ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V druhom roku po veľkom boji s ryšavými psami a po Akelovej smrti bol Maugli blízo sedemnásťročný. Zdal sa byť starším, lebo mu vytrvalé cvičenie tela, najlepšie jedlá a časté kúpele, ktoré si dožičil, kedykoľvek mu bolo čo len teplo, alebo keď cítil, že je zaprášený, dodaly sily a vzrastu ďaleko nad jeho vek. Jedným vrhom udržal sa jednou rukou kolísať na vrcholci stromu i celú polhodinu, keď mal príležitosť hľadeť na cesty v stromoch. Vládal pristaviť mladého srnca v strednom cvale a zrútiť ho hlavou od boka. Ba vládal presotiť i velikých namodrastých divých kancov, žijúcich v môravách na severe. Obyvatelia džungle, ktorí sa ho báli predtým pre jeho duševné schopnosti, báli sa teraz jeho zriedkavej sily, a keď šiel pokojne za svojimi chútkami, chýr o jeho príchode vyprázdnil horské chodníky. A predsa mu žiarila z očú samá krotkosť. I keď zápasil, neiskrily sa mu nikdy oči tak, ako Baghírovi. Len čo sa javil v nich postupne väčší zaújem a väčšie rozčulenie, a to bolo niečo, čo ani Baghíra nechápal.

Vyzvedal sa Maugliho, ako je to, a chlapec mu so smiechom odvetil: „Keď sa mi lov nevydarí, som nahnevaný, a keď musím chodiť o hlade dva dni, som už veľmi nahnevaný. Či to moje oči neprezradia?“

„Hoci sú ústa hladné,“ riekol Baghíra, „oči ti o tom nehovoria. Či poľuješ, či sa sýtiš, či plávaš, vždy si rovnaký — ani kameň za vlhkého alebo suchého počasia.“ Maugli pozrel naňho nedbanlivo zpod dlhých mihalníc a leopard, ako obyčajne, sklonil hlavu. Baghíra poznal svojho pána.

Ležali vysoko na stráni vŕšku, zkadiaľ mali výhľad na Waingungu, a ranné hmly kundolily sa niže nich v bielych a zelenastých chumáčoch. Keď vyšlo slnce, premenily sa na klokotavé červenozlatisté jazierca, rozptýlily sa a najnižšimi svojimi pruhmi ovlažily suchú trávu, na ktorej si Maugli a Baghíra odpočívali. Bolo to na sklonku chladného počasia, listie a stromy zdaly sa byť ošarpanými a vyblednutými, a kedykoľvek zavial vietor, zašušťaly zvláštnym zvukom suchého listia. Malinký lístoček trepotal sa zúrivo o konár, ako sa osamelý lístok, schvátený prúdom vetra, vždy trepoce. To zobudilo Baghíru, ktorý vdychoval ranný vzduch hlbokým dutým kašľom, prevalil sa na chrbát a načahoval sa prednými paprčami za kyvotajúcim sa lístkom do výšky.

„Rok sa obracia,“ riekol. „Džungľa sa rozvije. Nadchodí čas nových rečí. Ten lístok to už cíti. To je veľmi dobre.“

„Tráva je suchá,“ odvetil Maugli, vytrhnúc z nej za chumáč. „Ešte sa ani jarné očko (to je malinký, trúbovitého tvaru voskovitý červený kvet, stelúci sa tu i tam medzi trávou), ani len jarné očko sa neroztvorilo a… povedzže mi, Baghíra, aký pôžitok je pre čierneho leoparda ležať horeznačky a zaháňať sa paprčami do povetria, ako by bol mačkou so stromu?“

„Au!“ zavrčal Baghíra. Bolo zrejmé, že myslí na celkom iné veci.

„Spytujem sa ťa, či je to lahodné pre čierneho leoparda tak pyskovať a kašľať a zavýjať a sa váľať? Pamätaj, že sme my páni džungle, ty i ja.“

„Veru, naozaj; počujem, čo vravíš, človieča.“ Baghíra sa chytro prekoprcol a vytriasol si prach z rozcuchaných čiernych bokov (práve mu pĺzol zimný kožuch). „Isteže sme my páni džungle. Ktože je taký silný, ako Maugli? A kto je taký múdry?“ V hlase leoparda bol čudný ťahavý prízvuk, až sa Maugli zvrtol, aby sa presvedčil, či sa mu leopard neposmieva, lebo džungle oplývajú rečami, ktorých smysel je pravý opak toho, čo naznačujú. „Hovorím, o tom niet pochyby, že sme my páni v džungli,“ opakoval Baghíra. „A či som sa niečím prehrešil? Ja som veru nevedel, že človieča už nelíhava na zemi. Veru, vari lieta?“

Maugli sedel, podopieral sa lakťami o kolená a hľadel krížom cez dolinu na vzmáhajúce sa denné svetlo. Kdesi dolu v hore skúšal vtáčik chripľavým vrčiacim hláskom prvé trilky jarnej piesne. Bol to síce iba tieň toho, čo spustí neskoršie plným hrdielcom, Baghíra to jednako počul.

„Veď som povedal, že sa blíži čas nových zvukov,“ zavrčal leopard a pošibkával chvostom.

„Počujem,“ odpovedal Maugli. „Ale povedzže mi, Baghíra, prečože sa celý trasieš? Veď slnce už hreje.“

„To je Ferao, červený drozd,“ riekol Baghíra. „On nezabudol. Teraz si musím i ja spomenúť svoju pieseň,“ i začal priasť a vrčať potichu, nôtiac si ju nespokojne vždy znova a znova.

„Niet zveriny na blízku,“ riekol Maugli mrzuto.

„Ale braček, či máš obe uši zapchaté? Veď to nie je poľovný nápev, ale to je moja pieseň, ktorú sa chcem nacvičiť pre nastávajúcu potrebu.“

„Na to som zabudol. Veď ja zviem chytro, kedy nastane čas nových zvukov, lebo vtedy odbehnete všetci, ty i ostatní, a necháte ma samotného.“ Maugli hovoril hodne nazlostený.

„Ale, braček,“ začal Baghíra, „my ťa nene — —“

„Ale keď ti hovorím, že ma necháte,“ riekol Maugli a luskol prstami nahnevaný. „Vy odbehnete, a ja, ktorý som pánom v džungli, musím či chcem, či nechcem chodiť sám a sám. Akože to bolo vlani, keď som sa chcel zásobiť cukrovou trsťou s rolí ľudského voja? Poslal som rýchleho posla — a to si bol ty! — k Hathimu, žiadať ho, aby mi prišiel v noci nalámať tej sladkej trávy.“

„Veď prišiel, ale iba o dve noci pozdejšie,“ riekol Baghíra a učupil sa trochu, „a z tej dlhej sladkej trávy, ktorú ty tak veľmi obľubuješ, nalámal ti viacej, ako môže človieča stroviť, a čo by sa všetky noci za celý čas pŕšok ňou kŕmilo. A jeho opozdenie som ja nezavinil.“

„Neprišiel tej samej noci, keď som mu odkázal. Kdežeby! Veď vtedy behal, vytruboval a ryčal cez všetky údolia pri svite mesačnom. A takú stopu zanechal, ako by tam boli dubasili traja sloni, lebo sa nechcel skryť medzi stromami. Tancoval pri mesiačku pred domami ľudského voja. Dobre som ho videl, a on jednako nechcel prísť na môj povel; a že som vraj ja pánom džungle!“

„Nuž, keď to bolo v čase nových zvukov,“ vyhováral leopard stále veľmi pokorne. „Vari si ho vtedy, braček môj, nevolal čarovným heslom, hodiacim sa na ten čas? Načúvajže, ako spieva Ferao!“

Zdalo sa, ako čo by sa Maugliho zlá nálada bola rozptýlila. Ležal, ustelúc si ramená pod hlavu a prižmúriac oči. „Neviem už — ale ani nedbám o to,“ riekol ospanlivo. „Spime ešte, Baghíra. Mám žalúdok preťažený. Usteľže mi pod hlavu.“

Leopard si ľahol a vzdychol si zhlboka, lebo počul, ako sa Ferao cvičí a vždy znova cvičí v prespevovaní svojej piesne, ktorou má uvítať jar, čas nových zvukov, ako to oni zovú.

V indických chrastiach zamieňajú sa čiastky roka bez znateľného prechodu. Zdá sa, ako by rok pozostával len z dvoch častí, z mokrej a zo suchej, ale keď si všímate prírody bedlivo a bezprostredne po prívaloch dažďa a po čase, keď sa oblaky piesku a prachu neprestajne kundolia, uvidíte, že všetky štyri časti roka sledujú za sebou riadnym tokom. Jar je najskvostnejšia, lebo netreba jej pokryť čistú holú zem novými listy a kvetami, len musí vytisnúť a odpratať ešte visiace, prežité pozostatky polozelených výhonkov, ktorým mierna zima dopriala života — a obnoviť a znova omladiť polozahalenú kostrnkavú zem. A to sa jej darí výtečne, niet na svete jari, podobnej jari v džungli.

Jedného dňa je ešte všetko umdlené, vône, prenikajúce ťažké povetrie, sú staré a spotrebené. Ani sa to nedá vysvetliť, to možno iba cítiť. Potom svitne druhý deň — na pohľad sa nič nezmenilo, ale vône sú svieže, nové, rozkošné, a všetkým obyvateľom džungle chvejú sa fúzy až do koreňa a zimná srsť im plzne z bokov v dlhých randavých chumáčoch. Potom spŕchne možno slabý dážď, a všetky stromy a kroviny, bambusoviská a mochy a aj všetky rastliny so šťavnatými listy zobudia sa so zvukom rastenia, ktorý je takmer slyšateľný, a do toho sa mieša dňom i nocou zvláštne bzučanie. To je ruch jari — trasľavé zunenie, ktoré nepochodí od včiel ani od sprchy vodnej ani od vetra vo vrcholcoch stromov, ale to si pradie zticha teplý, blažený svet.

Až do tohto roku sa Maugli vždy veľmi tešil na premeny čiastok roku. On bol obyčajne prvý, ktorý zazrel prvé jarné očko hlboko medzi soschnutou trávou, ako i prvé jarné oblaky hnať sa z diaľky, ktorým sa nič v džungli nevyrovná. Jeho hlas sa ozýval odvšadiaľ, kde boly vlhké, hviezdami osvetlené kvetnaté lúky, kde pomáhal ropuchám spievať o závod, alebo sa posmieval malým sovám, kuvikajúcim za jasných noci. Ako všetci jeho blízki, rád robieval z jari výlety, lebo mu pohyb pri bežaní v teplom vzduchu bol čírou rozkošou, i prebehol vše tricať, štyricať, ba i pädesiať míľ cesty medzi mrkaním a východom zorničky a vracal sa z takých výletov vždy udychčaný, usmiaty a ovenčený zvláštnymi kvetmi. Štyria bratia nezúčastňovali sa na týchto divokých potulkách po džungli, ale šli vždy svojou cestou vyspevovať jarné piesne s ostatnými vlkmi. Lebo všetci obyvatelia džungle sú na jar veľmi zaujati, a Maugli ich počul, ako vrčia, krochkajú, vreštia a pištia, každý na svoj spôsob. Vtedy majú hlasy celkom odchodné od ich hlasov za iných čias v roku a to je jednou z príčin, prečo zovú jar časom nových zvukov.

Ale tejto jari, ako riekol Baghírovi, mal nebývalý pocit v žalúdku. Odkedy bambusové výhonky začínaly byť škvrnisto hnedé, už túžil za ránom, keď sa vône obnovia. A keď to ráno svitlo a páv Mor, roztopýriac sa v celom svojom lesku bronzovo-modro-zlatom, zvestoval to hlasne po všetkých horách, zatiahnutých hmlou, a Maugli práve otváral ústa, aby podal ďalej zvestovanie Mora, zaseklo mu hlas medzi zubami a taký pocit ho prenikol od piat do hlavy — pocit číreho nešťastia, — že sa bedlive prehliadol, chcejúc sa presvedčiť, či nenarazil niekde na tŕň. Mor oznamoval, že sú nové vône už tu, ostatní vtáci mu to pomáhali rozhlasovať a zpoza brál pri Waingunge počul zachripnutý vresk Baghírov — zvuk, podobný vresku orla a hržaniu koňa. A medzi pučiacimi ratolesťmi stromov škrečaly a vrieskaly opice prenikavo a dolu stál Maugli, majúci plné pľúca vzduchu, ktorého si nabral, aby mohol Morovi odpovedať, a teraz sa mu hrudník úžil, lebo povetrie z neho po troche vytískaly tiché vzdychy, vynútené pocitom svrchovaného nešťastia.

Pozeral, div si oči nevyočil, ale nevidel iného, iba rozpustilé opice na palmách hnať sa s konára na konár a Mora s chvostom, skvejúcim sa v plnej kráse, tancovať dolu na grúni.

„Vône sa zmenily,“ vrešťal Mor. „Dobrý lov ti prajem, braček! Kdeže zostáva tvoja odpoveď?“

„Dobrý lov ti, braček,“ zapišťal jastrab Čil a sletel z výšky ani strela so svojou družkou. Oba sa srazili pred samým nosom Maugliho tak prudko, že im vyprsklo za štetôčku páperovitého bieleho peria.

Jemnučký jarný dážď — zovú ho sloním dažďom — začal sa osievať ponad džungľu v pruhu na pol míle širokom, zanechával nové lístky mokré a zohnuté za sebou a stratil sa v dvojnásobnej dúhe a v tlmenom hrmote hromu. Na chvíľočku nastal jarný ruch, ale hneď stíchol, no obyvatelia džungle ozvali sa na to všetci odrazu. Všetci, okrem Maugliho.

„Jedol som dobrú potravu,“ dumal. „Pil som dobrú vodu. A ani ma v hrdle nepáli, ani mi ho nesťahuje ako vtedy, keď som zahryzol do modroškvrnitého koreňa, ktorý chválila korytnačka, že je výborný. A jednako mám ťažobu v žalúdku a bez príčiny som nezaďakoval slušne ani Baghírovi ani ostatným obyvateľom džungle a mojim rodákom, keď ma pozdravovali. A teraz mám páľu, teraz ma zas zima drví a teraz mi nie je ani teplo ani chladno, iba že sa na niečom zlostím a sám neviem na čom. Juj! Už je svrchovaný čas, aby som si behom rozprúdil krv! Tejto noci prekrižujem naše pohorie; áno, spravím výlet k severným môravám a hneď sa vrátim. Pridlho som mával ľahký lov. Štyria bratia pôjdu so mnou, beztak tučnejú priveľmi, takí sú, ani biele pandravy.“

Volal ich, ale ani jeden zo štyroch bratov sa mu neozval. Neboli na dočutie — prespevovali si jarné piesne — o mesiačku, o sambaroch — s ostatnými vlkmi z voja, lebo z jari obyvatelia džungle nerozlišujú veľmi deň a noc. Poslal im ostré vyzývajúce heslo, ale nedostal inej odpovedi, ako posmešné miau od malej strakavej mačky, lezúcej po konároch stromových za včasnými vtačimi hniezdami. Celý sa striasol od jedu a vytiahol od poly svoj nožík. Urazený v svojej požadovačnosti, keďže sa nik oň neozrel, kráčal vážne a hrdo dolu stráňou so zdvihnutou bradou, ale oči k zemi upieral. A ani jeden z jeho rodných sa mu neprihovoril, lebo boli všetci priveľmi zaujatí svojimi vlastnými citmi.

„Veru,“ rozhorčoval sa Maugli, hoďas v hlbke srdca cítil, že im krivdí. „Len nech prídu ryšaví dholi z Dekkana, alebo nech začne červené kvieťa tancovať na bambusovisku, už sa celá džungľa sbehne bedákajúc, a zalichotí Mauglimu názvami ani slon veľkými. Ale teraz, keď sa jarné očko zabronelo a Mor sa uráčil ukazovať svoje holé nohy v akomsi jarnom tanci, celá džungľa sa zbesnela ani Tabaki… Na vola, ktorým ma vykúpili, či som ja pánom džungle a či nie! Budete ho ticho! Čože to vyčíňate?“

Dvaja mladí vlci z voja hnali sa dolu pirťou, hľadali voľný priestor, na ktorom by mohli zápasiť. (Veď sa pamätáte, že zákon džungle zakazuje vlkom zápasiť voju navidomoči.) Hrivy maly zježené, že im každý vlas stál dupkom, ako by bol z drótu, a pysky mali rozďavené, strežúc zúrivo na vhodnú chvíľku prvého útočenia. Maugli priskočil, chytil každou rukou jedného vlka za vystretý hrtan, zamýšľajúc hodiť ich dolu grúňom, ako to neraz urobil zo zábavy alebo pri poľovačkách s vojom. Ale oba vrhli sa napred, zrútili ho na bok na zem, a nestratiac slovíčka, gúľali sa sem a ta tesne do seba zakvačení.

Maugli skočil na nohy, ledvaže sa zeme dotkol, schytil nožík, vyceril zuby a chystal sa zabiť hneď oboch len preto, že zápasili, keď si on žiadal, aby boli ticho, hoc každý vlk má podľa zákona úplné právo ľubovoľne zápasiť. I krúžil okolo nich so sníženými plecami, odhodlaný zadať im rozochvenou rukou dve rany, len čo sa stíši prvý zápal zápasu, ale kým čakal, bolo mu, ako by sila opúšťala mu telo, koniec noža skláňal sa k zemi, i zavrel nožík a skúmal sa.

„Iste som zjedol otravu,“ riešil napokon. „Odkedy som rozohnal poradu vlkov červeným kvietím — odkedy som zabil Šír Kána, nik z voja nemohol ma odsotiť nabok. A títo sú iba nepatrnejší vlci z voja, slabí poľovníci. Sila ma opúšťa, teraz už musím umreť. Oj, Maugli, prečože si tých dvoch nezabil?“

A tí v zápase pokračovali, kým jeden vlk neušiel, a Maugli zostal sám na rozkmásanej a zakrvavenej čistinke, hľadiac tu na svoj nožík, tu na svoje nohy a ramená, kým sa pocit nešťastia, posiaľ mu úplne neznámy, nerozhostil po ňom po celom, ani keď voda zaleje brvno.

Onoho večera ulovil si zavčasu niečo pod zuby, ale jedol málo, chcel sa len natoľko potúžiť, žeby mu sily stačily na jarnú vychádzku. Jedol sám, lebo všetci obyvatelia džungle umkli niekam, spievajúc alebo zápasiac. Noc bola, ako sa hovorí, úplne biela. Zdalo sa, ako by všetka zeleň od rána tak narástla, že by to bolo na mesiac postačilo. Z konára, pokrytého ešte dňom predtým hnedožltým listím, kvapkala šťava, keď ho Maugli odlomil. Mochy stlaly sa mu v hrubých a teplých vrstvách okolo nôh, mladá tráva už nemala ostrých hrán, a všetky hlasy v džungli zunely ani hrubá struna harfy pri dotyku mesiaca — plného mesiaca nových zvukov, rozlievajúceho svoje svetlo štedro po bralách a jazerách, osvetľujúceho i kmene a ovíjavé rastliny a predierajúceho sa i cez miliony lístkov. Čo aký bol nešťastný, spieval Maugli oduševnene, keď sa pustil do behu. Tempo pri tom bolo podobnejšie letku ako hoďasčomu inšiemu, lebo si volil dlhú strmú stráň, vedúcu k severným môravám stredom mohutnej prahory, kde vymladená pažiť tlmila zvuk jeho krokov. Ľudský odchovanec bol by si kliesnil cestu potkýnajúc sa neprestajne pri klamlivom svite mesačnom, ale Maugliho svaly, zaoceľované mnohoročným cvikom, vzpružovaly ho, ako by bol pierkom. Keď sa mu zvážil pod nohou strúchnivelý peň, alebo nejaký skrytý kameň, prebrnkol ponad to bez úrazu, ani nestíšil krokov a nenamáhal sa, ba ani len na to nemyslel. Keď ustal kráčať po zemi, zachytil sa rukami na opičí spôsob najbližšej ovíjavej rastliny a zdalo sa, ako by plával, a nie že sa škriabe nahor do tenkých vrcholcových konárov, kde sledoval stromovú cestu opíc, kým sa mu i tá nezunovala; spustil sa teda ani strela po ohnutom listnatom konári znova na pevnú zem. Boly tam tiché, teplé jaskynky, otočené vlhkými bralami, kde ledva vládal dýchať pre ťažké výpary nočných kvetov a pre vôňu pučiacich ovíjavých rastlín; boly tam tmavé chodby, pruhované prenikajúcim mesačným svitom tak pravidelne, ani pestrý mramor v lodici kostolnej, boly tam húštiny, kde vlhké mladé výhonky siahaly mu po hruď a zachytávaly ho vôkol pása; boly tam kopce, korunované rozpoltenými skaliskami, po ktorých skákal so skaly na skalu ponad útulky splašených malých líšok. Vše počul slabúčko a zďaleka vŕzganie kanca, ostriaceho si kly na hrubom kmeni stromu; a neskôr prekrižoval mu cestu mohutný zver, škrabúc a trhajúc červenú kôru so stromu, pri čom mu z pyskov pena kvapkala a oči sa mu jastrily ani oheň. Zas odbočil, čujúc zvuk koľúcich sa rohov, sipľavého zdýmania a dupotu dvoch zápasiacich sambarov, postupujúcich vše napred, vše nazad so sklonenými hlavami, zaliatymi krvou, pri mesiačku čiernou sa zdajúcou. Alebo počul pri nejakom šumiacom brode krokodila Jakalu ryčať byvolovi podobne; a vyrušil do gundže skrútenú jedovatú čeliadku, ale prvej, ako by ho bol mohol niektorý z hadov uštipnúť, už bol preč z obvodu lesklých plazov a bol znova hlboko v húštine hôrnej.

Tak utekal, vše vykrikoval, vše si prespevoval; v onu noc bol najšťastnejší tvor v džungli, kým ho vône kvetov neupomenuly, že je blízko môrav, ležiacich ďaleko za jeho obvyklými honbišťami.

Dôjduc ta, bol by medzi ľuďmi vychovaný človek po troch krokoch vhupol vyše hlavy, ale Maugliho nohy maly oči a niesly ho od urpína zarasteného chumáčovitou trávou ku druhému urpínu a od trasoviska k trasovisku, neradiac sa očú v hlave. Smeroval rovno k prostriedku rašeliniska, vyplašil bežiačky kŕdeľ kačiek a uvelebil sa na strome, obrastenom mochom a vyčnievajúcom z čiernej vody. Vôkol neho bola môrava už prebudená lebo z jari spí rod vtákov veľmi čujne a celé kŕdle lietaly sem a ta celú noc. Ale nik z nich nevšímal si Maugliho, sediaceho medzi vysokým trstím, zuniaceho si nápevy bez slov a skúmajúceho bedlive podošvy svojich pevných hnedých nôh, či nemá v nich vrazené a zanedbané tŕne. Bolo mu, ako by celé svoje nešťastie bol nechal za sebou v svojej vlastnej džungli, a práve si začínal nôtiť pieseň, keď sa ho znova zmocnilo, a to v miere zdesaťnásobenej. A na dovŕšenie všetkého zla mesiac práve zachodil.

Maugli bol teraz už predesený. „Teda je to i tu,“ zvolal polohlasne. „Prišlo to za mnou,“ i pozrel poza plece či „to“ nestojí za ním. „Niet tu nikoho.“ Nočné zvuky ozývaly sa odvšadiaľ s trasoviska, ale ani vtáčik, ani zver sa mu neprihovoril a nový pocit zúfalstva vzmáhal sa v ňom čo raz väčšmi.

„Zjedol som otravu,“ riekol hlasom, žiaľom prerývaným. „Istotne som z neopatrnosti zjedol otravu a teraz ma sila opúšťa. Veď som sa bál — ba vlastne som sa to ja nebál — Maugli sa bál, keď sa dvaja vlci ruvali. Akela, ba ešte i Fáo by ich bol utíšil, ale Maugli sa ich bál. To je najistejší znak, že som zjedol otravu… Ale čože sa tí v džungli o to starajú? Oni len vyspevujú, zavýjajú a zápasia a behajú v kŕdlikoch pri mesiačku, kým ja — beda, prebeda! — hyniem v môravách od otravy.“ Taký bol nad sebou užialený, že sa len-len nerozplakal. „A potom,“ pokračoval, „najdú ma ležať v čiernej vode. Nie, radšej sa vrátim do svojej vlastnej džungle a umrem na Poradnom Brale, a Baghíra, ktorého ľúbim, ak nechodí vrieskajúci kdesi po doline, možno že Baghíra bude strážiť za krátky čas nad tým, čo zo mňa zbudlo, až sa jastrab Čil mnou nasýti, ako sa nasýtil Akelom.“

Veliká teplá slza skvapla mu na koleno a pri všetkom svojom nešťastí bol Maugli šťastný, že je nešťastný, akže chápete, ako môžu zmietať niekým dva odporujúce si pocity. „Keď Čil strovil Akelu,“ opakoval, „v tú noc zachránil som náš voj od ryšavých psov.“ Za chvíľočku bol pokojný, mysliac na posledné slová Osamelého, na ktoré sa, pravdaže, i vy pamätáte. „Lenže, Akela pohovoril mnoho všeličoho pred svojou smrťou, lebo keď umierame, zmenia sa nám žalúdky. Riekol, že… A čo by čo bolo, ja patrím do džungle!“

Rozpomínajúc sa na boj pri brehoch Waingungy, tak sa vzrušil, že posledné slová vyriekol silným hlasom a divá byvolica v trstí si od ľaku kľakla, zamúkajúc: „Človek!“

„Uh!“ riekol Mysa, divý byvol (Maugli počul, ako sa prevalil v hliene), „to nie je človek. To je len ten vlk bez srsti zo sionískeho voja. Za takýchto nocí beháva sem a ta.“

„Uh!“ odfúkla si krava, skloniac hlavu znova, aby sa pásla. „A ja som sa nazdala, že je to človek.“

„Hovorím ti, že nie. Oj, Maugli, či hrozí nebezpečie?“ zaryčal Mysa.

„Oj, Maugli, či hrozí nebezpečie?“ porúhal sa mu chlapec posmešne. „To je všetko, na čo sa Mysa zmôže, dbať o to, či hrozí nebezpečie? Ale o Maugliho, blúdiaceho sem a ta bezsenne, o toho sa nestaráš?“

„Ako hlasne kričí,“ úžasla krava.

„To ti všetci tak kričia,“ odpovedal Mysa opovržlivo, „ktorí vytrhnú síce chumáč trávy, ale zjesť ho nevedia.“

„Za menšiu urážku, ako je táto,“ zahundral si Maugli popod nos, „za menšiu som Mysu ešte za minulých pŕšok vypichal z jeho bŕloha v bahne a jazdil som na ňom po celej môrave, majúc ho na úzde z trstia upletenej.“ Vystrel ruku, že odlomí trstinu, ale potom ju spustil, zavzdychal. Mysa prežúval ďalej pokojne a dlhá tráva sa podlamovala, kadiaľ sa krava pásla. „Nechcem umreť tu,“ rozhodol sa Maugli nahnevane. „Mysa, ktorý je spriaznený s Jakalom a s diviakmi, by sa mi posmieval. Pôjdem radšej za môravu, a uvidím, čo nastane. Ešte som nikdy nezakúsil takého jarného výletu, pri ktorom by mi bolo súčasne horúce i zima. Hore sa, Maugli!“

Nemohol odolať pokušeniu i prikradol sa cez trstie k Mysovi a pichol ho koncom noža. Veliký zmáčaný byvol vyskočil zo svojho hlienoviska, prskal ani bomba, keď vybúši, a Maugli, zachodiac sa smiechom, sadol si na zem.

„Pochváľ sa teraz, Mysa, že ťa pásol raz vlk bez srsti zo sionískeho voja,“ zvolal.

„Ty? A že vraj vlk?“ ryčal byvol a dubasil v hliene. „Cela džungľa vie, že si kedysi pásol krotký dobytok — práve tak, ako decko, kričiace v hmle na strniskách na tamtej strane. Ty že by si pochodil z džungle! Ktorý zpomedzi lovcov džungle bol by sa plazil ukradomky ani had medzi pijavicami k vôli hlúpemu žartu — žartu, hodného šakala — a zahanbil ma pred mojou kravou? Len ty poď na pevnú pôdu, a ja ti — a ja ti ukážem…“ Mysa mal pysky celkom spenené, lebo on má takmer najhoršiu povahu zpomedzi všetkých v džungli.

Ako zdýmal a dubasil, pozoroval ho Maugli očima, nemeniacimi výrazu. Keď už mohol prekričať špľachotanie rozvíreného hlienu, zvolal: „Aký ľudský voj má svoje brlohy v blízkosti môrav, Mysa? Lebo táto časť džungle je mi neznáma.“

„Tak choď na sever,“ ryčal nazlostený byvol, lebo Maugli pichol ho prihlboko. „To bol žart, hoden takého nahého pastierčaťa. Choď a pochváľ sa ním v dedine niže môravy.“

„Ľudský voj neobľubuje poviedky z džungle, a okrem toho sa domnievam, že k vôli tomu nehodno šíriť reči, akže máš o jednu jazvu viacej alebo menej na svojom kožuchu. Ale do dediny pôjdem a si ju obzrem. Veru pôjdem. A teraz sa už utíš! Beztak ťa pán džungle nepasie každú noc.“

Vyšiel na trasovisko, vrubiace môravu, lebo vedel veľmi dobre, že mu to Mysa nikdy neodpustí, a chichotal sa bežiačky pri pomyslení na byvolov hnev.

„Ešte ma sila neopustila celkom,“ riekol. „Možno že otrava neprenikla až do kosti. Hľa, tamto sa trblieta hviezda nad samým obzorom.“ I hľadel na to vytrvale, priclonil si oči polozavretými rukami. „Na vola, ktorým ma vykúpili, veď je to červené kvieťa — to červené kvieťa, pri ktorom som líhaval — kým som prišiel prvý raz k sionískemu voju! Teraz, keď som to zazrel, skončím svoju vychádzku.“

Môrava ústila do rozsiahlej roviny, na ktorej sa ligotalo svetielko. Už od dávnych čias nezaujímal sa Maugli o ľudské veci, ale tejto noci priťahovalo ho svetlo červeného kvieťa tak neodolateľne, ako by to bola nová zverina bývala.

„Prizrem sa mu zblízka,“ rozhodol sa, „aspoň sa presvedčím, či sa ľudský voj od tých čias premenil.“

Zabudol, že nie je viac v svojej vlastnej džungli, kde mohol robiť, čokoľvek sa mu páčilo, a kráčal bezstarostne cez zarosenú trávu, kým neprišiel k chalupe, z ktorej svetlo vyžiarovalo. Traja alebo štyria psi zabrechali, lebo došiel práve na kraj dediny.

„Hoj!“ riekol Maugli, odpovedajúc im hlbokým vlčím vrčaním, ktoré utíšilo psiskov na reťazi, a učupil sa tichúčko. „Čo sa má stať, stane sa. Maugli, čože sa ty ešte staráš o brlohy ľudského voja?“ I pošúchal si ústa, rozpomenúc sa, že ho tam ranili kameňom pred rokmi, keď ho druhý ľudský voj vysúdil.

Dvere chalupy sa roztvorily a na prahu si zastala žena, hľadela prenikavo do tmy. Dnu plakalo dieťa a žena ho tíšila zpoza pleca. „Len ty buvičkaj. To iba šakal zbudil psov. Onedlho už svitne ráno.“

Maugli, učupený v tráve, začal sa triasť, ako by mal zimnicu. Ten hlas mu bol veľmi dobre známy, ale aby si bol istý, zavolal nežne, sám bol prekvapený, ako mu ľudská reč splýva s pier: „Messua, oj Messua!“

„Kto ma volá?“ spýtala sa žena a hlas sa jej chvel.

„Či si na mňa už zabudla?“ ozval sa Maugli; hrdlo mu schlo, keď hovoril.

„Ak si to ty, akým menom že som ťa nazvala? Hovor!“ Privrela dvere do poly a ruku si kŕčovite pritisla k hrudi.

„Nathú! Nathú sa volám!“ odpovedal Maugli, lebo, ako viete, tak ho volala Messua, keď prišiel prvý raz k ľudskému voju.

„Vojdi, syn môj,“ zvolala a Maugli vkročil do krážu svetla a zadíval sa na Messuu, tú samu ženu, ktorá bola k nemu láskavá a ktorú on vyslobodil pred drahným časom z pazúrov ľudského voja. Ostarela síce, vlasy jej ošedively, ale oči a hlas zostaly nezmenené. Po žensky sa domnievala uzreť Maugliho takého, aký bol, keď sa rozlúčili, a teraz sliedily jej oči po ňom od hlavy po päty prekvapene, zarazene, keď videla, že siaha hlavou k vrchnému rámu dverí.

„Môj syn,“ riekla zajakavo a klesla mu k nohám; „ale to už nie je môj syn. To je jeden z lesných bohov! Ach!“

Ako tak stál v červenom svetle olejovej lampy, silný, vysoký, krásny, dlhé čierne kučeravé vlasy splývaly mu na plecia, nožík opáľal sa mu na hrdle a hlavu mal ovenčenú konárom kvitnúceho bieleho jasmínu, mohol byť ľahko pokladaný za nejakého divého boha rozprávky z džungle. Dieťa, ktoré zaspalo od poly na svojej postieľke, vyskočilo a vrešťalo hlasne od ľaku. Messua sa obrátila k nemu, aby ho utíšila, kým Maugli, stojac nehybne, hľadel na vodové džbány, hrnce na varenie, súsek a iné ľudské náčinie, na ktoré sa ešte veľmi dobre pamätal.

„Čo by si rád jedol a pil?“ spýtala sa ho Messua tlmene. „Rozkáž, všetko je tvoje. Veď len tebe ďakujeme, že žijeme. Ale či si ty naozaj ten, ktorého som ja Nathúm nazvala, ači si nejaký boh?“

„Ja som Nathú,“ riekol Maugli. „Veľmi ďaleko som odbehol od svojho bydliska. Zazrel som svetlo a to ma privábilo sem. Nevedel som, že tu bývaš.“

„Keď sme prišli do Kanhiwary,“ vysvetľovala Messua placho, „boli by nás Angličania obránili proti tým dedinčanom, ktorí nás chceli upáliť. Či sa na to pamätáš?“

„Veru som na to nezabudol.“

„Ale keď sa anglický súd skončil, a my sme šli do dediny, v ktorej tí zlí ľudia bývali, dediny nedajbože viac najsť.“

„Na to sa tiež pamätám.“ dotvrdil Maugli a nozdry sa mu zachvely.

„Potom si môj muž našiel poľnú prácu, a že bol silný zarobil onedlho toľko, že sme si tu kus zeme nadobudli. Nemáme síce toľko bohatstva, ako sme mali v starej dedine, ale nám dvom mnoho netreba!“

„A kdeže je on — ten človek, ktorý kutil v zemi v onú noc, keď bol taký nastrašený?“

„Umrel — pred rokom.“

„A to je kto?“ Maugli ukazoval na dieťa.

„To je môj syn, narodil sa pred dvoma pŕškami. Ak si boh, udeľ mu priazeň džungle, aby bol bezpečný medzi — medzi tvojím národom, ako sme boli bezpeční my za onej noci.“

Zdvihla dieťa, ktoré už zabudlo na ľak, naťahovalo ručičku, chcejúc sa baviť s nožíkom, visiacim na prsiach Maugliho, a Maugli odtiahol malé pršteky nabok veľmi pozorne.

„Ale ak si ty Nathú, ktorého mi tyger uniesol,“ pokračovala Messua priduseným hlasom, „tak je on tvoj mladší brat. Požehnaj ho teda ako starší brat.“

„Ach! Keby som ja vedel, čo je požehnať. Ja nie som boh, ani jeho brat, ale — oj, mať moja, mám strašne ťažké srdce.“ Triasol sa, keď složil dieťa s rúk.

„Dosť ľahko,“ riekla Messua, narábajúca hrncami na varenie, „že ti je to od túlania sa po môravách za noci. Iste ti vnikla zimnica až do kosti.“ Maugli sa trochu usmial myšlienke, že by mu niečo v džungli mohlo zaškodiť. „Roznietim oheň a dám sa ti napiť teplého mlieka. Odložže ten jasmínový konár, lebo jeho vôňa pridúša v takejto malej miestnosti.“

Maugli si sadol, mrmlal a zahrabal si tvár do rúk. Všetky možné divné pocity sa ho zmocnily, celkom tak, ako by bol otrávený, mal závrat a bolo mu zle. Teplé mlieko pil dlhými glgy; Messua ho s času na čas potlapkala po pleci, lebo si ešte vždy nebola na čistom, či je to jej syn Nathú z dávnych čias, alebo nejaký utešený tvor z džungle, a bola blažená, že je aspoň z mäsa a z krvi.

„Synu,“ riekla konečne a oči sa jej až jagaly od hrdosti, „či ti už niekto riekol, že si krásny nado všetkých mužov?“

„Hej?“ spýtal sa Maugli, lebo on veru nikdy nepočul niečo takého. Messua sa usmiala nežne a šťastne. Že mu mohla do tvári hľadeť, ju blažilo.

„Teda ti to ja prvá hovorím? Je síce pravda, že sa to zriedkakedy stáva, aby mohla matka riecť svojmu synovi také príjemné veci. Ty si veľmi krásny. Nikdy som tebe rovného nevidela.“

Maugli zvrtol hlavu a pokúsil sa pozreť ponad vlastné pevné plecia, a Messua sa smiala znova tak dlho, že Maugli, nevediac ani, prečo sa smeje, rozosmial sa tiež a dieťa behalo od jedného ku druhému a smialo sa s nimi.

„Nie, ty sa nesmieš posmievať svojmu bratovi,“ riekla Messua a zdvihla ho do náručia. „Ak budeš niekedy len polovicu taký pekný, oženíme ťa s najmladšou dcérou kráľa a pojazdíš na velikých slonoch.“

Maugli nerozumel každému tretiemu slovu z toho, čo hovorila; teplé mlieko už účinkovalo naňho po štyricaťmíľovom behu, i stúlil sa a o minútu bol už pohrúžený v hlboký spánok, a Messua mu odšuchla vlasy s očú, prikryla ho šatkou a bola blažená. Podľa zvyku v džungli prespal ostatok noci a celý nastávajúci deň, lebo jeho pud, ktorý nebol nikdy úplne učičíkaný, ho ubezpečil, že tu niet sa čoho báť. Konečne sa zobudil a tak vyskočil, až sa chalupa striasla, lebo pre šatu, prikrývajúcu ho, snívalo sa mu o klepcoch; a teraz stál, ruku pohotove na nožíku, viečka ešte oťažené snom na gúľajúcich sa očiach, pripravený na hocaký zápas.

Messua sa zasmiala a nastolila mu večeru. Bolo to iba niekoľko obyčajných osúškov, upečených nad dymiacim ohňom, trocha ryže a kyslé zavarené tamarindy v gundži — práve čo mu postačilo, kým sa mohol zmocniť svojej obyklej večernej koristi. Vôňa rosy na môravách vzbudila v ňom hlad a znepokojovala ho. Prial si, aby mohol skončiť svoj jarný výlet, ale dieťa nedajbože sísť mu z náručia a Messua si priala vyčesať jeho dlhé modrastočierne vlasy. A tak spievala, češúc ho, podivné uspávanky, aké spievavajú novorodzeniatkam, vše nazvúc Maugliho svojím synom, vše modlikajúc, aby uštedril kus svojej vlády v džungli jej malému dieťaťu. Dvere chalupy boly zavreté, ale Maugli začul zvuk, ktorý znal veľmi dobre, a zazrel, ako Messua otvorila ústa od strachu, keď sa veliká sivá paprča vtisla popod dvere a brat Sivák zavýjal vonku kajúcne, naľakane a užasnute.

„Von zostaň a čakaj. Nechceli ste prísť, keď som vás volal,“ osopil sa naňho Maugli rečou džungle, ani len hlavu nezvrtnúc, a veliká sivá paprča zmizla.

„Ne — neprivádzaj svo — svojich sluhov,“ prosila Messua. „Ja — my sme žili s džungľou vždy v pokoji.“

„Veď oni pokoj nenarušia,“ riekol Maugli a vstal. „Len sa rozpamätaj na onu noc, keď ste šli do Kanhiwary. Celé húfy takýchto tvorov šly pred tebou i za tebou. Ale vidím, že ešte i z jari obyvatelia džungle na mňa nezabúdajú. Mať moja, už idem.“

Messua utiahla sa pokorne nabok — myslela si, že je on naozaj hôrny boh, — ale keď sa už dotýkal rukou dverí, matka v nej zvíťazila, i hodila sa Mauglimu vôkol hrdla, túlila sa k nemu a objímala ho vždy znova a znova.

„Vráť sa k nám,“ šeptala. „Už či si mi syn, či nie, vráť sa, lebo ťa ľúbim — a hľaďže, i ono želie za tebou.“

Dieťa sa rozplakalo, keď videlo šuhaja s lesklým nožíkom poberať sa preč.

„Príď nazad,“ opakovala Messua. „Či v noci či vo dne, sú ti tieto dvere vždy otvorené.“

Mauglimu sa hrdlo nadmulo, ako by mu maly žily prasknúť, a jeho hlas znel trhane, keď odpovedal: „Isteže sa vrátim.“

„A teraz,“ riekol, odtisnúc s prahu hlavu plaziaceho sa vlka, „mám proti tebe malú ponosu, brat Sivák. Prečože ste vy štyria neprišli, keď som vás tak dlho vyvolával?“

„Dlho? Veď to bolo iba poslednej noci. Ja — my — sme spievali v džungli — tie nové piesne, lebo teraz je čas nových zvukov. Či sa nepamätáš?“

„Ozaj. Ozaj.“

„A len čo sme si piesne odspievali,“ pokračoval brat Sivák veľmi vážne, „šiel som za tvojou stopou. Odbehol som od ostatných a sledoval som ťa za horúca. Ale, braček drahý, čo si ty vykonal — veď si ty jedol i spal s ľudským vojom?“

„Nikdy by sa to nebolo stalo, nech prídete, keď som vás volal,“ riekol Maugli a značne zrýchlil krok.

„A teraz čo z toho vykvitne?“ spýtal sa brat Sivák.

Maugli mu práve chcel odpovedať, keď sa na chodníku, vedúcom od kraja dediny, zjavila bieloodetá dievčina. Brat Sivák zmizol zaraz zpred očú a Maugli vpätil tichúčko do ostredku vysokých ozimín. Takmer sa jej mohol rukou dotknúť, keď sa teplé zelené steblá zavrely pred jeho tvárou, len čo zmizol ani duch. Dievčina skríkla, domnievala sa, že videla naozaj ducha, a potom si zhlboka zavzdychla. Maugli rozhrnul rukou steblá a díval sa za ňou, kým nezašla.

„To ti teraz ešte ani sám neviem,“ riekol konečne a teraz si on zavzdychol. „Prečo ste neprišli, keď som vás volal?“

„Veď ťa verne, verne sledujeme,“ mrmlal brat Sivák, lížuc Maugliho päty. „Vždy ideme za tebou, vyjmúc čas nových zvukov.“

„A šli by ste za mnou i k ľudskému voju?“ spýtal sa Maugli pošepky.

„A či som nešiel za tebou v onu noc, keď ťa náš starý voj vysúdil. Ktože ťa zobudil, keď si ležal v obilí?“

„Ozaj, ale či by sa to opakovalo?“

„A či som neprišiel za tebou tejto noci?“

„Pravdaže, ale či by si prišiel vždy znova a znova, brat Sivák?“

Brat Sivák mlčal. Konečne zamrmlal, ale len sebe popod nos: „Čierny hovoril pravdu.“

„A čože riekol?“

„Že sa človek napokon jednako k ľuďom vráti. I Rakša, naša mať, riekla — —“

„To, čo tvrdil i Akela, v onu noc po boji s ryšavými psami,“ mrmlal Maugli.

„To samé riekol i Ká, ktorý je múdrejší ako my všetci vospolok.“

„Ale ako smýšľaš o tom ty, brat Sivák?“

„Oni ťa už raz zo svojho kruhu zlými slovy vyhnali. Ba ti i ústa kameňmi rozťali. I Buldea poslali, aby ťa zmárnil. Chceli ťa hodiť do červeného kvieťa. Nie ja, ty sám si riekol, že sú zlí a bezcitní. Ty sám — nie ja — lebo ja sa pridŕžam svojho rodu — kázal si zapustiť džungľu na ich kraj. Nie ja, ale ty si spravil pieseň proti ním, a to ešte roztrpčenejšiu, ako je naša pieseň proti ryšavým psom.“

„Ale ja sa ťa spytujem, čo ty na to povieš?“

Bežiačky sa shovárali. Brat Sivák cvalal chvíľu, neodpovedajúc, konečne sa ozval trhane, za každým skokom vysloviac slovo: „Človieča — pán džungle — Rakšin syn — môj mliečny brat — hoďas som na chvíľočku z jari zabudol na teba: tvoja cesta je i mojou cestou, tvoj brloh je i mojím brlohom, tvoja korisť je i mojou korisťou a tvoj boj na život a na smrť je i mojím bojom na život a na smrť. Hovorím i za ostatných troch. Ale čo hodláš riecť ty obyvateľom džungle?“

„Dobre, že ti to na um prišlo. Neradno čakať, keď ideme za nejakým cieľom. Utekaj vopred a svolaj ich všetkých na Poradné bralo a ja im rozpoviem, čo zamýšľam. Ale možno že nebudú chceť prísť — že v čase nových zvukov mňa zabudnú.“

„A či si ty na nič nezabudol?“ odvrkol mu brat Sivák ponad plece, keď sa pustil do cvalu, a Maugli kráčal za ním zamyslene.

V ktoromkoľvek inom čase bol by jeho odkaz svolal všetkých obyvateľov džungle na určené miesto so zježenými hrivami, ale teraz boli priveľmi zaujatí poľovaním, zápasmi, zabíjaním a spievaním. Brat Sivák bežal od jedného ku druhému, kričiac: „Pán džungle chce sa vrátiť k ľuďom. Poďte na Poradné bralo!“ Ale šťastný a vzrušený národ na to iba toľko odpovedal: „Veď sa on vráti k nám, keď nastanú letné horúčavy. Alebo ho dažde zaženú zpäť do brloha. Poď, behaj a spievaj radšej s nami, brat Sivák.“

„Ale keď sa pán džungle chce vrátiť k ľuďom,“ opakoval brat Sivák horlivo.

„Hej? — Teda? A či je práve čas nových zvukov na to príhodný?“ odvrkli. Keď teda došiel Maugli s ťažkým srdcom hore ku dobre známym bralám, na to miesto, kde ho kedysi predstavili voju, našiel tam iba svojich štyroch bratov. Balúho, ktorý bol už takmer slepý od staroby, a ťažkého, chladnokrvného Ká, ovinutého o prázdne skalné sedisko Akelovo.

„Tak teda sa tu končí tvoja stopa, človieča?“ pýtal sa Ká, keď sa Maugli hodil o zem a zakryl si tvár rukami. „Hlásže sa svojím čarovným slovom: jednej krvi sme, ty a ja — človek a had vospolok.“

„Prečo ma radšej neroztrhali ryšaví psi?“ zastenal chlapec. „Sila ma opúšťa, a nie je to od otravy. Či vo dne, či v noci počujem za sebou dvojité kroky. A keď zvrtnem hlavu, je mi, ako by sa mi v tú chvíľu niekto skryl. Pozerám za stromami, ale tam niet nikoho. Volám nik sa mi neohláša, ale pri tom mi je, ako by ma niekto počul, ale naschváľ sa zdržal odpovedi. Ľahnem si, ale odpočinku nenachodím. Vychytím sa na jarný výlet, ale ani to ma neupokojí. Kúpem sa, ale to ma neschladí. Zabíjanie sa mi protiví a srdce mi nedopustí zápasiť s niekým, ak ho zabiť nemusím. Červené kvieťa je v mojich útrobách, kosti mám, ako by boly z vody — a — sám neviem, čo chcem.“

„Načože nám o tom hovoríš?“ ozval sa Balú pomaly, obrátiac hlavu ta, kde Maugli ležal. „Akela to pri rieke predpovedal, že Maugli poženie Maugliho nazad k ľudskému voju. I ja som to vravel. Ale ktože si všíma teraz rečí Balúho?… Baghíra — kdeže sa túla Baghíra tejto noci? — to tiež tvrdil. To je už taký zákon.“

„Keď sme sa sišli v Pustých Ložiskách, človieča, vedel som, že je to neodvratné,“ riekol Ká, uvoľniac trocha svoje mohutné závitky. „Človek sa napokon jednako k ľuďom vráti, hoc ho i džungľa neodháňa.“

Štyria sa podívali na seba a na Maugliho zmätene, ale oddane.

„Tak teda ma džungľa nevyháňa?“ zajakal sa Maugli.

Brat Sivák a traja ostatní zavrčali zlostne: „Kýmkoľvek my žijeme, nik sa nesmie opovážiť — —“ Ale Balú ich zahriakol.

„Ja som ťa učil zákonom. Na mne je, aby som hovoril,“ riekol, „a hoci nevidím tu brala pred sebou, vidím tým lepšie do diaľky. Žabka maličká, choď ty len svojou cestou; spoj sa s vlastnou krvou, bývaj s vlastným vojom alebo národom; ale: akže by si potreboval niekedy našich nôh, zubov alebo očí, tvoj odkaz sa chytro roznesie nocou, a preto nezabúdaj, že si pánom džungle a že na zavolanie stojí ti celá džungľa k službám.“

„Stredná džungľa tiež tvoja,“ riekol Ká. „A ja nehovorím v mene malého národa.“

„Beda mne, prebeda, bratia moji,“ bedákal Maugli, zalomil ramenami so vzdychom. „Sám neviem, čo chcem, nechce sa mi odísť, ale obe nohy ma tiahnu preč. Akože ja opustím tieto naše noci?“

„Veďže sa utíš, braček,“ ujal sa slova zas Balú. „Nemáš sa čo stydeť nad svojím počínaním. Keď sme med vyjedli, odchodíme od prázdnych súšov.“

„Keď sme po lienení,“ riekol Ká, „nemôžme vkĺznuť znova do starej kože. Taký ti je zákon.“

„Počúvajže, môj najdrahší,“ riekol Balú. „Nemáme ani slov ani vôle zadržať ťa tu. Pomysli! Ktože má právo sa starať do pána džungle? Videl som ťa tamto baviť sa s malými kamienkami, keď si bol malou žabkou; a Baghíra, čo ťa vykúpil za cenu sviežozabitého byvola, videl ťa tiež. Z tej vtedajšej prehliadky zbudli sme iba my dvaja, lebo Rakša, tvoja mať — prisvojiteľka, už umrela i s otcom vlkom, ktorý ťa vychoval; starý vlčí voj už dávno pominul; to vieš, kam sa Šír Kán podel; Akela skonal medzi dholmi, kde, nebyť tvojej múdrosti a sily, by bol druhý sionísky voj tiež zahynul. Nezbudly už iba staré kosti. Už je to nie viac človieča, prosiace si dovolenie od svojho voja, ale je to pán džungle, ktorý chce zmeniť svoj doterajší život. A ktože môže radiť človeku, čo si má počať?“

„Ale Baghíra, a vôl, ktorým ma vykúpil,“ riekol Maugli. „Nechcel by som — —“

Jeho slová boly prerušené revom a práskaním konárov poniže v húštine a Baghíra, pružný, silný a úžasný ako vždy, sa zjavil.

„Preto,“ riekol, vystrúc umáčanú pravú paprču, „som neprišiel. Dlho som poľoval, ale teraz leží mŕtvy v húštine — vôl druhoročný — vôl, ktorý ťa oslobodí, braček. Všetky dlhy sú teraz poplatené. Dokladám, že vo všetkom s Balúm súhlasím.“ I lízal Mauglimu nohu. „Nezabúdaj, že ťa Baghíra ľúbil,“ skríkol a odcválal. Na úpätí vŕšku opakoval znova dlho a hlasne: „Dobrý lov ti prajem, pán džungle, na novej púti! Pamätaj, Baghíra ťa ľúbil.“

„Počul si,“ ozval sa Balú. „Už niet nikoho, kto by mal slovo do tvojho odchodu. Teraz už choď; ale najprv príď ku mne. Oj, múdra, milá žabka, príď ku mne.“

„Ono je to ťažko svrhnúť kožu,“ riekol Ká, keď Maugli vzdychal, neprestajne túliac sa hlavou k slepému medveďovi a ovíjajúc mu šiju ramenami, kým Balú napäl sily, aby mu mohol nohy obliznúť.

„Hviezdy už rednú,“ riekol brat Sivák, zavetriac ranný vánok. „Kdeže si dnes odpočinieme? lebo odteraz pôjdeme po nových cestách.“

*

Toto je posledná poviedka, týkajúca sa Maugliho.