ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popová a Smirnov.

POPOVÁ vstúpi; sklopené oči): Ctený pane, v svojej samote dávno som už odvykla od ľudského hlasu a neznesiem krik. Prosím vás pekne, nerušte môj pokoj!

SMIRNOV: Dajte mi peniaze, ja hneď odídem.

POPOVÁ: Ja som vám po slovensky povedala: toľko peňazí nateraz nemám. Pozhovejte do pozajtra.

SMIRNOV: Ja tiež mal som česť povedať po slovensky: peniaze potrebujem nie pozajtre, ale dnes. Ak mi dnes nezaplatíte, tak mne prichodí sa zajtra obesiť.

POPOVÁ: Ale čože ja mám robiť, keď peňazí nemám? To je divné.

SMIRNOV: Tak mi teraz nezaplatíte? Ani nie?

POPOVÁ: Nemôžem…

SMIRNOV: V takomto prípade ja zostanem tu a budem tu sedeť, kým nezaplatíte… (Sadne si.) Pozajtre zaplatíte? Výborne! Na ten spôsob, ja do pozajtra budem sedeť… (Vyskočí.) Spytujem sa vás: mám ja zajtra platiť úroky, či nie?… Alebo si myslíte, že ja žartujem?

POPOVÁ: Pane, prosím vás, nekričte! Tu nie je koniareň.

SMIRNOV: Ja sa vás nespytujem na koniareň, ale na to, — či mám zajtra platiť úroky, alebo nie?

POPOVÁ: Vy sa neviete chovať v ženskej spoločnosti!

SMIRNOV: Nie pravda, ja sa viem chovať v ženskej spoločnosti!

POPOVÁ: Nie, neviete sa! Vy ste nevzdelaný, grobiansky človek! Poriadni ľudia neshovárajú sa tak so ženskými.

SMIRNOV: Ach, divná vec! Akože rozkážete hovoriť s vami? Vari po francúzsky? (Hnevá sa a posmieva.) Madam! že vu pri… aký som šťastlivý, že mi neplatíte dlžobu… Ach, pardon, že som vás vyrušil! Taký je dnes krátky čas! A tento smútok tak vám k tvári svedčí! (Poklonkuje.)

POPOVÁ: Nie je to vtipné, ale hrubé.

SMIRNOV (posmešne): Ani to je nie vtipné, ale hrubé! Ja neviem sa chovať v ženskej spoločnosti! Milosťpani, ja videl som v svojom živote viac ženských, ako vy vrabcov! Tri razy strieľal som sa v súboji pre ženské, dvanásť ženských som ja oklamal, deväť oklamalo mňa! Tak veru! Bol čas, že som zo seba blázna robil, zaliečal sa, hrkútal, rozplýval sa, poklony vystruhoval… Ľúbil som, strádal, vzdychal pri mesiačku, klokotal, ochaboval, chladol!… Ľúbil som vášnivo, šialene, na všetky spôsoby, a ma čert vzal. O emancipácii rapotal som ako straka, strovil som na nežné city polovicu svojho majetku, ale dnes už — služobník ponížený! Dnes ma už neoklamete! Dosť bolo! Oči čierne, oči vášnivé, červené pery, jamôčky na líčkach, mesiac, šepot, utajený dych — za všetko toto, milosťpani, ja dnes ani dreveného groša nedám! Nehovorím o osobne prítomných ľuďoch, ale všetky ženské, od najmenšej do najväčšej, sú afektované, smiešne, klebetné, závistlivé od špiku, pritom márnivé, malicherné, neľútostivé, logika až poburujúca, a pokým ide o toto, (klepe si na čelo), prepáčte za otvorenosť, vrabec ktorémukoľvek filozofovi v jubke môže dať desať očiek napred! Pozreš na také poetické stvorenie: mušelín, čipky, len uleteť, polobohyňa, milion snov, ideálov, ale pozreš do duše — obyčajný krokodíl! (Chytá sa operadla na stolci, stolec trieska a láme sa.) No, a najpohoršlivejšie pritom je to, že tento krokodíl si myslí, že je najdokonalejší, že má privilégia a monopol — na nežný cit! A nech ma čert vezme, nech ma obesia na klinec hore nohami, ak ženská vie ľúbiť niekoho — okrem mopslíka!… V láske vie iba fňukať a rumádzgať! Kde mužský stráda, obetuje, tam celá jej láska vyráža sa iba v tom, že oháňa šlepom a stará sa o to, akoby najistejšie mohla vodiť za nosom dakoho! Nevídali! Verné a stále sú iba stareny a špaty! Skorej stretneš rohatú mačku, alebo bielu vranu, ako v láske stálu ženskú!

POPOVÁ: Dovoľte, tak ktože sú podľa vás, verní a stáli v láske? Vari mužskí?

SMIRNOV: Áno, veru mužskí!

POPOVÁ: Mužskí! (S posmešnou zlosťou.) Mužský je verný a stály v láske! Čo nepoviete, aká novina! (So zápalom.) Ale aké vy máte právo toto hovoriť? Mužskí sú verní a stáli! Keď už na to prišlo, nuž ja vám vravím, že zo všetkých mužských, ktorých som ja poznala a poznám, najlepší bol môj nebohý muž… Ja milovala som ho vášnivo, celou svojou bytosťou, ako len môže milovať mladá, mysliaca ženská, ja dala som mu svoju mladosť, svoje šťastie, svoj život, svoj majetok; dýchala som ním, vzývala som ho ako pohanka, a… a on čože? Ten najlepší mužský najnesvedomitejším spôsobom klamal ma na každom kroku! Po jeho smrti našla som v jeho stole plnú priečinku ľúbostných listov, a kým žil, strašné aj len spomínať! — nechával ma samú celé týždne, pred mojimi očami zaliečal sa druhým ženám a zrádzal ma, rozhadzoval moje peniaze, žartoval s mojimi citami… Ale, nehľadiac na všetko to, ja ľúbila som ho a bola som mu verná… A nielen to, on zomrel, a ja som mu ešte vždy verná a stála v láske. Ja na veky pochovala som sa medzi štyri steny a do samej smrti neodložím tento smútok…

SMIRNOV (pohŕdlivým smiechom): Smútok! Nechápem, za koho vy mňa pokladáte? Akoby som ja nevedel, prečo vy nosíte toto čierne domino a prečo ste sa pochovali medzi štyri steny! Kdežeby! Je to tak tajomné, poetické! Prejde povedľa kaštieľa nejaký mladík, alebo začuchraný básnik, pozrie do okien a pomyslí: „Tu žije tajomná Tamara, čo z lásky k mužovi pochovala sa medzi štyri steny.“ Známe my tie fígle!

POPOVÁ (rozčulene): Čo? Ako sa vy opovažujete mne toto povedať?

SMIRNOV: Pochovali ste sa za živa, ale jednako nezabudli ste sa napudrovať!

POPOVÁ: Ale akože sa vy opovažujete shovárať sa so mnou takým spôsobom?

SMIRNOV: Nekričte, prosím vás, ja nie som váš paholok! Dovoľte mi menovať veci ich pravým menom. Ja nie som ženská a mám vo zvyku povedať svoju mienku otvorene! Neráčte kričať!

POPOVÁ: Ja nekričím, vy kričíte! Ráčte mi dať pokoj!

SMIRNOV: Dajte mi peniaze, a ja odídem.

POPOVÁ: Ja peniaze nedám!

SMIRNOV: Nie! Hej, ba veru dáte!

POPOVÁ: A just, vám napriek, ani babky nedostanete! Ráčte mi dať pokoj!

SMIRNOV: Ja na šťastie, nie som ani vaším mužom, ani ženíchom, a preto vás prosím, nevyvolávajte výstupy. (Sadne si.) Ja to nemám rád.

POPOVÁ (hnev jej dych stavia): Vy ste si sadli?

SMIRNOV: Sadol.

POPOVÁ: Prosím vás, odíďte!

SMIRNOV: Dajte peniaze… (Bokom.) Ach, aký som nahnevaný! Aký som nahnevaný!!

POPOVÁ: Ja neshováram sa s bezočivcom! Ráčte sa von poberať! (Pausa.) Vy nejdete? Nie?

SMIRNOV: Nie.

POPOVÁ: Nie?

SMIRNOV: Nie!

POPOVÁ: Uvidím! (Zvoní.)