ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sypáreň. Stoja vozy s obilím. Sluha-čert nasýpa s voza, sedliak nosí mierkami.

SLUHA: Siedma.

SEDLIAK: Koľko mier?

SLUHA (pozerá značky na dverách): 26 mier a na 27-mu siedma mierka.

SEDLIAK: Nevojde všetko, už je plné.

SLUHA: Rozhrab pekne.

SEDLIAK: Ani tak. (Odnáša mierku.)

SLUHA (sám, sníma čiapku, vytŕčajú sa mu rohy.): Teraz neskoro príde. Troška sa mi rohy vystrú. (Rohy rastú.) I sa vyzujem, lebo pred ním sa nemôžem. (Vyťahuje nohy z čižiem, vidieť kopytá. Sadne si na prah.) Už sa tretí rok míňa. Prichodí vydávať počet. Obilie niet kam dávať. Teraz už len posledný kumšt naučiť. A potom už nech si príde starý pozrieť. Bude čo ukázať. Odmení sa mi za krajíček. (Prichodí súsed. Sluha schováva rohy.)

SÚSED: Dobrý deň!

SLUHA: Dobrý deň!

SÚSED: Kde je gazda?

SLUHA: Šiel rozhŕňať do sypárne, nemestí sa všetko.

SÚSED: Koľká hojnosť u tvojho gazdu! Ani kde sýpať. My len dívame sa neraz, aké obilie rodí sa tvojmu gazdovi už druhý rok. Ako by mu niekto čaril. Toť, vlani, bol suchý rok, on si posial na mokraď; svetu sa neurodilo, a vy ste plné humno napratali. Teraz bolo mokré leto, dovtípil sa na vŕškoch posiať. Svetu zprelo, a vaše žito len sa tak valí. A zrno, aké zrno! (Trasie na ruke a berie pod zub.)

SEDLIAK (prichodí s prázdnou mierkou): Dobrý deň, kmotre!

SÚSED: Dobrý deň. Práve uvažujeme s tvojím sluhom, ako ste sa dovtípili, kde posiať. Celý svet ti závidí. Čo si ty zbožia, koľko zbožia nabral! Za desať rokov ho nezješ.

SEDLIAK: To Potapovi ďakovať. (Ukazuje na sluhu.) Jeho šťastie. Poslal som ho vlani orať, a on hybaj a zorie mokraď. Klial som ho. Ale nahovoril ma posiať. Posiali — i vydarilo sa. A teraz zase uhádol, posial na vŕškoch.

SÚSED: Ba, ako by znal, aký rok bude. Veru nabral si ty chlebíka! (Pauza.) A ja, hľa, prišiel som k tebe osmičku raži poprosiť. Došla mi, na leto vrátim.

SEDLIAK: Nuž čože, vezmi.

SLUHA (drmne sedliaka): Nedávaj.

SEDLIAK: Ale čo sa budeš — ber.

SÚSED: Pán Boh zaplať; zabehnem si po vrecko.

SLUHA (stranou): Nepopustí starých zvykov — dáva. Neslúcha ma vo všetkom. No, počkaj, však prestane dávať. (Odchádza súsed.)

SEDLIAK (prisadne na prah): Prečože dobrému človeku nedať?

SLUHA: Dať ako dať, ale nazad dostať. Požičiavať — dolu vrchom a vracať — do kopca. Tak povedajú starí.

SEDLIAK: Dopraj. Zbožia veľa.

SLUHA: No a čože, keď veľa?

SEDLIAK: Nielen do nového, ale i na dva roky dôjde. Kdeže ho podieť?

SLUHA: Kde podieť? Ja zo zrna, z tohto zrna ti takú dobrotu spravím, že sa celý život tešiť budeš.

SEDLIAK: A čože spravíš?

SLUHA: Nuž nápoj spravím. Taký nápoj, že slabému sily pridá, hladného — nasýti. Ak sen nejde, zaspíš hneď, a kto smutný, rozihrá sa. A kto strachu, smelosti dá. Ja taký nápoj spravím!

SEDLIAK: Klameš!

SLUHA: Hej, klameš! Tak si mi neveril, i keď som ti kázal obilie na doline a potom zase na vŕšku siať. Teraz vidíš. Tak aj o nápoji sa presvedčíš.

SEDLIAK: Nuž a z čohože ho robiť budeš?

SLUHA: Nuž práve tuto zo zbožia.

SEDLIAK: A nebude to hriech?

SLUHA: Čo by! Akýže by hriech? Všetko je na radosť človeku dané.

SEDLIAK: Len kde si ty, Potap, takého rozumu veľkého nasbieral? Hľadím na teba, človek si ty neučený, robotný. Dva roky si tu, a ešte som ťa nevidel raz sa vyzuť. A ty všetko vieš. Ako si ty k tomu prišiel?

SLUHA: No, bol som všade.

SEDLIAK: Tak i sily od neho, od toho nápoja pribudne?

SLUHA: Veď uvidíš, — na všetko je dobrý.

SEDLIAK: Tak akože ho robiť budeš?

SLUHA: Spraviť ho nie kumšt, keď vieš. Iba kotlík treba zadovážiť a so dve käde.

SEDLIAK: A na chuť je príjemný?

SLUHA: Sladký ako med. Raz oblizneš, nikdy sa s ním nerozlúčiš.

SEDLIAK: Či ozaj? Zajdem ku kmotrovi, on kotlík mal. Opýtam sa.

(Opona.)