ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vráťme sa ta, keď Maugli po boji s vlkmi a tygrom opustil vlčí brloh, sišiel k oráčinám, kde žili dedinčania, ale tam nezostal, lebo to bolo priblízko džungle; vedel, že na porade znepriatelil si na smrť nejedného. Bral sa teda ďalej, nepúšťajúc sa hrbolastej cesty, vedúcej dolu dolinou, a šiel po nej vytrvalým voľným krokom asi dvacať míľ, kým neprišiel do kraja neznámeho. Dolina ústila do širokého priestoru, posiateho balvanmi a poprevíjaného úžľabinami s horskými bystrinami. Na jednom konci bola dedinka a na druhom siahala hustá chrasť v polkruhu po samé pasienky a tam sa končila, ani čo by ju bol motykou odťal. Po celej rovine páslo sa stádo kráv a byvolov, a keď malí chlapci, dozerajúci na statok, zazreli Maugliho, zjačali a zutekali, a žltí psi — vyvrheli, akých sa v blízkosti každej hindustánskej dediny plno potuluje, sa zúrivo rozbrechali. Maugli kráčal nemýlene ďalej, lebo bol vyhladnutý, a keď došiel k bráne dedinskej, veliký tŕňový ker, ktorý na mraku zaťahovali ku bráne, zazrel odtisnutý nabok.

„Uf!“ riekol, lebo prešiel už cez takéto zatarasenia na svojich nočných potulkách za jedlom. „Teda ľudia i tu sa boja obyvateľov džungle.“ Sadol si ku bráne, a keď videl vyjsť mužského z dediny, vstal, otvoril ústa a ukázal na ne, chcúc naznačiť, že si žiada niečo zjesť. Mužský vyvalil oči na Maugliho a potom bežal nazad hore jedinou ulicou dediny, volajúc hlasne na kňaza, vysokého a tučného mužského v bielom odeve s červenými a žltými znakmi na čele. Kňaz prišiel k bráne a s ním najmenej sto ľudí, ktorí sa dívali uprene na Maugliho, shovárajúc sa pritom a vykrikujúc a ukazujúc naň.

„Ale že nemá viac slušnosti ten človečí národ,“ pomyslel si Maugli. „Iba sivé opice by sa tak chovaly, ako títo tu.“ I odšuchol si dlhé vlasy s tvári, a svraštiac čelo, hľadel mrzutý na celý dav.

„A čohože sa tu máte ľakať?“ ozval sa konečne kňaz. „Len sa prizrite jazvám na jeho ramenách a na nohách. Je to iba vlčie odchovanča, ubehnuvšie z džungle.“

Pravdaže Maugliho v hre vĺčatá neraz drsnejšie chvatly, ako zamýšľaly, i mal plno bielych prúžkov po ramenách i po nohách. Ale by mu ani vo sne nebolo prišlo na um riecť, že je pohryzený, lebo dobre vedel, aké je skutočné uhryznutie.

„Arré! arré!“ ľutovaly ho so dve ženy, shovárajúce sa. „Chudáčik, musel sa dať vlkom hrýzť! A je to pekný chlapec. Aké má ohnivé oči! Na moju dušu, Messua, ten sa ponáša na tvojho syna, ktorého ti tyger uniesol.“

„Nechže sa mu prizrem,“ riekla žena, ozdobená ťažkými medenými obrúčkami na zápästiach i na členkoch, a pricloniac si dlaňou oči, zadívala sa na Maugliho. „Naozaj mu je podobný. Je síce štíhlejší, ale má ten samý pohľad, ako mal môj chlapec.“

Kňaz bol múdry mužský a vedel, že Messua je ženou najbohatšieho občana v dedine. I vzhliadol k nebesám a riekol slávnostne: „Čo džungle vzaly, to džungle nahrádzajú. Vezmi chlapca k sebe do domu, sestra milá, a nezabudni ctiť si kňaza, ktorý vie nazreť i do hĺbok ľudského života.“

„Na vola, ktorým ma vykúpili,“ riekol si Maugli, „veď všetky tieto reči sú také, ani čo by ma zas prehliadal nejaký voj. Nuž dobre, keďže som človek, nechže som človek!“

Húf ľudí sa porozchodil, keď žena odviedla Maugliho do chalupy, kde mala: posteľ, na červeno zafarbenú; veliký hlinený súsek na zbožie, čudnými vypuklými vzorkami zdobený; pol tucta medených hrncov na varenie; v malom výklenku obraz indického bôžika a na stene naozajstné zrkadlo, aké predávajú na dedinských trhoch asi po štyricať halierov.

Dala sa mu napiť hodný dúštek mlieka, dala mu kus chleba a potom, položiac mu ruku na hlavu, pozrela mu hlboko do očú; myslela si, že je to možno skutočne jej vlastný syn, ktorého jej tyger uchvátil a ktorý sa teraz vrátil z džungle. I zavzdychla si: „Nathú, ó Nathú!“ Ale Maugli nedával najavo, že by mu to meno bolo známe. „Či sa nepamätáš, keď som ti kúpila nové topánočky?“ I ohmatala mu nohu, ale tá bola takmer taká tvrdá, ako roh. „Nie,“ riekla zarmútene; „na týchto nohách nebolo nikdy topánok, ale že sa tak veľmi ponášaš na môjho Nathúho, budeš mojím synom.“

Mauglimu bolo nevoľno, lebo nebol predtým ešte nikdy pod strechou: ale pozrúc na krov, slamou krytý, videl, že ho preborí hocikedy, ak by sa mu zachcelo ujsť, i toho si všimol, že na obloku niet mreží. „Čo mi to osoží, že som človek,“ riekol si napokon, „keď nerozumiem reči ľudí? Teraz som taký hlúpy a nemý medzi ľuďmi, ako by bol človek v džungli medzi nami. Musím sa naučiť hovoriť ich rečou.“

Nepredarmo sa naučil počas svojho pobytu medzi vlkmi napodobniť vyzývavé ryčanie srnca a krochkanie divého prasaťa. Tak i teraz, ledva že Messua riekla slovo, už ho Maugli takmer celkom správne za ňou opakoval a ešte pred mrkaním naučil sa pomenovať mnoho vecí v chalupe.

Len keď si mali ľahnúť, vyskytly sa ťažkosti, lebo Maugli nechcel spať v slátanine, tak veľmi podobnej klepcu na leopardov, ako bola chalupa, a keď zamkli dvere, vyšiel oblokom. „Neprekážaj mu,“ riekol Messuin manžel. „Pamätaj, že posiaľ nespával v posteli. Ak je naozaj vyslaný nahradiť nám syna, veď neutečie.“

A tak sa Maugli uložil do dlhej čistej trávy na úvrati v poli, ale prvej, ako by bol privrel viečka, pošteklil ho mäkký, sivý nos po brade.

„Fuj!“ riekol Sivák (najstarší z mláďat matky Vlčice). „To je veru biedna odplata za to, že som prekonal k vôli tebe dvacať míl cesty. Páchneš dymom z dreva a dobytkom — už celkom ako človek. Precítniže, braček; nesiem ti novinu.“

„Či sa všetci v džungli dobre majú?“ pýtal sa Maugli, láskajúc sa s ním.

„Všetci, okrem tých vlkov, ktorým si popálil kožuchy červeným kvietím. Ale čujže. Šír Kán odišiel poľovať do vzdialenejších krajov, kým mu bunda narastie, lebo si mu ju škarede poprišvŕkal. Zaprisahal sa, že keď sa vráti, roztrúsi tvoje kosti po Waingunge.“

„Do toho má i druhý slovo. I ja som si dal malý sľub. Ale je vždy dobre vedeť o všetkom. Dnes večer som síce ukonaný — hrozne ukonaný novými vecami, Sivoško môj, — ale ma len vždy uvedom o všetkom.“

„A nezabudneš, že si vlk? Nezabudneš na nás tu medzi ľuďmi?“ pýtal sa Sivák úzkostlive.

„Nikdy. Vždy budem pamätať, že ľúbim teba i všetkých z našej jaskyne; ale i to si zapamätám, že ma vysúdili z voja.“

„Ale ťa môžu vysúdiť i z iného voja. Ľudia sú len ľudia, braček, a ich reči nezavážia viac ako kŕkanie žiab v močiari. Keď sídem zas k tebe, počkám ťa v bambusovisku na úvrati pri pasienkach.“

Za tri mesiace Maugli takmer ani nevykročil z dediny, čo sa tak horlive učil prispôsobiť obyčajom a zvykom ľudí. Prvé, čo mu hrozne prekážalo, bolo, že musel nosiť šatu na bedrách, potom sa naučil poznávať peniaze, o ktorých nemal doteraz ani tušenia, a oboznámil sa s oraním, hoci neuznával, že by oranie bolo potrebné a prospešné. Okrem toho mal mnoho galiby s deckami dedinskými. Na šťastie ho zákon džungle naučil opanovať sa, lebo v džungli závisí od toho nielen život, ale i potrava, aby sa každý vedel premôcť v pravú chvíľu; ale keď sa mu deti posmievaly, lebo sa nechcel baviť, alebo nechcel púšťať papierových drakov s nimi, alebo že zle vyslovil niektoré slovo, iba preto sa premohol a neschytil ich a nedodrúzgal, že sa mu zdalo na pravého lovca nedôstojným zapodievať sa drobnými nahými kratišmi. A okrem toho si ani nebol vedomý svojej sily. V džungli cítil predobre svoju slabosť v porovnaní so silou dravcov, ale tu v dedine si ľudia povrávali o ňom, že je silný ani byvol. Isteže nemal ani tušenia o strachu, lebo keď sa mu raz dedinský kňaz vyhrážal, že rozhnevá modlu, keď bude dežmovať kňazove hrady mangové (jemné dyňovité ovocie), Maugli doniesol modlu do bytu kňazovho a požiadal kňaza, aby ju rozsrdil, že by bol Maugli blažený, keby mohol zápasiť s ňou. Nad tým bolo potom veliké pohoršenie, ale kňaz všetko zahladil, keď Messuin manžel obetoval hodne strieborných peňazí, aby utíšil modlu. Nemal poňatia ani o rozdieloch, aké sa podľa kast medzi ľuďmi robia. Keď hrnčiarov somár spadol do jamy na hlinu, Maugli ho za chvost vytiahol a pomáhal hrnčiarovi nakladať naň tovar, keď mal ísť na trh do Khanhiwary. I to bolo veľmi pohoršlivé, lebo hrnčiar patrí k nízkej kaste a jeho somár je ešte i od neho horší. Keď ho kňaz pre toto hrešil, Maugli mu pohrozil, že posadí i jeho na somára, a tak radil kňaz Messuinmu manželovi, že bude najlepšie dať chlapcovi čím skôr nejaké zamestnanie, a dedinský pohlavár riekol Mauglimu, že na druhý deň má ísť s byvolmi na pasienku a strážiť ich, kým sa budú pásť. Nikoho by tento rozkaz nebol tak uveličil, ako Maugliho, a hneď v ten samý večer, keďže mu zverili dedinský úrad, šiel do krúžku, schodivšieho sa každý večer na murovanej plošine pod velikým figovníkom. Bol to dedinský klub, kde sa schádzali a fajčievali pohlavár s hlásnikom a s holičom, znajúcim všetky dedinské klebety, i so starým Buldeom, poľovníkom dedinským, majiteľom pušky s velikou hlavňou. Opice sedely a džavotaly na najvyšších konároch stromu a v dutine pod plošinou žila kobra, dostávajúca každý večer na mištičke mlieko, lebo bola svätá; a starci sedeli okolo stromu dlho do noci, shovárajúc sa a bafkajúc zo svojich huqov (vodových fajočiek). Rozprávali si predivné bájky o bohoch, o ľuďoch a o duchoch; a Buldeo rozprával ešte čudnejšie veci o zvykoch dravcov v džungli, až deťom, sediacim a načúvajúcim mimo plošiny, div oči z jamiek nevyskočily od úžasu. Väčšina rozprávok mala za predmet zvery, lebo veď mali džungle pred samými dvermi. Jelene a srny i divé svine neraz im roztúraly siatiny a s času na čas uniesol si tyger na mraku i človeka z blízkosti dedinskej brány.

Maugli vedel niečo o tom, o čom sa shovárali, i neraz pokryl si tvár dlaňami, aby nevideli, ako sa smeje, kým Buldeo, majúci pušku s veľkou hlavňou preloženú cez kolená, sypal prepodivnú rozprávku za rozprávkou, až sa Mauglimu plecia triasly.

Buldeo vysvetľoval, že tyger, uchvátivší Messuinho syna, nebol obyčajný tyger, ale že bol posadlý duchom bezbožného, starého úžerníka, umrevšieho pred niekoľkými rokmi.

„A viem, že je to pravda,“ uisťoval, „lebo Purun Dass kríval od tej bitky, ktorú dostal vtedy, keď sa ľud proti nemu vzbúril a spálil mu knihy, a tyger, ktorého spomínam, tiež kríva, lebo jeho lapy nezanechajú rovnomerného šľaku.“

„Veru, veru, to musí byť pravda,“ dotvrdzovali šediví bradáči, kývajúc kladne hlavami.

„Či sú všetky tvoje rozprávky také hmlisté a neobstojné táraniny, ako táto?“ ozval sa Maugli. „Ten tyger kríva preto, lebo je krivý od narodenia, to môže veru každý vedeť. A je detinské tvrdiť, že by duša úžerníkova bývala v dravcovi, nemajúcom nikdy ani len toľko smelosti, ako šakal.“

Za chvíľu Buldeovi zaseklo reč od prekvapenia a pohlavár dedinský len oči vyvaľoval.

„Ohó! Ten pobehaj z džungle sa mi pletie do reči, ale ten?“ sršal Buldeo. „Kedže si taký múdry, lepšie by si urobil, keby si doniesol tygrovu kožu do Khanhiwary, lebo krajinská správa vypísala sto rupií na jeho život. A radšej čuš a nemiešaj sa do rozhovoru starších.“

Maugli vstal a pobral sa preč. „Celý večer som tu presedel a načúval,“ zavolal nazad len tak cez plece, „a ledvaže raz alebo dva razy riekol Buldeo pravdu o džungli, ktorú má pred samými dvermi. Akože mám teda uveriť jeho povestiam o duchoch a o mátohách, ktoré udajne videl?“

„Je svrchovaný čas, aby chlapčisko šiel čriedy pásť,“ riekol pohlavár, kým Buldeo fuňal a sa jedoval nad drzosťou Maugliho.

Vo väčšine indických dedín je taká obyčaj, že niekoľkí chlapci vyženú kravy a byvoly na pasienky za rána a doženú ich nazad na mraku; a tie samé čriedy, ktoré by bieleho človeka udlávily na smrť, dajú sa šľahať, mlátiť, okrikovať hnedým deťom, siahajúcim im ledva po nosy. A kým sú chlapci pri čriedach, sú úplne bezpeční, lebo ani tyger netrúfa sa pustiť do čriedy. Ale ak sa deti roztúlajú, trhajú kvety, alebo naháňajú veveričky, vše si tyger jedno z nich uchváti. Na svitaní sa už bral Maugli dolu ulicou dediny, sediac na chrbte Ramovi, veľkému čriednemu býkovi, a škridlicovomodrasté byvoly s dlhými, nazad ohnutými rohmi a divokými očami po jednom povychodily zo stajní a šly za ním a Maugli dal ostatným deťom veľmi chytro znať, že on je pánom medzi nimi. Soženúc byvoly do jednej čriedy dlhou hladkou bambuskou, rozkázal jednému z chlapcov, aby pásli kravy osobitne a aby sa chránili odbehnúť od čriedy, kým on sám hnal byvoly ďalej.

Indické pasienky sú plné braliec, hustých krovísk, malých trávnatých kopcov a malých výmoľov, medzi ktorými sa čriedy rozptýlia a zmiznú. Byvoly si riadne vyhľadajú bariny a hlienisté miesta, kde ležia, váľajúc sa alebo sa slniac v teplom hliene celé hodiny. Maugli ich zahnal do samého kúta roviny, kde Waingunga vyteká z džungle, potom sa spustil s hrdla Ramovho, odbehol k bambusovej húštine a našiel tam brata Siváka. „Ej,“ riekol brat Sivák, „už ťa čakám od mnohých dní. A čože to znamená, že ženieš čriedu na pašu?“

„To mi nariadili,“ riekol Maugli. „Za čas som ja dedinským pastierom. Čo nového o Šír Kánovi?“

„Vrátil sa do nášho kraja a už od dávna striehol tu na teba. Teraz sa zas pobral preč, lebo je tu málo zveriny. Ale ešte vždy zamýšľa ťa zabiť.“

„Výborne,“ riekol Maugli. „Kýmkoľvek bude preč, sedávaj ty alebo niektorý zo štyroch bratov na tamtom bralci, aby som ťa mohol videť, keď vyjdem z dediny. Ale keď sa vráti, čakaj ma v úžľabine pri dhakovníku stred roviny. Netreba nám vbehnúť Šír Kánovi do pažeráka.“

Potom si Maugli vybral tônisté miesto, ľahol si a spal, kým sa byvoly pásly okolo neho. Azda ani niet na svete pokojnejšieho zamestnania, ako je pásť čriedy v Indii! Statok sa pohne, pochrumkáva si trávičku, ľahne si a zas ide o niekoľko krokov ďalej, ba ani len neryčí. Ledvaže trochu zamúkajú; byvoly sa pohotove málokedy ozvú, len sídu do hlienistých močiarov jeden za druhým a uvelebia sa v hliene, že im iba pysky a stŕpnuté porcelánovomodré oči trčia z povrchu močiara a ležia tam ani kláty. Bralcia sa chvejú na úpale slnečnom a pastierčatá počujú zapišťať jastraba (nikdy viacej, len jedného) v nedohľadnej výške nad sebou a dobre vedia, že keby niektoré z nich umrelo, alebo keby krava zdochla, že by sa jastrab hneď spustil a najbližší jastrab, odtiaľto na míle a míle vzdialený, by zazrel leteť svojho súseda dolu a letel by za ním a za tým toho súsed, tretí, štvrtý, a že prvej, ako by mŕtvola zmeravela, už by so dvacať hladných jastrabov priletelo ta so všetkých strán sveta.

Pastierici si potom trochu zdriemli a zasa sa zobudili a znovu zaspali, potom si plietli košíčky zo suchej trávy a väznili svrčka v nich; alebo chytili dve skočné kobylky a naštvali ich do boja; alebo navliekali na vlákna červené a čierne džungľové bobule, aby mali z nich reťaze na hrdlá; alebo striehli veveričku, ohrievajúcu sa na úskalí; alebo hada, poľujúceho na žaby blízko kaluží. Potom spievali dlhé, dlhočizné pesničky s čudnými, ich národné piesne charakterizujúcimi trilkami na konci veršov — a deň zdal sa im dlhším ako mnohým ľuďom celý život — a krátili si ho i tým, že si urobili z hliny palác a narobili si doňho z hliny ľudí, koní a byvolov, a strčiac tým hlineným figúrkam trstinky do rúk, spravili ich kráľmi s komonstvom a vojskom, alebo tvrdili, že sú bohovia, ktorých treba vzývať. Potom keď sa zvečerí, začnú deti svoje čriedy svolávať a byvoly sa vynoria z lipkavého hliena s hrmotom, podobným strieľaniu z pušiek, a idú v rade priekom cez sivastú rovinu k mihotajúcim sa svetielkam dedinským.

Maugli vyháňal deň čo deň byvoly k ich močariskám a každý deň uzrel chrbát brata Siváka na označenom mieste, na pol druhej míle od dediny (a tak vedel, že sa Šír Kán ešte nevrátil), a každý deň ležal na pažiti, počúval rôzne zvuky okolo seba a snil o dobrých starých časoch, strávených v džungli. Keby Šír Kán čo len jeden krok schybil svojou chromou nohou v húštinách blízko Waingungy, Maugli by to bol uslyšal v tichosti týchto dlhých ranných záhaliek.

Až konečne nastal deň, keď Maugli nevidel brata Siváka na bralci, i rozosmial sa a hnal byvoly k úžlabine k dhákovému stromu, ktorý bol celý pokrytý zlatožltými kvetmi. Tam sedel brat Sivák, mal škutinu na celom chrbte naježenú.

„Za mesiac sa skrýval, aby tvoju ostražitosť oslabil. Tejto noci prešiel s Tabakim cez chotár a teraz ťa stopuje za horúca,“ riekol vlk, zdýmajúc.

Maugli stiahol obrvy. „Šír Kána sa nebojím, ale Tabaki je nebezpečne ľstivý.“

„Ani toho sa neboj,“ riekol Sivák, olizujúc si trochu pery. „Na svitaní stretol som sa s Tabakim. Teraz sa už môže chvastať svojou múdrosťou pred jastrabmi, ale mi všetko vyzradil prvej, ako som mu zlomil chrbtovú kosť. Šír Kán ťa chce čakať pri dedinskej bráne dnes večer — teba, nikoho iného. Teraz sa usalašil v bývalom širokom vyschnutom koryte Waingungy.“

„Či sa dnes už nasýtil a či chce poľovať na lačný žalúdok?“ pýtal sa Maugli, lebo odpoveď mala rozhodnúť nad jeho bytím alebo nebytím.

„Keď sa rozbriežďovalo, zabil sviňu a si ju i dobre zapil. Nuž či sa nepamätáš, že Šír Kán sa nikdy nepostieval, ani keď mu šlo o pomstu?“

„Oj, to je blázon nad bláznov! Aký hlupák neslýchaný! Naperie sa potravou i nápojom a domnieva sa, že ja dočkám, kým sa vyspí po hostine! Nuž, kdeže si ľahol na odpočinok? Keby nás bolo aspoň desať, zdolali by sme ho teraz. Tieto byvoly sa doňho nepustia, kým ho nezavetria, a ja neviem hovoriť ich rečou. Či by sme sa mu nedostali nejako na stopu od chrbta, aby ho ucítili?“

„Aby sa mu stopa stratila, plával dolu Waingungou na hodnom kuse,“ riekol brat Sivák.

„To mu Tabaki tak poradil, viem. Sám od seba by si to nesmyslel.“ Maugli stál zadumaný, s prstom v ústach. „Veľká úžľabina, vyschnutá výmoľa Waingungy… Tá ústí do roviny ledva na pol míle odtiaľto. Môžem zahnať čriedu v polkruhu cez džungľu ta, kde sa výmoľa začína, a potom cválať dolu výmoľou — ale on by nám dolným koncom uvrzol. Musíme mu zahatať východ na konci výmole. Braček Sivák, či by si mi mohol rozohnať čriedu na dvoje?“

„Ja sám nie, — ale som si doviedol múdreho pomocníka.“ Sivák odbehol a zmizol v jednej priehlbine. Zrazu sa ztadiaľ vynorila veľká sivá hlava, predobre známa Mauglimu, a sparným ovzduším niesol sa najzúfalejší zvuk, aký znajú v džungli, — zavýjanie vlka, poľujúceho cez poludnie.

„Akela, Akela!“ zaradoval sa Maugli, tlieskajúc dlaňami. „To som mohol vedeť, že ty na mňa nezabudneš. Podobrali sme sa na ťažkú prácu. Rozdeľ čriedu na dvoje, Akela. V jednej polovici nech sú byvolice a teľce a v druhej byvoly a ťažný statok.“

Oba vlci behali, ani podľa vzoru ohniviek na dámskej retiazke, sem a ta medzi čriedou, funiacou od vzteku a dvíhajúcou hlavy, a rozohnali ju na dve časti. V jednej stály byvolice okolo svojich teliec, dupkaly a očami, krvou podbehnutými, striehly na chvíľku, keď by niektorý vlk zastal, aby mohly paru vygniaviť z neho. V druhej fuňaly a dubasily byvoly a mladé junce, a hoci sa zdaly o mnoho mohutnejšími, jednako neboly také nebezpečné, lebo nehájily svojich teliec. Ani šesť chlapov by nebolo rozdelilo čriedu tak dokonale.

„Čo teraz s nimi?“ zdýmal Akela. „Už sa chcú zasa spojiť.“

Maugli sa vyšvihol Ramovi na šiju. „Zažeň byvoly na ľavo, Akela. A ty, Sivoško, drž byvolice pospolu, a keď odídeme, zažeň ich zdola do úžľabiny.“

„Ako ďaleko?“ pýtal sa brat Sivák celý udychčaný.

„Až ta, kde je úbočie také vysoké, že naň Šír Kán nevyskočí,“ kričal Maugli. „A zadrž ich tam, kým my k vám nesídeme.“ Byvoly odcválaly na čele s Akelom, štekajúcim, a Sivák sa postavil pred čriedu kráv. Tie sa hneď vrhly naňho, ale on bežal tesne pred nimi rovno do úžľabiny, kým Akela hnal byvoly nahor ďalekým polkruhom na ľavo.

„Výborne! Ešte jeden taký pohon a sme na najlepšej ceste. Ale teraz pozor, Akela, pozor! Len jeden chybný skok, a mohly by ťa byvoly zadláviť. Hojhój! To je divšia štvanica ako poľovačka na srnce. Či by si si bol kedy pomyslel, že sa tieto tvory môžu hnať tak rýchle?“ kričal Maugli.

„Za — za mladi som si i na takýchto rád zapoľoval,“ zdýmal Akela v oblaku prachu. „Mám ich už teraz hnať do džungle?“

„Veru! Ta sa! Chytro ich ta zavráť! Rama je ani besný od vzteku. Oj, keby som mu mohol aspoň riecť, čo žiadam dnes od neho.“

Byvoly sa zvrtly, tento raz na pravo, a s praskotom vtrhly do hustej chrasti. Ostatné pastierčatá, dozerajúce na kravy o pol míle ďalej, bežaly o zlomkrky do dediny oznámiť, že sa byvoly zbesnely a rozutekaly. Maugliho plán bol dosť prostý. Všetko, čo chcel docieliť, bolo, aby sa veľkým polkruhom dostal hore vŕškom shora do výmole, a potom chcel hnať byvoly dolu výmoľou a dostať Šír Kána medzi byvoly a byvolice; lebo dobre vedel, že s plným žalúdkom Šír Kán nebude môcť bojovať, ani vyliezť hore strmými úbočiami úžľabiny. Teraz už slovami chlácholil byvoly a Akela bežal teraz už za čriedou, len kedy tedy zavyjúc, aby pohnal zaostávajúcich. Polkruh bol veľký, lebo nechceli prísť priblízko k úžľabine, aby nevyplašili z nej Šír Kána. Napokon Maugli, obtočený zdivenou čriedou, bol už na kraji úžľabiny na trávnatom mieste, skláňajúcom sa strmo do úžľabiny. Ponad koruny stromov bol ztadiaľ výhľad na rovinu; ale Maugli sa díval len na úbočia úžľabiny a bol veľmi uspokojený, keď videl, že sú takmer celkom kolmé a porastené divým viničom a takými popínavými rastlinami, ktoré by nemohly udržať tygra, keby chcel liezť hore nimi.

„Dajže si im vydýchnuť, Akela,“ riekol a zdvihol ruku. „Ešte ho nezavetrily. Nechže si vydýchnu. Musím oznámiť Šír Kánovi, kto prichodí. Už ho máme v klepci.“

Priložiac k ústam dlane trúbkovite, zakričal nadol do úžľabiny, — bolo to, ani čo by bol kričal do tunela, — hlas sa mu odrážal ozvenovite od úskalia k úskaliu.

Po drahnom čase ozvalo sa zdola ťahavé, ospanlivé vrčanie sýteho tygra, len práve sa prebudivšieho.

„Kto ma volá?“ zakričal Šír Kán a z úžľabiny vyletel skvostný páv, škrečal naplašený. „Ja som to, Maugli. Už je svrchovaný čas, aby si sa dostal na Poradné bralo, ty dobytčí zlodej! Nadol, žeň ich nadol, Akela! Nadol, Rama, poďme nadol!“

Idúc do úžľabiny, sa črieda trochu zarazila, ale keď Akela z plného hrdla zavyl svoju poľovnú pieseň, pustily sa byvoly o prekot jeden za druhým, ani keď parník letí dolu riečnym vírom, až piesok a skalie len tak fŕkalo vôkol nich. Keď sa raz daly do behu, nebolo ich už možno pristaviť, a prvej, ako sa dostaly na dno úžľabiny, Rama zavetril Šír Kána a zaryčal.

„Ha! Ha!“ zvolal Maugli na jeho chrbte. „Teraz už vieš, o čo ide!“ a prúd čiernych rohov, spenených pyskov a lisnúcich sa očú tak sa valil dolu úžľabinou, ako sa ženú po rieke brvná, keď je povodeň; čo slabšie byvoly musely sa podať na boky úžľabiny, kde si kliesnily cestu cez popínavé rastliny. Vedely, aká úloha ich čaká — desný útok byvolej čriedy — a niktorý tyger sa nemôže úfať, že by mu odolal. Šír Kán, čujúc hrmot cvalom sa blížiacej čriedy, strhol sa a vliekol sa dolu úžľabinou, vyzerajúc i na jednej i na druhej strane nejakú cestičku spásy, ale steny úžľabiny boly strmé, teda sa poberal len ďalej, lebo takému, zaťaženému jedlom i nápojom, nesladilo sa mu bojovať. Črieda brodila sa močiarom, od ktorého on práve odišiel, ryčala neustále, až to celým úzkym priestorom otriasalo. Maugli počul odpovedať na ryčanie od ústia úžľabiny; videl, ako sa Šír Kán zvrtol (tyger vedel, že keby došlo na najhoršie, je ešte vždy lepšie čeliť byvolom ako byvoliciam s ich teľcami); zrazu sa Rama potkol, zaknísal sa, ako čo by mal spadnúť, a potom šliapal po niečom mäkkom a s byvolmi za pätami vrútil sa s plnou silou do druhej čriedy. Slabšie byvoly stratily pôdu pod nohami od prudkosti nárazu. Srážka vymietla obe čriedy na rovinu, kde sa klbčily, fuňaly a dubasily. Maugli ustriehol si príhodnú chvíľu, spustil sa s Ramovej šije a ťal ho bambuskou zprava, zľava.

„Skoro, Akela! Rozožeň ich. Oddeľ ich, lebo sa pobijú. Odožeň ich. Akela. Hej, Rama! Hej! hej! hej! moje detičky! Len sa pekne teraz už, pekne! Už je po všetkom.“

Akela a brat Sivák behali sem a ta, pošklbávajúc byvoly za nohy, a že črieda pätila nazad do úžľabiny, Maugli rozkázal zvrtnúť Ramu a ostatné byvoly šly za ním do Šír Kána nebolo treba dobiť. Už bolo po ňom a jastrabi si už prišli po neho.

„Bratia, to bola smrť, hodná takého psa,“ riekol Maugli, hmatajúc za svojím nožíkom, ktorý nosil, odkedy žil medzi ľuďmi, v puštičke, zavesenej vždy na hrdle. „Bojovať by sa jednako nikdy nebol odvážil. Wallah! Jeho kožuch naozaj prikrášli Poradné bralo. Chyťme sa svižko do práce.“

Chlapec, vychovaný medzi ľuďmi, by sa ani vo sne nepodobral stiahnuť bez pomoci kožu s tygra, na desať stôp dlhého, ale Maugli znal lepšie ako ktokoľvek iný, ako je koža na zvera pripevnená a ako ho treba odrať. Ale bola to tvrdá robota a Maugli páral nožíkom, drmal kožu a hundral za hodnú hodinu, kým vlci vyplazovali jazyky alebo vše sa pribrali pomôcť mu kožu ťahať, keď im rozkázal. Zrazu pocítil niečiu ruku na pleci, a vzhliadnuc, videl Buldea s jeho predpotopnou puškou. Deti rozchýrily v dedine, že sa byvoly rozutekaly, a Buldeo sa horlive pobral na pasienku, čo sa nemohol dočkať chvíle, aby mohol vyctiť Maugliho, že nedával lepší pozor na čriedu. Vlci sa skryli, len čo zbadali, že sa niekto blíži.

„Akáže je to zas hlúposť?“ riekol Buldeo napaprčené. „Namýšľaš si, že uvládzeš stiahnuť kožu s tygra! Kdeže ho to byvoly zabily? Nuž veď je to krivý tyger, na ktorého je sto rupií^[10] vypísané! No, dobre, dobre, tento raz to ešte prepáčime, že si dal čriede odcválať, a možno že ti dám jednu rupiu z odmeny, keď odnesiem kožu do Khanhiwary.“ I macal nemotorne okolo pása po kresadle a ocieľke a zohol sa, aby ošvŕlil Šír Kánovi fúzy. Väčšina domorodých poľovníkov opaľuje každému zabitému tygrovi fúzy, aby ich jeho duch nemátal.

„Hm!“ riekol Maugli tlmeným hlasom, sťahujúc práve kožu s prednej laby. „Tedy ty chceš zaniesť tygrinu za odmenu do Khanhiwary a nadelíš mi možno rupiu? Ale ja som si umienil upotrebiť kožu podľa svojej vôle. Hej! starúch, prac sa mi s tým ohňom!“

„Akože sa to shováraš s hlavným poľovníkom dedinským? Šťastná náhoda a hlúposť tvojich byvolov ti pomohly zabiť tygra. Tyger sa práve nažral, ináč by bol o tomto čase už na dvacať míľ odtiaľto. Ani ho len poriadne odrať nevieš, ty randavé žobráča, a ešte sa mne, Buldeovi, opovážiš povedať, aby som mu neopálil fúzy. Maugli, aby si vedel, že ti nedám ani anny^[11] z odmeny, len ti poslúžim náležitým výpraskom. Odíď od tej mrcny!“

„Na vola, ktorým ma vykúpili,“ zvolal Maugli, usilujúci sa práve odrať kožu s pleca, „nuž či sa ja musím zabávať cez celé poludnie a načúvať bľabot tejto starej opice? Sem sa, Akela, lebo mi je ten človek už obťažný.“

Buldeo, ktorý bol ešte vždy sklonený nad Šír Kánavou hlavou, sa len vtedy obadal, keď už ležal vystretý na tráve a veľký, sivý vlk stál nad ním, kým Maugli pokojne ďalej sťahoval kožu, ani čo by bol samučičký — sám v celej Indii.

„Veru,“ zahundral cez zuby, „máš pravdu, Buldeo. Nikdy mi ty nedáš ani anny z odmeny. Medzi krivým tygrom a mnou je už od dávna vojna — od pradávna — a — ja som zvíťazil.“

Aby sme boli spravedliví k Buldeovi, musíme uznať, že keby bol o desať rokov mladší, bol by si vedel poradiť s Akelom, nech stretne vlka v hore, ale vlk — slúchajúci tohto chlapca, bojujúceho osobne s ľudožravým tygrom — nebol v jeho očiach obyčajným zverom. To bolo bosoráctvo, to boly najhoršie čary, myslel si Buldeo, a len to ho trápilo, či ho amulet, ktorý nosil na hrdle, i tento raz ochráni. Ležal ticho, ani sa nepohol a čakal s chvíle na chvíľu, že sa Maugli tiež premení na tygra.

„Maharadž! Veľký kráľ!“ riekol konečne chripľavým šepotom.

„Tak je,“ prisvedčil Maugli, ani hlavou neotočiac a smejúc sa tlmene.

„Som už starý človek. A nevedel som, že ty nie si obyčajným pastierom. Či smiem vstať a odísť, a či ma tvoj sluha roztrhá na kusy?“

„Len si ty choď a pokoj boží nech ťa sprevádza. Ale druhý raz chráň sa pliesť do mojich vecí. Pusť ho, Akela.“

Buldeo čechral do dediny tak chytro, ako len vládal, a obzeral sa cez plece, či sa Maugli nepremenil na niečo úžasného. Dôjduc do dediny, takú bájku si vymyslel o čarách, o zakliatí a o bosoráctve, že sa i kňaz nad tým zamračil.

Maugli pracoval ďalej vytrvale, ale sa už zmrákalo, keď stiahol pri pomoci vlkov dočista veľkú kožu s tela tygrovho.

„Teraz si kožu skryjeme a zaženieme byvoly domov. Pomôž mi ich sohnať, Akela.“

Črieda sa shrkla za hmlistého súmraku, a keď dochodili k dedine, Maugli videl, že je všetko osvetlené, a počul v chráme trúbiť na surmitách a na zvony biť. Bolo to, ani čo by ho polovica dediny očakávala pred bránou.

„To preto, že som zabil Šír Kána,“ pomyslel si; ale zrazu celý príval kamenia svišťal okolo neho a dedinčania vrieskali: „Bosorák! Vlkolak! Prac sa, chytro, alebo ťa náš kňaz znovu premení na vlka. Strieľaj, Buldeo, veďže strieľaj!“

Stará puška vystrelila hrmotne a mladý byvol zručal od bolesti.

„Ale, aký je to čarodejník! Veď ten vie i strelu odvrátiť. Buldeo, to bol tvoj junec.“

„Nuž, čože je to?“ pýtal sa Maugli zmätený, keď kamene fŕkaly čím ďalej tým hustejšie.

„Ako čo by sa títo tvoji bratia trochu na vlči voj podobali,“ riekol Akela, usalašiac sa pokojne. „Mne sa tak vidí, že toto strieľanie nič inšie neznamená, ako že ťa chcú vypudiť odtiaľto.“

„Vlk! Vĺča! Odíď!“ kričal kňaz, kývajúc byľou z posvätnej rastliny tulsi.

„Už zas? Posledný raz ma vyhnali preto, že som človek. A teraz ma vyháňajú preto, že som vlk. Poďme, Akela.“

Krížom pomedzi čriedu predrala sa žena — bola to Messua — volajúc: „Oj, syn môj, syn môj! Hovoria, že si čarodejník a že sa vieš ľubovoľne premeniť na zvera. Ja tomu neverím, ale ti radím, aby si odišiel, lebo ťa zabijú. Buldeo hovoril, že si bosorák, ale ja viem, že si sa ty iba pomstil za smrť Nathúho.“

„Poď nazad, Messua!“ vrešťali ľudia. „Odíď, lebo i teba ukameňujeme.“

Maugli sa zasmial krátkym škaredým smiechom, lebo mu kameň ublížil na ústach. „Bež nazad, Messua. To je tiež taká bláznivá poviestka, aké si rozprávajú na mraku pod košatým stromom. Aspoň som zaplatil za život tvojho syna. Dobre sa maj; a chytro utekaj, lebo im ja tú čriedu chytrejšie zaženiem, ako oni stihnú narábať tým štrkom. Nie som bosorákom, Messua. Dobre sa maj!“

„Tak teraz ešte raz, Akela,“ zakričal. „Zažeň čriedu do dediny.“

Byvoly beztak boly už nedočkavé dostať sa čím skôr domov. Takmer bolo zbytočné zavytie Akelovo, tak sa rútily cez bránu, ani víchrica, rozohnaly húf ľudí na pravo i na ľavo.

„Sčítajte si ich!“ zakričal Maugli pohŕdlivo. „Možno že som vám jedného z nich ukradol. Sčítajte si ich, lebo ja vám ich viac pásť nebudem. Zdraví zostávajte, deti ľudské, a ďakujte Messue, že sa neoborím na vás so svojimi vlkmi a nepopreháňam vás po ulici.“

Zvrtol sa na opätku a odišiel s osamelým vlkom, pozrel na hviezdnaté nebo a bol veľmi blažený. „Už mi netreba viacej spať v klepcoch, Akela. Poďme si pre Šír Kánovu kožu a potom pôjdeme ďalej. Nie, dedinu necháme na pokoji, lebo Messua bola ku mne láskavá.“

A keď mesiac vyšiel nad rovinu a zaplavil ju mliečnobielym svitom, zdesení dedinčania videli Maugliho s dvoma vlkmi v pätách a s batôžkom na hlave ponáhľať sa rovnomerným vlčím krokom, ktorý tak žerie míle, ani oheň suchú trávu. A začali znovu zvoniť a na surmitách trúbiť, a to ešte hlučnejšie ako predtým; a Messua plakala a Buldeo vycifroval rozprávku o svojom dobrodružstve v džungli tak pestro, že naostatok tvrdil, ako stál Akela na zadných nohách a hovoril ľudskou rečou.

Mesiac práve zachodil, keď došiel Maugli s dvoma vlkmi k úpätiu vŕšku, na ktorom bolo Poradné bralo, ale pri brlohu matky Vlčice sa zastavili.

„Vyhnali ma i z ľudského voja, mať moja,“ zvolal Maugli, „ale prichodím so Šír Kánovým kožuchom, aby som splnil slovo.“ Mať Vlčica vyšla z brloha vzpriamená s vĺčatmi v pätách a očí sa jej zajagaly pri pohľade na tygrinu.

„Veď som mu riekla onoho dňa, keď strčil hlavu i plecia do našej jaskyne a siahal ti na život, žabka moja, — riekla som mu, že dôjde i na lovca, aby ho ulovili. Dobre si to vykonal.“

„Braček, dobre si to vykonal,“ ozval sa hlboký hlas z húštiny. „Tak nám bolo pusto v džungli bez teba!“ a Baghíra sa túlil k holým nohám Maugliho.

Potom vyšli spoločne na Poradné bralo, kde Maugli vystrel kožu na ploský kameň, na ktorom sedával Akela, pripevnil ju štyrmi bambusovými kliny. Akela si ľahol na ňu a svolával, ako za dávna, účastníkov porady: „Prizrite sa, dobreže sa prizrite, oj, vlci,“ navlas tak isto, ako volal, keď Maugliho prvý raz sem doviedli.

Odkedy shodili Akelu s vodcovstva, bol voj bez vodcu, poľoval a bojoval ľubovoľne. Ale na svolávanie vlci už z obyčaje odpovedali; niektorí z nich okriveli v klepcoch, do ktorých sa zavrzli, a niektorí boli vycivení a zoslabnutí od rán z postrieľanín, niektorí oprašiveli od planej potravy, mnohí chybeli; ale všetci, ktorí ešte žili, poprichodili na Poradné bralo a videli na skale Šír Kánovu pruhovanú kožu s visiacimi mohutnými pazúrmi na konci kolembajúcich sa prázdnych hnátov.

„Dobre sa prizrite, oj, vlci. Či som splnil slovo?“ riekol Maugli; vlci brechotom prisvedčili a jeden dokmásaný vlk zavyl:

„Buď znovu našim vodcom, oj, Akela. I ty nás znovu spravuj, oj, človieča, lebo sa nám už prijedol tento neviazaný život, radi by sme boli znovu voľným národom.“

„Nie veru,“ zavrčal Baghíra, „to nemôže byť. Keby ste boli stále sýti, znovu by sa vás zmocnila besnota. Nepredarmo sa voláte voľným národom. Vydobyli ste si slobodu, i máte ju. Nasýťte sa svojej slobody, oj, vlci!“

„Ľudský voj i vlčí voj ma vysúdil zo svojho lona,“ riekol Maugli. „Teraz budem poľovať na vlastnú päsť po džungli.“

„A my si zapoľujeme s tebou,“ riekli jeho štyria vlci.

A tak Maugli odišiel a od onoho dňa poľoval v džungli so svojimi štyrmi bratmi — vlkmi. Ale nezostal navždy samotný, lebo keď dospel na muža, oženil sa.

Ale to je už rozprávka pre dospelých.