ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Isteže sa pamätáte, ak ste čítali poviedku z prvej knihy džunglí, ako Maugli, keď pripevnil Šír Kánovu bundu na Poradné bralo, riekol všetkým, ktorí ešte zbudli z niekdajšieho sionískeho voja, že odteraz bude sám poľovať v džungli, a štvoro detí matky Vlčice a otca Vlka sa osvedčilo, že si vždy zapoľujú s ním. Ale ťažko zmeniť šmahom svoj život, menovite v chrasti. Keď sa nezriadený voj rozptýlil, Maugli šiel najprv domov do dúpäťa rodičovského a spal tam celý deň a celú noc. Potom vyrozprával matke Vlčici a otcovi Vlkovi všetko, čo im bolo pochopiteľné z jeho dobrodružstiev medzi ľuďmi, a keď sa ranné slnce už odbleskovalo na želiezku nožíka, s ktorým sa hral, — toho istého, ktorým odrel kožu so Šír Kána, — uznali, že sa naučil niečomu. Potom museli Akela a Sivák vysvetľovať, ako sa zúčastnili na velikom pohone byvoľom v úžľabine, a Balú sa vyredikal hore vŕškom, aby mu z rozprávania nič neušlo, a Baghíra sa škrabal po celom tele od čistej rozkoše nad tým, ako si Maugli pri svojej vojne počínal.

Už bolo dávno po východe slnca, ale sa nesnívalo nikomu o spánku; s času na čas pohodila mať Vlčica hlavou a vydýchla si zhlboka, cítila zvláštne zadosťučinenie, kedykoľvek jej vánok doniesol zápach tygriny s Poradného brala.

„Ale nebyť Akelu a brata Siváka,“ doložil Maugli, „nebol by som zdolal nič. Oj, mať moja, mať moja! Keby si bola videla tie zjašené byvoly hnať sa dolu úžľabinou, alebo cválať cez bránu, keď ľudský voj hádzal do mňa kameňmi!“

„Som rada, že som to posledné nevidela,“ riekla mať Vlčica prudko. „Nikdy som nestrpela, aby boly moje deti štvané sem a ta, ani čo by boly šakalmi! Ja by som sa za to ľudskému voju náležite odplatila, iba tú ženu by som ušetrila, ktorá ti mlieko dávala. Áno, ju jedinú by som bola ušetrila.“

„Veďže sa upokoj, Rakša, upokoj!“ riekol otec Vlk ospanlivo. „Naša žabka sa nám vrátila — a taká je múdra, že jej musí vlastný otec nohy lízať. A čože to znamená, či má na hlave o jednu jazvu viacej alebo menej? Len ty daj ľuďom pokoj.“ Balú a Baghíra opakovali: „Len ty daj ľuďom pokoj.“

Maugli pritúlený hlavou k matke Vlčici, usmieval sa spokojne a riekol, že čo sa jeho týka, nikdy viacej si nežiada človeka ani videť, ani počuť, ani zavoňať.

„Ale čo potom, braček,“ riekol Akela, zastrihajúc jedným uchom, „čo, ak tebe ľudia nedajú pokoja?“

„Piati sme,“ riekol brat Sivák, premeral hrdým pohľadom celú spoločnosť a pri poslednom slove hrmotne zasekol čeľuste.

„A my by sme si tiež všimli toho lovu,“ osvedčil sa Baghíra, pošibkávajúc chvostom, hľadiac na Balúho. „Ale prečože sa máme teraz zapodievať myšlienkou na ľudí, Akela?“

„Pre toto,“ odpovedal osamelý vlk. „Keď bola už koža toho žltého zlodeja vyvesená na brale, šiel som po našej stope nazad dolu do dediny, stúpajúc po vlastných stopách, vše odbočiac, vše si ľahnúc. A našu stopu tak som doriadil, aby nikto nemohol ísť za nami. Ale keď som všetko tak skomolil, že som sa sám ledva vyznal v tom, priletel Mang, netopier, a húkajúc medzi stromami, zavesil sa na konár, visiaci právo nado mnou. I riekol Mang: ,V dedine ľudského voja, z ktorej vyobcovali človieča, zuní ani v hniezde čmeľov.‘“

„Keď som ta hodný kameň hodil,“ chichotal sa Maugli, ktorý sa neraz zabával hádzaním zrelých paw-pawov do čmelích hniezd a potom utekal o zlomokrky ku najbližšiemu plesu, aby sa vnoril do vody, kým ho čmele dohonily.

„Spýtal som sa Manga, čo videl. Riekol mi, že červené kvieťa prekvitalo pri dedinskej bráne a vôkol neho sedeli chlapi, ozbrojení puškami. Nuž a ja viem, a to odôvodnene,“ Akela pozrel pritom na zaschnuté jazvy na svojich bedrách a bokoch, „že ľudia nenosia pušky pre zábavu. A v túto chvíľu, braček, pátra človek s puškou po našej stope — ak ju už nenašiel.“

„Ale načože by sa s tým plahočil? Ľudia ma vyhnali. Čože by potrebovali ešte?“ riekol Maugli s hnevom.

„Ty si človek, braček,“ odvetil Akela. „Nie je na nás, voľných lovcoch, aby sme ti riekli, čo tvoji bratia robia, alebo prečo tak robia.“

Len čo stihol odchytiť paprču, keď sa nôž zaryl na tom mieste hlboko do zeme. Maugli štúril nožom rýchlejšie, než by priemerné ľudské oko jeho pohyb sledovať mohlo, ale Akela bol vlk, a ešte i pes, ktorý je v tomto ohľade ďaleko za vlkom, svojím predchodcom, zobudí sa z hlbokého spánku, keď sa koleso voza dotkne jeho bedier, a odskočí neranený, kým by koleso prešlo cez neho.

„Druhý raz,“ riekol Maugli pokojne, zastrčiac nožík nazad do pošvičky, „nehovor jedným dychom o ľuďoch a o Mauglim.“

„Pff! To je ostrý zub,“ riekol Akela, oňuchávajúc zárez želiezka v zemi, „ale spolužitie s ľudskou čeliadkou skazilo ti zrak, braček. Bol by som stihol zabiť srnca, kým si sa zahnal.“

Baghíra skočil rovno na nohy, zdvihol hlavu, nakoľko mu dalo, vetril nosom a zdúpnel na celom tele. Brat Sivák nasledoval naskutku jeho príklad; naklonil sa trocha na ľavo, aby mohol zachytiť vánok, pofukujúci z prava, kým Akela bežal asi pädesiať rífov proti vetru, a učupiac sa trocha, tiež zdúpnel. Maugli hľadel na nich závistlivo. On zavoňal také veci, ktoré by málo ľudských tvorov pocítilo, ale nikdy nedostihol ani približne jemnučkú citlivosť nosov obyvateľov džungle, a tri mesiace, strávené v udymenej dedine, oslabily mu čuch nepotešiteľne. Jednako si navlažil prst, pošúchal si ním nos a stál vzpriamený, aby zachytil vôňu a či zápach vo vrchnejších vrstvách vzduchu, kde je síce slabší, ale rýdzejší.

„Človek!“ zavrčal Akela a učupil sa celkom.

„Buldeo!“ riekol Maugli a sadol si. „Vysliedil našu stopu a tamto sa odráža slnce od jeho pušky. Hlaďteže!“

Slniečko len čo preblesklo, aby sa za sekundu zrkadlilo v kovových čiastkach predpotopnej pušky; ale nič v džungli nelisne sa tak slepivo, ledva keď sa oblaky preháňajú po nebi. Vtedy sa zaligoce kúsok sľudy, zažiari kdejaká malá kaluž, ba i lesklý lístok sa zaskvie, ani čo by bol odbleskom slnca. Ale onoho dňa nebolo chmár, ani vetra.

„Vedel som, že ľudia pôjdu za nami!“ zvolal Akela víťazoslávne. „Nepredarmo som bol vodcom voja!“

Štyria vlci Maugliho ani nemukli, len hafrili dolu vŕškom, dotýkajúc sa zeme bruchami, a zmizli čo chvíľa pod trním a nízkou húštinou.

„Kamže ste sa pobrali, ani nemuknúc?“ volal Maugli za nimi.

„Pst! Ešte predpoludním ti prigúľame jeho črep sem!“ odpovedal brat Sivák.

„Nazad! Vráťte sa a čakajte! Veď človek neje človeka!“ skríkol Maugli.

„A ktože bol vlkom ešte len pred chvíľkou? Ktože sa zahnal nožom do mňa preto, že som si trúfal mysleť o ňom, že by mohol byť človekom?“ dráždil Maugliho Akela, keď sa štyria bratia vrátili namrzení a ľahli si.

„Nuž a či ja musím odôvodniť všetko, čo chcem urobiť?“ zvolal Maugli zlostne.

„To je človek! Tak hovorí človek!“ zamrmlal Baghíra popod fúzy. „Tak isto hovorili ľudia okolo kráľovských klietok v Odeypore. My džunglisti vieme, že človek je zpomedzi všetkých tvorov najumnejší. Keby sme sa spoliehali na naše uši, vedeli by sme, že je zpomedzi všetkých najhlúpejší.“ A, zvýšiac hlas, doložil: „Človieča má pravdu v tomto ohľade. Ľudia poľujú v húfoch. Zabiť jedného, kým nevieme, čo chcú ostatní, by bol zlý lov. Poďme a presvedčme sa najprv, čo zamýšľa tento človek proti nám.“

„My nejdeme,“ durdil sa brat Sivák. „Len ty poľuj sám, braček. My vieme, čo chceme! Už mohol byť teraz črep prichystaný na prigúľanie.“

Maugliho zrak sa kĺzal s priateľa na priateľa, hruď sa mu dmula a oči mu zvlhly slzami. Pokročil napred, a spustiac sa na jedno koleno, riekol: „Nuž a či ja neviem, čo chcem? Nože sa pozrite na mňa!“

Voľky nevoľky pozreli naňho, a keď im zrak blúdiť začal, znovu a vždy znovu na nich volal a kázal im, aby mu do očú hľadeli, až sa im napokon na celom tele srsť zježila a na všetkých údoch sa triasli, kým sa Maugli čím diaľ, tým uprenejšie na nich díval.

„No a teraz mi povedzte,“ riekol, „kto je vodcom zpomedzi nás piatich?“

„Ty si vodca, braček,“ riekol brat Sivák, olizujúc Mauglimu nohu.

„Poďte tedy so mnou,“ riekol Maugli, a štyria vlci šli za ním so stiahnutými chvosty.

„To vyplýva z toho, že žil s ľuďmi,“ riekol Baghíra a pobral sa opatrne za nimi. „Teraz vládne už i niečo iné nad džungľami, nielen zákon džungle, čo myslíš, Balú?“

Starý medveď neriekol ani slova, ale tým viacej si myslel.

Maugli bral sa neslyšateľne krížom cez džungľu v pravom uhle na Buldeov chodník, až kým, prejdúc cez nízke krovie, nezazrel človeka s puškou na pleci kráčať po dvojdňovej stope sem a ta.

Ešte sa pamätáte, že keď Maugli opustil dedinu, niesol na pleciach hodne ťažkú surovú kožu so Šír Kána, kým Akela s bratom Sivákom bežali za ním, až ich stopy boly jasno znateľné. Teraz došiel Buldeo na miesto, kde Akela, ako vieme, behaním sem a ta stopy cele skomolil. Tam si sadol, kašľal, hundral, potom robil malé odbočky vôkol i priekom cez húštinu a zas sa vrátil, a za celý ten čas bol by mohol hodiť kameňom do tých, ktorí ho pozorovali. Nik sa nemôže pohybovať tak ticho, ako vlk, keď mu na tom záleží, aby ho nepočuli; i Maugli, hoci vlci súdili o ňom, že sa hýbe veľmi nemotorne, vedel prikvitnúť a odísť ani tôňa. Obtočili starého človeka, ani keď sa húf morských prasiec shrnie okolo parníka, plaviaceho sa s plnou rýchlosťou, a keď ho obtočili, shovárali sa celkom chladnokrvne, lebo zvuk ich reči začínal sa niže najnižšieho stupňa škály, čo neumelý ľudský sluch zachytiť môže. (Najhlasnejší zvuk vyznieva v piskote netopiera Manga, ktorý väčšina ľudí vôbec nepočuje. Od tohto zvuku počína sa reč vtáčkov, netopierov a hmyzu.)

„To je zábavnejšie ako hocijaký lov,“ riekol brat Sivák, keď sa Buldeo pod krovím krčil a zas vyšiel a zdýmal. „Taký je, ani prasa, rozvodnenou riekou v džungli odplavené. Čo hovorí?“ Buldeo hundral totiž niečo zlostne.

Maugli prekladal: „Hovorí, že celé húfy vlkov musely tancovať okolo mňa. Vraví, že nevidel akživ takých stôp. A bedáka, že je ukonaný.“

„Veď si on oddýchne, kým by sa dal na zpiatočnú cestu,“ riekol Baghíra chladne, prekĺznuc sa okolo stromu, ani čo by sa bavili na slepú babu. „No a teraz čo to zas vyčíňa ten bedár?“

„Je, alebo vyfukuje dym z úst. Ľudia sa vždy tak bavia so svojimi ústami,“ vysvetľoval Maugli; a naši tichí stopovatelia videli starého človeka, ako si naplnil, zapálil a fajčil z fajky, a dobre si všimli zápachu tabakového, aby si boli istí, že je to on, i keby ho postretli hoc i za najtmavšej noci, ak by na to došlo.

Vtedy blížila sa hŕstka uhliarov dolu chodníkom a tí, rozumie sa, pristavili a shovárali sa s Buldeom, ktorý bol najmenej na dvacať míľ dookola rozchýrený ako najlepší poľovník. Sadli si k nemu a fajčili tiež a Baghíra s druhmi prikradli sa ešte bližšie, načúvajúc, ako sa Buldeo rozvravel o Mauglim, ako im rozprával od počiatku až do konca o tom čertíčati, naprikladajúc a navymýšľajúc k tomu, čo mu len slina na jazyk doniesla. Ako v skutočnosti on, Buldeo, sám zabil Šír Kána, ako sa Maugli premenil na vlka a zápasil s ním celé odpoludnie a prečaril sa zas na chlapca a ako porobil Buldeovej nabitej puške, aby sa broky odrazily, keď mieril na Maugliho, a zabil Buldeovho vlastného byvola, a ako ho dedinčania vyslali, ceniac v ňom najsmelšieho lovca v Síonii, aby zmárnil čertíča. A ako sa dedinčania zmocnili súčasne Messuy a jej manžela, ktorí sú istotne rodičmi toho čertíčaťa, a ich uväznili vo vlastnej chalupe, zatarasili dvere a budú ich teraz mučiť, aby sa priznali, že sú i oni čarodejníci, a potom ich spália na hranici.

„Kedy?“ pýtali sa uhliari, ktorí by tiež neboli dbali byť pri tej ceremonii.

Buldeo riekol, že nepodniknú nič, kým sa on nevráti, lebo že si dedinčania žiadajú, aby prvej on zabil to chlapčisko z džungle. Iba potom rozhodnú nad osudom Messuy a jej manžela a rozdelia si ich pozemky i statok medzi sebou. Lebo Messuin muž má i niekoľko neobyčajne krásnych byvolov. Podľa Buldeovho názoru to bola výtečná vec — sniesť so sveta strigy a strigôňov; a takí ľudia, ktorí prichýlia u seba vĺčence z džungle, sú neomylne najhorší čarodejníci.

„Ale čo potom,“ uvažovali uhliari, „ak sa o tom dozvedia Angličania?“ Lebo, ako počuli, Angličania sú celkom blázniví ľudia, ktorí nedovolia statočným roľníkom pokojne zabíjať strigy.

„Každej veci spôsob,“ riekol Buldeo; „dedinský náčelník im oznámi, že Messua a jej manžel umreli, uštipnutí jedovatým hadom.“ Už bolo všetko dohovorené, len aby mohol zabiť vĺča. Či cestou po hore nezazreli šťastnou náhodou takého tvora?

Uhliari sa obozretne poobzerali a ďakovali v duchu svojim hviezdam, že sa s nikým takým nestretli; nahlas vyslovili presvedčenie, že ak niekomu, tak sa takému smelému mužovi, ako je Buldeo, istotne podarí vystopovať vĺča. Slnce sa už skláňalo, keď sa dohovorili, že odbočia do Buldeovej dediny, aby videli tú bezbožnú strigu. Buldeo riekol, že hoci je jeho povinnosťou zastreliť čertíča, jednako nemôže dopustiť, aby šli neozbrojení ľudia bez sprievodu cez džungľu, kde sa im môže každej chvíle zjaviť Vlk — diabol, nech ich on nechráni. A preto pôjde s nimi, a ak by strídža prikvitlo — nuž mu on verabože ukáže, ako vie najlepší strelec v Síonii s takými tvormi zatočiť. Riekol, že mu brahmin dal proti tomu tvorovi talisman, ktorý každého zavaruje od zla.

„Čo hovorí? Čo hovorí? Čo hovorí?“ vyzvedali sa vlci čo chvíľa a Maugli im všetko prekladal, kým nedošlo na tú časť, kde bola reč o strigônstve, čo mu nebolo jasné; riekol im tedy, že ten muž a tá žena, ktorí boli k nemu láskaví, sú chytení v klepci.

„A či ľudia chytajú i ľudí do klepcov?“ pýtal sa brat Sivák.

„Tak hovorí, hoci nechápem dobre jeho slov. Veď sú oni všetci vospolok chumaji. Čože je Messue a jej manželovi do mňa, že by ich pre mňa mali dať do klepca, a čo len tára toľko o červenom kvieti? Musím sa ísť na to podívať. Kým sa Buldeo nevráti, že nepodniknú nič proti Messue. A tak —“ Maugli rozmýšľal napnute, šúchajúc prstami pošvičku na svojom nožíku, keď sa Buldeo a uhliari pobrali preč, kráčajúc veľmi srdnato po jednom v rade.

„Rozbehnem sa naskutku nazad k ľuďom,“ odhodlal sa napokon Maugli.

„A tamtí?“ riekol brat Sivák a hľadel s lačnou dychtivosťou na hnedé chrbty uhliarov.

„So spevom ich domov odprevaďte,“ riekol Maugli a uškrnul sa. „Nežiadam si ich mať pred dedinskou bránou, kým sa celkom nestmí. Či ich do tých čias môžete tu zadržať?“

Brat Sivák, spokojný s udelenou úlohou, vyceril biele zuby: „Môžeme ich hnať v kruhoch dookola ani kozy na žinke — ak poznám ľudí.“

„To nepotrebujem. Len im trochu zaspievajte, aby im cestou smutne nebolo, a vieš, braček Sivák, ten spev nemusí zneť veľmi sladko! Choď i ty s nimi, Baghíra, a pomáhaj im spievať. A keď nastane noc, čakaj ma pri dedine — brat Sivák pozná to miesto.“

„Nie je ľahká vec poľovať na prázdno a preháňať niekoho k vôli človiečaťu. Kedyže sa vyspím?“ hundral Baghíra a zíval, hoc jeho oči hovorily zrejme, ako sa teší zábave. „Aby som ja spieval nahým ľuďom! Ale, skúsme to.“

I sklonil hlavu, aby sa zvuk čím najďalej rozliehal, a spustil dlhý — dlhočizný pozdrav „dobrý lov“ — polnočný výkrik popoludní, ktorý bol dosť strašný na začiatok. Maugli počul jeho revanie, ako silnelo a zas tíchlo a vyznievalo ťahavým zavýjaním za jeho chrbtom, a smial sa v duchu, bežiac cez džungľu. Ešte videl, ako sa uhliari shŕkli a ako sa hlaveň pušky starého Buldea trepotala ani list banána každým smerom kompassu naraz. Potom spustil brat Sivák svoje Ya — la — hí! Ya — la — la ha! heslo na pohon veľkého zvera, aké voj užíval, keď hnali pred sebou nilghaiu, velikú plachú laň, a zdalo sa, ako by to jačanie prichodilo zo všetkých kútov sveta, postupne sa blížiac a vyznejúc vo výkriku nakrátko odseknutom. Ostatní traja sa na to ohlásili, až by sám Maugli sa bol zaveril, že to celý voj na plné pľúca zavýja, a potom zaspievali všetci spolu veľkolepú rannú pieseň džunglistov, vyzdobiac ju každou variáciou, každou cifrou a trilkou, akú silný hlas vlkov mohol vyčariť. Toto je len neokrúchaná reprodukcia piesne, a vy sami si to musíte v mysli predstaviť, aké zvuky sa rozliehaly džungľou, keď si vlci v tichosti odpoludňajšej zanôtili:

Ale nijaký preklad nemôže vystihnúť efekt tejto piesne, ani napodobniť brechotavý výsmech, aký vložili všetci štyria do každého slovíčka, čujúc práskať konáre, keď sa chlapi o prekot driapali hore stromami a keď Buldeo odriekal svoje zaklínacie a zariekacie veršíky. Potom si vlci ľahli a spali, lebo smýšľali metodicky, ako všetci, ktorí sa ťažko živia; veď nik nemôže dobre pracovať, ak sa nevyspal.

Medzitým Maugli prekonal mnohé míle cesty, sedem míľ prešiel za hodinu bežiačky a bol celý uveličený, že mu neubudlo pružnosti popri všetkých ťažkostiach, aké zakúsil počas oných niekoľkých mesiacov, strávených medzi ľuďmi. Jediná myšlienka ho ovládala; aby mohol vyslobodiť z klepca Messuu a jej manžela za každú cenu, lebo mal inštinktívny odpor proti klepcom. Až potom neskôr, zaveril sa sám sebe, bude pomýšľať i na to, ako sa má celej dedine odplatiť. Už mrkalo, keď zazrel dobre známe pasienky a dhakovník, pri ktorom brat Sivák čakal naňho za onoho rána, keď usmrtil Šír Kána. Ale čo ako sa hneval na ľudí a na celú ľudskú spoločnosť, jednako ho začalo pridúšať a pristavovať mu dych, keď zazrel strechy dedinských chalúp. Všimol si, že všetci dedinčania poprichodili domov s poľa neobyčajne zavčasu, a miesto aby si začali chystať večeru, sišli sa húfne pod velikým figovníkom a tam sa shovárali a kričali.

„Ľudia musia ustavične strojiť druhým osídla, ináč by sa ani dobre necítili,“ pomyslel si Maugli. „Predvčerom si zuby ostrili na Maugliho — hoci sa mi tak vidí, ako čo by už mnoho času od onej noci minulo. A teraz sa zastrájajú na Messuu a jej muža. Až pozajtre a potom za mnoho nocí zatým príde rad na Maugliho.“

Blížil sa ukradomky popri vale, kým neprišiel k Messuinej chalupe; tam nazrel oblokom do chyže. Videl Messuu ležať sputnanú na rukách a na nohách, so zapchatými ústy, ťažko dýchajúcu a stenajúcu; jej muž bol priviazaný k pestre zamaľovanej posteli. Dvere chalupy, vedúce na ulicu, boly pevne zamknuté a pred nimi sedeli traja alebo štyria ľudia, chrbtom opretí o ne.

Maugli poznal veľmi dobre obyčaje dedinčanov. Vedel, že kým jedia, shovárajú sa a fajčia, do ničoho sa nepustia, ale náhle sú sýti, začínajú byť nebezpeční. I Buldeo sa už onedlho vráti, a ak Maugliho družina splnila svoju povinnosť, nebude Buldeo v rozpakoch o nesmierne zaujímavú rozprávku. A tak vošiel Maugli oblokom a, nahnúc sa nad muža a nad ženu, porozrezával remence, ktorými boli sputnaní, vyňal im z úst zátky a poobzeral sa po izbe, či nenajde trochu mlieka.

Messua bola polodivá od bôľu a od strachu (veď ju mlátili a kameňmi do nej hádzali od samého rána), a Maugli leda uspel zachytiť jej ústa rukou, aby stlmil jej výkrik. Jej muž bol iba zmätený a rozzúrený a sedel ticho, vyťahujúc si z rozcuchanej brady špinu a kadečo inšie.

„Vedela som, oj vedela, že príde,“ zavzdychla si Messua napokon zhlboka. „Teraz už viem istotne, že je môj syn,“ a privinula Maugliho nežne k sebe. Do tých čias bol Maugli úplne pokojný, ale teraz sa začal na celom tele triasť, a to ho nesmierne prekvapilo.

„Načože boly remence? A prečo ťa poviazali?“ vyzvedal sa po chvíli.

„Že načo? Nuž aby nás na smrť utrýznili preto, že sme ťa za svojho prijali,“ odpovedal muž zlostne. „Pozriže, ako krvácam!“

Messua síce neriekla slova, ale jej ranám sa Maugli prizeral, i počuli obidvaja, ako škrípal zubmi, vidiac ju dokrvavenú.

„Čie je to dielo?“ zvolal. „Ej, aleže to draho zaplatia!“

„To je dielo celej dediny. Bol som pribohatý. Mal som primnoho statku. Len preto chcú nás usvedčiť zo strigônstva, pod zámienkou, že sme teba u seba prichýlili.“

„To nerozumiem. Nechže mi to Messua vysvetlí.“

„Mliekom som ťa napájala, Nathú, či sa pamätáš?“ riekla bojazlivo. „Preto, lebo ty si môj syn, ktorého mi tyger uchvátil, a preto, že som sa ti veľmi tešila. Oni riekli, že, ako tvoja matka, som matka diablova, a preto hodná smrti.“

„A čo je diabol?“ spýtal sa Maugli. „Smrť som už videl!“

Mužský vzhliadol pochmúrne zpod obočia, ale Messua sa rozosmiala. „No vidíš!“ riekla mužovi. „Ja som to vedela, i som ti riekla, že nie je čarodejníkom. On je môj syn — môj syn!“

„Už či je syn, či čarodejník, čože nám to teraz osoží. My sme už akoby mŕtvi.“

„Tam vedie cesta do džungle,“ ukazoval Maugli cez oblok. „Máte ruky i nohy voľné. Odíďte zaraz.“

„My nepoznáme džungľu, môj syn, tak dobre, ako ty,“ odporovala Messua. „A nemyslím, že by som vládala zajsť ďaleko.“

„A chlapi a ženy hneď by sa hnali za nami a vtiahli by nás sem nazad,“ riekol muž.

„Hm!“ zadumal sa Maugli, šúchajúc si koncom nožíka dlaň. „Teraz by som ešte nechcel ublížiť nikomu z dediny. Ale nemyslím, že by vás pristavili. O chvíľočku im dám tvrdý orech na rozlúsknutie. Aha!“ zdvihol hlavu, načúval krik a ruch vonku, „tak konečne pustili Buldea domov.“

„Dnes ráno ho vyslali, aby ťa zabil,“ zaplakala Messua. „Či si sa s ním nestretol?“

„Áno — my — ja som ho stretol. Ale teraz má o čom rozprávať, a kým všetko vyrozpráva, zbudne nám času na všeličo. Ale najprv chcem zvedeť, čo zamýšľajú. Rozmyslite si, kam by ste šli, a poviete mi to, keď sa vrátim.“

Vyskočil oblokom a utekal zas zvonku popri ohrade dedinskej, kým neprišiel tak blízko k ľuďom, shromaždeným okolo stromu, že mohol počuť, čo hovoria. Buldeo ležal na zemi, kašľal a vzdychal, a všetci sa okolo neho shŕkli a otázkami naň útočili. Rozstrapatené vlasy splývaly mu na plecia; ruky a nohy mal poodierané od škriabania po stromoch a ledva vládal hovoriť, ale si bol úplne vedomý svojej dôležitosti v túto chvíľu. S času na čas spomenul niečo o čertoch a spievajúcich duchoch a o zakliatí, len aby navnadil sberbu na to, čo bude nasledovať. Potom si pýtal vody.

„Ej ha!“ riekol Maugli. „Táraniny — táraniny! Reči — rečičky! Ľudia sú jednako pokrvnými bratmi Bandarcov! Teraz si musí vodou ústa vypláknuť; teraz musí z úst vyfukovať dym; až keď to odbaví, príde rad na rozprávanie. Oni sú veľmi umný národ — tí ľudia. Nenechajú nikoho na stráži pri Messue, kým si uši nenasýtia povedačkami Buldeovými! A — ja už tiež začínam leniveť ako oni!“

Strhol sa a už sa prikrádal nazad ku chalupe. Práve keď došiel k obloku, cítil, že sa mu ktosi dotkol nohy.

„Mať moja,“ riekol, poznajúc jazyk naskutku, „čože tu robíš?“

„Počula som spievať svoje deti v hore a pobrala som sa za dieťaťom, ktoré je môjmu srdcu najbližšie. Žabka moja, rada by som videla ženu, ktorá ti dávala mlieko,“ riekla mať Vlčica, celá rosou zmáčaná.

„Sputnali ju a chceli by ju zabiť. Ja som putá porozrezával a ona ujde so svojím mužom do džungle.“

„A ja ich odprevadím. Som síce stará, ale ešte mám zuby.“ Mať Vlčica sa vzpriamila a stojac na zadných nohách, nazrela cez oblok do tmavej chyže.

O minútku soskočila tichúčko a len toľko poznamenala: „Ja som ťa prvej kŕmila mliekom, ale Baghíra má pravdu: človek sa napokon vráti k ľuďom.“

„Možno,“ odpovedal Maugli a z očú mu sršala veliká nevrlosť; „ale tejto noci som ešte ďaleko od toho. Dočkajže tu trochu, ale dbaj, aby ťa nezazrela.“

„Ty si sa mňa nikdy nebál, žabka moja,“ riekla mať Vlčica, pätiac do vysokej trávy a zmiznúc razom, ako zmiznúť len ona vedela.

„A teraz,“ zvolal Maugli veselo, vhupnúc oblokom nazad do chalupy, „sedia vám všetci okolo Buldea, chvastajúceho sa takými dobrodružstvami, akých nebolo. Keď skončí svoju prípoviedku, stroja sa všetci prísť sem s červeným kv — s ohňom a spáliť vás oboch. A vy?“

„Shovárala som sa s mužom,“ odpovedala Messua. „Kanhiwára je na tricať míľ odtiaľto, ale v Kanhiwáre najdeme Angličanov —“

„Akáže je to čeliadka?“ pýtal sa Maugli.

„Neviem. Že majú bielu pleť, vládnu krajinou a nestrpia, aby sa ľudia upálili alebo zabíjali navzájom bez dôkazov viny. Ak sa dostaneme ta tejto noci, zachránime si životy. Ináč nám umreť prichodí.“

„Teda žite. Nikto nevykročí zpoza dedinskej ohrady tejto noci. Ale čože on tam kutí?“ Messuin muž štvornožky čupel v kúte chyže a hrabal v zemi.

„Má tam peniaze skryté,“ riekla Messua. „Inšie beztak vziať nemôžeme.“

„Aha, už viem. Však, to sú tie nestatky, ktoré idú z ruky do ruky, nikde sa nezohrejú. A či sa vám to zíde inde tiež?“ spýtal sa Maugli.

Mužský sa zadíval naňho zlostne. „To je blázon, a nie čert,“ zamrmlal. „Za peniaze si môžem kúpiť koňa. Sme priveľmi doráňani, nevyvládali by sme ísť pešo tak ďaleko, a o hodinu budú nám dedinčania v pätách.“

„Hovorím ti, že nepôjdu za vami, kým nechcem; ale to, že si si smyslel kúpiť koňa, je múdre, lebo Messua je ukonaná.“

Mužský sviazal posledné rupie do mešca a strčil ich do záhrenia. Maugli pomohol Messue vyjsť oblokom; chladný vzduch nočný ju osviežil, hoc sa i džungľa pri svite hviezd odrážala temno od neba a pohľad na ňu nedodával človeku odvahy.

„Poznáte cestu do Kanhiwáry?“ šeptal Maugli.

Prikývli.

„To je dobre. Len pamätajte, že sa nemáte čoho báť. A že sa nemusíte ponáhľať. Pravda — pravdaže sa bude ozývať všelijaký spev okolo vás…“

„Nazdávaš sa, že by sme sa odvážili nocou ísť cez džungľu, keby sme sa nebáli upálenia? Ale ešte vždy lepšie je padnúť v obeť dravcom ako ľuďom,“ riekol Messuin manžel, ale Messua, usmievajúc sa, hľadela na Maugliho.

„Hovorím ti,“ opakoval Maugli, ani čo by bol Balúm, odriekajúcim niektorý starý odsek zákona džungle po stý raz nepozornému vĺčaťu, „hovorím ti, že ani jedného zuba nevyceria v džungli proti vám a ani jednu nohu nezdvihnú na vás. Ani človek, ani zver vás nepristaví, kým nezazrete Kanhiwáru. Lebo budete mať so sebou ochrancu.“ I obrátil sa chytro k Messue a doložil: „On mi neverí, ale ty mi uveríš?“

„Ale isteže, syn môj. Už či si človek, či duch, či vlk z džungle, verím ti.“

„On sa naľaká, keď začuje spievať môj národ. Ale ty budeš znať, čo to znamená, ty pochopíš. No a teraz choďte si voľne, lebo sa nemusíte ponáhľať. Brány sú pozamkýnané.“

Messua vrhla sa s plačom k nohám Maugliho, ale on ju chytro zdvihol, zachvejúc sa. Potom mu ovila hrdlo ramenami, obsýpala ho nežnými menami, aké jej na um prišly, a žehnala ho, ale jej muž hľadel nežičlivo na svoje role a riekol: „Ak dôjdeme zdraví do Kanhiwáry a Angličania ma neoslyšia, zapravotím brahmina, starého Buldea a všetkých ostatných, že to zožerie dedinu až po kosť. Dvojnásobne mi zaplatia za moje nepoorané role a za moje nenakŕmené byvoly. Chcem, aby boli podľa práva náležite potrestaní.“

Maugli sa smial. „Neviem síce, čo je právo, ale — vráť sa po najbližších pŕškach, a uvidíš, čo zbudlo.“

I odišli smerom k džungli a mať Vlčica vyskočila zo svojho úkrytu.

„Choď za nimi,“ kázal jej Maugli, „a postaraj sa, aby celá džungľa zvedela, že týmto dvom ublížiť neslobodno. Zanôťže trochu. A pošli mi Baghíru.“

Dlhé ťahavé zavytie zaznelo, zprvu silnejúc, potom zamierajúc, a Maugli videl, ako Messuin muž cúvol a sa zvrtol, váhajúc, či nemá bežať nazad do chalupy.

„Len choďte ďalej,“ zakričal Maugli posmeľujúcim hlasom. „Veď som vám povedal, že vám možno i zaspievajú. Takéto zvuky budú vás sprevádzať až po Kanhiwaru. To je znak priazne džungle v prospech váš.“

Messua poďkala muža ďalej a o chvíľu zmizli v tme i s matkou Vlčicou, keď zrazu skoro pri samých nohách Maugliho zjavil sa Baghíra, chvel sa od rozkoše, vyvolanej nocou, ktorá rozprúdi vášne všetkých obyvateľov džungle.

„Hanbím sa za tvojich bratov,“ riekol, vrčiac.

„Prečo? Nuž či nespievali dosť sladko Buldeovi?“

„Až prisladko! Až prisladko! Veď som pri tom i ja zabudol na svoju dôstojnosť a na hrdosť; a, na rozbitú zámku, ktorá ma oslobodila, tak som si vyspevoval, idúc cez džungľu, ani čo by to bolo z jari a ja šiel na zálety. Nuž či si nás nepočul?“

„Ach, ja som za iným sháňal. Spýtaj sa Buldea, ako sa mu páčil váš spev. Ale kde sú moji štyria bratia? Lebo chcem, aby ani jeden človek nevyšiel z dediny tejto noci.“

„A na to sú ti tí štyria potrební?“ posmieval sa Baghíra, drobčiac nohami, iskriac očima, vrčiac ešte hlasnejšie. „Tých zadržím sám, braček. Či môžem konečne zabiť niekoho z nich? Ten spev a pohľad na ľudí, lezúcich zo strachu pred nami hore stromami, ma na všetko naladil. Čože je človek, aby nám tak na ňom záležalo? To je iba taký holý, hnedý zemokop bez srsti, bez poriadnych zubov, taký bedár zemožravý. Celý deň som mu bol v pätách — cez poludnie — za bieleho jasu slnečného. Hnal som ho, ako vlci ženú srnca. Som Baghíra! Baghíra! Baghíra! Ako tancujem so svojou tôňou, tak som tancoval s tými ľuďmi. Hľadže!“ Veliký leopard vyskočil, ako skáče mača za zvädnutým listom, vrtiacim sa mu nad hlavou, kmásal na pravo, na ľavo do prázdneho vzduchu, svištiaceho pri jeho šľahaní, a padal neslyšateľne na zem, vyskakoval znovu a znovu, pri čom jeho hlas, polo vrčiaci, polo mrmlajúci, silnel postupne ani hukot pary v kotle. „Som Baghíra, vôkol mňa je džungľa, je noc, a som pri plnej sile. Kto odolá môjmu úderu? Človieča, keby som chcel, rozmliaždil by som ti jedným úderom svojej paprče hlavu na pagáč, že by bola ani žaburina v lete!“

„Čapni tedy!“ riekol Maugli nárečím dedinským a nie rečou džungle, a ľudské slová tak účinkovaly na Baghíru, že sa šmahom spamätal a skočil rovno na nohy, ktoré sa pod ním chvely a podlamovaly, až mal hlavu v jednej čiare s hlavou Maugliho. Zas vyvalil Maugli oči, zadíval sa uprene do berylovo-zelených očú, ako sa díval predtým na svojich odbojných bratov vlkov, až červený plameň pozvoľne vyhasol za zelenou záclonou, ako zmizne svetlo majáka, keď sa na mori od neho na dvacať míľ vzdialime, a potom leopard privrel oči, spúšťala sa mu i hlava vždy nižšie a nižšie, až sa ostrý jazyk šuchal o priehlavok Maugliho.

„Brat môj, braček, bračíček!“ šeptal chlapec, hladkal zľahka leoparda od šije až po ohnutý chrbát. „Upokojže sa, upokoj, veď to je vinou noci a nie tvojou.“

„Vône nočné to zavinily,“ riekol Baghíra kajúcne. „Ten vzduch ma vábi, svádza. Ale zkadiaľže to ty vieš?“

Naozaj je okolie hindustánskej dediny presiaknuté všelijakými vôňami, a takých tvorov, ktorí takmer výlučne myslia nosom, vône práve tak rozdráždia, ako sa človek rozcíti pri hudbe, alebo rozčulí od silných nápojov. Maugli láskal leoparda ešte za chvíľočku, až sa vystrel ani mačka pri ohni, paprče pod hruďou vtisnuté a oči dopoly privreté.

„Ty aj patríš medzi nás džunglistov, i nepatríš,“ riešil napokon. „A ja som iba čierny leopard. Ale ťa nežne ľúbim, braček.“

„Už mi pridlho remzia tam pod stromom,“ riekol Maugli, nevšímajúc si poslednej vety. „Buldeo im musel narozprávať celú kopu. Už prídu čo chvíľa, aby vyvliekli ženu a jej muža z klepca a hodili ich do červeného kvieťa. Ale najdú klepec prázdny. Ojój!“

„Počujže, čo ti poradím,“ riekol Baghíra. „Už mi krv ochladla, nič nevyparatím. Nechže najdú mňa tam! Málokto sa opováži vyjsť z domu, keď mňa postretne. Ani to nie je prvý raz, čo budem v klietke, a nemyslím, že by sa pokúsili poviazať mňa povrazmi.“

„Buď teda rozumný,“ napomínal ho Maugli, smejúc sa, lebo začínal byť práve taký bezstarostný, ako bol leopard, ktorý medzitým vošiel do chalupy.

„Pff,“ fuňal Baghíra. „Táto miestnosť páchne človečinou, ale je tu práve taká posteľ, v akej som lihaval v kráľovskej klietke v Odeypore. Teraz sa uložím.“ Maugli počul, ako prašťaly peľaste postele pod váhou velikého zvera. „Na zlomenú zámku, ktorá ma oslobodila, ešte si pomyslia, že chytili zriedkavého zvera! Poď dnu a sadni si vedľa mňa, braček; spoločne im zaželáme dobrý lov!“

„Nie; moje srdce myslí teraz na inšie. Nechcem, aby ľudia zvedeli, že som účastný na tejto zábave. Len ty poľuj na svoj účet. Ja ich ani videť nechcem.“

„Nechže je po tvojom,“ súhlasil Baghíra. „Už idú.“

Porada pod stromom na druhom konci dediny bola čo raz hlučnejšia. Zrazu skončili poradu, divo vykrikovali a pobrali sa chlapi i ženy hore ulicou, ozbrojení bakuľami, bambuskami, kosákmi a nožmi. Buldeo a brahmin kráčali popredku, ale hŕba ľudu bola im tesno v pätách a kričala: „Beda strige a strigôňovi! Veď uvidíme, či ich žeravé železá neprinútia, aby sa priznali! Spáľme im chalupu nad hlavami! Naučíme ich my prichyľovať u seba vlkov — čertov! Nie, najprv ich musíme vymlátiť. Lučivá sem! Ešte viac lučív! Buldeo, rozpáľže na žeravo hlaveň pušky!“

Teraz mali trochu obťažnosti so závorou dverí. Pribili ju veľmi tuho, ale zástup s plnou silou dvere vyvalil a svetlo lučív ožiarilo chyžu, v ktorej, vystretý po celej dĺžke, ležal na posteli Baghíra, čierny ako peklo a desný ako diabol, s paprčami skríženými a ľahko visiacimi s jedného boku peľaste. Nastala chvíľočka zúfanlivej tichosti, potom sa prvé rady ľudí preklbčily nazad cez prah a v tú minútu zdvihol Baghíra hlavu a zívol ťahavo, bedlivo a vyzývavo — ako by zívol, keby chcel poštvať a dráždiť svojho súpera. Riasnaté pysky rozďavil, červený jazyk svinul a spodnú gambu vždy väčšmi a väčšmi spúšťal, až si mu mohol nazreť do samého horúceho hrtana, a ozrutné očné zuby sa jasno odrážaly od ďasien, hýbaly sa pri zívaní sem a ta a škripely ani oceľové hroty parnej píly. Za chvíľočku bola ulica prázdna; Baghíra vyskočil oblokom a zastal si pri boku Maugliho, kým škriekajúci a bedákajúci prúd ľudí valil sa ďalej, potkynal sa, padal druh na druha v úžasnej panike a zúfanlivo hľadel, ako by sa dostal každý čím skôr do svojej chalupy.

„Tí sa do úsvitu z domu nepohnú,“ riekol Baghíra pokojne. „A teraz?“

Také ticho zavládlo dedinou, ako keď si ľudia cez poludnie trocha zdriemnu, ale, načúvajúc, počul Maugli s Baghírom, ako dedinčania šutrujú ťažké súseky po hlinenej podlahe ku dverám. Baghíra mal pravdu: do rána sa dedinčania na ulici neukážu. Maugli sedel tichúčko, dumal a tvár sa mu čo raz väčšmi kabonila.

„Čože som ti urobil?“ spýtal sa konečne Baghíra zaliečavo.

„Preukázal si mi velikú službu. Stráž ich teraz do úsvitu. Ja si pospím,“ a Maugli odbehol do džungle, ľahol si tam na bralo a spal a spal celú noc a celý, celučičký deň a ešte celú noc.

Keď sa zobudil, Baghíra ležal vedľa neho a pri nohách ho čakal sviežo zabitý srnec. Baghíra sa prizeral starostlive, ako si Maugli z mäsa nožíkom ukrajoval, ujedal a napokon ako sa zamyslel, podopierajúc si bradu dlaňami.

„Ten mužský s tou ženou došli šťastne do Kanhiwáry,“ oznamoval Baghíra. „Tvoja mať ti to odkázala od Čila. Ešte pred polnocou onoho dňa, keď sa vyslobodili, našli koňa, a potom im už chytro cesty ubúdalo. Či sa tomu netešíš?“

„Ba teším sa,“ riekol Maugli.

„A tvoj ľudský voj v dedine ani nemukol, kým slnce nestálo už hodne vysoko na nebi. Potom si šli po potravu, nasýtili sa a utekali chytro nazad do svojich domov.“

„Či ťa náhodou nezazreli?“

„Ba možno že. Keď presinievalo, váľal som sa v prachu pred dedinskou bránou a možno som si trochu i prespevoval. Ale teraz, braček, už nemáme čo robiť. Poď si trochu zapoľovať so mnou a s Balúm. Odkazuje ti, že našiel nové plásty medu a že by ti ich nedbal ukázať, a všetci by sme ťa znovu radi mali medzi nami ako za dávna. Nedívajže sa tak, že sa ťa ešte i ja bojím. Veď toho mužského a tú ženu nehodia už do červeného kvieťa a v džungli je všetko v poriadku! No, či nemám pravdu? Vyžeňme si z mysle ľudský voj!“

„Veď my na nich viacej mysleť nebudeme — o krátky čas. Kdeže sa pasie Hathi tejto noci?“

„Kde sa mu zapáči. Ktože sa starie do tichého slona? Ale prečo sa spytuješ? Čímže by ti mohol poslúžiť Hathi, čo by sme my nezdolali?“

„Požiadaj ho, aby prišiel so svojimi tromi synmi sem ku mne.“

„Na moju pravdu a veru, braček, nesvedčí sa riecť Hathimu ,poď‘ a ,choď‘. Nezabúdaj, že je pánom džungle a že prvej, ako ti pobyt medzi ľuďmi zmenil výraz tvári, naučil ťa čarovnému slovu džungle.“

„To mi je jedno. Ja znám teraz čarovné slovo, ktorým i jeho zdolám. Povedz mu, že ho volá Maugli, žabka, a ak hneď na to nepodbá, riekni mu, že má prísť v rozpomienke na plen na poliach bhurtporských.“

„Plen na poliach bhurtporských,“ opakoval si Baghíra dva tri razy, len aby nezabudol. „Idem. V najhoršom prípade sa Hathi nazlostí, a ja by som sa na mesiac zriekol poľovačky pre také čarovné slovo, ktoré by Hathiho prinútilo byť poslušným.“

Odišiel, zanechajúc Maugliho, ako pichal zlostne nožíkom do zeme. Nikdy nevidel Maugli, odkedy sa pamätal, ľudskej krvi, až kým neuzrel a — čo uňho o mnoho viacej znamenalo — nezavoňal Messuinu krv na húžvach, ktorými bola poviazaná. A Messua bývala k nemu láskavá a on, nakoľko vôbec vedel, čo je láska, ľúbil Messuu tak vrele, ako nenávidel ostatných ľudí. Ale hoc i z hĺbky duše pohŕdal nimi a odporné mu boly ich reči, ich nemilosrdnosť a ich ustrašenosť, za nič, čo by mu džungľa mohla poskytnúť, nebol by vyhasil život človeka, aby neucítil v nozdrách znovu onen desný zápach krvi. Jeho plán bol prostejší, hoc i o mnoho ráznejší, a zasmial sa v duchu pri pomyslení, že vznikol v jeho hlave na základe jednej z rozprávok starého Buldea, počutej večer pod fígovníkom.

„Naozaj to bolo čarovné slovo,“ zašeptal mu Baghíra do ucha. „Práve sa pásli pri rieke, a poslúchli ma ani krotké voly. Pozriže, už prichodia!“

Hathi zjavil sa podľa svojej obyčaje mlčky so svojimi tromi synmi. Riečny hlien bol im ešte svieži na bedrách a Hathi pochrumkával si zadumane kôročku mladého stromca, ktorý si vyryl klami. Ale každá žilka jeho ozrutného tela prezrádzala bystrozrakému a dôvtipnému Baghírovi, že tu neshovára sa pán džungle s človiečaťom, ale že je to tvor bojazlivý, ktorý sa dostal pred tvora, neznajúceho strachu. A traja synovia tmolili sa tesne druh vedľa druha za otcom.

Maugli ledva zdvihol hlavu, keď mu Hathi zaželal „dobrý lov“. Nechal ho knísať a kyvotať sa a prestupovať s nohy na nohu za drahný čas, kým sa neozval, a otvoriac konečne ústa, neoslovil slonov, ale Baghíru:

„Chcem ti rozprávať prípoviedku, ktorú som počul od lovca, ktorého ste naháňali onehdy,“ začal Maugli. „Je v nej reč o slonovi, starom a múdrom, ktorý sa dostal raz do klepca a ostrý kôl v jame rozpáral mu bok od päty až po plece, zanechajúc tam bielu jazvu.“ Maugli vystrel ruku a, ako sa Hathi otočil, pri svite mesačnom znateľná bola dlhá biela jazva na jeho bridlicovosivom boku, ani čo by ho boli tadiaľ šľahli bičom, na červeno rozžeraveným. „Prišli ľudia, aby ho vytiahli z klepca,“ pokračoval Maugli, „ale potrhal povrazy, lebo bol neobyčajne silný, a odišiel, kým sa mu rana nezahojila. Až potom, horiac pomstychtivosťou, vrátil sa v noci na polia a nivy oných lovcov. A teraz som sa rozpamätal, že mal i troch synov. Všetko toto sa stalo pred mnohými a mnohými pŕškami a veľmi ďaleko odtiaľto, na poliach bhurtporských. Aká bola najbližšia žatva na oných poliach, Hathi?“

„Tam som žal ja s mojimi tromi synmi,“ odpovedal Hathi.

„A čo bolo s oraním, nasledujúcim po žatve?“ pýtal sa Maugli.

„Tam už orania nebolo,“ odpovedal Hathi.

„A čo sa stalo s ľuďmi, žijúcimi z úrody oných pozemkov?“ vyzvedal sa Maugli ďalej.

„Šli svetom.“

„A s chalupami, v ktorých tí ľudia spávali?“

„Strechy sme roztrhali a múry pohltila chrasť.“

„A čo bolo potom?…“

„Toľký kus dobrej úrodnej zeme, koľký ja prejdem za dve noci od východu na západ a koľko prejdem za tri noci od severu na juh, zaujala džungľa. My sme pustili džungľu na päť dedín a v tých dedinách a na tých poliach a na pasienkach a na mäkkých oráčinách nenašiel by dnes ani jeden človek potravy. To bol plen, akým som ja s mojimi tromi synmi bhurtporské polia prividel; ale teraz sa ťa spytujem, človieča, akým činom si sa ty o tomto dozvedel?“ spýtal sa Hathi.

„Istý človek mi to rozprával, a teraz vidím, že Buldeo vedel hovoriť pravdu. To si dobre spravil, Hathi s bielym pruhom, a keď druhý raz na to príde, urobíš to ešte lepšie, lebo ti dá človek úpravu podrobnú. Veď poznáš dedinu ľudského voja, ktorá ma vysúdila? Sú to ľudia napospol leniví, hlúpi a nemilosrdní; bavievajú sa so svojimi ústy a nezabíjajú slabších od seba, aby sa mali čím nasýtiť, ale len zo zábavy. Keď sú sýti, hodili by i svojeť do červeného kvieťa. To som videl na vlastné oči. A preto nie je potrebné, aby tu i naďalej žili. Ja ich nenávidím.“

„Teda ich zabi,“ riekol najmladší z Hathiho synov, vyšklbol chumáč trávy, otriasal ho o svoje predné nohy, odhodil a žmurkal pri tom malými červenastými očami ukradomky so strany na stranu.

„Načože by mi boly biele kosti?“ zavrátil ho Maugli zlostne. „Či som ja vĺčaťom, aby som sa hral na úslní s holými črepami? Zabil som Šír Kána a jeho koža už hnije na Poradnom brale; ale — ale neviem, kam sa podel Šír Kán a nie som uspokojený. Teraz sa chcem tak vyvŕšiť, aby to bolo viditeľné i makateľné. A preto zapusť džungľu na dedinu, milý Hathi!“

Baghíra sa zachvel a učupil. Chápal, že keby došlo na najhoršie, len by sbehol do dediny, vrhol sa na pravo i na ľavo medzi zástup, alebo by zmárnil niekoľkých oráčov na mraku, ale tento chladnokrvne premyslený plán na vyplienenie celej dediny, žeby jej nikdy viacej neuzrel ani človek ani zver, ho predesil. Nik iný, iba slon, ktorý žije dlho, mohol sa podobrať na podobnú pomstu a na takú neúprosnú vojnu.

„Nechže sa spasia útekom, ako museli ujsť ľudia s nív bhurtporských, aby odteraz už len dažďová voda brázdila tam, kde orali, a čľapot dažďa na hrubých listoch nahrádzal zvuk kolovrátkov — kým sa ja s Baghírom neusalašíme v dome brahminovom a srnci si nespravia napájadlo z vodovej nádržky za kostolom! Zapusť džungľu na dedinu, Hathi!“

„Ale ani ja — ani my sme s nimi nemali sváru, a musí nás prikvačiť veliký zármutok a paľčivá bolesť, aby sme sa odhodlali rozrumiť útulky ľudí,“ vyhováral sa Hathi a klátil sa neodhodlane s boka na bok.

„Nuž či ste vy jediní v džungli, ktorí sa živíte trávou? Poštvite na nich zprvu svojich poddaných. Nechže sa pričinia najprv srnci, diví kanci a nilghaie. Vy sa nemusíte tam ani ukázať, kým polia nebudú holé. Len džungľu na nich, Hathi!“

„A či pri tom nebude zabíjania? Moje kly sčervenely od krvi pri plienení na poliach bhurtporských a za nič na svete by som nechcel znovu ucítiť zápach krví.“

„Ja tým menej. Ani to si nežiadam, aby sa ich koštiale ponevieraly po našej čistej zemi. Nech sa poberú preč a nech si najdú nové pastviská. Tu mi zostať nesmú. I videl som, i zavoňal som krv ženy, ktorá mi dávala potravu — onej ženy, ktorú chceli zabiť preto, že sa mňa ujala. Len vôňa mladej trávy, vyrastlej na prahoch ich dverí, stlmí zápach, ktorý ma ešte i teraz v ústach páli. Len ty zapusť džungľu na dedinu, Hathi!“

„Ach!“ prikývol Hathi. „I mňa tak pálila jazva na mieste, kde mi kôl rozpáral kožuch, kým sme nevideli zanikať dediny pod bujarou jarnou zeleňou. Teraz ťa už chápem. Tvoja vojna bude i našou vojnou. Neboj sa, zapustíme džungľu na tvoju dedinu.“

Maugli mu ani neuspel odpovedať, pristavovalo mu dych, čo sa tak triasol od hnevu a nenávisti, keď miesto, na ktorom sloni stáli, bolo už prázdno a iba Baghíra hľadel naňho s úžasom.

„Na zlomenú zámku, ktorá ma oslobodila!“ ozval sa leopard napokon. „Nuž či si ty to holé mláďa, za ktoré som ja orodoval u voja, keď ešte všetko bolo mladé? Vládca džunglí, keď ma sila začne opúšťať, oroduj za mňa — oroduj za Balúho — oroduj za nás za všetkých! My sme iba decká v porovnaní s tebou! Pošliapané, podrúzgané konáriky! Srnčatá, utrativšie matku — srnu!“ Pomyslenie, že by Baghíra bol osirelým zatúlaným srnčaťom, rozveselilo Maugliho nesmierne, i smial sa, div sa nezadusil, potom sa rozplakal a zas sa smial, kým mu neprišlo na um skočiť do plesa, aby sa vo vode utíšil. I plával tam v kruhoch ako žaba, jeho družka po mene, vše sa ponoril, vše sa vynoril z hladiny vodnej, pruhovite osvetlenej mesiacom.

Medzitým sa Hathi a jeho synovia rozišli, každý sa pobral iným smerom, kráčajúc mlčky dolu dolinami, na míle od seba vzdialení. Za celé dva dni putovali neprestajne cez chrasť, čo znamená, že prešli asi šesdesiat dlhých míľ, a každý ich krok, každé mávnutie chobotom všimli si a sledovali a rozchýrili Mang s Čilom i opice a všetci vtáci. Potom sa sloni začali pásť a asi za týždeň si pokojne ujedali. Hathi so synmi sú podobní hadovi Ká, skalnému pythonovi. Nikdy sa neponáhľajú, kým náhlivosť nie je nevyhnutná.

Po nedlhom čase, ani nevedno zkadiaľ to vyšlo — rozchýrilo sa po džungli, že tam a tam v tej a v tej dedine je nielen lepšia paša, ale i lepšia voda. A diví kanci, ktorí by na dobrú hostinu zašli hoc i na koniec sveta — pobrali sa prví húfne ta cez hory a doly, za nimi parohatá zverina, sprevádzaná malými divými líškami, živiacimi sa mrtvými a umierajúcimi z čried; nemotorné plecité nilghaie tiež sa pobraly, nezaostaly za nimi ani divé byvoly, vďačne opustiac svoje môravy. Najnepatrnejšia maličkosť by ľahko bola poplašila a zahnala nazad tieto roztúlané, zaostávajúce kŕdliky, ktoré sa pásly, ponevieraly, napájaly a zas pásly, a kedykoľvek bol nejaký poplach, vždy sa vyskytol niekto, kto ho zahladil. Raz to bol Sahi, dikobraz, ktorý nevedel dosť prenachváliť výtečnú potravu na neďalekom mieste, druhý raz Mang, netopier, kričal jasavo a sletel na čistinku, aby presvedčil každého, že je prázdna a že nehrozí tam nikomu nebezpečie; alebo čechral tadiaľ Balú, majúc plné pysky korienkov, a upravil klátiacich sa a zjašených na pravú cestu. Veľmi mnohí umkli jednako nazad, alebo odbočili, alebo stratili záujem o celú výpravu, ale veľmi mnohí zostali a šli nemýlene napred. A keď prešlo asi druhých desať dní, bola situácia takáto: paroháči a divé svine a nilghaie soskupili sa asi na osem do desať míľ v lukovitom kruhu, obtočení so všetkých strán zvermi mäsožravými. V strede toho kruhu ležala dedina a okolo dediny dozrievalo obilie a medzi obilím usalašili sa ľudia na takzvaných machanoch — ploských, vôdrovitých, holubníkom podobných slátaninách z dosák, na štyroch žrdiach pripevnených — aby ztadiaľ mohli odplašiť vtákov a iných zlodejov. Paroháči už nemali pokoja. Dravci boli im stále v pätách a nútili ich ísť vždy ďalej, zúžujúc kruh čoraz väčšmi.

Už bola tmavá noc, keď vyšli z džungle ukradomky Hathi a jeho synovia a polámali chobotmi brvná, na ktorých spočívaly machany, a tie sa zrútily naskutku, ani kvitnúca šmehlina, keď jej byľu šľahnú palicou, a ľudia, skotúľavší sa so svojich útočíšť, počuli slonov mrmlať. Potom už celé čriedy sŕn, svrchovane naplašených, vtrhly na lúky a na polia a za nimi sa hnali diví kanci a ostrými raticami zrúcali, sváľali a zničili všetko, čo ešte srny ušetrily, a s času na čas vyrušilo čriedy zavýjanie vlkov; čriedy behaly potom v strachu sem a ta a pošliapaly mladú pšenicu a rozrušily briežky ovlažujúcich kanálov. Pred samým svitaním uvoľnil sa trochu vonkajší kruh a na jednom bode povstala trhlina. Mäsožravé zvery utiahly sa trocha, nechaly na juh voľný priechod, cez ktorý uchodila črieda sŕn za čriedou. Čo smelší paroháči a kanci utiahli sa iba do húštiny, aby mali ztadiaľ bližšie, keď sa pôjdu hostiť budúcej noci.

Ale v podstate bol plen už skončený. Na druhé ráno, keď dedinčania šli sa podívať na polia, videli úrodu celkom zničenú. To znamenalo hladovú smrť pre nich, ak by sa neodhodlali vysťahovať, lebo s roka na rok číhala beztak bieda na nich tak zblízka, ako blízko bola im chrasť.

Keď vyhnali byvoly na pašu a byvoly nenašly na nivách nijakej potravy, čo zverina tak dôkladne oholila pasienky, pobraly sa do džungle a pridružily sa k svojim divým pokrvným, a keď sa zmrákalo, ležali traja alebo štyria koníci, patriaci dedinčanom, s rozbitými hlavami vo svojich stajniach. Len Baghíra vedel častovať takými údermi a len v Baghírovi mohla vzniknúť myšlienka vyvliecť drzo mŕtvolu posledného koníka stred cesty.

Dedinčania sa už ani neopovážili roznietiť ohníky v noci na poliach, a tak sa pobral Hathi so svojimi tromi synmi posbierať pozostatky, a kde raz Hathi klásky sbieral, tam už iní nič nenajdú. Ľudia si umienili, že v čase dažďa uživia sa z lanských zásob zbožia, potom pôjdu na roboty a nejako si už len nahradia terajšiu škodu, ale keď kupec s obilím práve myslel na svoje koše, obilím kopcom naplnené, a vyratoval si, koľko pri predaji zarobí, Hathiho ostré kly vyborili roh na jeho hlinenej sypárni, porúcaly všetky prútené súseky a mladí sloni vdrvili vzácny tovar nohami do blata.

Keď objavili túto poslednú nehodu, už sa sám brahmin zastaral do toho. Prosil svojich bohov o sľutovanie, ale bez výsledku. Dosť možno, mienil, že dedinčania urazili nevedomky niektorého boha z prahôr, lebo o tom nebolo možno pochybovať, že je džungľa proti nim. A tak poslali po náčelníka najbližšieho kmeňa kočujúcich Gondov, malých, umných a hodne pochmúrnych lovcov, žijúcich v džungli, pochodiacich z najstaršieho národa Indie, boli to tedy praobyvatelia a pravlastníci zeme. Privítali a uctili Gonda všetkým, čo im ešte zbudlo, a on stál na jednej nohe s kušou v ruke a s dvoma tromi jedovatými šípmi, zastrčenými do ozdoby na vrch hlave, a hľadel polo bojazlivo a polo pohŕdavo na zdesených dedinčanov a ich zničené polia. Dedinčania sa ho vyzvedali, či azda jeho bohovia — tí starí bohovia — nie sú na nich rozhnevaní — a akými obeťami by ich mohli udobriť. Gond neodpovedal, len zdvihol dlhý výhonček karely, ovíjavej rastliny, rodiacej horkasté tekvicovité plody, a poprevliekal ho krížom krážom cez chrámové dvere práve oproti červenej hindustánskej modle s vyvalenými očami. Potom vystrel rameno do vzduchu a ukazoval rukou na cestu, vedúcu do Kanhiwary, a vrátil sa do svojej džungle a pozoroval so záujmom, ako tiahnu obyvatelia džungle k dedine. Vedel, že keď sa títo na niektorý kraj oboria, iba bieli ľudia si môžu trúfať upraviť ich púť iným smerom.

Nemuseli sa teda ani dedinčania dovolávať jeho rady. Divá tekvica bude rásť tam, kde vzývali svojho boha, a čím skôr sa vysťahujú odtiaľ, tým lepšie urobia.

Lenže veľmi ťažko vytrhnúť celú dedinu ztadiaľ, kde je zakotvená. I oni sa zdržiavali, kým im ešte trochu potravy z leta trvalo, potom sa pokúsili sbierať orechy v chrasti, ale všade sliedily za nimi tiene s ohnivými očami, túlaly sa blízko nich ešte i cez samé poludnie, a keď utekali nastrašení nazad ku svojim valom, videli na kmeňoch stromov, popri ktorých prešli ledva pred piatimi minútami, že kôra je s nich postŕhaná, olúpaná paprčami zvera, majúceho veľké pazúre. A čím viacej sedávali doma, tým odvážlivejšími sa stávali dravci, skáčucí a revúci na pasienkach pri Waingunge. Už si ani netrúfali posprávať a poplátať steny stajní, obrátených ku chrasti, divé svine ich zas podryly a divý vinič s hľuzovitými koreňmi chytro sa tam rozmáhal, ovíjal bočnými výrastkami novovydobytý priestor a pýr bujnel všade za viničom. Slobodní mužskí samí prví opustili rodný kraj a rozchýrili blízko i ďaleko, že dedina je pod kliatbou. Ktože by mohol, hovorili, bojovať proti džungli alebo proti božstvám džungle, keď ešte i kobra (had okuliarnik) opustila svoju skrýš pod figovníkom. A tak ich nepatrné styky s vonkajším svetom scvŕkaly sa znateľne, ako redly a zanikaly i chodníčky, vedúce krížom cez lúky. Nočné trúbenie Hathiho a jeho troch synov ich viacej neznepokojovalo, veď nemali im už čo zničiť. Obilie na koreni všetko vyhynulo a zasiate zrno v zemi tiež vyšlo na nivoč. Pozemky na kraji chotára už tratily svoj tvar, bol tedy svrchovaný čas, aby sa utiekali pod ochranu Angličanov do Kanhiwary.

Ale podľa vrodenej im pomalosti otáľali ešte vždy a odročovali svoj odchod so dňa na deň, až ich čas dažda prikváčil; cez deravé strechy valily sa prúdy dažda, pasienky boly po členky pod vodou a svieža zeleň rástla všade navidomoči po letnej horúčave. Len vtedy sa odhodlali odísť — mužskí, ženy, deti — brodiac a moknúc v teplom ranom daždi, ale rozumie sa, ešte raz sa obrátili, aby sa napokon pohľadom rozlúčili so svojím rodiskom.

Keď už posledná rodina, hŕbiaca sa pod batožinou, tiahla cez dedinskú bránu, počuli praskot padajúcich brvien a krokvíc za ohradou. O chvíľočku zazreli vysťahovalci lesklý hadiaci sa černastý chobot, roztrusujúci zmoknuté slamené šupky strešné, potom počuli zas buchot a hneď zatým jačanie. Hathi tak stŕhal strechy s domov, ako by sme my trhali vodné ľalie, keď ho priečna hrada poranila. Len to mu ešte chybelo, aby sa rozuzdila celá jeho sila, lebo zpomedzi všetkých obyvateľov džungle divý, napajedený slon vie najdôkladnejšie rozrumiť všetko, čo mu pod kly príde. Búchal do steny, tá sa na kusy rozdrobila a v prúdoch dažďových hneď sa na žltý hlien premenila. Potom sa zvrtol a s rykom vtrhol do tesných ulíc, kmásal na pravo, na ľavo, ovalil sa o stenu, rozbúchal na triesky vetché dvere a vytrhol žľaby odkvapové, kým jeho traja synovia zlostne ničili všetko za jeho príkladom, ako ničili pri plene na poliach bhurtporských.

„Čo chvíla pohltí džungľa tieto škrupiny,“ ozval sa pokojný hlas za buchotu a troskotania. „Musíme porúcať len vonkajšie múry.“ A Maugli, ktorému po holých pleciach a ramenách len tak šústala voda, soskočil so steny, ktorá pod nim ukľakovala ani vysilený byvol.

„Na všetko dôjde čas,“ zdýmal Hathi. „Oj, keby ste vedeli, ako mi sčervenely kly pri Bhurtpore! Oborme sa na vonkajšie múry, deti! Hlavou! Odrazu! Teraz!“

Všetci štyria vyrútili sa odrazu; vonkajší múr sa vkrušil, rozpukol, spadol a dedinčania, ohromení úžasom uvideli zlostné, hlienom ufúľané hlavy rumiteľov v povstalej trhline. I zutekali, prístrešia i potravy zbavení, do doliny, kým ich dedina, rozrumená, zničená, udubasená, zanikala za nimi.

O mesiac neskoršie miesto, na ktorom stála predtým dedina, bolo už len hrbolastým kopcom, pokrytým jemnou, mladou zeleňou, a keď bolo po pŕškach, chrasť šumela na tom priestore, na ktorom pluhy štrkaly ledva pred šiestimi mesiacmi.