Prvý kotlík

Javisko predstavuje šopu, v prostriedku stojí zamurovaný kotál na ohni s käďou a točkou. Sedliak a sluha.

SLUHA (drží pohár pod točkou, pije pálené): No, gazda, je hotová.

SEDLIAK (sedí na pätách, hľadí): To je ten kumšt! Z cesta sa voda spravila. A či len najprv vodu spúšťaš?

SLUHA: To nie voda, to je už ona.

SEDLIAK: A čože je biela? Ja som myslel, že bude červená, ako pivo. A toto ako voda.

SLUHA: No len privoňaj, ako páchne.

SEDLIAK (vonia): Ej, voňavá! Nože, nože, aká bude v ústach, daj obliznúť. (Driape z ruky.)

SLUHA: Počkaj, rozleješ. (Zakrúca točku, sám pije, mliaska jazykom.) Zbaví, na — pi.

SEDLIAK (pije z počiatku pomaly, a potom dúškami a vypije všetko. Podá pohár): Nože ešte. To od kvapky chuti nepoznáš.

SLUHA (smeje sa): Azda sa ti zapáčila? (Nalieva.)

SEDLIAK (pije): Dobrá vec! Treba babu zavolať. Hej, Mara, poďže! Už je! Poďže, len poď!

ŽENA (príde s dievčaťom): No, čože? Čo reveš?

SEDLIAK: Len ty koštuj, čoho sme my navarili. (Podáva.) Zavoňaj, ako vonia.

ŽENA (vonia): Ej — ha!

SEDLIAK: Pi!

ŽENA: A nebude zle od nej?

SEDLIAK: Pi, hlupaňa!

ŽENA (pije): A veru je dobrá!

SEDLIAK (trochu ochmelený): Čida dobrá! A len počkaj, čo bude. Potap vravel, že od nej všetka slabosť z tela vyjde. Mladí ostarnú… či čo táram, starí omladnú. Ja som iba so dva poháriky vypil, a všetky kosti sa mi vystrely. (Kurážne.) Dívaj sa! A počkaj len, keď si jej my každý deň upijeme, znova mladí budeme. Však, Mariška! (Objíma ju.)

ŽENA: Ale, choďže! Ty si sa zbláznil od nej.

SEDLIAK: Ba ešteže čo! Hovorila si, že my s Potapom zbožie hubíme, a aký kumšt sme my sfúkli. No, povedz, je dobrá?

ŽENA: Akože by nebola dobrá, keď starých na mladých prerába. Aký si už veselý! I mne je radostno. Zanôť! I… i… i… (Spieva.)

SEDLIAK: To-to-to! Všetci mladí, všetci veselí budeme.

ŽENA: Treba svokru zavolať, beztak sa vždy iba vadí a narieka. Treba i ju prerobiť. Omladne, lepšia bude.

SEDLIAK (opitý): Zavolaj mať, sem zavolaj. Ej, dievča, Marka moja! Bež, volaj starú mater, i dedkovi káž prísť. Povedz, že ja kážem, aby sliezol s pece, čo sa bude povaľovať! Mladým ho spravíme. Ale chytro! Jedna noha tu, druhá tam. Leť!

DIEVČA (beží.)

SEDLIAK (žene): Nože si ešte po poháriku!

SLUHA (nalieva a podáva).

SEDLIAK (pije): To omladnutie ide akosi od vrchu; bolo v jazyku, potom prešlo do rúk. Teraz dochodí do nôh. Cítim, nohy mi omladly. Hľaď, samy sa hýbu. (Počína tancovať.)

ŽENA (pije): Nože, ty majster, Potapuško, zahraj! (Potap berie píšťaľku, píska. Sedliak a žena tancujú.)

SLUHA (píska v popredí a smeje sa, požmurkáva na nich; prestane pískať, ale tí len tancujú): Zaplatíš mi za krajíček; fajn chasa, nevykrúťa sa. Poď si pozrieť.

(Vchodia svieža starenka a starý šedivý dedko, i predošlí.)

DEDKO: Čo ste sa vy zbláznili, či čo? Ľudia robia, a oni tancujú.

ŽENA (tancuje a plieska si do dlaní): Ich, ich, ich! (Spievajúc.) Zhrešila som pred Bohom. Iba Boh bez hriechov!

STARÁ MAŤ: Ach, ty paskudnica! Pec neoriadená, a ona si bude tancovať!

SEDLIAK: Uvidíte. Počkajte, mamka. Čo sa u nás robí! Starých na mladých prerábame. Tu máte! Iba vypite! (Podá.)

STARÁ MAŤ: Vody je i v studni dosť. (Ovoniava.) Čímže si to napustil? To akosi vonia!

SEDLIAK a ŽENA: Len vypite.

STARÁ MAŤ (koštuje): Hľaďže! A neumrem od toho?

ŽENA: Ba ožijete. Celkom omladnete.

STARÁ MAŤ: Keď tak! (Pije.) Á — dobrá! Lepšia, ako pivo. Nože, starý, okoštujte i vy.

DEDKO (sadne si a krúti hlavou.)

SLUHA: Nechajte ho! Ale tu starej mamke ešte za pohárik. (Podáva jej.)

STARÁ MAŤ: A mi nič nebude? Oj, páli! Ale chutí.

ŽENA: Vypite! Uvidíte, ako vám po žilách pôjde.

STARÁ MAŤ: Keď je už tak, oprobujem. (Vypije.)

ŽENA: No, došla do nôh?

STARÁ MAŤ: A ver’ dochodí. Už je, tu je! I dýcha sa ľahšie. Dajže ešte. (Pije ešte.) Vskutku! Ja som celkom omladla.

SEDLIAK: Veď som vám vravel.

STARÁ MAŤ: Ach, škoda môjho starého! Keby aspoň kuknúť mohol, aká som ja mladá.

SLUHA (píska).

SEDLIAK a ŽENA (tancujú).

STARÁ MAŤ (ide do prostriedku.) Či to tak tancujú? Ja vám ukážem. (Tancuje.) Takto, hľa. A ešte takto, tak a tak. Vidíte?

DEDKO (podíde ku kotlu a vypustí pálenku).

SEDLIAK (zbadá to a hodí sa k nemu): Čo si to, zbojník, spravil? Takú dobrotu vypustiť! Ach, ty, starygáň! (Odstrčí ho a podkladá pohár.) Všetko vypustil.

DEDKO: Zle vy to, nedobre. Zbožia ti Boh požehnal, aby si seba i druhých poživil, a ty si ho na diabolský nápoj prepálil. Nebude z toho dobre. Zahoď tie veci. Lebo zahynieš i ľudí pohubíš! Myslíš si, že je to nápoj? To je — oheň, čo ťa spáli. (Berie lúč spod kotla, zapaľuje. Rozliate pálené horí. Všetci stoja v úžase.)

(Opona.)