ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popová (v hlbokom smútku, nespúštajúc oči s fotografie) a Luka.

LUKA: Zle vy to, veľkomožná pani… Iba čo sa hubíte… Chyžná a kuchárka išly na jahody. Všetko, čo je živé, raduje sa. Ešte aj mačka, aj tá ide za svojou radosťou, po dvore sa prechádza a vtáčky chytá, a vy celý deň sedíte v izbe ako v kláštore, bez všetkej radosti. Ba je pravda! Rátajte si, už rok sa minie, a vy z domu nevychádzate!…

POPOVÁ: A nikdy nevyjdem… Načo? Život môj je už skončený. On je pochovaný v hrobe, ja som sa pochovala medzi štyri steny… My sme obidvaja umreli.

LUKA: No, hľa! Ani to počúvať, ba je pravda. Nikolaj Michajlovič zomrel. Stalo sa; božia vôľa. Hospodin daj mu kráľovstvo nebeské… Vyžialili ste sa — a dosť, treba sa vedeť premôcť. Nielen vždy plakať a smútok nosiť. Mne tiež voľakedy baba zomrela… Nuž a čože? Požialil som si, poplakal za mesiac, a bolo. Ale celý život žalmy spievať, to by ani baba zato nestála. (Vzdychá.) Na všetkých susedov ste zabudli… Ani sama nikde nejdete, ani pripustiť nikoho nekážete. Žijeme, prepáčte za slovo, ako pavúky. — Svetla božieho nevidíme. Livrej už myši zjedly… Nepoviem, keby dobrých ľudí nebolo, ale celý okres plný pánov… V Ryblove leží celý pluk, oficieri — ako z cukru, oči by si na nich nechal! A v lágroch, čo piatok, to bál. A povážte, každý deň vojenská hudba vyhráva… Ech, dušička, pani moja! Mladá, pekná, krv a mlieko, — tak by ste si žiť mohli k svojej radosti… Krása tiež netrvá na veky! Minie desať rokov, prešli by ste sa ako pávik, očervenely by sa pánom oficierom líčka. Ale bude už neskoro.

POPOVÁ (rozhodne): Prosím ťa, nehovor mi nikdy o tom! Vieš, že od tých čias, čo zomrel Nikolaj Michajlovič, nemá život pre mňa nijakej ceny. Tebe sa vidí, že som živá, ale to sa ti len vidí! Ja som si dala sľub smútok do smrti neodložiť a nevideť sveta… Počuješ ma? Nech vidí jeho duša, ako ho ja milujem… Áno, ja viem, a tebe to tiež nie je tajnosťou, on často býval nespravodlivý ku mne, hrubý a… a aj neverný. No, ja mu budem verná až po hrob a dokážem mu, ako ja viem milovať. Odtiaľ, z hrobu, bude ma videť takou, akou som bola do jeho smrti…

LUKA: Škoda slov, prešli by ste sa radšej po záhrade, alebo kázali zapriahnuť Tóbu alebo Velikána a išli susedov navštíviť…

POPOVÁ: Ach!…(Plače.)

LUKA: Veľkomožná pani, dušička moja, čo vy to? Milý Bože!…

POPOVÁ: On tak rád videl Tóbu! Vždy sa na nej vozil ku Korčaginovcom a Vlasovým. Ako on hrdo poháňal! Koľko grácie bolo v jeho postave, keď s celou silou priťahoval liace! Pamätáš sa? Tóba, Tóba! Rozkáž jej dať dnes plnú mierku ovsa.

LUKA: Na službu!

(Rezké zvonenie.)

POPOVÁ (trhne sebou): Kto je to? Povedz, že ja nikoho neprijímam.

LUKA: Na službu. (Odchádza.)