ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[12]

Ká, veľhad skalný, premenil si kožu azda už dvestoprvý raz od svojho narodenia; a Maugli, ktorý nezabudol, že mu Ká zachránil život svojou prácou za onej noci v Pustých Ložiskách, na čo sa azda ešte pamätáte, šiel mu blahoželať. Keď sa had lieni, býva mrzutý a nevrlý, kým sa mu nová koža nezačne lisnúť a krásou a sviežosťou oči slepiť. Ká sa už neposmieval Mauglimu, ale ho prijímal ako ostatných obyvateľov džungle, ako pána chrasti a zabával ho všetkými novinkami, ktoré sa veľhadovi jeho rozmerov do ušú dostať mohly. Čo Ká nevedel o takzvanej strednej džungli, o živote, ktorý je tesne nad zemou, alebo pod zemou, v brlohoch a v pňoch stromov — to mohlo byť napísané na najmenšej z jeho šupín.

Onoho odpoludnia sedel Maugli ovinutý hadom Ká, bavil sa a hladkal pruhovanú, popukanú, starú kožu, ktorá ležala pospletaná, poskrúcaná medzi skalím na tom samom mieste, kde sa Ká z nej vyzliekol. Ká sa poskrúcal veľmi zdvorile okolo objemných holých pliec Maugliho, že si chlapec hovel v živej foteli.

„Len viečka chýbajú tej koži,“ zašomral Maugli, baviac sa so starou kožou. „Je čudné videť pri svojich nohách kožu, ktorá predtým hlavu kryla.“

„Ej, ale ja nôh nemám,“ riekol Ká, „a odkedy je to zvykom celého môjho rodu, nezda sa mi to ani za máčny mak čudným. Či tvoja koža nebýva nikdy svrbľavá a mdlá?“

„Ba, ale vtedy sa vyumývam, môj drahý ploskohlavec; i to je pravda, že za velikých horúčostí som si už neraz prial, aby som si mohol svliecť kožu bez bolesti a behať bez kože.“

„A ja sa umývam, ale si i svliekam kožu. Akýže je môj nový oblek?“

Maugli prešiel dlaňou dolu ohromným chrbtom, krížom krážom pruhovaným. „Korytnačka je tvrdšia, ale nie taká pestrá,“ usúdil, „žaba, moja družka po mene, je pestrejšia, ale nie taká pevná. Je rozkoš sa podívať naň, lebo je ani strakatý pel v kalichu škvrnistej ľalie.“

„Už je žiadostivý vody. Nová koža sa len po prvom kúpeli zaskvie v celej svojej kráse a pestrosti. Poďme sa okúpať.“

„Ja ťa odnesiem,“ riekol Maugli, i zohol sa so smiechom, aby zdvihol prostrednú časť ohromného tela Ká, práve kde bol najhrubší. Dospelý človek by sa mohol práve tak podujať, že zdvihne dve stopy širokú rúru vodovodnú; a Ká ležal nepohnute, až sa pučil tichým smiechom. Potom sa začalo ich obyčajné večerné ihranie. Chlapec, rozohnený prekypujúcou životnou silou, závodil s hadom v skvostnej novej koži o prvenstvo v schopnosti vrteť a shýbať sa, ani čo by skúšal istotu zraku a hybkosť i silu svalov. Isteže by bol Ká rozdrvil i dvanástich Mauglich, nech sa pozabudne, ale on sa ihral ostražite a nevyužil ani desiatu časť svojej sily. Odkedy Maugli natoľko zosilnel, že mu trochu drsnejšie chmaty neuškodily, vycvičil ho Ká v tejto hre, ktorá mu dodala takej ohybnosti údov, akej by ničím inším nebol získal. Niekedy bol Maugli ovitý až po samé hrdlo stále sa hýbajúcim telom hadovým a namáhal sa vyslobodiť si z objatia čo len jedno rameno, aby mohol chytiť hada za hrtan. Vtedy Ká pomaly uvoľnil svoje závitky a Maugli pokúsil sa zakvačiť svižko nohami do ohromného chvosta hadovho, ktorým šibal sem a ta, hmatajúc za nejakou skalou alebo pňom.

A tak sa vše kolembali, hlava oproti hlave, každý číhajúc na prajnú chvíľku, kým sa krásna skupina, podobná soche, nesliala v živú vrtielku čiernožltých škvŕn a trepotajúcich sa nôh a ramien, dvíhajúcich sa vždy znova a znova. „Teraz! teraz! a zas!“ volal Ká a očistom hádzal hlavou, že ani hybká ruka Maugliho hlavu hada odvrátiť nemohla. „Hľaďže! pošteklím ťa tu, braček, tu i tu! Vari ti ruky skrehly? Zas tu!“

Hra sa skončila vždy rovnako — priamym útokom hlavy hadovej, od čoho sa chlapec dôkladno prekoprcol. Maugli sa nemohol naučiť, ako by mohol vyhnúť tomuto bleskorýchlemu úderu, ale, ako ho Ká uisťoval, daromná bola každá jeho snaha.

„Šťastlivú poľovačku!“ zamrmlal Ká napokon a Maugli odletel ako obyčajne asi na šesť metrov, zdýmajúc a smejúc sa. Keď sa zviechal, mal plné ruky trávy a šiel za Ká do jeho obľúbeného kúpeľa — k plesu hlbokému, ani smola čiernemu, obtočenému úskalím a pozoruhodnému tým, že bolo v ňom plno stromov pohrúžených. Chlapec vkĺzol do vody podľa zvyku chrasti, ani nemuknúc, a ponorený preplával krížom pleso, potom sa zas celkom mlčky vynoril, ľahol si chrbtom na vodu, založil ramená za hlavu, zadíval sa na mesiac, vychodiaci práve zpoza brál, a prerýval palcami jeho odblesk na hladine vodnej. Káho diamantovitá hlava rezala ani britva hladinu vodnú a konečne sa uvelebila na Maugliho pleci. Oba ležali tichúčko, hoveli si do sýtosti v chladnej vode.

„Je to takto veľmi dobre,“ ozval sa konečne Maugli ospanlivo. „O tomto čase, nakoľko sa pamätám, líhajú si ľudia na tvrdé kusy dreva v svojich skrýšach, ulepených z hliny, a keď bedlive vypreli čistiace vetry z nich, ukrútia si špinavé handry na svoje oťažené hlavy a robia ošklivé zvuky nosmi. V chrasti je lepšie.“

V tú chvíľu skĺzla sa náhlive kobra^[13] dolu bralom a napila sa; zaželala im „dobrý lov!“ a odliezla.

„Ssss!“ zasipel Ká, ako by sa zrazu na niečo rozpamätal. „Tak tebe poskytuje chrasť všetko, čokoľvek si zažiadaš, braček?“

„Všetko nie,“ smial sa Maugli; „iba ak by tu bol zakaždým nový silný Šír Kán, ktorého by som mohol raz za mesiac zabiť. Teraz by som mu mohol vytisnúť paru vlastnými rukami, nebol by som odkázaný na pomoc byvolov. Želal by som si i to, aby nás v čase dažďa slnce vše zohrialo a aby za letných horúčav zastrely vše oblohu dažďové oblaky a zmiernily páľčivosť slnca, a zakaždým, keď som hladný, aby som mohol zabiť kozu; a zas nikdy som nezabil kozu, aby som si nežiadal mať miesto nej srnca, a ak som mal srnca, túžil som mať antilopu. Ale veď takto cítime všetci.“

„A za iným si nebažil?“ pýtal sa veľhad.

„Čože by som si mal ešte žiadať. Mám džungľu i priazeň džungle. Či je ešte niečo medzi východom a západom slnca, po čom by bolo hodno túžiť?“

„Ale tá kobra povedala,“ — začal Ká.

„Ktorá kobra? Tá, ktorá tu práve bola, neriekla nič. Náhlila sa, veď poľovala.“

„To bola druhá.“

„A či sa ty často stýkaš s jedovatou čeliadkou? Ja sa jej do cesty nepletiem. Lebo nosí smrť v prednom zube, a to nie je dobre, — menovite, že je takého malého vzrastu. Ale s ktorým okuliarnikom si sa shováral?“

Ká skrúcal sa pomaly vo vode ani parník na jazere. „Asi pred tromi alebo štyrmi mesiacmi,“ riekol, „poľoval som v Pustých Ložiskách, na ktoré sa ešte azda pamätáš. A tvor, za ktorým som sa hnal, utekal s vreskom cez napájadlá k onomu domu, na ktorom som kedysi tebe k vôli stenu vyvalil, a zmizol pod zemou.“

„Ale veď tí, ktorí bývajú v Pustých Ložiskách, nežijú v brlohoch.“ Maugli vedel, že Ká hovoril o opiciach.

„Ten tvor tam ani nebýval, len si chcel život zachrániť,“ odpovedal Ká a zamliazgal. „Vbehol do podzemnej skrýše, ktorá viedla veľmi ďaleko. Šiel som za ním, a keď som ho zabil, pospal som si. Zobudiac sa, liezol som ďalej.“

„Popod zem?“

„Pravdaže. Až som prišiel do brloha bielej kobry, ktorá hovorila o veciach mne neznámych a ukazovala mi všeličo, čo som ešte nikdy nevidel.“

„Nejakú novú zverinu? A bola dobrá?“ Maugli sa chytro zvrtol na bok.

„Ale čoby. To nebolo na jedenie; všetky zuby by som si bol na tom vylámal; ale biela kobra riekla, že by človek — a hovorila o ľuďoch, ako by celú tú perepúť náležite poznala, — že by človek dal i horúci dych zpod svojich rebier, keby tie veci aspoň zazreť mohol.“

„Teda si ich pôjdeme pozreť,“ riekol Maugli. „Pamätám sa, že som bol kedysi tiež človekom.“

„Len pomaly — pomaly. Náhlivosť usmrtila žltého hada, ktorý chcel zjesť slnce. Shováral som sa s bielou kobrou pod zemou a spomínal som i teba, nazval som ťa človekom. Biela kobra riekla (nepredarmo je biela, veď je taká stará, ako džungle): „Už som dávno nevidela človeka. Nech príde a nech si poobzerá všetky tieto veci; za najchatrnejšiu z nich by každý človek i smrť podstúpil.“

„Tak to musí byť nová zverina. A jedovatá čeliadka nám nedá znať, keď je tá zverina blízko. To je nevľúdny národ.“

„Nie je to zverina. To je — to je, — ale, keď neviem riecť, čo je to.“

„Teda poďme ta. Ešte nikdy som nevidel bielu kobru a okrem toho chcem videť i tie ostatné veci. Či ich kobra usmrtila?“

„To sú samé mŕtve veci. A podľa jej rečí je ona tam preto, aby ich strážila.“

„Aha! Ako vlk bdie nad mäsom, ktoré si vzal do brloha. Poďme.“

Maugli priplával ku brehu, pováľal sa po tráve, aby obschol, a šiel s veľhadom rovnou cestou do Pustých Ložísk, onoho neobývaného mesta, o ktorom ste už počuli. Maugli sa nebál opíc ani za máčny mak, tým väčší strach maly ony pred Mauglim. V tú chvíľu sháňaly sa síce v húfoch po džungli a Pusté Ložiská ležaly prázdne a tiché v svite mesačnom. Ká ho viedol až hore k zrúcaninám dvorany kráľovien, na terase, preliezol ponad hŕbu trosiek a vkĺzol do polorozvaleného schodišťa, vedúceho zo stredu dvorany do podzemnej chodby. Maugli vyslovil hadie heslo — „Jednej krvi sme, vy a ja,“ — a liezol za ním štvornožky. Liezli dlho dolu šikmou chodbou, majúcou časté zákruty a odbočky, až došli konečne na miesto, kde korene viacerých velikých stromov, rastúcich asi tricať stôp nad nimi, vytisly veľký kameň zo steny. Preliezli cez to miesto a boli vo veľkom sklepenom priestore, ktorého kupola tiež bola koreňmi stromov poškodená, tu i tam preblesklo trochu svetla tmou.

„To je bezpečná skrýša,“ riekol Maugli a vystrel sa konečne, „lenže je priodľahlá, aby sme ju mohli denne navštevovať. No a čože zazreme teraz?“

„A ja som nič?“ ozval sa hlas stred sklepenia; Maugli videl, že sa tam niečo biele hýbe, až sa pozvoľne zdvihla najväčšia kobra, akú kedy videl — tvor asi osem stôp dlhý, vybielený tmou na farbu starej slonovej kosti. Ešte i okuliarovitý znak na vrchu ploskej hlavy vybledol do bledožlta. Oči mal červené ani rubíny a vcelku bol na pohľad utešený.

„Dobrý lov ti prajem!“ riekol Maugli, ktorého zdvorilosť nikdy neopustila, ako on nožík so seba nespustil.

„Čože je s mestom?“ pýtala sa biela kobra, neodvetiac na pozdrav. „Čo je s velikým opevneným mestom — mestom so stými slonmi a dvacaťtisícimi koňmi a lichvou bez počtu — mestom kráľa nad dvaciatimi kráľmi panujúceho? Už som tu ohluchol, od dávna som nepočul zvukov vojenských gongov.“

„Chrasť je nad našimi hlavami,“ odpovedal Maugli. „Ja poznám iba Hathiho a jeho synov zpomedzi slonov. Baghíra pobil všetky kone v istej dedine, a — čo je vlastne kráľ?“

„Veď som ti povedal,“ riekol Ká šetrne bielej kobre, — „veď som ti ešte pred štyrmi mesiacmi povedal, že tvojho mesta už niet.“

„Mesto — veliké mesto v horách, opevnené valom a chránené kráľovými vežami — nemôže nikdy zaniknúť. Vystavali ho prvej, ako sa môjho otcov otec vyďubal z vajca, a bude trvať, kým synovia mojich synov obelejú od staroby, ako som obelel ja. Salomdhi, syn Chandrabijov, syn Vijejov, syn Yegasuriho postavil mesto za čias Bappu Rawala. A vy ste z ktorého kmeňa?“

„Ale veď ten hovorí s cesty,“ riekol Maugli, obrátiac sa ku Ká. „Ja jeho reči nerozumiem.“

„A ja tobôž.“ Už je veľmi starý. „Otec všetkých okuliarnikov, nad nami šumí chrasť, ako šumela od počiatku.“

„Teda kto je on,“ spýtala sa biela kobra, „ktorý sedí tu predo mnou, neznajúci strachu ani mena kráľa a hovoriaci našou rečou ľudskými ústami? Kto je ten s tým nožom a s hadím jazykom?“

„Zovú ma Mauglim,“ znela odpoveď. „Pochodím z džungle. Vlci sú mi rodina a Ká je môj brat. Otec všetkých kobier, kto si ty?“

„Som strážcom kráľových pokladov. Kurrun Raja ma tu zasklepil za oných čias, keď som mal kožu ešte tmavú, aby som naučil zlodejov, čo je smrť. Potom spúšťali sem poklady cez otvor, povstalý oddialením tamtoho kameňa, pri čom som počul spev brahminov, mojich učiteľov.“

„Hm!“ zašomral Maugli popod nos. „Už som mal do činenia s brahminom, vtedy v ľudskom voji, a — viem, čo viem. Z toho nič dobré nevykvitne.“

„Odkedy som strážcom, vyzdvihli kameň päť ráz; a zakaždým pokladu pribudlo, nikdy neodbudlo. Niet bohatstiev, podobných týmto bohatstvám — pokladom stých kráľov. Ale už je to dávno, veľmi dávno, odkedy kameň naposled odtisli, myslím, že mesto na mňa zabudlo.“

„Tu niet mesta. Veďže sa poobzeraj. Tamto sa derú korene ozrutných stromov cez kamene stavby. Stromy a ľudia nerastú pospolu,“ tvrdil Ká.

„Dva tri razy vysliedili ľudia túto skrýš,“ odvetil biely okuliarnik zlostne; „a ani nehlesli, kým som im, vo tme hmatajúcim, nezastavil cestu, ani potom už nekričali dlho. Ale vy lužete oba, človek i had rovnako, a radi by ste mi navraveli, že môjho mesta už niet a že koniec môjmu stráženiu. Ľudia sa časom trochu zmenia. Ale ja sa nikdy nezmením. Kýmkoľvek kameň nevyzdvihnú a brahmini nesídu sem, spievajúc piesne, ktoré znám, a nenakŕmia ma teplým mliekom a nevezmú ma nazad na svetlo, som ja, ja, ja jediný strážca kráľovho pokladu, nikto iný. Že je mesto vymreté, hovoríte, a že sem prerastajú korene stromov? Sostúpte teda hlbšie a naberte si, čo chcete. A ty, človek s hadím jazykom, ak si trúfaš vrátiť sa živý tadiaľ, kadiaľ si prišiel, menší králi budú tvojimi sluhami!“

„Zas len tára,“ riekol Maugli chladne. „Či by sa bol mohol niektorý šakal prehrabať tak hlboko a uhryznúť túto bielu stvoru? Istotne sa besnie.“ „Otec všetkých kobier, ja tu nevidím nič, čo by som vziať mohol.“

„Na bohov slnca a mesiaca, ten chlapec je na smrť besný!“ sipela kobra. „Prvej, ako sa ti oči naveky zavrú, preukážem ti velikú milosť. Poobzeraj sa a uzreš, čo ľudské oči nikdy predtým neuzrely!“

„Neradno nikomu v džungli chvastať sa, že preukáže Mauglimu milosti,“ zašomral chlapec medzi zuby, „ale tma zmení všetko, to viem.“ — „Teda si všetko popozerám, ak dovolíš.“

Zostril zrak a hľadel vôkol seba v sklepenom priestore a potom zdvihol zo zeme za hrsť niečoho lesklého.

„Ahá!“ zvolal, „toto je podobné tým šupákom, ktorými sa v ľudskom voji tak radi zapodievali; iba že sú tieto žlté a tamtie boly hnedé.“

Spustil na zem zlaté peniaze a pošiel ďalej. Podlaha sklepenej miestnosti bola zasypaná asi na päť alebo na šesť stôp vysoko razenými zlatými a striebornými mincami, tak ako sa z vriec rozsypaly, keď ich ta hádzali. Na nich a pod nimi, a trčiac zpomedzi nich ani ostatky stroskotanej lode z piesočiny, povaľovaly sa drahokamami zdobené slonie howdy^[14] z kovaného striebra, vybíjané zlatom a zdobené drahými kameňmi. Boly tam palankíny a nosidlá pre kráľovny, vyzdobené striebrom a emailom, s rukoväťami nefritovými na žrdkách a s jantarovými krúžikmi na záclony; boly tam zlaté kandelábre s predierkanými smaragdmi, čo visely na ramenách svietnikov a triasly sa pri najslabšom pohybe. Boly tam na päť stôp vysoké kované sochy zabudnutých bohov zo striebra s drahokamovými očima, boly tam brnenia z oceľových šupiek, vykladaných tepaným zlatom a oriasených drobnými, zčiastky popučenými, zčiastky počernetými perlami; boly tam šišaky s hrebeňmi, ovrubenými a posiatymi krvavočervenými rubínmi; boly tam štíty z japonského laku, z korytnačej rohoviny a z nosorožčej kože na kostrách z červeného zlata, vykladaných na rohoch krásnymi smaragdmi; boly tam pošvy a meče s rukovätami, diamanty vykladanými, dýky a poľovnícke nože; boly tam zlaté obetné misky, načieradlá, lyžice, prenášateľné oltáre takého tvaru, akého pod slncom viac nebude; boly tam nefritové nádoby na pitie a náramnice; boly tam kadideľnice, hrebene, hrnčeky na voňavky, nádobky na hennu^[15] a na púdor, všetko z kovaného zlata, prstene do nosov, na ruky, party, korunky a opasky v nesčitateľnom množstve; tri opasky na zbrane boly na sedem palcov široké, brúsenými diamanty a rubínmi zdobené, a drevené trojnásobne železom okuté truhlice, ktorých drevo spráchnivelo úplne, že za okutím bolo videť ruby nebrúsených drahokamov: safírov, opálov, smaragdov, rubínov, diamantov, emeraldov a granátov.

Biela kobra hovorila pravdu. Nebolo peňazí na zaplatenie hodnoty toho pokladu, nazbíjaného za storočia na vojnach, nashŕňaného z plenu, z daní a z kupčenia. Už v samých razených peniazoch bola ohromná suma, nepočítajúc ani drahokamy; a len holá váha zlata a striebra mohla mať dvesto tristo tonn. Každý domorodý panovník v Indii, a čo by bol aký chudobný, má svoj poklad, ku ktorému vždy len prikladá; len raz za drahný čas pošle niektorý osvietenejší princ štyricať alebo pädesiat vozov, ťahaných volmi a naložených striebrom, aby si ho zamenil za štátne papiere, ale väčšina kniežat si svoje poklady z rúk nedá, ba zatají radšej, že ich má a kde ich má.

Ale Maugli, rozumie sa, nechápal, čo to nahromadené bohatstvo znamenalo. Nože ho trocha zaujímaly, ale že sa tak ľahko neotváraly, ako jeho vlastný nôž, odhodil i tie. Napokon našiel niečo vskutku očarujúceho ležať pred howdou, polozahrabanou v peniazoch. Na samom konci skvel sa veliký jagavý okrúhly rubín a na osem palcov niže rubína bola rúčka husto vybíjaná turkismi, čo bolo utešené. Niže toho bola široká obruč z nefritu, dookola kvetovanou vzorkou krášlená, listy boly smaragdy a puky rubíny, vpravené umele do chladného zeleného kameňa. Ostatok násadky bol z čistej slonovej kosti a oštep, rozdvojujúci sa na konci v parohovité ostrie, bol z ocele s obrázkami zlatom vykladanými a znázorňujúcimi chytanie divých slonov; a Maugliho zaujímaly najväčšmi obrázky, vzťahujúce sa na jeho priateľa Hathiho.

Biely okuliarnik šiel všade tesne za ním.

„No, či nehodno umreť, aby to niekto mať mohol?“ riekla. „Či som ti nepreukázal velikú milosť?“

„Nechápem, čo myslíš,“ odvetil Maugli. „Všetky tieto veci sú tvrdé a chladné a naskrze nie sú súce na jedenie. Iba toto,“ — zdvihol ankus — „by som si prial vziať, aby som si to mohol obzreť na slnci. Hovoríš, že všetko je tvoje. Či by si mi to dal, ja by som ti doniesol zaň žaby na jedenie?“

Biela kobra sa celá triasla od škodoradosti. „Pravdaže ti to dám,“ riekla. „Všetko, čo je tu, ti dám — kým si tu.“

„Ale ja teraz už odchodím. Toto miesto je tmavé a chladné, iba túto ostnatú vec si chcem vziať do džungle.“

„Nože sa prizri, čo ti leží pri nohe! Čo je to?“

Maugli zdvihol predmet biely a hladký. „Je to ľudský črep,“ riekol pokojne. „A tu ležia ešte dva.“

„I tí prišli pred mnohými roky, aby si nabrali z pokladu. Ja som sa s nimi v tme shováral, a oni zamĺkli na veky.“

„Ale načože by bol mne tento takzvaný poklad? Ak mi dovolíš, aby som si toto vzal, poslúži mi pri poľovaní. Ale ak nedovolíš, zapoľujem si i bez toho. Ja sa s jedovatou čeliadkou do boja nepúšťam a okrem toho ma naučili heslu tvojho kmeňa.“

„Tu panuje len jedno heslo. Moje!“

Ká sa vrhol ku kobre, iskril očima. „Kto ma prosil, aby som sem doviedol človeka?“ sipel.

„Isteže ja,“ šeptal starý okularnik. „Lebo som už dávno nevidel človeka, a tento človek hovorí našou rečou.“

„Ale vtedy nebolo spomienky o smrtení. Ako by som sa mohol ukázať v džungli a riecť, že som ho voviedol smrti do pažeráka?“ riekol Ká.

„Pravdaže som vtedy o smrtení nehovoril. A čo sa týka tvojho odchodu, tamto je v múre diera. Ale teraz mi už daj pokoj, vypasený opicožrút! Netreba inšie, iba aby som sa dotkol tvojho hrdla, a džungľa o tebe viac neuslyší. Ešte sem nevošiel človek, ktorý by bol ztadeto živý odišiel. Postaral som sa, aby mu para zpod rebier unikla. Ja som strážcom pokladu kráľovského mesta!“

„Ale, ty červiak, tmou vybielený, vedže si daj riecť, že tu niet ani kráľa ani mesta! Iba džungľa je nad nami!“ kričal Ká.

„Poklad je ešte vždy tu. Ale už musím skončiť. Dočkaj ešte za chvíľočku, Ká zpoza brál, a dívaj sa, ako bude chlapec utekať. Je tu dosť miesta na naháňanie. A život je dobrý. Behaj za chvíľu sem a ta, chlapča, budeme sa naháňať!“

Maugli pohladil pokojne Káho po hlave. „Táto biela stvora mala posiaľ do činenia iba s ľuďmi ľudského voja. Mňa nepozná,“ zašeptal. „Žiada si mať naháňačku. Nechže ju má.“ Maugli stál s ankusom v ruke, ktorého vidlicovitá čast bola namierená k zemi. Rýchle sa ním zahnal a hodil ho na velikú kobru tak, že ju pribodol priekom za samou rozšírenou hlavou pevne k zemi. Ani blesk vrhol sa Ká na svíjajúce sa telo kobry a svojou váhou znemožnil jej každý pohyb. Červené oči kobry sršaly od zlosti a zbývajúcou voľnou časťou tela, hlavou na šesť palcov dlhou, metala zúrivo na pravo a na ľavo.

„Zabi!“ zvolal Ká, vidiac, že Maugli siaha po nožíku.

„Oj nie,“ osvedčil sa Maugli, otvárajúc nožík. „Nikdy viac nezabijem nikoho, keď ma hlad nenúti. Len ti chcem niečo ukázať, Ká!“ I chytil kobru za vrch hlavy, roztvoril jej násilne nožíkom pysk a odhalil vo vrchnej čeľusti strašné jedovaté zuby, ako sčernely a scvŕkly v ďasnách. Biela kobra prežila svoj jed, ako to u hadov býva. „Už jej vyschly,“ riekol Maugli; a odtisnúc Káho, vytiahol ankus a uvoľnil bielu kobru.

„Kráľov poklad by potreboval nového strážcu,“ riekol slávnostne. „Thuú (vyschnutec), to sa ti nepodarilo. Teraz už môžeš behať sem a ta do sýtosti, Thuú!“

„Som zahanbená. Zabi ma!“ sipela biela kobra.

„Už sa tu primnoho hovorilo o zabíjaní. Teraz odídeme. Ale tento ostnatý predmet si vezmem, Thuú, lebo som s tebou bojoval a som ťa premohol.“

„Maj sa teda na pozore, aby ten predmet napokon teba so sveta nesniesol. To je smrť! smrť! Ten predmet sám stačí pobiť všetkých ľudí v celom mojom meste. Ani ho dlho nepodržíš, človek z džungle, ani ten ho dlho mať nebude, kto si ho po tebe privlastní. Lebo preň budú mnohí hynúť a hynúť a hynúť! Hoc i moja sila vyschla, ankus sa môjho diela chopí. Je to smrť! Smrť! Smrť!“

Maugli vyliezol dierou nazad do chodby, a keď odchádzal, zazrel ešte, ako biela kobra zúrivo sekala zubmi, teraz už neškodnými, do nehybných zlatých tvárí bôžkov, ležiacich na zemi, sipiac jednostajne: „To je smrť!“

Až sa zaradovali, keď znovu boli na božom svetle a došli nazad do svojej džungle, a keď Maugli videl pri úsvite rannom lisnúci sa ankus, tak sa mu tešil, ani čo by bol našiel za kyticu zriedkavých kvetov, ktorými si môže hlavu ozdobiť.

„Je to lesklejšie od Baghírových očú,“ riekol uveličený, točiac rubínom. „Ukážem mu ho; len čo chcel Thuú povedať, keď toľko spomínal smrť?“

„To ti veru neviem. Len mi je až po samý koniec chvosta ľúto, že nepocítil tvojho noža. Tam sa vždy niečo zlé kľuje v tých Pustých Ložiskách, či nad zemou, či pod zemou. Ale som už vyhladol. Či si zapoľuješ teraz so mnou na svitaní?“ pýtal sa Ká.

„Nie; chcem, aby toto Baghíra videl. Dobrý lov ti prajem!“ Maugli odbehol, vyskakujúc a točiac ankusom vo vzduchu; s času na čas zastal a s obdivom sa mu prizeral, až došiel do onej časti džungle, v ktorej Baghíra obyčajne býval, i našiel ho napájať sa po veľkej hostine. Maugli mu vyrozprával všetky svoje dobrodružstvá od začiatku až do konca a Baghíra oňuchával ankus chvíľami. Keď Maugli spomínal posledné slová bielej kobry, Baghíra zavrčal prisviedčavo.

„Teda by bola pravda, čo ten biely had o tomto predmete hovoril?“ opýtal sa chvatne.

„Ja som sa narodil v kráľovských klietkach v Oodeypore a môj žalúdok vie čo to o ľuďoch. Nejeden človek by vraždil i tri razy za noc, len pre červený kameň.“

„Ale veď je práve pre ten kameň priťažký do ruky. Môj malý lesklý nožík je lepší a — hľaďže! Ten červený kameň nie je ani na jedenie. Prečože by vraždili preň?“

„Maugli, choď sa radšej vyspať! Žil si síce medzi ľuďmi, ale —“

„Pamätám sa. Ľudia vraždia, lebo sa neživia poľovaním; vraždia vše z lenivosti, vše z nudy, vše z pasie. Nezaspávaj, Baghíra! Povedz mi, načo je tento predmet ostnatý?“

Baghíra pootvoril oči — bol už veľmi ospanlivý — a zažmurkal potuteľne.

„Ľudia ho spravili, aby ním bodali do hláv synov Hathiho, že im od toho až krv surčí. To som videl v uliciach oodeyporskych, pred našimi klietkami. Tento predmet okúsil krv nejedného z potomkov Hathiho.“

„Ale prečo tým bodajú slonov do hláv?“

„Aby ich naučili zákonom ľudí. Pretože nemajú pazúrov, ani klov, ľudia robia takéto veci, ba i horšie.“

„Vždy len krv, čím diaľ viacej krvi, kedykoľvek sa priblížim čo i len predmetom, ľudskou rukou zhotoveným!“ riekol Maugli znechutene. Bol už ukonaný váhou ankusa. „Keby som to bol vedel, nebol by som ho vzal. Najprv boly povrazy Messuinou krvou nasiaknuté, a táto vec pila krv Hathiho. Nechcem mať s tým nič do činenia, pozri!“

Ankus odletel, svištiac a vrtiac sa vo vzduchu, a spadol ostrím nadol, zaryl sa do zeme asi o pädesiať stôp ďalej medzi stromami.

„Tak, teraz sú mi ruky už bez smrti,“ riekol Maugli a drhnul si ruky o sviežo zarosenú trávu. „Thuú riekol, že smrť mi bude za pätami. Ale on je starý, biely a besný.“

„Už či je biely a či čierny, či tu ide o život alebo o smrť, ja chcem teraz spať, braček. Nemôžem byť celú noc na postriežke a potom tárať celý deň, ako to niektorí robia.“

Baghíra odišiel do svojho obľúbeného brloha, na dve míle vzdialeného. Maugli si vybral primeraný strom, vyliezol naň, pospájal tri štyri liány a v kratšom čase, ako sa to dá rozpovedať, už sa hojdal na svojom lôžku vo výške pädesiatich stôp nad zemou. Nemajúc nezdolnej potreby na silné denné svetlo, prispôsobil sa Maugli zvykom svojich priateľov a bol na svetle čím najmenej. Keď ho prenikavo kričiace tvory, žijúce na stromoch, zobudily, zmrákalo sa už zas, a jemu sa práve snívalo o krásnych drahokamoch, ktoré s ankusom odhodil.

„Aspoň si tú vec znova obzrem,“ riekol a pustil sa po rastline, strom otáčajúcej, na zem; ale Baghíra bol už tam pred ním. Maugli ho počul ňuchať v pološere.

„Kde je tá ostnatá vec?“ zvolal Maugli.

„Človek ju vzal. Tu je jeho stopa.“

„No, teraz uvidíme, či pravdu hovoril Thuú. Ak je v tej ostnatej veci smrť, ten človek umre. Poďme, vyslieďme ho.“

„Najprv si zapoľuj,“ riekol Baghíra. „Od prázdneho žalúdka býva mdlý zrak. Ľudia kráčajú pomaly a džungľa je dosť vlhká, aby aj najmenšiu stopu dlhšie udržala.“

Vysliedili si korisť, čím najskôr mohli, jednako prešly so tri hodiny, kým sa nasýtili, napojili a za stopou pustili. Obyvatelia džungle vedia, že sa ničím nedá nahradiť, keď sa pri jedení náhlia.

„Nazdávaš sa, že sa tá ostnatá vec zvrtne v ruke človeka a prebodne ho?“ pýtal sa Maugli. „Thuú povedal že je to smrť.“

„Veď uvidíme, keď to vystopujeme,“ odvetil Baghíra, kráčajúc s hlavou sklonenou. „To ti je len jedna stopa (tým myslel, že tadiaľ šiel iba jeden človek) a váha tej veci vtisla mu päty hlboko do zeme.“

„Hej! To je také jasné, ako blýskavica v lete,“ mienil Maugli; i pustili sa za stopou bosých nôh rýchlym rovnomerným behom po svetelných škvrnách mesiaca, cez listie presvitajúceho.

„Teraz rýchlejšie uteká,“ riekol Maugli. „Palce má roztiahnuté.“ Kráčal práve po vlhkej zemi. „Ba prečo tu odbočil?“

„Počkajže,“ zadržal ho Baghíra a vyšvihol sa veľkolepým skokom tak ďaleko, ako vládal. Najprimeranejšie je, keď stopa nie je dosť jasná, preskočiť ju na kuse, aby ju stopa vlastných nôh ešte väčšmi neskomolila. Doskočiac, zvrtol sa Baghíra k Mauglimu a zvolal: „Tu jej ide v ústrety druhá stopa. Je to stopa menších nôh, s palci, obrátenými k sebe.“

Maugli pribehol a skúmavo hľadel na novú stopu. „To je od nôh gondského poľovníka,“ riešil. „A pozriže! Tu na pažiti si napínal luk. A preto sa prvá stopa tak zrazu nabok obrátila. Veľká noha sa skryla pred malou nohou.“

„Pravdu máš,“ riekol Baghíra. „A teraz, aby sme vlastnými stopami všetko neskomolili, nech každý sleduje jednu stopu. Ja som veľkou nohou, braček, a ty si malou nohou, Gondom.“

Baghíra skočil nazad k prvej stope, nechajúc Maugliho sledovať čudnú, k sebe obrátenými palcami sa vyznačujúcu stopu divého, zakrnelého obyvateľa hôr.

„A teraz,“ riekol Baghíra, kráčajúc s kroka na krok po stopách, „ja, veľká noha, sa tu obrátim. Teraz sa skryjem za bralce a stojím nehybne, neodvážiac sa ani nohy zodvihnúť. Povedz, čo je s tvojou stopou, braček.“

„Teraz sa ja, malá noha, blížim ku bralcu,“ volal Maugli, bežiac za svojou stopou. „Teraz som si sadol pod bralce, opieram sa o pravú ruku a držím luk prstami. Čakám dlho, lebo stopa mojich nôh je tu hlboká.“

„Ja tiež,“ ozval sa Baghíra, skrytý za bralcom. „Čakám, opierajúc sa koncom ostnatej veci o skalu. Ale sa mi vyšmykla, lebo je znateľné škrabnutie na skale. Povedz, čo je s tvojou stopou, braček.“

„So dve halúzky a jeden hrubý konár sú tu odlomené,“ volal Maugli tlmene. „A teraz, ale akože ti to riecť? Aha, už mi je to jasné. Ja, malá noha, odchodím, búcham a lomozím, aby ma veľká noha počula.“ Vzdiaľoval sa od bralca pozvoľne, kráčal medzi stromami a čím väčšmi sa približoval k malému vodopádu, tým hlasnejšie kričal: „Od — chádzam — hodne — ďa — leko, — až — ta, — kde — zvuk — pada — júcej vody prehlušuje — moje — zvuky, — a — tu — čakám. Volaj, čo je s tvojou stopou, — Baghíra, veľká noha!“

Leopard skákal na všetky strany, chcejúc zvedeť, kadiaľ vyšla veľká noha zpoza bralca. Konečne sa ozval.

„Vychodím zpoza bralca kolenačky a vlečiem ostnatú vec za sebou. Nevidiac nikoho, rozbehnem sa. Ja, veľká noha, utekám rýchle. Stopa je jasná. Sledujme každý svoju. Ja bežím.“

Baghíra až zametal po zreteľnej stope, a Maugli šiel za stopou Gonda. Za čas bolo ticho v džungli.

„Kdeže si, malá noha?“ ozval sa Baghíra. Maugliho hlas mu odpovedal zprava, zo vzdialenosti asi pädesiat metrovej.

„Hm!“ riekol leopard, zakašľúc hlboko. „Tí dvaja idú rovnobežne a len pomaly sa sbližujú!“

Prekonali ešte pol míle, udržujúc asi rovnakú vzdialenosť medzi sebou, až napokon zvolal Maugli, ktorého hlava sa neskláňala tak hlboko k zemi, ako Baghírova:

„Už sa stretli. Dobrý lov, — hľaďže. Tu stála malá noha, kolenom opretá o skalu, — a tamto je veľká noha.“

Ani nie na desať metrov od nich ležala na hŕbe drobného skalia vystretá mŕtvola dedinčana z najbližšieho okresu, prebodnutá tenkým, slabo opereným šípom Gonda cez chrbát a prsia.

„Čo myslíš, braček, bol Thuú taký starý a taký besný?“ ozval sa Baghíra krotko. „Aspoň jedna smrť je už tu!“

„Poďme ďalej. Ale kde je predmet, pijúci krv slonov, — kde je bodák s červeným okom?“

„Možno, malá noha si ho vzala. Tu je už zas len jedna stopa.“

Stopa ľahkého človeka, bežiaceho rýchle a nesúceho ťarchu na ľavom pleci, odtlačila sa na dlhom kuse úvalu v suchej tráve tak hlboko, že bystrozrakým sliedičom sa zdal každý krok jasný, ani čo by bol odliaty v horúcom železe.

Ani jeden nehovoril, kým nedošli za stopou k popolu vatry, ukrytej v užľabine.

„Zas!“ zvolal Baghíra, zastal stŕpnutý, ani čo by bol skamenel.

Telo malého, chudého Gonda ležalo tam vystreté, dotýkalo sa nohami popola, a Baghíra hľadel s otázkou na Maugliho.

„Tohto zabili bambusom,“ riekol chlapec, pozrúc na mŕtvolu. „Narábal som ním medzi byvolmi, keď som slúžil ľudskému voju. Otec kobier, — rmúti ma, že som sa mu posmieval, — pozná tú perepúť dobre, ako som ju i ja poznať mohol. Či som ti nevravel, že ľudia vraždia z nudy?“

„Teraz vraždia k vôli červeným a modrým kameňom,“ odsekol Baghíra. „Pamätaj, že som býval v kráľovských klietkach v Oodeypore.“

„Jeden, dva, tri, štyri stopy,“ riekol Maugli, nahnúc sa nad popol. „Štyri stopy ľudí obutých. Tí nekráčajú tak rýchle, ako Gond. Ale čímže sa previnil proti nim tento malý lesný obyvateľ? Pozri, tu sa všetci piati po stojačky shovárali, prvej ako ho zabili. Vráťme sa, Baghíra. Až mi zaľahlo v žalúdku, hoci sa tak trepoce, ani žlnie hniezdo na konci konára.“

„To nie je dobrá poľovačka, keď si necháme ujsť zverinu. Len ty poď!“ riekol leopard. „Tých osem obutých nôh nezajde ďaleko.“

Za úplnú hodinu nehovorili, sledujúc stopy štyroch obutých ľudí.

Už bol jasný sparný deň a Baghíra riekol: „Tu dymom zaváňa.“

„Ľudia sú vždy ochotnejší jesť ako kráčať,“ riekol Maugli, behal sem a ta medzi nízkym, zakrpateným krovím novej džungle. Baghíra, kráčajúci na ľavo od neho, vylúdil zrazu z hrtana neopisateľný zvuk.

„Tu je jeden, ktorý už dojedol,“ riekol. Hŕbka pestrých šiat ležala pod kríkom a vôkol neho bolo trochu múky natrúsenej.

„Toho tiež zabili bambuskou,“ riekol Maugli. „Pozri, takýto biely prach jedia ľudia. Toho, kto im niesol potravu, ozbíjali, a z neho samého spravili korisť pre jastraba Čila.“

„To je už tretí,“ riekol Baghíra.

„Zanesiem toľko mladých, veľkých žiab otcovi kobier, že od nich stučnie,“ umienil si Maugli. „Tento predmet, pijúci sloniu krv, je stelesnená smrť, — hoci mi je to ešte vždy nepochopiteľné!“

„Poď len ďalej!“ volal ho Baghíra. Neprešli ešte ani pol míle, keď počuli, ako havran — Ko — spieva pohrebnú pieseň na vrcholci tamarišky, pod ktorou ležali traja mužskí. Zpod železnej rajnice, na ktorej sa černel spálený kus nekysnutého cesta, dymilo sa ešte z polovyhasnutého ohňa. Pri samom ohni, jagajúc sa v lúčoch slnca, ležal ankus, rubínmi a türkismi zdobený.

„Aleže rýchle pracuje; tu skonali všetci,“ riekol Baghíra. „Ako sišli títo zo sveta, Maugli? Veď na týchto niet znáčka po údere, ani po inom poranení.“

Obyvateľ džungle naučí sa zo skúsenosti poznať viacej jedovatých bylín a bobúľ ako nejeden lekár. Maugli ovoňal dym, valiaci sa z ohniska, odlomil kúsok prihoreného cesta, ochutnal a vypľul ho.

„Smrtonosné^[16] jablko,“ zakašľal. „Ten prvý namiešal ho do jedla pre týchto, ktorí ho zabili, ako zabili Gonda.“

„To bol dobrý lov. Korisť za korisťou,“ riekol Baghíra.

„A teraz už čo bude?“ pýtal sa leopard. „Či sa i my dvaja zabijeme navzájom pre tohto červenookého vraha?“

„Ba, či vie rozprávať?“ pýtal sa Maugli šeptmo. „Či som ho ja nerozzlostil, keď som ho odhodil? Medzi nami dvoma on zla nenarobí, lebo my nebažíme za tým, za čím ľudia bažia. Ale ak by sme ho nechali ležať na mieste, istotne by ďalej srážal ľudí v nepretrhnutom rade, ako cupkajú orechy so stromu jeden za druhým, keď duje tuhý vietor. Ja síce neľúbim ľudí, jednako by som nechcel, aby preň každú noc šiesti umreli.“

„A čo ti na nich záleží? Veď sú to len ľudia. Navzájom sa pozabíjali a ešte sa tomu tešili,“ mudroval Baghíra. „A ten prvý lesný človek bol dobrý poľovník.“

„Ale keď sú nedospelí ani mláďa, ktoré sa utopí, chcúc zahryznúť do odblesku mesiaca na vode. Ja som schybil,“ doložil Maugli hlasom, ani taký, ktorý sa rozumie do všetkého, — „nikdy viac nedonesiem cudzích vecí do džungle — a čo by boly také krásne, ako sú kvety. Toto —“ i zdvihol ankus obozretne — „pôjde nazad k otcovi kobier. Ale prvej sa musíme vyspať, a spať nemôžeme blízko týchto spáčov. Aj ho musíme zakopať, lebo by nám ušlo a usmrtilo zasa šiestich. Vyhrab mi jamu pod tamtým stromom!“

„Ale, braček,“ uisťoval ho Baghíra, kým šiel na označené miesto, „hovorím ti, že to neväzí v tomto nástroji. To si sami ľudia takého trápenia narobia.“

„To je jedno. Len ty vyhrab jamu hlbokú. Keď sa zobudíme, vyberiem ho a zanesiem nazad.“

*

O dve noci neskoršie sedela biela kobra v tmavom sklepení zarmútená, zahanbená, orabovaná, sama — samučičká, keď zasvisťal ankus cez otvor v múre a padol hrmotne na hŕby zlatých peňazí.

„Otec všetkých kobier,“ volal Maugli, zostanúc opatrne za vonkajšou stranou valu, „vezmi si ku sebe mladého, silného zo svojho rodu, ktorý by ti pomáhal strážiť kráľov poklad, aby sa od neho nikto živý nevrátil.“

„Ahá! Teda mi ho vraciaš. Veď som ti povedal, že je to smrť! Akože je to, že ty ešte žiješ?“ mrmlala stará kobra, ovijúc sa nežne na porisko ankusa.

„Na vola, ktorým ma vykúpili, sám neviem ako. Ten bodák zabil šiestich za jednu noc. Nedopusťže, aby sa znovu von dostal!“