ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Pohnutý život a pokojné svedomie

Mess Lethierry bol ohromný námorník, ktorého si v Saint-Simpsone vážili. Mnoho sa plavil morom. Z plavčíka stal sa postupne plachtárom, stožiarovým pozorovateľom, sekondom, loďmajstrom, dozorcom, pilotom lodí a kapitánom. Teraz bol majiteľom lodí. Nik tak nepoznal more ako on. Pri záchrannej práci bol neohrožený. Keď zúrila búrka prechádzal sa na pobreží a pozoroval horizont. Čo je to tam? Je azda v nebezpečenstve nejaká loď? Je to rybárska bárka z Weymouthu, je to kútr z Aurigny, je to veslový čln z Courseulle, je to yachta nejakého lorda, je to Angličan, je to Francúz, je to bedár, či boháč, je to čert-diabol, všetko jedno! Skočil hneď do záchranného člnu, zavolal dvoch-troch smelých mužských, v páde potreby aj bez ních, odviazal čln, chopil sa vesla, pustil sa na širé more, vlny ho hádzaly čím hore tým dolu, vzdoroval vetru, išiel v ústrety nebezpečenstvu. Bolo ho vidieť zďaleka v bezuzdnej víchrici stáť v člne, celky premoknutého od dažďa, v krížnom ohni bleskov, s tvárou lva, ktorý má hrivu z pien. Tak pretrudil zavše celý deň, ohrozujúc vlastný život na vlnách, v ľadovci, vo vetre, pristávajúc k tonúcim loďam, zachraňujúc ľudí a náklad, rvúc sa s búrkou. Večer šiel domov a uplietol pár punčoch.

Takto žil päťdesiat rokov, od desiateho do šesťdesiateho roku, kým sa cítil mladým. Keď mal šesťdesiat rokov, zbadal, že vo vyhni verclinského kováča už jednou rukou nezdvihne nákovu, ktorá vážila tri sto libier. Odrazu ho zachvátil rheumatizmus. Musel opustiť more. Tu prešiel z heroického do patriarchálneho veku. Teraz bol už len dobráckym starcom.

Stal sa rheumatickým a súčasne i zámožným. Toto dvojaké ovocie práce sa rado druží. V tom čase, keď človek zbohatne, ochromejú jeho sily. To je koruna života.

Potom sa povie: „Teraz si povolkajme.“

Na ostrovoch ako je Guernesey, obyvateľstvo pozostáva z ľudí, ktorí sa venovali poľnému hospodárstvu a z ľudí, ktorí putovali okolo sveta. Sú to dva druhy robotníkov: zeme a mora. Mess Lethierry náležal k tým druhým. Ale zato poznal aj zem. Mal za sebou trudný život robotníka. Cestoval po kontinente. Za nejaký čas bol loďným tesárom v Rocheforte, potom v Cette. Spomínali sme práve cestu okolo sveta. Franciu precestoval ako tesársky tovaryš. Pracoval pri čerpadlách vo Franche-Comté. Tento statočný človek mal za sebou dobrodružný život. Vo Francii sa naučil čítať, myslieť, chcieť. Robil všetko možné a čokoľvek robil, konal to vždy statočne. Jeho povahe najlepšie zodpovedalo námorníctvo. Voda bola jeho živlom. Hovorieval: „Ryby sa u mňa cítia ako doma.“ Slovom celý svoj život až na dva či tri roky venoval oceánu. Plavil sa veľkými morami, Atlantikom a Pacifikom, ale najradšej mal kanál la Manche. Volával s oduševnením: „Hľa, to je predsa divé more!“ Tu sa narodil a tu chcel umreť. Keď jeden či dva razy obišiel svet a vedel čo si má o ňom myslieť, vrátil sa na Guernesey a už sa viac nepohnul. Leda že odcestoval do Granville a Saint-Malo.

Mess Lethierry bol Guerneseyčan, totiž Normanďan, tedy Angličan i Francúz. Táto štvornásobná vlasť bola v ňom pohrúžená a sťaby sa bola ponorila v jeho veľkej vlasti — oceáne. Cez celý život všade si zachoval mravy normandského rybára.

Ale to mu neprekážalo, aby príležitosti nerozhrnul nejaký starý foliant, aby sa pobavil nejakou knihou, poznal mená filozofov a básnikov a lámal tak trošku všetky reči.

II. Jeho jediná záľuba

Gilliatt bol podivín, Mess Lethierry tiež, ale v inom smysle.

V tomto podivínovi bolo niečo uhladené.

Bol veľmi prieberčivý v ženských rukách. V mladosti, temer ešte v detstve, na prechode od plavčíka k námorníkovi, počul raz zvolať suffrenského bailliho (sudcu): „Hľa, to je pekná deva, len škoda, že má tak čertovsky veľké červené ruky.“ Admirálove slovo je vždy rozkazom. Výkrik sufferenského bailliho zapríčinil to, že Lethierry, keď bola reč o bielych rúčkach, stal sa chúlostivým a mal veľké nároky. Jeho ruky, neúročné ako lopaty, keď išlo o ľahkosť, boly kyjakom, a kliešťami, keď išlo o nežnosť a keď ich zaťal do pästí, mohly jedným úderom rozdrviť hoci kameň.

Neoženil sa. Nechcel alebo snáď nenašiel takú, ktorá by sa mu páčila. Bolo to snáď preto, že tento námorník si robil chuť na ruky vojvodkyne. Ale také ruky nenajdeme pri rybárkach v Portbaile.

Povrávalo sa však, že v Rocheforte v Charente našiel stelesnenie svojho ideálu pri jednej grisetke. Bola to driečna deva s peknými rukami: Ale rada ohovárala a bola uštepačná. Nebolo radno si s ňou začínať. Jej krajne čisté nehty, ktoré sa však v páde potreby vedely premeniť na driapy, boly bez strachu a hany. Tieto rozkošné nehtíky očarovaly Lethierryho, ale potom mu robily starosti. A obávajúc sa, že by svoju milú neopanoval, rozhodol sa túto lásonku neviesť k pánu starostovi.

Druhý raz sa mu pozdalo dievča na Aurigny. Myslel už na ženbu, keď mu ktorýsi občan vravel: „Blahoželám vám, dostanete devu, ktorá vie dobre hádzať kravským lajnom.“ Dal si túto pochvalu vysvetliť. Na Aurigny panuje zvláštny zvyk. Vezmú kravský trus a pľasnú ho o stenu. K tomu sa vyžaduje istá zručnosť. Ak je suchý, odpadne a potom ním kúria. Tento suchý trus menujú: ,coipiaux‘. Nik si tu nevezme devu, ktorá nevie dobre hádzať lajnom. Ale toto nadanie pohnalo Lethierryho do behu.

Ináč o láske, čiže ľúbostných zápletkách, mal zdravú hrubú filozofiu vidieckych ľudí, múdrosť námorníka, ktorý síce ľahko sadne na lep, ale nedá sa sputnať a chválieval sa, že za mladi sa ľahko dal premôcť „sukienkou“. Čomu dnes hovoria krinolína, to sa driev menovalo sukienkou. Čo znamená viacej-menej ženskú.

Títo drsní námorníci normandského archipelagu sú duchaplní. Temer všetci vedia čítať a naozaj aj čítajú. V nedeľu vidíme osemročných plavčíkav sedieť na hŕbe povrazov s knihou v ruke. Normandskí námorníci boli odakživa posmevačmi a vedeli, ako sa o tom dnes rozpráva, aj vtipkovať. Bol to jeden z ních, smelý pilot Quéripel, ktorý Montgomeryho, keď sa bol po svojom nepodarenom kopiovom útoku na Henricha II., uchýlil na Jersey, takto oslovil: „Zbrklá hlava rozbila dutú lebku.“ Iný, Touzeau, patrón lode v Saint-Brelade, je pôvodcom tejto slovohry, ktorú neprávom pripisujú biskupovi Camusovi: „Po smrti pápeži sa stávajú motýlmi a veličenstva moľami.“

III. Starobylá reč mora

Títo námorníci z Chamel Island sú pravými Galmi. Tieto ostrovy, ktoré sa dnes rýchlo poangličťujú, ostaly dlho samorastlými. Vidiecky človek hovoril rečou Ludvika XIV.

Pred štyridsiatimi rokmi z úst námorníkov na Jersey a Aurigny plynula klassická námornícka mluva. Človek by sa bol mohol nazdať, že sa octnul v čase najväčšieho rozvitku námorníctva v sedemnástom storočí. Hociktorý archeológ by bol mohol sem prísť študovať to starodávne cvičebné a bitevné nárečie, ktorým volal Jean Bart do hlasovej trúbky, ktorej sa admirál Hidde natoľko desil. Dnes temer cele obnovený námornícky slovník našich otcov, bol na Guernesey v platnosti ešte roku 1820.

S týmto bizarným nárečím v ústach porazil Duquesne Ruytera, Dugnary-Trouin Wasnaera a Tourville roku 1681 zakotvil z boku za bieleho dňa prvú galéru, ktorá bombardovala Alžír. Dnes je to už mŕtva reč. Námorná mluva je dnes celky iná. Duperré by dnes nerozumel Suffrena.

Taktiež zmenila sa aj signálová reč. Aký ďaleký je dnes spôsob štyroch vlajek, červenej, bielej, belasej a žltej, keď ho porovnáme s terajšími osemnástimi vlajkami, ktoré súc po dvoch, troch i štyroch vyťahované na sťažeň, skytajú dľa potreby dorozumenie na diaľku sedemdesiatimi tisícami kombinácii, nezapríčiňujú nikdy ťažkosti a predvídajú temer neočakávané udalosti!

IV. Človeka možno poraniť v tom, čo miluje

Mess Lethierry mal srdce na dlani; mal širokú dlaň a veľké srdce. Jeho chybou bola tá obdivuhodná vlastnosť, ktorú menujeme dôverčivosťou. Mal svojský zvláštny spôsob zaväzovať sa k niečomu. Hovorieval slávnostne: „Dávam na to čestné slovo Pánu Bohu.“ Ak to raz povedal, tak dodržal slovo. Veril v Pána Boha, a v nič iné. Ak sa zavše stalo, že išiel do kostola, tak to robil zo zdvorilosti. Na mori bol pôverčivý.

Ale búrlivým počasím sa nedal nikdy odstrašiť. Bolo to preto, že nesniesol odpor. Nesniesol ho od mora práve tak ako od hocikoho druhého. Požadoval poslušnosť; tým bolo horšie pre more ak sa protivilo; muselo si stať na jeho stranu. Mess Lethierry neustúpil. Dmejúcej vlne nepodarilo sa odkloniť ho od jeho úmyslu práve tak, ako sa to nepodarilo hašterivému súsedovi. Čo povedal, pri tom ostalo, čo si umienil, to sa stalo. Neustúpil ani pred odporom, ani pred búrkou. Pre neho nejestvovalo: ,nie‘; ani v ľudských ústach, ani v rachote hromu. Z tadiaľ tá jeho tvrdohlavosť v živote a neohrozenosť na oceáne.

Rybaciu polievku si rád pripravoval sám, dobre vedel, koľko potrebuje korenia, soli a zeleniny, pripravoval ju práve s takým pôžitkom, s akým ju jedol. Človek, ktorého námornícky klobúk pretvorí a ktorý v redingote zdá sa byť hrubým, ktorý s vejúcími vlasmi pripomína Jeana Barta a v okrúhlom klobúku ťuťmáka, neohrabaný v meste, obdivuhodný a hrozný na mori, s chrbtom nosiča tiarch, človek, ktorý nikdy neklaje, málo kedy sa hnevá, slabého a jemného hlasu, ktorý v hlasovej trúbe stával sa hrmiacim, vidiečan, ktorý čítal Encyklopediu, Guerneseyčan, ktorý videl revolúciu, veľmi vzdelaný ignorant, človek bez bigotnosti, ale plný všetkých možných vidín, veriaci viacej v Bielu paniu ako v Pannu Máriu, človek so silou Polyféma, s vôľou Krištofa Kolumba, logika veternej zástavky, kus býka a kus dieťaťa, nos temer tupý, mohutné pľúca, ústa plné zdravých zubov, tvár popreorávaná vráskami, ale pri tom ako by bola uhladená vlnami, ktorej rumenec cez štyridsať rokov vybičovaly všetky možné vetry, búrlivá chmár na čele; a teraz si v tejto drsnej tvári predstavte pár dobráckych očí, a máte mess Lethierryho.

Mess Lethierry mal dve lásky: Durandu a Déruchettu.