ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popová, Luka a Smirnov.

SMIRNOV (vchádza, k Lukovi): Bolvan, rád veľa rozprávaš… Somár! (Keď zazre Popovú, úctivo.) Milosťpani, mám česť sa predstaviť: Som penzionovaný kanoniersky dôstojník, statkár Grigorij Štepanovič Smirnov! Nútený som znepokojovať vás vo veľmi vážnej veci…

POPOVÁ (nepodá ruky): Čo sa vám bude páčiť?

SMIRNOV: Váš nebohý manžel, s ním som mal česť byť známy, zostal mi dlžen na dve zmenky tisícdvesto rubľov. Ako zajtra prichodí mi platiť úroky do pozemkovej banky, nuž by som vás prosil, milosťpani, zaplatiť mi peniaze ešte dnes.

POPOVÁ: Tisícdvesto… A začo vám zostal môj muž dlžen?

SMIRNOV: Kúpil bol odo mňa ovos.

POPOVÁ (vzdychá, k Lukovi): Nože, ty, Luka. nezabudni prikázať, aby dali Tóbe plnú mierku ovsa. (Luka odchádza; k Smirnovovi.) Jestli Nikolaj Michajlovič ostal vám dlžen, tak prirodzene, že vám zaplatím. No, ráčte odpustiť, dnes toľko peňazí nemám. Pozajtre vráti sa z mesta môj správca. Ja mu naložím vyplatiť, čo vám patrí, ale hneď nemôžem splniť vašu žiadosť… K tomu ešte, dnes minulo práve sedem mesiacov, čo zomrel môj muž a v takej som teraz nálade, že nijako nie som náchylná zapodievať sa peňažnými záležitosťami.

SMIRNOV: A ja som teraz v takej nálade, jestli zajtra nezaplatím úroky, tak mi prichodí vyjsť na mizinu. Popíšu mi majetok.

POPOVÁ: Pozajtre dostanete svoje peniaze.

SMIRNOV: Potrebujem peniaze nie pozajtre, ale dnes.

POPOVÁ: Prepáčte, dnes vám nemôžem zaplatiť.

SMIRNOV: Ale ja nemôžem čakať do pozajtra.

POPOVÁ: Čo si počať, keď ja hneď peňazí nemám!

SMIRNOV: Teda nijako nemôžete zaplatiť?

POPOVÁ: Nemôžem…

SMIRNOV: Hm… Je to vaše posledné slovo?

POPOVÁ: Je. Posledné.

SMIRNOV: Posledné? Rozhodne?

POPOVÁ: Rozhodne.

SMIRNOV: Ďakujeme pekne. Tak už popisujeme. (Pokrčí plecami.) A ešte chcú, aby som bol chladnokrvným! Stretol ma teraz na ceste finančný komisár a pýta sa: „Prečo sa vy vždy srdíte, Grigorij Štepanovič?“ Ale, prosím vás, akože sa nesrdiť? Potrebujem čo najsúrnejšie peniaze… Vybral som sa ešte včera ráno na svitaní, pochodil som všetkých svojich dlžníkov, a čoby mi len jeden z nich bol zaplatil svoju dlžobu! Umoril som sa ako pes; nocoval som čert vie kde, — v židovskej krčme pri pálenčenom súdku… Konečne prídem sem, na 70 verst od domu, úfam sa grošu, a tu ma vítajú „náladou“! Akože sa nemám zlostiť?

POPOVÁ: Ja, myslím, že som vám dosť jasne povedala! Keď sa správca vráti z mesta, dostanete svoje.

SMIRNOV: Ja som neprišiel k správcovi, ale k vám! Na kieho beťaha, prepáčte za výraz, je mne váš správca!

POPOVÁ: Prepáčte, ctený pane, ja nie som zvyknutá na takéto divné výrazy, na taký tón. Ja vás ďalej nepočúvam. (Chytro odíde.)