ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Žvatlanie a dym

Ľudské telo mohlo by byť len zdanlivosťou. Skrýva našu realitu. Nepreniknuteľne zastiera naše svetlo alebo našu tôňu. Realitou je duša. Naša tvár je len našou maskou. Naozajstný človek je to, čo je za človekom. Keby sme pozorovali tohoto človeka, ktorý je schúlený lebo ukrytý za klamom, čo menujeme telom, dožili by sme sa nejednoho prekvapenia. Je to pospolitý omyl, že zovnútornú bytnosť považujeme za bytnosť naozajstnú. Keby sme na príklad poniektorú devu videli takou akou je, objavila by sa ako vták.

Vták v podobe devy! Či môže byť niečo krajšie? Predstavte si, že ju máte doma. Nechže je to Déruchetta. Rozkošná bytnosť! Človek by bol v pokušení povedať jej: „Dobrý deň, slečna trasorítka!“ Krýdla síce nevidíme, ale počujeme švitorenie. Chvíľami spieva, žvatlaním robí dojem niečoho podľudského, spevom niečoho nadľudského. V tomto speve tkvie nejaké tajomstvo; panna je schránkou anjela. Keď sa stane ženou, anjel odletí; ale neskôr sa vráti, nesúc matke malú dušičku. Tá ktorá sa má stať raz matkou, je pred tým, ako začne žiť, dlho dieťaťom. Dievčatko trvá v deve a je to pinkavka. Vidiac ju, myslíte si: aká je milá, že neulietne! Táto družná, milá bytnosť žije si doma blažene, lieta s konára na konár, totiž z izby do izby, vchádza, vychádza, pristupuje, vzdialuje sa, hladká si perie alebo si češe vlasy, zapríčiňuje rozličný, jemný šum, opytujete sa jej vy, ona švitorí. Žvatlete s ňou. Po hovorení žvatlanie je odpočinkom. Táto bytnosť má v sebe nebo. Je to belasá myšlienka smiešaná s vašou čiernou myšlienkou. Ste jej vďační za to, že je taká ľahká, taká letmá, unikajúca, tak málo zdržanlivá, a že je taká laskavá, že nie je neviditeľná, ona, ktorá sa zdá byť nehmatateľnou. Tu na zemi to, čo je pekné, je prepotrebné. Na zemi je málo dôležitejších činností ako tá: byť roztomilým. Les by bol celky zúfalý bez vtáctva. Vzbudzovať v niekom radosť, žiariť šťastím, medzi tmavými vecami roniť svetlo, pozlácať osud, byť súladom, byť pôvabom, byť nehou, znamená robiť ľuďom službu. Krása je nám na úžitok tým, že je krásna. Taká bytnosť má tú čarovnú moc, že pôsobí na svoje okolie kúzelným zjavom. Zavše o tom nevie ani sama, čo je tým svrchovanejšie; jej prítomnosť oslňuje, jej blízkosť hreje; ide vedľa vás, ste spokojní; zastane pri vás, ste šťastní; hľadieť na ňu, je šťastím; je zorou s ľudskou tvárou. Dom mení na raj už aj svojou prítomnosťou. Všetky jej póry vyžiarujú raj; všetkých privádza do vytrženia, starajúc sa len o to, aby dýchala vedľa nich. Mať úsmev, ktorý — nevieme ako — zmenšuje ťarchu reťaze, ktorú všetci živí ťahajú vospolok, ako by som to povedal, je vecou božskou. Tento úsmev mala Déruchetta. Ba Déruchetta bola sama týmto úsmevom. Je niečo, čo je nám podobnejšie ako tvár a to je naša fysiognomia, náš úsmev. Déruchetta bola Déruchettou až keď sa usmievala.

Krv jerseyská a guerneseyská má zvláštnu príťažlivosť. Ženské, menovite devy, vynikajú prekvitajúcou a nevinnou krásou. Je to kombinácia saskej belosti a normandskej sviežosti. Ružové líca a belasé oči. Týmto očiam chybí žiarivosť. Umŕtvuje ju anglická výchova. Tieto jasné oči stanú sa neodolateľnými vtedy, keď nadobudnú parížsku hĺbku. Paríž na šťastie ešte nezavítal medzi Angličanky; Déruchetta nebola Parížankou, ale nebola ani Guerneseyankou. Narodila sa v Saint-Pierre-Porte, ale vychoval ju mess Lethierry. Vychoval z nej maznáčika a naozaj bola ním.

Déruchetta mala ľahostajný, ale bez toho, že by si to bola uvedomila, aj vyzývavý pohľad. Azda ani nepoznala pravý smysel slova ,láska‘ a predsa rada vzbudzovala u ľudí lásku ku sebe. Robila to bez zlého úmyslu. Nemyslela pri tom na vydaj. Istý starý šľachtic-emigrant, ktorý sa osadil v Saint-Simpsone, hovorieval: „Tá deva si zahráva s pušným prachom.“

Déruchetta mala tie najkrajšie rúčky a nôžky, ktoré sa hodily k týmto rúčkam, „štyri mušie dlapky,“ vravieval mess Lethierry. V jej osobnosti sa utajovala dobrota a neha; jej strýčik mess Lethierry, bol jej rodinou a bohatstvom; jej prácou bolo žiť, jej nadaním bolo niekoľko piesní, jej vedomosti tvorila krása, jej duchom bola nevinnosť, srdcom nevedomosť; jej pôvab bol smesou kreolskej ľahostajnosti a ľahkomyslnosti, živosti a detsky hašterivej veselosti so sklonom k melancholii; jej toalety boly koľkosi insulárne, elegantné, ale nie bezvadné, klobúky s kvetami nosila cez celý rok. Mala naívne čelo, svieži a svodný krk, gaštanové vlasy, úbelovú pleť s niekoľkými pehami, ústa veľké a zdravé a na ních rozkošný a nebezpečný jas úsmevu. Taká bola Déruchetta.

Zavše večer, po západe slnca, v chvíli, keď noc splýva s morom, keď súmrak dodáva vlnám niečo úžasného, bolo vidieť, ako do úzkeho vchodu saint-simpsonského prístavu vchádza na príšerne vzbúrených vlnách akési obludné teleso, potvorská pištiaca a praskajúca silhuetta a tento desný netvor reval ako zviera a dymil ako sopka, podobný súc v penách a pare prskajúcej hydre, rútiacej sa proti mestu s hrozným pleskotom plutví a s tlamou, chrliacou plamene. To bola Duranda.

II. Večná história o utopii

Roku 182… na vodách kanála la Manche bola prvá paroloď neobyčajnou novotou. Dlho vzrušovala pobrežie normandské. Dnes, keď na horizonte mora križuje v každom smere desať či dvanásť parníkov, nik si toho nevšíma, ak to len na chvíľu nezaujme myseľ odborníka, ktorý dľa farby dymu rozoznáva, že tento kúri uhlím waleským a tamten new-castleským. Plavia sa okolo nás, dobre! Vítajú ich, keď prichodia. Želajú im šťastlivú cestu, keď odchodia.

V prvej štvrti tohoto storočia, ľudia neboli takí ľahostajní k týmto vynálezom, tieto mechanizmy a ich dym neradi videli zvášť ostrovania v kanále la Manche. V tomto puritánskom archipelagu, kde zazlievali anglickej královnej, že sa prehrešila proti biblii^[1] tým, že porodila v chloroformovom mámore, parník mal ten úspech, že ho pomenovali „Diabolskou loďou“ (Devil-Boat). Rybárom tých čias, ktorí bolí kedysi katolíkmi a neskôr kalvínmi, ale boli stále bigotnými, zdalo sa to byť plávajúcou pekelnou bytnosťou. Jeden miestny kazateľ uvažoval o tejto otázke: „Či máme právo spojiť k spoločnej práci vodu a oheň, ktoré Boh odlúčil?^[2] Či sa táto stvora z ohňa a železa nepodobala Leviathanovi? Či to neznamenalo zasa v medzach ľudských vyvolávať chaos?“ Nestalo sa to prvý raz, že povznesenie pokroku označili ako návrat ku chaosu.

„Bláznivá idea, hrubý omyl, absurdum;“ tak znel výrok akadémie vied, keď sa jej na začiatku tohoto storočia opýtal Napoleon, čo si myslí o parolodi; saint-simpsonských rybárov možno ospravedlniť, že po vedeckej stránke stáli na tej istej úrovni ako parížski geometrovia a nakoľko ide o náboženstvo, nemožno od takého malého ostrova ako je Guernesey žiadať, aby bol osvietenejší sťa veľký kontinent, ako je Amerika. Keď roku 1807 prvá Fultonova loď s Wattovým strojom, poslaným z Anglie, ktorú riadil Livingstone a majúcej na palube okrem posádky len dvoch Francúzov, Andrea Michauxa a ešte jednoho, robila prvú cestu z New-Yorku do Albany, bolo to náhodou 17. augusta. Tu prehovoril methodizmus a kazatelia preklínali tento stroj vo všetkých kaplnách, deklarujúc, že táto „sedemnástka“ je totožná s deviatimi rohmi a siedmimi hlavami apokalyptického zvieraťa. V Amerike sa proti parolodi odvolávali na apokalyptické zviera a v Europe na zviera Genese. V tom tkvie celý rozdiel.

Učenci zavrhli paroloď ako nemožnosť; kňazi ju zavrhli ako bezbožnosť. Veda ju odsúdila, náboženstvo ju zatratilo. Fulton bol akousi varietou Lucifera. Jednoduchí ľudia pobrežia a vidieku schvaľovali toto zatratenie pre nepríjemný pocit, aký v ních budila táto novota. Hľadisko náboženské proti parolodi bolo toto: — Voda a oheň sú raz rozdelené. Toto rozdelenie nariadil sám Boh. Čo Boh spojil, človek nerozlučuj! Čo rozlúčil, človek nespojuj! Náhľad vidiečana bol tento: — naháňa mi to strach.

Aby sa v tých časoch niekto odhodlal k takému podujatiu, nechať plaviť sa paroloď z Guernesey do Saint-Malo, k tomu sa vyžadoval aspoň taký človek ako bol Lethierry. Len on ho mohol pochopiť ako slobodný mysliteľ a uskutočniť ho ako chrabrý námorník. Idea patrila v ňom Francúzovi a prevedenie Angličanovi.

Pri akej príležitosti? To rozpovieme.

III. Rantaine

Asi štyridsať rokov pred časom, v ňom sa odohráva dej, o ktorom vravíme, v okolí Paríža, v blízkosti mestských múrov medzi Fosse-aux-Loups a Tombe-Issoire, bolo podozrivé stavisko. Bola to osamotená budova, príležitostný zbojnícky brloh. Tu býval so ženou a dieťaťom neaký mešťan-bandita, bývalý úradník châteletského prokurátora, ktorý sa napokon stal zlodejom. Pozdejšie sa dostal pred porotu. Táto rodina sa menovala Rantaine. V budove bolo vidieť na mahagonovej skrini dve kvetnaté porcelánové čiaše; na jednej bolo zlatými literami napísané: „Rozpomienka na priateľstvo“ na druhej: „Dar úcty“. V tejto zločineckej peleši žilo dieťa. Keďže otec a matka pochádzali z poloburžoazie, dieťa sa učilo čítať; bolo vychovávané. Temer otrhaná, bledá matka, poskytovala dieťaťu akúsi čisté mechanickú „výchovu“, učila ho slabikovať, a túto prerušovala len vtedy, keď pomáhala mužovi pri neakom zbojstve, alebo sa predávala neakému okoloidúcemu mužskému. Vtedy ostal „Kríž Ježišov“ otvorený na stole na tej strane, kde prestali čítať a pri ňom sedelo dieťa a snívalo.

Otca a matku prichytili pri neakom čine, obidvaja zmizli v tme žalára a dieťa zmizlo tiež.

Na svojich cestách stretnul sa Lethierry s dobrodruhom, ako bol sám, pomohol mu z akýchsi ťažkostí, preukázal mu službu a ten sa mu za ňu odvďačil. Lethierry mu bol za to zaviazaný, obľúbil si ho, vzal ho so sebou, priviezol ho na Guernesey a keď videl, že je umný pri pobrežnej plavbe, vzal si ho za spoločníka. Bol to malý Rantaine, ktorý medzitým vyrástol.

Rantaine mal práve tak ako Lethierry mocnú šiju, široký mohutný chrbát, aký mávajú nosiči tiarch a plecia farneského Heraklesa. Lethierry a on mali tú istú chôdzu a ten istý vzhľad; len Rantaine bol vyššej postavy. Kto ich videl od chrbta prechádzať sa vedľa seba po prístave, riekol: „Hľa, dvaja bratia!“ S tvárami to bolo ináč. Všetko, čo bolo u Lethierryho utvorené, bolo u Rantaine utajené. Rantaine bol obozretný. Rantaine vedel narábať so zbraňou, hral na harmoniku, na dvadsať krokov zahasil guľkou sviecu, vedel báječne udierať päsťou, recitoval verše z Henriady a vykladal sny. Vedel nazpamäť Treneuilove „Hroby v Saint Denis“. Hovorieval, že bol v spojení s kalkutským sultánom, ktorého Portugalci menovali „zamorin“—om. Keby sme boli mohli prezrieť jeho malý zápisník, ktorý nosieval pri sebe, okrem druhých poznámok boli by sme našli aj takúto spomienku: „v pukline múra jednej celly väzenia sv. Ludvika, v Lyone, je skrytý pilník“. Vravel pomaly a rozvažite. Hovorieval, že je synom rytiera rádu sv. Ludvika. Mal bielizeň najrozličnejšieho druhu, ktorá bola označená rozmanitými literami. Na svoju česť bol nesmierne chúlostivý; bil sa a zabíjal. Mal niečo v pohľade, čo upomínalo na herečku.

Sila, ktorá bola obalom lsti, to bol Rantaine.

Utešený úder päsťou, ktorý dal raz niekomu na trhu „cabeza de morto“, získal mu kedysi Lethierryho srdce.

Na Guernesey nevedeli nič o jeho dobrodružstvách. Boly pestré. Ak majú osudy oblek, osud Rantainov musel by byť oblečený ako harlekýn. Videl svet a naučil sa poznať život. Precestoval celý svet. Jeho povolanie tvorily zrovna škálu. Na Madagaskare bol kuchárom, na Sumatre vtáčnikom, na Honolulu generálom, na ostrovoch Gallapagos nábožným novinárom, v Oomrawutee básnikom, na Haiti slobodným murárom. V tomto postavení povedal v Grand-Goave pohrebnú reč, z ktorej miestne noviny zachovaly len tento úryvok: „S Bohom, ty krásna duša! Na azúrovej bani neba, kam teraz odlietaš, bezpochyby sa stretneš s dobrým abbém Leonardom Crameauom z Petit-Goave. Povedz mu, že po desaťročnom pilnom snažení podarilo sa ti dokončiť chrám v Anse-a-Veau! S Bohom, transcendentný veľduchu, ty príkladný murár!“ Maska slobodného murára mu, ako vidieť, neprekážala, aby si nasadil falošný katolícky nos. Prvé mu získavalo ľudí pokrokových a druhé ľudí poriadku. Vravel o sebe, že je čistokrevný beloch, nenávidel černochov, ale iste obdivoval Sonlonquea. V Bordeaux roku 1815 bol zelený. V tom čase dym jeho royalismu vznášal sa z jeho čela v podobe veľkého bieleho pera. Cez celý život stále miznul: zjavil sa, zmiznul a zasa sa zjavil. Vedel turecky; miesto „guillotinovaný“ vravel „néboissovaný“. V Tripolisi bol otrokom thaleba a tam mu vtĺkli palicou tureckú reč; jeho povinnosťou bolo večerom chodiť k bránam mešít a nahlas predčitovať veriacim korán, písaný na drevených doštičkách alebo na velblúdich lopatkách. Pravdepodobne bol renegátom.

Bol schopný všetkého, aj toho najhoršieho.

Smial sa hlučne a súčasne sa kabonil. Hovorieval: „V politike ctím si len takých ľudí, ktorí sa nedajú vlívať.“ Hovorieval: „Som za mravnosť.“ Hovorieval: „Pyramidu treba postaviť znova na basis.“ Bol skôr veselý a srdečný, ako hocičo iné. Forma jeho úst protirečila smyslu jeho slov. Jeho nozdry bolo by bývalo možno považovať za koňské. V kútiku oka mal zrovna križovatku vráskov, v nej si dávaly dostaveníčko rozličné obskúrne myšlienky. Len tu bolo možno rozlúštiť tajomstvo jeho fysiognomie. Vrásky v kútoch jeho očí vyzeraly ako pazúry supa. Jeho lebka bola hore nízka a na sluchoch široká. Jeho neforemné a zarastené ucho zdalo sa hovoriť „Nehovorte s beštiou, ktorá je skrytá v tomto brlohu!“

V jeden pekný deň nebolo na Guernesey o Rantainovi ani chýru ani slychu.

Lethierryho spoločník „uprsknul“, zanechajúc prázdnu pokladnicu spoločnosti.

V tejto pokladnici boly asi Rantainove peniaze, ale bolo v nej tiež Lethierryho päťdesiat tisíc frankov.

Lethierry ako pobrežný plavec a loďný tesár nasporil si za štyridsať rokov svojou pilnosťou a statočnosťou sto tisíc frankov. Rantaine mu odniesol polovicu.

Lethierry, ktorý bol naprosto zničený, nepodľahol, ale hneď premýšľal, ako by sa mohol zotaviť. Majetok chrabrých ľudí možno zničiť, ale nie ich odvahu. V tom čase sa povrávalo o paroloďach. Lethierry sa chopil myšlienky, že urobí pokus s Fultonovým strojom, a pomocou ohňom hnanej lode utvorí spojenie medzi normandským archipelagom a Franciou. Na túto ideu postavil poslednú kartu a obetoval na ňu ostatok svojho majetku. O pol roka po Rantainovom úteku zbadali udivení ľudia, že zo saint-simpsonského prístavu vyplávala loď, z ktorej sa valil dym a ktorá robila dojem požiaru na mori, prvá to paroloď, ktorá sa plavila na vodách kanálu la Manche.

Táto loď, ktorej nenávisť a pohrdanie žičily hneď posmešné meno „Lethierryho Galiota“, oznámila verejnosti, že bude konať pravideľnú službu medzi Guernesey a Saint-Malo.

IV. Pokračovanie histórie o utopii

Podniku, čo je konečne pochopiteľné, viedlo sa na začiatku veľmi zle. Všetci majitelia kutrov, ktoré sa plavily z ostrova Guernesey na francúzske pobrežie, spustili náramný krik. Vyhlásili to za útok na Písmo sväté a na svoj monopol. Niekoľko kapln hrmelo kliatbami. Jeden kňaz, ktorý sa menoval Élihu, nazval paroloď „bezuzdnosťou“. Plachtovú loď vyhlásili za pravovernú. Ľudia videli celky jasne diablove rohy na hlavách volov, ktoré paroloď dovážala a vykladala. Tento odpor trval dosť dlho. Po čase sa však prišlo na to, že tieto voli prichádzajú menej ustaté a že majú lepší odbyt, lebo je mäso lepšie; že ľuďom na mori hrozí menšie nebezpečenstvo; že je toto cestovanie lacnejšie, bezpečnejšie a kratšie, že odchod a príchod má určitú hodinu, že ryby, súc kratší čas na ceste, sú čerstvejšie a že od teraz možno poslať na francúzske trhy nadbytok veľkých rybolovov, ktoré sú na Guernesey také časté; že maslo výtečných guerneseyských kráv dostane sa paroloďou prv na miesto určenia ako plachtovkou a neztratí nič na akosti, takže je hľadaným výrobkom v Dinane, v Saint Brieuc a v Rennes; že napokon vďaka t. zv. „Lethierryho Galiote“, zabezpečená je istota cesty, pravideľnosť spojenia, možnosť snadnej a rýchlej dopravy, zväčšenie obehu, zveľadenie odbytu, rozšírenie obchodu, slovom, že nechybí nič, len smieriť sa s touto paroloďou, ktorá sa síce protiví biblii, ale obohaťuje ostrov. Niekoľko silnejších duchov odvážilo sa ju brať po istú mieru do ochrany. Sieur Landoys, mestský pisár, bol tejto lodi naklonený. Konečne on bol v tejto veci nestranný, lebo nemal rád Lethierryho. Veď Lethieiry bol mess, kdežto Landoys bol len sieur. Potom, hoci bol pisárom v Saint-Pierre-Porte, Landoys bol príslušníkom obce Saint-Simpsonskej. V tejto obci boli tedy len dvaja nepredpojatí ľudia: Lethierry a on. Ale to stačilo, aby sa nenávideli. Mať s niekým jednaké smýšlanie, to odpudzuje.

Sieur Landoys bol jednako natoľko statočný, že sa stal ochrancom parolode. Druhí sa pripojili k sieurovi Landoysovi. Ich počet nebadane rástol, asi tak ako rastie príliv. A keďže úspech trval a vzrastal, lebo služba bola zrejmá a bol zistený vzrast všeobecného blahobytu, svitnul deň, keď, až na niekoľko mudrcov, všetci obdivovali „Lethierryho Galiotu“.

Dnes by sme ju menej obdivovali. Táto paroloď z čias pred štyridsiati rokmi vylúdila by úsmev terajších staviteľov lodí.

Medzi dnešnými veľkými transatlantickými parníkmi a loďou s kolesami a ohňom, s ktorou Denis Papin manévroval na Fulde roku 1707, nie je menší rozdiel ako medzi trojpalubovým, dve sto stôp dlhým a päťdesiat stôp širokým plavidlom „Montebellom“, ktorého veľký stožiar má sto pätnásť stôp, vezie náklad tri tisíc ton, jedenásť sto námorníkov, sto dvadsať kanónov, desať tisíc gúľ a sto šesťdesiat balíkov olovených sekancov, chrliac v boji pri každej salve tri tisíc tri sto libier železa a rozpínajúc vo vetre päť tisíc šesť sto štvorcových metrov plátna a dánskym dromonom z druhého storočia, ktorý našli plný kamenných sekier, lukov a kyjakov v morskom nánese pri Wester-Satrupe a ktorý je uložený na radnici v Flensburgu.

Prvú loď Papinovu od prvej lode Fultonovej delí interval práve jednoho storočia, 1707 — 1807. „Lethierryho Galiota“ proti týmto dvom pokusom iste znamenala pokrok, ale sama bola ešte len pokusom. Ale to jej neprekážalo, aby bola majstrovským dielom. Každé embryo vedy má tento dvojaký vzhľad: je netvorom ako foetno; zázrakom ako klík.

V. Diablova loď

„Lethierryho Galiota“ nemala stožiara ako plachtovka a to nebolo jej defektem, lebo je to jedným zákonom loďného staviteľstva. Konečne hybnou silou lode bola para, takže plachty boly vedľajšou vecou. Podotknime, že kolesami opatrená loď nemá temer niakého citu pre plachty. Galiota bola prikrátka, priokrúhla, primassívna; mala priveľa bočných stien a priveľmi vyduté boky; neodvážili sa ju vystaviť ľahkou; Galiota mala niektoré také nevýhody a niektoré také vlastnosti ako pansa. Troška sa kolembala, ale zato sa hodne hádzala s boka na bok. Mala privysoké kolesové skrine. Na svoju dĺžku mala primnoho priečnych hrád. Obrovský stroj zaujal veľa miesta a aby loď mohla prijať väčší náklad, stenu bolo treba nepomerne zvýšiť, čo zapríčinilo, že Galiota mala temer tie nedostatky ako koráby z roku sedemdesiateho štvrtého, ktoré majú obojetnú tvárnosť a pri ktorých bolo treba vždy, keď nakladali delá alebo naloďovali mužstvo, odstrániť jednu čiastku vrchného bradlia. Kedže bola krátka, bola by sa musela rýchlo otáčať, lebo čas, ktorý je potrebný k obráteniu lode, závisí od dĺžky lode; ale jej váha ju zbavovala výhody, ktorú jej poskytovala krátkosť. Mala priširoký predok, čo zmenšovalo jej rýchlosť, lebo odpor vody je v proporcii k najväčšej ponornej ploche telesa a štvorcu rýchlosti lode. Predok mala ovisnutý, čo by dnes nebolo chybou, ale v tom čase bolo nezmeniteľným zvykom nakloniť ju v štyridsaťpäť stupňovom uhle. Všetky spojivá loďnej kostry boly svorne utužené, ale neboly dosť dlhé, aby maly šikmú polohu, a aby boly v pomere ku prizme vytisnutej vody, ktorá musí byť odrážaná vždy len s boku. V búrlivom počasí ponoroval sa hlboko raz jej predok a zasa jej zadok, čo bolo dôkazom, že mala zlé ťažište. Kedže pre značnú váhu stroja nebola ťarcha tam, kde byť mala, ťažište sa často presunovalo až na veľký sťažeň, takže bolo treba držať sa pary a chrániť sa veľkej plachty, lebo loď vlivom veľkej plachty sa obracala, miesto aby sa držala v smere vetra. Ak bola loď čím bližšie k vetru, bolo možno pomôcť tým, že sa s boku povolil hlavný povraz plachty; vietor tak zachytily laná na predku, čím bol otupený vliv hlavnej plachty, ktorý by bola mala ako plachta na zadku lode. Ale tento manéver bol ťažký; kormidlo bolo starobylé, nie kolesové, ako dnes; na žrdi, ktorá sa otáčala v svojích na zadnej stene umiestených a zasmolených pantoch a pohybovalo sa vodorovnou krokvou, nachádzajúcou sa nad hradou zábradlia. Dva záchranné člny, ľahké veslové plavidlá, visely na škripcoch. Loď mala kotvy, veľkú kotvu, potom tak zvanú pracovnú kotvu, „working-auchor“, a dve vidlicové kotvy. Tieto štyri na reťazách upevnené kotvy, uvádzané boly do pohybu, dľa potreby veľkým vretenom na zadku, alebo malým vretenom na predku. V tom čase ešte nepoznali parný navinovač miesto nepravidelne pracujúceho ručného sochora. Majúc len dve vidlicové kotvy, jednu na pravej, druhú na ľavej strane, loď sa nemohla kotvovými lanami vidlicovite zachytiť, čo ju robilo proti istým vetrom bezbrannou. Ale v tomto prípade si mohla pomôcť druhou kotvou. Kotvové bóje boly normálne a tak konstruované, aby sniesly ťarchu kotvového lana aj vtedy, keď ležalo celky vo vode. Šalupa mala primerané rozmery, a bola v páde potreby znamenitou pomocou; bola dosť silná, aby mohla vytiahnuť hlavnú kotvu. Táto loď mala novotu, že bola čiastočne zaopatrená reťazami, čo napokon voskrz neprekážalo pohyblivosti bežiacich a napnutiu stojacích lán. Stožiare, hoci hraly jen podriadený zástoj, boly bezvadné, maly pevné bárs aj hrubé súčiastky, kedže para nevyžaduje také jemné drevo ako plachta. Táto loď urazila za hodinu dve míle. Ak sa vyskytla neaká porucha, dobre vzdorovala vetru. „Lethierryho Galiota“ dobre sa držala na mori, ale chybel jej k rozrážaniu vody ostrý predok a nemohlo sa povedať, že má peknú formu. Bolo badať, že v nebezpečenstve, keby sa tak vyskytla skala alebo krútňava, dala by sa zle ovládať. Práskala, ako to býva pri neforemných veciach. Kolíšúc sa na vlnách, vŕzala ako nová podošva.

Táto loď bola hlavne nádržou a ako každá loď, vystavená skôr k cieľom obchodným ako vojenným, bola určená výlučne pre náklady. Brala málo cestujúcich. Doprava rožného statku robila nakladanie ťažkým a zvláštnym. V tom čase volov umiesťovali v podpalubí, z čoho vyplývaly rozličné nepríjemnosti. Dnes ich nakladajú na prednú palubu. Kolesové skrine Devil-Boatu boly natreté na bielo, driek až po čiaru ponoru plamennou farbou, a ostatok lode, dľa dosť mrzkej módy storočia, na čierno.

Keď bola prázdna, jej ponor robil sedem stôp, s nákladom štrnásť.

Stroj bol mohutný. Jedna koňská sila pripadala na tri tony, čo zodpovie temer sile vlečného parníka. Kolesá boly dobre umiestené, kus pred ťažišťom lode. Najvyšší tlak stroja robil tri atmosféry. Potreboval veľa uhlia, hoci to bol kondenzačný stroj, zariadený na rozpiatie pary. Spočíval na jedinej liatinovej doske a tak ani v páde vážnej poruchy niaký náraz mora nemohol narušiť jeho rovnováhu a znetvorený driek nemohol znetvoriť stroj. Aby bola stabílnosť stroja ešte väčšia, hlavná ťažná žrď umiestená bola pri válci, čím sa ťažište pohybu piestu presunulo z prostriedku na kraj. Neskôr vynašli oscilačné válce, pri ktorých nie sú potrebné ťažné žrde; ale v tom čase ťažnú žrď pri válci považovali za najdôležitejšu súčiastku stroja. Kotál bol rozdelený stenami a opatrený pumpou. Kolesá boly veľmi veľké, čo zmenšovalo ztratu hnacej sily, komín bol veľmi vysoký, čo zväčšovalo ťažnú silu, ale veľké kolesá boly nevýhodou proti vlnám a vysoký komín proti vetru. Drevené lopaty, železné čapy, liatinové piesty kolies boly dobre vybudované a bolo ich možno, čudná to vec, rozobrať. Tri lopaty boly vždy pod vodou, rýchlosť diametru kolies bola len o šestinu väčšia ako rýchlosť lode. V tom bola nevýhoda týchto kolies. V tom čase bol tento stroj nielen zovňajškom, ale naozaj obdivuhodný.

Bol vybudovaný vo Francii, v železiarňach v Bercy. Mess Lethierry ho čiastočne vymyslel sám; mechanik, ktorý ho dľa jeho nákresu sostavil, umrel; tento stroj bol v svojom druhu ojedinelý a nebolo ho možno nahradiť iným. Kreslič plánu bol tu, ale chybel konštruktér.

Stroj stál štyridsať tisíc frankov.

Lethierry vystavil si Galiotu sám pod veľkou krytou rampou, ktorá je vedľa veže medzi Saint-Pierre-Portom a Saint-Simpsonom. Pre drevo zašiel do Brém. Na túto stavbu vynaložil všetku zručnosť loďného tesára a jeho dôvtip bolo možno poznať dľa fošien, ich škáry boly úzke a jednaké a natreté sarangustim, indickou miazgou, ktorá je lepšia ako obyčajná smola. Obal bol dobre vyklinovaný. Lethierry spodok lode napustil hnojovkou. Aby otupil oblasť loďného drieku, pripevnil k prednému stožiaru sochor, ču mu umožnilo k plachte pod položitým stožiarom pridať ešte jednu plachtu. V deň, keď loď spustili na vodu, poznamenal: „Tak, hľa, teraz sme celky flot!“ Ako sme videli, Galiota bola naozaj podarená.

Náhodou a či schválne spustili ju na vodu 14. júla. V ten deň, Lethierry, stojac na palube medzi kolesami, uprel svoj pohľad na more a zvolal: „Teraz si ty na rade! Parižania dobyli Bastillu; a my opanujeme teba!“

Lethierryho Galiota v týždni raz konala cestu z Guernesey do Saint-Malo. Vyplávala vždy v utorok ráno a vracala sa v piatok večer, deň pred trhom, ktorý bol v sobotu. Mala dokonalejšiu kostru ako hociktorá šalupa celého archipelagu, a kedže jej výkonnosť bola v priamom pomere k jej dimenziam, hľadiac na zisk, jej jediná cesta vyrovnala sa štyrom cestám obyčajného kutra. Ztadiaľ plynula jej veľká výnosnosť. Chýr lode závisí od toho, ako možno umiestiť náklad a v nakladaní bol Lethierry majstrom. Keď už nemohol pracovať sám, vycvičil námorníka, aby ho zastupoval pri nakladaní. Po dvoch rokoch niesol parník čistých sedem sto päťdesiat libier šterlingov ročne, čo je osemnásť tisíc frankov. Libra šterlingov odpovedá na Guernesey dvadsiatim štyrom frankom, v Anglii dvadsiatim piatim a na Jersey dvadsiatim šiestim. Tieto maličkosti nie sú také nepatrné, ako by sa to snáď zdalo; vyrábajú pri tom banky.

VI. Začiatok Lethierryho slávy

„Galiota“ pracovala so zdarom. Mess Lethierry už videl blížiť sa okamih, keď sa stane pánom. Na Guernesey nemožno sa len tak ľahko stať pánom. Medzi človekom a pánom je rebrík, po ktorom sa treba vydriapať. Prvým šteblíkom je celky jednoduché meno, povedzme Peter, druhým šteblíkom je, sused Peter; tretím šteblíkom, otec Peter; potom štvrtým šteblíkom je, sieur Peter; piatym šteblíkom je, mess Peter a napokon najvyšším, monsieur Peter.

Tento rebrík sa začína na zemi a vyčnieva do neba. Patrí sem celá anglická hierarchia, tvoriac rad stupňov. Čím ďalej tým skvelejšie stupne sú tieto: nad pánom (gentleman) je esq. (slobodný pán z…), nad esq. chavalier (doživotný sir) potom vždy vyššie, baronet (dedičný sir), potom lord (v škótsku laird), potom baron, potom vicomte, potom gróf (v Anglii earl, v Norvegii jarl), potom marquis, potom vojvoda, potom anglický peer, potom princ z krvi kráľovskej, potom kráľ. Tento rebrík stúpa od ľudu k buržoazii, od buržoazie k baronetstvu, od baronetstva k peerstvu, od peerstva ku kráľovstvu.

Vďaka podarenej myšlienke, vďaka pare, vďaka stroju, vďaka Diablovej lodi, stal sa mess Lethierry niekým. Aby mohol vystaviť Galiotu, musel si vyzdvihnúť pôžičku; zadlžil sa v Brémach, zadlžil sa v Saint-Malo, ale dlhy každoročne splácal.

Ešte niečo si kúpil na úver: pekný kamenný dom pri samom vchode do saint-simpsonského prístavu, celky nový dom, medzi morom a zahradou, na jeho rožnom kameni bolo možno čítať jeho meno: „les Bravées“. Tento príbytok les Bravées, ktorého predok tvoril čiastku prístavného múra, vynikal zvláštnosťou, že mal dva rady okien, hľadiacich na severe do zahrady kvetín a na juhu na oceán, takže tento dom mal dve façady, jednu, ktorá čelila búrkam a druhú, na ktorej kvitly ruže.

Tieto façady akoby boly stvorené pre obidvoch obyvateľov, messa Lethierryho a miss Déruchettu.

Dom les Bravées bol v Saint-Simpsone populárny, lebo mess Lethierry stal sa napokon obľúbeným. Táto popularita plynula jednako z jeho dobroty, obetivosti a odvahy, jednako z toho, že zachránil veľa ľudí, z veľkej čiastky tiež z jeho úspechu, i z toho, že saint-simpsonskému prístavu dožičil to privilegium, aby doň prichádzala a z neho vychádzala paroloď. Keď Saint-Pierre, hlavné mesto ostrova, videlo, že z Devil-Boatu kynie rozhodne dobrý obchod, žiadalo ho pre svoj prístav, ale Lethierry ostal pri Saint-Simpsone. Bolo to jeho rodné mesto. „Tu ma hodili do mora,“ hovorieval. Ztadiaľ pochodila jeho všeobecná miestna popularita. Ako bohatý poplatník patril k tým, ktorých na Guernesey menujú: „habitant“-mi (obyvateľmi). Vymenovali ho za dvanástníka. Tento chudobný námorník prešiel piatimi či šiestimi stupňami guerneseyského spoločenského poriadku; bol messom, blížil sa k monsieurovi a kto vie či sa mu nepodarí prevýšiť aj tohoto? Kto vie, či raz nebudeme čítať v guerneseyskom almanachu „Gentry and nobility“, tento neslýchaný a vznešený záznam: „Lethierry esq?“

Ale mess Lethierry pohrdal tou stránkou ľudskej bytnosti, ktorá plodí marnivosť, či skôr ju ani nepoznal. Cítil, že je užitočný a v tom bola jeho radosť. Neišlo mu natoľko o popularitu, ako skôr o to, aby bol potrebný. Mal, ako sme už povedali, len dve záľuby a tak aj dve ambície, Duranda a Déruchettu.

Nech tomu bolo akokoľvek, postavil na loteriu mora a vyhral.

Výhrou bola na vodu spustená Duranda.

VII. Ten istý kmotor a tá istá patronka

Keď Lethierry vybudoval túto paroloď, pokrstil ju. Dal jej meno „Duranda“. Duranda — nebudeme ju už ani ináč menovať. Nechže je nám tiež dovolené, hoci by sa to aj priečilo typografickým zvykom, nedávať do úvodzoviek toto meno „Duranda“, veď sa to bude len shodovať s myšlienkou mess Lethierryho, ktorý Durandu považoval temer za osobu.

Duranda a Déruchetta je jedno a to isté meno. Déruchetta je zdrobnené slovo. Toto zdrobnenie veľmi často upotrebujú v západnej Francii.

Vidiecki svätí majú často pri svojom mene všetky zdrobnenia a augmentativy. Zdalo by sa nám, že je niekoľko osôb tam, kde je naozaj len jedna. Táto totožnosť patronov a patroniek pod rozličnými menami nie je zvláštnosťou. Lisa, Liseta, Isabela, Libeta, Betsy, to je všetko Elisabetha. Je pravdepodobné, že Mahoud, Maclou, Malo a Magloire, sú jeden a ten istý svätý. Ale konečne, to nie je dôležité.

Svätá Duranda je patrónkou Angoumois a Charetu. Či je naozajstná? To je vecou bollandistov.^[3] Či je naozajstná či nie, dosť na tom má kaplnku.

Keď bol Lethierry ako mladý námorník v Rocheforte, túto svätú poznal akiste v osobe neakej driečnej charetenskej devy, azda tej grisetky s peknými nehtami. Ostalo mu na ňu toľko rozpomienok, že dal toto meno obidvom veciam, ktoré miloval: Durande galiote a deve Déruchette.

Jednej bol otcom, druhej strýkom.

Déruchetta bola dcérou jeho nebohého brata. Nemala ani otca ani matky. Adoptoval ju. Bol jej otcom i matkou.

Déruchetta nebola len jeho neterou. Bola aj jeho krstnou. On ju držal na rukách pri krste, on jej našiel túto patronku, svätú Durandu a meno Déruchetta.

Déruchetta, ako sme už povedali, narodila sa v Saint-Pierre-Porte. Bola zapísaná s patričným datumom v cirkevnej matrike. Kým bola netera dieťaťom a kým bol strýko chudobný, nik si nevšímal názvu Déruchetta. Ale keď sa z dievčatka stala miss a z námorníka stal sa gentleman, meno Déruchetta ľudí urážalo. Čudovali sa mu — opytovali sa messa Lethierryho: „Prečo Déruchetta?“ Odpovedal: „Meno ako meno.“ Probovali niekoľkoráz dať jej iné meno. On to nedovolil. V jeden deň dáma saint-simpsonského „high-lifu“, žena bohatého kováča, ktorý už nerobil remeslo, „sixty“ ako sa takým dámam vraví na Guernesey, riekla mess Lethierrymu: „Od dnešného dňa budem vašu dcéru menovať Nancy.“ A prečo nie Lons-le-Saulnier?“ odpovedal jej. Krásna pani nedala sa odpudiť a na druhý deň mu povedala: „Déruchettu si rozhodne neprajeme. Vašej dcére našla som pekné meno, Marianne.“ — „Naozaj pekné meno,“ vetil mess Lethierry, „ale skladá sa z dvoch mrzkých zvierat, ,Mari‘ (manžel) a ,âne‘ (osol).“ Ostal pri Déruchette.

Mýlili by sme sa, keby sme dľa týchto slov mysleli, že svoju neter nechcel vydať. Chcel ju vydať, ale len po svojom. Chcel, aby jej manžel zodpovedal jeho vkusu, aby tento manžel mnoho pracoval a ona nemusela mnoho pracovať. Pri mužských mal rád čierne ruky, ale pri ženských biele. Aby si Déruchetta nepokazila svoje pekné rúčky, urobil z nej slečnu. Dal ju učiť hudbe, dal jej piano, malú knižnicu a tiež troška nití a ihiel do pracovného košíčka. Bola skôr čitateľkou ako krajčírkou a skôr hudobníčkou ako čitateľkou. Tak to chcel mať mess Lethierry. Neha, to bolo všetko, čo od nej žiadal. Opatroval ju ako kvetinu, ale nevychovával ju za ženu. Kto študoval námorníkov, pochopí to. Drsnosť miluje jemnosť. Aby netera realizovala strýkov ideál, musela byť bohatá. To bol úmysel messa Lethierryho. Jeho obrovský morský stroj pracoval, aby tento cieľ bol dosiahnutý. Povinnosťou Durandy bolo zaopatriť Déruchette veno.

VIII. Pieseň „Bonny Dundee“

V dome „les Bravées“ najkrajšiu svetlicu obývala Déruchetta, táto mala dve okná a náradie z mahagonového dreva, jej ozdobou boly lože so záclonami, ktoré maly biele a zelené kocky, chyža mala výhľad do zahrady a na vysoký vrch, na ňom stojí hrad du Valle. Na druhej strane tohoto vrchu stál dom Bu de la Rue.

Déruchetta mala v tejto svetlici svoje noty a piano, na ktorom sa sprevádzala, keď spievala svoju obľúbenú pieseň, zádumčivú škótsku melodiu „Bonny Dundee“. V tejto piesni väzí celý večer, a v jej hlase väzela celá zora; to tvorilo sladký zvláštny kontrast. Vravelo sa: „Miss Déruchetta je pri piane,“ a chodci pod vrchom zastali zavše pred múrom zahrady domu Bravées, aby počúvali tento tak svieži spev a smutnú pieseň.

Déruchetta naplňovala dom jasajúcou radosťou a vyčarúvala v ňom večné jaro. Bola krásna, ba skôr driečna ako krásna, a okúzlujúcejšia ako driečna. Starým, bodrým loďným pilotom, priateľom messa Lethierryho, pripomínala tú princeznú jednej vojenskej a námorníckej piesne, ktorá bola taká krásna, a že ju „za takú držal celý pluk“. Mess Lethierry hovorieval: „Má lano vlasov.“

Už ako dieťa bola úchvatná. Dlho sa obávali o jej noštek, ale dievčatko zrejme predurčené k tomu, aby bolo pekné, obstálo dobre; v ďalšom vzraste nehatila ju niaká mrzkosť; jej nos neostal ani pridlhým ani prikrátkym; a keď dorástla ostala pôvabnou.

Strýka nemenovala nikdy ináč ako „oteckom“.

Trpel, že svoje schopnosti troška uplatňovala v zahrade i domácnosti. Sama polievala hriadky s ružovými malvami, purpurovými diviznami, viacletými floxmi a šarlátovými klinčekami; pestovala ružový dríšťal a šťavík; využívala podnebie ostrova Guernesey, ktoré je kvetinám toľme priaznivé. Ako všetci mala aj ona pod holým nebom aloe, ba prekvitala u nej, čo je ešte ťažšie, aj népaulská potentilla. Mala veľmi dôvtipne upravenú malú kuchynskú zahradu; po reťkevke tu nasledoval špenát a po špenáte hrášok; vedela siať hollandský karfiol a bruselskú kapustu, ktorú rozsádzala v júli, kel mala v auguste, kaderavú cichoriu v septembri, okrúhle pastináky na jeseň a rozponku v zime. Mess Lethierry jej v tom neprekážal, len keď príliš nenarábala rylom a hrabľami a zvlášť keď sama nehnojila. Dal jej dve slúžky, z ních jedna sa menovala Grace a druhá Douce, tieto dve mená sú na Guernesey bežné. Grace a Douce pracovaly v dome a zahrade a maly právo na červené ruky.

Sám mess Lethierry obýval malú chyžku s výhľadom na prístav, ktorá bola v susedstve veľkej nízkej siene, v nej bol vchod do domu a v ktorej sa sústreďovaly rozličné schody. Náradím jeho chyžky bolo visiace sieťové lože, chronometer a fajočka. Boly tu tiež stôl a stoličky. Povaľa mala hrady a bola natretá vápnom, práve tak ako aj štyri steny. Od dvier na ľavo bol pripevnený archipelagus la Manche, krásna námorná mapa, na nej bola táto značka: „W.“ Faden, 5, Charing Cross. Geographer to His Majesty; na ľavo bola klinčekami na stenu pribitá hrubá bavlnená vreckovka, na ktorej boly rôznofarebné vlajky a signále celosvetového námorníctva, a v štyroch rohoch mal vlajky Francie, Ruska, Španielska, Spojených štátov severoamerických a v prostriedku Union-Jack Anglie.

Douce a Grace boly dve stvorenia v dobrom smysle slova. Douce nebola zlá a Grace nebola mrzká. Tieto nebezpečné mená^[4] sa nespotvorily. Douce, ktorá nebola vydatá, mala „galána“. Na ostrovoch kanála la Manche je toto slovo bežné; vec tiež. Obidve ženské malý vrodenú sklonnosť, ktorá by sme mohli nazvať kreolskou služobnosťou, neakú ťarbavosť, vlastnosť to normandského služobníctva archipelagu. Grace, koketná a driečna, naďúgala ustavične na horizont ako nepokojná mačka, A to preto, že mala „galána“ práve tak ako Douce, lenže okrem toho mala aj muža, ktorý bol námorníkom a bála sa jeho návratu. Ale do toho nás nič. Medzi Grace a Douce bol ten malicherný rozdiel, že v menej prísnom a počestnom dome bola by Douce ostala slúžkou a Grace by sa stala komornou. Ak mala Grace neaké nadanie, toto zanikalo v blízkosti tak cudnej devy ako bola Déruchetta. Ináč lásky Douce a Grace boly tajomstvom. O ních sa nič nedozvedel mess Lethierry a Déruchetta ešte menej.

Nízka sieň v prízemí, halla s krbom, okolo ktorého boly postavené lavice a stoly, v minulom storočí bol tajným shromaždišťom ušlých francúzskych protestantov. Jediným prepychom holej kamennej steny bol čierny drevený rám, a v ňom umiestená pergamentová bláň, ozdobená hrdinskými činmi Bénigne Bossuetta, biskupa v Meaux. Chudáci niektorí diocezáni tohoto orla, ktorý ich prenasledoval po odvolaní nantského ediktu, uchýliac sa na Guernesey, zavesili tento rám na stenu ako znak svedectva. Ak sa komu podarilo rozlúštiť zažlknutým černidlom načrtané písmo, mohol sa tu dočítať o málo známych udalosťach, ako na príklad: „29. októbra roku 1685 zrúcanie kostola v Marcefe a Nanteuil, na rozkaz kráľa, ktorý vymohol pán biskup z Meaux.“ — „2. apríla roku 1686 uväznenie Cochardovcov, otca i syna, pre náboženstvo, na naliehanie pána biskupa z Meaux. Boli prepustení, lebo sa zriekli svojej viery.“ — „28. októbra 1699 posiela pán biskup z Meaux pánu z Pontchartrain zvláštny prípis, v ňom osvedčuje, že slečny de Chalands a de Neuville, ktoré sú náboženstva reformovaného, maly by byť poslané do domu Novokatolíkov v Paríži.“ — „7. júla 1703 je uskutočnený pánom biskupom z Meaux kráľovský rozkaz, ktorý nariaďuje, aby boli poslaní do ústavu istí Baudoin a jeho žena, zlí katolíci z Fublaines.“

V pozadí siene, pri dverách messa Lethierryho chyžky, bola malá doštená ohrada, niekdajšia kazateľňa hugenotská, ktorá vďaka svojím mrežkám s okienkom, stala sa „kanceláriou“ parolode, totiž úradovňou Durandy, v ktorej pracoval sám mess Lethierry. Na starom dubovom pulte miesto biblie ležala kniha účtov so stranami označenými „Dal a Má dať“.

IX. Človek, ktorý prezrel Rantaina

Kým sa mess Lethierry mohol plaviť morom, riadil Durandu a bol jej pilotom i kapitánom; ale prišla hodina, keď, ako sme už povedali, mess Lethierry musel sa postarať o zástupcu. Vybral si k tomu siera Clubina z Tortevalu, človeka zamĺklého. Sieur Clubin na celom pobreží mal chýr prísne statočného mužského. Bol mess Lethierryho „alter ego“-m a zástupcom.

Hoci mal sieur Clubin skôr vzhľad notára ako plavca, jednako mal mimoriadne vlastnosti výtečného námorníka. Mal všetky schopnosti, ktoré vyžaduje stále premenlivé nebezpečenstvo. Bol zručným nakladačom, bedlivým stožiarovým pozorovateľom, opatrným a dôvtipným loďmajstrom, statným sekondom, zkuseným pilotom a chrabrým kapitánom. Bol obozretný a táto obozretnosť zavše hraničila až s odvážlivosťou, čo je pri námorníkovi znamenitou vlastnosťou. Obával sa pravdepodobnosti, ale miernil sa instinktívnym vystihnutím možnosti. Patril k námorníkom, ktorí vzdorujú nebezpečenstvu po istú, len im známu, hranicu a ktorí vedia zdarne vyviaznuť z každého dobrodružstva. Mal všetku istotu, ktorú môže človeku nechať more. Sieur Clubin okrem toho bol chýrnym plavcom; patril k tej fajte ľudí, vycvičených gymnastikou vĺn, ktorí ostanú vo vode ako dlho chcú, z Havre-des-Pas vyplávajú na Jersey, plávajúc obídu Colette, plávajú okolo eremitage a Elizabethinho zámku a vrátia sa po dvoch hodinách na miesto, zkadiaľ boli vyplávali. Bol tortevalským rodákom a šiel o ňom chýr, že často preplával nebezpečné pásmo medzi Hanois a výbežkom plainmontským.

Jedna okolnosť najväčšmi odporúčala messovi Lethierrymu sieura Clubina, že totiž prenikave prezrúc Rantaina, upozornil messa Lethierryho na nestatočnosť tohoto človeka a povedal mu: „Rantain vás okradne.“ A to sa naozaj stalo. Mess Lethierry, hoci len v malicherných vecach, nie raz zkúšal statočnosť sieura Clubina, ktorá hraničila až s úzkostlivosťou a v svojích veciach mu celky dôveroval. Mess Lethierry hovorieval: „Každá svedomitosť vyžaduje úplnú dôveru.“

X. Rozprávky o ďalekých morských cestách

Mess Lethierry naozaj dobre sa cítil len v námorníckych šatách, ale radšej nosil námornícku kazajku ako úbor pilota. Nad tým Déruchetta ohŕňala noštek. Niet báječnajšej veci ako keď sa nahnevaný pôvab kaboní. Hundrala a smiala sa, volajúc: „Fuj! otecko, páchnete smolou.“ A udrela ho zľahka po mohutnom pleci.

Ten rezký morský heros vedel o svojich cestách rozprávať prekvapujúce veci. Na Madagaskare videl vtáčie perá, z ktorých tri stačily k prikrytiu domovej strechy. V Indii videl deväť stôp vysoké šťavíkové steblá. Na Novom Hollande videl kŕdel moriakov a husí, ktoré ako pastiersky pes viedol a striehol vták menom: agami. Videl cintorín slonov. V Afrike videl gorile, neakých sedem stôp vysokých, tygrých ľudí. Poznal zvyky všetkých opíc, od divokého makaka, ktorého menoval „macaco bravo“, až po revúceho makaka, ktorého menoval „macaco barbado“. V Chile videl opičiu samicu, ako dojala poľovníkov tým, že im ukazovala svoje mláďa. V Kalifornii videl z koreňa vytruštený prázdny kmeň stromu, v ktorom mohol jazdec na koni isť sto päťdesiať krokov. V Maroku videl Mozabitov a Bikrov biť sa obuškami a železnými sochorami. Bikrov preto, že im nadávali do „kelb“-ov, do psov, a Mozabitov preto, že im nadávali do „khams“-ov, ľudí piatej sekty. V Číne videl ako rozrezali na kusy morského lupiča Šanh-thong-quan-larh-Quoi preto, že v jednej dedine zavraždil apa. V Thun-dau-Mote videl, ako lev odniesol starenu v plnom behu z mesta. Videl príchod veľkého hada, prichádzajúceho z Kantona do Saigonu, aby v pagode Cholen slávil sviatok Quan-namy, bohyne plavcov. V Moioch si obzerali veľkého Quan-Su. V Rio-Janeiro videl brazílske dámy, ako si večer dávaly do vlasov gázové guľky, z ních každá má vagalumu, krásnu fosforovú muchu, takže sa zdá, akoby ich účes bol posiaty hviezdami. V Uruguay bojoval s mravcami a v Paraguay s letiacimi chlpatými pavúkami, ktorí malí veľkosť detskej hlavy, a ich dlapy priemer tretiny lokťa a napadnú človeka, pichajúc ho chlpami, ktoré sa vbodávaju do mäsa ako šípy a zapríčiňujú vredy. Na rieke Arinos, prítoku Tocantinu, v chrasťach severnej Diamantiny, narazil na strašný národ, murcilagos, netopierych ľudí, ktorí sa rodia s bielymi vlasmi a červenými očami, bývajú v tmavých lesoch, vo dne spia a v noci sa budia, chytajú ryby a zvieratá vo tme, a vidia lepšie, keď nesvieti mesiac. Pri Bejrute, v tábore expedície, ktorej sa zúčastnil, v jeden deň zmiznul pluviometer (dážďomer) a tu neaký čarodejník, ktorý mal okolo tela otočené len dve či tri kožené remienky, akoby mal človek len traky, tak clivo potriasal zvoncom, ktorý mal upevnený na rohu, že pribehla hyena a dážďomer doniesla. Táto hyena bola totiž tou zlodejkou. Tieto naozajstné histórie natoľko sa podobaly povesťam, že Déruchettu zabávaly.

Panuša na Durande bola putom, ktoré viazalo loď k deve. Na normandských ostrovoch „panušou“ menujú figúru, vykresanú na predku lode, ktorá sa podobá z dreva vyrezávanej soche. Preto miesto výrazu „splaviť sa“, vravia tu, byť medzi „poupe et poupé“ (medzi zadkom a panušou).

Panuša Durandy bola messovi Lethierrymu zvlášť vzácna. Rozkázal tesárovi, aby jej dal podobu Déruchetty. Ale bolo videť, že je kresaná sekerou. Bol to kus dreva, ktoré sa chcelo ponášať na driečnu devu.

Tento neforemný zván budil v messovi Lethierrymu zvláštnu illúziu; hľadel naň očami veriaceho. K tejto figúre prejavoval úplnú dôveru, ba zrovna poznával v nej Déruchettu. Je to asi tak, že sa dogma podobá pravde a modla Bohu.

Mess Lethierry každý týždeň mal dve veľké radosti; jednu v utorok a druhú v piatok. Prvú radosť mal, keď videl odchodiť Durandu; druhú radosť mal, keď videl ako sa vracia. Nahnul sa s okna, hľadel na svoje dielo a bol šťastný. Niečo také je v Genese: „Et vidit quod esset bonum“.

Keď sa mess Lethierry v piatok zjavil v okne, bolo to ako signál. Keď ľudia videli ako si v dome Bravées zapaľuje fajku, vraveli: „Ach, paroloď je na obzore!“ Jeden dym ohlasoval druhý.

Keď sa Duranda vrátila do prístavu, jej kotvové lano pripevnili na hrubú železnú obruč, ktorá bola zamurovaná do základnej steny domu Bravées, práve pod mess Lethierryho oknami. V tieto noci mess Lethierry spal báječne v sieti visiacej postele, cítiac, že na jednej strane spí Déruchetta a na druhej je zakotvená Duranda.

Miesto, kde kotvila Duranda, bolo v blízkosti prístavného zvona. Tu, pred dvermi domu Bravées, nábrežie bolo kus vysunuté do mora.

XI. Pohľad na budúceho muža

Toto nábrežie pred „les Bravées“, dom, zahrada, živými plotmi obrúbené uličky, ba aj väčšina okolitých budov, to všetko už dnes nejestvuje. Dolovanie guerneseyskej žuly zapríčinilo, že tieto pozemky boly odpredané. Tento priestor dnes zaujímajú drevené šopy kamenolomcov.

Déruchetta dorastala, ale sa nevydávala.

Mess Lethierry vychovajúc z nej devu bielych rúk, zapríčinil, že bola ťažko prístupná. Ostrie takejto výchovy pozdejšie obráti sa proti vám.

Mess Lethierry sám bol konečne ešte neprístupnejší. Manžel, akého v predstave žičil Déruchette, bol troška aj manželom Durandy. Nebol by dbal naraz zaopatriť svoje obidve dcéry. Bol by si želal, aby sprievodca jednej bol aj kormidelníkom druhej. Čože je manžel? Či nie je tiež kapitánom na mori žitia? Prečo by nemohly mať deva i loď spoločného patróna? Rodinný život podlieha prílivu a odlivu. Kto vie riadiť bárku, vie viesť aj ženu, veď obidve podliehajú mesiacu a vetru. Sieur Clubin, ktorý bol od mess Lethierryho len o pätnásť rokov mladší, mohol byť len dočasným patronom Durandy. Lenže bol potrebný mladý kormidelník, ktorý by sa hodil za definitívneho patrona, za naozajstného nástupcu zakladateľa, vynálezcu a tvorcu. Definitívny kormidelník Durandy však bol by už tak trošku zaťom messa Lethierryho. Prečo nespojiť obidvoch zaťov v jednoho? Vžil sa do tejto myšlienky. V svojich snoch už aj videl ženicha. Stožiarový pozorovateľ mohutnej postavy, opálený, červený, atlet mora, to bol jeho ideál. Ale to nebol celky ideál Déruchetty. Mala ružovejší sen.

Ináč, strýko a netera v jednom sa shodli, že sa netreba ponáhľať. Keď ľudia videli, že Déruchetta bude pravdepodobne dedičkou, hlásil sa celý rad nápadníkov. Taká horlivosť nebýva vždy dobrým znamením. Mess Lethierry to cítil. Hundral si: dievča zo zlata, ženich z mede. A odbíjal pytačov. Čakal a Déruchetta tiež.

Zvláštnosťou bolo, že si nebárs cenil aristokraciu. V tomto by sotva kto bol v messovi Lethierrym hľadal Angličana. Ťažko je veriť, že išiel tak ďaleko, že nežičil Déruchettu takému Ganduelovi a Buguet-Nicolinovi zo Serku. Ľudia sa odvážili tvrdiť, ale o možnosti tejto veci pochybujeme, že neprijal ponúknutie aristokracie aurignskej, a zamietnul návrhy člena rodiny Édon, ktorá pochádza celky iste od Eduarda Vyznavača.

XII. Výnimečný ťah Lethierryho povahy

Mess Lethierry mal jednu veľkú chybu. Nenávidel, nie osobu, ale istú vec, kňaza. Čítajúc raz — lebo on čítaval — vo Voltairovi — lebo čítal Voltaira — tieto slová: „Kňazi sú kočky,“ odložil knihu a bolo počuť ako zahundral: „Cítim, že som pes.“

Treba si pripomenúť, že kňazi, luteránski a kalvínski práve tak ako katolícki zarputile ho podvracali a ticho prenasledovali pre jeho dielo Devil-Boat. Bol revolucionárom v plavbe, oproboval prispôsobiť normandský archipelagus pokroku, dal ostrovčeku Guernesey snášať prvé nepríjemnosti nového vynálezu, to bolo, čo sme nikdy nepopierali, odsúdenia hodnou opovážlivosťou. Preto ho tak troška odsudzovali. Vravíme, na čo neslobodno zabúdať, o niekdajšom kňažstve, ktoré sa veľmi delí od dnešného, prejavujúceho vo všetkých tunajších kostoloch liberálny smer k pokroku. Robili Lethierrymu steré ťažkosti; vrhali mu do cesty rozličné prekážky, aké len bolo možno v kázňach a rečiach nahromadiť. Súc cirkevníkmi nenávidený, nenávidel ich tiež. Ich nenávisť bola obľahčujúcou okolnosťou jeho nenávisti.

Ale musíme povedať, že jeho odpor proti kňazom mal idiosynkratický základ. K tomu, aby ich nenávidel, nemuseli ho nenávidieť oni. Bol, ako sám vravel, psom proti týmto kočkám. Bol proti ním z presvedčenia a, čo je nezmeniteľnejšie, z instinktu. Cítil ich utajené pazúry a ceril na nich zuby. Uznajme, že to bolo troška neoprávnené a nerozvažité a nie vždy na mieste, lebo je to chyba, keď sa nedistingvuje. Nie je dobrá nenávisť, ktorá všetko radom zavrhuje. Pred jeho očami nebol by našiel milosť ani savojský vikár. Pod tým, že sa horlive pričiňoval byť filozofom, koľkosi trpela jeho múdrosť. Nesnášanlivosť snášanlivých jestvuje práve tak ako vzteklosť umiernených. Mess Lethierry bol taký dobrák, že nevedel ani naozaj nenávidieť. Skôr odrážal útok, lež by napadal. Cirkevníkov držal od seba v patričnej diaľke. Urobili mu zle, a on sa uspokojil s tým, že im nežičil nič dobrého. Medzi ich a jeho nenávisťou bol ten malicherný rozdiel, že u ních to bolo nepriateľstvo, u neho antipatia.

Hoci je Guernesey malý ostrov, jednako má dosť miesta pre dve náboženstvá. Zahrňuje náboženstvo katolícke a náboženstvo protestantské. Dodajme, že obidve náboženstvá nevtiesňuje do jednoho chrámu. Každý kult má svoj vlastný chrám alebo kaplnku. Na príklad v Nemecku, Heidelbergu, neokolkujú toľko; kostol jednoducho rozdelia na dve čiastky; polovička patrí Petrovi, polovička Kalvinovi. Medzi obidvoma je hrádza, aby sa znemožnily srážky. Obidve čiastky sú jednaké; katolíci majú tri oltáre, hugenoti majú tiež tri oltáre. Keďže sa služby Božie odbávajú v tú istú hodinu, jediný zvon vyzváňa k obidvom obradom. Volá súčasne k Bohu i diablovi. Zjednodušenie.

Nemecká ťarbavosť vie sa prispôsobiť takým susedstvám. Ale na Guernesey je každé náboženstvo doma.

Je tu farnosť orthodoxná a farnosť heretická. Možno si vybrať. Ani jedna, ani druhá; tak sa rozhodol mess Lethierry.

Tento námorník, robotník, filozof, tento parvenu práce, na oko tak jednoduchý, v jadre nebol voskrz tak prostoduchý. Mal svoje rozpory a svoju tvrdohlavosť. Keď bola reč o kňazovi nebolo možno ním pohnúť. Bol by prevýšil aj Montlosiera.

Dovoľoval si aj veľmi nemiestne posmešky. Mal svoje čudné ale nie nesmyselné výrazy. Isť ku spovedi, tomu hovoril: „vyčesávať svedomie“. Mal neaké, ale veľmi nepatrné knižné vzdelanie, ktoré si osvojil čítaním, tu a tam uchvátiac si preň slobodné chvíle, keď sa utíšila búrka, ale zato robil pravopisné chyby. Robil ich aj vo výslovnosti, hoci neboly vždy prostodušné. Keď po bitke pri Waterloo bol uzavretý mier medzi Franciou Ludvika XVIII. a Wellingtonovou Angliou, mess Lethierry riekol: „Bourmont a été traitre d’union entre les deux camps.“ (Bourmont [miesto Bourbon] zradil uniu medzi dvoma táborami.) Inokedy miesto „papauté“ (pápežstvo) napísal „pape oté“ (odsunutý pápež). Ale nemyslíme, že by to bol robil schválne.

Ale tento jeho antipapizmus nezískal mu náklonnosť anglikánov. Protestantskí kazatelia nemali ho o nič radšej ako katholícki kňazi. Aj proti najdôležitejším dogmám vyrútil sa bezohľadne so svojou bezbožnosťou. Keď raz náhodou bol na kázni ctihodného Jaquemina Hérolda, ktorý práve hovoril o pekle, a svoju výtečnú svätoreč od začiatku až do konca mal popretkávaná svätými textami, skytajúcimi dôvody o večných pokutách, mukách, trápeniach, zatrateniach, nezmieriteľných trestoch, plamoch bez konca, neodvolateľných zlorečeniach, všemohúcich hnevoch, zúrivosťach neba, božských pomstách, slovom o veciach neodškriepiteľných, mohli ste ho počuť, ako odchodiac z kostola s jedným veriacim, poznamenal ticho: „Hľaďte, mám divnú myšlienku. Ja si tak predstavujem vec, že Boh je dobrý!“

Zárodok tohoto atheizmu tkvel v jeho pobyte vo Francii.

Hoci bol dosť čistokrvným Guerneseyanom, na ostrove ho menovali pre jeho „improper“ (neprístojné) smýšlanie „Francúzom“. Ani to sám netajil, že je napáchnutý rozvratnými myšlienkami. Vážnym dôkazom toho bola horlivosť, s akou sa pustil do vybudovania parolode, toho Devil-Boatu. Hovorieval: „Kojil ma rok 89.“ A to nie je voskrz dobré mlieko.

Napokon vo všeličom bol aj nedôsledný. V malomestských pomeroch je veľmi ťažko ostať uceleným. Vo Francii možno pokojne žiť, ak zadržíme zdanlivosť, v Anglii tomu hovoria „byť slušným“. Byť slušným, to znamená, plniť rad spoločenských povinností, počínajúc poriadnym svätením nedele až po dobre uviazaný nákrčník. „Aby na mňa neukazovali prstom“, to je zasa jeden hrozný zákon. Ak na niekoho ukazujú prstom, to je už taká malá anathéma. Malé mestá, teplé hrady klebetných ženských, vynikajú touto zlomyseľnosťou, ktorá je kliatbou, ktorá naďúga z kútika lorgnetu. Aj najsmelší ľudia sa boja týchto zlých jazykov. Obstoja pred nabitým delom, vedia vzdorovať uraganu, ale ustúpia pred Mme Pimbeche. Mess Lethierry bol skôr tvrdohlavý ako logický. Ale pod týmto tlakom popúšťala aj jeho tvrdohlavosť. „Lial vodu do vína“, ako to hovorí iná výpoveď, ktorá skrýva toľko s nechuťou robených priznaní. Vyhýbal kňazom, ale celky nezatváral pred nimi dvere. Pri úradných príležitosťach a v čase pastorálnych návštev prijímal v svojom dome dosť slušne lutheránského duchovného alebo pápežského kaplána. Zavše sa prihodilo, že do anglikánskeho chrámu sprevádzal Déruchettu, ktorá sama, ako sme už povedali chodila ta len na štyri výročité sviatky.

Slovom, tieto ústupky, ktoré ho stály veľa sebazaprenia, ho len popudzovaly a miesto toho, aby ho sbližovaly s cirkevnými ľuďmi, len zväčšovaly jeho vnútornú zatvrdilosť. Odľahčoval si ešte väčšími posmeškami. Tento každej roztrpčenosti ďaleký človek len v tomto bol zahorklý. A nebolo ho možno ničím napraviť.

Slovom, bol to jeho temperament, s tým sa bolo treba smieriť.

Mal odpor proti každému kňažstvu. Prejavoval revolucionársku neúctu. Medzi formami kultu robil malé rozdiele. Neuznával veľkú pokrokovosť smýšlania: neveriť v reálnu prítomnosť (Kristovu pri Večeri Pánovej). Jeho krátkozrakosť v týchto veciach siahala tak ďaleko, že nevidel niaký rozdiel medzi pastorom a abbé. Mýlil si ctihodného doktora s ctihodným otcom. „Wesley nie je o nič lepší ako Loyola.“ Keď videl isť pastora so svojou ženou, odvrátil sa. „Ženatý kňaz!“ vravieval impertinentným tónom, akým v tom čase tieto dve slová vyslovovali vo Francii. Rozprával, že na svojej poslednej ceste v Anglii videl „londýnsku biskupku“. Jeho pohoršenie nad týmito manželstvami hraničilo s hnevom. „Sukňa si nemá brať sukňu!“ zvolal. Kňažstvo robilo na neho dojem neakého pohlavia. Bol by chcel povedať: „ani mužský, ani ženská, kňaz.“ Anglikánskym i pápežským duchovným dával rovnako nechutné prímenia; obidve „soutany“ zaobaloval do tej istej frazeologie; a nenamáhal sa vraveť o kňazoch katholíckych a lutheránskych vyberanejšími výrazmi, ako to v tom čase robili vojaci. Hovorieval Déruchette: „Vezmi si koho chceš, len to nesmie byť pfafák.“

XIII. Bezstarostnosť má istý pôvab

Keď raz mess Lethierry niečo povedal, pamätal si to dobre; keď raz Déruchetta povedala niečo, zabudla na to. V tom bol rozdiel medzi strýkom a neterou.

Déruchetta, vychovaná tak ako sme to videli, mala veľmi slabo vyvinutý cit zodpovednosti. Môžeme smelo tvrdiť, že vo výchove, ktorá nemá dosť seriózne základy, skrýva sa nejedno nebezpečenstvo. Nie je dosť opatrný ten, kto chce svoje dieťa urobiť predčasne šťastným.

Déruchetta si myslela, že ak je ona spokojná, všetko je v poriadku. Ináč zbadala, že strýko je šťastný, keď je ona šťastná. Mala temer také náhľady ako mess Lethierry. Jej náboženské cítenie bolo ukojené tým, keď išla ročne štyri razy do kostola. Na Vianoce ste ju mohli videť zvlášť sviatočne oblečenú. O živote nevedela voskrz nič. Mala všetko, čo je potrebné, aby sa človek raz šialene zaľúbil. Nateraz bola veselá.

Spievala a žvatlala do vetra, žila ako sa jej zachcelo, pohodila slovíčko a už bežala ďalej, urobila niečo a ušla, bola rozkošná. K tomu si predstavte anglickú slobodu. V Anglii chodia deti samotné, devy sú si paniami, mládež má úplnú slobodu. Tu panujú také mravy. Neskôr sa tieto devy stanú zotročenými ženami. Chápuc tieto dve slová v ích dobrom smysle, sú slobodné, keď rastú a stanú sa otrokyňami povinnosti.

Keď sa Déruchetta ráno zobudila, už nevedela o tom nič, čo robila večer. Bola by sa octla vo veľkom pomykove, keby ste sa jej boli opýtali, čo robila minulý týždeň. Ale to jej neprekážalo, že v istých zmätených chvíľach vnímala neakú tajomnú stiesnenosť, a cítila ako na jej žiarivé bytie a jej radosť dolieha akýsi tieň. Taký blankyt máva také oblaky. Ale tieto rýchlo odlietly. Potom sa smiala ešte radostnejšie, nevediac vlastne, prečo bola smutná a prečo bola veselá. Hrala sa so všetkým. Jej škádlivosť dráždila každého, kto šiel okolo. Vyvádzala šuhajom zlomyselné kúsky. Keby sa bola stretla s diablom, bola by mu bez milosti vyviedla neaké furtáctvo. Bola driečna a pri tom taká nevinná, že to zneužívala. Ak niekomu žičila úsmev, bolo to tak, ako keď mačička zatne pazúrikom. Tým horšie pre toho, koho uškrabla. Už na to nemyslela. Včerajší deň pre ňu nejestoval; žila celky dnešku. V tom je nesmierne šťastie. V Déruchette sa ztrácala každá rozpomienka ako sneh, ktorý sa topí.