ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najveselšie žil si Maugli zatým, ako zapustil džungľu na dedinu. Svedomie mal pokojné, veď jeho pomsta bola spravedlivá; všetci v džungli mu boli priatelia, lebo sa ho všetci báli. Čo vykonal, skúsil a počul na svojich potulkách od voja k voju, už či so svojimi štyrmi druhmi či bez nich, postačilo by na mnohé, premnohé rozprávky, z ktorých by každá bola taká dlhá, ako je táto. Ale o tom sa nikdy nedozviete, ako sa postretol so zúrivým slonom z Mandle (a ako mu i ušiel), s tým slonom, ktorý, keď zabil dvacať i dva byvoly, vezúce jedenásť vozov razeného striebra do vládnej pokladnice, rozmetal lesklé rupie do prachu; ani ako bojoval celú božiu noc s Jakalom, krokodílom, v Severných Močariskách, pri čom si zlomil nožík o tvrdú chrbtovú kožu obludy; ako našiel druhý, ešte dlhší nožík na hrdle mužského, zabitého divým kancom, a ako šiel za stopou divého kanca a zabil ho, odvďačiac sa tým činom slušne bývalému majiteľovi za nožík; ako bol schvátený za velikého hladomoru sťahujúcou sa zverinou a ako sa takmer zadusil medzi čriedami, v horúčke sa ledva klátiacimi; ako zachránil tichého Hathiho, že sa nechytil do klepca s kolom na dne, a ako on sám sa dostal hneď na druhý deň do pasce na leopardov, veľmi prešibane ukrytej, a ako Hathi rozdrvil hrubé brvná nad ním, aby sa mohol vyslobodiť; ako dojil divé byvolice v môravách a ako — —

Ale veď môžem rozprávať teraz iba jednu rozprávku. Otec Vlk a mať Vlčica boli už mŕtvi a Maugli zavalil veliký balvan k ústiu brloha a zaspieval nad nimi posmrtnú pieseň, Balú už veľmi zostarel a ledva hýbal údami, ba i Baghíra, majúci nervy ani oceľ a svaly pevné ani železo, zdal sa už strácať pružnosť pri love. Akela už nebol šedivý od staroby, ale biely ani mlieko, všetky rebrá mu vyčnievaly, kráčal ani drevený a Maugli sháňal i pre neho potravu. Ale mladí vlci, potomci niekdajšieho roztrúseného sionískeho voja, rástli a sa veľadili, a keď ich už bolo so štyricať hladkonohých päťročných bez vodcu, riekol im Akela, aby sa shromaždovali, zákon zachovávali a lovili pod vodcovstvom jedného, ako to voľnému národu svedčí.

Do tejto veci sa Maugli nezastaral, lebo, ako riekol, už raz zahryzol do trpkého ovocia a nezabudol, na ktorom strome viselo; ale keď si Fáo syn Fáony (otec sa mu zval Sivý Stopovač a žil za čias vodcovstva Akelovho) vydobyl podľa zákonov džungle miesto vodcu voja, a keď sa začaly staré výzvy a staré piesne znova ozývať pod hviezdami, prišiel Maugli na Poradné bralo zakaždým aspoň pre rozpomienku. Ak sa mu zachcelo hovoriť, voj čakal, kým nedokončil; sedával s Akelom na brale povyše Fáho. Boly to časy dobrých poľovačiek a dobrého spánku! Cudzinec sa neopovážil vtrhnúť do onej časti džungle, ktorá patrila národu Maugliho, tak totiž zvali teraz voj, — a mladí vlci stučneli a zosilneli a vždy bolo plno vĺčat, ktoré nosievali na prehliadku. Maugli bol pri prehliadke vždy prítomný, rozpomínajúc sa na onu noc, keď čierny leopard voviedol holé hnedé dieťatko do voja, a ťahavé vyzvanie: „Pozrite, dobre si ho pozrite, oj, vlci,“ vzbudzovalo v jeho srdci zvláštne pocity. Inokedy túlal sa ďaleko po džungli, skúmal, skusoval, videl a cítil vždy nové a nové veci.

Raz na súmraku kráčal voľne v svojom okruhu, niesol Akelovi polovicu uloveného srnca, kým jeho štyria vlci čechrali za ním, klbčili sa trochu a prevaľovali sa jeden ponad druhého od samej prekypujúcej radosti životnej, keď začul výkrik, akého ešte nepočul od zlých čias za Šír Kána. Bol to takzvaný fíel, vresk šakala, poľujúceho v pätách tygrových, alebo signál, označujúci, že je niekde na blízku veliký vražedný boj. Ak si viete predstaviť smes nenávisti, triumfu, strachu a zúfalstva s prízvukom škodoradosti, prechvievajúcej cez ostatné pocity, tak máte aké také poňatie o fíele, zvuku zprvu stupňovane silnejúcom, potom pozvoľne klesajúcom a trasľavo sa nesúcom ďaleko zpoza Waingungy. Štyria vlci zježili srsť a zavrčali. Maugli siahol nevdojak po nožíku a tiež sa zarazil a zastal, ani čo by bol korene pustil do zeme.

„Niet takého pruhovaného tvora, ktorý by sa opovážil poľovať u nás,“ riekol napokon.

„To ti nebol výkrik šakala,“ riekol brat Sivák. „To je skôr znak velikého boja. Načúvaj!“

Fíel doliehal im znova do uší, položiaľne a polovýsmešne, ani čo by mal šakal jemné ľudské pery. Maugli si vydýchol zhlboka a utekal na Poradné bralo, predbehnúc cestou tým samým smerom sa ponáhľajúcich vlkov z voja. Fáo a Akela boli už oba na brale a niže nich sedeli ostatní vlci, napínajúci každý nerv. Matky a vĺčatá ponáhľaly sa o zlomkrky do svojich brlohov, lebo keď zaznie fíel, neradno slabým sa potulovať vonku.

Nebolo počuť v tme iného iba klokotanie Waingungy a šumenie večerného vánku v korunách stromov, až sa zrazu ozval vlk s tamtej strany rieky. Nebol to vlk z voja, lebo tí boli všetci okolo brala. Výkrik sa zamenil teraz dlhým zúfanlivým zavýjaním; „Dholi!“ volal, „Dholi! Dholi! Dholi!“^[17] O niekoľko minút počuli, ako sa vlečú ukonané nohy ku bralám a vycivený zmáčaný vlk, na bokoch od krvi červený, s dochrámanou pravou prednou nohou a pyskami, bielymi od peny, hodil sa do kruhu a zdýmajúc zostal ležať Mauglimu pri nohách.

„Dobrý lov! Zpod čieho si vodcovstva?“ vyzvedal sa Fáo vážne.

„Dobrý lov! Ja som Wontolla,“ odpovedal. Chcel tým naznačiť, že je osamelý vlk, chrániaci a živiaci seba, svoju družku a svoje mladé v nejakom osamelom brlohu. Wontolla znamená oddelenca, žijúceho o sebe, mimo voja. Keď zdýmal, videli, ako sa mu srdce trepoce.

„Čo sa pohlo?“ spýtal sa Fáo, lebo po odznení fíelu toto je prvá otázka celej džungle.

„Dholi, dholi z Dekkana — ryšaví psi, vrahovia! Tiahnu od juhu na sever, hovoria, že Dekkan je pustý, a cestou zabíjajú všetko. Keď bol mesiac na nove, štyria patrili ku mne: moja družka a troje mláďat. Práve ich učila, ako sa treba zmocniť koristi, na čistinke, zarastenej trávou, a ako sa treba skryť, keď poľujeme na srnca, lebo to tak robievame, ktorí žijeme na rovinách. O polnoci som ich ešte počul, ako šli za stopou, nahlas sa shovárali. Keď začal vetrík povievať na svitaní, našiel som ich všetkých na pažiti mŕtvych — štyroch, voľný národ, štyroch som mal ešte na nove! Potom som hľadal vrahov svojej rodiny, chcel som sa pomstiť za vyliatu krv, a našiel som dholov.“

„Koľkých?“ spýtal sa Maugli; a voj z hĺbky hrdiel zavrčal.

„Neviem veru. Traja z nich nikomu viac neublížia; ale potom ostatní ma hnali ani srnca; o troch nohách ma hnali. Hľaďteže, voľný národ!“

I otrčil svoju dokaličenú prednú nohu, až tmavú od prischnutej krvi. Na bokoch bol nemilosrdne dohryzený, aj hrtan mal doráňaný, dotrhaný.

„Nasýť sa,“ riekol Akela a vstal od mäsa, ktoré mu Maugli doniesol. Hosť hodil sa naň dychtivo.

„To sa vám nestratí,“ riekol pokorne, keď ukojil hlad. „Len mi dajte trochu sily, voľný národ, i ja budem zabíjať! Môj domov je prázdny, a bol plný, keď bol nov mesiaca, a moja krvná pomsta ešte nie je vyrovnaná.“

Fáo počul, ako praští stehenná kosť pod jeho zubiskami, a zavrčal prisviedčavo.

„Zídu sa nám tieto čeľuste,“ riekol. „Či majú dholi i svoje mladé so sebou?“

„Nie, nie. Všetci sú ryšaví poľovníci, dospelí psi z voja, ťažkí a silní.“

To znamenalo, že sa dhol, ryšavý poľovný pes z Dekkana, pustil na bojovnú cestu, a vlci vedia veľmi dobre, že ešte i tyger prepustí svoju sviežu korisť dholom. Oni sa pustia rovno cez džungle, a čo postretnú, zabijú a roztrhajú na márne kusy. Hoci nie sú takí veľkí a ani zďaleka nie takí prefíkaní, ako sú vlci, sú veľmi silní a veľmi početní. Dholi, na príklad, sa ani nenazvú vojom, kým ich nie je aspoň sto, kým zo štyriciatich vlkov je už veľmi slušný voj. Maugli zašiel na svojich potulkách i na kraj trávnatej vysočiny Dekkanskej a často videl smelých dholov spiacich, alebo ihrajúcich a kučkujúcich sa medzi malými úžľabinami a kopcami, kde mali svoje úkryty. Pohŕdal nimi a nenávidel ich, lebo nevoňali tak, ako voňal voľný národ, lebo nežili v dúpäťach a lebo mali vlasy medzi palcami, kým on a priatelia boli holoprstí. Ale vedel od Hathiho, aký strašne nebezpečný je voj poľujúcich dholov. Ešte i Hathi sa im uhne s cesty, kým ich všetkých nezabijú, alebo kým zverina natoľko nezredne, že sa ďalej poberú, zabíjajú cestou, čo sa im namanie.

I Akela vedel niečo o dholoch a riekol Mauglimu pokojne: „Lepšie je zahynúť s vojom ako bez vodcu a samému. Bude to dobrý lov a — môj posledný. Ale tak, ako ľudia žijú, tebe kynú ešte mnohé noci a dni, braček. Zajdi na sever a tam sa učup; ak niektorý z vlkov prežije prechod dholov, donesie ti zvesť o boji.“

„Ej,“ riekol Maugli veľmi vážne, „či došlo na to, aby som šiel k môravám a živil sa tam rybkami a spával na strome, a či sa mám dovolávať ochrany od opíc a lúskať orechy, kým voj dolu bojuje?“

„Smrteľný boj to bude,“ riekol Akela. „Ty si sa ešte nepostretol s dholmi, tými ryšavými vrahmi. Ešte i Pruhovaný —“

„Ojój! Ojój!“ vykríkol Maugli pohŕdavo. „Zabil som jednu takú pruhovanú opicu. A teraz čuj: vlk bol môj otec, vlčica moja mať, a istý sivý starý vlk (nie je síce priveľmi múdry, od staroby už obelel), ten mi bol otcom i materou. A preto ti ja — — —“ pri týchto slovách zvýšil hlas, „ja ti hovorím, že keď dholi prídu, bude Maugli s voľným národom akoby z jednej kože pri tom pohone; a hovorím ti na toho vola, ktorým ma vykúpili, na vola, ktorého Baghíra za mňa zaplatil za oných starých čias, na ktoré sa terajší voj nepamätá, hovorím, aby to stromy počuly i rieka počula a si to zapamätaly, ak by som ja zabudol; hovorím, že tento môj nožík bude zubom voja, a nemyslím, že by bol tupý. To sú moje slová, ktoré som vypustil.“

„Ty nepoznáš dholov, človek s vlčím jazykom,“ skríkol Wontolla. „Ja idem za tým, aby som pomstil na nich krv svojich, prvej ako ma rozšklbú na kusy. Oni idú pomaly napred, zabíjajú všetkých, ktorí im do cesty prídu, ale za dva dni naberiem síl a vrátim sa, aby som sa pomstil. A čo sa vás týka, voľný národ, vám radím, aby ste tiež išli na sever a jedli len málo, kým dholi odtiahnu. Pri tom pohone by spánku nebolo.“

„No len dbajte na toho vidiečana!“ skríkol Maugli posmešne. „Veru, vraj voľný národ musí ísť na sever a sýtiť sa tam jašteričkami a potkanmi pobrežnými, len aby sme sa nejako nestretli s dholmi. Oni nech vykynožia všetko na našich honbištiach, kým my budeme trčať na severe a čakať, kedy sa uráčia vrátiť nám, čo je naše. Oni sú psi — ba vlastne len psíčence — ryšavé so žltými bruchami, bez bydlišťa, srstnaté medzi palcami! Ľažú šesť i osem mláďat odrazu ani Čikaj, malý skackavý potkan. Vraj musíme ujsť ztadiaľto, milý voľný národ, a musíme prosiť obyvateľov severa o odpadky z mŕtvych hoviad! Veď poznáte príslovie: ,Na severe sú chrobáci a na juhu vši.‘ Ale my sme džunglisti. Teda rozhodnite sa, rozhodnite! Veď je hodno bojovať: za voj, za celistvosť voja — za naše útulky a naše ložiská, za našu korisť doma i vonku, za naše družky, ženúce srnu, a za drobné mládatá v dúpätách; pristavme ich, čelme im, poďme na nich!“

Voj odvetil hlbokým ostrým štekotom, nesúcim sa nocou ani buchot vývratí. „Poďme na nich!“ kričali.

„Zostaňte s týmito,“ riekol Maugli svojim štyrom bratom. „Každý zub nám bude potrebný. Fáo a Akela nech pripravia šíky do bitky. Ja idem spočítať psov.“

„Veď zhynieš!“ skríkol Wontolla a zdvihol sa dopoly. „Čože zdolá také holíča proti ryšavým psom! Pamätaj, že ešte i Pruhovaný — — —“

„Poznať, že nepatríš k nám,“ zavolal Maugli zpoza pleca, „len potom sa poshovárame, keď budú dholi mŕtvi. Dobrý lov všetkým!“

I utekal do noci celý divý od rozčulenia, ani nehľadel, kadiaľ kladie nohy, a prirodzený výsledok bol, že sa potkol do mohutných závitkov Káho a zrútil sa, koľký bol, na veľhada, číhajúceho pri rieke.

„Kšša!“ zasipel Ká mrzute. „Nuž či je teraz obyčaj v džungli dubasiť a rútiť sa voslep a pokaziť mi celonočnú postriežku, práve keď mi mala korisť nadbehnúť?“

„Schybil som,“ odprosoval Maugli, vstávajúc. „Veď som práve teba hľadal, môj drahý ploskohlavý, lebo zakaždým, keď sa stretneme, si dlhší a hrubší o dĺžku môjho ramena. Nemáš rovného v džungli, ty môj múdry, starý, silný a prekrásny Ká.“

„Nuž zkadiaľže teraz vietor fúka?“ Káho hlas znel nežnejšie. „Ešte neminul ani mesiac, keď isté človieča s nožíkom hádzalo do mňa kameňmi a prezývalo ma ošklivou, po stromoch lezúcou mačkou, pretože som si trocha zdriemol na čistinke.“

„Veru, zkadiaľ odplašil všetku štvanú zverinu, na ktorú Maugli poľoval, a ten samý ploskohlavý bol prihluchý, aby počul Maugliho pískanie a cestu uvoľnil,“ doložil Maugli pokojne a uvelebil sa medzi pestrými závitkami.

„A teraz prichodí to samo človieča s nežnými líškavými slovami k tomu samému ploskohlavému a vraví mu, že je múdry, silný, krásny, — a ten sám starý ploskohlavý sa dá omámiť a upraví toto miestočko tomu samému človiečatku a… Či ti je tam dobre? Či by ti vedel Baghíra spraviť také miesto na hovenie?“

Ká spravil, ako obyčajne, pohodlné lôžko pre Maugliho. Chlapec vystrel do tmy rameno a tak dlho skrúcal ohybné kabelovité hrdlo, kým mu Káho hlava nespočinula na pleci, a teraz mu už vyrozprával všetko, čo sa tejto noci v džungli stalo.

„Možno že som múdry,“ riekol Ká, „že som hluchý, to je isté. Ináč by som bol počul fíel. Nie je div, že sa trávožraví naľakali. Koľkože je tých dholov?“

„Ešte som ich nevidel. Hneď za horúca som k tebe utekal. Si starší od Hathiho. A, môj zlatý Ká,“ — Maugli až nadskakoval od radosti, — „to ti bude krásny lov! Máloktorý z nás uzre budúci mesiac.“

„A ty sa do toho zamiešaš? Pamätaj, že si človek, a pamätaj, že ťa voj vysúdil! Nechže si vlci s dholmi poradia. Ty si človek.“

„Lanské orechy sú tohto roku už čiernou zemou,“ riekol Maugli. „Je pravda, že som človek, ale v mojom žalúdku skrslo osvedčiť sa tejto noci, že som vlk. Rieku i stromy som vyzval za svedkov. Teraz patrím k voľnému národu, Ká, kým sa dholov nestrasieme.“

„Voľný národ,“ sipel Ká. „Skôr voľní zlodeji! A ty si sa zamotal do toho uzla smrti v rozpomienke na pošlých vlkov. To veru nie je chýrny lov.“

„Dal som slovo. Stromy o ňom vedia, i rieka vie. Kým dholi neodídu, slovo sa mi nevráti.“

„Ngššš! To všetko sa zmení. Myslel som, že ťa pojmem k severným môravám, ale slovo, hoci je to len slovo človiečaťa malého, holého, bez srsti, je jednako slovo. Teraz ti ja, Ká, hovorím — — —“

„Dobre si to rozmysli, ploskohlavý, či sa máš tiež zamotať do uzla smrti. Nepotrebujem tvojho slova, beztak dobre viem —“

„Nechže ti teda bude,“ riekol Ká. „Nezaviažem sa slovom; ale čo zamýšľa tvoj žalúdok pre prípad, že by dholi prišli?“

„Musia preplávať Waingungu. Pri brode chcem si na nich počíhať s nožíkom, krytý od chrbta vojom, a tak ustavične ich pichajúc a hryzúc, možno že sa nám podarí zahnať ich dolu riekou, alebo schladiť im trochu pažeráky.“

„Dholov nezaženiete a pažeráky majú prihorúce,“ riekol Ká. „Po tej poľovačke by nezbudlo ani človiečaťa ani vĺčaťa, zbudly by iba suché kosti.“

„Alala! Ak umreme, umreme! Bude to výtečná zábava. Ale môj žalúdok je mladý, ešte som mnoho daždov nezažil. A nie som ani múdry ani silný. Akže by si mi dal lepšiu radu, bolo by dobre, Ká?“

„Ja som videl na stá a stá dažďov. Prvej ako narástly Hathimu mliečne zuby, už som zanechával značnú stopu v prachu. Na prvé vajce! som starší od mnohých stromov a videl som všetko, čo sa v džungli dialo.“

„Ale toto by bol nebývalý lov,“ riekol Maugli. „Nikdy predtým dholi neprekrižovali naše cesty.“

„Čo je, to i bolo. Čo bude, nie je iné, ako zopakovanie udalostí niektorého zabudnutého roku. Mlč, kým si roky spočítam.“

Za dlhú hodinu ležal Maugli horeznačky medzi závitkami, hral sa s nožom, kým Ká, pritknúc hlavu nehybne k zemi, zopakoval si v mysli všetko, čo videl a skúsil odo dňa, keď vyšiel z vajca. V očiach ako by mu bolo svetlo vyhaslo, zostaly mu ani temné opály a kedy tedy hádzal hlavou meravo na pravo a na ľavo, možno že poľoval vo sne. Maugli driemal pokojne, vedel, že nie nič je prospešnejšie ako spánok pred lovom, a bol vycvičený zaspať v ktorúkoľvek hodinu dňa alebo noci.

Zrazu cítil, že Ká hrubne a sa šíri pod ním, a to si veliký python zívol, sipiac pri tom, ani čo by ťahal meč z pošvy oceľovej.

„Videl som všetky zaniklé čiastky vekov,“ ozval sa Ká napokon, „s velikými stromami, starými slonmi a holými, ostrými bralami, kým ich ešte moch nepokryl. Ešte žiješ, človieča?“

„Veď len pred chvíľou mesiac vyšiel,“ odpovedal Maugli. „Nechápem — — —“

„Hššš! Už som zas Ká. Vedel som, že to dlho nepotrvá. Teraz poďme k rieke a ja ti ukážem, čo treba robiť proti dholom.“

Zvrtol sa a rovno ani šíp siažil ku brehom mohutnej Waingungy, vnoril sa jej do vĺn trocha povyše plytčiny, ukrývajúcej Bralo Pokoja. Maugli mu bol všade pri boku.

„Nie, neplávaj. Ja pôjdem rýchle. Poď na môj chrbát, braček.“

Maugli ovil ľavým ramenom hrdlo veľhada, pravé rameno pritiahol si tesne k telu a nohy vystrel. Ká plával tak rýchle po rieke, ako to iba on vedel; penisté vlnky sčereného živlu špľachotaly neprestajne Mauglimu okolo hrdla a nohy mu sem a ta rozháňal vír, povstávajúci vedľa pythonovho tela, vodu silne šibajúceho. Asi na míľu povyše Brala Pokoja stiesnená je Waingunga do úžľabiny, utvorenej mramorovým úskalím, osemdesiat až sto stôp vysokým, a riava ženie sa medzi rôzne utvorenými nebezpečnými skaliskami ani mlynským žľabom. Ale Maugli sa vody neľakal; nebolo na svete takej riavy, ktorá by mu bola nahnala strachu čo len na chvíľočku. Obzrel si skalnatý priesmyk s oboch strán a dýchal ťažko, lebo vo vzduchu bola zvláštna, sladkasto príkra vôňa, upomínajúca na výpary veličizného mravenčiska za horúceho dňa. Nevdojak sa učupil vo vode, vystrčil hlavu len vtedy, keď chcel nabrať vzduchu, až sa Ká zakotvil dvojitým ovitím chvosta o skalu, odpoly ponorenú vo vode, a držiac Maugliho v lone svojich závitkov, čakal, kým sa rozhýbaný živel trocha utíšil.

„Veď toto je Márnište,“ riekol chlapec. „Prečože sme prišli sem?“

„Spia,“ upokojoval ho Ká. „Hathi by sa nevyhol Pruhovanému. Ale Hathi s Pruhovaným vyhnú sa dholom, hoci dholi tvrdia, že oni sa nikomu nevyhnú. Ale komu by sa vyhol Drobný Národ, bývajúci na mramorových útesoch? Povedzže mi, ty pán džungle, kto je pánom v džungli?“

„Tieto,“ zašeptal Maugli. „Toto je miesto, kde smrť číha. Poďme radšej preč.“

„Nejdeme, veď sa len poobzeraj. Ony teraz spia. Je to tak isto, ako bolo za oných čias, keď som nebol dlhší od tvojho ramena.“

Rozčesnuté a vekom oslabené úskalia úžľabiny Waingungy boly od vzniknutia džungle bydlom Drobného Národa skalného — usilovných to, čiernych, zlostných divých včiel hindustánskych; a Maugli dobre vedel, že všetky chodníky odrazia sa na pol míle od ich okruhu. Od storočí Drobný Národ býval a rojil sa od trhliny ku trhline a znova sa rojil, poliepal biely mramor scukrovateným medom a narobil si velikých a hlbokých čiernych úľov v tmavých dutinách skalných, kam nevnikol ani človek, ani zver, ani oheň, ani voda. Po celej dĺžke úžľabiny boly oba boky brál ovešané akoby čiernymi ligotavými zamatovými záclonami, a Maugli sa chytro ponoril, keď zazrel, že sú tam nausádzané miliony spiacich včiel. Okrem toho boly tam na skaliskách celé gundže a vence a útvary, podobné dutým pňom stromovým, a to boly staré úle z minulých rokov, ale i nové mestá vybudované v tôni úžľabiny, neprevievanej nikdy vetrami — a veliké množstvá špongiovitých, vyschnutých súšov, skotúľavších sa so skál, zachytily sa na stromoch a na kríkoch, živoriacich na skalných útesoch. Načúvajúc, počul opätovne, ako sa vše kĺzaly a sošustly medom naplnené súše, prevrátily sa a padaly kdesi dolu tmavými chodbami, potom počul zlostné zunenie krídeliec a tupé kvap, kvap, kvap na nivoč sa obracajúceho medu, lenivo vytekajúceho niektorým otvorom dolu na halúzky. Bol tam s jednej strany rieky maličičký briežok, ledva na päť stôp široký, ale pokrytý a vysoko zasypaný odpadkami nesčiselných rokov. Už sám prenikavý zápach tohoto smetiska dostačil, aby zaplašil všetkých neokrídlených tvorov, znajúcich sršľavosť Drobného Národa.

Ká plával ďalej hore riekou, kým neprišiel na piesočinu povyše priesmyku.

„Tu je ich tohoročná korisť,“ riekol „Hľaďže!“

Na piesočine ležaly kostry niekoľkých sŕn a byvolov. Maugli si všimol, že sa ich ani vlk, ani šakal nedotkol, všetky kosti ležaly tam v nenarušenej polohe.

„Dostaly sa za hranicu, nevediac o nebezpečí,“ mrmlal Maugli, „a Drobný Národ ich zmárnil. Vzdiaľme sa, kým sa nezobudia.“

„Veď sa ony nezobudia, kým nesvitne,“ riekol Ká. „Teraz ti chcem voľačo rozprávať. Pred mnohými — mnohými dažďmi prišiel z ďalekého juhu sem doštvaný srnec, neznajúci džungle, hnaný celým vojom vlkov. Od strachu bol i slepý i hluchý a utekal o zlomkrky shora, rozohnený voj hnal sa rozzúrený za ním, nespúšťal ho s očú. Slnce dosť vysoko stálo a Drobného Národa bolo mnoho a bol veľmi nasršený. Mnohí z voja skočili síce do Waingungy, ale bolo po nich prvej, ako sa do vody dostali. Tí, ktorí nesoskočili, zahynuli hore na skaliskách. Ale srnec zostal živý.“

„Ako?“

„Tak, že prešiel prvý, bežiac o prekot, lebo mu šlo o život, a soskočil prvej, ako ho Drobný Národ zbadal; bol už v rieke, keď sa ten shŕkol, aby ho zabil. Ale voj, ženúci sa za ním, podľahol ohromnému množstvu Drobného Národa, vyplašeného srncovými skoky.“

„A srnec zostal na žive?“ opakoval Maugli pomaly.

„Aspoň vtedy nezahynul, hoc na jeho príchod nikto nečakal, aby ho svojím silným telom zadržal nad dravou vodou, ako by to urobil istý starý, tučný, hluchý, žltý, ploskohlavý, keby mu šlo o človieča, a čo by mu boli hneď i všetci dholi z Dekkana za chrbtom. No, čo povie na to tvoj žalúdok?“

Káho hlava spočinula na Maugliho mokrom pleci a jazyk sa mu chvel pri samom uchu chlapcovom. Nastala dlhá pomlčka, kým sa Maugli šeptom ozval:

„To toľko znamená, ako že mám pokvákať smrť za fúzy, a že si ty, môj drahý Ká, veru jednako najmúdrejší z celej džungle.“

„Už to veľmi mnohí riekli. A ty teraz hľaď, akže by šli dholi za tebou — — —“

„Pravdaže pôjdu za mnou. Ojój! Mám ti ja hodne bodavých tŕňov pod jazykom, aby som im kožuchy dopichal.“

„A keď sa poženú za tebou zúrivo a slepo, nemajúc okrem tvojich pliec pre iné očú, ktorí z nich nezhynú hore, vrhnú sa do vody už či tu či nižšie, lebo Drobný Národ povstane a vrhne sa na nich. Ale Waingunga je hladná rieka a oni nebudú mať tam priateľa Ká, ktorý by ich zachytil, rieka ich schváti, a ktorí neutonú, dostanú sa na breh iba pri plytčinách sionískych a tam im môžu zahryznúť do hrtanov vlci z tvojho voja.“

„Ojej! Ichuchu! Lepšie by už iba to bolo, keby v suchom čase spŕchlo. A na mne je iba bežať trochu a soskočiť. S dholmi sa tak oboznámim, že od mojej stopy neodbočia.“

„A či si sa prizrel skaliskám, nad hlavou ti čnejúcim? Poznáš ich od tamtoho brehu?“

„Veru nie. Na to som nepomyslel.“

„Choď si ich tedy obzreť. Sú ony naskrz zvetralé, plné rozsadlín a jaskyniek. Keby si len jeden krok schybil, — nohy máš dosť ťarbavé, — bol by koniec pohonu. Teraz ťa tu nechám, a len tebe k vôli sa unižim povedať voju, kde má na dholov čakať. Lebo ja sa veru nestotožňujem s nijakým vlkom na svete.“

Keď mal Ká niektorého zo svojich známych nerád, bol k nemu nevľudnejší ako ktokoľvek iný v džungli, okrem Baghíru. Plával dolu riekou, kým na proťajšom brehu nezastihol Akelu s Fáom, ako načúvali zvuky noci.

„Hššš! psi,“ oslovil ich veselo. „Dholi prídu dolu riekou. Ak sa ich nebojíte, môžete ich pobiť na plytčinách.“

„Kedyže prídu?“ spýtal sa Fáo. „A kde je moje človieča?“ spýtal sa Akela.

„Keď prídu, prídu,“ odpovedal Ká. „Len čakaj, však uvidíš. A čo sa tvojho človiečaťa týka, ktorého si vzal za slovo a tým činom si ho vohnal smrti do náručia, tvoje človieča je so mnou, a že je ešte nie mŕtvo, to nie je tvojou zásluhou, ty vyblednutý pes. Čakaj tu na dholov a buď rád, že som ja s človiečaťom na vašej strane.“

Ká pustil sa znova hore riekou a zastavil sa iba stred mramorovej úžľabiny, zadivajúc sa pri tom na temeno skalísk. Zrazu zazrel Maugliho hlavu hýbať sa na úzadí hviezdnatého neba a potom zasvišťalo vo vzduchu, zaznelo jasne čľupnutie tela, padajúceho dolu nohami a v nasledujúcej chvíli si chlapec už zas hovel v závitkoch tela veľhada.

„V noci sa tam ľahko chodí,“ riekol Maugli pokojne. „Zo zábavy som už neraz preskočil dvojnásobné dĺžky; jednako je to nebezpečné miesto tam hore, samé nízke krovie a priepadiská, siahajúce hlboko, a plné — plnučičké Drobného Národa. Vedľa troch rozsadlín som nakládol hŕby veľkých skál, aby som ich mohol bežiačky zrútiť, aby som nimi Drobný Národ za sebou náležite rozzúril.“

„To je zas ľudská lesť,“ riekol Ká. „Ty si umný, ale Drobný Národ je vždy dosť zúrivý.“

„Nie veru, na mraku si všetky krídelká blízko i ďaleko odpočinú na chvíľočku. Ja zabavím dholov až do súmraku, lebo dholi poľujú najlepšie za dňa. Teraz idú za krvavou stopou Wontollu.“

„Jastrab Čil neodíde od mŕtveho vola a dholi neodbočia od krvavej stopy,“ riekol Ká.

„Teda im spravím ešte novú krvavú stopu — ak budem môcť — z ich vlastnej krvi a dám sa im zeme nažrať. Tak ty ma tu dočkáš, Ká, kým prídem s mojimi dholmi?“

„Hej, ale čo, ak ťa zabijú v húštine, alebo ak by ťa Drobný Národ zmárnil prvej, ako by si mohol soskočiť do rieky?“

„Ak zajtrajška dožijeme, zapoľujeme si zajtra,“ riekol Maugli, citujúc porekadlo z džungle a doložil: „Ak umrem, nadíde čas zaspievať pieseň smrti. Dobrý lov ti, Ká.“

Sňal rameno s hrtana veľhadieho a pustil sa úžľabinou ani brvno, po bystrine plávajúc k proťajšiemu brehu, kde našiel plytšiu vodu, a hlasne sa smial od čírej blaženosti. Maugli nemal milšieho, ako keď mohol, podľa svojich vlastných slov, „poťahať smrť za fúzy“ a dať džungli pocítiť, že on je v nej najhlavnejším pánom. S pomocou Balúho vyprázdnil neraz včelie hniezda v osamelých stromoch a znal veľmi dobre, že Drobný Národ nerád vôňu divého cesnaku. Nasbieral si ho teda za malé priehrstie, sviazal ho lykom a pustil sa za krvavou stopou Wontollovou, južne od svojich bydlísk, a bežal asi päť míľ, hľadiac cestou vždy hore na stromy, nachodiace sa na jednej strane cesty, a veselo sa chichotal.

„Kedysi ma nazvali Mauglim — žabkou,“ riekol sám sebe, „ja som sa nazval Mauglim — vlkom. Teraz musím byť Mauglim — opicou, prvej, ako by som bol Mauglim srncom. A napokon bude zo mňa Maugli — človek. Ojój!“ i prešiel palcom po ostrí svojho nožíka, osemnásť palcov dlhého.

Stopa Wontollova, poznačená celá tmavými škvrnami krvi, viedla popod hustú horu z hrubých stromov na severovýchod; stromy pozvoľne redly asi na dve míle od Včelích Brál. Od posledného stromu až po nízku chrabač na Včelích Bralách bola rovná lúka, na ktorej by sa ani vlk nebol mal kde skryť. Maugli kráčal pod stromami, meral očima diaľku medzi konármi; vše vyliezol hore kmeňom a pokúsil sa prehodiť so stromu na strom, až prišiel na voľný priestor, ktorý skúmal bedlive asi hodinu. Potom sa vrátil na to miesto, kde od Wontollovej stopy odbočil, a usalašiac sa na vyčnievajúcej haluzi jedného stromu asi na osem stôp nad zemou, zavesil svoj sväzok cesnaku na bezpečné miesto a sedel ticho, ostril si nožík na vlastnej podošve.

Pred samým poludním, keď už slnce značne pripekalo, počul dupot nôh a pocítil odporný zápach voja dholov, sledujúcich vytrvale a nemilosrdne stopu Wontollovu. Shora nevideli sa ryšaví dholi ani zpolovice toľkí, ako sú vlci, ale Maugli vedel veľmi dobre, aké majú silné nohy a čeľuste. Hľadel pozorne na hranatú ryšavohnedú hlavu vodcu dholov, sklonenú, ňuchajúcu nad stopou, a zaželal mu „dobrý lov!“

Psisko vzhliadlo a jeho druhovia zastali za ním; boly tam húfy a húfy ryšavých psov s chvosty nízko visiacimi, s ťažkými plecami, s tenkými slabinami a krvavými pysky. Dholi sú obyčajne veľmi zamĺkli a neznajú slušnosti ani v svojom vlastnom Dekkane. Dobrých dvesto sa shrnulo pod ním, ale dobre videl, ako vodcovia dychtive oňuchávali Wontollovu stopu, snažiac sa pohnúť voj napred. Toho nesmel dopustiť, lebo tak by sa dostali za vidna do okolia sionískeho a Maugli ich hodlal zastaviť pod svojím stromom až do súmraku.

„Ktože vám dovolil túlať sa tu?“ spýtal sa ich zhurta.

„Všetky chraste sú naše chraste,“ znela odpoveď a dhol, ktorý to riekol, vyceril biele zubiská. Maugli hľadel na nich posmešne a napodobnil dokonale prenikavý piskot Čikaja, skackavého potkana z Dekkana, chcejúc tým dholom naznačiť, že nevidí v nich nič lepšieho ako v Čikajovi. Voj obstal husto kmeň stromu a vodca zabrechal zlostne, nadajúc Mauglimu do opíc. Miesto odpovede Maugli vystrel nadol svoju bosú nohu a kolembal svoje holé palce nad hlavou vodcovou. To bolo dosť, ba viac ako dosť, aby vzbudil tým hlúpu zlosť voja. Tí, ktorí majú srsť medzi prstami, neznesú, keď im to niekto pripomenie. Maugli odchytil nohu, keď vodca za ňou vyskočil, a riekol úlisne: „Pes, ryšavý pes! Choď si nazad do Dekkana a žer tam jašterice. Choď k Čikajovi, tvojmu rodnému bratovi, pes, psíča, ryšavé, ryšavé psíča! Veď máš srsť medzi každým, každučičkým palcom!“ A dráždiac ho, spustil nohu druhý raz.

„Síď ztadiaľ, ináč ťa vyhladujeme, ty opica bez srsti,“ zavýjal voj, a Maugli chcel iba to dosiahnuť. Ľahol si pozdĺž na konár, primknul sa lícom ku kôre, pravým ramenom mával vo vzduchu a za dobrých päť minút nadával voju o prekot, pospomínajúc všetko, čo mu bolo o nich známe: o ich spôsoboch, obyčajoch, o ich družkách a ich malých. Niet na svete reči pichľavejšej a zlostnejšej, ako je reč obyvateľov džungle, keď chcú niekoho zľahčovať a dať mu svoje pohŕdanie na javo. Keď sa nad tým zamyslíte, uznáte, že je to nevyhnutné. Ako riekol Maugli Kámu, mal mnoho drobných tŕňov pod jazykom a pichal nimi dholov pozvoľne a premyslene tak dlho, kým sa ich zamĺklosť nepremenila na vrčanie, z vrčania na brechot, až brechali tak divo, že boli celí zachrípnutí a spenení od zúrivosti. Chceli mu vracať výsmech a úražky, ale ich pokusy boly, ani keby sa mláďa podobralo vyrovnať sa veľhadovi, a zatiaľ mal Maugli pravú ruku podopretú o bok, hotovú k činu, kým mal nohy zakvačené o konár. Veľký ryšavý vodca vyskočil už niekoľko ráz do vzduchu, ale Maugli sa neodvážil doňho, bojac sa, že by chybil. Až napokon, keď bol už vyše miery rozzúrený, vyhodil sa asi na sedem alebo na osem stôp od zeme. Vtedy sa Maugli hybko zahnal rukou, že by sa za rýchly pohyb ani had nebol zahanbil, a schytil ho za hrtan, až sa konár zatriasol a tak spráskal pod nárazom váhy naň zpät dopadnuvšej, že sa Maugli ledva na ňom udržal. Jednako neuvoľnil ruku, pozvoľne vytiahol zvera na konár, na ktorom odvisol ani utopený šakal. Ľavou rukou siahol za nožíkom, odrezal mu ryšavý, chlpatý chvost, ktorý zachytil ústami, a hodil dhola nazad na zem. To bolo, čo potreboval. Dholi sa teraz nepustia za Wontollovou stopou, kým nezabijú Maugliho, alebo kým Maugli nezabije ich. Videl, ako sa chveli, usalašili dolu, v kruhu, čo znamenalo, že sa chcú krvavo pomstiť, nuž vyliezol na vyššiu haluz, ustlal si pohodlne pod chrbtom a zaspal.

Zobudil sa o tri štyri hodiny a spočítal voj. Sedeli tam všetci mlčky, húževnato, krvolačne, s očima ani oceľ. Slnce sa už skláňalo nad obzorom. O pol hodiny skončí prácu Drobný Národ na bralách a dholi, ako viete, nebojujú z chuti za súmraku.

„Ani som nepotreboval takých verných strážcov,“ riekol, vzpriamil sa na konári, „ale vám to nezabudnem. Vy ste praví dholi, ale je vás, podľa mojej mienky, primnoho rovnakých. A preto nevrátim tomu velikému žrútovi chvost. Veď si s tým vari usrozumený, ryšavý pes?“

„Ja sám ti črevá vytrhám,“ zavýjal vodca a rýpal do stromu.

„Ale, ale, veďže len uváž, múdry potkan z Dekkana. Odteraz sa uliahne plno malých psíčeniec bez chvosta, veru, a budú mať len holé červené kýptiky, ktoré ich budú svrbeť, keď bude piesok horúci. Len ty choď domov, ryšavý pes, a rozhlás, že ťa opica tak zmrzačila. Nechceš ísť? Poď teda so mnou, popri mne veľmi zmudrieš.“

I prehodil sa opičím spôsobom na najbližší strom, s toho na súsedný a zas na súsedný a tak šiel so stromu na strom, sledovaný vojom so zdvihnutými, hladnými hlavami. Kedy tedy sa tváril, ako by padal, a vtedy v náhlivosti liezli dholi jeden na druhého, čo každý dychtil, aby mohol prvý Maugliho smrteľne raniť. Bolo to zvláštne divadlo: chlapec s nožom, lisnúcim sa od lúčov zapadajúceho slnca, predierajúceho sa cez vrchné konáre, a voj s červenými kožuchmi, prenasledujúci ho dolu mlčky, ale zúrivo. Keď došiel na ostatný strom, vzal divý cesnak a bedlive sa celý ním natrel, až dholi zlostne naňho zabrechali: „Ty opica s vlčím jazykom, nazdávaš sa, že ťa teraz nevyňucháme? Pôjdeme za tebou i do smrti.“

„Tu si máš chvost,“ riekol Maugli, zahodiac ho hodne nazad tým smerom, zkadiaľ prišiel. Voj, rozumie sa, bežal trochu nazad, keď zavoňal krv. „A teraz poďte za mnou — do smrti!“

Skĺzol sa so stromu a prvej, ako by dholi jeho úmysel zbadať mohli, bežal ani vietor bosými nohami k bralám včiel.

Zaskuvíňali zhlboka a pustili sa do vytrvalého cvalu, ktorým možno napokon na smrť uštvať každého živého tvora. Maugli vedel, že voj dholov beží omnoho pomalšie ako voj vlkov, ináč by sa nebol odvážil utekať im pred očima dve míle na nekrytom priestore. Oni boli presvedčení, že chlapca na konci jednako dostanú, a on bol istý, že si môže s nimi zahrávať podľa ľubovôle. Jeho jedinou starosťou bolo udržať ich dostatočne rozohnených za sebou a zamedziť, aby sa privčas vzdali jeho prenasledovania. Utekal pružne rovnomerným skokom s nimi o preteky, chvosta zbavený vodca voja bol mu v pätách asi na päť metrov a voj v radoch rozvlečených asi na štvrť míle hnal sa za nimi ani posadlý a zaslepený krvolačným hnevom. Podľa sluchu udržoval túto vzdialenosť medzi sebou a svojimi prenasledovateľmi, šetril si posledné sily na prebrnknutie po temeni Včelích Brál.

Drobný Národ šiel spať hneď, ako sa zmrákať počalo, lebo teraz nebolo kvetov, rozkvitnutých do noci; ale keď Maugliho prvé kroky odznely duto na skalných rozsadlinách, začul zvuk, ani čo by celá zem bzučala. Zrýchlil beh, utekal o prekot, ako jakživ predtým neutekal, sosotil v behu jednu — dve — tri hŕby prichystaného skalia do tmavých, sladkasto páchnucích úžľabín; počul, ako to zahučalo za ním, ani čo by more hučalo v kotline, pozrel nabok a zazrel, ako stemnel vzduch za ním, zazrel i tok Waingungy hlboko pod sebou a vo vode hlavu ploskú; i napnul všetky sily, soskočil s brala, dhol bez chvosta chňapol mu za plecom do prázdneho vzduchu, kým on dolu nohami dosiahol bezpečie v rieke zadychčaný, víťazoslávny. Včely ho vôbec neuštiply, lebo zápach divého česnaku odpudil Drobný Národ práve na tých niekoľko sekúnd, ktoré postačily, aby prebehol po vrchu skalísk. Keď vynoril hlavu z vody, už ho podopieraly závitky Káho, i videl, ako sa rútia s brala veliké chumáče, na pohľad podobné hrčiam včiel, ako padajú ani závažia; a len čo taký chumáč dopadol do vody, včely vzlietly a telo dhola schvátil vír rieky. Shora počuli, ako sa udúša trhaný štekot psov v hrmivom šumení, a to šumely krídla Drobného Národa skalného. Niektorí z dholov popadali i do úľov, ktoré ústily do podzemných jaskyniek, tam sa dusili, šmierali a chytali poprevŕhaných súšov, až napokon, dopichaní silným prúdom včiel, vypadli niektorým otvorom smerom k rieke a gúľali sa dolu čiernymi hŕbami odpadkov. Niektorí z dholov skočili chytro medzi stromy na bralách, kde ich včely hneď celých pokryly; ale väčšina z nich, besných od štípania, vrhla sa do rieky; a ako Ká riekol, Waingunga bola pahltná rieka.

Ká držal pevne Maugliho, kým mu dýchanie nestíchlo.

„Tu nemôžme zostať,“ riekol. „Drobný Národ je hrozne nasršený. Poďme!“

A vnoril sa hlboko, ba často sa celkom skryl pod vodou a tak plával Maugli dolu riekou s nožom v ruke.

„Pomaly, len pomaly!“ krotil ho Ká. „Jeden zub neusmrtí sto živých tvorov, leda ak by patril kobre, a mnohí z dholov skočili chytro do rieky, keď zazreli Drobný Národ. Tým sa nič nestalo.“

„Tým viacej práce zbudlo môjmu nožíku. Juj, aleže sa Drobný Národ ženie za nami!“ Maugli sa zas ponoril. Povrch vody bol celý sčernetý od včiel, bzučiacich zlostne štípajúcich všetko, čo dochytily.

„Mlčanie ešte nikoho nezmárnilo,“ riekol Ká, lebo cez jeho šupiny neprenikly žihadlá — „a máš ešte celú dlhú noc pred sebou, nalovíš sa do sýtosti. Načúvaj, ako zavýjajú!“

Takmer polovica voja dholieho zbadala osídlo, do ktorého sa prvá časť voja dostala, i zvrtla sa v ostrom uhle a poskákala do vody tam, kde útesy brál sa strmo skláňajú ku brehu. Ich zúrivé výkriky a vyhrážania „opici so stromu“, čo im vykonala takúto potupu, miešaly sa so štekotom a zavýjaním tých, ktorých Drobný Národ potrestal. Rieka schvátila celý voj a niesla ho dolu, dolu k jaziercu nad Bralcom Pokoja, ale rozzlostený Drobný Národ letel až ta za nimi a zahnal ich nazad do vody. Maugli počul, ako okyptený vodca kázal pozostalému voju, aby vydržal a vyhlušil všetkých vlkov v Sionii. Ale nestrácal času načúvaním.

„Ktosi nás vraždí v tme za nami!“ zavrčal jeden z dholov. „Tu je poškvrnená voda.“

Maugli sa ponoril ani ryba, strhol brániaceho sa dhola pod vodu prvej, ako by bol mohol pysky rozďaviť, a už krúžily tmavé mastné škvrny po jazere pri Bralci Pokoja, keď sa jeho mŕtvola vynorila a na bok obrátila. Dholi sa chceli zvrtnúť, ale proti silnému prúdu plávať nemohli a Drobný Národ útočil im ešte vždy na hlavy a na uši a v zmáhajúcej sa tme ozývaly sa čo raz hlasnejšie a hlbšie bojovné výkriky sionískeho vlčieho voja. Zasa sa Maugli ponoril a zas zmizol dhol pod vodou, aby sa už len mŕtvy zjavil nad hladinou, a zas sa vzbúril hnev medzi pozostalými dholmi; niektorí radili, že bude najlepšie vyjsť na breh, druhí volali na vodcu, aby ich zaviedol nazad do Dekkana, a iní vyzývali Maugliho, aby sa im ukázal, že ho hneď zabijú.

„Tí sa poberajú do boja s dvoma žalúdkami a s primnohým krikom,“ riekol Ká. „S pozostatkom nech si poradia tvoji bratia poniže. Drobný Národ sa už vrátil na nočný odpočinok, i ja už odbočím. Lebo vlkom pomáhať nechcem.“

Práve vtedy utekal pozdĺž brehu vlk o troch nohách, skákal sem a ta, ľahol si vše na bok, zas nahŕbil chrbát, prednými nohami hrabal do vzduchu, ako by sa ihral so svojimi mláďatmi. Bol to Wontolla, oddelenec, ktorý mlčky pokračoval v svojej desnej hre dholom navidomoči. Dholi boli už veľmi dlho vo vode, plávali už veľmi namáhavo, kožuchy mali premoknuté a ťažké a chlpaté chvosty, vodou nasiaknuté ani špongie, ťažko vliekli za sebou a boli takí ukonaní a utrmácaní, že i oni mlčky sledovali lesklú dvojicu očú, hýbajúcu sa neustále pred nimi.

„To nie je dobrý lov,“ poznamenal napokon jeden z nich.

„Ba je dobrý lov!“ ozval sa Maugli, vzpriamil sa smelo pri boku zvera, bodol ho nožom niže pleca a poodskočil, aby ho dokonávajúci dhol uhryznúť nemohol.

„Ty si tu, človieča?“ ozval sa Wontolla s brehu.

„Mŕtvych sa spýtaj, Oddelenec,“ odvetil mu Maugli. „Či si ich nevidel plaviť sa dolu riekou? Dal som sa im nažrať prachu; za vidného dňa som ich ošudil, ich vodca líže si okyptený chvost, ale niekoľko ich ešte zbudlo i pre teba. Kamže ti ich zahnať?“

„Ešte dočkám,“ riekol Wontolla. „Celá dlhá noc je ešte predo mnou a vtedy je môj zrak najbystrejší.“

Bojovný krik sionískeho voja blížil sa postupne. „Hor sa, hor, za náš voj, za celistvosť voja, do boja, do boja!“ a skrut rieky vychrlil dholov na piesočnatú plytčinu práve oproti sionískym jaskyniam.

Len vtedy zbadali, že schybili. Mali vystúpiť na breh asi pol míle povyše a na suchu sa mali oboriť na vlkov. Teraz už bolo pripozde. Breh bol obrubený iskriacimi sa očima a krem desného fíelu, ktorý od západu slnca nezamĺkol ani na chvíľočku, nebolo čuť hláska v celej džungli. Zdalo sa, ako by ich Wontolla kývaním chvosta k sebe zval, a vodca dholov zavrčal: „Zvrtnime sa a postavme sa im!“ Celý ostatok voja hnal sa na breh špľachotajúc a packajúc po plytčine, až bol povrch Waingungy zvlnený a biely od peny a sčerené vlny sa valily s boka na bok, ako by ich bola loď zvírila. Maugli šiel s nimi, pichal a rezal dholov, keď sbití do hŕby valili sa hore brehom rieky.

Potom začali bojovať umdlení, v skupinách i roztratene, v širokých radoch i len po jednom, na vlhkom červenastom piesku medzi poprevíjanými koreňmi stromov, medzi kríkmi, i po chumáčoch trávy, lebo hoc boli dholi stenčení, jednako zbudli ešte dvaja na jedného vlka. Ale takí vlci zastali im cestu, ktorí bojovali za celistvosť voja, a neboli tam iba poľovníci s krátkymi, hlbokými čeľusťami a bielymi zubiskami, boly tam i divo hľadiace vlčice, ktoré bojovaly za svoje mláďatá, ba tu i tam sa našiel i ročiak, vĺča, majúce ešte polovlnistý prvý kožuch, ako trhal a rýpal dholov vedľa svojej matky. Treba vám znať, že vlk vrhne sa alebo na hrtan alebo na slabiny svojho odporcu, kým dhol zahryzne radšej hlbšie, takže keď dholi ťažko vyliezali z vody, museli dvíhať hlavy, čo bola veliká výhoda pre vlkov; na suchu dostalo sa síce i vlkom, ale či vo vode, či na zemi, nôž Maugliho neminul sa cieľa. Štyria bratia prebili sa k nemu, aby ho chránili. Brat Sivák vliezol chlapcovi medzi kolená, aby mu kryl brucho, kým ostatní traja zastali ho od bokov a od chrbta, alebo stali si nad neho, ak ho nejaký zúrivo skáčucí a brešúci dhol, ktorý mu vbehol do noža, strhol svojou váhou na zem. V celku to bol zmätený boj, klbčili sa v hŕbe, valiacej sa z prava na ľavo a zas z ľava na pravo pozdĺž brehu a súčasne sa pomaly vrtiacej okolo svojho stredu. Na jednom mieste utvoril sa kopec, ani keď sa zdvihne pena na dne víru, a rozfŕkol sa tiež ako pena, vyhodil štyroch, piatich dochrámaných psov, ktorí vynasnažovali sa dostať nazad do stredu; inde zas premohli dvaja traja dholi jedného vlka, ktorý ich jednako napred vliekol, kým neklesol; tu zas stál ročiak stred stisku, hoci ho zabili hneď na začiatku boja, a jeho matka, rozzúrená od žiaľu, hádzala sa sem a ta a párala a hrýzla dholov okolo seba; stred najhustejšej tlačenice, zabudnúc na všetko iné, usiloval sa vlk a dhol o prekot, ako by mohol prvý chňapnúť odporcu svojho, kým ich dav brešúcich bojovníkov nesmietol. Raz prešiel Maugli popri Akelovi, na každom boku visel mu dhol, ale v svojich bezzubých čelustiach svieral kŕčovite cez slabiny tretieho dhola; zas videl Fáa, ktorý zaťal zuby do hrtana dhola a drmal spierajúceho sa dravca dotiaľ, kým ho už ročiak mohol doraziť. Ale v celku bol pri zápase len slepý zmätok a stisk za tmy; útočenie, potkýnanie sa, prekopŕcanie sa, zavýjanie, chraptenie a hryzenie, zabíjanie a zadúšanie obtáčalo ho so všetkých strán.

Ako sa noc blížila, zosilňovalo sa desné krúženie. Dholi už boli ukonaní a báli sa útočiť na mocnejších vlkov, ani sa neodvážili ujsť; ale Maugli cítil, že sa boj už skoro skončí, a uspokojil sa ochromením svojich odporcov. Ročiaci sa už tiež osmelili do boja; mohol si tedy vydýchnuť, tým skôr, že už samo zablysnutie nožíka zahnalo dhola.

„Čo chvíľa prehryzneme mäso až do kosti,“ zdýmal brat Sivák. Krvácal z veľmi mnohých rán.

„Lenže musíme ešte i kosť roztruštiť,“ odvetil Maugli. „Hojojój! Takto my to robievame v džungli.“ A od krvi červený nožík vbehol ani plameň do boka dhola, majúceho stehná zavalené vlkom, držiacim ho pevne.

„To je moja korisť,“ zavrčal vlk cez stiahnuté nozdry. „Toho ponechaj mne!“

„Či ti je ešte vždy žalúdok prázdny, Oddelenec?“ zadivil sa Maugli. Wontolla bol strašne dokmásaný, ale sa ešte tuho zahryzol do dhola, a tak ho porazil, že sa ten nemohol zvrtnúť a ho dosiahnuť.

„Na vola, ktorým ma vykúpili,“ skríkol Maugli a trpko sa rozosmial, „veď je to okýptenec, chvosta zbavený!“ A naozaj to bol veliký ryšavý vodca.

„Veru je to nerozumné, keď niekto hubí mládatá a samice,“ pokračoval Maugli filozoficky, vytierajúc si krv z očú, „kým nezabil i otca rodiny, a tak sa mi vidí, že ten orabovaný otec teraz teba zabije.“

Jeden z dholov priskočil svojmu vodcovi na pomoc, ale kým by bol zasekol zuby do Wontollovho boku, už sa mu zaryl Maugliho nožík do pŕs a brat Sivák ho dorazil.

„Takto si my počíname v džungli!“ zvolal Maugli.

Wontolla sa neohlásil, ale čím väčšmi vytekala z neho životná sila, tým pevnejšie svieral čeľuste na svojej obeti. Dhol sa striasol, hlava mu odkvicla, zostal ležať nehybne — a Wontolla rútil sa na neho.

„Oj, krvný dlh je už vyrovnaný,“ riekol Maugli. „Zaspievaj pieseň ukojenej pomsty, Wontolla!“

„Ten si už nikdy nezapoľuje,“ riekol brat Sivák, „a Akela už tiež dávno zamĺkol.“

„Už je kosť roztruštená,“ ohlasoval hrmotným hlasom Fáo, syn Fáony. „Utekajú! Zabiteže ich, vyhubte ich, lovci voľného národa!“

Dhol za dholom sa plazil ukradomky po tmavých a zakrvavených piesočinách k rieke, do húštin, hore vodou, dolu vodou, podľa toho, kadiaľ bola cesta voľná.

„Ešte sme im dlžni, dlžni!“ kričal Maugli. „Odplaťme sa im! Zavraždili nám Osamelého! Pomstime ho, aby nám ani jeden pes neuvrzol!“

I letel smerom k rieke s nožom v ruke, aby prekazil každému dholovi dostať sa do vody, keď zpod kopca, utvoreného mŕtvolami deviatich dholov, zdvihol Akela hlavu i lopatky a Maugli sklesol na kolená pri ňom.

„Či som neriekol, že toto bude môj ostatný zápas?“ zdýmal Akela. „Ale bol to dobrý lov. A ako sa mi máš ty, milý braček?“

„Žijem a zmárnil som premnohých.“

„Videl som. Umieram, a rád by som — rád by som umrel pri tebe, braček.“

Maugli vzal strašne dotrhanú hlavu Akelovu na kolená a ovil ramenami rozhryzený hrtan.

„Už je dávno od časov Šír Kána, keď sa človiečatko holé váľalo po zemi,“ kašľal Akela.

„Nieže tak, nie, ja som vlk. Ja som z jednej kože s voľným národom,“ skríkol Maugli. „Ja nechcem byť človekom.“

„Ale si človek, braček môj premilý, ty môj vlčí odchovanec. Keby si nebol človek, bol by voj zutekal pred dholmi. Už si predtým mne život zachránil, a dnes si ohájil celý voj, ako som ja kedysi ohájil teba. Či si už zabudol? Všetky dlhy sú už vyrovnané. Vráť sa ku svojim rodným. Hovorím ti znova, zrenica mojich očú, že je týmto lovom už všetko skončené. Vráť sa ku svojeti.“

„Nikdy sa k nim nevrátim. Zapoľujem si sám v džungli. Už som to riekol.“

„Za letom príde čas pŕšok a po pŕškach sa vyjarí. Vráť sa k svojeti prvej, ako by ťa ta zahnali.“

„Kto by ma zahnal?“

„Maugli poženie Maugliho. Vráť sa k svojim rodným. Choď k ľuďom.“

„Keď Maugli poženie Maugliho, nuž pôjdem,“ odvetil Maugli.

„Už ti nemám čo riecť, teraz by som rád niečo povedal svojmu ľudu. Či by si ma, drahý braček, mohol zdvihnúť na nohy? Veď i ja som vodcom voľného národa.“

Veľmi bedlive a nežne pomohol Maugli Akelovi vstať, podopierajúc ho obidvoma ramenami, a Osamelý vydýchol si zhlboka a začal spievať smrtnú pieseň, ktorú musí každý vodca voja zaspievať, keď umiera. Zvuky piesne silnely čo raz väčšmi, vznášaly sa do výšky a znely ďaleko za rieku, kým nedošlo k ostatnému „dobrý lov vám všetkým vospolok!“ Vtedy sa Akela na chvíľu vytrhol z objatia Maugliho, vyskočil do vzduchu, zrútil sa doluznačky mŕtvy na svoju poslednú a najdesnejšiu korisť.

Maugli sedel, skláňal hlavu na kolená a nedbal už o nič, nezbadal, že i ostatných skonávajúcich dholov podoháňaly a na smrť udeptaly nemilosrdné vlčice. Pozvoľne zamieraly výkriky a vlci sa vracali, pokrivkávali, ale nedbali o rany, šli ešte zistiť, koľkých utratili. Pätnásť vlkov a asi pol tucta vlčíc padlo na bojišti pri rieke, a z ostatných nebolo ani jedného, ktorý by nebol poznačený. Maugli sedel cez celú noc až do chladného úsvitu, iba keď sa mu zrazu dotkol ruky Fáo svojím červeným vlhkým nosom, a Maugli sa odtiahol, aby mu ukázal vychudnutú mŕtvolu Akelovu.

„Dobrý lov ti!“ pozdravil ho Fáo, ako by Akela ešte žil, a ponad dokúsané plece zvolal na ostatných: „Bedákajte, zavýjajte, psi! Tejto noci umrel vlk!“

A tak z celého voja, pozostávajúceho z dvesto bojovných dholov, ryšavých psov z Dekkana, vystatujúcich sa, že niktorý živý tvor v džungli netrúfa si im čeliť, nevrátil sa do Dekkana ani jeden, aby zvestoval tam, ako bojovali…