Smirnov a Luka.
LUKA (vchádza a podáva vodu): Veľkomožná pani je chorá a neprijíma.
SMIRNOV: Raduj sa!
LUKA (odchádza).
SMIRNOV: Chorá a neprijíma! Netreba, neprijímaj… Ja zostanem a budem sedeť tu, kým mi nedáš peniaze. Keď do týždňa budeš chorá, aj ja do týždňa presedím tu… Keď ty do roka budeš choreť, ja do roka budem sedeť… Ja si svoje nepopustím, milá moja! Mňa nepohneš smútkom, ani jamôčkami na lícach… Poznáme my tie jamôčky! (Kričí do okna.) Semen, vypriahaj! Tak priam nepôjdeme! Ja tu zostanem! Povedz tam v koniarni, aby ovsa dali koňom! Zase sa ti, ty hovädo, náručný zapuntal. (Posmešne.) Nič to zato… Ja tebe dám nič to zato! (Odchádza od okna.) Však je dusno… páľa neznesiteľná, peniaze nikto neplatí, v noci som zle spal, a tu ešte táto smútočná vlečka s náladou… Hlava sa mi praskne. Aby som sa vari šnapsu napil? Veru si vypijem. (Kričí.) Lokaj!
LUKA (vchádza): Čo chcete?
SMIRNOV: Daj do kalíška šnapsu!
LUKA (odchádza).
SMIRNOV: Uf! (Sadne si a obzerá sa po sebe.) Už čo je pravda, pekná figúra! Celý zaprášený, čižmy zablatené, neumytý, neučesaný, na veste slama… A bude to najlepšie, ak ma domáca pani naostatok za zbojníka pokladá. (Zíva.) Troška je to neslušnosť ukázať sa v hosťovskej v takomto ustrojení. Nuž, nič to preto… Ja som tu nie hosť, ale veriteľ, a pre veriteľov nie je oblek predpísaný…
LUKA (vchádza a podá šnaps): Mnoho si vy dovoľujete, pane…
SMIRNOV (nahnevano): Čože?
LUKA: Ja… ja nič… ja vlastne…
SMIRNOV: S kým sa ty shováraš?! Cušať!
LUKA (bokom): Obesil sa nám strašiak na krky… Čert ho sem dovliekol…
LUKA (odchádza).
SMIRNOV: Ach, aký som nahnevaný! Tak nahnevaný, žeby som vari celý svet na prášok zmrvil… Už mi zle prichodí… (Kričí.) Lokaj!
Obrázok
