mi vidí, že práve v Saint-Malo je jeden revolver.“

„Revolver?“

„Áno.“

„Na predaj?“

„Áno.“

„A kde?“

„Ak sa mi vidí, že viem kde. Opýtam sa.“

„Kedy mi budete môcť dať odpoveď?“

„Príležitostná kúpa. Ale je dobrý.“

„Kedy mám zasa prísť?“

„Keď vám obstarám revolver, môžete byť istý, že bude dobrý.“

„Kedy mi dáte odpoveď?“

„Keď sem najbližšie prídete.“

„Nepovedzte, že je to pre mňa,“ riekol Clubin.

III. Clubin odnáša, ale už nedonáša

Sieur Clubin bol hotový s nakladaním Durandy, nalodil veľa volov a niekoľko cestujúcich a započal cestu zo Saint-Malo na Guernesey ako obyčajne v piatok ráno.

V tento piatočný deň, keď bola loď na vysokom mori, čo umožňuje kapitánovi odísť na krátky čas s veliteľského mostíka, vstúpil Clubin do svojej kabíny, zavrel sa, vzal cestovný kufor, složil do pružného priečinku šaty, sucháre, niekoľko krabíc konzervov, niekoľko libier kakaa v týčkach, chronometer a námornícky ďalekohľad do pevného priečinku, zamknul kufor a cez jeho uši prevliekol prichystaný povraz, aby ho mohol, keby bolo treba, ťahať do výšky. Potom sišiel do podpalubia, vstúpil do miestnosti, kde boly uložené laná a odišiel ztadiaľ s povrazom s uzlami a hákom, ktoré upotrebujú na mori upchávači lodí a na suchu zlodeji. Po týchto povrazoch možno sa ľahko šplhať.

Hneď po príchode na Guernesey odišiel Clubin do Tortevalu. Tam pobudnul tridsaťšesť hodín. Odniesol ta kufor a uzlovitý povraz, ale nazad ich už nedoniesol.

V tom čase podludníci prichádzali zo Španielska až na Guernesey. Dovážali sem havanské cigare a xereské víno, ktoré Angličania menujú sherry.

Zapamätajme si to raz navždy, že Guernesey, o ktorom je v tejto knihe reč, je bývalý Guernesey, ktorý už nejestvuje, ktorý by sme už dnes márne hľadali, našli by sme ho len na vidieku. Tam žije doteraz, ale v mestách je mŕtvy. To, čo sme povedali o Guernesey, platí aj na Jersey. Saint-Hélier nezaostáva za Dieppom; Saint-Pierre-Port nezaostáva za Lorientom. Vďaka pokroku a podujímavému duchu tohoto odhodlaného ostrovného národíka, na archipelagu kanálu la Manche všetko sa zmenilo. Kde býval tieň, tam je dnes svetlo. Toľko mimochodom.

Za týchto čias, ktoré, hľadiac na časovú vzdialenosť, sú už historickými, v kanále la Manche podludníctvo bolo veľmi rozšírené. Podludnícke lode premávaly sa zvlášť na západnom pobreží Guernesey. Osoby, znajúce dôkladne pomery, pamätajúce sa na nejnepatrnejšie podrobnosti, ktoré sa odohraly práve pred pol storočím, vedia povedať ešte aj mená mnohých z týchto lodí, ktoré boly temer všetky asturské alebo guipuscoanské. O tom niet pochybnosti, že neminul týždeň, aby neprišla jedna alebo dve a to lebo do zátoky Svätých alebo do Plainmontu. Robilo to dojem temer pravideľnej dopravy. Jedna morská kaverna na Serku menuje sa doteraz les Bontiques, preto, že do tejto jaskyne chodili ľudia kupovať tovar (ako do krámu). Pri uskutočňovaní týchto obchodov v kanále la Manche hovorili zvláštnym, dnes už zabudnutým podludníckym nárečím, ktoré v pomere ku španielčine bolo asi tým, čím je levantská reč v pomere ku taliančine.

Na mnohých miestach anglického a francúzskeho pobrežia medzi podludníctvom a medzi riadnym a odaneným obchodom bolo dôverné tajné dorozumenie. Tajným vchodom malo prístup k nejednomu vysokému finančníkovi a podzemne prenikalo do obchodu a do cievovej sústavy priemyslu. Obchodník do tváre, od chrbta kontrabandista. Séguin to tvrdil o Bourgainovi; Bourgain to tvrdil o Séguinovi. Neručíme za pravdivosť ich slov; snáď sa obapoľne ohovárali. Všetko jedno, dosť na tom, zákonom stíhané podludníctvo, bolo nepopierateľne, veľmi tuho spiaté s finančným svetom. Malo styky s „lepšími ľuďmi“. Táto kaverna, v ktorej bandita Mandrin kedysi sa dôverne schádzal s grófom de Charolais, zovňajškom robila dojem statočnosti a spoločnosti ukazovala bezvadnú façadu, ako hociktorý dom na ulici.

Ztadiaľ tie početné dorozumenia, ktoré však musely byť maskované. Bolo želateľné, aby tieto tajnosti ostaly v nepreniknuteľnej tme. Kontrabandista vedel mnoho vecí a musel o ních mlčať; jeho zákonom bola nenaštrbiteľná a prísna spoľahlivosť. Prvou vlastnosťou pašovníka bola úprimnosť. Bez diskrétnosti nebolo by podludníctva. Podludnícké tajomstvo bolo niečo také ako tajomstvo spovede.

Toto tajomstvo zachovávali bezpodmienečne. Podludník složil prísahu, že bude o všetkom mlčať a že svoj sľub dodrží. Nikomu nebolo možno natoľko dôverovať ako podludníkovi. Sudca-alcade z Oyarzunu raz chytil podludníka z Port-secs a rozkázal ho naťahovať na škripci, aby ho prinútil pomenovať spoločníka, ktorý tajne dáva podniku peniaze. Ale podludník ho neprezradil. Týmto spoločníkom bol sám sudca-alcade. Z pomedzi dvoch vinníkov, sudcu a podludníka, jeden bol prinútený, chtiac byť pred verejnosťou poslušný zákonu, nariadiť mučenie, ktorému druhý vzdoroval, aby dodržal prísahu.

Dvaja najchýrnejší podludníci, ktorí dochodili v tomto čase do Plainmontu, boli Blasco a Blasquito. Boli tak zvaní tocayos. Jestvuje španielske a katolícke príbuzenstvo, ktoré v tom záleží, že dvaja majú v nebi spoločného patrona; uznajme, že si táto vec zaslúži povšimnutia práve tak, ako keď majú dvaja spoločného otca na zemi.

Ak bol niekto trocha zasvätený do tajomných ciest, ktorými išlo podludníctvo, nebolo ľahšej veci ako hovoriť s týmito ľuďmi, hoci malo to aj svoje ťažkosti. Stačilo nemať niakých predsudkov, isť do Plainmontu a pozreť sa do tváre misterióznemu otázniku, ktorý tam vyčnieval.

IV. Plainmont

Plainmont, ktorý leží v blízkosti Tortevalu, je jedným z troch rohov ostrova Guernesey. Tu na konci výbežku je vysoký trávou zarastený, skalnatý chrbát, ktorý sa vznáša nad morom.

Tento kopec je pustý.

Tým pustejší, že na ňom stojí dom.

Tento dom robí samotu ešte mrazivejšou.

Hovoria, že v ňom straší.

Akokoľvek sa má vec, dosť na tom, že budí divný pocit.

Tento poschoďový, z žuly vystavený dom stojí v prostriedku trávnika. Ani v najmenšom nepripomína srúcaninu. Je celky obyvateľný. Múry sú hrubé a strecha je mocná. Z múrov nechybí ani jeden kameň, ani jedna škridla nechybí zo strechy. Tehlový komín podopiera roh strechy. Tento dom je k moru obrátený chrbtom. Čelná stena na strane mora je slepá. Keď túto façadu pozorujeme bedlive, rozoznáme v nej zamurované okno. Na obidvoch štítoch domu sú tri krovné okná, jedno na východe, druhé na západe, ale všetky tri sú zamurované. Obidve okná v prízemí sú zamurované. Keď pristupujeme bližšie, jedna vec nás najviac prekvapuje, a to sú dve otvorené okná, ale zamurované okná nepôsobia tak cudzo ako okná otvorené. Ich otvory sa vo dne černejú. Nemajú tabuliek, ba ani rámov. Otvárajú sa do vnútornej tmy. Povedali by ste, že sú ako prázdne jamky vylúpených očí. V samom dome nie je nič. Rozďavenými oknovými otvormi vidíme zpustlé vnútro. Niet tu obhádzaných stien, ani dreveného obloženia, len holý kameň. Ako by sme mali pred sebou kryptu s oknom, cez ktorú môžu naďúgať strašidlá. Na strane od mora dážde podomielajú základy. Niekoľko vetrom kolembaných žihláv otiera sa o spodnú čiastku steny. Na široko ďaleko nevidieť ľudského príbytku. Tento dom je práznotou, v ktorej vládne ticho. Ale keď zastaneme a priložíme ucho ku stene, chvíľami začujeme ako trepocú krýdlami zplašení vtáci. Nad zamurovanými dverami, na kameni, ktorý tvory architrav, sú vyryté tieto litery: ELMPRILG a datum: 1780.

V noci sem vniká príšerné mesačné svetlo.

Tento dom je obklopený morom. Má veľkolepú, ale práve preto desnú polohu. Krása tohoto miesta je neakou enigmou. Prečo v tomto príbytku nebýva niaká ľudská rodina? Miesto je pekné, dom je dobrý. Prečo tá opustenosť? K otázkam rozumu družia sa otázky dúm. Možno tu obrábať pole, prečo je také zanedbané? Nemá majiteľa. Dvere sú zamurované? Čo je tomuto miestu? Prečo ztadiaľ ušli ľudia? Čo sa tu robí? Keď sa tu nič nerobí, prečo tu niet nikoho? Keď všetko zaspalo, je tu azda niekto, kto bdie? V súvise s týmto domom prichodia nám na um chmúrne búrky, vietor, draví vtáci, ukryté zvieratá, neznáme bytnosti. Akým hosťom skytá útulok? Predstavujeme si ako kamenec a dážď šlahá do tlamy okien. Na vnútorných múroch vidieť stopy prudkých búrok. Tieto zamurované a otvorené chyže navštevujú víchrice. Spáchali tu neaký zločin? Akoby tento tme na pospas vydaný dom volal v noci o pomoc. Je nemý? Ozýva sa v ňom neaký hlas? Stará sa oň niekto v tejto samote? Tajomstvá čiernych hodín majú tu slobodnú ruku. Tento dom budí pocit úzkosti na poludnie; aký asi v noci? Hľadiac naň, hľadíme na tajomstvo. Opytujeme sa; lebo snívanie má svoju logiku a možnosť má svoj spád; čím sa stáva tento dom v čase medzi večerným a ranným súmrakom. Nesmierna rozptýlenosť nadľudského života má azda na tomto vŕšku neaké miesto, na ktorom sa sústreďuje, núti ju stať sa viditeľnou a sostúpiť na zem? Vírí tu, čo je rozptýlené? Zhusťuje sa tu, čo nemožno omakať v takej miere, že nadobúda foriem? Záhady. Tieto kamene dýchajú posvätnou hrôzou. Tma, ktorá panuje v týchto neprístupných miestnosťach je viacej ako tma; je to nevyspytateľnosť. Po západe slnca vrátia sa rybárske člny, vtáci utíchnu, pastier kôz so svojim stádom zmizne zpoza skál, keď sa medzi zásekmi kamenia začnú plaziť zemeplazy, cítiac sa v bezpečnosti, keď začnú kmitať hviezdy, zavanie večerný vietor, zavládne úplná tma a tieto dve okná budú ustavične hladieť do tmy, všetko toto stáva sa prístupným snívaniu; a rozličnymi nočnými zjaveniami, mátohami, ledva rozoznateľnými tvárami preludov, tajomným hemžením duchov a tieňov vysvetluje si hlúpa, ale jednako hlboká ľudová povera chmúrne intímne styky tohoto domu s nocou.

V dome „straší“; týmto slovom odpovedajú na všetko. Veriaci duchovia majú na to svoje vlastné vysvetlenie, a pozitívní duchovia tiež svoje. Niet ničoho jednoduchejšieho ako tento dom, vravia. Je to starobylá pozorovacia stanica, keď za čias revolúcie, cisárstva a podludníctva zúrily vojny. Preto ho vystavili. Po vojne ho opustili. Nezrúcali ho, lebo ho možno ešte k niečomu upotrebiť. Na prízemí zamurovali okná a dvere, aby ho chránili pred ľudskými výkalmi, a aby doň nik nemohol vstúpiť; ale okná na ostatných troch k moru obrátených stranách preto, aby bol chránený pred južným a západným vetrom. Hľa, to je všetko.

Ale ľudia neveriaci a ľahkoverní ostávajú pri svojom. Dom nebol vystavený v časoch, keď zúrily revolučné vojny. Má datum: 1780, ktoré je z čias pred revolúciou. Nestavali ho pre pozorovaciu stanicu; má litery: ELMPRILG, čo je dvojitý monogram dvoch rodín a svedčí, v súhlase s panujúcim zvykom, že ho stavali pre neakú mladú domácnosť. Dľa toho, bývali v ňom. Prečo v ňom už nebývajú? Ak zamurovali dvere a okná, aby nik nemohol do domu, prečo nechali dvoje okien otvorených? Mali zamurovať všetko, lebo nič. Prečo nie sú tu okenice? Prečo tu niet rámov? Prečo tu niet tabuliek? Prečo zamurovali okná na jednej, keď nie sú zamurované na druhej strane? Bránia dažďu, aby nevnikal z juhu, ale dovoľujú mu vnikať zo severu.

Ľudia ľahkoverní sa zrejme mýlia, ale ľudia pozitívni iste nemajú pravdu. Problém trvá i naďalej.

Jedno je isté, že podludníkom tento dom je skôr k užitku ako ku škode.

Zveličovanie je výsledkom strachu a ujíma skutočnosťam z ich naozajstných rozmerov. Niet pochybnosti, že mnohé z tých nočných zjavov, z nich skrsla pomaly povesť o „strašidelnosti“ domu, bolo možno vysvetliť tajnou a úchvatkovou prítomnosťou, krátkym pobytom mužských, ktorí hneď potom vrátili sa zasa na loď, raz opatrnosťou, a zasa smelosťou istých podozrivých ľudí, ktorí sa tu skrývali, majúc nekalé úmysly a zároveň sa ukazovali robiť ľuďom strach.

V tých dávnych časoch boly možné takéto odvážlivosti. Policia, zvlášť v malých zemiach, nebola taká ako je teraz.

Dodajme, ak táto budova, ako sme povedali, zodpovedala podludníkom, ktorí v nej neboli vyrušovaní pri svojích schôdzkach, stalo sa to preto, lebo dom mal zlý chýr. Mať zlý chýr to je toľko ako nebyť chráneným pred oznámením. Ale kto chce niečo robiť proti strašidlám, nebude si na pomoc volať colných a strážnikov. Poverčiví ľudia sa prekrižujú a neudávajú vec. Vidia alebo si myslia, že vidia niečo, újdu a mlčia. Medzi tými, ktorí sa boja, a tými, ktorí robia strach, je neaké tiché, neželané, ale naozajstné dorozumenie. Nastrašení ľudia cítia, že nie sú oprávnení a to preto, že sa naľakali, myslia si, že odhalili neaké tajomstvo, boja sa, že si zhoršia svoje tajomné postavenie a že proti sebe popudia strašidlá. To ich robí diskrétnymi. Ale nehľadiac na túto vypočítavosť, ľahkoverní ľudia klonia sa už inštinktívne k mlčanlivosti; v hrôze tkvie mlčanie, zdesenie vraví málo; akoby im úžas hovoril: pst!

Ak sa možno spoľahnúť na miestne legendy a na ľudí, s ktorými sa stretáme, povera išla kedysi tak ďaleko, že na múry tohoto plainmontského domu pribíjali klincami, ich stopy ešte kde-tu vidieť, potkanov bez paprčiek, netopierov bez krýdieľ, kostry zdochlých zvierat, medzi stranami biblie rozmačkané ropuchy, stonky vlčieho jablka, divné obetné dary, ktoré sem nocou pripevňovali pozdní chodci, mysliaci si, že niečo videli a ktorí týmito darmi úfali sa získať odpustenie a odohnať zlú vôľu poľudníc a nočných prístrachov. Boli vždy ľudia, aj dosť vysoko postavení ľudia, ktorí verili v povery a vírivé tance bosoriek. César sa radil so Seganom a Napoleon so slečnou Leormandovou. Sú ľudia, ktorí majú zavše natoľko znepokojené svedomie, že sa vynasnažujú vyprosiť si diablovu shovievavosť. „Kiež to Boh urobí, ale nech to diabol nepomúti!“ tak sa modlieval Karol V. Iní ľudia majú ešte bojazlivejšieho ducha; nahovoria si, že možno aj zlu krivdiť. Starajú sa všemožne o to, aby ich pomer k démonovi bol bezvadný. Ztadiaľ tie náboženské výkony proti tajomnej nesmiernej zlosti. Je to bigotnosť ako ktorákoľvek iná. Niektorá chorobná obrazotvornosť verí v jestvovanie zločinov proti démonovi; bizarní kazuisti nevedomosti sužujú sa, že prestúpili zákon pekla; sú škrupulózni proti strane tmy. Veriť v účinky zbožnosti pri mysteriach na Brockene a Armuyre, predstavovať si hriech proti peklu, za chimerické priestupky utiekať sa ku chimerickému pokániu, pripisovať pravdu duchu lži, vraveť svoje mea culpa pred otcom Zlosti, spovedať sa v opačnom smysle, všetko to jestvuje alebo jestvovalo; najdeme to dokázané na každej stránke spisov procesov proti čarodejníkom. Až sem siaha ľudské snívanie. Keď sa raz začne človek desiť, už sa viac nezastaví. Sníva o namyslených previneniach, sníva o namyslených kajaniach a očisťuje svoje svedomie tieňom čarodejníckej metly.

Treba si pripomenúť, že tieto náhľady maly ľudia v časoch, keď guerneseyskí sedliaci verili, že mystérium Jaslí každoročne v ten istý deň opätovne prežívajú voly a oslíci; v časoch, keď by sa nik nebol opovážil vstúpiť do maštale v dohviezdnú noc, obávajúc sa, že by tu videl klačať dobytok.

Akokoľvek je vec, ale ak tento dom mal dobrodružstvo, je to jeho vecou; odhliadnuc od náhod a výnimôk nik si ho nechodí obzrieť, je celky opustený. Nik nemá totiž chuť vystavovať sa nebezpečenstvu stretnutia s pekelnými mocnosťami.

Vďaka hrúze, ktorá ho striehne a odpúdza od neho každého, kto by ho mohol pozorovať a byť svedkom, bolo vždy veľmi ľahko dostať sa v noci do tohoto domu a to pomocou povrazového rebríka alebo celky jednoducho po schodkoch, vzatých od ohrady najbližšej zahrady. Kufrík a najpotrebnejšiou bielizňou, šatami a potravnými článkami umožnil by človeku čakať v úplnej bezpečnosti na všetky prípady a na príhodnú chvíľu k tajnému úteku na loď. Tradícia vraví, že pred štyridsiatimi rokmi, dľa jedných politický, dľa druhých obchodný uprchlík, býval istý čas v plainmontskom strašideľnom dome, zkadiaľ sa mu podarilo preplaviť sa na rybárskej bárke do Anglie, zkadiaľ sa človek už ľahko dostane do Ameriky.

Tá istá tradícia tvrdí, že zásoby umiestnené v tejto budove, ostanú nedotknuté; lebo je to záujmom Lucifera práve tak ako podludníkov, aby ten, ktorý ich sem uložil, zasa prišiel nazad.

S vršku na ktorom tento dom stojí, vidíme na juhozápade, asi jednu mílu od brehu, úskalie Hanois.

Toto úskalie je povestné. Navyčíňalo sa toľko zlých vecí, koľko ich len skala môže narobiť. Bol to jedon z morských vrahov, ktorého sa najväčšmi báli. Čihalo podvodne nocou na lode. Zväčšilo cintoríny v Tortevale a Rocquaine.

Roku 1862 postavili na tomto úskalí maják.

Teraz svieti úskalie Hanois na cestu lodiam, ktoré predtým svádzalo do zkazy; zradca drží v ruke fakľu. Plavci na horizonte hľadajú toto bralo ako záchranu a vodcu, hoci pred ním kedysi utekali ako pred zloduchom. Úskalie Hanois v týchto nočných priestoroch, ktorých sa predtým ľudia desili, je bralom bezpečnosti. Je to asi niečo také, ako keď sa briganti stane žandárom.

Sú tri Hanois: Veľké Hanois, malé Hanois a Mauve. Na malou Hanois stojí dnes „Red Light“ (červené svetlo).

Toto bralo je čiastkou skupiny skál, z ktorých niektoré sú pod morom a druhé čnejú nad hladinou. Dominuje nad nimi. Má ako pevnosť predné opevnenia; na strane k širokému moru rad trinástich skál; na severe dve úskalia pod vodou, Hautes-Forquies, les Aguillons a melčinu Héronée; na juhu tri skaly, Cat-Rock, Percée a Roque Hérpin; potom South-Boue a Boue le Monet a okrem toho pred Plainmontom v jednakej výške s hladinou mora Tas de Pois d’ Aval.

Preplávať úžinu medzi Hanois a Plainmontom, je síce ťažko, ale nie je to vec nemožná. Pamätáme sa, že to bol jeden z hrdinských skutkov Clubina. Plavec, ktorý pozná tieto melčiny má dva miesta, kde si môže oddýchnuť, Roque ronde a kus ďalej, keď odbočí trocha na ľavo, Rouqe rouge.

V. Lovci vtáčích hniezd

Asi v tú sobotu, ktorú sieur Clubin ztrávil v Tortevale, stala sa čudná vec, o ktorej v kraji na začiatku vedeli veľmi málo, lebo sa ľudia o nej dozvedeli až hodne pozdejšie. Veď mnoho vecí, ako sme to práve povedali, ostáva neznámymi pre strach, čo narobily tým, ktorí boli ich svedkami.

V noci zo soboty na nedeľu, určujeme dátum preto, lebo sme presvedčení o jeho presnosti, troje detí liezlo po strmom plainmontskom svahu. Tieto deti išly nazpät do dediny. Išly od mora. Patrili k tým, ktorých miestne nárečie menuje „déniquoiseaux“. Čítajte: de-niche-oise-aux (vyberači hniezd). Všade, kde sú strmé brehy a diery v skalách nad morom, je veľa detí, ktoré vyberajú vtáčie hniezda. Už sme to spomenuli. Pamätáme sa, že sa ními Gilliatt vážne zaoberal v záujme vtákov i detí.

Vyberači hniezd sú akýsi nebojazliví gaméni mora.

Bola veľmi tmavá noc. Husté vrstvy mrakov halily zenith. Na veži tortevalského kostola, ktorá je okrúhla a zahrotená a podobná kúzelníckej čiapke, bilo práve tri hodiny nad ránom.

Prečo išli tie deti tak neskoro domov? Vec je jednoduchá. Išli vyberať hniezda rackov v Tas de Pois ď Aval. Keďže bola čiastka roku veľmi teplá, láska ku vtákom prebudila sa veľmi skoro. Deti striehly, pozorujúc chovanie samcov a samíc okolo hniezd a zaujatí horlivým prenasledovaním, zabudly na čas. Príliv ich prekvapil; nemohly na čas dosiahnuť malú zátoku, kde maly priviazaný čln, musely tedy čakať na jednej skale na odliv mora. Preto sa vracali domov až v noci. Na tieto návraty čakajú mamičky v horúčkovom nepokoji, ktorý, keď je ukojený, svoju radosť prejavuje hnevom, a keď bol v slzách zosilnel, potom uštedruje oflinky. Deti sa preto, súc dosť znepokojené, tiež ponáhľaly. Ale bol to ten zvláštny druh náhlenia, ktoré by sa rado opozdilo a ktoré má tajnú túžbu vôbec neprísť. Maly výhľad na objatie, sprevádzané oflinkami.

Len jedno z týchto detí sa nemuselo báť, bola to sirota. Tento šuhaj bol Francúz, ktorý nemal otca ani matky a teraz bol spokojný, že nemá matky. Keďže sa o neho nik nestaral, nedostane bitku. Druhí dvaja boli Guerneseyania a zrovna z obce Tartevalu.

Keď sliezli po vysokom skalnatom chrbte, naši traja lovci hniezd prišli na planinu, na ktorej stojí strašideľný dom.

Začali sa báť, čo je povinnosťou každého okoloidúceho a zvlášť každého dieťaťa v tejto hodine a na tomto mieste.

Boli by sa radi zachránili útekom, ale boli by sa tiež radi zastavili a podívali.

Zastali.

Obzreli si dom.

Bol celky čierny a strašný.

Na prostriedku opustenej planiny stál chmúrny balvan, symetrický, ošklivý výrastok, štvorhranná masa s pravouhelnými rohmi; podobalo sa to ohromnému oltáru tmy.

Deti zprvu mysleli na útek, potom, že pristúpia bližšie. V tomto čase ešte nikdy nevideli tento dom. Taká zvedavá túžba po strachu sa vyskytuje. Bol s nimi malý Francúz a preto sa odvážili isť bližšie.

Je známe, že Francúzi neveria v nič.

Konečne vedomie, že je nás niekoľko v nebezpečenstve, upokojuje. Báť sa v trojke, to posmeluje.

A potom sú lovcami, sú deťmi; všetci traja nemajú dovedna tridsať rokov; sliedia, ňúrajú, pátrajú po záhadných veciach; mali by sa zastaviť na tejto ceste?

Keď raz pichli hlavu do jednej diery, prečo by ju nemali pichnúť do druhej? Kto je na poľovke, dá sa zachvátiť, kto ide niečo objaviť, ten sa nedá tak ľahko odstrašiť. Keď už nazrel do toľkých vtáčich hniezd, omína ho to nazrieť trocha do hniezda strašidiel. Naďúgať do pekla; prečo nie?

Od zvieraťa k zvieraťu príde sa až k démonovi. Po vrabcoch príde rad na škriatkov. Dozvieme sa, čo si máme myslieť o všetkom tom, čím nás strašili rodičia. Nič tak neláka ako isť po stopách báchorky. Vedieť o nich toľko ako dobré babičky, to vábi.

Výsledkom tejto myšlienkovej smesy pudov, ktoré sa poplietly v modzgu guerneseyských lovcov hniezd bolo, že nabrali šialenej smelosti. Kráčali k domu.

Konečne chlapec, ktorý bol vodcom ich smelého podujatia, si to zaslúžil. Bol to chrabrý šuhaj, ktorý sa učil upchávať lode, patril k fajte detí, ktoré sú už mužskými, chlapec, spiaci niekde na slame v šope, živiací sa už sám, majúci hrubý hlas, ktorý sa rád liepe na múry a stromy, bez predsudku proti jablkám okolo ních ide, ktorý pracuje na oprave vojenských lodí, syn náhody, dieťa lásky, veselá sirota, narodená vo Francii a nie je známé kde, čo je o dva argumenty viacej, aby bol smelý. Neprišla mu na um dať žobrákovi halier; bol veľmi zlý, veľmi dobrý, plavý, temer až ryšavý a rozprával sa už aj s Parížanmi. V tomto čase zarábal denne šiling upchávaním rybárskych člnov, ktoré boly na oprave v Pequeris. Keď sa mu zachcelo, urobil si prázdniny a išiel vyberať vtáčie hniezda. Taký bol ten malý Francúz.

Samota tohoto miesta mala niečo hrobové. Bolo tu cítiť neakú hroziacu nedotknuteľnosť. Bolo to desné. Miznúca krivka tejto zamlklej a pustej planiny, zapadala vo veľmi krátkej vzdialenosti odtiaľto do priepaste. Dolu mlčalo more. Bolo bezvetrie. Trávy sa ani nehly.

Malí lovci hniezd na čele s francúzskym šuhajom išli napred pomalými krokmi a hľadeli na dom.

Keď jeden z ních neskôr rozprával o tejto udalosti, či o tom, čo si z nej zachoval, riekol: „Ten dom ani len nehlesnul.“

Blížili sa so zatajeným dychom, akoby sa blížili k dravcovi.

Sliezli dolu strmým svahom za domom, ktorý smerom k moru končil sa malým neschodným útvarom skál; tak sa dostali dosť blízko ku budove. Ale videli len južnú façadu, ktorá je celky zamurovaná; neosmelili sa zabočiť na ľavo, kde by boli mohli vidieť druhú façadu s dvoma oknami, čo je zvlášť hrozné.

Ale osmelili sa, lebo učeň im celky ticho povedal: „Zabočme na ľavo, z tej strany je to pekné. Musíme sa pozrieť na tie dve čierne okná.“

„Otočili nosom lode v ľavo“ a dostali sa na druhú stranu domu.

Obidve okná bolí osvetlené.

Deti ušly.

Keď boly ďaleko, malý Francúz sa obrátil.

„Hľaďte,“ riekol, „už tam niet svetla.“

A naozaj okná už neboly osvetlené. Silhuetta budovy sa ostro odrážala na šedej ploche budovy, akoby bola vystrihnutá.

Strach nezmiznul, ale zvedavosť sa vrátila. Lovci hniezd išli zasa bližšie k domu.

Odrazu v obidvoch oknách zasa zažiarily svetlá.

Obidvaja tortevalskí chlapci dali sa do behu. Malý francúzsky satan nešiel ďalej, ale neustúpil.

Ostal stáť nehybne obrátený tvárou k domu a hľadel naň.

Svetlo zhaslo a potom zažiarilo zasa. Nič nemohlo byť desnejšie. Na trávu, ktorá bola vlhká od rosy, jeho ohnivé pruhy padaly odleskom. V jednej chvíľke svetlo na vnútornú stenu budovy kreslilo veľké čierne profile, a tiene ohromných hláv, ktoré sa pohybovaly.

Ináč preto, že budova nemala povale a krížných stien a mala len štyri steny a strechu, jedno okno nemohlo byť osvetlené, ak nebolo osvetlené druhé.

Vidiac, že učeň ostal na mieste, obidvaja druhí lovci hniezd jeden po druhom vrátili sa pomaly, trasúc sa a planúc zvedavosťou. Učeň im riekol tíško: „V tomto dome sú strašidlá. Videl som nos jednoho.“

Obidvaja chlapci z Tortevalu skryli sa za Francúza a použijúc ho za záštitu, vypínajúc sa na palcoch, chrániac sa ním, hľadeli mu cez plece, súc v bezpečí a cítiac, že stojí medzi nimi a strašidlom, dívali sa tiež.

Zdalo sa, akoby aj budova hľadela na ních. Jej dvoje krvavých zreníc hľadelo do nemej tmy. Boly to okná. Svetlo zmizlo a zažiarilo zasa, ako to už také svetlá robia. Tieto hrozné prestávky pochádzaly iste od nepokoja v pekle. Toto sa ustavične otvára a zaviera. Vchod do podsvetia pôsobí podobným dojmom ako zaclonený lampáš.

Odrazu niečo čierne a nepriehľadné vztýčilo sa na jednom obloku tak, akoby išlo zvonku a potom sa ponorilo do vnútra domu. Zdalo sa, že doň niekto práve vstúpil.

Vchádzať oblokom majú zvyk škriatkovia.

Žiara na chvíľu zasvietila jasnejšie, potom zhasla a už sa neukázala. Dom bol zasa čierny. Tu sa z neho ozývaly neaké zvuky, ktoré sa podobaly hlasom. Vždy to už tak býva. Keď vidíme, nepočujeme a keď nevidíme, počujeme.

Zvláštnosťou noci nad morom je mlčanie. Ticho tmy je tu hlbšie ako inde. V tomto nepokojnom priestranstve, v ňom obyčajne nepočuť ani let orlov, ak niet vetra ani príboja, bolo by možno počuť letiacu muchu. Tento hrobový mier bol protivou z domu vychádzajúcich zvukov.

„Podívame sa na to,“ riekol malý Francúz.

A urobil krok napred k domu.

Obidvaja chlapci báli sa natoľko, že sa rozhodli isť za ním. Sami sa už neosmelili ujsť.

Keď preliezli cez hodnú viazanicu raždia, ktorá v tejto samote, nevedno prečo, ich upokojovala, z krovia vyletel kuvik. V haluzí to zašelestilo. Kuvici majú zvláštný potuteľný let, ktorý znepokojuje svojou krivolakosťou. Vták preletel deťom cez cestu, gániac na ne svojími, vo tme svetielkujúcimi, okrúhlymi očami.

Skupina za malým Francúzom sa trocha zachvela.

Oslovil vtáka:

„Vrabče, oneskoril si sa. Už nemám času. Chcem niečo vidieť.“

A šiel ďalej napred.

Vrzgot jeho hrubých, klincami vybíjaných črievic, ktorými stúpal po janovci, neprehlušil v budove raz slabšie a zasa silnejšie s pokojným prízvukom a v plynnom rozhovore znejúce hlasy.

O chvíľku pozdejšie dodal:

„Ináč v strašidlá veria len hlupáci.“

Drzosť v nebezpečenstve posmeluje opozdilcov a ženie ich napred.

Chlapci z Tortevalu išli zasa ďalej, z kroka na krok nasledujúc učňa.

Zdalo sa im, že strašideľný dom je vždy väčší a väčší. V tomto optickom klame, ktorý zapríčinil strach, bolo niečo naozajstné. Dom sa naozaj stával väčším preto, že sa k nemu blížili.

Hlasy v dome staly sa zatým vždy zreteľnejšími. Deti načúvaly. Aj ucho má zveličovaciu schopnosť. Bolo to niečo iné ako hundranie, niečo viacej ako šepot, menej ako krik. Chvíľami bolo možno zachytiť dve — tri jasnejšie povedané slová. Tieto slová, ktoré nebolo možno rozumieť, znely divne. Deti zastaly, načúvaly, potom išly zasa ďalej napred.

„To sa rozprávajú strašidlá,“ riekol učeň, „ale ja v strašidlá neverím.“

Chlapci z Tortevalu mali sto chutí skryť sa za hŕbu raždia, ale už boli od nej ďaleko, a ich priateľ upchávač išiel ďalej k budove. Báli sa ostať s ním a neodvážili sa odísť od neho.

Išli za ním krok za krokom vzrušení a nerozhodní.

Upchávačský učeň obrátil sa k ním a riekol:

„Veď viete, že to nie je pravda! Strašidiel nieto.“

Dom stával sa vždy vyšším a vyšším. Hlasy boly čím ďalej tým zreteľnejšími.

Chlapci sa blížili.

Blížiac sa, spozorovali, že je v dome niečo ako zatienené svetlo. Bolo to veľmi mdlé svetlo, jeden z tých efektov zlodejskej lampy, o ních sme práve hovorili a ktoré kmitajú na rákoši bosoriek.

Keď boli celky blízko, zastali.

Jeden z tých dvoch tortevalských chlapcov odvážil sa poznamenať:

„To nie sú strašidlá; sú to biele panie.“

„A čo to visí na okne?“ opýtal sa druhý.

„Akoby to bol povraz.“

„To je had.“

„Je to obesencov povraz,“ riekol smelo Francúz. „Strašidlá ich upotrebujú. Ale ja v to neverím.“

A skôr troma skokmi ako krokmi octnul sa na úpätí domovej steny. V tejto smelosti bolo niečo horúčkové.

Druhí dvaja, chvejúc sa, ho sledovali a pritúlili sa k nemu, vinúc sa k nemu jeden s pravej, druhý s ľavej strany. Deti priložili ucho ku stene domu; dnuká sa ustavične hovorilo.

Čujme, čo vraveli strašidlá:

„Tak je to dohodnuté?“

„Dohodnuté.“

„Platí?“

„Platí.“

„Ten človek tu počká a bude sa môcť s Blasquitom preplaviť do Anglie?“

„Ak zaplatí.“

„Zaplatí.“

„Blasquits vezme toho človeka do svojej barky.“

„A nebude sa ho spytovať zkadiaľ je?“

„Do toho nás nič.“

„A nebude sa ho opytovať na meno?“

„Nepýtame sa na meno, ale na to aká ťažká je peňaženka.“

„Dobre, ten človek počká v tomto dome.“

„Musí mať so sebou jedlo.“

„Bude ho mať.“

„Kde?“

„V tomto vreci, ktoré som doniesol.“

„Veľmi dobre.“

„Môžem tu nechať vrece?“

„Kontrabandisti nie sú zlodeji.“

„Kedy odídete vy?“

„Zajtra ráno. Keby bol ten váš človek schystaný, mohol by isť s nami.“

„Nie je schystaný.“

„To je jeho vec.“

„Koľko dní bude museť čakať v tomto dome?“

„Dva, tri, štyri dni; azda menej, azda viacej.“

„Je to isté, že Blasquito príde?“

„Isté.“

„Sem? Do Painmontu?“

„Do Painmontu.“

„Ktorý týždeň?“

„Budúci.“

„Ktorý deň?“

„V piatok, v sobotu, alebo v nedeľu.“

„Príde iste?“

„Je to môj drusa.“

„Príde v každom počasí?“

„V každom počasí. Nebojí sa. Som Blasco, on je Blasquito.“

„Nemôže sa tedy stať, že nepríde na Guernesey?“

„Ja prídem v jednom mesiaci, on zasa v druhom.“

„Rozumiem.“

„Začínajúc budúcou sobotou, na dnes týždeň, neminie päť dní a Blasquito príde.“

„A keby sa more veľmi búrilo?“

„Eguarraldia gaiztva?“^[5]

„Áno.“

„Potom Blasquito nepríde tak rýchlo, ale zato príde.“

„Kam príde?“

„Do Portlandu.“

„Dobre.“

„Alebo do Torbay.“

„Tým lepšie.“

„Váš človek sa nemusí starať.“

„Blasquito ho nezradí?“

„Len zbabelci sú zradcami. My sme chrabrí. More je chrámom zimy. Zrada je chrámom pekla.“

„Nepočuje nás nik, čo hovoríme?“

„To je nemožné, aby nás niekto počul alebo videl. Strach urobil z tohoto miesta púšť.“

„Viem.“

„Kto by sa odvážil nás počúvať?“

„Tak je.“

„Ináč aj keby nás počúval, nerozumel by nás. Hovoríme svojou divokou rečou, ktorú nikto nevie. Preto, že ju viete, patríte k nám.“

„Prišiel som, aby som sa s vami dohovoril.“

„Dobre.“

„Teraz zasa pôjdem.“

„Nechže je!“

„Počujte, keby tak cestujúci chcel, aby ho Blasquito zaviezol inde ako do Portlandu alebo do Torbay?“

„Ak bude mať quadruple.“

„Urobí Blasquito, čo ten človek bude chcieť?“

„Blasquito urobí, čo budú chcieť quadruple.“

„Trvá to dlho, kým sa príde do Torbay?“

„Ako sa bude páčiť vetru.“

„Osem hodín?“

„Menej alebo viacej.“

„Počúvne Blasquito svojho cestujúceho?“

„Ak poslúchne more Blasquita.“

„Dostane dobrú plácu.“

„Zlato je zlato. Vietor je vietor.“

„Pravda.“

„Človek robí so zlatom čo chce. Boh robí s vetrom čo chce.“

„Človek, ktorý chce odcestovať s Blasquitom, bude tu v piatok.“

„Dobre.“

„V akom čase príde Blasquito?“

„V noci. V noci sa prichodí, v noci sa odchodí. Máme ženu, ktorá sa menuje more a sestru, ktorá sa menuje noc. Žena nás zavše oklame, sestra nikdy.“

„Sme dohodnutí. S Bohom, mužský.“

„Dobrú noc. Hlt pálenky?“

„Ďakujem.“

„Je lepšia ako syrup.“

„Mám vaše slovo.“

„Moje meno je čestné slovo.“

„S Bohom!“

„Ste gentleman a ja som rytier.“

Bolo jasné, že takto môžu hovoriť len diabli. Deti už ďalej nenačúvaly a teraz ušly nadobre. Malý Francúz, súc konečne celky presvedčený, uháňal rýchlejšie ako ostatní.

V utorok po tejto sobote vrátil sa sieur Clubin s Durandou do Saint-Malo.

„Tamaulipas“ bola stále v rajde.

Sieur Clubin, medzi dvoma pukmi z fajočky, opýtal sa hostinského v hostinci Jean:

„Tak vlastne kedy odíte tá „Tamaulipas“?

„Pozajtra, vo štvrtok,“ vetil hostinský.

V tento večer navečeral sa Clubin pri stole pobrežných strážnikov a proti svojmu zvyku po večeri odišiel. Jeho odchod mal ten následok, že v ten deň už nemohol vybavovať veci Durandy a že temer zameškal nakladanie. Pri tak exaktnom človeku to bolo nápadné.

Tak sa zdá, že sa chvíľku rozprával so svojím priateľom peňazomencom.

Vrátil sa asi o dve hodiny potom, keď Noguette odzvonil na večer. Brasílsky zvon zvonieva o desiatej. Bola tedy polnoc.

VI. Jacressarde

Pred štyridsiatimi rokmi bola v Saint-Malo ulička, ktorú volali uličkou Contanchez. Tejto uličky už niet, lebo stala sa obeťou zveľaďovania mesta.

Ulička mala dva rady domov, ktoré sa k sebe klonily, ponechávajúc medzi sebou dosť miesta pre potok, ktorý menovali ulicou. Ľudia tu chodili s rozkročenými nohami po obidvoch stranách vody, pri čom vrážali hlavou alebo lakťom do domov na pravo i na ľavo. Tieto staré baraky normandského stredoveku majú temer ľudské profily a nie sú ďaleké bosoráckym domom. Ich nazad vysunuté poschodia, ich výklonky, ich prehnuté odkvapy a ich železné mreže podobajú sa perám, bradám, nosom a obočiam; povaľové okienko je ich jediným okom. Líca zbrázdené vráskami a plné lišajov, to sú múry.

Strkajú dovedna hlavy, akoby mysleli na neakú zlomyseľnosť. Všetky tie mená starej civilizácie ako hrdlorez, vlčí dol, zabiják, pripomínajú túto architektúru.

Najväčší, najpovestnejší, či najvychýrenejší dom v uličke Contanchez, volal sa Jacressarde.

Jacressarde bola útulkom tých, ktorí nemajú prístrešia. Vo všetkých, ale zvlášte v prístavných mestách pod vrstvou obyvateľstva je istá usadlina. Bosáci, ich mená sa nedozvie ani súd, dobrodruhovia najhoršieho zrna, ľudia, ktorí pomáhajú krajnými prostriedkami, klamárskí lučbári, ktorí vždy hádžu do téglika život, všetky druhy handár a spôsoby ich nosenia, suché plody nepoctivosti, upadlé existencie, ľudia, ktorí zúčtovali so svedomím, tí, ktorí sa stali obeťou drobných lúpeží (lebo lupiči vo veľkom udržia sa hore), robotníci a robotníčky zla, klamári a klamárky, rozdriapané škrupule a deravé lokte, podvodníci, končiaci v biede, zle odmenení holomkovia, ľudia, ktorí podľahli v sociálnom súboji, vyhladovelí, ktorí boli kedysi pažravci, brusiči zločinu, žobráci v dvojakom a žiaľnom smysle tohoto slova: tvorili obyvateľstvo tohoto domu. Ľudská inteligencia je tu bestiálna. Je to hŕba duševného neporiadku. Kopí sa tu v kúte, ktorý zavše vyčistia zametákom, čo sa volá policajnou prehliadkou. V Saint-Malo bola týmto kútom Jacressarde.

Ľudia, ktorí sa nachodia v týchto brlohoch, nie sú práve najväčší zločinci, zbojníci, vrahovia, sú to hrozné obete nevedomosti a biedy. Ak je medzi nimi vrah, tak sa ním stal v brutálnej opilosti; a zbojník sa vyrovná falošnému hráčovi. Sú to skôr vydedenci spoločnosti ako jej vyvrheľovia. Tulák ano; lúpežník nie. Ale dôverovať im nemožno. Tento posledný stupeň tulákov môže mať aj zločinné krajnosti. Keď raz policia vrhla svoju sieť na Épi-scié, ktoré miesto v Paríži bolo to, čo Jacressarde v Saint-Male, chytila Lacenaira (najobávanejšieho vraha svojho času).

Tieto brlohy snesú všetko. V úpadku sa všetko nivellizuje. Zavše sem zapadne aj do handár zahalená statočnosť. Ctnosť a statočnosť, ako je známé, majú svoje dobrodružstvá. Nie je treba hneď zvelebovať kráľovské sídla a opovrhovať káznicami. Verejná vážnosť práve tak ako všeobecné zatratenie chcú byť zovrubne skúmané. Prekvapenia vyskytnú sa všade. Anjel v nevestinci, perla na smetisku, taký žiaľne-oslňujúci nález je možný. Jacressarde bola skôr dvorom ako domom a skôr studňou ako dvorom. Na ulicu nemala poschodí. Vysoký múr s nízkymi dvermi tvoril jej façadu. Kto vstupoval dnuká, nadvihnul klučku, sotil do dvier a bol na dvore.

V prostriedku tohoto dvora bola zarovno zemou okrúhla diera, ktorú vrúbil kamenný srub. Bola to studňa. Dvor bol malý, studňa bola veľká. Okolo srubu bolo vymleté dláždenie.

Štvorhranný dvor bol z troch strán zastavený. Do ulice nebolo ničoho; ale oproti dverám a na pravo i na ľavo boly byty.

Ak sem niekto vstúpil neskoro večer, tak trocha na svoje vlastné riziko, počul niečo ako smes dychov, a ak svietil mesiac alebo hviezdy natoľko, aby daly formu tmavým rysom, ktoré mal človek pred očami, videl toto:

Dvor. Studňu. Okolo dvora, oproti dverám hangár, podobajúci sa štvorhrannej podkove, červotočou prevrtaná celky otvorená galeria, s brvnovou povaľou, podopretá kamennými stĺpami, ktoré stály v nejednakej diaľke. V prostriedku studňa, vôkol studne na nastlanej slame ako do kolečka stočený ruženec podošve vyšliapaných čižiem, palce vykukajúce z dier topánok a množstvo holých chodidiel, mužských, ženských, detských nôh. Všetky tieto nohy spaly.

Oko, ak sa vnorilo do šera hangáru, za týmito nohami zbadalo telá, formy, spiace hlavy, bezcitne vystreté trupy, sberbu obidvoch pohlaví, smesu hnojišťa, príšerný ľudský tábor. Táto ložnica patrila všetkým. Platily sa tu na týždeň dva sous. Nohy sa dotýkaly studne. V búrlivých nociach na tieto nohy pršalo; v zimných nociach na tieto telá padal sneh.

Kto boli tí ľudia? Neznámi. Večer sem prišli a ráno odišli. Spoločenský poriadok plodí takéto prízraky. Niektorí sa vkradli na jednu noc a neplatili. Väčšina z ních sa vo dne ani nenajedla. Všetky možné hriechy, poníženia, nákazy, biedy; všetko je tu pohrúžené v jeden a ten istý sen mdloby na spoločnom špinavom loži. Sny všetkých týchto duší boly tu v dobrom susedstve. Žalostné dostaveníčko, kde sa povaľovaly a v jedovatom ovzduší splývaly ustatosť a slabosť, vytriezvená opilosť, vyziablosť bez dennieho kúska chleba a dobrej myšlienky, olovenný tieň ležiaci na zatvorených výčkach, hryzoty svedomia, chlipnosť, vlasy plné smetí, tváre s utkvelým výrazom smrti a ktorým sa snáď už ušlo bozkov z tamtoho sveta. Táto ľudská hniloba sa kvasila v tejto kadi. Do tohoto brlohu ich vrhla súdba, cesta, loď, ktorá priplávala včera, prepustenie z väzenia, náhoda, noc. Osud tu každý deň vyprázdňoval svoju nošu. Sem vstúpil, kto chcel, spal tu, kto mohol, vravel, kto sa odvážil. Lebo na tomto mieste sa šepkalo. Každý sa ponáhľal smiešať s ostatnými. Keď sa už nemohol ztratiť v tôni, hľadel na seba zabudnúť aspoň vo sne. Zo smrti vzal si to, čo mohol. Zatvárali oči, aby sa každý večer znova oddávali spoločnému, smrti podobnému snu. Zkadiaľ vychádzali? Súc biedou, zo spoločnosti; súc šuminou, z vlny.

Každému sa neušlo slamy. Nejeden sa vystrel na holej dlažbe; ľahli si utrmaní, vstali s polámanými údami. Stále zývajúca studňa bez ohrady a pokrytia bola tridsať stôp hlboká. Pršalo do nej, vsiakala do nej rozličná nečistota, vnikaly do nej všetky pomyje dvora. Vedro na čerpanie vody stálo vedľa nej. Kto mal smäd, napil sa z nej. Kto zunoval život, utopil sa v nej. Zo sna na hnojišti člupnul do sna tam dolu. Roku 1819 vytiahli z nej štrnásťročného chlapca.

Kto sa v tomto dome nechcel vystaviť nebezpečenstvu, musel patriť „k veci“. Laikov tu nebárs obľubovali.

Poznali sa títo ľudia? Nie. Vetrili sa.

Gazdinou tejto budovy bola mladá, dosť driečna žena, nosiaca čepiec so stuhami, ktorá si zavše opláchla tvár studničnou vodou a mala drevená nohu.

Na úsvite sa dom vyprázdnil; noclažníci zmizli.

Na dvore bol kohút a sliepka, ktorí celý deň kutrali v hnojišti. Krížom cez dvor tiahla sa hrada, ktorá spočívala na pilieroch, sťa neaká šibenica; táto tuná nebola celky nemiestná. Na druhý deň po daždivom večeri na tejto hrade bolo často vidieť sušiť sa premoknuté a zablatené hodvábne šaty, ktoré patrily mladej žene s drevenou nohou.

Nad hangárom bolo poschodie, ktoré sa zarovno ním vinulo okolo dvora a nad poschodím bol pôjd. Drevené hnilé schody viedly nahor cez otvor v povale hangáru; rozheganý to rebrík, po ktorom hlučne liezla potácajúca sa ženská.

Na dvore bývali dočasní nájomníci, na týždeň alebo na noc; v dome bývali stáli nájomníci.

Okná bez tabuliek, vereje bez dvier, komíny bez krbov; taký bol ten dom. Z izby do izby prechádzalo sa jednoducho cez podlhovatý hranatý otvor, ktorý kedysi tvoril dvere, alebo trojhranným otvorom medzi brvnami v krížnej stene. Na podlahe ležala opadaná malta. Nik nevedel, čo drží dom vovedne. Knísal sa vo vetre. Chodiť po klzkých vetchých stupňoch schodišťa bolo umením. Všade previevalo. Zima vpíjala sa do tejto budovy ako voda do huby. Množstvo pavúkov bolo zábezpekou, že sa dom ešte tak rýchlo nesrúti. Náradia nebolo nikde. V kútoch sa povaľovaly dva či tri slamníky, cez ich diery vykukalo viacej popoľa ako slamy. Kde-tu stál krčah a misa, slúžiace rozličným cieľom. Všade bolo cítiť sladkastý a odporný zápach.

Z okien bolo vidieť do dvora. Bolo to, ako by sme sa dívali na povrch káry s odpadkami. Veci, o ľuďoch ani nehovoriac, ktoré tu hnily, hrdzavely, plesnively, boly neopisateľné. Odpadky sa tu družili v bratskej shode; padaly s múrov, padaly s ľudí a handry pokrývaly ssutiny.

Okrem nestálych obyvateľov, usalašených na dvore, Jacressarda mala troch nájomníkov; uhliara, handrára a výrobcu zlata. Uhliar a handrár mali zaujaté dva slamníky v prvom poschodí; výrobca zlata, lučbár, býval na pôjde, ktorú menovali, nevedieť prečo, podkrovnou izbou. V ktorom kúte spí ženská, to nevedel nik. Výrobca zlata bol trocha aj básnikom. Býval pod škridlicou strechy v komôrke, ktorá mala úzke okienko a veľký kamenný komín, dieru, v nej vyvíjal vietor. Okienko nemalo tabuľky, pribil tedy naň kus pľachu, pochádzajúceho z neakého loďného obalu. Cez tento pľach predieralo sa málo svetla, ale tým viacej zimy. Uhliar platil zavše vrecom uhlia, handrár raz cez týždeň mierkou zrna pre sliepky, výrobca zlata neplatil. Nateraz spaľoval dom. Vytrhal aj posledný kus dreva, ktorý tu ostal a každú chvíľu vyťahoval zo steny lebo strechy latu, aby mohol rozložiť oheň pod nádobou na zlato. Na krížnej stene nad handrárovým brlohom bolo vidieť dva stĺpce číslic, ktoré písal handrár kriedou vždy raz v týždni, stĺpec s trojkami a stĺpec s petkami, dľa toho či stála mierka zrna tri alebo päť centimov. Lučbárovou nádobou na zlato bola stará prasknutá bomba, ktorú povýšil na kotlík, v ktorom miešal rozličné ingrediencie. Ich premenenie sa na zlato ho velky zaujímalo. Zavše o tom hovoril s bedármi na dvore, ktorí sa tomu smiali. Hovorieval: „Títo ľudia sú nesmierne predpojatí.“ Bol rozhodný, že neumre prv, kým kameňom filozofie nešmarí do okna vedy. Jeho pec potrebovala množstvo dreva. Zmizlo v nej zábradlie od schodov. Pomaly celý dom menil sa v ních na ohník. Gazdiná mu povedala: „Vy my necháte len štyri steny.“ Odzbrojil ju tým, že na ňu spáchal neaké verše.

Taká bola Jacressarda.

Chlapec-trpaslík, ktorý mal snáď dvanásť či šesťdesiať rokov, s hrvolom a v ruke s metlou, bol tu domovníkom.

Denní hostia vchádzali sem dvermi do dvora; obecenstvo vchádzalo cez krám.

Aký to bol krám?

Vysoká stena, ktorá tvorila façadu ulice, bola na pravo od vchodu prelomená do dvora pravouholným otvorom, tvoriacim dvere i okno zároveň, s okenicou a rámom, jedinou okenicou v celom dome, čo mala panty a závory, jediným oknom, ktoré bolo zasklené. Za týmto, do ulice otvoreným vchodom bola malá miestnosť, ktorú tvorila čiastka povestnej ložnice v hangáre, ale bola oddelená. Na uličných dverách bol uhlom načrtaný tento nápis: „Tu sa kupujú kuriozity.“ Toto slovo upotrebovali už aj vtedy. Na zasklenej polici s troma doskami, stálo niekoľko majolikových hrncov bez ucha, čínsky, miestami deravý slnečník s figúrami, ktorý nebolo možno ani otvoriť ani zavreť, železné alebo hlinené črepy, mužské a ženské ukrkvané klobúky, tri či štyri mušle, niekoľko balíkov starých kostených alebo medených gombíkov, tabatierka s obrazom Marie-Antoinetty a sväzok Boisbertrandovej Algebry. To bol krám. A to bola sbierka „kuriozít“. Z krámu viedly zadné dvere rovno na dvor, kde bola studňa. Boly tu stôl a stolička. Predavačkou bola žena s drevenou nohou.

VII. Noční kupci a tajomný predavač

Clubin nebol v hostinci Jean ani v utorok večer, ani v stredu večer.

V tento večer, v súmraku, zabočili dvaja mužskí do uličky Contanchez; zastali pred Jacressardou. Jeden z nich zabúchal na okno. Dvere krámu sa otvorily. Vstúpili dnuká. Ženská s drevenou nohou privítala ich s úsmevom, akým sa vďačila len mešťanom. Na stole stála svieca.

Títo mužskí boli naozaj mešťania.

Jeden z ních, ten ktorý zabúchal, riekol: „Dobrý večer, ženská. Prichodím v tej veci.“

Ženská s drevenou nohou usmiala sa druhý raz a vyšla zadnými dvermi, ktoré viedly do dvora so studňou. Za chvíľu sa dvere otvorily a objavil sa v ních neaký mužský. Na hlave mal čiapku a na sebe blúzu, zpod ktorej vyčnieval neaký predmet. V záhyboch blúzy mal kúsky slamy a podobal sa človeku, ktorého práve zobudili.

Pristúpil bližšie. Pozreli na seba. Mužský v blúze hoci bol aj vzrušený zdal sa byť chytrákom. Riekol:

„Vy ste puškár?“

Ten, ktorý búchal, vetil:

„Áno. A vy jste Parížan?“

„Totiž Rudokožec. Áno.“

„Ukážte.“

„Tu je.“

Mužský vyňal zpod blúze zbraň, ktorá bola v tom čase v Európe vzácnosťou, revolver.

Tento revolver bol nový a ligotal sa. Obidvaja mešťania ho prezerali. Ten, ktorý, ako sa zdalo, poznal tento dom a ktorého mužský v blúze označil za „puškára“, oproboval mechanizmus. Potom podal vec druhému, ktorý, čo bolo pravdepodobné, nebol tamejší človek a stál ustavične chrbtom obrátený ku svetlu.

Puškár pokračoval:

„Koľko?“

Mužský v blúze odpovedal:

„Prišiel som s tým z Ameriky. Sú ľudia, ktorý dovážajú opice, papúšikov, dravé zvery, akoby boli Francúzi divosi. Ja donášam toto. Je to užitočný vynález.“

„Koľko?“ opakoval puškár.

„Je to pištol, ktorá sa otáča.“

„Koľko?“

„Paf! Prvý výstrel. Paf! Druhý výstrel. Paf!… Krúpobitie, čo? To je robota!“

„Koľko?“

„Má šesť rúr.“

„Tak koľko?“

„Šesť rúr, to je šesť louisdorov.“

„Chcete päť louisdorov?“

„Nemožno. Luisdor za guľu. Taká je cena.“

„Ak chcete uzavrieť obchod, hovorte rozumne.“

„Povedal som pravú cenu. Len si to prezkúmajte, pane puškár.“

„Prezkúmal som si to.“

„Mechanizmus sa točí ako pán Talleyrand. Bolo by ho možno vradiť do ,Slovníka veterných zástaviek.‘ Je to skvost.“

„Už som to videl.“

„Rúry sú španielská práca.“

„Zbadal som to.“

„Rúra je kovaná. Vypočujte, ako sa také rúry robia. Do kováčskeho kotla vysype sa vrece starého železa. Tento sa naplní kopcom kusmi starého železa, starými kováčskymi klincami, polámanými podkovami…“

„A starými kosami.“

„Práve som to chcel povedať, pane puškár. Všetko to haraburdie sa rozžeraví na bielo a to vám dá výtečnú železnú látku…“

„Áno, ale to môže mať ešte pukliny, trhliny a všetky možné vady.“

„Boh vie, áno. Ale tomu sa dá odpomôcť malými čapíkmi, práve tak ako možno napraviť chybné letovanie mocným skúvaním. Látka sa kuje veľkým kladivom a rozžhaví sa ešte dva razy na bielo; keď je ocel prežhavená, spracúva sa ešte parnou horúčosťou a malými kladivami. Potom ocel ťahajú a dobre vyvaľkajú na mantly a z takej ocele, hrom do toho, dostaneme konečne takéto rúry!“

„Ste od remesla?“

„Som od všetkých remesiel.“

„Rúry sú vodovej farby.“

„To je krása, pane puškár. To sa docieli antimonovou masťou.“

„Povedzme tedy, že vám za to dáme päť louisdorov?“

„Dovoľujem si poznamenať, že som mal česť povedať šesť louisdorov.“

Puškár stíšil hlas.

„Počujte, Parížan. Využite príležitosť. Zbavte sa tej veci. Pre takého chlapa ako ste vy sa taká zbraň nehodí. Ona len obracia na vás pozornosť.“

„Naozaj,“ riekol Parížan, „bije to do očí. Mešťanovi to lepšie pristane.“

„Chcete päť louisov?“

„Nie, šesť. Za dieru jeden.“

„Eh, dobre, šesť napoleonov.“

„Chcem šesť louisov.“

„Tak vy nie ste bonapartista? Vy si väčšmi ceníte louise ako napoleony.“

Parížan, Rudokožec, sa usmial.

„Napoleon má väčšiu cenu,“ riekol, „ale Louis platí viacej.“

„Šesť napoleonov.“

„Šesť louisov. To robí rozdiel dvadsať štyri frankov.“

„Tak už ďalej nejednám.“

„Nedbám. Nechám si tú pletku.“

„Nechajte si ju.“

„Zľaviť! Kýho ďasa! Nesmie sa povedať, že som sa len tak zbavil takého znamenitého vynálezu!“

„Tak tedy dobrú noc!“

„To je pokrok proti pištoli, Indiáni z kmeňa Chesapeak to menujú Nortay-u-Hah.“

„Vyplatím vám v hotovosti päť louisov, to je ako zlato.“

„Nortay-u-Hah je toľko ako „Krátka-puška“. To vie len málo ľudí.“

„Chcete päť louisov a toliar prepitného?“

„Mešťan, povedal som šesť.“

Mužský, ktorý stál chrbtom obrátený ku svetlu a doteraz nepovedal ani slova, kým trval rozhovor, zkúšal mechanizmus. Potom pristúpil k puškárovi a šepnul mu do ucha:

„Je tá vec dobrá?“

„Výtečná.“

„Dám šesť louisov.“

O päť minút neskoršie, kým Parížan-Rudokožec v tajnom vrecku blúzy pod pazuchou tisnul šesť zlatých louisov, ktoré mu práve vyčítali, puškár a kupec, ktorý vsunul revolver do vrecka nohavíc, vychádzali z uličky Contanchez.

VIII. Srážka červenej a čiernej gule

Na druhý deň potom, vo štvrtok, stala sa neďaleko Saint-Malo v blízkosti výbežku Décollé, na mieste, kde je strmý breh vysoký a more hlboké, tragická vec.

Skalnatý výbežok, ktorý sa podobá hrotu kopije, spojený so zemou úzkym isthmusom, ťahá sa do mora a odrazu končí strmou skalnou stenou. Ak sa niekto s pobrežia chce dostať na túto strmú skalu, musí prejsť naklonenou planinou, hore ktorou vyjsť je čiastočne obťažnou vecou.

Na tejto planine asi o štvrtej hodine odpoľudnia stál mužský s čiapkou, zahalený do širokého plášťa, pod ním bol akiste ozbrojený, čo sa dalo ľahko poznať dľa istých rovných a hranatých záhybov plášťa. Miesto, na ktorom ten mužský stál na stráži, tvorilo rozsiahlu platformu, posiatu veľkými skalnými balvanmi, ktoré sa podobaly obrovským dlažďbovým kameňom, nechávajúcim medzi sebou len úzky priestor. Táto planina zarastená bola hustou, drobnou trávou, ktorá sa smerom k moru končila slobodným priestorom a tento viedol až ku kolmo spadajúcej skalnej stene. Táto stena, čnejúca asi päťdesiat stôp nad najvyššou hladinou mora, sťaby bola bývala odrezaná pomocou merťúchového olovka. Ale jej ľavý roh sa sossúval a tvoril na žulových strmých brehoch často sa vyskytujúce, prirodzené schody, ich stupne vyžadujú kroky obrov alebo skoky clownov. Tieto krkolomné skaliská postupne siahaly až k moru a norily sa doň. Sostúpiť po nich bolo nebezpečnou vecou. Ináč, keď nebolo inej voľby, bolo možno dostať sa po ních pod skalné steny a tu vstúpiť na loď.

Povieval vietor. Mužský, ktorý bol tesne zahalený do plášťa, päsťou ľavej ruky, súc pevne rozkročený, podopieral svoj pravý lakeť, mal jedno oko zažmúrené a k druhému tisnul ďalekohľad. Zdalo sa, že je upútaný veľmi vážnym pozorovaním. Pristúpil k samému kraju strminy a tu stál nehybne, hľadiac uprene na obzor. Bol práve najväčší príliv. Príboj dorážal pod ním na úpätie strmej skaly.

Tento mužský pozoroval loď na šírom mori, ktorá veľmi divne manévrovala.

Táto loď, ktorá sotva pred hodinou opustila prístav Saint-Malo, zastala za Banquetiers. Bol to trojstožiarnik. Nezakotvil zrejme preto, lebo pre piesočnatú melčinu bol by mohol spustiť len kúsok kotvového lana a že by bola loď dnom spočinula temer na kotve. Uspokojil sa tedy s tým, že zastal.

Mužský, ktorý bol pobrežným strážnikom, o čom svedčila čiapka jeho uniformy, pečlive pozoroval všetky pohyby trojstožiarníka a zdalo sa, že ho tieto nadmieru zaujímajú. Loď otočila plachty tak, že vietor vial z predu, o čom svedčila malá vrcholná plachta, lpiaca na stožiare a vietor, zachytávajúci sa vo veľkej vrcholnej plachte; vytiahla zadnú plachtu a dľa možnosti po vetre upravila krížnu plachtu. Takto si plachty navzájom prekážaly; loď plávala trocha napred a ešte menej bola hnaná nazad. Starala sa o to, aby bola čím menej vystavená vetru, lebo malú vrcholnú plachtu vytiahla len kolmo ku kýlu. A tak majúc vietor z boku, nesená bola rýchlosťou najviacej ak pol míle za hodinu.

Na šírom mori a na vrcholcoch skál vládol ešte jasný deň, hoci pobrežie dolu počaly haliť tmavé tiene.

Pobrežnému strážnikovi, ktorý bol zaujatý prácou a svedomite pozoroval more, neprišlo na um dôkladne preskúmať skalu vedľa seba a pod sebou. Bol chrbtom obrátený k neakým tým neschodným skalným schodom, ktoré spojovaly planinu so strmou skalou a morom. Nezbadal, že sa tam niečo pohybuje. Na týchto schodoch, za skalným balvanom, skrýval sa neaký mužský, ktorý prišiel sem pravdepodobne prv ako pobrežný strážnik. Zpoza skalného balvanu zavše sa vynorila hlava, hľadela nahor a zvedavo sliedila za pozorovateľom. Bola to Hava toho kvakera s širokým amerikánskym klobúkom, ktorý sa pred desiatimi dňami na skalách ostrova Petit Bey rozprával s kapitánom Zuelom.

Pozornosť pobrežného strážnika akoby sa bola odrazu zdvojnásobnila. Utrel rýchlo sklo ďalekohľadu súknom rukáva a namieril ním energicky na trojstožiarnik.

Práve sa od neho odlúčil neaký čierny bod.

Tento čierny bod, ktorý sa na mori podobal mravcovi, bol čln.

Zdalo sa, že tento čln chce sa dostať k zemi. Bolo v ňom niekoľko námorníkov, ktorí rázne veslovali.

Odrazu zabočili kosmo a mierili k výbežku Décollé.

Pobrežný strážnik dosiahol najvyšší stupeň napnutej pozornosti. Neušiel mu jediný pohyb člnu a zašiel ešte ďalej, až na kraj strminy.

V tom momente mužský vysokej postavy vynoril sa za pobrežným strážnikom hore na schodoch, bol to kvaker. Strážnik ho nezbadal.

Mužský sa na chvíľu zastavil, majúc spustené ramená a sovrené päste a pohľadom mieriaceho lovca díval sa na strážnikov chrbát.

Od pobrežného strážnika delily ho len štyri kroky; vykročil jednou nohou, potom zastal; urobil druhý krok a zasa zastal; celé telo mal meravé ako socha, jeho jediným pohybom bola chôdza. Jeho noha sa nehlučne dotýkala trávy; urobil tretí krok a zastal. Temer sa dotýkal pobrežného strážcu, ktorý tu stál nehybne s ďalekohľadom pri oku. Mužský zdvihnul pomaly obidve zaťaté ruky do výšky kľúčnych kostí, potom odrazu vymrštil ramená a jeho obidve päste, akoby perom vysotené, udrely do strážnikových pliec. Bol to hrozný úder. Strážnik nestihnul ani vykríknuť. Zrútil sa strmhlav so skaly do mora. Jeho črievice sa mihly len ako blesk. Akoby kameň hodil do vody. Táto sa potom nad ním zavrela.

Na tmavej hladine utvorily sa dva či tri kruhy.

Ostal tu len ďalekohľad, ktorý vypadol strážnikovi z rúk a padol do trávy.

Kvaker sa nahnul cez okraj strminy, díval sa, ako miznú vo vlnách kruhy, čakal niekoľko minút a potom sa vystrel, hudúc si medzi zubami:

Nahnul sa druhý raz. Nebolo vidieť nič. Len na mieste, kde sa nad strážnikom zavrela voda, utvorila sa na povrchu neaká hnedá škvrna, ktorá sa šírila na kolíšucej vlne. Asi preto, že si strážnik roztrepal lebku na podmorskej skale. Jeho krv vynorila sa na povrch a na zpenenej vode spôsobila túto škvrnu.

Kvaker, pozorujúc túto červenkastú kalužu, pokračoval v speve:

Nedospieval.

Začul za sebou veľmi tichý hlas, vraviaci:

„Vy ste to, Rantaine! Dobrý večer. Práve ste zabili človeka.“

Obrátil sa a zbadal za sebou asi na pätnásť krokov, v priestore medzi dvoma skalami, mužského malej postavy, s revolverom v ruke.

Odpovedal:

„Ako vidíte. Dobrý večer, sieure Clubin.“

Malý človek sa zachvel.

„Vy ma poznávate?“

„Vy ste ma tiež poznali,“ vetil Rantaine.

Medzitým bolo počuť na vode mora údery vesiel. Blížil sa čln, ktorý pozoroval pobrežný strážnik.

Sieur Clubin vravel polohlasne, akoby hovoril k sebe.

„To bolo rýchlo vybavené.“

„Čím vám môžem poslúžiť?“ opýtal sa Rantaine.

„Neide o veľkú vec. Bude tomu desať rokov, čo som vás nevidel. Za ten čas mali ste sa asi dobre. Ako sa máte teraz?“

„Dobre,“ riekol Rantaine. „A vy?“

„Veľmi dobre,“ vetil sieur Clubin.

Rantaine urobil krok smerom k sieurovi Clubinovi.

Slabé cvaknutie doľahlo k jeho uchu. Sieur Clubin naťahoval revolver.

„Rantaine, stojíme od seba na pätnásť krokov. To je dobrá diaľka. Ostaňte tam, kde ste.“

„Ah tak,“ riekol Rantaine, „ale čo chcete?“

„Chcem sa s vami porozprávať.“

Rantaine sa nepohnul. Sieur Clubin pokračoval:

„Práve ste zabili pobrežného strážnika.“

Rantaine nadvihnul strechu klobúka a vetil:

„Už ste mi urobili tú česť, že ste mi to povedali.“

„Ale nie celky presnými slovami. Povedal som: človeka, teraz hovorím: pobrežného strážnika. Tento strážnik mal číslo šesť sto devätnásť. Bol otcom rodiny. Zanechal po sebe ženu a päť detí.“

„To môže byť,“ vetil Rantaine.

Minula nezbadateľná chvíľočka času.

„Tito pobrežní strážnici sú vybraní ľudia,“ riekol Clubin, „temer napospol bývalí námorníci.“

„Zbadal som,“ riekol Rantaine, „že obyčajne zanechajú po sebe ženu a päť detí.“

Sieur Clubin pokračoval:

„Uhádnite, čo ma stál tento revolver?“

„Je to pekný kus,“ vetil Rantaine.

„Na koľko ho ceníte?“

„Hodne vysoko.“

„Stál ma sto tridsať štyri frankov.“

„Kúpili ste ho asi v puškárskom obchode v ulici Contanchez,“ riekol Rantaine.

Clubin pokračoval:

„Ani nemuknul. Keď človek padá, zaviazne mu v hrdle hlas.“

„Sieur Clubin, dnes v noci bude silný vietor.“

„Len ja viem o tom tajomstve.“

„Bývate vždy v hostinci Jean?“ opýtal sa Rantaine.

„Áno, nie je tam zle.“

„Pamätám sa, že som tam jedol dobrú kapustu.“

„Vy ste asi veľmi silný, Rantaine. Aké máte ramená! Nechcel by som od vás dostať päsťou do tváre. Keď som prišiel na svet, bol som taký slabučký, že rodičia pochybovali, či sa im podarí mňa vychovať.“

„Na šťastie sa im to podarilo.“

„Držím sa starého zvyku, ešte vždy chodím do starého hostinca Jean.“

„Viete, sieur Clubin, prečo som vás poznal? Len preto, že ste vy poznali mňa. Povedal som si: to môže byť len Clubin.“

A urobil krok napred.

„Len ostaňte tam, kde ste boli, Rantaine.“

Rantaine cúvnul a riekol si:

„Pred takými pletkami človek sa stáva dieťaťom.“

Sieur Clubin pokračoval:

„Situácia je taká. Od nás na pravo, smerom k Saint-Énogat, ztadiaľto asi na tristo krokov, je druhý strážnik, číslo šesť sto osemnásť, ktorý je živý, a na ľavo, smerom k Saint-Lunaire, je colná stráž. To znamená sedem ozbrojených ľudí, ktorí tu môžu byť za päť minút. Obklúčia skalu. Budú striehnuť planinu. Útek bude nemožný. Dolu pod strminou je mrtvola.“

Rantaine kosmo pozrel na revolver.

„Ako ste už povedali, Rantaine, je to pekný kus. Azda je nabitý len prachom. Ale na tom nezáleží. Stačí jediný výstrel, aby sem pribehla ozbrojená moc. A ja ich môžem vystreliť šesť.“

Za sebou nasledujúce údery vesiel stávaly sa zreteľnejšími. Čln už nebol ďaleko.

Vysoký mužský„ hľadel na malého mužského divným pohľadom. Sieur Clubin hovoril hlasom čím ďalej tým pokojnejším a tichším.

„Rantaine, tí ľudia v člne, ktorí budú čoskoro tu, keby tak vedeli, čo ste urobili pred chvíľou, pomohli by vám. Kapitánovi Zuelovi za prevezenie máte zaplatiť desať tisíc frankov. Poznamenávam, že by vám to kontrabandisti v Plainmonte boli urobili lacnejšie, ale boli by vás zaviezli len do Anglie. Ináč nemôžete sa odvážiť na Guernesey, kde majú česť vás poznať. Vráťme sa tedy k situácii. Ak vystrelím, zavrú vás. Zato, že vám pomôže ujsť, zaplatíte Zuelovi desať tisíc frankov. Dali ste mu už päť tisíc frankov závdavku. Zuela by si nechal päť tisíc frankov a ušiel by. Tak je to! Rantaine, ste pekne vyobliekaný. Ten klobúk, tie smiešne šaty a tie kamašne vás celky premenily. Zabudli ste len na okuliare. Dobre ste urobili, že ste si dali narásť lícnu bradu.“

Na Rantainovej tvári sa zjavil úsmev dosť podobný tomu, ako keď sa zaškrípe zubami.

Clubin pokračoval.

„Rantaine, máte oblečené amerikánske nohavice s dvoma vreckami. V jednom máte hodinky. Tie si nechajte.“

„Vďaka, sieur Clubin.“

„V druhom je malá dózňa z kovaného železa, ktorá sa otvára a zaviera pomocou pera. Je to niekdajšia námornícka tabatierka. Vytiahnite ju z vrecka a hoďte mi ju.“

„Ale veď to je krádež.“

„Ak chcete, môžete zavolať stráž.“

A Clubin pozrel uprene na Rantaina.

„Počujte, mess Clubin…“ riekol Rantaine, urobiac krok napred a vystierajúc otvorenú dlaň.

„Mess“ to bolo zaliečaním.

„Ostaňte tam, kde ste, Rantaine.“

„Mess Clubin, dohovorme sa. Ponúkam vám polovičku.“

Clubin založil ruky tak, že z nich vyčnievaly rúry revolvera.

„Za koho ma pokladáte, Rantaine. Som statočný človek.“

A po chvíľke mlčania dodal:

„Musím dostať všetko.“

Rantaine hundral cez zuby: „To je tvrdé sústo!“

Clubinove oči zaiskrily. Jeho hlas sa stal jasným a úsečným ako ocel. Zvolal:

„Vidím, že sa mýlite. Vy to menujete „krádež.“ Ja to menujem „vrátenie.“ Počujte, Rantaine. Pred desiatimi rokmi odišli ste v noci z Guernesey, vezmúc si z pokladnice spoločnosti päťdesiat tisíc frankov, ktoré boly vaše, ale zabudli ste tam nechať päťdesiat tisíc frankov, ktoré patrily inému. Tých päťdesiat tisíc frankov, ktoré ste ukradli vášmu spoločníkovi, excellentnému a zaslúžilému pánu Lethierrymu, robí dnes aj s úrokmi na desať rokov osemdesiat jeden tisíc šesť sto šesťdesiat šesť frankov šesťdesiat šesť centimov. Včera ste boli u peňazomenca. Poviem vám jeho meno. Rébuchet, ulica Saint-Vincent. Vyčítali ste mu sedemdesiat šesť tisíc frankov vo francúzskych bankovkách, za ktoré ste dostali tri anglické bankovky po tisíc librách šterlingov a niečo drobných. Tieto bankovky ste vložili do železnej tabatierky a túto tabatierku ste vsunuli do pravého vrecka. Týchto tri tisíc libier šterlingov robí sedemdesiat päť tisíc frankov. Uspokojím sa s nimi menom messa Lethierryho. Zajtra odchodím na Guernesey a mám v úmysle ich odovzdať. Rantaine, tam, hľa, ten trojstožiarník so spustenými plachtami je ,Tamaulipas‘. S vreciami a pytlami posádky dali ste včera večer dopraviť naň svoju batožinu. Chcete odísť z Francie, čo má svoje príčiny. Idete do Arequipa. Čln ide pre vás. Vy tu naň čakáte. Počuť údery vesiel. To sa zvrtne na mne, či vás nechám odísť, alebo či vás donútim zostať tuná. Dosť slov. Hoďte mi tú železnú tabatierku!“

Rantaine otvoril vrecko, vyňal z neho dózňu a hodil ju Clubinovi. Bola to železná tabatierka. Skotúľala sa ku Clubinovým nohám.

Clubin sa sohnul bez toho, že by bol sklonil hlavu a zdvihnul tabatierku ľavicou, upierajúc pri tom na Rantaina oči a šesť revolverových rúr.

Potom zvolal:

„Obráťte sa ku mne chrbtom, milý priateľu.“

Rantaine sa obrátil chrbtom.

Sieur Clubin strčil revolver pod pazuchu a stisnul pero tabatierky. Dozňa sa otvorila.

Boly v nej štyry bankovky, tri tisíclibrové a jedna desaťlibrová.

Tie tri tisíclibrové bankovky zasa poskladal, vložil ich nazad do železnej tabatierky, dózňu zatvoril a vsunul ju do vrecka.

Potom zdvihol zo zeme tľapkatý kamienok. Tento kamienok zabalil do desaťlibrovej bankovky a riekol:

„Obráťte sa.“

Rantaine sa obrátil. — Sieur Clubin pokračoval:

„Povedal som vám, že sa uspokojím s troma tisícami libier. Tu vám vraciam desať libier.“

A hodil Rantainovi bankovku, do nej bol zabalený kamienok. — Rantaine odkopnul bankovku aj s kamienkom do mora.

„Ako sa vám páči,“ vetil Clubin. „Vy budete asi bohatý. Aspoň som bez starostí.“

Žblnkanie vesiel, ktoré kým trval tento rozhovor, bolo vždy väčšmi počuť, stíchlo. To bolo znakom toho, že čln je na úpätí strminy.

„Váš fiaker je dolu. Môžete odísť, Rantaine.“

Rantaine sa obrátil ku schodom a zmiznul dolu.

Clubin pristúpil opatrne na okraj strminy a nahnul sa, hľadiac za ním, ako sostupuje.

Čln zastal pri poslednom skalnom stupni, práve na mieste, kam sa bol zrútil pobrežný strážnik.

Hľadiac za Rantainom, ako schádza dolu, Clubin zahundral:

„Chudák, číslo šesť sto devätnásť! Myslel si, že je sám. Rantaine si myslel, že sú tu len sami dvaja! Len ja som vedel, že sme traja.“

Zbadal pri svojich nohách v tráve ďalekohľad, ktorý strážnik pustil. Zdvihol ho.

Znova sa ozvalo žblnkanie vesiel. Rantaine vstúpil práve do člnu, ktorý sa pustil na šíre more.

Keď bol Rantaine v člne a skalná strmina začala sa po prvých úderoch vesiel vzdialovať, odrazu sa vystrel, jeho tvár pokryl ošklivý úsmev, pohrozil zaťatou päsťou a zkríkol: „Ha! ten zloduch je hotový diabol!“

Po niekoľkých minútach Clubin, stojac na strmine a hľadiac ďalekohľadom na loďku, počul jasne tieto slová, vykríknuté vysokým hlasom v hukote vĺn:

„Sier Clubin, vy jste statočný človek; ale úfam sa, že sa nenahneváte, ak písomne oznámim pánu Lethierrymu, čo sa stalo. Tu v člnku je námorník z Guernesey, ktorý patrí k posádke ,Tamaulipasu‘, menuje sa Ahier Tostevin, ktorý sa pri najbližšej Zuelovej ceste vráti do Saint-Malo a dosvedčí, že som vám odovzdal pre messa Lethierryho summu tri tisíc libier šterlingov.“

Bol to hlas Rantainov.

Ak Clubin niečo urobil, urobil to dokonale. Stojac nepohnute ako predtým pobrežný strážnik a to práve na tom istom mieste, hľadiac cez ďalekohľad, ani na chvíľu nespustil čln s očí. Videl ako je vždy menší, ako mizne vo vlnách ako sa zasa objavuje, ako sa blíží k lodi so spustenými plachtami a priráža k nej, a mohol rozoznať vysokú postavu Rantainovu na palube „Tamaulipasu“.

Keď čln vytiahli na palubu a keď ho povesili, vyplával „Tamaulipas“ na more. Od pevniny vial ostrý vietor a nadmul všetky jeho plachty. Ďalekohľad Clubinov ostal upretý na túto silhuettu, ktorá sa stále zmenšovala a o pol hodiny pozdejšie „Tamaulipas“ tvoril už len čierny bod, miznúci na sinej oblohe večerného súmraku.

IX. Užitočná príučka pre ľudí, ktorí zpoza mora čakajú listy, alebo sa ich obávajú

V ten večer vrátil sa sieur Clubin zasa neskoro domov.

Jednou príčinou jeho oneskorenia bolo, že pred návratom zašiel si až k Dinanskej bráne, kde boly krčmy. V jednej krčme, kde ho nepoznali, kúpil fľašu pálenky, ktorú vsunul do širokého vrecka kazajky, ako by ju tam chcel schovať; potom, keďže Duranda mala sa na druhý deň ráno odplaviť, obišiel palubu, presvedčiť sa, či je všetko v poriadku.

Keď sa sieur Clubin vrátil do hostinca Jean, v dolnej miestnosti bol už len kapitán transatlantických plavieb, pán Gertrais-Gaboureau, ktorý tu popijal zo svojho pohára a bafal z fajočky.

Pán Gertrais-Gaboureau pozdravil sieura Clubina medzi bafnutím a dúškom.

„Good day, kapitán Clubin.“

„Dobrý večer, kapitán Gertrais.“

„Tak, ,Tamaulipas‘ odišiel.“

„Ach!“ riekol Clubin, „ani som to nezbadal.“

Kapitán Gertrais-Gaboureau si odpľul a riekol:

„Ufujazdil, Zuela.“

„A kedy?“

„Dnes večer.“

„Kam ide?“

„Iste k diablovi.“

„Bezpochyby, ale kam?“

„Do Arequipa.“

„Nevedel som o tom nič,“ riekol Clubin.

A dodal:

„Pôjdem si ľahnúť.“

Zažal sviecu, išiel ku dverám a vrátil sa.

„Boli ste už kedy v Arequipe, kapitán Gertrais?“

„Áno, ale to bolo dávno.“

„Kde sa tam pristáva?“

„Trocha všade. Ale tento ,Tamaulipas‘ nepristane nikde.“

Pán Gertrais vyklepal na kraji taniera popol z dymky a pokračoval:

„Pamätáte sa na veľrybársku loď ,Cheval de Troie‘ a na ten pekný trojstožiarnik ,Trentemouzin‘, ktoré odišly z Cardiffu? Radil som im, aby hľadiac na zlé počasie neodchodily. Vrátily sa v peknom poriadku! Veľrybárska loď viezla náklad terpentýnu, vnikla do nej voda a keď začali pracovať s pumpami, vyčerpali s vodou celý náklad. Trojstožiarnik zasa utrpel zvlášť v horných čiastkach; nos predku, rázporce, kotvová žrď na ľavom boku, všetko roztrieskané. Rahno trojrohej plachty na pozorovacom sťažni prerazené pri samom špalku. Prednému sťažňu nechybelo nič, ale dostal náležité údery. Všetky železné čiastky čelného stožiara chybely a, neuveriteľná vec, položitý sťažeň bol len oškúlený, ale ztratil všetko vystrojenie. Na ľavom boku zýva trhlina, ktorá má dobré tri štvorcové stopy. Taký býva koniec, keď ľudia nepočúvajú na dobrú radu.“

Clubin postavil sviecu na stôl a začal vyťahovať a zapichávať špendlíky, ktoré mal zabodnuté v rade na liemci kazajky. Opýtal sa zasa:

„Nepovedali ste, kapitán Gertrais, že ,Tamaulipas‘ nikde nepristane?“

„Nie. Pláva rovno do Chile.“

„Tak nebude môcť o sebe na ceste posielať zvesti?“

„Pardon, kapitán Clubin. Predne môže odovzdať depeše všetkým lodiam, ktoré sa plavia do Európy, s ktorými sa stretne.“

„To je pravda.“

„Potom má ešte poštovú schránku mora.“

„Čo menujete poštovou schránkou mora?“

„Vy to neviete, kapitán Clubin?“

„Nie.“

„Keď sa ide Magellanovou cestou…“

„Nuž?“

„Všade samý sneh, stále búrlivé počasie, odporné mrzké vetry, more je pre psa.“

„A potom?“

„Potom sa plavíte okolo mysu Manmouth.“

„Dobre. A potom?“

„Potom sa plavíte okolo mysu Valentín.“

„A potom?“

„Potom sa plavíte okolo mysu Isidor.“

„A potom?“

„Potom sa plavíte okolo mysu Anna.“

„Dobre. Ale čo menujete poštovou schránkou mora?“

„Hneď vám to poviem. Vrchy na pravo, vrchy na ľavo. Všade pinguini, všade vtáci-búrliváci. Desné miesto! Ach, pre všetkých svätých! Aká je to čeliadka a ako len trepú krýdlami! Tu sa nemusí vetru pomáhať plachtami. Tu sa plocha plachiet zmenšuje! Tu sa miesto hlavnej plachty vyťahuje trojrohá a trojrohá sa nahrádza plachetkou čelného stožiara. Jeden náraz vetra sleduje druhý! A potom zavše trvá štyri, päť, šesť dní bezvetrie. Často z celky nových plachiet ostanú len franforce. To je vám tanec! Víchrica je taká, že trojstožiarová loď vám skáče ako blcha. Raz som videl; ako na anglickej lodi ,True blue‘, práve pri gibboome zamestnaného plavčíka, do jazerného pekla odnieslo a gibboom letel s ním. Ľudia tak letia v povetrí ako motýle. Videl som ako loďmajstra z ,Revenue‘, z peknej goelety, srazilo na prednej palube tak, že ostal na mieste mŕtvy. Lode, ktoré idú z týchto krajov, akoby malý ohlodané plachty. Päťdesiattonové fregaty sa plnia vodou ako koše. A to diabolské pobrežie! Niet potvorskejšej veci. Skaliská sú také zubaté, ako by ich vysekaly deti. Blížite sa k Port-Famine. Tam je to najhoršie. Nikdy v živote som nevidel väčšie vlny! Pekelné kraje. Odrazu zbadáte tieto dve červeňou napísané slová: ,Post-Office‘“.

„Čo tým chcete povedať, kapitán Gertrais?“

„To chcem povedať, kapitán Clubin, že keď ste obišli mys Anna, zbadáte na skale, ktorá je asi sto stôp vysoká, vysokú žrď. Je to stĺp, ktorý má na krku zavesený sud. Tento sud je schránkou pre listy. Angličani si to nemohli odpustiť a napísali na ňu, ,Post-Office‘. Do čoho by sa oni nezamiešali? To je pošta mora; nepatrí ani tomu statočnému gentlemanovi, ktorého menujú anglickým kráľom. Táto listová schránka je pre všetkých. Patrí všetkým vlajkám! ,Post-Office‘! Nie je to divné? Človeku sa to zdá, ako by mu ďiabol ponúkol šálku čaju. A teraz čujte, aká je tu poštová služba. Každá okolo idúca loď pošle ku stĺpu čln so zprávami. Z Atlantiku prichodiaca loď, posiela svoje listy do Europy a loď, ktorá ide z Tichého oceánu, posiela svoje listy do Ameriky. Dôstojník, veliteľ člnu, vloží do suda váš balík a vezme balík, ktorý tam najde. Vezmete si na starosť tieto listy; loď, ktorá príde po vás, vezme si na starosť vaše a odovzdá ich. Keďže sa tu stretajú lode, ktoré sa plavia v obapoľne protivnom smere, pevnina, z ktorej idete, je tá, kam idem ja. Ja veziem vaše listy, vy veziete moje. Sud je pripevnený k stĺpu reťazou. A prší tu! A sneží! A padá kamenec! Mizerné more! Vtáci-búrliváci priletujú sem so všetkých strán. Tadiaľ sa bude plaviť ,Tamaulipas‘. Sud má dobrú pokrievku s pantom, ale sa nezaviera na zámok. Vidíte tedy, že je možno písať priateľom. Listy dôjdu.“

„To je veľmi divné,“ hundral zamyslene Clubin.

Kapitán Gertrais-Gaboureau vrátil sa zasa ku svojmu poháru.

„Povedzme, že mi ten naničhodník Zuela bude písať. Ten loptoš hodí tú svoju čarbaninu do suda v Magellanovom myse a za štyri mesiace budem mať škrabance toho loptoša v rukách. „A čo vy, kapitán, odchádzate zajtra?“

Clubin pohrúžený do stavu akéhosi somnambulizmu, nepočul. Kapitán Gertrais opakoval otázku.

Clubin sa prebral.

„Iste že, kapitán Gertrais. Je to môj deň. Musím odísť zajtra ráno.“

„Keby som bol na vašom mieste, neodchádzal by som, kapitán Clubin, psi páchnu vlhkou kožou. Morskí vtáci už cez dve noci krúžia okolo majákovej lampy. To je zlé znamenie. Tiež môj storm-glass nepredpovedá nič dobrého. Sme v druhej osmine mesiaca; to je maximum vlhkosti. Pred chvíľou som videl ako krvavník zaviera listy a ako na ďatelnisku všetky steblá boly rovné. Žúžal vylieza zo zeme, muchy štípu, včely neodletujú od úla, vrabci sa radia v kŕdloch. Zvony počuť z veľkej diaľky. Dnes som počul zvoniť na večiereň až zo Saint-Lunaire. A potom slnce zapadalo špinavo. Zajtra bude iste silná hmla. Neradím vám odchod. Hmly sa väčšmi bojím ako uraganu. Hmla je potmehúd.“