ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zákon džungle, ktorý je nanajstarší zákon sveta, ustálil pravidlá takmer pre všetky príhody, aké sa mohly vyskytnúť medzi obyvateľmi džungle, už je jeho zákonník nakoľko možno dokonalý a dobe i obyčajom prispôsobený. Ak ste čítali ostatné rozprávky, týkajúce sa Maugliho, rozpamätáte sa, že strávil značnú časť života s vlčím vojom sionískym a že ho učil zákonom Balú, hnedý medveď; a Balú mu i to povedal, keď sa chlapec stával netrpelivým pre ustavičné príkazy, že zákon je taký, ako obrovské liány^[7], lebo každého prikváči a nik mu neujde. „Keď požiješ tak dlho, ako žijem ja, braček, uvidíš, ako džungle poslúchajú aspoň jeden zákon. Ale pohľad na to nebude radostný,“ doložil Balú.

Tento rozhovor šiel jedným uchom dnu a druhým von, lebo chlapca, ktorého život zaberá len jedenie a spánok, neznepokojuje myšlienka na možné zlo, iba keď mu už v skutočnosti bije do očú. Ale istého roku sa Balúho slová uskutočnily a Maugli videl celú džungľu podvoliť sa aspoň jednému zákonu.

Začalo sa to vtedy, keď zimné pŕšky takmer úplne vystaly a Sahi, dikobraz, keď stretol Maugliho v húštine bambusovej, zvestoval mu, že yamy^[8] vyschýnajú. Každý vie, že Sahi je až smiešne chúlostivý vo výbere potravy a že žerie iba najlepšie a najzrelšie plody. Maugli sa tedy rozosmial a riekol: „A čo je mne do toho?“

„Teraz sa ťa to ešte veľmi netýka,“ odpovedal Sahi, práskajúc svojimi pichliačmi prudko a nepríjemne, „ale neskoršie uvidíme, čo to znamená. Či sa možno ešte ponoriť v hlbokom skalnom plese za Včelími úskaliami, braček?“

„Nie. Hlúpa voda sa všetka niekam podela, a naskrze sa mi nechce dodrúzgať si hlavu,“ riekol Maugli, ktorý si bol istý, že vie toľko, ako päť iných džunglistov dohromady.

„To je tebe na ujmu, že ďalej od nosa nevidíš. Onedlho azda zmudrieš.“ Sahi chytro skryl hlavu, aby ho Maugli nepokvákal za škutinu na nose, a Maugli šiel riecť Balúmu, čo počul od Sahiho. Balú zvážnel veľmi a zamrmlal si pod fúzy: „Keby som bol sám, presťahoval by som sa teraz na iné honbište, kým druhí mysleť začnú. Lenže poľovanie medzi cudzími končí sa bojovaním — a mohli by pri tom ublížiť i môjmu človiečaťu. Musíme ešte poshoveť a ísť sa presvedčiť, ako kvitne mohwa.“

Ale strom mohwa, ktorý bol Balúmu taký veľmi milý, onej jari vôbec nekvitol. Zelenasté, smotanovej farby, vosku podobné kvety usmrtila horúčava ešte pred pučaním, iba čo niekoľko nepríjemne zapáchajúcich lupienkov spadlo, keď medveď, stojac na zadných nohách, potriasol stromom. Potom už pozvoľne vliezla nesmierna horúčosť až do samého srdca džungle, zafarbila chrasť zprvu do žlta, potom do hneda a napokon na čierno. Zeleň rastlín na bokoch úžľabín zošvŕkla, že sa podobala polámanému drótu s pokrútenými kožtičkami z mŕtvej hmoty. Ukryté plesá klesaly pozvoľne a skôravely, zachovaly pri kraji i najmenšiu poslednú stopu, ani čo by bola odliata v železe; šťavnaté steblá ovíjavých rastlín odpadly od stromov, ktoré ovíjaly, a zhynuly im pri koreňoch; bambusovisko soschýnalo, chrašťalo pri vánku horúceho vetra a moch sa odlušťoval od braliec v strede džungle, až boly také holé a také horúce, ako chvejúci sa modrastý štrk na dne riečišťa.

Vtáci a opice pošli na sever ešte na počiatku roku, bo dobre vedeli, čo nastane; a paroháči i divé svine vyrojili sa ďaleko až na znivočené polia dedinské, zhynúc vše na vidomoči ľudí, privysilených, aby ich zabili. Jastrab Čil len striehol a tučnel, lebo mal zdochlín nazbyt, a každý večer zvestoval dravcom, už priveľmi zoslabnutým, aby si mohli ísť vyhľadať svieže honbištia, že žhavé slnce usmrcuje džungle na tri dni letku každým smerom.

Maugli, ktorý nepoznal dosiaľ opravdového hladovania, dal sa už i hľadať soschnutý trojročný med a vyškrabovať ho z opustených skalných brtí lesných včiel — bol to med čierny ani tŕnky a scukrený až na prach. Ba číhal i na červiakov, zarytých hlboko pod kôrou stromov, a obral i osy o ich mladé červiačiky. Všetci paroháči v džungli boli vychudnuti na kosť a na kožu, Baghíra mohol zabiť i troch za noc a ledva sa nimi nasýtil. Ale najhorší bol jednako nedostatok vody, lebo zver v džungli pije len zriedka, ale potom sa napije náležite.

A horúčosť len stúpala a stúpala a vyťahala všetku vlahu, až naostatok hlavné koryto Waingungy bolo jedinou riekou, zvlažujúcou malým prúdom vody vyprahlé dno riečišťa; a keď Hathi, divý slon, žijúci niekoľko sto rokov, zazrel dlhý ostrý modrastý hrebeň úskalia zasychať v samom prostriedku rieky, vedel, že hľadí na Bralce Pokoja, a vtedy hneď tam zdvihol svoj trúbovitý nos a vyhlásil „vodné prímerie“, ako pred ním vyhlásil ho i jeho otec pred polstoletím. Parohatá zverina i divé svine a byvoly opakovaly výkrik zachrípnuto; a jastrab Čil krúžil vo vzduchu široko a ďaleko, pišťal a škriekal na výstrahu.

Zákon džungle zakazuje pod trestom smrti zabiť niekoho pri napájedlách, len čo je vodné prímerie vyhlásené. V džungli každý môže si niečo schvátiť, i keď je zverina zriedkavá; ale voda je voda, a keď je iba jeden prameň na uhasenie smädu, prestáva právo lovenia, keď obyvatelia chrasti idú k nemu ukojiť svoje potreby. Za dobrých čias, keď je vody nadostač, tí, ktorí sa prídu napiť dolu ku Waingunge alebo kamkoľvek inde, hrajú si o život, a toto nebezpečie je nemalou čiastkou čarovných nočných radovánok. Napredovať neslyšateľne, že ani lístok nezašuchoce; brodiť sa až po kolená v plytčinách, šumiacich a stlmujúcich vonkajšie zvuky; piť, škúliac nazad zpoza pleca, a mať každý sval napnutý k prvému zúfanlivému skoku, ak by sa silne naľakal; pováľať sa na piesočnatom pobreží a vrátiť sa s mokrým pyskom náležite vyčubrený k obdivujúcej čriede — to bolo všetkým hladkorohým, mladým byvolom najvyššou rozkošou, a to preto, že v každú chvíľu mohol sa vrhnúť na ne Baghíra alebo Šír Kán, a premôcť ich. Ale teraz bolo už i po zábave na život a na smrť, lebo všetci obyvatelia džungle prichodili k scvrknutej rieke ukonaní a bez chuti, i tyger i medveď i paroháči i byvoly a divé svine všetci vospolok — a pili kalnú vodu a zostávali nahnutí nad vodou, lebo už nemali sily hneď odísť.

Paroháči a kanci túlali sa celý deň, hľadali lepšiu potravu, ako sú suché kôry a zoschnuté listie. Byvoly už nenašly plytčín, v ktorých by sa mohly ochladiť, ani zeleného obilia, ktoré by mohly podežmovať. Hadi opustili džungľu a sišli k rieke v nádeji, že si chytia zatúlanú žabu. Ovili sa na mokré kamene, a ani sa nepokúsili uštipnúť divú sviňu, keď ich svojím rylom, túrajúc sem a ta, sohnala s miesta. Riečne korytnačky vyhubil už dávno Baghíra, najumnejší z poľovníkov, a ryby sa pochovaly hlboko do rozschnutého, popukaného hliena. Bralce Pokoja ležalo stred plytčiny dlhému hadu podobné a drobné sčernené vlnky sipiac soschýnaly na jeho horúcich bokoch.

Sem chodieval Maugli každú noc k vôli chladu a spoločnosti. Najhladnejší z jeho nepriateľov sotva by sa bol vtedy ulakomil na chlapca. Holá koža prezrádzala jeho vychudlosť a zbedovanosť ešte väčšmi ako srstnaté kože druhov. Slnce mu vlasy vybielilo, až ich mal takej farby, ako kúdeľ, a rebrá mu trčaly ani priečne prúty na košíku a hrčovité mozole a otlaky na kolenách a na lakťoch od lezenia štvornožky boly podobné uzlíkom na steblách trávy. Ale jeho oči hľadely zpod temnej kečky chladne a pokojne, veď mu jeho radca v týchto trudných časoch, Baghíra, riekol, aby sa pohyboval pokojne, aby poľoval pomaly a aby nikdy, pre nič nestrácal dobrú myseľ.

„Zlé časy žijeme,“ riekol čierny leopard raz večer, keď bolo horúce ani vo vyhni, „ale to prekonáme, ak dožijeme konca suchoty. Či máš plný žalúdok, človieča?“

„Mám síce akú takú hmotu v žalúdku, ale mi je zle od nej. Čo myslíš, Baghíra, či dažde zabudly na nás a nikdy sa k nám nevrátia?“

„Ale čoby! Ešte uvidíme mohwu v kvete a srnčatá stučnejú od mladej trávy. Poďme dolu k Bralcu Pokoja, azda počujeme tam nejaké noviny. Vyhupni mi na chrbát, braček.“

„Teraz nie je čas vliecť bremeno. Ešte vládzem stáť a chodiť, hoci by sa nemohlo riecť o nás oboch, že sme vykŕmené voly.“

Baghíra pozrel na svoj randavý, zaprášený bok a zašeptal: „Minulej noci zabil som vola v jarme. Taký som bol slabý, že by som si nebol trúfal skočiť naň, nech nie je zapriahnutý. Uau!“

Maugli sa zasmial. „Veru, sme my teraz chýrni poľovníci. I ja som veľmi smelý — veď sa živím červiakmi,“ a oba sišli cez práskajúce krovie k riečnemu brehu a k jeho sieťovite popukaným, piesočnatým plytčinám, vytekajúcim z rieky na všetky strany.

„Voda sa už dlho neudrží,“ riekol Balú a pridružil sa k nim. „Pozrite priekom cez rieku! Tam sú šľaky ani chodníky ľudské.“

Na ploskom priestore za proťajším brehom vyhynula neohybná, stepná tráva po stojačky; vyschla a skôravela. Udubasené chodníčky sŕn a kancov smerovaly všetky k rieke a poprerývaly nefarebnú rovinu prašnatými jarky, ťahanými cez trávu desať stôp vysokú, a hoci bolo ešte dosť zavčasu, každá taká cesta hmýrila sa prvými príchodzími, ponáhľajúcimi sa k vode. Bolo počuť, ako pokašliavaly lane i srnčatá v kúrňave prachu.

Povyše rieky, pri skrute pomaly tečúcej môravy okolo Bralca Pokoja a Strážcu Vodného Prímeria, stál divý slon, sivý a vychradnutý Hathi so svojimi synmi. Pri svite mesačnom bolo videť, aký je a ako sa kláti sem a ta — neprestajne kláti. Trocha niže neho bol predný voj zveriny, niže boly divé svine a byvoly; a na proťajšom brehu, kde sa ozrutné stromy skláňaly až ku samej vode, bolo osobitne vyhradené miesto pre zvery mäsožravé: pre tygrov, vlkov, leopardov, medveďov a iných.

„Sme naozaj pod jedným zákonom,“ riekol Baghíra, brodiac po vode a hľadiac krížom cez rieku na rady vyhrnutých rohov a stŕpnuto hľadiacich očú, kde sa srnci strkali s divými kanci sem a ta. „Dobrý lov prajem všetkým z mojej krvi,“ doložil a ľahol si po celej zdĺžke tak do vody, že mu jeden bok trčal z plytčiny, a potom zamrmlal medzi zuby: „Nebyť zákona, bol by to veľmi dobrý lov.“

Ostrý sluch sŕn zachytil poslednú vetu a naľakaný šepot šíril sa radmi. „Je prímerie! Pamätaj na prímerie!“

„Nechže je tam pokoj, pokoj!“ zamrmlal Hathi, divý slon. „Prímerie ešte trvá, Baghíra. Nie je na čase spomínať lov.“

„Ktože to vie lepšie ako ja?“ odvetil Baghíra, gúľajúc žltými očami hore riekou. „Ja sa živím korytnačkami a lovím si žaby. Ngaja! Prial bych si, aby som sa mohol nasýtiť chrumkavými ratoliestkami!“

„I my si to prajeme, a to veľmi,“ zbľačalo mladé srnča, narodené len tejto jari, ktorému sa terajšia jar naskrze nepáčila. Čo akí ubiedení boli obyvatelia džungle, smiechu odolať nemohli, ešte i Hathi sa usmial, a Maugli, podopierajúc sa ležiačky lakťami v teplej vode, rozosmial sa nahlas a spenil vodu, trepotajúc nohami od veselosti.

„Dobre si hovorilo, ročniatko,“ zavrčal Baghíra. „Keď sa skončí prímerie, zapamätám si to v tvoj prospech,“ i zadíval sa prenikavo do tmy, aby bol bezpečný, že si srnča s iným srnčaťom nezmýli.

Rozhovor sa postupne rozpriadol pozdĺž napájadiel. Počul si socajúce sa a funiace divé svine vymáhať si viacej miesta; byvoly ryčaly medzi sebou, keď sa prevaľovaly v piesočinách, a parohatá zverina rozprávala poľutovaniahodné jednotlivosti o svojich dlhých púťach za potravou. Kedy tedy vyzvedala sa krížom cez vodu od mäsožravých zverov na jedno druhé, ale všetky noviny boly zlé a horúci vietor hučal cez džungľu medzi bralami a práskajúcimi konármi a roztrúseným prútím a smeťmi na vode.

„Už i ľudia mrú vedľa svojich pluhov,“ oznamoval mladý sambar. „Prešiel som popri troch od západu slnca až po noc. Ležali tichúčko a ich byvoly s nimi. Onedlho i my sa tak ticho vystreme.“

„Rieka od minulej noci zas opadla,“ riekol Balú. „Hej, Hathi, či si ty kedy videl suchotu, podobnú terajšej suchote?“

„Ale veď to prejde, prejde to,“ tíšil ich Hathi, fŕkajúc si vodu na chrbát i na boky.

„Máme tu jedného, ktorý to už dlho nevydrží,“ riekol Balú, kosmo hľadiac na chlapca, ktorého miloval.

„Ale ja!“ skríkol Maugli rozhorčene, sadnúc si vo vode. „Nemám síce dlhej srsti, ktorá by mi kosti zakrývala, ale — keby sme tak s teba kožuch sdreli, Balú — — —“

Hathi sa zachvel pri pomyslení na také niečo a Balú pokarhal ho prísne:

„Človieča, to sa nesluší tak hovoriť s učiteľom zákona. Mňa ešte nikdy nevideli bez kože.“

„Ale veď som to ja zle nemyslel, Balú; len to som chcel označiť, že ty si — na príklad — ako kokosový orech v škrupine, a ja som taký istý kokosový orech, lenže bez škrupiny. Teraz tá tvoja hnedá škrupina — — —“ Maugli sedel, mal nohy skrížené pod sebou a zdôrazňoval svoje vysvetľovanie, posunkujúc ukazováčikom, ako to rád robieval, keď Baghíra vystrel svoju mäkkú paprču a sotil ho doluznačky nazad do vody.

„To je čím diaľ, tým horšie,“ horlil čierny leopard, keď sa chlapec, špliechajúc, zviechal z vody. „Najprv má byť Balú z kože odretý, a teraz ho pripodobňuješ ku kokosovému orechu. Maj sa na pozore, aby neurobil, čo niekedy urobia zrelé kokosové orechy.“

„A to by bolo?“ pýtal sa Maugli, vyprostiac sa v tú chvíľu z jeho pazúrov.

„Že by ti hlavu prebil,“ riekol Baghíra pokojne a ponoril chlapca znovu.

„Nie je dobre strúhať žarty zo svojho učiteľa,“ riekol medveď, keď bol Maugli už tretí raz do vody namočený.

„Že či to nie je dobre! Ale čože by ste radi? To naháča len behá sem a ta a stvára opičie žarty z takých, ktorí boli svojho času dobrí poľovníci, a najvznešenejšich zpomedzi nás zo zábavy drme za fúzy.“ Bol to Šír Kán, chromý tyger, ktorý sa ohlásil, krivkajúc ku vode. Počkal chvíľočku, nasládzajúc sa vzrušením, vzbudeným jeho príchodom na proťajšom brehu medzi paroháčmi; potom stlmil svárlivosť hlasu, svraštil kožu na hlave a začal chlípať vodu a mrmlal: „Džungle sa staly teraz útulňou pre holé mláďatá. Pozri sa na mňa, človieča!“

Maugli vzhliadol a zadíval sa naňho uprene a drzo, ako to len on vedel, a o chvíľu Šír Kán už odvrátil hlavu nevdojak. „Človieča tu, človieča tam,“ vrčal, pijúc ďalej. „Ten kratiš nie je ani muž, ani decko, ináč by sa ma bol zľakol. Na takto rok ho musím poprosiť o dovolenie, keď zabažím za pitím. Ovŕr!“

„I to sa môže stať,“ riekol Baghíra, hľadiac mu vytrvale do očú. „I to sa môže stať, veru… Fuj, Šír Kán! rušaj! S akou novou hanebnosťou si zas prišiel sem?“

Chromý tyger namočil čeľuste i líca do vody a tmavé, olejovité pruhy stekaly mu s nich dolu riekou.

„Pred hodinou zabil som človeka,“ riekol Šír Kán chladne a ďalej si vrčal a mrmlal popod fúzy.

Rady zvierat sa zachvely v úžase a klátily sa sem a ta a ich počiatočný šepot zosilnel na výkrik: „Človeka! Človeka! Zabil človeka?“ Potom všetky zvieratá pozrely na Hathiho, divého slona, ale ten sa tváril, ako čo by nepočul. Hathi sa nikdy pred časom nezastarie do cudzích vecí, a to je jedna z príčin, že žije tak dlho.

„V takomto čase zabiť človeka! Či si inej zveriny nestretol?“ riekol Baghíra opovržlive, vytiahnuc sa z pošpinenej vody a oprskujúc každú paprčku zvlášť, podľa obyčaje všetkých mačkovitých zvierat. —

„Zabil som ho do zásoby, a nie preto, aby som sa nasýtil.“ Rozhorčený šepot sa obnovil a malé bledé oči Hathiho sa obrátily smerom, kde sa uvelebil Šír Kán. „Do zásoby,“ opakoval Šír Kán ťahavo. „A teraz som prišiel, aby som sa napil a očistil. Či je tu niekto, kto by mi v tomto prekážal?“

Chrbát Baghírov sa vypäl lukovite ani bambusová trsť, keď ju silný vietor ohne, a Hathi zdvihol svoj dlhý chobot a prehovoril pokojne:

„Ty si ho zabil do zásoby?“ spýtal sa; a keď sa Hathi na niečo vyzvedá, je lepšie odpovedať hneď.

„Tak je. Bolo to moje právo, lebo dnes je moja noc. Veď ty vieš, oj Hathi!“ Šír Kán hovoril takmer zdvorile.

„Áno, viem,“ odpovedal Hathi; a po malej pomlčke doložil: „Či si už ukojil svoj smäd?“

„Pre dnešok už.“

„Tak odíď. Rieka je na pitie, a nie na poškvrnenie. Okrem chromého tygra by sa v týchto zlých časoch nikto svojím právom nevystatoval — teraz, keď trpíme všetci spolu — ľudia i obyvatelia džungle rovnako. Už či si čistý, alebo nečistý, choď do svojho brloha, Šír Kán!!“

Posledné slová znely, ako čo by vyšly zo striebornej trúby, a traja synovia Hathiho pomkli sa napred o pol kroka, hoc to i nebolo potrebné. Šír Kán sa odplúžil, neopovážil sa ani mrmlať, lebo vedel — čo vedel i hockto druhý — že keď niečo dôjde do krajností, Hathi je pánom džungle.

„Akéže to právo Šír Kán spomínal?“ šeptal Maugli Baghírovi do ucha. „Zabiť človeka je vždy hanebné. To zákon hovorí. A teraz Hathi povedal —“

„Veďže sa ho spýtaj. Ja o ňom neviem, braček. Už či má právo, alebo nemá, keby ho Hathi nebol napomenul, bol by som dal ja príučku tomu chromému mäsiarovi. Prísť k Bralcu Pokoja rovno od zabitého človeka — a ešte sa svojím skutkom i vystatovať, to je zlozvykom šakalovým. A krem toho nám i dobrú vodu zašpinil.“

Maugli čakal za chvíľočku, kým sa dosť neosmelil, lebo nik si netrúfal spýtať sa samého Hathiho, a potom zakričal: „A aké je právo Šír Kánovo, Hathi náš?“ Na oboch brehoch opakovali ozvenovite jeho slová, lebo obyvatelia džungle sú zvedaví, a práve videli niečo, čo krem Balúho, hľadiaceho veľmi zadumane, nikto nechápal.

„To je stará povesť,“ riekol Hathi; „povesť staršia od džunglí. Buďte ticho všetci pozdĺž brehov a ja vám ju rozpoviem.“

Za dve tri minúty sa kanci a byvoly tisli a šťuchali a potom zagrúlili a zaryčali vodcovia čried jeden za druhým „už čakáme“ a Hathi vbrodil velikými kroky, kým nebol takmer po kolená v plytčine pri Bralci Pokoja. Hoc bol i chudý, vráskatý, so svojimi žltými kly jednako videl sa byť tým, čím bol v očiach celej džungle: jej pánom.

„Veď viete, detičky,“ začal, „že zpomedzi všetkého bojíte sa najväčšmi človeka.“ Mrmlanie súhlasu znelo odvšadiaľ.

„Táto rozprávka týka sa teba, braček,“ riekol Baghíra Mauglimu.

„Ale mňa? Veď ja patrím k voju — ja som lovec slobodného národa,“ odvetil Maugli. „Čože je mne do ľudí?“

„A vy ani neviete, prečo sa bojíte človeka?“ pokračoval Hathi. „Pre túto príčinu: Na počiatku džunglí, — a to nikto nevie, kedy to bolo, — chodily sme všetky zvery pospolu, nebáli sme sa druh druha. Za oných čias nebolo suchoty, a lístie a kvety a ovocie rástlo odrazu na jednom strome a my sme nejedli inšie iba lístie, kvety, trávu, ovocie a kôru.“

„Aleže som rád, že som sa za oných čias nenarodil,“ riekol Baghíra. „Kôra je iba na to dobrá, aby sme si na nej pazúry ostrili.“

„A pánom džunglí bol Tha, najprvší zo slonov. On vytiahol svojím rypákom džungle z hlbokých vôd, a kde rozbrázdil zem svojimi kly, tadiaľ tiekly rieky, a kde dupol nohou, tam povstaly jazerá s dobrou sladkou vodou, a keď fúkol cez chobot — takto — nuž sa stromy vyvracaly. Tak spravil Tha džungle; a tak mi to rozprávali.“

„A rozprávaním neutratila povesť na tuku,“ šeptal Baghíra, a Maugli sa chichotal do dlaní.

„Za oných čias nebolo ešte obilia, ani dýň, ani korenia, ani cukrovej trsti, ani takých malých chalúp, aké ste už všetci videli; obyvatelia džungle ani len nechyrovali o človeku, ale si žili svorne vedno v džungli, tvorili jednu rodinu. Ale zrazu začali sa domenúvať o potravu, hoc bolo paše dosť a dosť pre všetkých. Zleniveli. Každý by bol nedbal nasýtiť sa tam, kde ležal, ako sa to vše i nám pridá za prajných jarných pŕšok. Tha, prvý slon, bol veľmi zaujatý robením nových džunglí a vovádzaním riek do nových korýt. Nemohol byť všade prítomný a tak ustanovil prvého tygra za správcu a sudcu v džungli, ku ktorému sa mali všetci obyvatelia džungle utiekať so svojimi spormi. Vtedy sa ešte prvý tyger živil ovocím a trávou s ostatnými. Bol taký veliký, ako som ja, a bol veľmi krásny, celý celučičký takej farby, ako je kvieťa žltej liany. Nemal pruhov ani pásov na srsti za oných dobrých čias, kým džungle boly ešte mladé. Všetci obyvatelia džungle prichodili k nemu a nebáli sa ho, a jeho slovo bolo zákonom v džungli. Nezabúdajte, že sme boli vtedy jednou rodinou. Ale raz v noci vypukol svár medzi dvoma capmi — taký spor, aký teraz i vy hľadíte riešiť hlavami a prednými nohami — a povesť hovorí, že keď si tí dvaja dohovárali pred prvým tygrom, ležiacim medzi kvietím, drgol tygra jeden z capov rohami a prvý tyger v zlosti zabudol, že je správcom a sudcom džungle, vrhol sa na capa a vytruštil mu väz.

Až po tú noc nikdy nikto z nás neumrel, a keď prvý tyger zbadal, čo vykonal, bol celý šialený od zápachu krvi, ušiel na sever do močarísk a my v džungli, zostanúc bez sudcu, začali sme bojovať medzi sebou! Tha počul lomoz a vrátil sa; a niektorí z nás mu žalovali toto, druhí zase iné, a sám zazrel mrtvého capa medzi kvetmi a spýtal sa, kto ho zabil, ale nikto z džunglistov mu to vyjaviť nechcel, lebo sme boli všetci zbláznení od zápachu krvi, ako nás to poblázni až do dnešného dňa. Behali sme v kruhoch sem a ta, virgajúc a vreštiac a potriasajúc hlavami. A preto rozkázal Tha stromom nízko visiacim i ovíjavým rastlinám v húštine, aby poznačily vraha capovho, žeby ho poznal, keď sa s ním síde; a potom sa spýtal: ,Kto chce byť teraz správcom džungle?‘ I vystúpila sivá opica, žijúca na konároch stromov, a riekla: ,Teraz chcem byť ja správcom džunglí.‘ Tha sa rozosmial a riekol: ,Nechže bude po tvojom,‘ a odišiel veľmi rozhnevaný.

Dietky, veď poznáte sivú opicu. I vtedy bola taká, aká je teraz. Najprv sa tvárila veľmi umne, ale o chvíľočku sa začala škrabať a skákať hore dolu, a keď sa Tha vrátil, našiel ju viseť dolu hlavou na konári a posmievať sa tým, ktorí stáli dolu a ju vysmievali. A tak nebolo nijakej kázne v džungli, iba si počul hlúpe táranie a nesmyselné reči.

Svolal nás tedy Tha a riekol: ,Váš prvý sudca prividel džungle smrťou, druhý uvalil na ne potupu. Je tedy na čase postaviť vás pod zákon, a to pod zákon, ktorý by ste prestúpiť nesmeli. Teraz sa oboznámite so Strachom, a keď skúsite, čo je Strach, pochopíte, že on je vaším pánom a ostatné už potom príde.‘ My džunglisti sme sa spýtali: ,A čo je Strach?‘ A Tha riekol: ,Hľadajte ho, a keď ho nájdete, zviete.‘ Tak sme chodili hore dolu po džungli, hľadajúc Strach, až terajšie byvoly —“

„Uf!“ ozval sa Mysa, vodca byvolov s ich piesočnatého ložiska.

„Áno, Mysa, byvoly to boly. Tie sa raz vrátily s novinou, že v jednej z jaskýň v džungli sedí Strach a že nemá srsti a že chodí na zadných nohách. My ostatní obyvatelia džungle pobrali sme sa za čriedou byvolov, až sme došli k onej jaskyni, a Strach stál pri samom vchode a bol ako byvoly riekly, bez srsti a chodil na zadných nohách. Ledvaže nás zazrel, skríkol, a jeho hlas nám nahnal práve taký strach, aký nám naženie i teraz, a my hybaj v úteky, šliapali sme druh druha a drmali a socali sa navzájom, čo sme boli takí predesení. A tej noci, ako mi rozprávali, nepolíhali sme si, obyvatelia džungle, vedno, ako sme to robievali obyčajne, ale si ľahol každý rod zvlášť, prasa s prasci, srnca so srnami, rohatý zver s rohatými, kopytnatý s kopytnatými — rovný sa družil k rovnému, a tak sme ležali v húštinách, chvejúc sa od strachu.

Iba prvý tyger nebol medzi nami, lebo sa ešte vždy skrýval v môravách severných, a keď sa dostal k nemu chýr o tom tvore, ktorého sme videli v jaskyni, riekol: ,Pôjdem k tomu tvorovi a vytruštím mu väzy.‘ I bežal celú noc, kým neprišiel ku jaskyni, ale stromy a ovíjavé rastliny, pamätlivé rozkazu Thaho, spustily konáre a poznačily ho cestou, nakresliac mu pruhy na chrbte, na bokoch, na čele i na lícach. Kdekoľvek sa ho dotkly, tam povstal znáčik a pruh na jeho žltom kožuchu. A tie pruhy majú i jeho potomci až do dnešného dňa! Keď prišiel do jaskyne, Strach, ten bez srsti, vystrel ruku a nazval ho ,pruhovaným, prichodiacim nocou‘ a prvý tyger sa naľakal tvora, nemajúceho srsti, a s revom zutekal nazad ku močiariskám.“

Tu sa Maugli potajomky smial, s bradou vo vode ponorenou.

„Tak hlasne reval, že ho Tha počul a vyzvedal sa ho: ,Čo ťa zarmútilo?‘ A prvý tyger zdvihol pysk k novostvorenému nebu, ktoré je teraz už také staré, a riekol: ,Vráť mi moju moc, oj, Tha. Som znevážený pred džungľami, lebo som ušiel pred tvorom bez srsti, ktorý ma prezýval.‘ ,A prečo?‘ vyzvedal sa Tha. ,Lebo som celý zavláčený hlienom z močarísk,‘ odpovedal prvý tyger. ,Choď teda, vykúp sa a pováľaj sa na mokrej tráve; ak je to hlien, istotne sa smyje,‘ radil Tha. A prvý tyger plával a čubril sa vo vode a potom sa otieral o trávu a váľal sa a váľal, až sa mu džungľa pred očima krúžila, ale ani škvrnôčka mu s kožucha nesišla, a Tha, prizerajúci sa mu, sa smial. I riekol prvý tyger: ,Čo som urobil, že ma toto prikváčilo?‘ A Tha odvetil: ,Zabil si capa a tým si pustil Smrť do džungle a so Smrťou prišiel Strach, odtedy sa obyvatelia džungle boja medzi sebou navzájom, ako sa ty bojíš tvora bez srsti.‘ Ale prvý tyger odporoval: ,Oni sa mňa nikdy báť nebudú, veď ich poznám od samého počiatku.‘ Tha riekol: ,Choď a presvedč sa.‘ A prvý tyger behal sem a ta, vábil k sebe hlasne prasce, srny, kancov, sambarov a všetkých obyvateľov džungle, ale všetci zutekali pred ním, ktorý bol predtým ich sudcom, lebo sa ho báli.

A tak sa prvý tyger vrátil, lebo to všetko nalomilo jeho pýchu, i búchal hlavou o zem, šklbal všetkými nohami zem a volal: ,Pamätaj, že som bol niekedy pánom džungle. Nezabúdaj na mňa, oj, Tha! Nechže sa i moje deti rozpomínajú, že boly časy, keď som bol bez úhony a keď som nepoznal strachu!‘ A Tha riekol: ,Aspoň to ti urobím po vôli, pretože sme spolu videli, ako povstaly džungle. Za jednu noc do roka bude všetko tak, ako bolo pred zabitím capa, a to sa vzťahuje na teba a na tvora bez srsti, ktorý sa volá Človek; nebudete sa ho báť, ale on sa bude báť vás, ani čo by ste boli sudcami v džungli a pánmi všetkých vecí. Ale mu preukáž milosrdenstvo v onu noc jeho strachu; lebo sám vieš, aký je strach.‘

Prvý tyger odpovedal: ,Súhlasím s tým.‘ Ale keď pil najbližší raz, zazrel vo vode čierne pruhy na svojich bedrách a na bokoch, i prišlo mu na um meno, akým ho nazval tvor bez srsti, a rozhneval sa náramne. Asi za rok žil v môravách, čakal, kedy Tha splní sľub. A raz v noci, keď Mesiačkov Šakal (Večernica) stál jasne nad obzorom džunglí, cítil, že nastala jeho noc, i pobral sa k jaskyniam, aby sa tam sišiel s tvorom bez srsti. I stalo sa všetko tak isto, ako to Tha sľúbil, lebo tvor bez srsti svalil sa pred ním od strachu a ležal doluznačky po celej dĺžke a prvý tyger sa vrhol naň a zlomil mu väzy, lebo sa nazdával, že je iba jeden taký tvor v džungli a že teraz už bude po strachu. Potom, oňuchávajúc zabitého, počul, ako sa Tha poberá dolu s vrchov severných, a zrazu zaduňal hlas prvého zpomedzi slonov, hlas, ktorý počujeme i teraz.“

Hrom burácal nad vyprahnutými od sucha popukanými kopci, ale dažďa nedonášal, iba čo sa blýskavica kmitala oslepujúco za hrebeňmi pohoria — a Hathi pokračoval:

„Ten hlas sa ozval, kárajúc ho: ,Či je to tvoje milosrdenstvo?‘ Prvý tyger olizoval si pery a riekol: ,Čože ti na tom záleží? Zabil som Stracha.‘ A Tha riekol: ,Oj, ty slepý a hlúpy. Teraz si uvoľnil Smrti nohy, ona ti bude stále v pätách, kým neumreš. Naučil si Človeka vraždiť!‘

Prvý tyger stál stŕpnutý nad svojou obeťou a riekol: ,Teraz je taký, aký bol cap. Už niet Strachu. Teraz budem znova sudcom nad obyvateľmi džungle.‘

Ale Tha mu povedal: ,Nikdy viacej obyvatelia džungle neprídu k tebe. Nikdy viacej neprekrižujú ciest tvojich, ani nezaspia v tvojej blízkosti, ani nepôjdu za tebou, ani sa nepopasú pri tvojom dúpäti. Len Strach pôjde za tebou, a ani sa neobadáš, keď ťa zrazu opanuje. Jeho nástrahou unikne ti zem pod nohami a ovíjavé rastliny ťa budú drhnúť na hrdle a pne stromov sa srastú nad tebou tak vysoko, že ich nepreskočíš, a naostatok si vezme tvoj kožuch a bude doňho okrúcať svoje mladé, aby ich chránil pred zimou. Ty si mu nepreukázal milosrdenstva, ani on sa nesľutuje nad tebou.‘

Ale prvý tyger bol veľmi smelý, lebo jeho noc ešte vždy trvala, i riekol: ,Thaho sľub je Thaho sľub. Azda mi len neodnímeš moju noc?‘ A Tha sa osvedčil: ,Tá jedna noc je tvoja, ako som ti sľúbil, ale ju draho zaplatíš. Naučil si človeka zabíjať, a on je chápavý žiak.‘

Prvý tyger riekol: ,Veď je tu pod mojou labou, tu som mu zlomil chrbtovú kosť. Nechže zvedia džungle, že som zabil Stracha.‘

Tha sa zasmial: ,Ty si zabil len jedného zpomedzi mnohých, a ty sám to rozhlásiš po džungli, lebo je už po tvojej noci!‘

I nastal deň. Z jaskyne vyšiel druhý tvor bez srsti, zazrel na chodníku zabitého druha a nad ním prvého tygra, schytil zaostrenú palicu — — —“

„I teraz hádžu predmetmi, ktoré ťa zmrzačia,“ ozval sa Sahi, šramotiaci pri brehu; lebo Sahiho pokladali Gondi^[9] za neobyčajne dobrú pochútku — nazývali ho Ho Igú — a Sahi by bol mohol rozprávať všeličo o prekliatej gondskej sekerke, svištiacej ani šidlo krížom cez čistinku.

„Bola to zaostrená palica, aké dávajú na dná klepcov v jamách,“ pokračoval Hathi; „a keď ju zalúčil, zaryla sa palica prvému tygrovi hlboko do boku. I stalo sa celkom tak, ako Tha predvídal, lebo prvý tyger behal a reval hore dolu po džungli, kým sa mu nepodarilo vytiahnuť si z rany palicu, a džungle zvedely, že tvor bez srsti vie ublížiť zďaleka, a bály sa teraz ešte väčšmi ako predtým. A tak sa rozchýrilo, že prvý tyger naučil zabíjaniu tvora bez srstí — a vy viete dobre, koľko zla sme preto zakúsili všetci od tých čias, koľkých z nás zmárnily osídla a klepce po jamách a ukryté pasce a letiace palice a tie muchy, ktoré sa tak hlboko a bolestne vryjú a ktoré vyletia z bieleho dymu (Hathi mal na mysli strelnú zbraň), a červené kvieťa, ktoré nás z brlohov vyženie do otvoreného poľa. Iba za jednu noc do roka bojí sa tygra tvor bez srsti, ako to Tha sľúbil, a nikdy sa tyger nepričinil, aby sa ho menej bál. Kdekoľvek ho nájde, tam ho zabije, pamätá na zneváženie prvého tygra za drievnych dôb. Ale inokedy chodí Strach voľne hore dolu po džungli, či vo dne či v noci.“

„Aj! Au!“ bedákala zverina, myslela na všetko to, čo to pre ňu znamenalo.

„A len vtedy, keď nás všetkých veliké spoločné nebezpečenstvo opanuje, ako teraz, môžme sa my džunglisti zbaviť na čas našich drobných obáv a sísť sa svorne na jednom mieste ako teraz.“

„Iba za jednu noc do roka bojí sa človek tygra?“ spýtal sa Maugli.

„Iba za jednu,“ odvetil Hathi.

„Ale veď ja — veď my — veď celá džungľa vie, že Šír Kán zabije človeka i dva tri razy za mesiac.“

„Pravdaže. Ale vtedy skočí naň od chrbta a odvráti hlavu, keď ho srazí, lebo je celý predesený. Len keď nastane jeho noc, ide priamo dolu do dediny. Tam sa prechádza medzi domami a tisne sa do dverí a ľudia padajú pred ním doluznačky, a on si zpomedzi nich vyberie svoju obeť. Jedného človeka zabije v onu noc.“

„Ojój!“ pomyslel si Maugli a prekoprcol sa vo vode. „Teraz už chápem, prečo chcel Šír Kán, aby som pozrel na neho. Ono sa mu to síce nepodarilo, lebo mi nemohol hľadeť do očú, — a — a ja som sa mu veru nehodil k nohám. Ale veď je to zrejme; ja nie som človek, keďže patrím k slobodnému národu.“

„Hm!“ zamrmlal Baghíra tlmene. „A či tyger vie, kedy nastane jeho noc?“

„Nezvie to vopred, iba keď sa Šakal Mesiačkov prederie cez večerné hmly. Vše býva za suchých dní letných a vše za daždivej časti roka — táto jediná noc tygrova. Ale nebyť prvého tygra, ani tej noci by nikdy nebolo, ani nikto z nás by nevedel, čo je strach.“

Zverina zastenala žalostne a Baghírove pery skrívily sa zlostným úsmevom. „A či ľudia znajú túto — bájku?“ pýtal sa.

„Okrem tygra a nás slonov, potomkov Thaho, nepozná ju nikto. Teraz ste ju vy pri napájadlách počuli, a ja som dohovoril.“

Hathi namočil svoj rypák do vody na znak, že sa mu nechce viac rozprávať.

„Ale — ale — ale,“ riekol Maugli a obrátil sa k Balúmu, „prečo sa prvý tyger neživil i naďalej trávou, listím a stromami? Veď iba čo vytruštil capovi krk. Nezožral ho. Čo ho navnadilo na horúce mäso?“

„Stromy a ovíjavé rastliny ho poznačily, braček, a narobily mu pruhov, aké na ňom i dnes vidíme. Nikdy viacej nechcel jesť ich ovocie; ba vŕšil sa od tých čias na paroháčoch a na druhých, živiacich sa rastlinnou potravou,“ riekol Balú.

„Tak ty poznáš tú rozprávku? Hej? Prečože som ju nikdy nepočul?“

„Pretože džungle sú plné takých rozprávok. Keby som ti ich začal rozprávať, nedošiel bych do konca kraja. Aby si mi vari už pustil ucho, braček?“