Popová a Luka.
LUKA (odchádza; nepokojne): Veľkomožná pani, tam na vás sa ktosi prezvedá. Chcel by vidieť…
POPOVÁ: Nuž, veď si vari povedal, že ja od smrti mužovej nikoho neprijímam?
LUKA: Povedal, ale on ani počuť nechce. Hovorí, že veľmi súrna vec.
POPOVÁ: Ja ne-pri-jí-mam!
LUKA: Vravel som mu, ale… mamľas akýsi, hreší a rovno do izby sa rúti… už v jedálni stojí…
POPOVÁ (podráždene): Dobre, nech vníde… Akí surovci!
(Luka odchádza.)
POPOVÁ: Ako ma obťažujú tí ľudia! Čo chcú odo mňa? Prečo rušia môj pokoj? (Vzdychy.) Už vidím, že naozaj musím do kláštora… (Zamyslí sa.) Veru, do kláštora…
reklama
