ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko, čo vám tu rozpoviem, stalo sa ešte prvej, ako Maugliho vysúdili zo sionískeho vlčieho voja, a prvej, ako sa vypomstil na tygrovi Šír Kánovi. Bolo to ešte za onoho času, keď ho Balú učil zákonom džungle. Ozrutný, vážny, starý hnedý medveď bol celý uveličený, že má teraz takého chápavého žiaka, lebo vlčatá boly náklonné naučiť sa iba tie zo zákonov džungle, ktoré sa vzťahovaly na ich vlastný voj a kmeň, a ušly mu, ledva sa naučily odremziť poľovnícke heslo: „Nohy, kráčajúce neslyšno; oči, prenikajúce tmou; uši, čujúce i najjemnejší vánok vetra, a ostré, biele zuby, to všetko sú neklamné známky našich bratov, vyjmúc šakala Tabakiho a hyény, ktorých nenávidíme.“ Ale Maugli, človieča, musel sa naučiť o mnoho viacej. I Baghíra, čierny leopard, keď sa nečinne už dosť naponevieral v húštine, prišiel vše, aby videl, ako sa darí jeho milučkému bračekovi, a oprúc hlavu o strom, spokojne priadol, kým Maugli odriekal dennú úlohu Balúmu. Chlapec vedel už skoro tak dobre liezť po stromoch, ako vedel plávať, a plával skoro tak dobre, ako vedel utekať, a tak ho Balú, učiteľ zákonov, oboznamoval i so zákonmi lesnými i s vodnými; naučil ho rozoznať spriešnelý konár od zdravého; prihovoriť sa zaliečavo divým včelám, keď naďapil nenazdajky na roj vo výške pädesiatich stôp nad zemou; ospravedlniť sa Mangovi, netopierovi, keď ho na konároch cez poludnie vyrušil zo spánku; a upozorniť vodných hadov v plesách, kým by sa vnoril do vody medzi nich. Obyvatelia džungle nedovolia, aby ich niekto znepokojoval, a hneď sa vrhnú na votrelca. Krem toho medveď naučil Maugliho, ako treba zvolať cudziemu poľovníkovi, keď zajde na honbištia nevlastné, a že treba to volanie dotiaľ opakovať, kým nedostane odpovedi. To volanie znie v preklade: „Dovoľte mi tu si zapoľovať, lebo som hladný,“ a odpoveď: „Poľuj teda, aby si sa nasýtil, ale nie zo zábavy.“

Toto všetko vám dosvedčuje, ako mnoho sa musel učiť Maugli nazpamäť a že veru vše náležite ustal, keď musel opakovať i sto ráz jednu prípoveď; pravdaže, i Balú mal pravdu, ospravedlňujúc sa Baghírovi, keď raz vymlátil Maugliho a ten mu v roztrpčenosti utiekol: „Človieča je človieča a musí sa naučiť všetkým zákonom džungle.“

„Ale uváž, aký je maličký,“ riekol čierny leopard, ktorý by bol Maugliho rozmaznal, keby bolo šlo podľa neho. „Akože môže jeho hlávka zniesť všetky tvoje dlhé reči?“

„Či je niečo v džungli primaličké, aby nemohlo byť usmrtené? Veru nie. Preto ho učím všetkým veciam a preto ho vše i pacnem, ale len veľmi zľahúčka, keď na niečo zabudne.“

„Zľahúčka! Či ty vôbec môžeš pacnúť zľahka svojimi starými labami, ťažkými ani olovo?“ vrčal Baghíra. „I dnes má celú tvár doráňanú — čo dokazuje ľahkosť tvojich úderov. Uf!“

„Nech je radšej doráňaný od hlavy do piat mnou, ktorý ho ľúbim, ako by ho mala stihnúť ťažká nehoda pre nevedomosť,“ odpovedal Balú veľmi vážne. „Teraz ho učím čarovným slovám džungle, ktoré ho zavarujú pred vtákmi, hadmi a všetkými štvornohými lovci okrem jeho vlastného voja. Môže sa dovolať ochrany, — ak sa len rozpamätá na patričné slová, — od kohokoľvek v džungli. Či sa mu preto neodplatilo strpeť trochu bitky?“

„Nuž veď dobre, ale hľaď aspoň, aby si pri tom človieča nezabil. Nie je kmeňom, aby si si na ňom ostril svoje zatupené pazúry. Ale akéže sú tie čarovné slová? Ja síce radšej sám pomôžem niekomu, ako by som mal o pomoc žiadať,“ — Baghíra vystrel paprču a obdivoval svoje ocelisto modré, dlátovité pazúry, — „jednako by som ich nedbal znať.“

„Zavolám Maugliho, nech ti ich odrecituje — ak chce. Poďže, braček!“

„Tak mi hučí v hlave, ani čo by som mal v nej roj včiel,“ ozval sa mrzutý hlások nad ich hlavami a Maugli sliezol so stromu hodne rozhnevaný a roztrpčený, a keď už bol na zemi, doložil: „Prišiel som len k Baghírovi a nie k tebe, ty bachratý starý Balú!“

„To mi je jedno,“ riekol Balú, hoci bol urazený a zarmútený. „Odriekaj teda Baghírovi čarovné slová džungle, ktorým som ťa po tieto dni učil.“

„Ktoréže čarovné slová?“ pýtal sa Maugli uveličený, že sa môže svojimi znalosťami preukázať. „V džungli je mnoho rečí. A ja ich všetky znám.“ „Niečo znáš, ale nie mnoho. Oj, Baghíra, či vidíš, žiaci nikdy nie sú povďační svojmu učiteľovi! Nikdy neprišlo ani jedno vĺčatko poďakovať sa starému Balúmu za vyučenie. Povedz teda poľovnicke heslo štvornohých, ty veliký učenec.“

„Jednej krvi sme, vy i ja,“ riekol Maugli s medvedím prízvukom, užívaným všetkými poľujúcimi štvornožcami.

„Dobre. A teraz vtáčie čarovné slová.“ Maugli opakoval vetu a potom zaškriekal ako jastrab.

„A teraz hadie,“ riekol Baghíra.

Odpoveď bola neopisateľné zasyčanie a Maugli skákal virgajúc, tlieskal rukami sebe samému na pochvalu a vyskočil Baghírovi na chrbát, kde si sadol bokom a vyzváňal nohami, búchal pätami o lesklú srsť leopardovu a strúhal čím najškaredejšie tváre Balúmu.

„Hľa, hľa! To bolo hodné trochy pomliaždenia,“ riekol hnedý medveď nežne. „Nadíde čas, že sa preto na mňa rozpomenieš.“ Potom rozprával Baghírovi, čo sa namodlikal Hathimu, divému slonovi, aby mu zjavil čarovné slová, lebo Hathi pozná všetko v tomto obore, a ako vzal Hathi Maugliho dolu k plesu, aby tam počul od vodného hada hadie heslo, ktoré Balú nemohol nijako vysloviť; a ako je Maugli teraz rozumom obrnený proti všetkým nehodám v džungli, lebo mu neublížia ani hadi, ani vtáci, ani dravci.

„Nikoho sa nemusí obávať,“ vzpriamil sa Balú, pyšne sa tľapkajúc po vypasenom srstnatom brušku.

„Vyjmúc vlastného voja,“ riekol Baghíra tlmene, a nahlas sa oboril na Maugliho: „Šetriže trochu moje rebrá, braček. Čože ma tak kopeš?“

Maugli len preto drmal Baghíru za srsť na pleci a preto ho kopal do boku, aby si ho všimol. A keď tí dvaja stíchli, zakričal s plnou parou: „Budem mať svoj vlastný kmeň!“

„Aká je to zas hlúposť, ty malý snuvač snov?“ spýtal sa Baghíra.

„Veru, a budeme hádzať konáre a špinu na starého Balúho,“ pokračoval Maugli. „Ony mi to už sľúbily. Hej!“

„Uf!“ Balú strhol mohutnou labou Maugliho s chrbta Baghírovho a chlapec videl, ležiac medzi pevnými paprčami svojho učiteľa, že je medveď veľmi nahnevaný.

„Maugli,“ riekol Balú, „ty si sa shováral s kmeňom Bandarov — s národom opičím.“

Maugli pozrel na Baghíru, chcúc sa presvedčiť, či je i leopard nahnevaný, ale pohľad Baghírov bol taký tvrdý, ani kremeň.

„Ty si sa oboznámil s národom opičím — so sivými opicami — s tou čeliadkou, nemajúcou zákonov, žerúcou všetko. To je veliká hanba!“

„Keď mi Balú prebil hlavu,“ odvetil Maugli, ešte vždy horeznačky ležiac, „odbehol som a sivé opice sišly so stromov a ľutovaly ma. Nikto iný sa neozrel o mňa.“ Mauglimu zasekávalo trochu reč.

„Ľútosť opíc!“ fuňal Balú. „To je také, ani tichosť horskej riavy! Chlad letného slnca! A čo bolo potom, chlapča?“

„A potom a potom mi daly orechov a znamenitých vecí na jedenie a potom ma zaniesly v náručí až na vrcholce stromov a vravely mi, že som ich krvný brat, iba že mi chybí chvost, a že budem časom ich vodcom.“

„Ony nemajú vôbec vodcu,“ riekol Baghíra. „Ony lužú. Ony vždy luhaly.“

„Boly ku mne veľmi láskavé a prosily ma, aby som prišiel k nim zas. Prečo ste ma nevzali nikdy do spoločnosti opíc? Ony stoja na nohách tak, ako ja stojím. Ony ma nemlátily tvrdými paprčami. Ony sa ihrajú celý, celučičký deň! Pusťte ma hore k nim! Ty, zlý Balú, pusť ma. Chcem sa zas s nimi baviť.“

„Čujže, chlapča,“ riekol medveď a hlas mu hrmel ani hrom za sparnej noci. „Učil som ťa zákonom džungľovým, vzťahujúcim sa na všetkých obyvateľov džungle — okrem opíc, žijúcich na stromoch. Ony nemajú zákonov. Ony sú vyvrheli. Ony nemajú ani vlastnej reči, ale užívajú len ukradené slová, ktoré pochytily, keď načúvaly, naďúgaly a špehovaly shora, s konárov. Ich cesty nie sú naše cesty. Vodcov nemajú. Ani pamäti nemajú. Len sa vychvaľujú, rapocú a osobujú si byť udatným národom, ustanoveným na veliké diela v džungli, ale ledva im spadne orech na zem, už sa rozchichocú a zabudnú na všetko iné. My džunglisti nemáme s nimi nič spoločného. Nepijeme tam, kde sú napájadlá opíc; nechodíme tadiaľ, kadiaľ chodia opice; nepoľujeme tam, kde opice poľujú; ba ani tam neumierame, kde opice umierajú. Či si ma kedy počul hovoriť o kmeni Bandarov až do dnešného dňa?“

„Nie,“ odvetil Maugli šeptom, lebo v hore panovala hlboká tichosť, keď Balú dohovoril.

„Obyvatelia džungle vysúdili ich zo svojich úst i zo svojej mysle. Je ich veľmi mnoho a sú zlostné, špinavé a nehanebné, a len si želajú — ak vôbec majú určité želanie — aby si ich obyvatelia džungle všímali. Ale my si ich nevšímame ani vtedy, keď nám hádžu na hlavy orechy a kadejakú špinu.“

Ledva to vyriekol, už sa sypal celý príval orechov a halúzok cez konáre a bolo čuť kašľanie a revanie a hnevlivé dubasenie vysoko vo vzduchu vo vrcholcových konároch.

„Obcovanie s opicami je zakázané, prísne zakázané všetkým obyvateľom džungle. To si zapamätaj!“

„Veru zakázané,“ potvrdil Baghíra, „jednako si myslím, že ťa mal Balú vystríhať pred nimi.“

„Ja? Ale ja? Akože som ja mohol tušiť, že sa on spolčí s takými špinavci. S opicami! Fuj!“

Nová spŕcha kliesnila si cestu shora na ich hlavy a oba sa poponáhľali ztadiaľ, pojmúc i Maugliho. Čo Balú riekol o opiciach, bola čistá pravda. Ony žily na vrcholcoch stromov, a že divé zvery len veľmi zriedka kedy hľadia nahor, opice nemaly príležitosti sa stýkať s obyvateľmi chrasti. Ale kedykoľvek našly opice chorého vlka, raneného tygra alebo medveďa, neomeškaly trýzniť ich a vše hádzaly kusy dreva a orechy do niektorého dravca len zo zábavy a úfajúc sa, že si ich potom všimne. Vše vykrikovaly a škriekaly nesmyselné piesne a volaly obyvateľov džungle, aby sa vyštverali hore k ním na stromy a tam s nimi bojovali; vše sa pre daromnice medzi sebou zúrive pobily a nechaly mŕtve opice na takých miestach, kde ich ostatná zverina videť musela. Vždy sa chystaly zvoliť si vodcu, ustáliť si vlastné zákony a obyčaje, ale na uskutočnenie zámerov nikdy nedošlo, lebo im pamäť so dňa na deň zlyhala, nuž riešily všetko jednou frázou: „Čo si kmeň Bandarov myslí teraz, to džunglistom len neskoršie na um príde,“ a to ich veľmi uspokojilo. Ani jeden z divých zverov ich dohoniť nemohol, ale si ich ani jeden nevšímal, a preto boly také natešené, keď prišiel Maugli k nim a ihral sa s nimi a keď počuli, ako sa preto Balú rozhneval.

Nikdy im nezáležalo na tom, aby si niečo premyslely — hoci kmeň Bandarov nepílieva si hlavy myslením; ale jednej opici prišla, — ako sa sama domnievala, — krásna myšlienka, ktorú vyjavila všetkým ostatným, že by im totiž Maugli mohol byť užitočný, keby ho maly u seba, lebo že vie spletať prútie tak, aby bol chránený od vetra; a že keby si ho chytily, mohly by ho prinútiť, aby ich tomu naučil. Maugli, syn drevorubača, zdedil prirodzene všelijaké pudy po otcovi a vše si nevdojak staval chalúpky zo suchého haluzia, a opice, dívajúce sa so stromov na zábavku chlapcovu, obdivovaly dielo jeho rúk nesmierne. Teraz už — hovorily — skutočne sa zmôžu na vodcu a bude z nich najmúdrejší národ v džungli; také budú múdre, že ich každý všimne a bude im závideť. A preto šly za Balúm, Baghírom a Mauglim obozretne, tichúčko cez húštinu, kým nenastal čas poludňajšieho spánku, a Maugli, ktorý sa sám seba hanbil, ľahol si spať medzi leoparda a medveďa, umieňac si, že sa nikdy viac o opice neozre.

Najprvšie, na čo sa pamätal, bolo, že cítil, ako ho čiesi ruky, tvrdé, pevné, malé ruky, chytily popod pazuchy a za nohy — a potom mu šľahaly konáre do tvári a on, hľadiac nadol, zazrel cez husté pletivo halúzok, ako vyburácal Balú zo sna všetkých v húštine svojím hlbokým revaním a ako liezol Baghíra hore kmeňom s vycerenými zubiskami. Bandarci výskali víťazoslávne a vyšvihli sa na najvyššie konáre, kam sa už Baghíra neodvážil za nimi, a kričali: „On si nás všimol! Baghíra si nás všimol. Všetci v džungli obdivujú našu zručnosť a našu ľstivosť.“ A potom odcválali; toto cválanie opíc cez oblasť stromovú je niečo, čo nik neopíše. Majú tam hore v korunách stromov svoje pravidelné cesty a krížne cesty, hore vŕškom a dolu vŕškom, vedúce od pädesiat do sedemdesiat až do sto stôp nad povrchom zeme, po ktorých sa vyznajú, ak sú v tvŕdzi, i v noci. Dve z najmocnejších opíc chytily Maugliho popod pazuchy a zahadzovaly sa s ním cez vrchovce stromov jedným vrhom; i na dvacať stôp. Nemať živého bremena, boly by mohly s dvojnásobnou rýchlosťou napredovať, ale váha chlapca im prekážala. Mauglimu bolo zle, i závrat mal, a pri tom mal nevdojak i pôžitok z tejto divokej štvanice, hoci ho desilo, keď zazrel hlboko pod sebou preblesknúť zem, a desné drmanie unášajúcich ho opíc mu div dušu nevytriaslo, keď sa s ním prehadzovaly cez vzduch so stromu na strom. Vyšplhaly sa s ním do vrchovca stromu, až cítil, ako práskajú a zohýnajú sa pod nimi najtenšie ratoliestky, a ztadiaľ vrhly sa, chripľavo zavýsknuc, do vzduchu stranou i nadol smerom ku druhému stromu, ktorého najnižšie konáre zachytily rukami alebo nohami. Vše videl na míle a míle do diaľky ponad nehybnú zelenú chrasť ani matróz, keď na vrcholci sťažňa prezre more na mnohé míle, a potom ho zas konárie a listie šľahalo do tvári, až sa ocitol so svojimi dvoma strážnikmi nad samou zemou. A tak skáčuc s praskotom a vykrikujúc a výskajúc, hnal sa celý kmeň Bandarov po vzdušnej stromovej ceste, unášajúc si svojho väzňa Maugliho.

Za čas sa obával, že ho pustia na zem; potom sa zlostil čo raz väčšmi, ale sa chránil vzpierať sa im, radšej začal rozmýšľať. Prvou jeho starosťou bolo poslať zvesť o sebe Balúmu a Baghírovi, lebo podľa cválania opíc vedel, že jeho priatelia museli ďaleko zaostať za nimi. Márne hľadel nadol, tam neuzrel inšie iba konáre a listie; pozeral tedy nahor a videl ďaleko pod belasým nebom jastraba Čila vznášať sa a krúžiť nad húštinou, číhajúceho, či neuzre niekde mŕtvolu. Čil videl, že opice vlečú niečo; spustil sa na niekoľko sto rífov, aby sa presvedčil, či je ich bremä súce na jedenie. Až zapišťal od prekvapenia, vidiac, že to Maugliho šutrujú na vrchol stromu, a čujúc od neho heslo jastrabie a príhovor: „Jednej krvi sme, ty a ja.“ Vlny listia zavrely sa zas nad chlapcom, ale Čil poodlietol k najbližšiemu stromu dosť zavčasu, aby videl znovu sa vynoriť hnedú tváričku chlapcovu. „Sledujže, kam ma povlečú!“ skríkol Maugli. „A povedz to Balúmu zo sionískeho voja a Baghírovi z Poradného brala.“

„V mene koho, brat môj?“ Čil nevidel nikdy predtým Maugliho, hoci, rozumie sa, počul o ňom.

„Som Maugli, žabka. Volajú ma i človiečaťom! Sleduj náš po — hon!“

Posledné slová vypustil z úst počas ohromného skoku cez vzduch, ale Čil kladne kývol hlavou a vzniesol sa zas do závratnej výšky, kde sa už len toľkým videl, ako práštek, a tam z výšky sledoval svojimi ďalekozrakými očima podľa kolísania sa vrcholcov stromových, kade sa ženie Maugliho sprievod.

„Ďaleko nikdy nezajdú,“ riekol, chichotajúc sa. „Nikdy neskončia, čo spraviť si umienily. Vždy si nad niečím novým láme hlavu táto čeliadka. Ale tento raz sa mi tak vidí, že si prisporia iba trápenie, lebo Balú nie je holobriadok, a Baghíra, nakoľko ho poznám, vie viac ako len kozy zabíjať.“

I pokolísal sa na krídlach, stiahol nohy pod brucho a čakal.

Medzitým zúril Baghíra i Balú od vzteku a žiaľu. Baghíra škriabal sa na stromy ako nikdy predtým, ale čo tenšie konáre lámaly sa pod jeho váhou a zakaždým sa sošmykol s pazúrami, plnými kôry stromovej.

„Prečo si len prvej nevystríhal naše človieča?“ reval na úbohého Balúho, ktorý sa rozbehol nemotorným cvalom v nádeji, že dohoní opice. „Čo to osožilo, že si ho umlátil odpoly na smrť a neupozornil si ho na toto nebezpečie?“

„Chytro! Oj, ponáhľajmeže sa! Možno že ich ešte dohoníme,“ zdýmal Balú.

„S tvojou rýchlosťou! Tá by ani ranenú kravu neunavila. Ty, hlásateľ zákonov, ty, bitkár detí, — ak sa pokotúľaš takto na míľu, veruže pukneš. Radšej si sadni a rozmýšľaj o nejakom úskoku. Musíme mať nejaký rozvrh. Teraz nie je na čase ich prenasledovať. Stihly by ho ešte shodiť, ak by sme im boli v pätách.“

„Arrula! Húu! Možno že ho niekde už i shodily, ak ho ustaly unášať. Ktože sa môže spoľahnúť na opice? Pokry mi hlavu mŕtvymi netopiermi! Kŕm ma strúchnivelými koštiaľmi! Soť ma medzi roje divých včiel, aby ma na smrť doštípaly, a pochovaj ma s hyénou, lebo ja som najbiednejší zpomedzi všetkých medveďov! Arrulala! Vahua! Oj, Maugli, Maugli, prečo som ťa radšej nevystríhal pred opicami, ako som ti mal prebiť hlavu? Možno že som ti vybil z pamäti dnešnú lekciu a ty bez čarovných viet budeš stratený v džungli!“

Balú zalomil paprče nad hlavou, bedákal a váľal sa po zemi.

„Ale veď ich len pred chvíľou celkom správne predo mnou odrecitoval,“ riekol Baghíra netrpelive. „Ale, Balú, nuž či nemáš ani pamäti, ani hrdosti? Čo by si len pomysleli obyvatelia džungle, keby som sa ja, čierny leopard, svíjal takto, ani Sahi, dikobraz, a keby som tak reval?“

„Dbám ja, čo si kto o mne pomyslí? Veď chlapec môže byť už teraz mŕtvy.“

„Kýmkoľvek ho neshodia s konárov zo zábavy a kým ho neusmrtia z nedbanlivosti, ja sa o človieča nebojím. Je múdry a dobre vyučený a krem toho má oči, ktorých sa každý tvor v džungli štíti. Ale (a to je veliké zlo) je v moci opíc a tie sa neboja nikoho zpomedzi nás, lebo žijú v nedostižnej výške na stromoch.“ Baghíra, dumajúc, olizoval si prednú labu.

„Oj, ja blázon! Tučný, hnedý, koreňožravý blázon!“ zvolal Balú, vzpriamiac sa šmahom. „Veď má pravdu Hathi, divý slon, keď hovorí: ,Každý má svoje vlastné strašidlo;‘ i kmeň Bandarov chveje sa od strachu pred Ká, skalným hadom. Ten vie liezť aj po stromoch práve tak dobre, ako opice. Aj v noci si vše uchváti opíča. Potrebuješ len šeptom jeho meno vysloviť, a už tých ničomníkov premrazí až do kosti. Poďme ku Kámu.“

„Čože by ten vykonal v našej veci? Nepatrí medzi nás, lebo nemá nôh — a má strašne úhrančivé oči,“ namietal Baghíra.

„Je veľmi starý a veľmi prešibaný. A krem toho je večne hladný,“ riekol Balú, nádejou oživený. „Len mu sľúb hodne kôz!“

„Spí i za celý mesiac, keď sa nasýti. Možno že spí i teraz, ale ak i bdie, čo si počneme, ak si radšej sám zabíja kozy?“ Baghíra, ktorý nevedel mnoho o hadovi Ká, mu, rozumie sa, nedôveroval.

„Potom ho takí dvaja starí lovci, ako si ty a ja, azda o lepšom presvedčíme.“ A Balú pošúchal svojím zošedivelým hnedým plecom leoparda a oba sa pobrali ku veľhadovi skalnému.^[6]

Našli ho vystretého na teplom brale vyhrievať sa na popoludňajšom slnci, ako obdivoval svoj krásny novy úbor, lebo za posledných desať dní sa utiahol lieniť, ale teraz sa už skvel v celej svojej úchvatnosti a, šibajúc veľkou hlavou s tupým nosom nad samou zemou, prepletal svoje telo, na tricať stôp dlhé, do fantastických hrčí a kruhov a s času na čas oblizol si pery, ako by v myšlienkach na svoj nastávajúci obed.

„Ešte nejedol…“ zamrmlal medveď odľahčene, zazrúc skvostnú, jarabú, hnedožltú kožu. „Buď obozretný, Baghíra! Po lienení nedovidí celkom a hneď sa vrhne na toho, kto sa mu priblíži.“

Ká nebol jedovatý had — ba zrovna opovrhoval jedovatými hadmi, ako zbabelcami, — jeho sila väzela v jeho objatí, a keď raz ovinul svojimi ozrutnými prsteňmi niekoho, ten už ani zjajknúť nestihol. „Prajeme ti dobrý lov!“ zakričal Balú, uvelebiac sa na zadných nohách. Ako všetci hadi jeho rodu, i Ká bol nahluchastý a nepočul prvého zavolania. Potom sa svinul, aby bol pripravený na každý prípad, a sklonil hlavu.

„Dobrý lov všetkým vospolok,“ odvetil. „Ojoj! Balú, nuž kde si sa ty tu vzal? Dobrý lov i tebe, Baghíra. Aspoň jeden z nás túži po potrave. Či ste neslýchali o nejakej zverine na blízku? O srnke alebo o mladom srncovi? Taký som prázdny, ako vyschnutá studnica.“

„Práve sme sa vybrali na poľovačku,“ riekol Balú nedbanlivo. Vedel, že svoju vec nesmie prenáhliť s hadom Ká. Je priveliký.

„Dovoľte, aby som šiel s vami,“ riekol Ká. „Či zahlušíte o jedného zvera viacej alebo menej, na tom nezáleží ani tebe, Baghíra, ani tebe, Balú, kým ja musím čakať a čakať celé dni na pirti, alebo liezť i do polnoci po stromoch, nevediac, či sa mi pošťastí naďapiť čo len na mladú opicu. Bodaj ich! I tie konáre sú už nie také, aké bývaly za mojich mladých čias. Spriešnelé vetvy, suché halúzky máš všade.“

„Možno že to i s tvojou značnou váhou trochu súvisí,“ odvetil Baghíra.

„Nuž, veru som narástol náležite — veru náležite,“ riekol Ká s jemným nádychom hrdosti. „Ale všetkému sú jednako tie mladé stromy na príčine. Na mojom poslednom love len len že som nespadol a buchot pri mojom sošutrovaní, nemal som totiž chvost dosť pevne obkrútený o strom, zobudil kmeň Bandarov a potom mi opice ošklive nadávaly.“

„Do beznohých, žltých zemských červov,“ zavrčal Baghíra popod fúzy, ani čo by sa vynasnažoval rozpamätať sa na niečo.

„Sssss! Tak ma niekedy prezývaly?“ spýtal sa Ká.

„Také niečo pokrikovaly, keď bol minule mesiac v splne, ale my sme si ich nikdy nevšímali. Potáraly všeličo — i to, že ti už všetky zuby vypadaly a že sa neodvážiš pustiť do väčšieho zvieraťa, leda do kozliatka, lebo (ony sú skutočne bezočivé, tie opice) sa bojíš rohov capa,“ pokračoval Baghíra sladko.

Hoci had, menovite prozreteľný starý python ako Ká, nikdy nedá znať na sebe, že je napálený. Balú a Baghíra jednako zbadali, ako navierajú a ako sa dmú mohutné svaly na oboch stranách hrdla hadovho.

„Kmeň Bandarov sa odsťahoval inam,“ riekol pokojne. „Keď som dnes vyšiel na úslnie, počul som ich vykrikovať v korunách stromov.“

„Veď — veď sme sa my teraz tiež pobrali za kmeňom Bandarov,“ riekol Balú, ale slová mu viazly v hrdle, lebo, nakoľko sa pamätal, bolo to prvý raz, že niekto zpomedzi obyvateľov džungle sa zaujímal o to, čo opice robily.

„Nepochybujem, to nie je malicherná vec, pre ktorú sa dvaja takí lovci — o ktorých som presvedčený, že sú vodcami v svojich okruhoch — pustili po stope kmeňa Bandarov,“ odpovedal Ká zdvorile, hoci div nepukol od zvedavosti.

„Uhádol si,“ začal Balú, „ja som síce iba hodne starý a vše hodne slabý učiteľ zákonov, ktoré vbíjam do hláv sionískych vĺčat, a Baghíra tu —“

„Je Baghíra,“ skočil mu do reči čierny leopard, zavrúc hrmotne čeľuste, lebo neveril, že by sa pokorou niečo získať dalo. „Nasledovná vec nás znepokojuje, Ká. Títo zlodeji, dežmujúci orechy a trhajúci listy palmové, ukradli nám naše človieča, o ktorom si možno už slýchal niekedy.“

„Počul som klebetiť Sahiho (toho, čo je taký namyslený na svoje pichliače), že vlci prijali človieča do svojho voja, ale ja som tomu neuveril. Sahi má vždy plno rečí o takom, čo nejasne počul a čo si ešte i on sám poprekrúca.“

„Tento raz ti hovoril pravdu. To ti je také človieča, akého nikdy na svete nebolo,“ riekol Balú. „Je to najlepšie zpomedzi všetkých človiečat — môj vlastný žiak, ktorý zveční dobré meno Balúho po všetkých džungliach; a čo ešte väčšmi zaváži, ja — my ho ľúbime, Ká.“

„Ts! Ts!“ riekol Ká, kolembajúc hlavu sem a ta. „I ja som poznal lásku. Mohol by som vám rozprávať —“

„Ale to môžeš len v jasnej noci a krem toho lepšie oceníme krásy tvojej rozprávky, keď ťa nebudeme počúvať na lačné srdcia,“ zavrával Baghíra chytro. „Naše človieča je teraz v rukách kmeňa Bandarov a vieme, že opice neboja sa nikoho zpomedzi obyvateľov džunglí, iba teba, Ká.“

„Veru sa boja len mňa. A to nie bez príčiny,“ riekol Ká. „Táravé, hlúpe, márnivé — márnivé, hlúpe a táravé sú opice. Ale človieča nie je v ich rukách na dobrom mieste. Keď si natrhajú orechov, zunujú to a pohádžu orechy na zem. Vše naťahujú sa s brvnom i pol dňa, chcú urobiť z neho veľkolepé veci, a potom ho rozdrúzgajú. Tomu človiečaťu nie je na závidenie. Ony ma tedy nazvaly — žltou rybou, a či nie?“

„Červom — červom — zemským červom,“ riekol Baghíra, „a okrem toho všeličím inším, čo od hanby vysloviť nemôžem.“

„Musíme im dať príučku, aby sa slušne vyslovovaly o svojom pánovi. Aaa — ssp! Musíme pomôcť ich slabej pamäti. Tak, kamže šly s tým mláďaťom?“

„Sama chrasť vie. Vari tým smerom, kde slnce zapadá,“ riekol Balú. „Nazdávali sme sa, že to ty budeš vedeť, Ká.“

„Ale ja? A ako? Ja ich vtedy chytám, keď sa mi zatárajú do cesty, ale nechodím za nimi, ako nejdem za žabami a žaburinami do močiara. Hsss!“

„Nahor! Nahor! Nahor! Nahor! Hillo! Illo! Illo! Veďže vzhliadni, Balú od sionískeho vlčieho voja!“

Balú pozrel dohora, aby sa presvedčil, zkadiaľ dolieha k nemu volanie, a zazrel jastraba Čila, ako letí ani strela s vyvrátenými peruťami, osvietenými od bokov lúčmi zapadajúceho slnca. O tomto čase chodieval Čil spať, ale teraz prebrúsil celú chrasť, hľadajúc medveďa, ktorého nemohol nikde zbáčiť pre husté listie.

„Čo je?“ pýtal sa Balú.

„Videl som Maugliho medzi Bandarmi. Prosil ma, aby som ťa o tom uvedomil. Špehoval som. Kmeň Bandarov ho uniesol za rieku do opičieho mesta — do Pustého Ložiska. Možno že tam zostanú túto noc, alebo desať nocí — alebo i len hodinu. Kázal som netopierom, aby ich striehli za tmy. To je moja zpráva. Dobrý lov vám všetkým tam dolu!“

„Plný gágor a hlboký spánok ti prajeme, Čil,“ zakričal Baghíra. „Rozpamätám sa na teba, keď najbližší raz niečo zabijem, a odložím hlavu len pre teba — oj, ty najlepší z jastrabov!“

„Škoda o tom reči šíriť. Chlapec znal naše heslo. Nemohol som oslyšať jeho prosbu,“ a Čil už zas krúžil vo vzduchu smerom ku svojmu nocľažisku.

„Nezabudol narábať jazykom,“ riekol Balú, uškrnúc sa hrdo.

„Keď uvážime, že taký mladušký, a rozpamätal sa i na čarovné slová vtákov, keď ho vliekly po vrcholcoch stromov!“

„Boly mu priveľmi vbité do pamäti,“ odvetil Baghíra. „Ale som pyšný naň a teraz aby sme už išli do Pustých Ložísk.“

Všetci vedeli, kde to miesto leží, ale máloktorí z obyvateľov džungle chodievali ta, lebo takzvané Pusté Ložiská boly starým, opusteným mestom, strateným a pochovaným v džungli, a dravci zriedkakedy užívajú miest, v ktorých niekedy žili ľudia. Diví kanci nie sú síce od toho, ale poľujúcim kmeňom sa to nevidí. Okrem toho žily tam opice, nakoľko sa vôbec môže povedať, že by opice niekde stále žily, — a ani jeden sebavedomý dravec nechce mať opice na dohľade, leda ak za trvalého sucha, keď vo vodných nádržkách napolo rozvalených najde sa ešte trocha vody.

„Beztak cesta ta zaberie nám polovicu noci, i to len keď sa s plnou parou poponáhľame,“ riekol Baghíra, od čoho Balú veľmi zvážnel.

„Pôjdem tak chytro, ako mi sily postačia,“ uisťoval skrúšene.

„Nesmieme čakať na teba. Len sa ty usiluj za nami. My musíme chytro preberať nohami — Ká i ja.“

„Nohami — nenohami, ja za tvojími štyrmi nezaostanem,“ odsekol Ká. Balú sa síce pokúsil pobehnúť, ale si musel o chvíľu už zdýmajúci sadnúť, nuž sa dohodli, že príde za nimi neskôr, lebo Baghíra sa ponáhľal napred rýchlym cvalom leopardím. Ká neriekol slovíčka, ale akokoľvek sa Baghíra usiloval, veľký skalný python vždy mu vystačil. Prijdúc k hôrnej riave, predstihol ho Baghíra, lebo preskočil rieku, kým ju Ká preplával, brázdiac vodu hlavou i asi dvoma stopami hrdla, ale na suchej zemi dohonil had zameškané.

„Na rozdruzgnutú zámku, čo ma oslobodila,“ riekol Baghíra, keď sa zmrákalo, „ty nie si pomalý pešiak.“

„Som hladný,“ riekol Ká. „A krem toho mi nadávaly do škvrnitých žiab.“

„Do červíkov — zemských červov, a to žltých na dodavok.“

„To je to isté. Poďme ďalej!“ a Ká sa valil prúdu podobne, istým zrakom našiel vždy najkratšiu cestu a tou sa poberal.

Opice v Pustých Ložiskách na priateľov Maugliho vôbec nepomyslely. Doniesly chlapca do zapadlého mesta a boly teraz so sebou veľmi spokojné. Maugli nikdy predtým nevidel indického mesta, a hoci toto mesto bolo už zväčša iba hŕbami rumov, jednako sa mu videlo veľmi zázračným a skvostným. Za dávnych čias vystaval ho kráľ na neveľkom vrchu. Ešte vždy bolo videť kamenné hradské, vedúce hore k zničeným bránam, na ktorých trčaly ešte posledné spriešnelé triesky dreva pri polámaných zahrdzavených závesoch. Stromy narástly na valoch a prerástly i cez hradné múry; cimburia boly miestami rozváľané, miestami porúchané a divé ovíjavé rastliny visely v hodných chumáčoch z oblokov veží na valoch.

Veľký palác bez strechy korunoval najvyšší bod vŕšku a mramor dlažby na nádvorí ako i na obrubách vodometov bol popukaný a červenými i zelenými pruhmi a škvrnami spestrený, ba vo dvore, kde bývali kráľovi sloni, boly i kremenné dlažby poodtískané burinou a mladými stromy. Z paláca si mohol uzreť: rady a rady domov bez striech, shora hľadiac na mesto, porovnal si ho nevdojak s prázdnymi súšmi medovými, naplnenými temnotou; beztvarný kusisko skaly, ktorý bol kedysi modlou, stál stred štvorhranného priestranstva, kde sa križovaly štyri ulice; priehlbiny a jamy na rohoch ulíc naznačovaly ešte miesta dakedajších verejných studieň načieracích a spadnuté kupoly svätýň boly nahradené divými figovníky, rozrastajúcimi sa na všetky strany. Opice zvaly tieto rozvaliny svojím mestom a tvárily sa, ako by pohŕdaly džunglistami preto, že bývajú v horách. Ale ani len to nevedely, na čo boly budovy nastavané, ani ako ich treba použiť. Vše si posadaly do kruhov v sieni pri poradnej izbe kráľovej, hľadaly si blchy a tvrdily, že sú ľuďmi; alebo behaly sem a ta po domoch, striech zbavených, sbierajúc kúsky dlažby a starého haraburdia a hromadiac to v kúte, ale potom zabudly, kde čo ukryly, a klbčily sa a ruvaly v húfoch, a zrazu i to nechaly a šly sa ihrať na terasy kráľovskej záhrady, kde zo zábavy triasly stromce ružové a pomarančové, tešiac sa pohľadom na oprchávajúce kvety a cupkajúce ovocie. Prekutaly všetky chodby a tmavé tunely paláca i na stá tmavých malých izbíc, hoc si nikdy nezapamätaly, ktoré miestnosti už videly a ktoré ešte nie. Jednako sa sháňaly po jednej alebo po dvoch alebo po húfe, nazdávajúc sa, že všetko tak robia, ako to i ľudia robievajú. Pily z cisterien a zakalily všetku vodu a potom sa preto kučkovaly a zrazu sa všetky shŕkly a kričaly ani luza: „Niet v celej džungli nikoho, kto by bol taký múdry a dobrý a obratný a mocný a vznešený, ako je kmeň Bandarov.“ A potom zas všetko od počiatku zopakovaly, až keď sa im mesto zunovalo, vrátily sa znovu na vrcholce stromov, úfajúc sa, že si ich obyvatelia džungle konečne všimnú.

Mauglimu, vychovanému prísne podľa zákonov džungle, nepáčil sa takýto spôsob života, ani ho nechápal. Opice ho dovliekly do Pustých Ložísk neskoro popoludní, a nie žeby boly šly spať, ako by si to Maugli po takej dlhej ceste bol dožičil, ale sa pochytaly za ruky a tancovaly v kole, prespevujúc svoje hlúpe pesničky. Jedna z opic rečnila a povedala svojim druhom, že zajatím Maugliho začína sa nová doba v dejinách národa Bandarov, lebo že im Maugli ukáže, ako treba spletať prútie a trstinu na ochranu proti dažďu a zime. Maugli odtrhol niekoľko ovíjavých bylín a prepletal ich a opice sa vynasnažovaly napodobniť jeho prácu, ale po niekoľkých minútach ich to nudilo, i začaly ťahať za chvosty svojich priateľov, alebo skákať, kašľúc, sem i ta štvornožky.

„Chce sa mi jesť,“ riekol Maugli. „Som cudzí v tejto časti džungle. Doneste mi potravy, alebo mi dovoľte, aby som si sám zapoľoval.“

Dvacať až tricať opíc odcválalo, chcúc mu doniesť orechov a ovocia z divého dyňovníka, ale cestou sa začaly pasovať, i nevidelo sa im hodným námahy vrátiť sa s tým, čo im zbudlo z ovociny. Maugli bol celý doráňaný a nie menej nazlostený ako hladný, i túlal sa po prázdnom meste, odriekajúc silným hlasom s času na čas poľovnícke heslo cudzincov, ale odpovedi nedostával a presvedčil sa, že sa dostal naozaj na veľmi zlé miesto.

„Všetko, čo Balú riekol o kmene Bandarov, je číra pravda,“ pomyslel si. „Nemajú zákonov, ani hesla poľovníckeho, ani vodcov — iba hlúpe reči a malé obratné zlodejské ruky. A ak ma tu hladom umoria alebo zabijú, sám som si na vine. Ale musím sa pokúsiť vrátiť do svojej džungle. Balú ma síce vymláti, ale radšej sa tomu podvolím, ako mám tu naháňať ružové lístky s hlúpym kmeňom Bandarov.“

Ale ledvaže sa dostal ku hradbám mesta, keď ho opice už drmaly nazad, dohovárajúc mu, že ani nevie, aký je tu šťastlivý, a aby ho povďačnosti priučily, doštípaly ho náležite. Maugli zaťal zuby, a nerieknuc slovíčka, šiel s vyjúcimi opicami na terasu povyše rezervoárov z červeného pieskovca, do poly plných dažďovou vodou. Tam stred terasy stál hodne porúchaný letohrádok z bieleho mramora, vystavaný k vôli kráľovnám, ktoré boly už od storočí mŕtve. Kupolovitá strecha bola polorozvalená a jej rumy zahataly prístup do podzemnej chodby, vedúcej do paláca, ktorou kráľovny chodievaly; ale steny, stavané sochármi z prelamovaného mramora, boly ešte zachované a biele ani mlieko a utešené ornamenty boly posiate pestrofarebnými červenými karneolmi, žltohnedými jaspismi a belasými lazurovými kamienkami, a keď vyšiel mesiac zpoza vŕška a svietil cez prelamovanú prácu, také tiene hádzal na zem, ani čo by to boly výšivky na čiernom zamate. Maugli, čo ako bol doráňaný, ospanlivý a hladný, nemohol sa ubrániť smiechu, keď Bandarci, a to i dvaciati odrazu, začali sa mu vychvaľovať, akí sú oni veľkolepí a múdri a mocní a vznešení, a aký je on hlúpy, keď ich chce opustiť. „My sme mohutní. My sme slobodní. My sme slávni. Sme najobdivuhodnejší národ v celej džungli. Všetci to tvrdíme, a tak to musí byť pravda,“ vrešťali. „A že si ty teraz naším poslucháčom, môžeš časom, čo od nás počuješ, rozchýriť medzi obyvateľmi džungle, aby si nás v budúcnosti všímali, a preto rozpovieme ti všetko o našom rode, vynikajúcom nado všetky iné rody.“ Maugli sa tomu neprotivil a opice sa na stá a stá shromaždily na terase, aby čuly svojich rečníkov ospevovať preslávenosť kmeňa Bandarov, a kedykoľvek niektorý rečník zamĺkol, alebo mu para dochodila, vykrikovaly všetky vospolok: „To je pravda; to všetci dosvedčujeme.“ Mauglimu vše odkvicla hlava v driemotách, už ledva žmurkal, a kedykoľvek sa jeho súhlasu dovolávaly, riekol im „áno“, lebo mu hlava brnela od škreku opíc. „Istotne ich pohrýzol Tabaki, šakal, a teraz zbesnely,“ uvažoval, „lebo toto je bezsporne besnota. Ba či ony nikdy nespia? Tamto sa blíži oblak, ktorý čo chvíľa zastre mesiac. Keby len bol ten oblak dosť veliký, aby som za tmy mohol ujsť. Lebo som už náležite vysilený.“

Na ten istý oblak číhali i jeho dvaja dobrí priatelia v porúchanej priekope s tamtej strany valov mestských, lebo Baghíra i Ká dobre vedeli, aké nebezpečné sú opice, keď sú vedno vo veľkom počte, nechceli tedy riskovať nič. Opice sa štítia zápasu, iba vtedy sa pustia do boja, keď ich je sto na jedného nepriateľa, a málokto v džungli bojuje rád pri takých nerovných podmienkach.

„Pôjdem k západným valom,“ šeptal Ká, „a chytro sa skĺznem po šikmej zemi, to mi bude výhodnejšie. Už mi ich len neskočí odrazu vyše sto na chrbát, ale —“

„Viem to,“ riekol Baghíra. „Bár by bol už Balú tu; ale musíme sa i sami dvaja dať do roboty. Keď tamten oblak zatieni svit mesiaca, pôjdem na terasu. Tak sa mi vidí, ako by sa radily nad chlapcom.“

„Dobrý lov ti,“ riekol Ká zlostne a odliezol k západným hradbám. Ale práve tieto boly najzachovalejšie zpomedzi všetkých hradieb a to mohutného hada pribavilo, kým si vyzrel primeranú cestu hore skalami. Oblak zakryl mesiac, a keď Maugli zvedavo čakal, čo sa teraz stane, počul zvuk ľahkých krokov Baghírových na terase.

Čierny leopard vyšiel takmer neslyšne po svahu a vrhol sa zrazu medzi opice, driapal na pravo i na ľavo, lebo bol primúdry, aby maril čas hryzením. Garazdil zúrivo medzi opicami, obsadnuvšími húfne Maugliho v kruhu až šesdesiatradovom. Zarevaly naľakané a rozzúrené, ale potom, keď Baghíra skákal po váľajúcich sa a kopajúcich telách, skríkla jedna opica: „Veď je len jeden! Zabite ho! Zabite!“ Celá hŕba klbčiacich sa opíc vrhla sa na Baghíru, hryzúc, škrabúc, šklbajúc a socajúc ho, kým so päťšesť pochytilo Maugliho, vyšplhalo sa s ním hore stenou letohrádku a sotilo ho dolu cez dieru porúchanej kupoly. Po ľudsky vychované chlapča by sa bolo pri tom dochrámalo, veď to bolo padnutie z výšky pätnásťstopovej, ale Maugli pamätal na naučenie Balúho a padol, neuraziac sa, rovno na podošvy.

„Tam zostaneš,“ vrešťaly za ním opice, „kým nezabijeme tvojich priateľov, — a neskôr sa zas s tebou poihráme, ak ťa jedovatí nechajú na žive.“

„Jednej krvi sme, vy a ja,“ zvolal Maugli, dajúc chytro hadie heslo. Počul šuchotanie a sipenie v zrúcaninách vôkol seba a zopakoval hadie heslo pre bezpečnosť.

„Ssss! Teda tak! Dolu hlavy všetci!“ zvolalo asi pol tucta hlbokých hlasov (každá zrúcanina v Indii stane sa prvej alebo neskôr bydliskom hadov; starý letohrádok bol obývaný kobrami). „Stoj tichúčko, braček, aby si nám neublížil nohami.“

Maugli stál tak nehybne, ako mu len dalo, kukajúc cez prelamované ozdoby a načúvajúc rozzúrený hurhaj bitky okolo čierneho leoparda — škrek, sekanie zubmi, dupot a hlboké, chripľavé vrčanie Baghírovo, keď vše pätil, skákal napred, zvŕtal sa, alebo sa vynoril z množstva nepriateľov, naň dorážajúcich. Odkedy sa narodil, bojoval Baghíra teraz po prvý raz na živoť a na smrť.

„Balú musí byť na blízku; Baghíra by nebol prišiel sám,“ uvažoval Maugli a potom skríkol nahlas: „Choď k vodovej nádržke, Baghíra. Preklbči sa k cisternám. Prebi sa a ponor sa! Hľaď sa dostať do vody!“

Baghíra ho počul a výkrik Maugliho, zradiaci mu, že chlapec je v bezpečnosti, dodal mu nových síl. Zúfanlivo kliesnil si cestu mlčky s kroka na krok rovno k rezervoárom. Zrazu zaznel od porúchaných hradieb, najbližších k džungli, dunivý bojovný výkrik Balúho. Starý medveď napäl sily do krajností, ale nevládal dôjsť prvej. „Baghíra,“ kričal, „tu som! Už leziem hore! Ponáhľam sa! Ahuvora! Kamene sa mi kĺžu pod nohami! No, len dočkajte, kým prídem, mizerní Bandarci!“ Zdýmajúc, došiel na terasu, len aby hneď zmizol až po hlavu pod záplavou opíc, ale on si sadol pevne na zadné nohy a, vystrúc predné laby, pochytil toľko opíc, koľko vládal udržať, a bil nimi druhé, pravidelne trieskajúc, plieskajúc, ani keď lopaty kolesa na boku parnej lode s pleskotom obrábajú vodu. Vtedy začul Maugli buchot ako pri soskočení a zo špľachotania porozumel, že sa Baghíra prebojoval k nádržke vodovej, kde ho opice dosiahnuť nemohly. Leopard ležal celý udychčaný, vystrkujúc len hlavu z vody, kým opice obstaly v troch hustých radoch červené stupne nádržky, rozzúrené poskakovaly sem a ta a boly prichystané vrhnúť sa odrazu so všetkých strán naňho, akže by sa pobral z vody na pomoc Balúmu. V týchto ťažkostiach zdvihol Baghíra umáčanú škraňu a v zúfalstve volal hadím heslom o pomoc: „Jednej krvi sme, vy a ja,“ — lebo sa obával, že sa Ká v poslednú chvíľu od nich odvrátil. A keď Balú počul, že čierny leopard volá o pomoc, hoci bol do poly zadusený pod návalom opíc v kúte terasy, nevdojak sa tlmene rozosmial.

Ká sa práve vtedy prepracoval cez západný val a pri poslednom skrute strhol so sebou strešný kameň do priekopy. Nechcel sa vzdať ani najmenšej výhody pri svojom napredovaní, svinul i rozkrútil sa so dva razy, aby sa presvedčil, či každé shybadlo jeho dlhého tela je zdravé a práce schopné. To dialo sa zatiaľ, kým zúril zápas s Balúm a opice vrešťaly na schodoch nádržky vôkol Baghíru a Mang, netopier, lietal sem a ta, rozchyrujúc novinu o veľkej bitke po celej džungli, až zatrúbil i Hathi, divý slon, a v diaľke roztrúsené hordy opíc sa zobudily a ponáhľaly sa svojimi cestami po stromoch do Pustých Ložísk svojim druhom na pomoc a hrmot boja vyplašil na míle dookola všetkých denných vtákov. Vtedy sa blížil Ká rovným smerom, rýchle a dychtiac po krvi. Bojovná sila pythona je v prudkom údere hlavy, podopieranom silou a váhou celého tela. Predstavte si ozrutný oštep, alebo barana na rúcanie múrov, alebo kladivo, vážiace blízo päťsto kíl, a domyslite si, že v rukovätiach týchto nástrojov žije chladná, pokojná rozvaha, a pochopíte približne, aký bol Ká, keď bojoval. Na štyri stopy alebo na päť stôp dlhý python takým nežným sotením do pŕs shodí s nôh i najsilnejšieho chlapa, a ako viete, Ká bol tricať stôp dlhý. Prvý úder namieril tichúčko so zavretými čeľusťami do hŕby opíc, klbčiacich sa okolo Balúho, a nebolo treba druhého úderu. Opice sa rozprchly, jačiac: „Ká! To je Ká! Utekajte! Utekajte!“

Celé pokolenia opíc rodičia strašievali len veľhadom Ká a rôznymi rozprávkami o ňom donucovali mladé poslúchať. Upozorňovali ich na to, ako Ká, ten nočný zlodej, vie liezť po stromoch tak neslyšne, ako rastie moch, a že si uchváti najsilnejšiu opicu, aká kedy bola na svete; a ako sa starý Ká vie spraviť navlas podobným vyschnutému konáru alebo zhnitému pňu, oklame i najskúsenejších, až ich zrazu konár schváti. Ká bol v džungli stelesneným postrachom pre opice, lebo ani jedna z opíc neznala hranice jeho sily, ani jedna mu nemohla hľadeť do očú a ani jedna sa nevyslobodila živá z jeho objatia. A tak uháňaly teraz, zajakajúc sa od úžasu, ku hradbám a strechám domov a Balú si odľahčene vydýchol. Mal síce značne hrubšiu kožu než Baghíra, ale i on nabral ťažkých rán v zápase. Tu Ká otvoril pysk po prvý raz, zasipiac ťahavo, a na ten zvuk zastaly i opice, ktoré boly ešte ďaleko a ponáhľaly sa na obranu do Pustých Ložísk, a učupily sa zamrazené tam, kde to začuly, až sa preťažené konáre pod nimi skláňaly a prašťaly. Opice na hradbách a na prázdnych domoch prestaly vrešťať a v tichosti, celým mestom zavládnuvšej, počul Maugli, ako sa Baghíra otriasal a oprskával s vody, keď vyšiel z nádržky. Potom nastal zas vresk a tresk. Opice liezly vyššie na hradby; niektoré sa učupily na hrdlách veľkých kamenných modiel, iné škrípaly zubmi, skáčuc po cimburí, a Maugli tancoval od radosti v letohrádku, sledoval zrakom celý výjav cez škáru a húkal cez predné zuby ani sova, chcejúc tým ukázať svoj výsmech i svoju spokojnosť.

„Vytiahni človieča z jamy; ja už nevládzem,“ chripel Baghíra. „Pojmime decko a poďme preč. Aby sa na nás znovu neoborily.“

„Ani pohnúť sa nesmú, kým im nerozkážem. Stojte, kde ste, ssss!“ Ká zasipel a mesto stíchlo zas. „Nemohol som dôjsť prvej, brat môj, hoci sa mi tak marí, že som počul, ako ma voláš,“ — vyhováral sa Baghírovi.

„Ja — ja, možno som volal na teba v najtuhšom boji,“ odvetil Baghíra. „Balú, a si ranený?“

„Nie som si istý, či ma nerozkmásaly na sto malých medvieďat,“ riekol Balú vážne, potriasajúc každou nohou zvlášť. „Jaj, veru som doráňaný. A tak sa mi vidí, že máme sa tebe, Ká, poďakovať za naše životy — Baghíra i ja.“

„Čo len to! A kde je človieča?“

„Tu som, v klepci. Ale nemôžem vyliezť,“ zakričal Maugli. Kus kupoly viselo mu nad samou hlavou.

„Vezmite ho odtiaľto. Tancuje ani páv Mor. Rozmliaždi nám naše mladé,“ ozvaly sa kobry zdnu.

„Hahaha!“ rozosmial sa Ká, „to človieča má všade priateľov. Ustúpže trocha, človiečatko, i vy sa skryte, jedovatá čeliadka. Zrútim tento múr.“

Ká prezrel múr pozorne, kým nezbadal sivkastú trhlinu v mramorovej ozdobe, svedčiacu o oslabenom mieste; so tri razy poklepal hlavou zľahka na ňu, chcel zistiť diaľku, a potom zdvihnúc asi šesť stôp svojho tela rovno od zeme, udrel s plnou silou nosom šesť ráz do múru. Prelamované ozdoby sa roztrieskaly a spadly v celom oblaku prachu a drobných sutín a cez povstalý otvor vyliezol Maugli. Jedným skokom bol medzi Balúm a Baghírom, ovijúc ramenami mohutné šije svojich priateľov.

„Si ranený?“ pýtal sa ho Balú, nežne ho objímajúc.

„Som dotlčený, hladný, som i hodne pomliaždený; ale beda, vás doriadily ťažko, bratia moji! Veď krvácate.“

„Ani ony na sucho neobišly,“ riekol Baghíra, olizujúc si pery a hľadiac na mŕtvoly opíc, ležiace na terase a okolo cisterny…

„Ale to je nič, to neškodí, len keď si nám ty zdravý, ty moja pýcha zpomedzi všetkých žabiek!“ zaskučal Balú.

„To neskoršie rozsúdime,“ riekol Baghíra suchým hlasom, nezdajúcim sa nijako Mauglimu. „Ale tu je Ká, ktorému máme ďakovať za prajný výsledok bitky a ktorý tebe zachránil život; poďakuj sa mu podľa nášho zvyku, Maugli.“

Maugli sa zvrtol a videl hlavu veľhada kolembať sa asi na stopu vyše svojej hlavy.

„Teda toto je človieča,“ riekol Ká. „Má veľmi jemnú kožu a podobá sa trochu Bandarcom. Maj sa na pozore, človiečatko, aby som si ťa s niektorou opicou nezmýlil niekedy na mraku, keď premením znovu svoj úbor.“

„Jednej krvi sme, ty i ja,“ odpovedal Maugli. „Tebe ďakujem, že som ostal na žive tejto noci. Kedykoľvek vyhladneš, čo zabijem, bude tvojou korisťou, drahý Ká.“

„Ďakujem ti na stokráť, braček,“ riekol Ká, hoci žmurkal lapajsky očima. „A čo takého zabíja smelý lovec, ako si ty? Len preto sa ťa spytujem, aby som mohol ísť s tebou, keď pôjdeš najbližší raz na poľovačku.“

„Ja síce nič nezabíjam — na to som primalý — ale naženiem kozy do cesty tomu, komu sa zídu. Keď si hladný, príď ku mne a presvedč sa, že hovorím pravdu. Mám istú zručnosť v týchto,“ — i vystrel svoje rúčky — „a ak by si sa niekedy dostal do klepca, budem ti môcť splatiť aspoň časť vďaky, ktorú dlhujem tebe, i Baghírovi i Balúmu. Dobrý lov vám prajem všetkým vospolok, dobrodincovia moji.“

„Dobre hovoril,“ zamrmlal Balú, lebo Maugli poďakoval sa veľmi pekne. Python položil na minútu zľahka hlavu na plece Maugliho. „Máš smelé srdce a zdvorilú reč,“ riekol. „A s pomocou toho môžeš dospeť v džungli ďaleko, človiečatko. Ale teraz odíď chytro so svojimi priateľmi. Choď sa vyspať, lebo mesiac už zachodí, a čo sa teraz odohrá, netreba ti videť.“

Mesiac skláňal sa už za pohorie. Obrysy chvejúcich sa opíc, shŕknutých na valoch a na cimburiach, boly ani ošarpaná trasľavá obruba okolitých vecí. Balú sišiel k cisterne napiť sa a Baghíra počal si uhládzať srsť, keď sa Ká doplazil na prostred terasy a sklepol čeľuste dovedna takým hrmotným zvukom, že sa všetky opice zadívaly naňho.

„Mesiac zachodí,“ riekol. „Či je ešte dosť svetla, aby ste videly?“

S múrov zaznelo tiché zabedákanie, lkaniu vetra vo vrcholcoch stromov podobné: „Vidíme, oj, Ká!“

„Dobre. Teraz začnem tancovať — tanec hladu Káho. Seďte ticho a — pozorujte.“ I otočil sa dva alebo tri razy vo velikom kruhu, kolembajúc hlavou s prava na ľavo. Potom začal robiť záviny a osmičky svojím telom a úhľadné tekavé trojuholníky, prelievajúc sa do štvorcovitých i päťhranastých figúr, a zas sa poskrúcal kopcovite, neoddychujúc si pritom, ani sa neponáhľajúc a neprestajne hudúc hlbokým hlasom svoju zvláštnu pesničku. Pozvoľne stmievalo sa väčšmi a väčšmi, až napokon zmizly v tme ťahavé, premenlivé, prepletané závitky, iba čo bolo čuť šusťanie hadej kože.

Balú a Baghíra stáli ani skamenelí s naježenými hrivami a vrčali tlmene a Maugli sa len díval a čudoval.

„Bandarci,“ ozval sa konečne Ká, „či môžete pohnúť nohou alebo rukou, ak vám nedovolím? Hovorte!“

„Bez tvojho dovolenia nemôžeme pohnúť ani nohou, ani rukou, oj, Ká!“

„Dobre! Poďte všetci o krok bližšie ku mne.“

Rady opíc knísaly sa bezvládne napred, ba i Balú a Baghíra pohli sa nevdojak o krok bližšie s nimi.

„Bližšie!“ zasipel Ká a všetci sa pohli znovu.

Maugli chytil Balúho i Baghíru, aby ich odviedol, a oba ozrutní dravci sa tak trhli, ani čo by ich bol zo sna vyplašil.

„Len podrž ruku na mojom pleci,“ šeptal Baghíra. „Len ma drž, lebo by som sa musel vrátiť — vrátiť ku Ká. Brr!“

„Veď to starý Ká iba sa svíja a vystiera,“ riekol Maugli; „poďme preč;“ a všetci traja sa prekĺzli trhlinou v hradbách do chrasti.

„Uf!“ vydýchol si Balú, stojac znovu pod tichými stromami. „Nikdy viacej by som sa nespolčil s Ká,“ a striasol sa na celom tele.

„Ten vie viacej ako my,“ mienil Baghíra, zachvejúc sa tiež. „Nech zostanem tam ešte chvíľočku, i sám by som mu bol vošiel do pysku.“

„Mnohí pôjdu tou cestou, kým vyjde mesiac znovu,“ tvrdil Balú. „Bude mať dobrý lov, po svojej chuti.“

„Ale čo to všetko len znamená?“ spýtal sa Maugli, neznajúci nič o pythonovej očarujúcej sile. „Ja som inšie nevidel, iba obrovského hada, ako sa bláznive otáčal, až kým sa nestmilo. A nos mal celý doráňaný. Hojoj!“

„Maugli,“ zavrátil ho Baghíra nahnevane, „jeho nos bol k vôli tebe doráňaný, ako sú i moje uši, moje boky i moje laby a Balúho hrdlo i jeho plecia dohryzené tiež pre teba. Ani Balú ani Baghíra nebudú môcť si zapoľovať z chuti za mnohé dni.“

„Ani nespomínaj takých pleták,“ riekol Balú, „len keď máme zas naše človieča.“

„Pravdaže, ale nás ono stálo množstvo času, ktorý by sme boli lepšie užili na dobrých poľovačkách, stálo nás to hodne rán a srsti — ja som na chrbte dopoly ošklbaný — a nadovšetko trpela tým i naša česť. Lebo nesmieš zabudnúť, Maugli, že ja, čierny leopard, bol som prinútený volať hada Ká na pomoc, — a oba, Balú i ja, sme boli otupení ani malí vtáci pri pohľade na hladový tanec. A všetko toto, chlapča, stalo sa len preto, že si sa bavil s kmeňom Bandarov.“

„Veru; to je pravda,“ uznával Maugli zarmútene. „Som zlý a môj žalúdok smúti preto veľmi.“

„Mf! Čo hovorí zákon džungle, Balú?“

Balú nechcel síce navaliť na Maugliho ešte útrap, ale zákon obísť nemohol a tak zamrmlal: „Ľútosťou sa nezbavíme trestu. Ale pamätaj, Baghíra, že je veľmi maličký.“

„Na to budem pamätať; ale keď spáchal zlo, nechže si teraz zaň i potrpí. Maugli, či namietaš niečo proti tomu?“

„Nič. Zle som to vyparatil; Balú i ty ste poranení. Zaslúžil som trest.“

Baghíra ho pacol so šesť ráz nežne, aspoň dľa pochopu leopardieho (také pacnutia by sotva zobudily niektoré z jeho mláďat), ale pre sedemročného chlapca to bol taký prísny výprask, akému vyhnúť by ste si priali. Keď bolo po tom, Maugli kýchol a mlčky sa posbieral.

„A teraz,“ riekol Baghíra, „vyskoč mi na chrbát, braček, pôjdeme domov.“

Jedna z obdivuhodných krás zákona v džungli je, že trestom sú vyrovnané všetky účty. Dodatočného dohovárania nebýva.

Maugli si ľahol Baghírovi na chrbát a zaspal tak tuho, že sa ani nezobudil, keď ho složili doma v jaskyni.