Zlatý fond > Diela > Kniha džungle


E-mail (povinné):

Rudyard Kipling:
Kniha džungle

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Maugliho bratia

Keď jastrab Čil lov dokončil a za tmy letí domov, Mang netopier vylieza z dier, z bútľavých starých stromov. Kŕdle statku na noc krátku sú pod mocnou závorou. Nebyť skryté, by na svite našou boly potravou. Čas nočný je prerozkošný, vtedy platí tu len sila našich zubov a pazúrov, aby hlad-smäd uhasila. Zdar nech kvitne, čo rok svitne, lovcom veľkým i malým a zákonom všetkých dravcov v našej džungli poddaným. Nočná pieseň v džungli.

V horách sionískych otec Vlk zobudil sa za veľmi teplého letného večera o siedmej hodine po dennom odpočinku, poškrabal sa, zívol a naťahoval lapu za lapou, aby sa zbavil ospanlivosti, špejúcej mu ešte v pazúroch. Mať Vlčica ležala, skláňala hrubý sivastý nos medzi svojich štvoro vĺčat, krbáľajúcich sa a kňučiacich, a mesiačik svietil do ústia brloha, v ktorom všetci bývali. „Auvŕr!“ riekol otec Vlk, „už je čas, aby som zase niečo ulovil,“ a práve sa chystal sbehnúť grúňom, keď nenazdajky zatemnila vchod do brloha nízka postava s chlpatým chvostom a zavyla: „Nech ťa sprevádza dokonalé šťastie, ó vodca vlkov, a obdarí tvoje vznešené deti zdarom a silnými bielymi zubmi, aby nikdy nezabudly na hladujúcich na svete.“

Bol to šakal Tabaki, príživník, a indickí vlci pohŕdajú Tabakim, lebo sa ustavične sháňa za všelijakými nešplechami, má mnoho rečí a pohlce hoci handry a kúsky remeňa s dedinských smetísk. Ale sa ho i boja, lebo Tabaki zbesnie skôr ako hocikto druhý v džungli,[1] a zbesnelý zabúda, že sa predtým každého bál, a behá po hore, hryzúc, kto sa mu namaní. Ešte i tyger zuteká a skrýva sa, keď malý Tabaki besnie, lebo niet väčšej hanby pre divú zver, ako keď ochorie na besnotu. My to zveme hydrofobiou, ale ony to zovú „dewanee“ — besnotou — a bežia pred chorým zverom o prekot.

„Vojdi tedy a presvedč sa na vlastné oči,“ riekol otec Vlk nevrle, „že nemáme potravy.“

„Pre vlka pravdaže nemáte,“ riekol Tabaki, „ale pre takého nepatrného tvora, ako som ja, je i suchý koštiaľ hostinou. Ktože sme my, Gidurci (šakalská čeliadka), aby sme sa opovážili byť prieberčivými?“ A ňuchajúc, zašiel do kúta brloha, kde našiel koštiaľ zo srnca s trochou mäsa, i sadol si, chrúmajúc veselo koniec koštiaľa.

„Ďakujem úctive za výbornú hostinu,“ riekol, oblizujúc si pysk. „Aké krásne sú vaše vznešené deti! Aké majú veľké oči! A aké sú ešte mladušké! Veru, veru, na to som mal pamätať, že kráľovské deti sú od počiatku dospelí mužovia.“

Lapaj Tabaki vedel ako hocikto iný, že niet horšieho, ako chváliť deti do očú, a radoval sa, vidiac, že mať i otec vĺčat sú namrzení.

Tabaki sedel ticho, nasladzujúc sa nevôľou, ním zavinenou, a po chvíli riekol potuteľne:

„Veľký Šír Kán zmenil svoje honbištia. Sám mi hovoril, že budúci mesiac chce poľovať na týchto vŕškoch.“

Šír Kán bol tyger, žijúci blízko rieky Waingungy[2], na dvacať míľ vzdialenej.

„Nemá práva!“ zavrčal otec Vlk zlostne. „Podľa zákonov džungle nemá práva zmeniť svoje bydlisko, neoznámiac to vopred. Odplaší všetku zverinu na desať míľ dookola a ja — ja práve teraz sa mám starať o dvojnásobnú potravu.“

„Nenadarmo ho nazvala jeho mať ,Lungrim‘ (Krivým),“ riekla mať vlčica pokojne. „Od narodenia bol chromý na jednu nohu. Preto zabíja iba lichvu. Teraz sa hnevajú naňho dedinčania od brehov Waingungy a sem prišiel iba na protiveň našim dedinčanom. Budú sa sháňať za ním križom krážom cez džungľu, keď on bude ďaleko, a nám a našim deťom bude treba ujsť, keď podpália trávu. Veru sme veľmi povďační Šír Kánovi!“

„Či mu mám opísať vašu vďačnosť?“ spýtal sa Tabaki.

„Prac sa!“ zdýmal otec Vlk. „Prac a poľuj so svojím pánom. Už si nám narobil dosť starostí tejto noci.“

„Idem,“ riekol Tabaki pokojne. „Veď už počujete Šír Kána dolu v húštinách. Nemusel som sa vám zavďačiť chýrom o jeho príchode.“

Otec Vlk načúval a dolu v doline, skláňajúcej sa k neveľkej rieke, počul suché, zlostné mrmlanie a škrekľavé zavýjanie tvgra, nechytivšieho nič a nedbajúceho, ak o jeho nezdare zvie hoci celá chrasť.

„Blázon!“ riekol otec Vlk. „Takým revaním začína nočnú prácu! A či sa nazdáva, že sú naši srnci takí, ako sprosté junce pri Waingunge?“

„Psst. Neloví on tejto noci ani srnca, ani junca,“ ozvala sa mať Vlčica. „Naháňa človeka.“ Zavýjanie sa premenilo na bzučivé vrčanie, znejúce, ani čo by prichodilo odrazu zo všetkých strán sveta. Tento zvuk tak veľmi naplašil a zmiatol drevorubačov a Cigánov, nocujúcich pod holým nebom, že vše vbehli rovno do pažeráka tygrovho.

„Človeka!“ riekol otec Vlk, vycierajúc všetky biele zuby. „Fuj, hanba! Nuž či niet dosť hmyzu a žiab po močiaroch, že chce zožrať človeka, a to ešte v našom okruhu.“

Zákon džunglí, nenariadivší nikdy niečo bez závažnej príčiny, zakazuje všetkým dravcom živiť sa ľudským mäsom; jedine vtedy smie dravec zabiť človeka, keď chce svojim deťom ukázať, ako ho treba zabiť, i vtedy musí poľovať mimo honbíšť svojho kŕdľa alebo svojich rodných. Pravá príčina tohto je, že prvej alebo neskôr po zabití človeka prihrnú sa na slonoch bieli ľudia, až po zub ozbrojení, a niekoľko sto hnedých ľudí s gongami, s rakétami a s lučivami. A potom všetkým v džungli nastanú zlé časy. Dravci si medzi sebou tým odôvodňujú šetrenie človeka, že je človek najslabší a najbezbrannejší zpomedzi všetkých živých tvorov a že by to poctivého lovca nectilo, keby sa naň oboril. Okrem toho hovoria, a to je pravda, že ľudožravé zvery oprašivejú, ba že im zuby vypadajú.

Vrčanie zosilnelo a vyznelo v bojovnom výkriku tygra, zarevanom z plných pľúc: „Aaarr!“

A hneď zatým zjačal Šír Kán spôsobom tygra nedôstojným.

„Schybil skok,“ riekla mať Vlčica. „Čože sa stalo?“

Otec Vlk, vybehnúc na niekoľko krokov, začul, ako mrmle a zlostne vrčí Šír Kán, predierajúc sa krovím.

„Ten blázon bol taký sprostý, že skočil do vatry drevorubača a popálil si lapy,“ riekol otec Vlk, rehliac sa. „Tabaki je s ním.“

„Ktosi ide hore grúňom,“ riekla mať Vlčica, strihajúc ušima. „Schystaj sa!“

V húštine zašumelo trošku krovie a otec Vlk sa učupil, hotový vrhnúť sa na prichádzajúceho. A keby ste tam boli, boli by ste zazreli najčudnejší výjav na svete: v polovici zadržaný vlčí skok. Skočil prvej, ako videl, na čo skáče, a potom sa pokúsil nedoskočiť. Výsledok bol, že vyskočil asi na štyri stopy alebo na päť stôp rovno do povetria a padol nazad takmer na to samé miesto, zkadiaľ skočil.

„Človek!“ zdýmal. „Človiečatko. Hľaďmeže!“

Pred ním samým, držiac sa nízko svislého konára, stálo nahé hnedé dieťa, ktoré ledva že sa naučilo chodiť, také drobnučké, útlučké, s jamôčkami na bucľatej tvári, niečo také v noci nikdy ešte do vlčieho brloha neprišlo. Pozrelo na otca Vlka a zasmialo sa mu do tvári.

„To by bolo ľudské mláďa?“ riekla mať Vlčica. „Jakživ som také niečo nevidela. Donesže mi ho sem!“

Vlk, zvyknutý prenášať svoje deti s miesta na miesto, môže, ak treba, niesť i vajce v pysku a nerozmliaždiť ho; a tak ani otec Vlk nenechal najmenšej známky poškrabnutia na koži dieťaťa, keď ho chytil zubmi za kožku na chrbte a doniesol medzi svoje mladé.

„Aké je malilinké! A aké holé a — aké smelé!“ riekla mať Vlčica nežne. Decko odtískalo totiž vĺčatá nabok, aby sa lepšie mohlo pritúliť k teplému kožuchu vlčice. „Aha! Už sa i jesť poberá s ostatnými. Tedy toto je človieča. Ba či boli kedy vlci, ktorí sa mohli honosiť, že majú človieča medzi svojimi deťmi?“

„Počul som vše spomínať taký prípad, ale sa to nestalo ani v našom kŕdli, ani za môjho živobytia,“ odpovedal otec Vlk. „Celé je holé, nemá ani chĺpka srsti, a len raz by som ho potreboval čapnúť, bolo by po ňom. Ale, dívajme sa, ono hľadí na nás a nebojí sa.“

Svit mesiaca prestal vnikať ústím do jaskyne, lebo veľká hranatá hlava Šír Kánova vtisla sa i s plecami do vchodu. Za ním vrčal Tabaki: „Pán môj, milostivý pán, sem vošlo!“

„Šír Kán nás veľmi poctil svojou návštevou,“ riekol otec Vlk zdvorile, ale so zlostným výrazom očú. „Čo ráči Šír Kán?“

„Prišiel som si po korisť. Šlo tadiaľto človieča,“ vysvetľoval Šír Kán. „Rodičia mu odbehli. Daj mi ho.“

Šír Kán skočil skutočne do vatry drevorubačov, ako to otec Vlk riekol, a zúril, že ho popálenina citlive bolela. Ale otec Vlk vedel, že je vchod brloha pritesný, aby ním mohol tyger vniknúť. Už i teraz mal Šír Kán plecia i predné paprčky celé stŕpnuté pre nedostatok miesta; bolo mu ako človeku, ktorý chcel zápasiť v sude.

„Vlci sú národ slobodný,“ riekol otec Vlk. „Oni prijímajú rozkazy len od vodcu svojho kŕdľa, a nie od kadejakého pruhovaného škrtiča krotkých hoviad. Človieča je naše — a my ho usmrtíme, ak sa nám zachce!“

„Či sa vám zachce a či nezachce! Aká je to hlúpa reč! Na býka, ktorého som zabil, dokedyže mám tu stáť a voňať vašu psiu peleš, aby som dostal, čo mi patrí? Ja, Šír Kán, hovorím!“

Rev tygrov rozliehal sa hrmotne po celej jaskyni. Mať Vlčica striasla so seba svoje mladé a skočila ku vchodu, zadívajúc sa do sršiacich očú Šír Kána svojimi blyštiacimi sa očami, podobajúcimi sa v tme dvom zeleným mesiačkom.

„A ja, Rakša (Démon), ti odpovedám: Človieča je moje, neodškriepiteľne moje! A nik ho neusmrtí. Ono zostane na žive a bude chodiť s naším kŕdľom a bude i poľovať s nami, až napokon uvidíš, ty lovec nahých detí, ty žabožrút, ty rybodráč, že si zapoľuje i na teba. A teraz sa ber odtiaľto, lebo ti sľubujem na toho jeleňa, ktorého som zabila (ja sa neživím hocijakými od hladu zoslabnutými hovädami), že sa vrátiš ku svojej materi ešte väčšmi krívajúc, ako si kríval od narodenia, ty prišvŕknutá šelma, ty! Prac sa!“

Otec Vlk hľadel stŕpnutý na ňu. Už takmer zabudol na tie časy, keď si ju získal v statočnom zápase s piatimi vlkmi, kým ešte chodievala s kŕdľom, a nenazvali ju Démonom len pre lichotenie. Šír Kán by sa bol odvážil pustiť do otca Vlka, ale zápasiť s Vlčicou si netrúfal, vediac veľmi dobre, že je pôda tu pre ňu výhodnejšia a že by sa bila do poslednej kvapky krvi. Mrmlajúc, vytiahol tedy hlavu z otvoru jaskyne, a keď bol už voľný, zakričal:

„Každý pes je pánom na svojom smetisku! Uvidíme, ako sa pozdá vlčiemu kŕdľu to vychovanie človiečaťa? Lebo decko je moje a prvej alebo neskôr sa mi jednako pod zuby dostane, vám napriek, vy zlodeji s ovisnutými chvosty!“

Zdýmajúc, hodila sa mať Vlčica medzi svoje mladé a otec Vlk obrátil sa k nej vážne:

„Šír Kán má veru pravdu. Decko musíme ukázať vlčiemu kŕdľu. Či si ho ešte vždy chceš podržať, mati?“

„Že či ho chcem podržať!“ odvetila, ledva popadajúc dychu. „Prišlo k nám nahé, nocou, samučké, vyhladnuté, a nebálo sa nás! Hlaďže, už odsotilo nabok jedno z mojích detí. A ten krivý krvilačník by ho bol zabil a potom by bol ušiel nazad ku Waingunge, kým by dedinčania, dychtiac po pomste, neprekutali všetko a nevyhnali nás z našich útulkov. Že či ho chcem podržať? Isteže chcem. Len si ty lež tichúčko, žabka moja. O, Maugli, lebo Mauglim, žabkou, ťa budem volať, — nič sa neboj, nadíde čas, keď ty poženieš Šír Kána tak, ako on hnal teba.“

„Len čo povie na to náš kŕdeľ?“ staral sa otec Vlk.

Zákon džungle káže totiž celkom zrejme, že každý vlk, keď sa ožení, smie sa utiahnuť od kŕdľa, ku ktorému prislúcha; ale len čo sú jeho mladé natoľko silné, že sa vládzu udržať na nohách, musí ich doniesť na schôdzku kŕdľa, ktorá býva raz za mesiac, keď je mesiačik v úplnku, aby vlci sa mohli vĺčatám prizreť a stotožniť ich. Po tejto prehliadke smú vĺčatá behať voľne všade, kde im je vôľa, a kým nezabijú prvého srnca, dospelí vlci nesmú im pod nijakou zámienkou ublížiť. Trest smrti neminie vlka, ktorý by zabil slabé vĺča; a keď nad tým chvíľu rozmýšľame, uznáme, že je to tak správne.

Otec Vlk dočkal teda, kým sa mu deti naučili behať, a potom ich vzal raz v noci s Mauglim a s matkou Vlčicou na shromaždenie vlkov na Poradné bralo, na sedle vrchu, posiateho toľkými skalnými útesmi a väčšími menšími skalami, že sa za nimi i sto vlkov mohlo skryť. Akela, veľký, sivý, osamelý vlk, ktorý sa stal vodcom vlkov pre svoju silu a prešibalosť, ležal rozvalený na svojej skale a niže neho sedelo štyricať alebo i viac vlkov každej veľkosti a farby, počnúc od starých vyslúžilcov jazvečej farby, z ktorých každý sám zdolal jeleňa, až po junákov, mladých, trojročných, čiernej srsti, ktorí si namýšľajú, že by si s jeleňom tiež poradili. Osamelý vlk bol vodcom už od roka. Za mladi spadol dva razy do vlčieho klepca, raz ho veľmi ubili a v domnienke, že je mŕtvy, nechali ho ležať; teda poznal mravy a obyčaje ľudí. Na brale sa málo hovorilo. Vĺčatá sa ihraly stred kruhu, utvoreného rodičmi, a kedy tedy vošiel k nim tichúčko starší vlk, poprizeral sa pozorne vĺčatám a vrátil sa ešte tichšie na svoje miesto. Vše potisla niektorá z matiek svoje dieťa na miestočko, mesiacom jasne osvetlené, len aby si bola istá, že ho neobišli. Vtedy ozval sa Akela so svojej skaly: „Znáte zákon — znáte zákon. Dobre sa im poprizerajte, vlci moji!“ A ustarostené matky opakovaly jeho napomenutie: „Dobre sa im poprizerajte, dobre, ó vlci!“

Naostatok — a vtedy sa zježila celá hriva matke Vlčici — potisol otec Vlk „Maugliho, žabku“, ako ho volali, do popredia z kruhu, kde sedel, smejúc sa a baviac sa s kremienkami, lesknúcimi sa v svite mesačnom.

Akela, ani len hlavy nezdvihnúc so svojich paprčiek, opakoval svoje jednotvárne volanie: „Dobre si ho obzrite!“ Tlmený rev sa ozval zpoza skalného útesu a Šír Kán zakričal: „To decko je moje! Dajte mi ho! Čo je slobodnému národu vlčiemu do človiečaťa?“ Akela ani len ušima nezastrihal a len toľko riekol: „Dobre si ho obzrite, oj, vlci! Čože má dbať slobodný národ vlčí na rozkazy cudzieho, nepatriaceho do lona slobodného národa? Len si ho dobre obzrite!“

Hlboké vrčanie zaznelo v chóre a jeden mladý, štyriročný vlk hodil zpäť Akelovi otázku Šír Kána:

„Čo je slobodnému národu vlčiemu do človiečaťa?“

Lenže zákon džungle znie, že v spornom prípade ohľadom práva prijať mláďa do vlčieho kŕdľa musia sa okrem otca a matere ešte dvaja členovia ozvať v prospech mláďaťa.

„Kto prerečie slovo za mláďa?“ pýtal sa Akela. „Zpomedzi príslušníkov slobodného národa kto sa ho zaujme?“

Odpovedi nebolo, a mať Vlčica chystala sa zápasiť, hoci vedela, že to bude jej posledný zápas, ak vôbec k zápasu dojde.

Vtedy zdvihol sa na zadné nohy jediný tvor, ktorý smel sa zúčastniť na schôdzkach vlčích — Balú, ospanlivý hnedý medveď, učiaci vĺčatá zákonom džungle; starý Balú, ktorý smie voľne chodiť, kadiaľ sa mu páči, lebo on sa živí iba orechmi, korienkami a medom.

„Človieča — človieča?“ zamrmlal. „Ja sa prihováram za človieča. Človieča nám škodiť nemôže. Ja síce neviem reči šíriť, ale hovorím pravdu. Nechže behá s kŕdľom a nech je prijaté do kŕdľa s ostatnými. A ja ho budem učiť.“

„Ešte potrebujeme druhého odporúčateľa,“ riekol Akela. „Balú sa ho zaujal a on je učiteľom našich mláďať. Kto sa pripojí k nemu?“

Zrazu tmavý tieň skočil do kruhu. Bol to Baghíra, čierny leopard, celý čierny ani atrament, iba čo mal po srsti škvrny, tvoriace v istom osvetlení vzorku vodovanému hodvábu[3] podobnú. Každý poznal Baghíru a nik mu neliezol naschvál do cesty, lebo bol ľstivý ako Tabaki, smelý ako byvol a bezohľadný ako ranený slon. Ale hlas mal sladký ani divý med, kvapkajúci so stromu, a srsť mal jemnejšiu od páperia.

„Oj, Akela, i vy ostatní členovia slobodného národa,“ zavrčal, „nemám síce nijakého práva vo vašom shromaždení, ale zákon džungle hovorí, že keď je pochybnosť ohľadom nevyhnuteľnosti usmrtenia nového mláďaťa, život toho mláďaťa môže sa vykúpiť. A zákon neurčuje, kto má a kto nemá dať výmenu. Či mám pravdu?“

„Oj, áno! Výborne!“ kričali mladí vlci, ktorí sú večne hladní. „Čujme Baghíru. Človieča môže byť vykúpené. To je podľa zákona.“

„Vediac, že nemám práva hovoriť na tomto mieste, prosím o dovolenie.“

„Hovor tedy,“ kričalo dvacať hlasov.

„Usmrtiť nahé mláďa je hanebné. Okrem toho vám to bude zábavnejšie, keď narastie. Balú už hovoril v jeho záujme. Ja k Balúho slovám priložím vola, a to tučného, čerstvo zabitého, na pol míle odtiaľto ležiaceho, ak prijmete človieča medzi seba v smysle zákona. No, či pristávate?“

Asi dvacať hlasov hulákalo odrazu: „Prečo by sme nepristali? Beztak umre, keď nastanú zimné pŕšky. Alebo ho slnce upraží. Čože by nám mohla škodiť taká holá žabka? Nechže behá s kŕdľom. Kdeže je, ten vôl, Baghíra? Vedže ho prijmime!“

A zatým zaznel hlboký štekot Akelov: „Dobre sa mu prizrite, dobre sa mu prizrite, oj, vlci!“

Maugli bol ešte vždy taký pohrúžený do hry s kamienkami, že si ani nevšimol, ako prichodili vlci po jednom prizreť sa mu. Napokon sa pobrali všetci dolu stráňou za zabitým volom a na brale zostali iba Akela, Baghíra, Balú a Maugliho vlastní vlci. Revanie Šír Kána ozývalo sa ešte vždy nocou, lebo bol veľmi rozzlostený, že mu Maugliho nevydali.

„Ej, len si dobre porev,“ zamrmlal si Baghíra pod fúzy; „lebo sa dožiješ času, keď ťa toto naháča naučí inakším hlasom revať, nakoľko sa ja v ľuďoch vyznám.“

„To sa dobre stalo,“ riekol Akela. „Ľudia a ich deti sú veľmi múdri. I ono nám môže byť časom na dobrej pomoci.“

„Veru, na pomoci, a to v časoch tvŕdze; lebo nikto sa nemôže úfať, že bude vodcom vlčieho kŕdľa naveky,“ doložil Baghíra. Akela neodpovedal. Myslel na čas, ktorý zastihne každého vodcu každého kŕdľa, keď ho už sila opúšťa a on len slabne a slabne, kým ho vlci nezabijú, aby ho nahradili novým silným vodcom, ktorého po čase tiež taký istý osud čaká.

„Odnes si ho,“ riekol otcovi Vlkovi, „a tak ho vychovávaj, ako sa svedčí na člena slobodného vlčieho národa.“

Takto bol Maugli prijatý do sionískeho vlčieho kŕdľa čiže voja na prímluvu Balúho za cenu vola, ktorým jeho život vykúpili.

*

Ale teraz sa musíte uspokojiť, keď preskočíme desať alebo jedenásť rokov a len si domyslíme, ako krásne si žil Maugli medzi vlkmi, lebo keby to malo byť opísané, zaplnilo by to nejednu knihu. Rástol s vĺčatmi, hoci z vĺčat, rozumie sa, boli dospelí vlci, kým on bol ešte decko; otec Vlk vyučoval ho svojmu remeslu, ale mu i všetky veci v džungli vysvetlil. Každé zaševelenie trávy, každý vánok v teplom nočnom vzduchu, každé zahúkanie sovy nad hlavou, každý škrabot netopiera, visiaceho v krátkom spánku na strome, a každý špľachot hociktorej rybičky, trepotajúcej sa v jazierku, boly mu znalosťami práve takými dôležitými, ako znalosť práce obchodnej pre úradníka. Ak sa práve neučil, vyhrieval sa na slniečku a spal, jedol a znova spal; ak bol špinavý, alebo ak mu bolo horúce, plával v horských jazerách; a ak zabažil za medom (lebo mu Balú povedal, že med a orechy sú práve také dobré jedlá, ako surové mäso), liezol si preň, a to mu zas Baghíra ukázal, ako treba liezť. Baghíra si ľahol na konár a volal: „Podže sem, braček!“ a Maugli liezol zprvu nemotorne ako leňochod, ale neskôr prehodil sa s konára na konár skoro tak smelo, ako sivá opica. I on si sadol na Poradné bralo, keď sa vlčí voj sišiel, a tam si všimol, že keď sa zadíval uprene na hociktorého vlka, vlk musel privreť oči, nuž vyvaľoval oči na vlkov zo zábavy.

Inokedy vyťahoval dlhé tŕne z paprčiek svojich priateľov, lebo vlci hrozne trpia tŕňmi a bodliakmi, zadretými pod kožu. Vše šiel dolu vŕškom na role, ľuďmi obrábané, a díval sa hodne zvedavo na dedinčanov v ich chalupách, ale sa mal na pozore pred ľuďmi, odkedy mu Baghíra ukázal štvorhrannú debnu s padajúcim vrchnákom, tak prefíkane skrytú v húštine, že takmer hupol do nej, a mu vysvetlil, čo je klepec. Ľúbil nadovšetko, keď mohol ísť s Baghírom do tmavých, teplých útrob hory a prespať tam celý dusný deň, a v noci sa rád díval na Baghírovo poľovanie. Baghíra usmrtil totiž, keď bol hladný, čokoľvek sa mu namanulo, a tak robieval i Maugli, okrem jednej výnimky. Lebo náhle bol dosť starý, aby to pochopil, riekol mu Baghíra, že sa nikdy nesmie dotknúť hoviad, keďže bol prijatý do voja za cenu života vola, Baghírom ponúknutého. „Celá džungľa je tvoja,“ vysvetľoval Baghíra, „môžeš zabiť čokoľvek, na čo ti sily stačia, ale pre toho vola, ktorým som ťa vykúpil, nesmieš usmrtiť, ani jesť nijaké hovädo, už či mladé, či staré. Tak to káže zákon džungle.“ A Maugli verne poslúchal zákon.

Tak narástol a zmocnel, ako musí zosilneť chlapec, neuvedomujúci si, že sa ustavične učí, a ktorý nemyslí na nič inšie na svete, ako na to, aby mal čo jesť.

Mať Vlčica mu riekla raz alebo dva razy, že Šír Kán nie je tvor, ktorému by bolo radno dôverovať, a že niekedy musí zabiť Šír Kána; ale kým by si mladý vlk s každou hodinou bol pripomínal túto radu, Maugli na to zabudol, veď bol iba chlapcom, hoci by sa bol istotne nazval vlkom, keby bol vedel hovoriť niektorou ľudskou rečou.

Šír Kán sa mu v džungliach stále plietol do cesty, lebo odkedy Akela starnul a slabol, veľmi sa spriatelil krivý tyger s mladšími vlkmi voja, ktorí sa mu pridružili pre odpadky; — takú neslušnosť by Akela nikdy nebol strpel, nech si ich trúfa prísne držať na uzde. Okrem toho im Šír Kán všemožne lichotil a veľmi sa čudoval, že takí statní mladí lovci uspokoja sa vodcovstvom umierajúceho vlka a ľudského mláďaťa. „Počul som,“ pokušiaval Šír Kán, „že na vašich poradách neopovážite sa mu pozreť do očú,“ na čo mladí vlci vrčali a srsť naježili.

Baghíra, majúci všade oči a uši, dozvedel sa o týchto úkladoch a so dva razy Mauglimu vysvetlil obšírne, že Šír Kán mu hrá o život; ale Maugli sa iba smial a odvetil: „Mám vlčí voj a mám teba; a Balú, akokoľvek je pohodlný, tiež by sa neodťahoval dať niekomu zaucho alebo i viac zaúch k vôli mne. Prečože by som sa mal bať?“

Za veľmi horúceho dňa prišla nová myšlienka Baghírovi, vyplývajúca z niečoho, čoho sa dopočul. Možno, že mu to pošepol Sahi, jež; a tak riekol Mauglimu, keď boli hlboko v prahore a chlapec sa pritúlil hlavou ku krásnej čiernej srsti Baghírovej: „Braček, koľko ráz som ti povedal, že Šír Kán ti je nepriateľom?“

„Toľko ráz, koľko orechov je na tamtej palme,“ odvetil Maugli, ktorý, rozumie sa, nevedel rátať. „Čo mi je do toho? Som ospanlivý, Baghíra, a Šír Kán má iba dlhý chvost a hlasný škrek, celkom ako páv Mor.“

„Ale teraz je nepríhodný čas na spanie; Balú vie o tom, ja viem o tom, i vlčí voj vie o tom, ba ešte i tie hlúpe, márnomyseľné srny vedia o tom. Aj Tabaki ti to povedal.“

„Ej, no len, no!“ zvolal Maugli. „Tabaki prišiel nedávno ku mne a drzo mi brýzgal do nahých človiečat, a že si neviem ani jeleníc zo zeme vyhrabať; ale som Tabakiho naučil slušnosti, chytil som ho za chvost a tak som ním rafol dva razy o kmeň palmy, že bude pamätať.“

„To bolo hlúpe; lebo hoci je Tabaki veľký zlomyseľník, predsa by ti bol mohol povedať o niečom, čo sa ťa veľmi blízko týka! Roztvorže oči, braček. Šír Kán sa neopováži zabiť ťa v džungli; ale pamätaj, že Akela je už veľmi starý a hocikedy môže nadísť deň, že už neuvládze usmrtiť svojho srnca, a potom už nebude viacej vodcom. Mnohí z tých vlkov, ktorí ťa videli, keď ťa po prvý raz doniesli na Poradné bralo, sú už tiež hodne starí, a mladí vlci uveria, čo im Šír Kán nabulíka, že človieča nemá čo hľadať v ich voji. A veď o krátky čas dorastieš na muža.“

„A aký by to bol muž, čo by nemohol sliediť po hore so svojimi bratmi?“ riekol Maugli. „Narodil som sa v džungli. Poslúchal som zákony džungle a medzi našimi vlkmi niet ani jedného, ktorému by som nebol vyťahoval tŕne z paprčiek. Isteže sú všetci moji bratia.“

Baghíra sa natiahol po celej dĺžke a prižmúril oči. „Braček,“ riekol, „nože ma ohmataj pod hrtanom.“

Maugli vystrel svoju silnú hnedú ruku a nahmatal pod jemnou bradou Baghírovou neveľký holý pruh, práve tam, kde sú ohromné, vždy sa hybajúce svaly, zakryté krásnou lesklou srsťou.

„Niet nikoho v džungli, kto by vedel, že ja, Baghíra, som takto poznačený — stopou obojka; ja som sa, braček môj, narodil medzi ľuďmi a medzi ľuďmi umrela i moja matka — v klietke zverínca v kráľovskom paláci oodéporskom. A preto som ťa vykúpil na Poradnom brale, keď si bol ešte malé, holé mláďa. Veru, i ja som sa narodil medzi ľuďmi. Nikdy som nevidel pralesa. Kŕmili ma za mrežami zo železnej panvice, až raz v noci som precitol, uvedomiac si, že som Baghíra — leopard — a nie hračka človečia, i zlomil som jedným úderom hlúpu zámku a ušiel som; a že poznám obyčaje ľudí, boja sa ma v džungli ešte väčšmi ako Šír Kána. No, či nie je pravda?“

„Oj, áno,“ riekol Maugli, „všetci v džungli sa boja Baghíru — všetci, vyjmúc Maugliho.“

„A to preto, že ty si človieča,“ riekol čierny leopard čím najnežnejšie; „ako som sa ja vrátil do džunglí, musíš sa konečne i ty vrátiť k ľuďom, ktorí sú tvoji rodní bratia, — ak ťa nebodaj nezabijú na porade.“

„Ale prečo — prečože by si niekto prial zabiť mňa?“ dumal Maugli.

„Pozriže sa na mňa,“ riekol Baghíra; a Maugli zadíval sa mu uprene do očú. O pol minúty odvrátil veľký leopard hlavu.

„Pre toto!“ riekol, perúc lapou listie. „Veď ani ja ti nemôžem hľadeť do očú, a ja som sa narodil medzi ľuďmi, a ja ťa ľúbim, braček. Ostatní ťa nenávidia preto, že nemôžu merať svoj pohľad s tvojím pohľadom; i preto, že si múdry, i preto, že si im vyťahoval tŕne z paprčiek — a hlavne preto, že si človek.“

„Ja som to nevedel,“ riekol Maugli zamračený, zazerajúc pohŕdavo zpod hustých čiernych obočí.

„Ako káže zákon džungle? Najprv udri a len potom hovor. A že si taký nevídane neobozretný, z toho súdia, že si človek. Ale buď múdry. Šípim, že keď sa Akelovi najbližší lov nezdarí, — a čo jeden hon, to ho viac námahy stojí pristaviť srnca, — voj sa vzbúri proti nemu i proti tebe. Bude všeobecná porada na brale a potom — a potom — už to mám!“ zvolal Baghíra, vyskočiac. „Schyť sa chytro a choď do doliny do chalúp ľudských a naber si trochu červeného kvieťa, ktoré ľudia pestujú, — aby si, keď nadíde čas, mal v ňom silnejšieho ochrancu, ako som ti ja alebo Balú, alebo tí z vlčieho voja, ktorí ťa ľúbia. Hľaď dostať červené kvieťa.“

Baghíra červeným kvietím menoval oheň, lebo ani jeden tvor v džungli nezval oheň po vlastnom mene. Všetky lesné zvery boja sa ohňa ani smrti a vymýšľajú storaký spôsob opísať jeho meno.

„Červené kvieťa?“ opakoval Maugli. „To rastie na mraku pred chalupami ľudí. Zaopatrím si z neho.“

„Hovoríš, ako sa na človieča svedčí,“ riekol Baghíra pyšne. „Nezabudni, že rastie v hrnčekoch. Dones si ho čím najskôr a opatri si ho na čas tvŕdze.“

„Dobre!“ prisvedčil Maugli. „Už idem. Ale či to vieš istotne, môj drahý Baghíra,“ i ovinul ramenom krásne hrdlo leopardovo a nazrel mu hlboko do očú, — „či vieš istotne, že všetko toto je dielo Šír Kána?“

„Na zámku, ktorú som rozdrúzgal, chcejúc sa oslobodiť, ti hovorím, že to viem celkom iste, braček.“

„A ja sa ti zaverím na vola, ktorým si ma vykúpil, že vyrovnám svoj účet u Šír Kána, a to ešte nápraskom,“ riekol Maugli a odbehol.

„To je muž. Od hlavy do päty muž,“ zamrmlal Baghíra a ľahol si zas. „Oj, Šír Kán, nikdy nebolo nešťastnejšej honby, ako bola tvoja honba na žabku pred desiatimi rokmi!“

Maugli zabehol ďaleko, ďaleko do hory, utekajúc neúnavne, až mu srdce prudko bilo. Prišiel k vlčiemu brlohu, keď sa večerné hmly dvíhaly, a zdýmajúci hľadel do doliny. Vĺčatá neboly doma, ale mať Vlčica, hovejúca si v úzadí brloha, poznala hneď po dýchaní, že niečo trápi jej žabku.

„Čože ťa znepokojuje, syn môj?“ vyzvedala sa.

„Ale táraniny netopiera o Šír Kánovi,“ zavolal do brloha. „Tejto noci si zapoľujem na oráčinách,“ a už zaberal cez krovie dolu k rieke, tečúcej konča doliny. Tam zastal, lebo počul poľujúci voj, počul rev honeného Sambara[4] a rehot vlkov, keď sa jeleň v tiesni zvrtol a čelil svojim prenasledovateľom. Potom zaznelo zlostné, škodoradostné vytie mladých vlkov: „Akela! Akela! Nechže sa preukáže osamelý vlk svojou silou! Spravte miesto vodcovi voja! Skočže, Akela!“

Osamelý vlk iste skočil a chybil cieľ, lebo Maugli počul, ako mu zuby kleply na prázdno a ako hneď zatým zavyl bolestne, keď ho Sambar odkopol prednými nohami.

Maugli nečakal dlhšie, ale pobral nohy na plecia, a zavýjanie doliehalo čoraz slabšie k jeho sluchu, keď utekal cez obilné polia, už dedinčanmi obrábané.

„Baghíra hovoril pravdu,“ zdýmal, uvelebiac sa na hŕbke dobytčieho krmu, pod oblokom jednej z chalúp nachystaného. „Zajtra nám obom svitne zlý deň, i Akelovi i mne.“

Potom pritisol tvár ku samému obloku a pozoroval oheň na ohnisku. Videl, ako hospodárova žena vstala v noci a prikladala na oheň čierne polienka, a keď sa blížilo ráno a nočné pary celkom zbelely a schladly, vzalo dieťa gazdovo prútený košíček, vymazaný zdnuky hlinou, a nabralo doňho červeného žeravého uhlia, prikrylo ho pokrývkou a pobralo sa do stajne opatriť kravy.

„To je všetko?“ rozmýšľal Maugli. „Keď si s tým chlapča vie rady, nemám sa čoho báť,“ i obehol roh domu, aby stretol chlapča, vychytil mu nádobu s ohňom a zmizol v hmle, kým sa chlapča od ľaknutia rozplakalo.

„Velmi sú mi podobní,“ hútal Maugli, dúchajúc do hrnca, ako videl ženu rozduchovať oheň. „Ale toto mi umre, ak ho nebudem kŕmiť,“ i hádzal na žeravé uhlie konáriky a suché kôry. Na pol ceste hore vŕškom stretol Baghíru; ranná rosa ligotala sa mu na kožuchu, ani čo by mal celú srsť mesiačikmi[5] posiatu.

„Akela chybil,“ oznamoval leopard. „Boli by ho usmrtili už minulej noci, ale chceli mať i teba. Hľadali ťa po celom vŕšku.“

„Bol som na oráčinách. Už som si to prichystal. Pozriže!“ Maugli zdvihol nádobu s ohňom.

„Výborne! Ale ja som videl, ako ľudia strkali suché konáre do toho a hneď zatým vykvitlo na tom červené kvieťa. Či sa toho nebojíš?“

„Nie. Prečože by som sa ho mal báť? Pamätám sa teraz, — ak sa mi to len nemarí, — že prvej, ako som sa stal vlkom, líhaval som pri červenom kvieti a bolo tam teplúško a príjemne.“

Maugli presedel celý deň v jaskyni, bedliac o svoj oheň a strkajúc doň suché konáre a prizerájúc sa pozorne, ako ich plameň oblizoval i pohltil. Vyhľadal si taký konár, aký sa mu zdal najprimeranejším pre jeho zámer, a keď prišiel večer Tabaki k jaskyni a povedal mu dosť hrubo, že ho chcú mať na Poradnom brale, Maugli sa smial, kým Tabaki neodbehol. Potom sa Maugli pobral na poradu, celou cestou sa usmievajúc.

Akela, osamelý vlk, ležal už len vedľa svojej skaly, na znak, že je miesto vodcu voja uprázdnené, a Šír Kán so svojím vlčím sprievodom, odpadkami sa kŕmiacim, prechádzal sa hore dolu, kochajúc sa v lichotivých rečiach svojich príživníkov. Baghíra si ľahol tesne vedľa Maugliho, držiaceho nádobu s ohňom medzi kolenami. Šír Kán začal hovoriť — čo by sa nikdy nebol opovážil, nech je Akela ešte pri moci.

„K tomu nemá práva,“ šeptal Baghíra. „Povedz mu to. To je iba taká psina. Zľakne sa ťa.“

Maugli skočil rovno na nohy. „Slobodný národ!“ zakričal. „Nuž či je Šír Kán vodcom voja? Čože sa má tyger miešať do našich vodcovských vecí?“

„Vidiac, že je miesto vodcu uprázdnené, aj mňa požiadali, aby som hovoril,“ začal Šír Kán.

„Kto ťa požiadal?“ skríkol Maugli. „Nuž či sme my všetci šakali, aby sme lichotili tomuto zlodejovi dobytka? Nad vodcovstvom voja len sám voj rozhoduje.“

I bolo čuť výkriky: „Čušíš ho, človieča!“ „Ba ho nechajte hovoriť. On vždy uctil naše zákony,“ a naostatok zahrmeli do toho najstarší z voja: „Nech hovorí Mŕtvy vlk.“ Keď vodcovi voja ujde korisť, zovú ho mŕtvym vlkom, kým ešte žije, čo, pravda, netrvá dlho.

Akela vzpriamil namáhave svoju starú hlavu:

„Slobodný národ vlčí, i vy, šakali Šír Kánovi, za dvanásť rokov som bol vaším vodcom a radcom pri lovoch a za celý ten čas nedostal sa ani jeden do želiez, ani sa z vás ani jeden nedokaličil. Teraz som schybil skok a nezabil zvera. Vy viete, ako úkladne to bolo nasnované. Vy viete, že ste mi nadhnali silného mladého jeleňa, aby bola moja slabosť tým zrejmejšia. Bolo to múdre premyslené. Teraz máte právo zabiť ma tu na Poradnom brale. A preto sa vás pýtam, ktorý z vás si trúfa zmárniť osamelého vlka? Lebo podľa zákona džungle mám právo žiadať, aby ste sa pustili do mňa len po jednom.“

Nastalo dlhé mlčanie, lebo ani jeden z vlkov sa neodvážil zápasiť s Akelom na život a na smrť. „Vtedy Šír Kán zareval: „Ejha! Čože sa máme zapodievať s týmto bezzubým bláznom? On je už na smrť odsúdený! Ide tu o človieča, ktoré žilo až pridlho. Slobodný národ, veď človieča bolo od počiatku mojou korisťou. Dajte mi ho. Už mám po krk toho ľudskovlčieho bláznovstva. Veď už znepokojuje džungľu od desiatich liet. Lebo ak mi ho nedáte, budem vždy tu poľovať a nedám vám ani koštialika. On je človek, dieťa človeka, a ja ho nenávidím až do striedky svojich kostí.“

A väčšia polovica voja brechala: „Človek! človek! Čo má človek do činenia s nami? Nechže ide do svojho rodiska.“

„Aby nahuckal všetkých ľudí z dedín na nás?“ zareval Šír Kán. „Nie; len ho vy mne dajte. On je človek a nikto z nás mu nemôže hľadeť do očú.“

Akela zdvihol znovu hlavu a volal: „On jedol s nami naše pokrmy. Spal s nami. Neraz nám nahnal zverinu. Nikdy sa neprehrešil čo len proti jednému príkazu džungle.“

„Okrem toho ja som zaplatil zaňho vola, keď ste ho medzi seba prijali. Hodnota vola je síce malá, ale česť Baghírova je také niečo, za čo sa mu odplatí zápasiť,“ riekol Baghíra najľúbeznejším hlasom.

„Dbáme my mnoho o vola, ktorého si nám dal pred desiatimi rokmi!“ vrčal voj. „Čože nám záleží na desaťročných koštiaľoch?“

„Alebo na danom slove?“ uškŕňal sa Baghíra potupne, vyceriac biele zubiská. „Veru vám pristane zvať sa slobodným národom!“

„Ani jeden človek nemôže sa spolčiť s čeliadkami v džungli,“ reval Šír Kán. „Dajte ho mne!“

„Vo všetkom je naším bratom, vyjmúc krvných sväzkov,“ pokračoval Akela, „a vy by ste ho chceli tu zabiť? Na moju pravdu, už som žil pridlho. Niektorí z vás sa živia dobytkom, a o druhých som počul, že na návod Šír Kána za tmavých nocí chvácete s prahov domov dedinčanom deti. Viem tedy, že ste ustrašenci, a tak navrhujem vám, ustrašencom: moja smrť je nevyhnutná a môj život už nemá ceny, ináč by som ho ponúkal namiesto života človiečaťa. Ale pre dobrý chýr voja, — veď česť je taká maličkosť, že bez vodcu ste na ňu úplne zabudli, — vám sľubujem, ak necháte človieča odísť bez úrazu do jeho rodiska, keď nadíde čas mojej smrti, nenadstavím oproti vám ani jedného zuba. Bez zápasu umrem. Tým sa voju ušetria aspoň tri životy. Viacej urobiť nemôžem; ale ak chcete, aspoň si usporíte hanbu, vyplývajúcu zo zavraždenia brata, nemajúceho úhony, — brata, prijatého na odporúčanie a vkúpeného do voja v súhlase so zákonom džungle.“

„On je človek — človek — človek!“ kričal voj a väčšina vlkov začala sa shromažďovať okolo Šír Kána, pošibkávajúceho chvostom.

„Teraz sa už ty chop diela,“ riekol Baghíra Mauglimu. „My už viacej za teba robiť nemôžeme, iba bojovať.“

Maugli sa vzpriamil, držiac v rukách nádobu s ohňom. Potom vystrel ramená a zívol shromaždeným do tvári, hoci mu srdce div nepuklo od vzteku a zármutku, lebo mu, podľa spôsobu vlčieho, nikdy neriekly, ako ho nenávidia.

„Čušte!“ skríkol. „Ten psí brechot je celkom zbytočný. Toľko ráz ste mi riekli tejto noci, že som človek (hoci by som veru vďačne zostal vlkom s vami až do konca života), že cítim pravdivosť vašich slov. A tak vás nebudem viacej zvať svojimi bratmi, ale sagmi (psami), ako by vás zval človek. Čo urobíte a čo neurobíte, vy nerozhodnete. To závisí odo mňa, a aby sme všetko jasnejšie videli, doniesol som ja, človek, tu trochu toho červeného kvieťa, ktorého sa vy, psi, tak bojíte.“

I hodil nádobu s ohňom na zem a niektoré žeravé uhlíky padly na chĺpky suchého machu, ktorý hneď vzplanul a celé shromaždenie cúvalo užasnute pred vzmáhajúcimi sa plameňmi.

Maugli strčil prichystaný suchý konár do ohňa, kým sa halúzky praskajúc nerozžiarily, a zatočil ním nad hlavami učupených vlkov.

„Ty si pán,“ riekol Baghíra tlmene. „Zachráň Akelu od smrti. Bol ti vždy verným priateľom.“

A Akela, ľúty starý vlk, ktorý za svojho živobytia nikdy o milosť neprosil, pohliadol úpenlive na Maugliho, ako stál celý nahý s dlhými čiernymi vlasmi, poletujúcimi mu vôkol pliec, osvietený plameňom rozhoreného konára, od ktorého tiene skákaly a sa chvely.

„Dobre!“ riekol Maugli, hľadiac smutne vôkol seba. Vidím, že ste psi. Pôjdem od vás k svojmu rodu — ak je to totiž môj rod. Džungľa sa zavre predo mnou a mne treba zabudnúť na vašu reč i na to, že som bol vo vašej družine, ale chcem byť milosrdnejší, ako ste vy. Keďže som bol okrem krvných sväzkov vaším bratom, sľubujem vám, že keď budem človekom medzi ľuďmi, nezradím vás tak, ako ste vy mňa zradili!“ I kopol nohou do ohňa, až iskry sršaly. „Nebude tedy vojny medzi nikým zpomedzi voja. Ale prvej, ako by som odišiel, mám ešte istú podlžnosť zaplatiť.“ I kráčal na to miesto, kde sedel Šír Kán, žmúrajúc hlúpo pred plameňmi, a chytil ho za chumáč srsti na brade. Baghíra šiel za ním, aby bol na porúdzi pre všetky prípady.

„Vstaň, psisko!“ skríkol Maugli. „Vstaň, keď človek hovorí, ak nechceš, aby som ti kožuch podpálil!“

Šír Kán ovesil uši a privrel oči, lebo horiaci konár bol mu veľmi blízko.

„Tento hovädožrút sa chvastal, že ma na porade zabije, lebo ma nezabil, kým som bol ešte deckom. Nuž tedy takto a takto bijeme psov, keď sme ľudia. Len sa opováž muknúť, vrazím ti do hrtana červené kvieťa.“

I udrel Šír Kána po hlave konárom a tyger skučal a vyl v smrteľnom strachu.

„Fuj! Ty priškvŕknutá lesná mačka — už sa prac! Ale si zapamätaj, že najbližší raz, keď prídem na Poradné bralo, prídem, ako sa na muža sluší, a to so Šír Kánovým kožuchom na hlave. A teraz hovorím vám ostatným, že Akela bude žiť, ako sa jemu páči. Nesmiete ho zabiť, lebo to nechcem. Ani to si nežiadam, aby ste tu ešte dlhšie sedeli, vyplazujúc jazyky, ani čo by ste boli bohvie čo, a nie len psi, ktorých ja takto rozprášim. Berte sa!“ Oheň na konci konára sa silne rozhorel a Maugli švihal konárom na pravo, na ľavo, v celom kruhu, a vlci, zavýjajúc, utekali divoko, lebo im iskry pálily kožu. Naostatok boli tam už len: Akela, Baghíra a asi desať vlkov, ktorí sa k Mauglimu vždy verne družili.

Zrazu začalo Maugliho niečo v hrudi boleť, ako ho ešte nikdy nebolelo, dych mu pristavilo, i nariekal, až mu tvárou prúdom slzy stekaly.

„Čo je to? Čo mi je?“ pýtal sa. „Nechce sa mi opustiť džungľu, a neviem, čo mi je. Či neumieram, Baghíra?!“

„Ale nie, braček môj. To sú iba slzy, aké prelievajú ľudia. Teraz už viem, že si muž a že si vyrástol z detstva. Odteraz bude ti džungľa už naozaj zavretá. Nech len padajú, Maugli. Veď sú to iba slzy.“ A Maugli sedel a plakal usedavo, div sa mu srdce nepuklo; veď neplakal ešte, odkedy bol na svete.

„A teraz,“ riekol, „pôjdem k ľuďom. Ale najprv sa musím odobrať od svojej matky,“ a šiel do brloha, v ktorom žila mať Vlčica s otcom Vlkom, i vyplakal sa na jej kožuchu, pri čom ho vĺčatá desným vytím sprevádzaly.

„Či nezabudnete na mňa?“ spýtal sa Maugli.

„Nikdy, kýmkoľvek nás čuch povedie za zverinou,“ uisťovaly ho vĺčatá. „Keď budeš už človekom, príď na úpätie vŕšku, tam sa poshovárame a potom pôjdeme s tebou do poľa a tam sa v noci poihráme.“

„Príď čím skôr!“ riekol otec Vlk. „Ty múdra žabka, vráť sa čím skôr k nám, lebo sme už starí, i tvoja mať, i ja.“

„Príď čím skôr,“ doložila mať Vlčica, „môj nahý synček; lebo, aby si vedel, ty ľudské dieťa, že som ťa väčšmi ľúbila, ako ľúbim ktorékoľvek z mojich detí.“

„Istotne prídem,“ sľuboval Maugli, „a prídem i preto, aby som mohol rozprestreť Šír Kánovu kožu na Poradné bralo. Nezabudniteže na mňa. A povedzte všetkým v hore, aby na mňa nezabudli!“

Na východe už presinievalo, keď Maugli kráčal sám dolu vŕškom, aby sa sišiel s onými záhadnými tvormi, ktorých zovú ľuďmi.

Poľovná pieseň sionískeho vlčieho voja Keď sa brieždil deň, zatrúbil jeleň raz, dva raz’ a zas! V hore od plesa chvatom ženie sa štihlá mladá laň na temnastú stráň. Strežúc v hore sám, ukrytý za peň, videl som jej tieň raz, dva raz’ a zas! Keď sa brieždil deň, zatrúbil jeleň. Raz, dva raz’ a zas! Vlk, čo ich striehol, heslo už niesol ta, kde číhal voj na lov i na boj. Kto hľadá, najde; za stopou zajde hoc na hrebeň hôr, raz, dva raz’ a zas! Keď rudly zore, letel voj v hore. Raz, dva raz’ a zas! Čia noha to v džungli nenechá zárypu? Čie oči vidia v tme? Kto má viac dôvtipu? Svojeť si vždy ľúb, jej slávu ospevuj a hlásaj v hore: Raz, dva raz’ a zas!



[1] Džungľa je nízka, hustá, trstím porastená chrasť a močarina na výbežkoch pohorí indických.

[2] Čítaj: Vejngungy.

[3] Moiré.

[4] Indický jeleň.

[5] Nerast, patriaci k drahokamom.




Rudyard Kipling

— britský spisovateľ, novinár a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.